Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/659/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214728
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/246/2012-84 zo dňa 22.4.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 330 eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, čoho sa mal dopustiť Okresný súd
Martin v pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora
Ex 9734/2008 (povinný - dlžník zo zmluvy o úvere č. 5331539, X. Y.). Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že
okresný súd nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15

dní od jej doručenia, súd bol v omeškaní viac ako 6 mesiacov, keď o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 13.11.2008 - poverenie vydal. Postup exekučného súdu podľa
navrhovateľa je v rozpore s § 44 ods. 2 EP platného od 1.2.2002 do 31.5.2010, pritom v exekučnej veci
neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ si uplatnil náhradu

majetkovej škody vo výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom
období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdavky
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania sumu 15 eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým,
že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takejintenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní, spojené so zásahom do výkonu jeho
majetkových práv. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Neskorým ukončením procedúry exekučným

súdom došlo aj k vyvolaniu viacerých rizík : zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencie povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ
vnímaakospravodlivúsatisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokov,pretoženeexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u

členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov, pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na
strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov, táto situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potrebu náhrady
nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia

adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval sumu 330 eur (vychádzal z alikvotného
pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady
nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu
sp. zn. 22Er/533/2008 ( Ex 9734/2008) zistil, že žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 11.11.2008, exekučným titulom je
rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou

Slovenskározhodcovskáa.s.,sosídlom Karloveskérameno8,84104Bratislava,zodňa29.7.2008spis.
zn. SR 06941/08. Exekučný súd poverenie udelil súdnemu exekútorovi dňa 13.11.2008, čím žiadosti
exekútora vyhovel. Okresný súd nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody posudzoval podľa
ustanovení zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 1.9.2007 do 31.12.2008, teda v čase, kedy malo podľa

tvrdení navrhovateľa v návrhu na začatie konania dôjsť k vzniku škody. Aplikoval ustanovenia § 3 ods.
1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1,2 § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1,2,3,5, § 19 ods. 1,3 označeného právneho predpisu. Po konštatácii, že boli splnené zákonné
podmienky predbežného prerokovania nároku u príslušného štátneho orgánu následne uzavrel, že boli
dané podmienky na prejednanie veci v konaní pred súdom.

Z vykonaného dokazovania súd mal nepochybne preukázané, že exekučný súd rozhodol o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia. Navyše poverenie okresný súd vydal
dva dni po doručení žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Z tohto dôvodu skutkové
tvrdenia navrhovateľa o prieťahoch v exekučnom konaní vyhodnotil okresný súd za nepravdivé.

Vzhľadomnatentokonštatovanýzáverdôkaznýnávrhnavrhovateľanapredloženieznaleckéhoposudku
týkajúceho sa zodpovedania otázok interpretácie a aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS vyhodnotil
okresný súd za neúčelný a z pohľadu preukázaného skutkového stavu veci aj za irelevantný.

Okresný súd uzavrel, že navrhovateľ v súdenej veci nespĺňal predpoklady vyžadované zákonom č.

514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nebola v konaní
preukázaná ani existencia nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.

Pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania okresný súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1

O.s.p. v spojení § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi (úspešnej procesnej strane) náhradu trov konania od
navrhovateľa (neúspešnej procesnej strany) nepriznal. Odporca si síce trovy konania uplatnil, avšak v
zákonnej lehote tieto trovy nevyčíslil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby odporcovi boli vznikli nejaké
trovy v súvislosti s vedeným súdnym konaním.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súdnesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Prioritne namietal procesný postup súdu podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď vec prejednal v neprítomnosti
účastníkov. On riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil
súdu listiny spojené s označenými dôvodmi nemohol preto súd postupovať podľa § 101 ods.2 O.s.p.
a vec prejednať v jeho neprítomnosti, ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania
pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu)

ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v návrhu na začatie konania), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov

označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i
rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých
boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie
(vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom)

poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III.
ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa

jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými

predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť

súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavnýmsúdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval) a skutkovým

základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne

aj posúdil. Rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stráne zodpovedá požiadavkám ustanovenia §
157 ods.2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa dáva účastníkom konania relevantné
odpovede na všetky skutkové a právne významné otázky na základe ktorých súdenú vec uzavrel.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 13 spisu uvádza, že sa zaujatá
necíti, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 9C/246/2012-37
zo dňa 7.8.2013 (súd uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur za vznesenú námietku
zaujatosti) ako odvolací dôvod uvádza, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.
nepodal. Naviac zákonná sudkyňa na č.l. 58 spisu opakovane poukazuje na to, že sa necíti byť zaujatá,
ani pre pomer k účastníkom, ani pre pomer k ich zástupcom a ani pre pomer k samotnej veci. Uvedené

skutočnostiviedlinadriadenýsúdkzáveru(nač.l.67-68),ženedošlokvzneseniunámietkyzaujatostizo
strany účastníka konania podľa § 15a O.s.p., ani k oznámeniu relevantných skutočností zo strany sudcu
podľa § 15 O.s.p., a za popísanej situácie krajský súd (v postavení nadriadeného súdu) rešpektujúc
právne dôsledky článku 2 ods. 2 Ústavy SR nie je v otázke zaujatosti zákonného sudcu oprávnený konať
a rozhodovať. Práve okolnosť - navrhovateľom tvrdený dôvod, že on námietku zaujatosti podľa § 15a

ods. 1 O.s.p. nepodal - bola i dôvodom zrušenia uznesenia okresného súdu (autoremedúrou) uznesením
OS Martin 9C/246/2012-69 zo dňa 11.2.2014.

Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová mala byť vylúčená z
prejednania a rozhodovania veci, a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca

nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p..

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor

na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto vyjadrenie súd
oboznamoval na pojednávaní dňa 22.4.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom
vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce) súdnych konaní, ktoré založil vprípadeobdobnýchnárokovujednotlivýchsúdovvrámciSlovenskejrepubliky.Bolonanavrhovateľovi,či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Bez právneho významu je

odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval
aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd
v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod,
keďže navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného súdu neuplatnil.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní, rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a sám,
ale vychádzal prioritne z dôkazu označeného navrhovateľom. Týmto dôkazom bol exekučný spis ktorý
navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil podľa spisovej značky súdneho exekútora, tento
navrhovateľom označený spis súd vyhľadal, stotožnil ( u okresného súdu stotožnený spis je evidovaný
pod spis. značkou 22Er/533/2008 ), pripojil pre účely súdneho konania a s jeho obsahom sa oboznámil.
Skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v exekučnom

spise. Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd poverenie
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie vydal v lehote 15 dní. Je jednoznačný záver, že súd nebol
v omeškaní s vydaním poverenia, skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na začatie konania
sa preukázali ako tvrdenia nepravdivé. V súdenej veci neexistuje a nebol preukázaný nesprávny úradný
postup exekučného súdu v exekučnom konaní. Vzhľadom na konštatovanú neexistenciu nesprávneho

úradného postupu potom je nadbytočné sa vyjadrovať k akýmkoľvek otázkam či už vzniku škody, jej
výšky, príčinnej súvislosti medzi škodou a tvrdeným porušením práva, pretože v prípade zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup ide o zodpovednostný vzťah, pri ktorom musia byť splnené všetky
tri zákonné podmienky ( kumulatívne ), t.j. musí existovať nesprávny úradný postup, škoda, príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Stačí, ak nie je naplnená jedna z týchto

podmienok, už nemožno konštatovať existenciu zodpovednosti štátu na náhradu škody.

Nebol dôvod, aby okresný súd pri rozhodovaní aplikoval postup podľa § 114 ods. 3 O.s.p. a vydal
rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže v súdenej veci odporca písomné vyjadrenie

k návrhu navrhovateľa predložil, uvedené vyjadrenie okresný súd na meritórnom pojednávaní
aj oboznamoval, navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom vykonaného dokazovania
preukázaný ako neopodstatnený.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .