Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. december 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sži/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200124
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8014200124.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci žalobcu Mgr.
L. N., bytom W., zastúpený JUDr. Marekom Tkáčom, advokátom, so sídlom v Lipanoch, Kukučínova č.
12, proti žalovanému Okresnému úradu Prešov, odbor opravných prostriedkov, so sídlom v Prešove,
Námestie mieru č. 3, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného z 3. decembra 2013 č. OU-
PO-OOP1-2013/00235/LUM a z 9. decembra 2013 č. OU-PO-OOP1-2013/00236/LUM, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. júna 2014 č. k. 1S/5/2014-50, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. júna 2014 č. k.

1S/5/2014-50 m e n í tak, že napadnuté rozhodnutia žalovaného z 3. decembra 2013 č. OU-PO-
OOP1-2013/00235/LUM a z 9. decembra 2013 č. OU-PO-OOP1-2013/00236/LUM z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia
vo výške 532,37 € a trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 140 € na účet právneho zástupcu
žalobcu JUDr. Mareka Tkáča, advokáta so sídlom v Lipanoch, Kukučínova č. 12, v lehote 15 dní od

právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

KrajskýsúdvPrešove(ďalejlen„krajskýsúd“)rozsudkomz24.júna2014č.k.1S/5/2014-50podľa§250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žaloby, ktorými sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 3. decembra 2013 č. OU-PO-OOP1-2013/00235/
LUM (konanie vedené pod sp. zn. 1S/5/2014), ako aj preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
z 9. decembra 2013 č. OU-PO-OOP1-2013/00236/LUM (konanie pôvodne vedené na krajskom súde
pod sp. zn. 1S/6/2014, ktoré bolo uznesením krajského súdu spojené na spoločné konanie s konaním
vedeným krajským súdom pod sp. zn. 1S/5/2014, pričom obe veci boli ďalej vedené pod sp. zn.

1S/5/2014).

Napadnutým rozhodnutím z 3. decembra 2013 č. OU-PO-OOP1-2013/00235/LUM žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Obvodného úradu Vranov nad Topľou, odboru všeobecnej
vnútornej správy z 18. júla 2013 č. PR2013/267-06, ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania
priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa mal dopustiť

tým, že ako povinná osoba - starosta obce Holčíkovce neposkytol údaje Mgr. D. B., ktoré menovaný
požadoval na základe žiadosti o informácie z 23. mája 2013, čím touto svojou nečinnosťou a vydaním
„fiktívneho rozhodnutia“ zapríčinil porušenie práva na sprístupnenie informácií. Za tento priestupok bola
žalobcovi uložená sankcia, pokuta vo výške 20 € podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch sprihliadnutím na § 42a ods. 2 cit. zákona a zároveň mu bola uložená povinnosť uhradiť trovy konania
vo výške 16 €.

Napadnutým rozhodnutím z 9. decembra 2013 č. OU-PO-OOP1-2013/00236/LUM žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Obvodného úradu Vranov nad Topľou, odboru všeobecnej
vnútornej správy z 23. júla 2013 č. 2013/247, ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku
na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého sa mal
dopustiť tým, že ako povinná osoba - starosta obce Holčíkovce neposkytol údaje B. G., ktoré žiadal

na základe žiadosti o informácie zo 7. mája 2013, čím touto svojou nečinnosťou a vydaním „fiktívneho
rozhodnutia“ zapríčinil porušenie práva na sprístupnenie informácií. Za tento priestupok bola žalobcovi
uložená sankcia, pokuta vo výške 20 € podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch a zároveň mu
bola uložená povinnosť uhradiť trovy konania spojené s prejednávaním priestupku vo výške 16 €.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného boli vydané

na základe dostatočne zisteného stavu veci, sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 47 ods. 3
správneho poriadku a ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o slobode informácií“), zákona o priestupkoch a zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov. Krajský súd považoval námietku žalobcu, že starosta obce nie

je povinnou osobou za nedôvodnú a právne irelevantnú, lebo obec je povinnou osobou. Za obec koná
starosta obce, ktorému zákon o priestupkoch uložil zodpovednosť za právnickú osobu. K námietke
žalobcu, že zákonodarca zakotvil inštitút fiktívneho rozhodnutia, a preto nebolo jeho povinnosťou vo
veci rozhodnúť, krajský súd uviedol, že takýto postup je nezákonný. Zakotvenie inštitútu fiktívneho
rozhodnutia bolo upravené zákonodarcom iba z toho dôvodu, aby žiadateľ o poskytnutie informácie sa

mohol domáhať preskúmania fiktívneho rozhodnutia postupom podľa piatej časti O.s.p. a v súlade s čl.
46 ods. 1, 2 Ústavy SR. Ak teda obec ako povinná osoba, zastúpená s priestupkovou zodpovednosťou
starostom obce, bola v konaní nečinná, bola naplnená skutková podstata priestupku tak, ako ju upravuje
ustanovenie § 42a zákona o slobode informácií a to vedomou nedbanlivosťou. Za nedôvodnú považoval
krajský súd aj námietku žalobcu, že o informáciu žiadalo neexistujúce občianske združenie, pretože v

žiadosti z 23. mája 2013 je uvedený ako žiadateľ Mgr. D. B. a žiadosť podpísal Mgr. D. B. ako člen
Združenia chatárov a rekreantov Domaše, kde je nesporné, že žiadosť podal ako fyzická osoba a nie
štatutárny orgán združenia. Rovnako tak za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu, že
žiadosť zo 6. mája 2013 podalo Občianske združenie chatárov a rekreantov Domaše v zastúpení B.
G., pretože ak povinná osoba mala vedomosť o tom, že právne takéto občianske združenie neexistuje,

potom mala vyzvať B. G. na odstránenie vád žiadosti tak, ako to upravuje zákon o slobode informácii
v ustanovení § 14 ods. 3. Žalobca však uvedeným spôsobom ako starosta obce nepostupoval, a teda
porušil v tomto ustanovení zákonom uložené povinnosti. V konaní nebolo ani preukázané, že B. G. je
oprávnenou osobou za združenie konať. K námietke žalobcu, že išlo o informácie, ktoré nebol povinný
zhromažďovať, krajský súd poukázal na to, že sankcia za priestupky nebola uložená za neposkytnutie

informácie, ale za nedodržanie postupu upraveného zákonom, pretože v prípade, ak povinná osoba bola
toho názoru, že informácie nie je povinná poskytnúť, potom mala vydať postupom upraveným zákonom
o slobode informácii rozhodnutie o neposkytnutí informácie. Povinná osoba v predmetnej veci žiadosti
fakticky ignorovala. Podľa názoru krajského súdu tiež sankcie boli žalobcovi uložené v rámci správneho
uváženia, sú logické, rešpektujúce výšku sankcie uloženej zákonom.

K námietke žalobcu, že ustanovenie zákona o slobode informácií vo vzťahu k fiktívnemu rozhodnutiu
nebolo príslušným postupom zrušené ako nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky, krajský súd citoval
z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 212/06 týkajúceho sa medzí ústavne
konformnému výkladu zákona zo strany všeobecného súdu.

Ďalej krajský súd považoval za nedôvodné námietky žalobcu vo vzťahu k § 67 ods. 1 a § 68 zákona o
priestupkoch, pretože z predložených administratívnych spisov mal za preukázané, že Mgr. D. B. podal
podnet písomným podaním zo 6. júna 2013 (Obvodnému úradu Vranov nad Topľou doručeným 7. júna
2013) a B. G. písomným podaním z 22. mája 2013 (Obvodnému úradu Vranov nad Topľou doručeným

23. mája 2013).

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu trov
nepriznal, lebo žalobca nemal v konaní úspech a žalovaný nemá zo zákona nárok na ich náhradu.Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutia žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Žiadaltiežpriznaťnáhradutrovprvostupňovéhokonaniavovýške896,53euranáhradutrovodvolacieho
konania vo výške 186,70 eur, ktoré zároveň vyčíslil.

Namietal, že záver Krajského súdu v Prešove, že „...sankcia za priestupky nebola uložená za
neposkytnutie informácie, ale za nedodržanie postupu upraveného zákonom“, je arbitrárny, keďže bol

sankcionovaný a uznaný vinný za nečinnosť spočívajúcu v tom, že neboli poskytnuté údaje požadované
na základe žiadosti o informácie a za vydanie fiktívneho rozhodnutia, čím mal zapríčiniť porušenie práva
na sprístupnenie informácii. Podľa názoru žalobcu iba v intenciách uznania viny, z dôvodu viazanosti
skutkom, mohol preskúmať krajský súd predmetné rozhodnutia a nie zamieňať a dopĺňať údajné
protiprávne konanie žalobcu o správnosť či nesprávnosť postupu povinnej osoby v konaní. Podľa názoru
žalobcu nečinnosť spočívajúca v tom, že neboli poskytnuté údaje požadované na základe žiadosti o

informácie, za okolnosti, ak bol nečinný žiadateľ, keď nepodal odvolania voči fiktívnym rozhodnutiam,
nie je priestupkom v zmysle § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, keďže takéto konanie nie je súčasťou
objektívnej stránky daného priestupku.

Žalobca ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového

priestupkového orgánu nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, a teda žalovaný, ako
aj prvostupňový priestupkový orgán a prvostupňový súd postupovali v rozpore s § 3 ods. 4 a § 32 ods.
1 Správneho poriadku. Uviedol, že povinnou osobou v zmysle § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií
nie je starosta obce Holčíkovce, ako je nesprávne uvedené v skutkovej vete prvostupňových rozhodnutí
priestupkového orgánu, ktoré boli potvrdené žalovaným, ale je ňou iba obec, t.j. v tomto prípade Obec

Holčíkovce, s čím sa žalovaný a prvostupňový súd nevysporiadali. Keďže starosta obce nie je povinnou
osobou na poskytovanie informácii v zmysle uvedeného zákona, ale Obec Holčíkovce, nemôže žalobca
niesť v danom prípade zodpovednosť za priestupok podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch. Starosta
obce je podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií odvolacím orgánom. Na uvedené prvostupňový
a druhostupňový priestupkový orgán, ako aj prvostupňový súd neprihliadli, čím pochybili.

Ďalej žalobca poukázal, že žiadosť zo 7. mája 2013, ako aj žiadosť z 23. mája 2013 boli podané za
neexistujúce občianske združenie a to v nadväznosti na skôr podanú žiadosť o poskytnutie informácii
Občianskemu združeniu Chatárov a rekreantov Domaše, ktoré neexistovalo. Prvostupňový priestupkový
orgán a žalovaný konali podľa žalobcu aj v rozpore s § 67 ods. l a § 68 ods. l zákona o priestupkoch,

pretože Občianske združenie Chatárov a rekreantov Domaše nepodalo žiadny návrh na prejednanie
priestupku podľa § 42a zákona o priestupkoch a nemôže ho nahradiť ani podanie B. G. z 22. mája 2013
a Mgr. D. B. zo 6. júna 2013, ako sa nesprávne domnieva krajský súd.

Keďže v lehote na vybavenie žiadosti neboli Obcou Holčíkovce poskytnuté informácie, neboli vydané

písomné rozhodnutia a ani informácie sa nesprístupnili, nastal v zmysle § 18 ods. 3 zákona o slobode
informácií zákonný postup vydania fiktívnych rozhodnutí, voči ktorým neboli podané odvolania, a preto
sa považujú za správne a zákonné. Ich zákonnosť a správnosť nebolo možné v daných priestupkových
konaniach preskúmavať, ako to urobili prvostupňový priestupkový orgán a žalovaný, a pred súdom aj
súd prvého stupňa. Preskúmať ho bolo možné iba riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami,

ktoré zákon pripúšťa. Žiadateľ si sám svojou nečinnosťou a to nepodaním opravných prostriedkov
spôsobil, že zákonné fiktívne rozhodnutia Obce Holčíkovce, ktoré nemohli prvostupňový priestupkový
orgán, ako aj druhostupňový priestupkový orgán a krajský súd v tomto konaní preskúmavať, nadobudli
po uplynutí zákonných lehôt právoplatnosť a vykonateľnosť. Podľa názoru žalobcu, ak samotný žiadateľ
nemal ďalej záujem o pôvodné požadované informácie, keďže si nepodal odvolanie voči zákonnému

fiktívnemu rozhodnutiu, resp. fiktívnym rozhodnutiam povinnej osoby Obce Holčíkovce, ktoré nadobudli
právoplatnosť, nemožno mať za to, že došlo k porušeniu jeho práva na sprístupnenie informácii.

Žalobca bol tiež toho názoru, že vyžadovanie informácii v zmysle žiadosti o informácie v bodoch od
1 do 15 nie sú informáciami v zmysle zákona o slobode informácií a sú požiadavkou, na ktorú sa

zákon o informáciách nevzťahuje. Nemôže sa na požiadavky takéhoto druhu vzťahovať, pretože by si
to vyžadovalo navýšenie existujúcich personálnych a technických kapacít na vyhľadanie a spracovanie
odpovede a spôsobila by technické a personálne problémy spojené s vyhľadávaním a sprístupňovaníminformácii, čo by ohrozilo chod úradu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. mája 2009 sp. zn. 2 Sžo/190/2008.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť a
náhradu trov účastníkom konania nepriznať. Stotožnil sa s predmetným rozsudkom a pridržal sa
napadnutých rozhodnutí a obsahu vyjadrení k žalobám.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 <. OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu treba vyhovieť.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje
záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov alebo o trestný čin.

Podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí aj ten, kto vedome vydá a zverejní

nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú osobitným predpisom alebo ten, kto
vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na
sprístupnenie informácií.

Podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v

ňom zistí, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom.

Predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia žalovaného, ktorými v spojení s prvostupňovými
rozhodnutiami správnych orgánov bol žalobca uznaný vinný zo spáchania priestupku na úseku práva
na prístup k informáciám podľa § 42a zákona o priestupkoch a bola mu za každý priestupok uložená

pokuta vo výške 20 € s povinnosťou uhradiť trovy konania.

Zo spisov krajského súdu, ktorých súčasťou boli aj administratívne spisy vyplýva, že konania o
priestupkoch boli začaté na návrh žiadateľov o informácie (odhliadnuc v danom prípade od toho, či
žiadosťoinformácieanávrhnazačatiekonaniaopriestupkochpodalafyzickáosobasamazasebaalebo

za občianske združenie), ktorých žiadosti o sprístupnenie informácií neboli vybavené v lehote ôsmich
pracovných dní, a teda došlo k vydaniu tzv. fiktívnych rozhodnutí o odmietnutí poskytnutia informácií (§
18 ods. 3 zákona o slobode informácií).

Nebolo sporným, že proti týmto fiktívnym rozhodnutiam nepodali žiadatelia o informácie odvolanie podľa

§ 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, ale zaslali podania na prvostupňový správny orgán označené
ako „podnet - priestupok“.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že priestupok na úseku práva na prístup k informáciám podľa §
42a zákona o priestupkoch sa prejednáva len na návrh postihnutej osoby (§ 68 ods. 1 zákona o

priestupkoch). Je preto povinnosťou navrhovateľa, ktorý podáva návrh na začatie konania o takom
priestupku preukázať, že k nemu skutočne došlo, a to buď právoplatným rozhodnutím správneho orgánu
alebo súdu, ktorými by bolo také porušenie konštatované.

V predmetných priestupkových konaniach však ani nebolo preukázané, že by skutok, ktorý mal spáchať

žalobca, naplnil skutkovú podstatu priestupku ustanovenú v § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch.
Vydaním fiktívneho rozhodnutia povinnou osobou, proti ktorému nebolo podané odvolanie, totiž nemohlo
dôjsť k naplneniu znakov skutkovej podstaty priestupku na úseku práva na prístup k informáciám.
Vymedzenie inštitútu skutkovej podstaty priestupku vychádza z poznatkov náuk trestného práva a tiež
zákon o priestupkoch stanovuje pre naplnenie skutkovej podstaty priestupku štyri základné znaky:

objekt, objektívnu stránku, subjekt, subjektívnu stránku. V danom prípade absentuje tak objektívna
stránka skutkovej podstaty priestupku, ako aj subjekt priestupku nebol dostatočne zistený.Obligatórnymi znakmi objektívnej stránky skutkovej podstaty priestupku sú: konanie, následok a príčinný
vzťah medzi konaním a následkom. Ak potom následkom priestupku sa rozumie porušenie alebo
ohrozenie hodnôt, ktoré sú objektom priestupku, tak v predmetnom prípade pre dokonanie priestupku sa

vyžaduje, aby nastalo porušenie záujmu chráneného zákonom, a teda porušenie práva na sprístupnenie
informácií. Nestačí teda iba ohrozenie tohto záujmu. Ďalej tiež musí existovať príčinná súvislosť medzi
konaním páchateľa priestupku a samotným následkom. Žalobcovým konaním však nemohlo dôjsť k
zásahu do práv žiadateľov na informácie, lebo v danom prípade žiadatelia o informácie mali postupovať
podľa zákona o slobode informácií, avšak títo náležite nevyužili všetky svoje právne prostriedky prístupu

k informáciám, keď rozhodnutie správneho orgánu o odmietnutí poskytnutia informácie (i keď fiktívne)
nenapadli opravným prostriedkom. Z uvedeného vyplýva, že nemohlo dôjsť k zásahu do práv žiadateľov
na sprístupnenie informácií, ktorí tým, že nevyužili opravný prostriedok proti prvostupňovému fiktívnemu
rozhodnutiu, vyjadrili vlastne s ním spokojnosť. Neexistuje tu teda príčinná súvislosť medzi konaním
páchateľa a následkom, ktorým by bolo porušenie práva na sprístupnenie informácií.

Ďalej treba uviesť, že správny orgán, ktorý priestupok prejednáva, nie je oprávnený vzhľadom na
osobitnú úpravu v zákone o slobode informácií sám rozhodnúť, či osoba bola povinná informácie
poskytnúť a v akom rozsahu, či poskytnuté informácie boli pravdivé alebo nepravdivé, a teda či jej
konaním alebo nekonaním došlo k porušeniu zákona o slobode informácií, lebo podľa § 19 ods. 2
zákona o slobode informácií o tom rozhoduje nadriadený povinnej osoby. Ak ide o rozhodnutie obecného

úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce, pričom rozhodnutie o odmietnutí žiadosti je preskúmateľné v
súdnom konaní podľa § 244 a nasl. O.s.p. Na posudzovanie predmetu žiadosti o poskytnutie informácie
a spôsobu jej vybavenia teda žalovaný nie je oprávnený.

Vzhľadom na skutočnosť, že orgán prejednávajúci priestupky na úseku práva na prístup k informáciám

nie je oprávnený pre osobitnú právnu úpravu prístupu k informáciám sám rozhodnúť, či postupom
povinnej osoby pri sprístupňovaní informácií bol porušený zákon, prvostupňový správny orgán
nepostupoval v súlade so zákonom, keď konanie proti obvinenému nezastavil. V priestupkovom
konaní nemôže správny orgán preskúmavať zákonnosť fiktívneho rozhodnutia podľa zákona o slobode
informácií.

Vo veci bol tiež nedostatočne zistený skutkový stav vo vzťahu k subjektu priestupku, pretože podľa
zákona o slobode informácií v prípade obcí rozhoduje na prvom stupni obecný úrad a odvolacím
orgánom je starosta obce. Nie je preto zrejmé, na základe čoho dospeli správne orgány k záveru, že
starosta bol subjektom predmetného priestupku. Pokiaľ krajský súd, ale aj správne orgány odkazovali na

§ 6 zákona o priestupkoch, podľa ktorého za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe zodpovedá
ten, kto za právnickú osobu konal alebo mal konať, a ak ide o konanie na príkaz ten, kto dal na konanie
príkaz, tak treba uviesť, že za právnickú osobu nekoná len štatutárny orgán právnickej osoby, ale
napríklad aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej
osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Vo vzťahu k subjektu priestupku bol

preto nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne bola vec aj v tejto časti právne posúdená.

Pre úplnosť treba uviesť, že správne orgány sa musia tiež riadiť princípom legitímneho očakávania
zakotveného v § 3 ods. 5 druhej vety správneho poriadku, v zmysle ktorého správne orgány dbajú o to,
aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. pod sp. zn. 6Sžo/77/2009) je
známe, že v obdobných prípadoch, v ktorých správne orgány rozhodovali aj na základe stanoviska
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 26. septembra 2005 k aplikácii § 42a zákona o priestupkoch,
keď nebolo navrhovateľom priestupkového konania postupované podľa zákona o slobode informácií

pred podaním návrhu na začatie konania o priestupku podľa § 42a zákona o priestupkoch, bolo
priestupkové konanie zastavené.

Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia, ako aj nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a preto

rozsudok krajského súdu zmenil, napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 prvej vety O.s.p.).

Správne orgány sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP).O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 a ods. 2 O.s.p. a v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na

ich náhradu podľa vyčíslenia z 21. júla 2014. Žalobcovi vznikli trovy za právne zastupovanie advokátom.
Advokátovi patrí odmena za odmena advokáta za štyri úkony právnej služby v roku 2014 pred spojením
vecí (2 x prevzatie a príprava zastúpenia, 2 x podanie žaloby na súd) 4 x po 61,87 eur = 247,48 eur, za
jeden úkon právnej služby pri spojení vecí (účasť na pojednávaní 24. júna 2014) v sume 82,49 eur. Ďalej
advokátovi patrí paušálna náhrada za päť úkonov v roku 2014 po 8,04 eur v sume 40,20 eur, náhrada

za stratu času za 4 polhodiny (cesta Lipany - Prešov a späť): 4 x 13,40 (1/60 z 804,00 €), t.j. spolu 53,60
eur a náhrada cestovných výdavkov. Pri určení výšky týchto trov najvyšší súd vychádzal z § 11 ods. 4
druhej vety, § 13 ods. 3 a § 16 ods. 3 a ods. 4, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhl.
č. 655/2004 Z.z.“):

Náhrada cestovných výdavkov podľa § 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v spojení s § 7 zák. č. 283/2002
Z.z. o cestovných náhradách a § 1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č.
632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných
cestáchzacestuzLipiandoPrešovanapojednávaniedňa24.júna2014aspäťvdĺžke66kmslužobným

motorovým vozidlom Volkswagen Polo, e. č. P., pozostávajúcich z náhrady za spotrebované pohonné
látky pri priemernej spotrebe 6 l/100km a cene benzínu 1,515 € /1 a zo základnej náhrady za každý 1
km jazdy vo výške 0,183 eura: náhrada za 1 km 0,2739 € x 66 km, t.j. spolu 18,07 € a

Trovy prvostupňového konania v zmysle vyššie uvedeného vymedzenia tak činia spolu 511,84 €, z toho

441,84 € predstavujú trovy právneho zastúpenia a 70 € náhradu trov za zaplatený súdny poplatok za
dve (spojené) žaloby v sume 70 eur.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá a § 224 ods.
1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 160,53

EUR,pozostávajúcuznáhradytrovprávnehozastúpenia,atoodmenyadvokátapodľa§11ods.4druhej
vety v spojení s § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za 1 úkon právnej v služby v roku 2014 (odvolanie z
21. júla 2014) a režijného paušálu (82,49 € + 8,04 €) a z iných trov vo výške 70 € pozostávajúcich zo
zaplateného súdneho poplatku (dvakrát po 35 eur).

Za celé súdne konanie bola preto odvolacím súdom spolu priznaná žalobcovi náhrada trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 532,37 € a trov konania za zaplatený súdny
poplatok vo výške 140 €.

Odvolací súd poznamenáva, že právny zástupca žalobcu nesprávne vychádzal pri vyčíslení trov zo

základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške jednej šestiny výpočtového
základu (§ 11 ods. 4 prvá veta vyhl. č. 655/2004 Z.z.), avšak vo veciach preskúmavania rozhodnutí
o priestupkoch patrí advokátovi odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny
výpočtového základu podľa § 11 ods. 4 druhej vety vyhl. č. 644/2004 Z.z.). Preto najvyšší súd pri výpočte
tejto odmeny priznal žalobcovi odmenu vo výške jednej trinástiny výpočtového základu za úkon právnej

pomoci.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.