Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/595/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214489
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214489.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/211/2012-82 zo dňa 22.4.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 275 eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Martin), v exekučnej veci
vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex/2864/2009 (povinný R. D. - dlžník zo zmluvy o úvere
5330370). Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, súd bol v omeškaní

s rozhodnutím viac ako 5 mesiacov, o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol
až dňa 15.6.2009, keď exekútora poveril vykonaním exekúcie. Postup exekučného súdu je v rozpore
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010, pritom v
exekučnej veci neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia súd pristúpil až po veľmi dlhej
dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu preto navrhovateľ uplatnil náhradu
majetkovej škody v celkovej výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím
o nej. V dotknutom období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,

na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15 eur.Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval
tým, že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je
takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu

majetkových práv navrhovateľa (poškodeného). Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného. Akúkoľvek náhradu
nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a

základných práv. Neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou
nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na
strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších

rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si
uplatňoval sumu 275 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania
v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch

Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi
v civilnom konaní.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu
sp. zn. 22Er/789/2010 (spis. zn. u súdneho exekútora Ex 2864/2009) zistil, že žiadosť súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 8.6.2009, exekučným titulom je rozsudok Okresného súdu Martin, vydaný dňa 26.10.2006 v
konaní 18Cb/226/2005-64 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.11.2007, sp. zn.
13Cob/105/2007. Exekučný súd poverenie č. 5506 060228 vydal dňa 15.6.2009, čím žiadosti súdneho
exekútora vyhovel.

Okresný súd nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody posudzoval podľa ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.12.2010, teda v čase, kedy malo podľa tvrdení navrhovateľa
dôjsť k vzniku škody aplikoval konkrétne ustanovenie § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods.

1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1,2 § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3,5, § 19 ods. 1,3 označeného
právneho predpisu. Po konštatácii, že boli splnené zákonné podmienky predbežného prerokovania
nároku u príslušného štátneho orgánu následne uzavrel, že boli dané podmienky prejednania veci v
konaní pred súdom.

Z vykonaného dokazovania, najmä z obsahu exekučného spisu súd mal nepochybne preukázané,
exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia.
V prejednaní a rozhodnutí veci exekučným súdom nedošlo k žiadnym prieťahom, súd udelil súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v zákonnej 15 dňovej lehote. Z tohto dôvodu súd
kvalifikoval skutkové tvrdenie navrhovateľa o prieťahoch v exekučnom konaní za nepravdivé. Vzhľadom

na tento konštatovaný záver, dôkazný návrh navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku
považoval za neúčelný a vzhľadom na preukázaný skutkový stav a následné právne posúdenie nároku,
za dôkaz irelevantný. Z tohto dôvodu tento jeho dôkazný návrh zamietol a nevykonal ho.

Okresný súd uzavrel, že navrhovateľ v súdenej veci nespĺňal predpoklady vyžadované zákonom č.

514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nebola v
konaní totiž preukázaná ani existencia nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného
postupuexekučnéhosúdu,ktorýmbynavrhovateľovimohlavzniknúťtvrdenáškodaanemajetkováujma.

Pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania okresný súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1

O.s.p. v spojení § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi (úspešnej procesnej strane) náhradu trov konania od
navrhovateľa (neúspešnej procesnej strany) nepriznal. Odporca si síce trovy konania uplatnil, avšak v
zákonnej lehote tieto trovy nevyčíslil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby odporcovi boli vznikli nejaké
trovy v súvislosti s vedeným súdnym konaním.Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola

odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti

zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.

On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie

krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného

súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa

jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými

predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonaldokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité

to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým
základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj

posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 13 spisu uvádza, že sa zaujatá
necíti, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 9C/211/2012-37
zo dňa 6.8.2013 (súd uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur za vznesenú námietku
zaujatosti) ako odvolací dôvod uvádza, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.
nepodal. Naviac zákonná sudkyňa na č.l. 58 spisu opakovane poukazuje na to, že sa necíti byť zaujatá,
ani pre pomer k účastníkom, ani pre pomer k ich zástupcom a ani pre pomer k samotnej veci. Uvedené

skutočnostiviedlinadriadenýsúdkzáveru(nač.l.66-67),ženedošlokvzneseniunámietkyzaujatostizo
strany účastníka konania podľa § 15a O.s.p., ani k oznámeniu relevantných skutočností zo strany sudcu
podľa § 15 O.s.p., a za popísanej situácie krajský súd (v postavení nadriadeného súdu) rešpektujúc
právne dôsledku článku 2 ods. 2 Ústavy SR nie je v otázke zaujatosti zákonného sudcu oprávnený konať
a rozhodovať. Práve okolnosť - navrhovateľom tvrdený dôvod, že on námietku zaujatosti podľa § 15a

ods. 1 O.s.p. nepodal - bola i dôvodom zrušenia uznesenia okresného súdu (autoremedúrou) uznesením
OS Martin 9C/211/2012-70 zo dňa 17.2.2014.

Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová mala byť vylúčená z
prejednania a rozhodovania veci, a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca

nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p..Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto vyjadrenie súd

oboznamoval na pojednávaní dňa 22.4.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom
vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce) súdnych konaní, ktoré založil v
prípadeobdobnýchnárokovujednotlivýchsúdovvrámciSlovenskejrepubliky.Bolonanavrhovateľovi,či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Bez právneho významu je

odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval
aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd
v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod,
keďže navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného súdu neuplatnil.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie

existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu
22Er/789/2009 (sp. zn. súdneho exekútora Ex 2864/2009), skutkové zistenia súdu prvého stupňa
korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný
súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky,
z ktorých vychádzal, uviedol ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec

aplikoval.

Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a sám, ale vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľ
priamo v návrhu na začatie konania uviedol, prioritne súd vychádzal z obsahu exekučného spisu ako
rozhodujúceho dôkazu, údaje, ktoré súd uvádza v písomnom odôvodnení rozhodnutia vychádzajú z

pravdivých a relevantných procesných postupov exekučného súdu v exekučnom konaní.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd poverenie
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie vydal v lehote 15 dní. Je teda jednoznačný záver, že
súd nebol v omeškaní s vydaním poverenia, skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na

začatie konania sa preukázali ako tvrdenia nepravdivé. V súdenej veci neexistuje a nebol preukázaný
nesprávny úradný postup exekučného súdu v exekučnom konaní, nebola teda splnená prioritná
základná podmienka zodpovednostného vzťahu - existencia nesprávneho úradného postupu. Skúmanie
ďalších zložiek (zákonných podmienok) zodpovednostného vzťahu bolo preto nadbytočné. Vzhľadom na
tento konštatovaný vecný záver, je nadbytočný i procesný návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania

predložením znaleckého posudku. Tento dôkaz neovplyvňuje vecný záver rozhodnutia v súdenej veci.

Nebol dôvod, aby okresný súd pri rozhodovaní o návrhu aplikoval postup podľa § 114 ods. 3 O.s.p. a
vydal rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže v súdenej veci odporca písomné vyjadrenie
k návrhu navrhovateľa predložil a uvedené vyjadrenie okresný súd na meritórnom pojednávaní

aj oboznamoval, navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom vykonaného dokazovania
preukázaný ako neopodstatnený.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní

úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .