Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/677/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214911
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214911.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Pauerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa :
Pohotovosť, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k.
9C/274/2012-79 zo dňa 15.05.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.09.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125,- Eur a nemajetkovej ujmy v sume 488,66 Eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, čoho sa mal dopustiť Okresný súd
Martin v pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora
Ex 4764/2010. Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až 31.01.2011 (konanie pritom začalo 11.05.2010) rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, stalo sa tak po uplynutí zákonom stanovenej doby, s
omeškaním viac ako 265 dní. Navrhovateľ poukazuje na obsahové znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v platnom znení od 01.02.2002 do 31.05.2010. Zdôraznil, že exekučný súd má zákonnú
povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do
15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa
exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie
rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V konkrétnej exekučnej

veci podľa navrhovateľa neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpi súd až po veľmi dlhej dobe. Navrhovateľ upozornil na to, že vyvinul enormné úsilie,
aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, keď podal viac žiadostí o informáciu o stave konania,
napr. dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, navyše podal aj sťažnosť na postup súdu
dňa 30.08.2010, 23.11.2010, 25.05.2011.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu preto navrhovateľ uplatnil náhradu
majetkovej škody v celkovej výške 125,- Eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej.Tvrdil, že v dotknutom období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15,- Eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že

nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových
práv navrhovateľa (poškodeného). Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne
očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom došlo aj k vyvolaniu viacerých rizík : zániku povinného, zmarenia
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencie povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy

navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv. Neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou
nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj

zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na
strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy

si uplatňoval sumu 488,66 Eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55,- Eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na závery v
nálezoch Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu sp. zn.
17Er/3495/2010 (spis. zn. u súdneho exekútora EX 4764/2010) zistil, že žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola okresnému súdu doručená dňa
19.7.2010, exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom,
obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava

zo dňa 08.03.2010 sp. zn. SR 00268/10. Okresný súd žiadosť súdneho exekútora uznesením č.k.
17Er/3495/2010-15 zo dňa 29.9.2010 zamietol.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2010, teda v čase, kedy malo podľa tvrdení navrhovateľa v návrhu na
začatie konania dôjsť k vzniku škody. Aplikoval § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1,2,§9ods.1,2§15ods.1,§16ods.1,§17ods.1,2,3,5, §19ods.1,3označenéhoprávnehopredpisu.

Z pripojeného exekučného spisu súd mal nepochybne preukázané, že síce Okresný súd Martin o
žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v lehote 15 dní
od doručenia, ale nekonal svojvoľne a bezdôvodne, pretože v snahe skúmať, či exekučným titulom
priznaná pohľadávka navrhovateľa nie je pohľadávkou zo spotrebiteľskej zmluvy, vyžadoval súčinnosť
od rozhodcovského súdu. Nesprávny úradný postup navyše podľa názoru okresného súdu nie je jedinou

podmienkou pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci, a to v
dôsledku nesprávneho úradného postupu. Ďalším predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je vznik
škody a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, resp.
nemajetkovou ujmou ako protiprávnym následkom. Navrhovateľ v súdenej veci nepreukázal vznik a
výšku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

Okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom
z odboru právne vzťahy v cudzine, odvetvie európske právo. Zvýraznil, že odborné vedomosti sudcu
majú byť zárukou toho, že sudca tieto predpisy pozná, vie ich vykladať a správne aplikovať, preto bysúd mal vedieť zodpovedať otázky týkajúce sa interpretácie aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v
nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie
skutočností, na ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval. Navyše vzhľadom na

preukázaný skutkový stav tento dôkaz je irelevantný pre právne posúdenie nároku navrhovateľa.

V súdenej veci neboli splnené predpoklady vyžadované zákonom č. 514/2003 Z.z. pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní nebola preukázaná
ani existencia nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu, ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.

Pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania okresný súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1
O.s.p. v spojení § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi (úspešnej procesnej strane) náhradu trov konania od
navrhovateľa (neúspešnej procesnej strany) nepriznal. Odporca si síce trovy konania uplatnil, avšak v
zákonnej lehote tieto trovy nevyčíslil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby odporcovi boli vznikli nejaké

trovy v súvislosti s vedeným súdnym konaním.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Osobitne vytýkal odvolateľ súdu, že postupoval podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednal v
jeho neprítomnosti zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ

poukazoval na to, že on podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal
riadne a včas, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd
nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa
konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania ( o čo požiadal z dôležitého
dôvodu ), ignoroval vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.

On uskutočnil podanie ( obsiahnuté v texte žaloby ), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto ( okrem dôvodov označených v návrhu ), že rozhodnutie

krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie ( vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom ) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného

súdu SR v rozhodnutiach IV. ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III.ÚS 16/2000.
Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí, že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, - nebolo a nie je prípustné,

aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Podľa odvolateľa konečné/ meritórne rozhodnutie vo veci súdom ( vylúčeným sudcom ) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c / O.s.p. proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Z tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria

jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Napokon on ( odvolateľ ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlok degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním ( odvolateľom ) namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd rozhodol bez tohto, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana

konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená

ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie
k návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O.s.p ( tým, že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval.),
skutkovým základom sa mal stať ním ( navrhovateľom ) tvrdený skutkový stav. Argumentoval ďalej,
že prostredníctvom vykonaného pojednávania hodlal predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a

to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť
ďalšie dôkazy. Odvolateľ poukazoval na vnútorné rozpory v rozhodnutí, napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej

ujmy.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201

prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.

Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj
posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 12 spisu uvádza, že sa zaujatá
necíti, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 9C/274/2012-36
zo dňa 07.08.2013 (súd uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok v sume 66,- Eur za vznesenú
námietku zaujatosti) ako odvolací dôvod uvádza, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1O.s.p. nepodal. Naviac zákonná sudkyňa na č.l. 57- 58 spisu opakovane poukazuje na to, že sa necíti
byť zaujatá, ani pre pomer k účastníkom, ani pre pomer k ich zástupcom a ani pre pomer k samotnej veci.
Uvedené skutočnosti viedli nadriadený súd k záveru (na č.l. 66 - 67), že nedošlo k vzneseniu námietky

zaujatosti zo strany účastníka konania podľa § 15a O.s.p., ani k oznámeniu relevantných skutočností
zo strany sudcu podľa § 15 O.s.p., a za popísanej situácie krajský súd (v postavení nadriadeného
súdu) rešpektujúc právne dôsledky článku 2 ods. 2 Ústavy SR konštatoval, že nie je v otázke zaujatosti
zákonného sudcu oprávnený konať a rozhodovať. Práve okolnosť - navrhovateľom tvrdený dôvod, že on
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal - bola i dôvodom zrušenia uznesenia okresného

súdu č.k. 9 C/274/2012-36 zo dňa 7.8.2013 (autoremedúrou) uznesením OS Martin 9C/274/2012-68 zo
dňa 27.02.2014.

Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová mala byť vylúčená z
prejednania a rozhodovania veci, a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca
nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho

odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu

vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto vyjadrenie súd
oboznamoval na pojednávaní dňa 15.05.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom
vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce) súdnych konaní, ktoré založil v
prípadeobdobnýchnárokovujednotlivýchsúdovvrámciSlovenskejrepubliky.Bolonanavrhovateľovi,či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,

navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Tým, že sa navrhovateľ
nariadeného pojednávania nezúčastnil, o svoje procesné práva sa obral sám. Z obsahu spisu pritom
vyplýva, že navrhovateľ ani nepožiadal o odročenie pojednávania.

Bez právneho významu je odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa, že v

meritórnom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu
navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod, pretože navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného
súdu neuplatnil.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a
sám ale vychádzal prioritne z dôkazu označeného navrhovateľom. Týmto dôkazom bol exekučný spis,
ktorý navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil podľa spisovej značky súdneho exekútora.
Navrhovateľom označený spis okresný súd vyhľadal, stotožnil ( u súdu stotožnený spis je evidovaný pod
spisovou značnou 17Er/3495/2010) pripojil pre účely konania a s jeho obsahom sa aj oboznámil.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie rozhodol po uplynutí 15 dní od jej doručenia, uvedený postup súdu
prvého stupňa však nie je v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučným titulom v
dotknutej exekučnej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu vydaný v spotrebiteľskej právnej veci, v

ktorej boli uplatňované nároky plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy. Bolo povinnosťou exekučného súdu
vykonať v štádiu exekučného konania ex offo prieskum exekučného titulu ( rozhodcovský rozsudok )
z hľadísk ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uvedený procesný
postup exekučného súdu v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora rešpektujúc princíp
spotrebiteľskejochranyjesúdnoupraxouustálenýadokoncavyžadovaný.Navyšeoddoručeniažiadosti

súdneho exekútora exekučnému súdu dňa 19.07.2010 do vydania uznesenia o zamietnutí žiadosti dňa
29.09.2010 uplynula doba približne dvoch mesiacov, preto skutkové tvrdenie navrhovateľa o omeškaní
exekučného súdu o viac ako 265 dní sa preukázalo v konaní ako nepravdivé. V sporovom konaní ako
ide aj v súdenej veci súd bol viazaný návrhom navrhovateľa, teda aj vymedzením obdobia tvrdenej
nečinnosti súdu, túto navrhovateľ viazal od obdobia doručenia žiadosti exekútora súdu do vydania

uznesenia o zamietnutí tejto žiadosti. Navrhovateľ nepreukázal v konaní, že v danom období by postup
okresného súdu bol nesprávny. Krajský súd okrajovo poznamenáva, že už doterajšia rozhodovacia prax
súdov ustálila otázku, že lehota 15 dní neplatí v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora navydanie poverenia, ak exekučným titulom vydaným v rozhodcovskom konaní sú riešené nároky plynúce
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, teda tak ako sa to stalo i v konkrétne namietanej exekučnej veci.

V súdenej veci neexistuje, nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nebola tak
splnená prioritná, základná podmienka zodpovednostného vzťahu - existencia nesprávneho úradného
postupu. Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č.
514/2003 Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných
podmienok. Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom vyžadovaná podmienka, už potom nie je možné

konštatovať dôvodnosť základu nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. V súdenej veci
nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu, následne je potom nadbytočné zaoberať
sa skúmaním ďalších zložiek zodpovednostného vzťahu, t.j. otázkou vzniku škody, jej výšky, otázkou
príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom

Nebol dôvod, aby okresný súd pri rozhodovaní o návrhu aplikoval postup podľa § 114 ods. 3 O.s.p.

a vydal rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže odporca písomné vyjadrenie k návrhu
navrhovateľa predložil a uvedené vyjadrenie okresný súd na meritórnom pojednávaní aj oboznamoval,
navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom vykonaného dokazovania preukázaný ako
neopodstatnený.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .