Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/2595/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211080
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012211080.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a

členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grősslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. advokát, proti
žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného č. SK/0584/99/2012 zo dňa 21.09.2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

Dňa 06.06.2012 vykonali inšpektori SOI kontrolu v prevádzke žalobcu zameranú na šetrenie podnetu
spotrebiteľa č. 161/2012 a na dodržiavanie zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
iných úveroch a pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj len zákon o spotrebiteľských úveroch), pri ktorej bolo zistené, že internetová stránka
žalobcuwww.pozickaren.skjepresmerovanánawww.pohotovost.sk, pričom pri kliknutí na odkaz „ako získam pôžičku“ sa zobrazila úverová kalkulačka
a reprezentatívny príklad poskytnutého úveru vo výške 500 eur, s dobou splácania 12 mesiacov, výškou
mesačnej splátky 82 eur a celkovou výškou poplatku vrátane úrokov 484 eur. V predmetnej ponuke
spotrebiteľského úveru prezentovanej na internetovej stránke chýbali informácie o úrokovej sadzbe,
ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.: U/0191/01/2012 zo dňa 25.07.2012 uložil žalobcovi pokutu
3.000 eur podľa § 23 ods. 2 písm. ba) bod 1 zákona o spotrebiteľských úveroch pre porušenie povinnosti
veriteľa uviesť v reklame alebo akejkoľvek ponuke o spotrebiteľskom úvere zrozumiteľne, stručne a
zreteľne vo forme reprezentatívneho príkladu informácie o úrokovej sadzbe, ročnej percentuálnej miere
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť - keď pri kontrole internetovej stránky žalobcu
www.pozickaren.sk inšpektori SOI zistili skutočnosti uvedené vyššie, čím

došlo k porušeniu § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca namietal, že nedošlo k takému závažnému
porušeniu zákona o spotrebiteľských úveroch (z hľadiska závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkova povahy zistených nedostatkov), aby bola žalobcovi uložená pokuta. Záujemca o úver mal v
prípade záujmu o poskytnutie úveru možnosť kontaktovať žalobcu, pričom úverová kalkulačka iba
demonštratívne uvádza výpočet úveru. Samotná ponuka spotrebiteľského úveru je vždy vypracovaná na

základe komunikácie medzi príjemcom o úver a žalobcom a na základe konkrétnych potrieb záujemcu.
Úverová kalkulačka ešte nezaručuje istotu poskytnutia úveru. Verzia posudzovanej internetovej stránky
bola zobrazená dva mesiace a neskôr bola stiahnutá na dopracovanie. Pred dňom 26.04.2012 nebola
úverová kalkulačka na pôvodnej internetovej stránke v danom znení uverejnená a teda zo strany
žalobcu ani nedochádzalo k porušeniu zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca nemal tendenciu

obchádzať zákon a zámerne neuvádzať zákonom vyžadované údaje. Keďže úverová kalkulačka bola
na internetovej stránke v namietanom znení uverejnená krátku dobu a neskôr bola stiahnutá na
prepracovanie, nedošlo k závažnému porušeniu zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca tiež
namietal neprimeranosť výšky uloženej pokuty.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím č.: SK/0584/99/2012 zo dňa 21.09.2012 odvolanie žalobcu zamietol

a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II.
Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Uviedol, že výroková veta vymedzená v prvostupňovom rozhodnutí je nezákonná, a žalovaný túto
výrokovú vetu nezmenil tak, aby bola v súlade so zákonným znením skutkovej podstaty § 3 ods. 1 písm.

a/, d/ a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch napriek tomu, že na rozdiel od prvostupňového orgánu
žalovaný uvedené zákonné ustanovenie citoval v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Pri rozhodovaní o ukladaní pokút za správne delikty všeobecnej povahy s vysokými sankciami sa musí
správny orgán riadiť nielen vymedzením protiprávnych konaní v zákone ale aj zásadou Nullum crimen

sine lege, nulla poena sine lege ustanovenou ako súčasť základného práva žalobcu podľa čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky a pri rovnakom obsahu aj článku 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej aj len Dohovor). Správnym deliktom je protiprávne konanie, ktorého znaky sú
stanovené zákonom a správny orgán za ne potom ukladá zákonom stanovený trest. Ide o protiprávne
konanie bez ohľadu na zavinenie, spravidla výslovne označené zákonom ako správny delikt. Vecný

rozdiel medzi trestnými činmi a správnymi deliktami býva aj veľmi hmlistý, môžu byť aj výsledkom
politického rozhodnutia (dekriminalizácie) a je bežné, že skutky trestané právnym poriadkom jedného
štátu alebo v určitej dobe ako trestné činy sú podľa právneho poriadku iného štátu alebo v inej dobe
„iba“ správnymi deliktami a naopak. Pre trestnosť správnych deliktov musia platiť obdobné princípy a
pravidlá ako pre trestnosť trestných činov.

Prvostupňový správny orgán pri vymedzení skutkovej podstaty správneho deliktu vo výrokovej vete
vynechal zo zákonného znenia § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch časť zákonného
vymedzenia skutkovej podstaty tak, že po slovách „.... uviesť v reklame alebo akejkoľvek ponuke
o spotrebiteľskom úvere“ vypustil slová „v ktorej sa uvádza úroková sadzba spotrebiteľského úveru

alebo akýkoľvek číselný údaj týkajúci sa celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom“ a po nevypustenej časti vety pokračoval „zrozumiteľne, stručne a zreteľne... informácie o
úrokovej sadzbe....., čím došlo k ..., ukladá....“.

Pre naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty správneho deliktu platia obdobné pravidlá ako

pri napĺňaní objektívnej stránky trestného činu s tým, že princíp administratívnoprávnej zodpovednosti
vychádzaznerešpektovaniazákonnejpovinnosti,ktorájepovinnejosobeadresovanáhmotnýmprávom.
Vo výrokovej vete chýba uvedenie celej objektívnej stránky skutkovej podstaty porušenia povinnosti
podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Prvostupňový správny orgán sa rovnako ani v
odôvodnení nezaoberal chýbajúcou časťou objektívnej stránky porušenia zákonnej povinnosti. Žalovaný

síce citoval celé znenie § 3 ods. 1 uvedeného zákona v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ale
chýbajúcou časťou objektívnej stránky vo výrokovej vete sa rovnako nezaoberal. Okrem porušenia
princípu zákonnosti ide aj o porušenie práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože
odôvodnenie rozhodnutia sa nezaoberá dôvodmi neuvedenia všetkých zákonných znakov správnehodeliktu, čo v zmysle povinnej analógie podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku vyžaduje aj uvedenie
všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Toto je nevyhnutné z
hľadiska zabezpečenia zachovania jednotných právnych záruk a jednotného postupu všetkých kategórií

trestných obvinení v súlade s čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru.

Žalobca poukázal aj na určité zovšeobecnenie uvedené v sankčnom ustanovení § 23 ods. 2 písm. ba)
bod 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom toto zovšeobecnenie odkazu na skutkovú podstatu
správnehodeliktuneumožňujerozšíriťpojem„reklama“vzmysle§3tohtozákonanaakúkoľvekreklamu,

ale musí ísť o „reklamu alebo akúkoľvek ponuku o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa uvádza úroková
sadzba spotrebiteľského úveru alebo akýkoľvek číselný údaj týkajúci sa celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom“.

Legislatívne zúženie reklamy len na presne vymedzené reklamy s presne vymedzenými podmienkami
je zrejmé aj zo znenia čl. 4 ods. 1 Smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, kde je

uvedené:„Každáreklamanazmluvyoúvere,vktorejsauvádzaúrokovásadzbaaleboakékoľvekčíselné
údaje súvisiace s nákladmi spotrebiteľa spojenými s úverom, musí obsahovať štandardné informácie v
súlade s týmto článkom.“

Neuvedenie všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty úplne a presne je v predmetnej príčinnej

súvislosti aj s posudzovaním skutku žalobcu, pretože v rámci splnenia podmienok § 3 zákona o
spotrebiteľských úveroch žalobcova reklama v žiadnom prípade neobsahovala údaj o úrokovej sadzbe
(prvá alternatíva objektívnej stránky skutkovej podstaty) a neobsahovala ani údaj o číselnom údaji
súvisiacom s celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenom so spotrebiteľským úverom (druhá alternatíva
objektívnej stránky skutkovej podstaty). Správne orgány sa vo výrokovej časti a v odôvodnení svojich

rozhodnutí obmedzili iba na vymenovanie údajov, ktoré sa nachádzali na internetovej stránke.

Je zrejmé, že v reklame sa nenachádzal údaj o úrokovej sadzbe. Údaj o výške poskytnutého úveru, dobe
splácania a výške mesačnej splátky sa netýkajú celkových nákladov spojených s úverom, pričom pri
údaji o celkovej výške poplatku vrátane úrokov by sa dalo povedať, že žalobca naplnil objektívnu stránku

správneho deliktu práve tým, že v reklame uviedol číselný údaj súvisiaci s celkovými nákladmi, ale
neuviedol úrokovú sadzbu, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť. Žalobca teda nevie presne zistiť, či je postihnutý za to, že v akejkoľvek reklame musí uvádzať
štandardné informácie podľa § 3 cit. zákona alebo že len v reklame, v ktorej uvádza úrokovú sadzbu
alebo v nej uvádza údaj o celkových nákladoch, musí uviesť štandardné informácie podľa § 3 zákona

o spotrebiteľských úveroch.

Žalobcovi je zrejmé, že v dôsledku uvedenia údaja o celkovej výške poplatku vrátane úroku vo svojej
reklame, mal v nej uviesť aj ďalšie údaje ako je úroková sadzba, ročná percentuálna miera nákladov a
celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Vo výrokovej vete táto príčinná súvislosť medzi konaním

a nedodržaním povinnosti absentuje, čo však nie je len formálna chyba, ale ide o porušenie vyššie
uvedených zásad správneho trestania. Nie je teda zrejmá príčina, pre ktorú správne orgány nerozlíšili
medzi reklamou vo všeobecnosti a reklamou, kde je uvedený špecifický údaj. Je zrejmé, že nie v každej
reklame poskytovateľa spotrebného úveru je potrebné uvádzať štandardné údaje.

III.
Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť, nakoľko skutkový stav bol v danom prípade

spoľahlivo zistený a vec bola aj správne právne posúdená. Žalobca bol postihnutý za to, že neinformoval
spotrebiteľov o ročnej percentuálnej miere nákladov, úrokovej sadzbe a celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť a to i napriek skutočnosti, že daná reklama obsahovala údaj týkajúci sa celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Údaj o celkovej výške poplatku vrátane
úrokov vo výške 484 eur vzhľadom na definíciu celkových nákladov spotrebiteľa vyplývajúcu z § 2

písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, spĺňa kritérium akéhokoľvek číselného údaja týkajúceho sa
celkových nákladov spotrebiteľa. Chýbajúce údaje patria medzi rozhodujúce údaje pre účel porovnania
ponúk jednotlivých poskytovateľov úverov. Napadnuté rozhodnutia obsahujú náležitosti podľa § 47 ods.
2 správneho poriadku a prvostupňové rozhodnutie obsahuje dostatočnú konkretizáciu popisu skutkus uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania. Reklamou spotrebiteľského úveru sa pre účely
zákona o spotrebiteľských úveroch rozumie len taká prezentácia finančného produktu, ktorá obsahuje
úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru alebo akékoľvek číselné údaje týkajúce sa celkových nákladov

spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. V danom prípade reklama žalobcu obsahovala údaj
o celkovej výške poplatku vrátane úrokov, t.j. údaj týkajúci sa nákladov spotrebiteľa spojených s úverom.

IV.
Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného

Na pojednávaní konanom dňa 22.01.2014 bolo súdu ako aj žalovanému doručené vyjadrenie žalobcu
k vyjadreniu žalovaného. Žalobca v ňom uviedol, že opis skutku správny orgán urobil bez toho,
aby určil, ktorý z tam uvedených údajov je tým číselným údajom týkajúcim sa celkových nákladov

spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Podrobne odôvodňoval požiadavku uvedenia
všetkých zákonných znakov správneho deliktu vo výrokovej časti rozhodnutia, pričom nevyhnutnosť
aplikovať inštitút uvedenia všetkých zákonných znakov trestného činu vyplýva zo všeobecnej potreby
použiť v prospech obvineného analógiu z trestného práva v správnom trestaní všade tam, kde vzhľadom
naneexistenciujednotnéhokódexusprávnehotrestaniavslovenskomprávnomporiadkuniesúvýslovne

upravené niektoré základné zásady a inštitúty, ktoré by mali byť zohľadnené v prípade akéhokoľvek
verejnoprávneho deliktu. Žalovaný až vo vyjadrení k žalobe uviedol, z akého dôvodu považoval reklamu
žalobcu za spĺňajúcu znaky reklamy podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný teda
vysvetľuje nedostatky svojho a prvostupňového správneho orgánu až vo svojom vyjadrení k žalobe.

Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť nielen podľa § 250j ods. 2
písm. d/ O.s.p. (len v medziach žaloby a jej dôvodov), ale aj podľa § 250j ods. 3 O.s.p., keď súd nie
je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Dodatočné námietky žalobca zistil až po oboznámení sa s
vyjadrením žalovaného k žalobe. Namietal, že v prvostupňovom rozhodnutí nie je špecifikovaný čas
správneho deliktu, pričom prvostupňový správny orgán neprihliadol na jednodňové trvanie správneho

deliktu, ktoré mal za preukázané, ani ako na poľahčujúcu okolnosť z hľadiska zákonného kritéria „dĺžky
trvania protiprávneho konania“. Táto okolnosť teda pri určení výšky pokuty nebola zohľadnená. Výška
pokuty v danom prípade zjavne nezodpovedá okolnostiam prípadu (trvanie dva dni a neuvedenie
RPMN vo výške 304%). Poukázal tiež na judikatúru NSS ČR sp. zn. 7As 72/2009, 1Afs 1/2012, ďalej
na judikatúru NS SR sp. zn. 5Sžo/204/2010, 5Sžp/21/2011 a záverom navrhol, aby súd zrušil pre

nepreskúmateľnosť napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Ak by bol súd
názoru, že o peňažnej sankcii malo byť rozhodnuté inak (pri jednej preukázanej poľahčujúcej okolnosti),
navrhol zmeniť rozhodnutie žalovaného tak, že v časti uloženej výšky pokuty súd uloží žalobcovi pokutu
na spodnej hranici zákonnej sadzby.

V.
Posúdenie veci

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté
rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože
rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy
piatej časti O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne
príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súladeso zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská
republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej
ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými
sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je
ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny

inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej
správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny
orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako
ten, o koho práva v konaní ide.

Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská

republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je
zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho
právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti
okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho
štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré

sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich
uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha
ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR,

sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007).
Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana
súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie
ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa
24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008).

Podľa názoru súdu je aj v tejto veci podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny
formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu
v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou
ideouspravodlivosti,resp.vsúladesprirodzeno-právnymiprincípmi.Súdnemôžetolerovaťformalistický

prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať
priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych
predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k
spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická
aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť

absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad
v duchu zákona.

V danom prípade správne orgány dodržali zákon, postupovali v súlade s princípmi materiálneho
právneho štátu a správne ustálili, že žalobca porušil povinnosť veriteľa podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a

g/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

S teoretickými úvahami žalobcu uvedenými v žalobe a napokon aj vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného
(na ktoré už však nemohol prihliadať) súd súhlasí, avšak odmieta jeho tvrdenie o nezákonnosti výrokua nepreskúmateľnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Obidve preskúmavané rozhodnutia
spĺňajú požiadavky uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku, keďže sú presvedčivo odôvodnené,
pričom žalovaný sa náležite vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia dáva dostatočnú odpoveď na všetky právne a skutkové otázky, ktoré boli
predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Napadnuté rozhodnutie je
tedariadneodôvodnené,čosvedčíotom,žežalovanýsavecouriadnezaoberal,zvážilvšetkyrelevantné
skutočnosti veci a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu s ohľadom na zmysel a účel záujmu
chráneného vyššie citovanou právnou normou na ochranu spotrebiteľov. Je všeobecne známe, čo je

zmyslom a účelom právnych predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľov, pričom žalovanému bol nesporne
zverený dozor aj nad dodržiavaním povinností veriteľov poskytujúcich spotrebiteľom spotrebiteľské
úvery podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov.

Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania.

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania

a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Pri vykonávaní dokazovania nie je správny orgán viazaný výlučne len návrhmi účastníkov konania, ale
je povinný si aj sám obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie v záujme presného a úplného zistenia
skutočného stavu veci. Z obsahu napadnutého rozhodnutia celkom jednoznačne vyplýva, že správne

orgány spoľahlivo zistili skutkový stav veci.
Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

Výrok je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktorá musí byť
jednoznačne špecifikovaná. Iba vo výroku rozhodnutia možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik
individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne
vzťahy. V tejto časti rozhodnutia sa tiež autoritatívne deklarujú určité právne vzťahy. Výrok teda musí

byť formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať riešenie veci, ktorá je predmetom
správneho konania. Výrok predstavuje ústrednú zložku rozhodnutia, len výrok rozhodnutia môže byť
právne záväzný a výrok rozhodnutia musí vymedzovať práva a povinnosti účastníkov konania takým
spôsobom, aby nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností týchto účastníkov.

Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z
Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom
ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) súd zastáva
názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty

fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je
preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna
zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk

spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom
konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a
správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu
a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné
činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne

delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré
konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,
u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu
dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie

právepriestupkom.Vobochprípadochideosúčasťtzv.správnehotrestania,opostihsprávnymorgánom
za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého
typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,
iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či
už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda
reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,

či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti
postihu delikventa.

Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta

v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože
podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to
nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením
miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol
byť zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku

musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a
výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku
rozhodnutia nemá. Odkazuje sa napríklad na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku ), čo
však neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí.

Je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania
spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním.

V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch,
je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len

konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s
iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia
prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,
pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané

rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé
skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny
skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o
tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti
rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov

konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku, je nezastupiteľná
časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie
boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.

Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch dopadajú požiadavky

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pretože dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza
„akékoľvek trestné obvinenie“.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch reklama alebo akákoľvek ponuka o spotrebiteľskom
úvere, v ktorej sa uvádza úroková sadzba spotrebiteľského úveru alebo akýkoľvek číselný údaj

týkajúci sa celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, musí obsahovať
zrozumiteľne, stručne a zreteľne vo forme reprezentatívneho príkladu tieto informácie:
a) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, fixnú alebo variabilnú alebo obidve,b) podrobnosti o poplatkoch zahrnutých do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom,
c) celkovú výšku spotrebiteľského úveru,

d) ročnú percentuálnu mieru nákladov,
e) dobu splatnosti spotrebiteľského úveru,
f) pri spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby na konkrétny tovar alebo službu výšku predajnej
ceny tovaru alebo služby a výšku akejkoľvek zálohy,
g) celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a výšku a počet splátok.

Podľa § 23 ods. 2 písm. ba) bod 1 zákona o spotrebiteľských úveroch za neuvedenie informácií v
reklame podľa § 3 zo strany veriteľa, je orgán kontroly oprávnený uložiť mu pokutu do 70 000 eur a pri
opakovanom alebo závažnom nedostatku až do výšky 140 000 eur.

Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzená výroková

veta je v rozpore so zákonným znením skutkovej podstaty § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona
o spotrebiteľských úveroch, ktorú nezákonnosť žalobca videl vo vypustení slov „v ktorej sa uvádza
úroková sadzba spotrebiteľského úveru alebo akýkoľvek číselný údaj týkajúci sa celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom“, keďže výrok prvostupňového rozhodnutia celkom
určite obsahuje všetky náležitosti vymedzené v § 47 ods. 2 správneho poriadku s priamym odkazom

na § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom samotný skutok je
popísaný s dostačujúcou špecifikáciou miesta, času a spôsobu jeho spáchania potrebných na to,
aby nemohol byť zameniteľný s iným konaním. Výrok rozhodnutia podľa názoru súdu spĺňa všetky
kritériá a požiadavky uvedené vyššie, ktoré súvisia so správnym trestaním. Samotné „otrocké“ opísanie
celého textu zákonného znenia ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch by nemalo

žiadny dosah na bližšiu špecifikáciu skutku, vymedzenie protiprávneho konania a napokon ani dosah
na právnu sféru žalobcu, t.j. žiadnym spôsobom sa to negatívne nedotklo jeho práv alebo právom
chránených záujmov. Pohľad žalobcu v tomto smere je príliš formalistický a opomína práve spomínané
atribúty materiálneho právneho štátu. Súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že v sankčnom ustanovení §
23 ods. 2 písm. ba) bod 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné pojem „reklama“ v zmysle

§ 3 tohto zákona vykladať tak, že nemôže ísť o akúkoľvek reklamu, ale musí ísť o reklamu alebo
akúkoľvek ponuku o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa uvádza úroková sadzba spotrebiteľského úveru
alebo akýkoľvek číselný údaj týkajúci sa celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, čo napokon vyplýva aj zo znenia čl. 4 ods. 1 smernice 2008/48/ES. Z hľadiska ustanovenia §
3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch teda musí ísť o prezentáciu takého finančného produktu,

ktorý obsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru alebo akékoľvek číselné údaje týkajúce sa
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Inak by išlo iba o reklamu,
ktorá by mohla byť posúdená podľa iných právnych predpisov napr. zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame
prípadne podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V danom prípade posudzovaná reklama
žalobcu obsahovala údaj o celkovej výške poplatku vrátane úrokov vo výške 484 eur, t.j. údaj týkajúci

sa celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a preto bol skutok správne
posúdený podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže v predmetnej
ponuke spotrebiteľského úveru prezentovanej na uvedenej internetovej stránke chýbali informácie o
úrokovej sadzbe, ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.
Toto napokon pripustil aj žalobca, keď uviedol, že v reklame sa celkom určite nenachádzal údaj o

úrokovej sadzbe a prvé tri údaje sa zjavne netýkajú ani celkových nákladov spojených s úverom. Pri
poslednom údaji (484 eur) ide v skutočnosti o celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom a
teda naplnil objektívnu stránku správneho deliktu práve tým, že v reklame uviedol číselný údaj súvisiaci s
celkovými nákladmi a neuviedol úrokovú sadzbu, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť.Jepravdou,žesprávneorgánymohlivosvojichrozhodnutiachtútootázku

precíznejšie spracovať a jednoznačnejšie uviesť, čo považujú za číselný údaj týkajúci sa celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s úverom tak, aby reklama podliehala režimu ustanovenia § 3 ods. 1 cit.
zákona. Faktom však je, že údaj o celkovej výške poplatku vrátane úrokov vo výške 484 eur vzhľadom na
definíciu celkových nákladov spotrebiteľa vyplývajúcu z § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch
nepochybne predstavuje akýkoľvek číselný údaj týkajúci sa celkových nákladov spotrebiteľa. Treba

dodať, že absentujúce údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov, úrokovej sadzbe ako aj celkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, patria medzi podstatné, dá sa povedať až rozhodujúce údaje
pre účel porovnania ponúk jednotlivých poskytovateľov úverov. Tieto informácie sa preto mali poskytnúť
zrozumiteľným, stručným a zreteľným spôsobom prostredníctvom reprezentatívneho príkladu.Podľa § 249 ods. 2 O.s.p. žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu a aký konečný návrh robí.
V konaní v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, znamenajúca, že súd preskúma
napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže preskúmať správne
rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť teda zrejmé, v ktorých

častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať. Žalobca musí poukázať na konkrétne
skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona, ktorý však musí tiež konkretizovať, t.j. že
správny orgán porušil vydaním rozhodnutia konkrétny zákon alebo iný právny predpis a to poukázaním
na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva. Žalobca musí
tvrdiť, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach, čo je vôbec základný predpoklad
konania. Napokon treba uviesť, že v danom prípade je konanie koncentrované, čo znamená, že

žalobca môže žalobné body (námietky) rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby. K žalobným
dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať s poukazom na § 250h ods. 1 O.s.p.. V
dôsledku uvedeného sa súd nezaoberal námietkami vznesenými až vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu
žalovaného,keďženejdeodôvodyuvedenév§250jods.3O.s.p.azákonnosťnapadnutéhorozhodnutia
preskúmal v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe.

Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. účinného od 1. januára 2003, ak správny orgán podľa osobitného zákona
rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto
rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. V týchto prípadoch súd
môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy. Citované ustanovenie
je faktickou transpozíciou požiadavky „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd
pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny
orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a

úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové či (procesne)
právne deficity, môže reagovať tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo
doplnenie, alebo tak urobí sám. Túto úpravu vyvolala predovšetkým judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva. Podľa viacerých rozsudkov tohto súdu vo veciach, v ktorých nesúhlas s rozhodnutím
orgánu verejnej správy môže viesť k „sporu o občianske práva“, vo veciach týkajúcich sa disciplinárneho

konania a uloženia sankcií musí mať súdny orgán plnú právomoc zaoberať sa vecou. V týchto veciach
súdne preskúmavanie týkajúce sa iba zákonnosti administratívneho rozhodnutia nie je z hľadiska pojmu
„súd“ uvedeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru postačujúce a musí existovať možnosť úplného súdneho
preskúmania takého rozhodnutia, teda aj možnosť súdneho preskúmania podstaty veci. Rovnako vo
veciach, ktoré súd zaradil pod pojem „trestné obvinenie“ (vrátane vecí správneho trestania), musí

napadnuté rozhodnutie podliehať úplnej kontrole súdu, ktorý musí mať zároveň aj právomoc zmeniť ho
v každom bode, týkajúcom sa tak skutkových, ako aj právnych otázok. V danom prípade súd nenašiel
dôvod pre zmenu (moderovanie) výšky pokuty, ktorá bola uložená pri spodnej hranici zákonnej sadzby
(horná hranica je 70 000 eur), pričom s odôvodnením výšky pokuty sa stotožnil.

Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky
žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu

v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto
prípade zásadne nemá právo na náhradu trov konania.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom
súde v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.