Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/161/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200543
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:6013200543.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: HR R. Y.,
spoločnosť s ručením obmedzeným, IČO: XX XXX XXX, D. 2, U., zastúpený: JUDr. Helena Čerešňová,
advokátka, Horné predmestie 216/16, Svätý Jur, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného č.: XXXXXXX/X/XXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

Žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj len napadnuté
rozhodnutie) podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. l zákona č. 563/2009 Z.z. o
správedaní(daňovýporiadok)dodatočnýplatobnývýmerč. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/CibEzodňa

XX.XX.XXXX,ktorým Daňovýúrad Bratislava(ďalejajlensprávcadane)podľa§44ods.6písm.b)bodl
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o správe daní) znížil žalobcovi nadmerný odpočet za
zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2010 zo sumy XX XXX,XX eura na sumu XXX,XX eura, potvrdil.

Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len DPH)
z dôvodu podozrenia, že jeho prostredníctvom prebieha fakturácia tovaru - použitých elektromotorov

v reťazci obchodných spoločností v rámci EÚ = ČR - SR - Poľsko bez reálneho plnenia. Žalobca
si v reťazci daňových subjektov uplatňoval a aj odpočítaval DPH z nadobudnutého tovaru (aj za iné
zdaňovacie obdobia), v ktorých vykazoval nadmerné odpočty. Nadobudnutý tovar z ČR deklaroval
ako dodanie tovaru do iného členského štátu Európskej únie - Poľska, pričom dodanie fakturovaného
tovaru poľská daňová správa jednoznačne nepotvrdila.

Podľa žalovaného zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že sa jedná o typický umelo vytvorený

obchodný reťazec za účelom získania daňovej výhody - čerpania nadmerných odpočtov zo štátneho
rozpočtu Slovenskej republiky.Od 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a podľa
prechodnéhoustanovenia §165ods.2tohtozákona,daňovékonaniazačatéaprávoplatneneukončené
pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (podľa zákona č. 511/1992 Zb.).

Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie I.
štvrťrok 2010 bola začatá dňa 10.08.2010.
Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítal 19 % DPH v sume 63 XXX,XX eura. Právo
na odpočítanie dane doložil faktúrami evidovanými pod číslami XXXXXXXXXX až XXXXXXXXXX a č.
XXXXXXXXXX až XXXXXXXXXX od dodávateľa Z. Y. s.r.o., T. XX, W.. Vo faktúrach nie je uvedené,

že tovar bol prepravený, pretože údaje (v kolónke spôsob dopravy) neobsahujú žiadnu identifikáciu
motorových vozidiel, typ vozidla, ŠPZ, nosnosť a pod., podľa ktorých by bolo reálne možné zistiť a
potvrdiť, že fakturovaný tovar bol aj reálne od dodávateľa spoločnosti Z. Y. s.r.o. k odberateľovi -
žalobcovi, prepravený.
Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 10.08.2010 sa žalobca vyjadril, že v kontrolovanom období
vykonával nákup a predaj tovaru a sprostredkovanie práce, nemal žiadnych zamestnancov, skladové

priestory mal prenajaté na F. ul. v W., nevlastnil žiadny investičný majetok, preprava deklarovaného
tovaru bola zahrnutá v cene tovaru.
Za účelom preverenia nákupu tovaru zaslal správca dane na Daňový úrad Trnava dožiadanie zo dňa
30.08.2010 na dodávateľa Z. Y. s.r.o. (rovnaký konateľ ako u žalobcu Z.. A. D.). Zamestnanci Daňového
úradu Trnava spísali so splnomocnenou zástupkyňou Z. Y. s.r.o. Z.. F. T. (menovaná spolu s manželom

ako prenajímateľ podľa zmluvy o súhlase sídla spoločnosti dali súhlas pre sídlo žalobcu v ich byte na
5. poschodí na D. X v U., z čoho je zrejmé, že v danom prípade ide o personálne prepojenú osobu so
žalobcom) zápisnicu o ústnom pojednávaní, pričom táto nevedela odpovedať, či boli dodané zdaniteľné
obchody, ktoré sú uvedené vo faktúrach vystavených spoločnosťou Z. Y. s.r.o. pre HR R. Y., spoločnosť
s ručením obmedzeným, pretože nebola pri preberaní tovaru. Ďalej uviedla, že Z. Y. s.r.o. tovar nakúpil

od spoločnosti EM Brno s.r.o., IČO: XXXXXXXX, H. ul. XX, U., P. J. s.r.o., IČO: XXXXXXXX, J. XXX
a Z.. T. F., IČO: XXXXXXXX, J. 217. Menovaná na otázky správcu dane nevedela odpovedať, kto
zabezpečil prepravu fakturovaného tovaru, ale uviedla, že fakturovaný tovar bol podľa dodacieho listu
dodaný žalobcovi. Zároveň Z.. F. T. uviedla, že úhrady za faktúry boli prijaté, ale nevedela, ktoré faktúry
boli uhradené a akou formou. Následne Z.. F. Vašková doložila správcovi dane pokladničné doklady o

úhrade faktúr v hotovosti a zoznam vydaných faktúr spoločnosti Z. Y. s.r.o. za obdobie 01 - 03/2010,
podľa ktorého ešte neboli uhradené všetky faktúry.

Konateľ spoločnosti Z. Y. s.r.o. Z.. A. D. (ktorý je, ako už bolo uvedené, aj konateľom v spoločnosti HR
R. Y., spoločnosť s ručením obmedzeným) k obchodom uviedol, že tovary boli reálne dodané žalobcovi.

Prepravu fakturovaného tovaru si zabezpečoval odberateľ vlastnými dopravnými prostriedkami.

Žalobca predložil faktúry č. XXXXXXXXXX až XXXXXXXXXX, na základe ktorých deklaroval, že
elektromotory nakúpené od Z. Y., s.r.o. v I. štvrťroku 2010 dodal do členského štátu EÚ - do Poľska v
II. štvrťroku 2010 odberateľovi P. W. Sp. z.o.o., Y. XXB A-XX, XX-XXX B. (konateľ Y. Z., pri ktorom bolo

správcom dane zistené personálne prepojenie na konateľa spoločností Z. Y. s.r.o. a HR R. Y., spoločnosť
s ručením obmedzeným Z.. A. D.).

Žalobca doručil správcovi dane list pod názvom reakcia na výzvu č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/KRE,
ktorého súčasťou bola tabuľka počiatočného stavu tovaru v počte kusov, nákup v I. štvrťroku 2010 a

predaj v II. a III. štvrťroku 2010. Zároveň sa vyjadril, že tovar nakúpený od Z. Y. s.r.o. v období I . štvrťrok
2010 bol použitý na účely podnikateľskej činnosti v súlade s platnými predpismi. Z veľkej časti bol tovar
(nadobudnutý v I. Q 2010) predaný v nasledujúcich dvoch štvrťrokoch P. W. Sp. z.o.o., pričom časť
predaného tovaru už bola uhradená. O uskutočnení predaja tovaru bol podaný súhrnný výkaz a faktúry č.
XXXXXXXXXX až XXXXXXXXXX boli správcovi dane predložené a tým podľa žalobcu, potvrdil využitie

nakúpeného tovaru pre ekonomickú činnosť spoločnosti. Žalobca dodanie tovaru uviedol v súhrnnom
výkaze za II. štvrťrok 2010 v sume 225 930,00 eur voči odberateľovi P. W., Sp. z.o.o. a v sume X
XXX,XX eur voči odberateľovi z ČR - HR R., s.r.o., Y. 3, U. (konateľka - T. D.). Zároveň predložil aj
faktúry o preprave.

Žalovaný k prepravným faktúram uviedol, že medzinárodné nákladné listy - CMR, ktoré mali preukázať
prepravenie tovaru do Poľska, nie sú vierohodné, pretože neobsahujú základné údaje (dátum nakládky
deklarovaného tovaru, označenie a ani hmotnosť tovaru), podľa ktorých by bolo možné verifikovať, že
deklarovaný tovar, ktorý je uvedený vo faktúrach, bol aj reálne prepravený.Na základe uvedených skutočností správca dane vydal žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových
informácií (ďalej len MVI) na spoločnosť P. W. Sp. z.o.o., za účelom preverenia reálnosti dodania

zdaniteľných obchodov, ktoré mali byť prepravené zo Slovenskej republiky na územie Poľska a dodané
poľskej spoločnosti.

V odpovedi na žiadosť o MVI poľská daňová správa uviedla, že nie je schopná dať odpovede
na otázky týkajúce sa obchodných transakcií spoločnosti P. W. Sp. z.o.o. so žalobcom, pretože

poľská spoločnosť nikdy nedeklarovala intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a prestala podávať DPH
priznania (posledné daňové priznanie bolo podané za I. štvrťrok 2010). P. W. Sp. z.o.o. zmenila od
29.03.2010 názov spoločnosti. Poľská daňová správa ďalej uviedla, že spoločnosť P. W. Sp. z.o.o. bude
vymazaná z registra platiteľov DPH z dôvodu, že jej bola ku dňu 30.09.2010 zrušená registrácia platiteľa
DPH.

Správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov za účelom preukázania nákupu tovaru -
elektromotorov a ich následného dodania do Poľska. Žalobca uviedol, že v daných prípadoch išlo o
opotrebované elektromotory.

Správca dane zaslal žiadosť o súčinnosť na VÚB, a.s. o zaslanie výpisov z podnikateľského účtu, za

účelom preverenia bezhotovostných úhrad prijatých a vyhotovených faktúr za nákup a predaj tovarov a
služieb. Na základe odpovede a zaslaných bankových výpisov za rok 2010 je preukázané, že žalobca
prijal v r. 2010 bezhotovostné platby najmä od spoločnosti G. G. G., a.s. ale od odberateľa P. W. Sp.
z.o.o. neboli prijaté žiadne platby, ani neboli vykonané žiadne úhrady pre dodávateľa Z. Y. s.r.o.

Správca dane zároveň z bankových výpisov zistil, že Y. Z. - konateľovi spoločnosti P. W. Sp. z.o.o.,
( ktorý je konateľom aj v českej spoločnosti Z., s.r.o., ktorú mu dňa 29.08.2008 predal Z.. A. D., konateľ
slovenských spoločností Z. Y. s.r.o. a HR R. Y., spoločnosť s ručením obmedzeným), bola poukázaná
dňa 20.05.2010 z účtu žalobcu suma XXX,XX eur.

Správca dane prijal od Daňového úradu Trnava odpoveď spolu s odpoveďou českej daňovej správy (na
žiadosť o MVI), v ktorej o dodávateľovi elektromotorov EM Brno s.r.o. boli poskytnuté o. i. tieto zistenia:
tovar bol prepravený vozidlami spoločnosti EM Brno s.r.o., preprava sa uskutočnila zo sídla spoločnosti
do areálu PD Horné Dubové, sklad Z. Y., s.r.o., tovar bol prevzatý skladníkom, jednalo sa o dodanie
tovaru - elektromotorov, zaplatená bola celková hodnota faktúr, platby boli čiastočne uhradené vkladom

na účet daňového subjektu EM Brno s.r.o. a čiastočne v hotovosti v pokladni sídla spoločnosti pánom
D., objednávateľom tovaru bol Z.. A. D.. Spoločnosť sa zaoberá výrobou elektromotorov a predmetom
dodávky boli elektromotory vyrobené spoločnosťou EM Brno s.r.o. (v tomto prípade to teda mali byť
nové elektromotory a nie opotrebované, ako to tvrdil žalobca), doklady uviedol v súhrnnom výkaze, k
preukázaniu uskutočnenia dodania boli predložené medzinárodné nákladné listy, pre oblasti uvedené

v zmluve s daňovým subjektom (výhradné zastúpenie), česká spoločnosť nemá so žiadnou inou firmou
uzatvorenú zmluvu.

Daňový úrad Trnava zaslal ďalšiu odpoveď na dožiadanie, v prílohe ktorej zaslal faktúry o nadobudnutí
tovaru spoločnosťou Z. Y. s.r.o. od českého dodávateľa P. J. XXX, XXX XX U., O - č. 42/3/2010 zo

dňa 17.02.2010 a č. 43/3/2010 zo dňa 26.03.2010, vrátane CMR, knihy jázd, dohodu o spolupráci z
09.02.2010, bankový výpis o zaplatení uvedených faktúr vkladom v hotovosti na účet dodávateľa.

Správca dane za účelom preverenia prepravy tovaru zo SR do Poľska zaslal na Národnú diaľničnú
spoločnosť, a.s. žiadosť o súčinnosť za účelom preverenia prepravy a úhrady mýtnych poplatkov

prepravcu HR E., na motorové vozidlá EČ: XBXXXXX + XBXXXXX na území Slovenskej republiky.
Národná diaľničná spoločnosť, a.s. poskytla odpoveď, že vozidlá EČ XBXXXXX a XBXXXXX neboli a
nie sú registrované v Elektronickom mýtnom systéme v SR a teda pre tieto vozidlá neboli vygenerované
žiadne prepravné transakcie.

Správca dane za účelom preverenia prepravy tovaru pre poľského odberateľa vydal žiadosť o MVI do
Českej republiky na prepravcu HR E., družstvo a požiadal o preverenie prepravy tovaru za obdobie, v
ktorých vykonával daňové kontroly. K výkonu kontroly za I.Q.2010 žalobca predložil ako dôkaz faktúry
za prepravu tovaru. Na základe uvedených faktúr český prepravca mal prepraviť tovar zo SR do Poľska,ktorú fakturoval bez DPH, povinný platiť daň bol podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH príjemca služby -
žalobca. Žalobca daň v riadnom daňovom priznaní za III.Q.2010 nepriznal (uviedol, že tovar nakúpený
v I.Q.2010 dodal do Poľska v II.Q.2010 a III.Q.2010). V daňovom priznaní za III.Q.2010 dodatočne

priznal daň z prijatých prepravných služieb.

Podľa odpovede českého finančného úradu za HR E., družstvo jej predseda Z.. W. Q. (ktorý mal i
napriek tomu, že je predsedom aj osobne vykonať prepravu tovaru) doložil uvedené faktúry za prepravu
tovaru, vrátane CMR pre odberateľa - žalobcu a potvrdil vykonanie prepravy. Z.. W. Q. uviedol, že HR E.,

družstvo vykonalo prepravu tovaru na trase Trnava - Varšava pre HR R. Y. v r. 2010, PHM čerpal iba na
Slovensku a že môže doložiť PHM a diaľničné známky (ktoré nedoložil), adresu vykládky si nepamätal
a zároveň uviedol, že bol na základe telefónu navigovaný skladníkom do skladu vo veľkom areáli vo
Varšave, tovar prevzal skladník v mieste vykládky, všetko je uvedené na faktúrach a CMR, väčšinou mu
boli faktúry zaplatené prevodom, prepravu vykonal on osobne, objednávateľom bol Z.. A. D., s ktorým
sa stretli iba obchodne pri realizácii uvedenej prepravy.

Správca dane vydal opakovane žiadosť o MVI a požiadal o šetrenie nadobudnutia tovaru od
slovenského dodávateľa za obdobia II.Q až IV.Q.2010 a január až marec 2011. Poľská daňová správa
poskytla nasledujúce informácie o spoločnosti P. W. Sp. z.o.o.:
· spoločnosť prestala podávať daňové priznania od apríla 2010, preto bola dňa 30.09.2010 vymazaná

z obchodného registra daňovníkov pre IC transakcie,
· dňa 29.03.2010 sa stal prezidentom spoločnosti pán Y. Z. - 100% akcionár spoločnosti (ktorý je
konateľom aj v spoločnosti Z., s.r.o., U., kde bol konateľom spoločnosti od roku 2004 do 29.08.2008
aj Z.. A. D.),
· spoločnosť znovu začala podávať priznania DPH a súhrnné výkazy za IC transakcie, ale až od júna

2011apriznávavnichnadobudnutietovaruodžalobcu,avšakvzhľadomktomu,že nepredložilažiadosť
o obnovu registrácie pre IC transakcie, vyššie uvedené transakcie nie sú zahrnuté v systéme VIES,
· spoločnosť deklarovala, že nadobudla tovar od žalobcu v hodnotách: XXX XXX R. za 2.Q.2010, 2 XXX
XXX PLN za 3.Q.2010, XXX XXX PLN za 4.Q.2010, XX XXX XXX PLN za 1.Q.2011. Podľa zaslaného
vyjadrenia spoločnosti objednávka bola daná Z. Y.,

· tovar kúpený od HR R. Y. s.r.o. bol doručený do skladu na ul. S. vo Varšave,
· prepravná spoločnosť - HR E., družstvo, dopravné prostriedky - nákladné auto číslo XBXXXXX, náves
XBXXXXX, náklady na prepravu boli zaplatené dodávateľom, platba za tovar bola uhradená v hotovosti,
spoločnosťou boli zaslané faktúry, CMR, platby, zmluvy. Kontakt so spoločnosťou je veľmi náročný, nie
je na ňu kontakt.

Správca dane dospel k záveru, že existujú dôvody, pre ktoré deklarované dodávky tovaru do
členského štátu vyhodnotil ako reálne neuskutočnené i napriek skutočnosti, že nákup tohto tovaru bol
zúčastneným dodávateľom formálne potvrdený.

II.
Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušiť podľa §

250jods.2písm.a/,d/,e/O.s.p.avecmuvrátiťnaďalšiekonanie.PoukázalnarozsudokSúdnehodvora
Európskej únie (ďalej aj len SD EÚ) zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, ktorého
závery v značnej miere aj citoval. Vyslovil názor, že bola splnená či už vecná podmienka (dodanie tovaru)
ako aj formálna podmienka (relevantná faktúra) a preto správca dane nemôže odoprieť zdaniteľnej
osobe právo na odpočet dane. Jediný dôvod pre nepriznanie odpočtu by mohlo byť, ak by zdaniteľná

osoba mala alebo musela mať vedomosť o tom, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je
súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa.

Žalobca citoval relevantné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len
zákon o DPH) - § 3 ods. 1, 2, § 49 ods. 2, 3, 6, § 43 ods. 1 a § 70 ods. 1. Správca dane v protokole vytkol

žalobcovi, že osobitne neviedol záznamy o dodaní tovarov do iného členského štátu a o nadobudnutí
služieb z iného členského štátu, čím porušil § 70 ods. 1 zákona o DPH, s čím však žalobca nesúhlasil a
zároveň uviedol, že aj prípadné porušenie § 70 zákona o DPH nie je dôvodom na nepriznanie práva naodpočet dane, nakoľko vedenie záznamov nie je zákonnou podmienkou pre priznanie práva na odpočet
dane.

Žalobca nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že nemá za dostatočne preukázané, že tovar bol
skutočne dodaný do Poľska a že sa preprava skutočne realizovala. Uviedol, ako prebiehal obchodný
styk medzi žalobcom a spoločnosťou Z. Y., s.r.o., pričom nákupy medzi žalobcom a touto spoločnosťou
boli realizované na základe objednávky, následného dodania tovaru a fakturácie. Tovar sa predával
spoločnosti P. W. Sp. z.o.o. Žalobca podrobne poukázal na priebeh realizovaných obchodov s touto

poľskou spoločnosťou a zdôraznil, že poľská daňová správa potvrdila skutočnosť, že spoločnosť
deklarovala nadobudnutie tovaru od žalobcu a to na základe objednávky žalobcu, pričom tovar bol
dodaný do ich skladu a platba bola uhradená v hotovosti. Žalobca objektívne preukázal dodanie tovaru
platcovi DPH za obdobie I, II a III štvrťrok 2010 a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.05.2010.
Za obdobie január, február a marec 2011 sa zasielal tovar k zušľachťovaciemu styku (repas a GO
elektromotorov) na základe zmluvy o dielo zo dňa 22.09.2010.

Žalobca teda preukázal všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania (§ 29 ods. 8 a § 15 ods. 6 písm. e/ zákona o správe daní).
Žalobca preukázal relevantnými listinami nadobudnutie tovaru a zároveň preukázal aj predaj tovaru

poľskému odberateľovi.

Správca dane postupoval šikanóznym spôsobom a prekročil svoju kompetenciu, keďže počas daňovej
kontroly nezistil, že by tovar dodaný nebol, avšak neuznal žalobcovi vznik nároku na odpočet dane.
Žalobcapreukázal,žetovarbolfyzickydodanýtak,akototvrdilapretodôkaznébremenonapreukázanie

opaku zaťažuje správcu dane. Bolo relevantne preukázané fyzické nadobudnutie tovaru, prípadne
jeho fyzické dodanie tretej osobe a preto požiadavky správcu dane na ďalšie preukazovanie fyzického
pohybu tovaru sú neopodstatnené. Konštatácia správcu dane, že tovar žalobca nepoužil na účely svojej
podnikateľskej činnosti ako platiteľ, je v rozpore s § 3 ods. 2 zákona o DPH. S poukazom na § 4
ods. 5 zákona o DPH sa totiž zdaniteľná osoba odo dňa uvedeného v osvedčení o registrácii pre daň

stáva platiteľom dane a teda platiteľom dane je každá zdaniteľná osoba registrovaná pre DPH a nielen
taká osoba, ktorá má daňovú povinnosť vyjadrenú kladným číslom. Nákup a predaj tovaru žalobcom
je podnikateľskou činnosťou tejto spoločnosti a žalobca je zároveň platiteľom dane a preto môže v
zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH odpočítať daň z tovarov, ktoré sú určené na dodávky v rámci jeho
podnikateľskej činnosti. Poľskej spoločnosti síce bola ku dňu 30.09.2010 zrušená registrácia platiteľa

DPH, keďže nepodávala priznania k DPH, avšak táto spoločnosť žalobcu o tomto neinformovala a
dokonca pri objednávkach vždy deklarovala svoju registráciu platiteľa DPH. Postup správcu dane je v
rozpore s ustálenou súdnou praxou s poukazom na § 49 ods. 3 zákona o DPH ako aj súdnou praxou SD
EÚ,nakoľkosprávcadanenemôžepožadovaťodzdaniteľnejosoby,abypreverovala,čiodberateľtovaru
a služieb podáva daňové priznania, platí dane alebo či je prípadne schopný uhradiť dodaný tovar. Inak by

išlo len o prenášanie zodpovednosti za daňové delikty cudzích osôb na žalobcu. Žalobca ako dodávateľ
poľskej spoločnosti bol oslobodený od dane podľa § 43 zákona o DPH a preto bol oprávnený odpočítať
daň podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. V tejto súvislosti tiež poukázal na znenie § 49 ods. 6 zákona o
DPH s tým, že platiteľ dane, ktorý vykonáva zdaniteľné obchody s miestom dodania v zahraniční, bude
mať pri nákupoch tovarov a služieb od tuzemského dodávateľa možnosť odpočítania dane.

Žalobca riadne preukázal nárok na odpočet dane, pričom správca dane nezistil žiadne pochybenia v
podobe neprijatia alebo nedodania tovaru. Ak správca dane tvrdí, že tovar nebol dodaný, je povinný
preukázať dôkazmi svoje tvrdenia. Správca dane oprel svoje rozhodnutie iba o domnienky, že tovar
dodaný nebol, avšak dôkazy žalobcu preukazujú opak. Správca dane si nezákonne vykladal § 2 ods.

3 zákona o správe daní a nad rámec zákona nútil preukazovať svoje tvrdenia dôkazmi, ktoré ani sám
nevie pomenovať, nakoľko žalobca svoje tvrdenia rozsiahle preukázal tak listinnými dôkazmi ako aj
svedeckými výpoveďami. Konanie správcu dane nemá oporu v zákone a svojvôľa tohto správneho
orgánu, ktorá odporuje žalobcom relevantne preukázanému stavu, nie je možné považovať za správnu
úvahu v zmysle § 2 ods. 3 zákona o správe daní.

III.
Vyjadrenie žalovanéhoŽalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v
odvolacom konaní, poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, kde je popísaný skutkový
a právny stav a vyvodené závery.

Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením že poľská daňová správa potvrdila skutočnosť, že spoločnosť P.
W. Sp. z.o.o. deklarovala nadobudnutie tovaru od žalobcu, pretože v danom prípade sa medzinárodnou
žiadosťou preverovali dodania za rok 2010 a január až marec 2011, pri ktorých poľská daňová správa
jednoznačne uviedla, že spoločnosť prestala podávať daňové priznania od apríla 2010, preto bola dňa

30.09.2010 vymazaná z obchodného registra daňovníkov poľskej daňovej správy pre IC transakcie. V
prvej odpovedi je uvedené, že P. W. Sp. z.o.o. nikdy nedeklarovala intrakomunitárne nadobudnutie
tovaru a pohyb tovaru na území Poľska nikdy nebol poľskou daňovou správou potvrdený.
Správca dane posúdil dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri
hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, t.j. hodnotil všetky dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom

prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní).

Transakcie deklarované účtovnými dokladmi získanými prostredníctvom dožiadaní, medzinárodných
žiadostí v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu, nenesú znaky
základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru správcu dane, že žalobca spoľahlivo

nepreukázal ani nadobudnutie deklarovanéhotovaruazároveňnepreukázalaniprepravupredmetného
tovaru - inými dôkazmi, ako predložením faktúr, CMR a dokladov o úhrade faktúr.

Zo strany spoločností zúčastnených na obchodných transakciách s predmetným tovarom neboli
správcovi dane hodnoverne predložené vecné dôkazy, ktoré by preukazovali a potvrdzovali skutočné

obstaranie tovaru, jeho dodanie a prepravu, ktorými by jednoznačne a preukázateľne vyvrátili, že sa
nejednalo iba o tvrdenia o týchto udalostiach uvedených v dodávateľských a odberateľských faktúrach.
Daňový subjekt má povinnosť svoje tvrdenia o nákupe a predaji tovaru preukázať vierohodnými,
preukaznými podkladmi a dôkazmi, ktoré možno jednoznačne overiť.

Platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v
zákone o DPH preukáže. Žalobca nepreukázal, že zdaniteľné obchody tak, ako sú deklarované v
daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie, prijal.

Žalovaný s námietkou žalobcu, že jeho tvrdenia o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdili aj závery

SD EÚ v rozhodnutí v spojených veciach C -80/11 (Mahaében kft) a C - 142/1 (Péter Dávid) zo dňa
21.06.2012, nesúhlasil, pretože v daných prípadoch SD EÚ nerozhodol o zdaniteľných obchodoch
žalobcu, ktoré deklaroval ako intrakomunitárne dodanie v rámci Európskeho spoločenstva (ktorých
fyzická existencia sa nepotvrdila), ale rozhodoval o maďarských prípadoch C-80/11 a C-142/11
týkajúcich sa odpočtu DPH u odberateľa (v prvom z týchto prípadov správca dane zamietol spoločnosti

právo na odpočet dane z nakúpeného tovaru, keď bolo počas daňovej kontroly u dodávateľa spoločnosti
zistené, že dodávateľ nezaúčtoval nákup tohto tovaru a ani nemal k dispozícii vozidlo na jeho prepravu
a v druhom prípade bolo dodávateľovi stavebných prác zamietnuté právo na odpočítanie dane z faktúr
od subdodávateľov, keď sa nepresvedčil, že títo subdodávatelia majú prostriedky na vykonanie prác).

K článku 167, 168 písm. a), článku 178 písm. a), článku 220 ods. l, článku 226 a článku 273 smernice
Rady 2006/112, uviedol, že predmetné články smernice vykladajú o službách, ktoré boli poskytnuté
a o tovare, ktorý bol dodaný, ale v danej obchodnej transakcii nebolo preukázané, že by žalobca s
deklarovaným tovarom disponoval tak, ako to správcovi dane dokladoval predloženými formálnymi
dôkazmi.

Žalovaný k poukazu žalobcu na rozsudky Súdneho dvora EÚ uviedol, že danou problematikou sa
zaoberal NS SR (napr. rozsudky sp. zn. 3 Sžf/24/2012 a 2Sžf/19/2011), z ktorých vyplýva nasledovné:
„Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré
rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej

transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery
v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom
súdnictve prihliadať.“Žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ vo veciach C-255/02 a C-110/99 s tým, že Šiesta smernica DPH
bráni právu platiteľa dane na odpočet tejto dane zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ
tohto práva predstavujú zneužitie. V daných obchodných transakciách aktivity žalobcu nesmerovali k

dosiahnutiu cieľa podnikania, t.j. dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok na čerpanie
daňovej výhody, odpočtu DPH. Podľa žalovaného správca dane v procese daňovej kontroly preukázal,
že zámerom žalobcu bolo uplatniť si odpočítanie dane z pridanej hodnoty z fiktívnych obchodov, ktoré
boli deklarované na faktúrach od spoločnosti Z. Y. s.r.o.

Správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony
podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať
na odpočítaní DPH za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup
od tuzemských dodávateľov (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú
výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou. S tvrdením žalobcu, že žalovaný prekročil rámec daňovej
kontroly,keďdeklarovanéobchodnétransakcievyhodnotilvtomsmere,žeišlooumelovytvorenévzťahy

nesúhlasí, pretože odvolacie konanie nie je súčasťou daňovej kontroly, daňová kontrola bola ukončená
dňom prerokovania protokolu.

Žalovaný poukázal aj na rozsudok SD EÚ - C 255/02 Halifax plc z 21. februára 2006, v ktorom sa okrem
iného uvádza, že uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo

zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných
transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody - zásada zákazu zneužívania sa uplatňuje takisto
na oblasť DPH. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby preukázal obsah a skutočný význam predmetných
plnení. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne,
ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového

zaťaženia.

V rozsudku C440/04 Recolta Recycling SPRL sa okrem iného uvádza, že vnútroštátnemu súdu
prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že
platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to

aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru
platiteľom dane a hospodárska činnosť. Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka
je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje
na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol
priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane.

Žalovaný poukázal aj na rozsudok C-439/04 , kde SD EÚ uviedol, že ak sa vo svetle objektívnych
skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť,
že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží
vnútroštátnemu súdu, aby tomuto platiteľovi odmietol priznanie práva na odpočet dane.

IV.
Posúdenie veci

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods.

2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup
správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov

v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou
z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí adbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených na daňovom konaní.
Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý

je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne

povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je

síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §

1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo

kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola

(ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na
predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca
správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového

subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať
požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme

vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do
sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanies jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,

verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie
vždyvrozsahupožadovanomvodvolaní.Akvyjdúpripreskúmavanínajavoskutkové,čiprávneokolnosti

odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri
rozhodovaní prihliadnuť.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom
dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona

hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky
a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú
cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou
bankou Slovenska.

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal
vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob
vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia
obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania

možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je
takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú
úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi

predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej
strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto
zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov.

Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane z
tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová
povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt
uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod
použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto
deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ aj fakturované
zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarované
zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm.
a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom vtuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané a v nadväznosti na ustanovenie
§ 51 citovaného zákona.

Dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim
z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca
tuzemských ako aj zahraničných spoločností vyplynul celý rad vážnych pochybností o reálnom priebehu
obchodov, ktoré boli deklarované za účelom získania nadmerných odpočtov DPH.

Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní
podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne
právne posúdili, keď žalobcovi znížili nadmerný odpočet DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne
orgány pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1,2,4 a § 2 ods. 3,6 zákona o správe daní.

Aj súd je názoru, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných spoločnostiach na

strane dodávateľov i odberateľa žalobcu, nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú
správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov.

Žalobca v žalobe v podstate ničím relevantným nespochybnil závery správcu dane, že:
· žalobca (konateľ Z.. A. D.) bol pôvodne od 20.09.2009 registrovaný na Daňovom úrade Trnava,

rovnako ako jeho dodávateľ Z. Y. s.r.o. (konateľ taktiež Ing. A. D.), ale z dôvodu zmeny sídla bol od
13.01.2010 registrovaný na Daňovom úrade Bratislava V,
· žalobca dňa 16.11.2011, počas výkonu daňovej kontroly za obdobie IV. štvrťrok 2010 (začatá
09.11.2011) podal dodatočné daňové priznanie a súčasne podal dodatočné daňové priznanie za III.
štvrťrok 2010 (pred začatím daňovej kontroly - začatá 02.12.2011), čiže daňové priznania si upravoval

v čase, keď vedel, že u neho začnú daňové kontroly,
· v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach I. až IV. štvrťrok 2010 a január až marec 2011 deklaroval
nákup tovaru od Z. Y. s.r.o., kde je tiež konateľom Z.. A. D., čiže tento si v podstate sám od seba
objednával tovar a aj sám ho sebe odovzdával, čo si v pozícii dodávateľa a odberateľa aj potvrdil,
· predaj tovaru, ktorý mal nakúpiť v I. štvrťroku 2010 deklaroval v obdobiach II. a III. štvrťrok 2010 ako

oslobodené dodanie pre poľského odberateľa,
·vostatnýchkontrolovanýchzdaňovacíchobdobiachrovnakýmspôsobomnakupovaltovarodZ.Y.s.r.o.
a vykazoval jeho dodanie do Poľska odberateľovi P. W. Sp. z.o.o.,
· poľský odberateľ P. W. Sp. z o.o. sa registroval ako platiteľ DPH od 02.03.2010, dňa 29.03.2010
spoločnosť zmenila názov a konateľom sa stal občan Srbska Y. Z. (ktorý je personálne prepojený na

konateľa slovenských spoločností Z. Y. s.r.o. a žalobcu), posledné daňové priznanie poľská spoločnosť
podala za I. štvrťrok 2010 a následne prestala daňové priznania podávať,
· odberateľ tovaru P. W. Sp. z.o.o. nikdy nedeklaroval intrakomunitárne nadobudnutie tovaru,
· v období II. a III. štvrťrok 2010 P. W. Sp. z.o.o. mal ešte platné IČ DPH, avšak s daňovým úradom
nespolupracoval, nepodával daňové priznania, bol nekontaktný a preto bola spoločnosti P. W. Sp. z.o.o.

zrušená registrácia k DPH,
· daňové priznania začal P. W. Sp. z.o.o. opäť podávať od júna 2011, avšak nezaregistroval sa na DPH
(v prvej odpovedi poľskej daňovej správy ešte nebolo priznané žiadne nadobudnutie tovaru zo SR), tieto
priznania boli podané na pošte O. (R. W./A. W. - hranica ČR/PL, všetky zaslané doklady boli kópie, kde
nie sú originálne podpisy osôb zastupujúcich spoločnosť (daňové priznania a priznané nadobudnutie

tovaru zo SR bolo po viac ako roku v čase, kedy spoločnosť už nebola platiteľom DPH, kópie dokladov
boli podané z mesta v Poľsku najbližšieho k hranici s ČR i napriek tomu, že spoločnosť P. W. Sp. z.o.o.
má sídlo vo Varšave),
· poľská daňová správa uviedla, že neexistujú žiadne údaje týkajúce sa následného predaja tovaru
spoločnosťou P. W. Sp. z.o.o., ktorý mala spoločnosť nadobudnúť od žalobcu,

· žalobca uviedol, že nemal zamestnancov, nevlastnil žiadny investičný majetok, platby za dodávky
tovarov a služieb vykonával aj prijímal prevažne bankovým prevodom, pričom bolo zistené, že faktúry
za tovar boli podľa predložených dokladov uhrádzané najmä v hotovosti,
· na otázku odkiaľ mal žalobca prostriedky na kúpu elektromotorov uviedol, že spoločnosť nakupovala
na faktúry, bola nejaká splatnosť, mali nejaké vlastné prostriedky a jeho manželka má príjmy z prenájmu

nehnuteľností v ČR,
· Z.. A. D. za dodávateľa Z. Y. s.r.o. uviedol, že prepravu fakturovaného tovaru pre žalobcu si
zabezpečoval odberateľ vlastnými dopravnými prostriedkami,· žalobca uviedol, že tovar nakúpený od Z. Y. s.r.o. bol naložený do vozidiel prevádzkovaných žalobcom:
ŠPZ U U a U (ktorých pohyb na území SR Trnava - Poľsko nebol potvrdený),
· správca dane zistil, že žalobca je evidovaný pre daň z motorových vozidiel za r. 2010 a 2011: U X.

Y., U X. Y., XBX XXXX T. A., U T. prívesný vozík,
· vozidlá U YZ a U nemá žalobca registrované na daňovom úrade,
· daňový subjekt uzatvoril zmluvu s P. W. Sp. z.o.o. dňa XX.XX.XXXX, faktúry za tovar pre poľského
odberateľa sú vyhotovené od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, ale podľa faktúr o preprave tovaru od
prepravcu HR E., družstvo, ČR, v týchto sa uvádza preprava tovaru na trase Trnava - Varšava v

dňoch 1.7 - 2.7.2010, 7.7. - 8.7.2010 a 12.7 - 13.07.2010, teda v nasledujúcom mesiaci po vyhotovení
faktúr za prepravu. Žalobca tvrdil, že odosielal s materiálom príslušné faktúry a dodacie listy a na ich
základe vodič vystavil CMR,
· na otázku, aké sprievodné dokumenty boli súčasťou dodávky pri nákupe a predaji elektromotorov
žalobca uviedol, že pri nákupe faktúry a dodacie listy, pri predaji faktúry, dodacie listy a CMR,
· Z.. A. D. odôvodnil, prečo boli elektromotory nakúpené od Z. Y. s.r.o. predané prostredníctvom

spoločnosti HR R. Y., spoločnosť s ručením obmedzeným do Poľska, keď v obidvoch spoločnostiach
je spoločníkom a jediným konateľom - vo firme Z. Y. s.r.o. je iba jedným zo spoločníkov. Menovaný
vo vyjadrení uviedol nasledovné: „požiadavky kladené ostatnými spoločníkmi na osobu štatutárneho
zástupcu sa nezlučujú s jeho morálnymi zásadami a preto usiluje o odvolanie z funkcie konateľa
spoločnosti. Bohužiaľ, vzhľadom k tomu, že ostatní spoločníci nie sú schopní, či ochotní ho odvolať a

menovať nového štatutárneho zástupcu, je týmto jeho odstúpenie z funkcie konateľa vyššie uvedenej
firmy veľmi komplikované a zdĺhavé. Tovar bol nakupovaný ešte v dobe pred urobením rozhodnutia o
jeho odchode zo spoločnosti Z. Y. s.r.o., a preto je teraz nutné ho pred jeho ďalším predajom (v tomto
prípade exportom do Poľska) fyzicky premiestniť zo skladu Z. Y. s.r.o. do skladu HR R. Y., spoločnosť s
ručením obmedzeným. Celá situácia je veľmi nepríjemná, však snaží sa ju riešiť pomocou slovenského

právneho zástupcu...“,
· na otázku, z akých dôvodov má Z.. A. D. založenú spoločnosť na Slovensku, uviedol, že s výrobcom
elektromotorov je dohodnuté výhradné zastúpenie pre štáty južnej a východnej Európy pri súčasnom
splnení podmienky „konsignačného skladu“ na území SR (ako výhradný zástupca v zmysle zmluvy
mala mať výhradné zastúpenie od firmy EM Brno s.r.o. ČR a P. J. s.r.o. ČR spoločnosť Z. Y. Trnava

a nie žalobca),
· v zmysle zmlúv uzatvorených s EM Brno s.r.o. a P. J. s.r.o., ČR bola podmienka spolupráce
„konsignačný sklad“ v SR (sklad, v ktorom je uskladnený tovar zahraničného dodávateľa, ktorý je vo
vlastníctve dodávateľa), ale podľa zmlúv: predmetom zmluvy s EM Brno, s.r.o. mal byť predaj tovaru
podľa aktuálnej ponuky EM Brno, s.r.o. a vyhľadávanie obchodných príležitostí pre predaj súčiastok a

náhradných dielov pre výrobky EM Brno, s.r.o. a J. Brno, š.p. a vyhľadávanie servisných príležitostí na
výrobky J., š.p. a predmetom zmluvy s P. J. mala byť predajná činnosť - predaj výrobkov uvedenej
spoločnosti a nákupná činnosť - vykupovanie použitého tovaru a výrobkov bývalého MEZ, š.p., ktoré
mali byť touto spoločnosťou odkúpené od Z. Y., s.r.o.,
· v odpovedi na výzvu ďalej uviedol, že v I. štvrťroku XXXX spoločnosť nakúpila elektromotory,

ich súčiastky a náhradné diely a tiež náhradné diely týchto súčiastok. Jednalo sa o opotrebované
elektromotory. Uvedený tovar bol nakúpený za účelom jeho ďalšieho predaja, pričom v dobe nákupu už
paralelne prebiehali jednania s potencionálnymi odberateľmi, ale
· do zápisnice zo dňa 06.06.2012 sa Z.. A. D. vyjadril, že elektromotory, s ktorými obchoduje, sú nové
aj opotrebované, sú to elektromotory pre poľnohospodárstvo, textilný, tlačiarenský priemysel a ďalšie,

ide o synchrónne a asynchrónne elektromotory a ich náhradné diely a súčiastky,
· k presnej špecifikácii elektromotorov a uvedenia výrobcov poskytol názov výrobcu - EM Brno s.r.o.,
Brno, ČR (predtým J. Brno, š.p.) - (zmluva medzi EM Brno s.r.o. a Z. Y. s.r.o.),
· na otázku, akým spôsobom boli elektromotory zabalené, aká bola ich jednotlivá hmotnosť, rozmery,
uviedol - napr. voľne ložené na palete, jednotková hmotnosť 50 - 90 kg, rozmery od 278x262x473 mm

do 384x361x767mm a súčiastky a náhradné diely balené jednotlivo v kartónových obaloch, v krabiciach,
blistroch, jednotková hmotnosť do 2 kg, rozmery do 154x162x289 mm - správca dane nadobudol v
tomto smere pochybnosti o balení, hmotnosti a rozmeroch tovaru, ktorý mal byť, prepravovaný do
Poľska dodávkou s prívesným vozíkom,
· podľa faktúr prepravcu HR E., družstvo, predmetom bola fakturácia prepravy - kombi + príves - správca

dane nadobudol pochybnosti, či vzhľadom na objem a hmotnosť motorové vozidlo kombi (teda osobné)
+ prívesný vozík prepraví deklarované množstvá tovaru uvedené vo faktúrach do Poľska,· žalobca deklarovalúhrady faktúr za kúpu elektromotorov apredaj elektromotorov iba v hotovosti - podľa
bankových výpisov žiadne faktúry od dodávateľa Z. Y. s.r.o., ani faktúry vyhotovené pre odberateľa P.
W. Sp. z.o.o. neboli uhradené bankovým prevodom,

· zároveň z bankových výpisov správca dane zistil, že Y. Z. - konateľovi spoločnosti P. W. Sp. z.o.o.,
bola poukázaná z účtu žalobcu suma XXX,XX eur,
· konateľ uviedol, že v predmetnom období sa tovar vozil asi do Varšavy, nevedel presne uviesť adresu
vyskladnenia, na otázku správcu dane, aké referencie mali o spoločnosti P. W. Sp. z.o.o. predtým,
ako s touto spoločnosťou začali obchodovať, odkiaľ mali kontakty na konateľa Y. Z. a akým spôsobom

s touto osobou komunikovali (i napriek tomu, že pri prepise českej spoločnosti Z. s.r.o. s uvedenou
osobou prišiel do kontaktu), kde sa stretávali... uviedol, že si myslí, že ako u väčšiny niekde z internetu
alebo na veľtrhu, nevedel presne, obchody s elektromotormi realizovali hlavne telefonicky ale aj osobne,
stretávali savSR(vtejtosúvislostisprávcadanezORCZzistil,žeY.Z.sastalod19.08.2008konateľom
spoločnosti Z. s.r.o., U., pričom spoločnosť bola insolventná a vstúpila do konkurzu),
· podľa odpovede z ČR na J. na dodávateľa tovaru EM Brno s.r.o. pre odberateľa Z. Y. s.r.o. zástupca

EM Brno s.r.o. uviedol, že spoločnosť EM Brno s.r.o. sa zaoberá výrobou elektromotorov a predmetom
dodávky boli elektromotory vyrobené spoločnosťou EM Brno s.r.o. (išlo teda o nové elektromotory
a nie opotrebované, ako to uvádzal žalobca, čo je v rozpore aj s predloženou zmluvou s uvedeným
dodávateľom, akoaj sdodávateľomP.J.,s.r.o.,sktorými malaspoločnosťZ.Y.,s.r.o.okrempredajaich
výrobkov zabezpečovať aj výkup opotrebovaného tovaru a vyhľadávať servisné príležitosti na výrobky

bývalého J. š.p., ktorého výrobu a servis prevzali),
· spoločnosť EM Brno s.r.o. ďalej uviedla, že pre oblasti uvedené v zmluve uzatvorenej s Z. Y., s.r.o.
(výhradné zastúpenie), nemá česká spoločnosť so žiadnou inou firmou uzatvorenú zmluvu - je teda
vylúčené, aby takúto zmluvu mala uzatvorenú so žalobcom, ktorý uviedol, že má takéto výhradné
zastúpenie,

·správcadanepreverovalprepravudoPoľskavozidlamiuvedenýmivCMR(vdňoch01.07.-02.07.2010,
07.07. - 08.07.2010 a 12.07 - 13.07.2010) na základe žiadosti na NDS, a.s., pričom podľa odpovede
inkriminované vozidlá neboli v Elektronickom mýtnom systéme (ďalej len EMS) registrované a teda v
EMS neboli pre uvedené vozidlá vygenerované žiadne mýtne transakcie na území SR, čiže aj uvedené
šetrenie nepreukázalo prepravu deklarovaného tovaru do Poľska. Ide teda, v prípade uvádzanej

prepravy tovaru do Poľska, o osobné motorové vozidlo (kombi) a prívesný vozík, ako to je uvedené vo
faktúrach prepravcu HR E., družstvo. Otázne je, ako by sa na takomto vozidle, hoci aj s prívesným
vozíkom, preprava uskutočňovala a ako sa tam tovar čo do hmotnosti a objemu zmestil,
· poľská daňová správa uviedla, že P. W. Sp. z o.o. okrem kópií dokladov, ktoré doložil oneskorene
(a iba poštou), poskytol údaje o tom, že tovar prepravila zo SR do Poľska prepravná spoločnosť -

HR E., družstvo, dopravné prostriedky - nákladné auto číslo XBXXXXX, náves XBXXXXX. Na základe
uvedeného je vylúčené, aby to bolo nákladné vozidlo s návesom, pretože toto by muselo byť v roku
2010 a 2011 registrované v mýtnom systéme SR a jeho pohyb na trase ČR - SR - PL na spoplatnených
úsekoch by musel byť zaznamenaný,
· žalobca spomína zmluvu o dielo zo dňa 22.09.2010 uzatvorenú s P. W. Sp. z.o.o., predmetom

ktorej mal byť záväzok tejto firmy k oprave, repasii a renovácii elektromotorov, ktoré za týmto účelom
dodávajú/zapožičajú v rámci zušľachťovacieho styku. Podľa správcu dane žiadna takáto zmluva nebola
predložená, ani o uvedenom sa daňový subjekt pri výkone kontrol nezmienil. Bola predložená kúpna
zmluva zo dňa 11.05.2010, ktorej predmetom mal byť predaj a dodanie tovaru. Ak by sa malo jednať o
zušľachťovací styk - v takom prípade sa tovar po vykonaní „zušľachťovacieho“ procesu vracia späť, o

čom predložená zmluva nepojednáva a za obdobia, za ktoré boli vykonávané daňové kontroly, žiadny
tovar z Poľska žalobca neprijal,
· dôvody, ktoré žalobca uviedol na margo predložených dodatočných daňových priznaní o tom, že vo IV.
štvrťroku 2010 nerealizoval žiadne dodanie do Poľska, pretože mu prepravca neskoro dodal doklady a
následne sa oneskorilo spracovanie týchto dokladov, vyhodnotil správca dane za nevierohodné. Daňový

subjekt podal dodatočné daňové priznania, pretože sa od správcu dane dozvedel, že poľskému
odberateľovi bolo zrušené IČ DPH a teda deklaroval dodanie pre neplatiteľa dane a k týmto priznaniam
predložil ku kontrole už doklady a opravené záznamy k DPH.
Podľa názoru súdu samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte
nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov

predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle zákona o správe daní formou
dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom
zdaniteľnom obchode, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej
je uvedená DPH, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvekdoklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo.
Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané
odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov však

neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v
nich uvedených, ako faktov.

Žalovaný správne uviedol, že obchodné transakcie nie je možné deklarovať len po formálnej stránke
(vystavenou faktúrou, zmluvou, CMR). Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby

bolo na základe týchto dokladov uznané oslobodenie od dane, tieto doklady však musia byť odrazom
reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt.

Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií
(napr. z odpovedí na medzinárodné žiadosti zaslané poľskou finančnou správou) nadobudol závažné
pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu,

nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp.
pochybnosti zistené správcom dane neodstránil.
Podľa zákona v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez
návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré

skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy
správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy
postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom
konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania
posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci

posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich preukaznosti.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2,
§ 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si
aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

uznaný (napr.rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011).

Ak si žalobca uplatnil v obdobiach II. až IV. štvrťrok 2010 a január až marec 2011 oslobodenie od
dane podľa § 43 zákona o DPH, bolo jeho povinnosťou overiť si platnosť IČ DPH svojho odberateľa.

Skutočnosť, že poľský odberateľ nepriznal nadobudnutie tovaru, daň neodviedol, nepodával daňové
priznania v súvislosti so zdaňovacími obdobiami IV. štvrťrok 2010 a január až marec 2011, je len
podporným dôkazom preukazujúcim oprávnené pochybnosti o uskutočnení dodania tovaru.

Nebolo teda preukázané, že žalobca použil tovar, z kúpy ktorého si uplatnil právo na odpočítanie

dane, pretože dodanie tovaru do Poľska odberateľovi P. W. Sp. z.o.o. v obdobiach II.Q. až IV. Q. 2010
a január až marec 2011 sa neuskutočnilo. Žalobca podľa názoru súdu vierohodne nepreukázal ani
nadobudnutie tovaru.Zostranyspoločnostízúčastnenýchnaobchodnýchtransakciáchnebolisprávcovi
dane preukázané a predložené vecné dôkazy, argumenty, ktoré by preukazovali a potvrdzovali skutočné
obstaranie tovaru, jeho dodanie a prepravu, ktorými by preukázateľne vyvrátili, že sa nejednalo iba o

tvrdenia o udalostiach uvedených v dodávateľských a odberateľských faktúrach.

Na základe kontrolných zistení správca dane dospel k záveru, že platiteľ v kontrolovanom zdaňovacom
období I. štvrťrok 2010 na základe prijatých faktúr č. XXXXXXXXXX až XXXXXXXXXX a č.XXXXXXXXXX až XXXXXXXXXX od dodávateľa Z. Y. s.r.o., deklaroval nákup tovaru (elektromotorov,
súčiastok a náhradných dielov), ktorý nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, keď
deklaroval dodanie do členského štátu EÚ spoločnosti P. W. Sp. z.o.o., pričom odberateľ nepriznal

žiadne nadobudnutie tovaru, nepodal daňové priznanie za príslušné obdobia, s daňovým úradom
nespolupracoval a z toho dôvodu mu bola zrušená od 30.09.2010 registrácia platiteľa dane, v priamej
väzbe na ďalšie obdobia, kedy predmetné dodávky vykázal voči osobe, ktorá nemala platné IČ DPH.
Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane z
tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová

povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový
subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný
obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle §
29 ods. 8 zákona o správe daní povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného
hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán.

K poukazu žalobcu na § 49 ods. 6 zákona o DPH treba uviesť, že premiestnenie tovaru zdaniteľnej
osoby do iného členského štátu na účely jej podnikania je oslobodené od dane vtedy, ak je zdaniteľná
osoba registrovaná pre DPH v tuzemsku a rovnako je identifikovaná pre DPH v členskom štáte, do
ktorého tovar premiestňuje. V členskom štáte, do ktorého platiteľ dane premiestňuje tovar oslobodený
od dane, je povinný zdaniť nadobudnutie tovaru, keďže je v tomto členskom štáte osobou povinnou

platiť daň z nadobudnutia tovaru. Žalobca však nevykonával zdaniteľné obchody s miestom dodania v
zahraničí (v Poľsku). Ak by platiteľ dane bol registrovaný aj v inom členskom štáte z dôvodu, že miesto
jeho zdaniteľných obchodov je v tomto štáte, mal by právo na odpočítanie dane z prijatých tovarov a
služieb na území tohto štátu, ale musí mať v tomto členskom štáte pridelené identifikačné číslo pre DPH,
čo v danom prípade nebolo preukázané.

V rámci dokazovania nebolo preukázané dodanie fakturovaných obchodov oslobodených od dane,
nebolo preukázané, že údaje a informácie uvedené na predložených dokladoch sa zakladajú na
pravde, nebolo potvrdené prijatie tovaru poľským nadobúdateľom, nebolo preukázané, že preprava
deklarovaného tovaru sa uskutočnila tak ako je uvedené na CMR a nie je známa ani skutočnosť, ako
bolo s tovarom v Poľsku ďalej nakladané a kde tovar skončil. Evidentný rozpor medzi deklarovaným

a reálnym skutkovým stavom - nepreukázanie samotnej materiálnej existencie tovaru, mal za následok
vznik legitímnych a logických pochybností zo strany správcu dane k deklarovaným obchodným
transakciám. Správca dane vykonal dostatok úkonov za účelom správneho posúdenia veci a preukázal
porušenie zákona o DPH. Pri výkone kontroly postupoval objektívne, bral do úvahy vždy skutočný obsah
právneho úkonu (zásada ekonomického dosahu právneho úkonu na daň), aby nedošlo k zastretým

právnymúkonom,priktorýchjesíceúkonprávneperfektný,alenevyjadrujeskutočnýekonomickýobsah.
Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu bral na zreteľ svoju povinnosť obstarať si potrebné doklady a
dôkazy. Na základe tejto povinnosti vykonal množstvo úkonov uvedených v protokole z kontroly, ktoré
sú obsiahnuté aj v dodatočnom platobnom výmere, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane boli zistené čo najúplnejšie.

Správca dane kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné
zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového konania a pri výkone
daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní, pričom využil všetky zákonné možnosti
pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca

dane umožnil žalobcovi pri ústnych pojednávaniach vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej
kontroly, ako aj o problémoch v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady
preukazujúce jeho tvrdenia, o čom boli spísané zápisnice o ústnych pojednávaniach, s obsahom
ktorých bol oboznámený a ich obsah potvrdil svojim podpisom, bez vznesenia námietok. Ak mal
žalobca pochybnosti o činnosti správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly, mal právo a mohol

namietať voči (prekročeniu kompetencií a šikanózny výkon práva) postupu zamestnancov správcu dane
zákonným spôsobom, čo v danom prípade neurobil. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane
získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému subjektu poskytuje právo
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane neuprel
daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní.

Pretože žalobca nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, správca dane postupoval v súlade s § 29
ods. 4 zákona o správe daní. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s
§ 2, § 15, § 16 zákona o správe daní a v nadväznosti na súčinnosť orgánov činných v trestnom konaní
prijal záver, s ktorým sa súd stotožňuje.Námietka žalobcu, že jeho tvrdenia a závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdzujú aj závery
SD EÚ v rozhodnutí v spojených veciach C-80/11 (Mahaében kft) a C-142/1 (Péter Dávid) zo dňa
21.06.2012, nie je dôvodná, pretože v týchto prípadoch Súdny dvor rozhodoval o skutkovo celkom iných

prípadoch týkajúcich sa odpočtu DPH u odberateľa (v prvom z týchto prípadov správca dane zamietol
spoločnosti právo na odpočet dane z nakúpeného tovaru, keď bolo počas daňovej kontroly u dodávateľa
spoločnosti zistené, že dodávateľ nezaúčtoval nákup tohto tovaru a ani nemal k dispozícii vozidlo na jeho
prepravu a v druhom prípade bolo dodávateľovi stavebných prác zamietnuté právo na odpočítanie dane
z faktúr od subdodávateľov, keď sa nepresvedčil, že títo subdodávatelia majú prostriedky na vykonanie

prác).

Články 167, 168 písm. a), 178 písm. a), 220 ods. l, 226 a 273 smernice Rady 2006/112, na ktoré
žalobca poukazuje, vykladajú o službách, ktoré boli poskytnuté a o tovare, ktorý bol dodaný, ale v danej
obchodnej transakcii toto nebolo preukázané. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto
prípade bolo iba profitovať na odpočítaní DPH.

Je všeobecne známou skutočnosťou, že už predchádzajúci zákon o dani z pridanej hodnoty č.
289/1995 Z.z. bol prijímaný za situácie aproximácie právnych predpisov Slovenskej republiky s právom
Európskych spoločenstiev a to na základe čl. 69 a 70 Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi
Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane

druhej.

V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. mája 2004, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení SR a ostatných
štátov k Európskej únii.

Nie je sporné, že zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve v súvislosti so
vstupom SR do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ
(v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s
prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie).

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii
s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred
slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora
EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa
ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne
opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom

399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu

na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia
je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí
transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri
predmetnej smernici od 1. 1. 2008.

Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do
úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho
ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99
22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak
okremsplneniaďalšíchdvochpodmienok,transpozičnálehotasmerniceužuplynula(rozsudokSúdneho

dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67).Preúplnosťtrebauviesť,ževosvetlejudikatúrySúdnehodvoraEÚtrebakaždýjedenprípadposudzovať
individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že
žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a súd sa s týmto názorom stotožnil.

Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007
právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 smernice
2006/112 bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení
uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa

podstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi
ustanoveniami šiestej smernice.

Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú
uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej
smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na

riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku
rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami
uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti
nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť
ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých,

ktoré sú stanovené v kapitole 3“.

Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ
uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je
cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R,

C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor
EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.
s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne

skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body
33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od
nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či

ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť
týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri
rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).

Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho

možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797,body65a68;NettoSupermarkt,bod24,akoajz21.decembra2011,VlaamseOliemaatschappij,
C-499/10, bod 25).

Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné
povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho
výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.

Napriektomu,žetietoustanoveniapriznávajúčlenskýmštátomurčitúmieruvoľnejúvahy(pozrirozsudok

z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené
v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých
nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226.

Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112
s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec
toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý
systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnúzásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a
i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37).

V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na
zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,
dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom
zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie

zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením
neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so
zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo
každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby
a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,
pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého

tovarubolaalebonebolazaplatenádoštátnejpokladnice,nemávplyvnaprávoplatiteľadanenaodpočet
DPH zaplatenej na vstupe.

Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak
sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,

ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré

uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej

(rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Žalovaný správne poukázal na rozsudok SD EÚ vo veciach C-255/02 a C-110/99. Šiesta smernica bráni
právuplatiteľadanenaodpočetdanezaplatenejnavstupe,keďplneniapredstavujúcezákladtohtopráva
predstavujú zneužitie. V daných obchodných transakciách aktivity daňového subjektu nesmerovali k

dosiahnutiu cieľa podnikania, t.j. dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok na čerpanie
daňovej výhody, odpočtu DPH. Správca dane v procese daňovej kontroly preukázal, že zámerom
žalobcu bolo uplatniť si odpočítanie DPH z fiktívnych obchodov.

Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca

dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval
dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal
svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady. Na podporu svojej
argumentáciepoukazovalajnajudikatúru.VsúvislostispoukazomžalobcunajudikatúruSúdnehodvora
EÚ súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená

samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného
zdaniteľného plnenia.

Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva,
že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový

subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú
pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania
nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.
Z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých
patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil

záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom
uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu
nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných
danívSpojenomkráľovstve)podvodmitypu„kolotoč“.Súdnydvorvychádzalzpredpokladu,žepríslušnédaňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných
plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z
predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené

vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali
reálnych zdaniteľných obchodov.

Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená samotná existencia tovaru, ktorý mal byť
predmetom obchodovania, a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval

k realizácii zdaniteľného obchodu, keď „obchodoval“ s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom
svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania.
V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality
dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca.
Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali
doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom

reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace
daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi
jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom
konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných
subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním

odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má
okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov
rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom
skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu
skutočne existoval.

Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia
dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať,
že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá

zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami
zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie tovaru, a teda reálnosti na všetkých
stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce
žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových
dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky

rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie
účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných
plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu
neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie
o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany

daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo
nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to

v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti
každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie
v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže
nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu
nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových

únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom
týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností,
ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav
spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského
prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme

aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i
výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie
vo veci.Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania,
pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom
konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené

v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané
rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v

takomto prípade právo na náhradu trov konania.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.