Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. september 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžo/47/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211080
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Poláčková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012211080.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti žalovanému: Ústredný inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. SK/0584/99/2012 zo dňa 21. septembra 2012, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 2595/2012-30 zo dňa 22. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S
2595/2012-30 zo dňa 22. januára 2014 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 2S 2595/2012-30 zo dňa 22. januára 2014
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu a účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Žalobca sa žalobou domáhal preskúmania zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovaného č. SK/0584/99/2012 zo dňa 21. septembra 2012, ktorým bolo zamietnuté jeho
odvolanie a potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave
č. U/0191/01/2012 zo dňa 25. júla 2012, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 3000 € pre porušenie

povinnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských
úveroch“).

Krajský súd v Bratislave preskúmal rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe,
ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, oboznámil sa s obsahom administratívneho

spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Krajský súd z obsahu spisu zistil, že 6. júna 2012
vykonali inšpektori SOI kontrolu v prevádzke žalobcu zameranú na šetrenie podnetu spotrebiteľa č -
161/2012 a na dodržiavanie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pri ktorej bolo zistené,
že internetová stránka žalobcu www.pozickaren.sk je presmerovaná na
www.pohotovost.sk , pričom pri kliknutí na odkaz „ako získam pôžičku“ sa
zobrazila úverová kalkulačka a reprezentatívny príklad poskytnutého úveru vo výške 500 €, s dobou
splácania 12 mesiacov, výškou mesačnej splátky 82 € a celkovou výškou poplatku vrátane úrokov

484 €. V predmetnej ponuke spotrebiteľského úveru prezentovanej na internetovej stránke chýbali
informácie o úrokovej sadzbe, ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. U/0191/01/2012 zo dňa 25. júla 2012
uložil žalobcovi pokutu vo výške 3000 € podľa § 23 ods. 2 písm. ba) bod 1 zákona o spotrebiteľskýchúveroch pre porušenie povinnosti veriteľa uviesť v reklame alebo akejkoľvek ponuke o spotrebiteľskom
úvere zrozumiteľne, stručne a zreteľne vo forme reprezentatívneho príkladu informácie o úrokovej
sadzbe, ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Proti

tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že nedošlo k takému závažnému
porušeniu zákona o spotrebiteľských úveroch, aby bola žalobcovi uložená pokuta. Žalobca tiež namietal
neprimeranosť výšky uloženej pokuty. Žalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že
výroková veta vymedzená v prvostupňovom rozhodnutí je nezákonná a žalovaný túto vetu nezmenil
tak, aby bola v súlade so zákonným znením skutkovej podstaty § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona o
spotrebiteľských úveroch napriek tomu, že uvedené zákonné ustanovenie citoval v odôvodnení svojho
rozhodnutia.

Podľa názoru krajského súdu je v tejto veci podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko
právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. S
teoretickými úvahami žalobcu uvedenými v žalobe krajský súd súhlasil, avšak odmietol jeho tvrdenie

o nezákonnosti výroku a nepreskúmateľnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Obidve
rozhodnutia podľa jeho názoru spĺňajú požiadavky uvedené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku,
keďže sú presvedčivo odôvodnené, pričom žalovaný sa náležite vysporiadal so všetkými odvolacími
námietkami žalobcu. Zdôraznil, že je všeobecne známe, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov
v oblasti ochrany spotrebiteľov, pričom žalovanému bol nesporne zverený dozor aj nad dodržiavaním

povinností veriteľov poskytujúcich spotrebiteľom spotrebiteľské úvery podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzená
výroková veta je v rozpore so zákonným znením skutkovej podstaty § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorej nezákonnosť žalobca videl vo vypustení slov „v ktorej sa
uvádza sadzba spotrebiteľského úveru alebo akýkoľvek číselný údaj týkajúci sa celkových nákladov

spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom“, keďže výrok prvostupňového rozhodnutia celkom
určite obsahuje všetky náležitosti vymedzené v § 47 ods. 2 Správneho poriadku s priamym odkazom
na § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom samotný skutok je popísaný s
dostačujúcou špecifikáciou miesta, času a spôsobu jeho spáchania potrebných na to, aby nemohol byť
zameniteľný s iným konaním. Samotné „otrocké“ opísanie celého textu zákonného znenia ustanovenia

§ 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch by nemalo žiadny dosah na bližšiu špecifikáciu skutku,
teda žiadnym spôsobom sa to negatívne nedotklo jeho práv alebo právom chránených záujmov. Pohľad
žalobcu je v tomto smere príliš formalistický a opomína atribúty materiálneho právneho štátu. Krajský
súd súhlasil s tvrdením žalobcu, že v sankčnom ustanovení § 23 ods. 2 písm. ba) bod 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch je potrebné pojem „reklama“ v zmysle § 3 tohto zákona vykladať tak, že

nemôže ísť o akúkoľvek reklamu, ale musí ísť o reklamu alebo akúkoľvek ponuku o spotrebiteľskom
úvere, v ktorej sa uvádza úroková sadzba spotrebiteľského úveru alebo akýkoľvek číselný údaj
týkajúci sa celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. V danom prípade
posudzovaná reklama žalobcu obsahovala údaj o celkovej výške poplatku vrátane úrokov vo výške 484
€, t. j. údaj týkajúci sa celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a preto

bol skutok správne posúdený podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch,
keďže v predmetnej ponuke spotrebiteľského úveru prezentovanej na uvedenej internetovej stránke
chýbali informácie o úrokovej sadzbe, ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. Absentujúce údaje patria medzi podstatné, rozhodujúce údaje pre účel porovnania
ponúk jednotlivých poskytovateľov úverov.

Krajský súd ďalej uviedol, že v danom prípade je konanie koncentrované, čo znamená, že žalobca môže
žalobné dôvody (námietky) rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby. K žalobným dôvodom,
ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať s poukazom na § 250h ods. 1 O.s.p. V dôsledku

uvedeného sa krajský súd nezaoberal námietkami vznesenými až vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu
žalovaného,keďženejdeodôvodyuvedenév§250jods.3O.s.p.azákonnosťnapadnutéhorozhodnutia
preskúmal v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Súd síce podľa
§ 250i ods. 2 O.s.p. pri preskúmavaní rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnymorgánom,aksprávnyorgánrozhodolosporealebooinejprávnejvecivyplývajúcejzobčianskoprávnych,
pracovných, rodinných a obchodných vzťahov alebo rozhodol o uložení sankcie. V danom prípade však
krajský súd nenašiel dôvod pre zmenu (moderovanie) výšky pokuty, ktorá bola uložená pri spodnej

hranici zákonnej sadzby, pričom s odôvodnením výšky pokuty sa stotožnil. Vzhľadom na vyššie uvedené
krajský súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho
zrušenie.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok
krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 21. septembra 2012 č. SK/0584/99/2012
v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre
Bratislavský kraj o uložení pokuty vo výške 3000 € zo dňa 25. júla 2012 č. U/0191/01/2012, mení v časti
výroku, ktorým bola potvrdená uložená výška pokuty tak, že žalobcovi ukladá podľa § 23 ods. 2 písm.

ba) bod 1 zákona č. 129/2010 Z. z. pokutu vo výške 100 €, ktorú je povinný zaplatiť do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. V odvolaní žalobca uviedol, že prvostupňový súd v rámci „plnej jurisdikcie“ vecí
správneho trestania v rámci právomoci zmeniť rozhodnutie o uložení pokuty vo výške 3000 € uviedol, že
nenašiel dôvod pre moderovanie výšky pokuty, ktorá bola uložená pri spodnej hranici zákonnej sadzby,
pričom s odôvodnením výšky pokuty sa stotožnil. Právny zástupca žalobcu je však toho názoru, že

krajský súd vyvoláva dojem, akoby suma 3000 € bola sumou blízkou nulovej spodnej hranici a preto
nemá význam sa jej odôvodnením bližšie zaoberať a tak sa možno uspokojiť so „stotožnením sa“ s
odôvodnením výšky pokuty žalovaným správnym orgánom. V odvolaní ďalej uviedol príklady, kde sa
pomerne nízka výmera pokuty za správny delikt znižovala na výšku okolo 100 €. Podľa jeho názoru
žalovaný správny orgán ani krajský súd nezohľadnili to, že nebola preukázaná vyššia miera negatívnych

ani žiadnych možných škodlivých následkov, ani to, že išlo o prvé zistenie takéhoto nedostatku a zistené
nedostatky nemohli mať vplyv na kvalitu poskytovaných služieb. Poukázal na to, že pokuta vo výške
3000 € nie je uložená pri spodnej hranici zákonnej sadzby, ako to tvrdí krajský súd, ale je uložená nad
dolnou hranicou zákonnej sadzby, čo už vyžaduje preskúmanie primeranosti výšky pokuty individuálnym
okolnostiam prípadu.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zastával názor, že žalobca nebol postupom správnych orgánov a
súdu poškodený na svojich zákonom garantovaných právach, práve naopak, konaním žalobcu došlo
k poškodeniu práv spotrebiteľov - adresátov predmetnej reklamy na spotrebiteľský úver. Prvostupňový

ako aj druhostupňový správny orgán rozhodol na základe a v medziach zákona, pričom skutkový
stav bol vykonanou kontrolou SOI spoľahlivo zistený. Žalovaný uviedol, že žalobcom poukazované
konania, pri ktorých bolo pristúpené k zníženiu uloženej pokuty sa týkajú porušení iných predpisov,
ako je zákon o spotrebiteľských úveroch, dokonca sa jedná o činnosť iných správnych orgánov ako
je Slovenská obchodná inšpekcia. Pri určovaní výšky pokuty vzal správny orgán do úvahy, že účel

právnych predpisov poskytujúcich spotrebiteľom- záujemcom o úver právo na informácie, nebol z
dôvodu porušenia povinnosti splnený. Od žalobcu vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkané služby
možno očakávať, že koná profesionálne a so znalosťou ponúkaných služieb a v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z relevantných predpisov, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. K námietkam
ohľadom nedostatočného vysporiadania sa krajského súdu s opodstatnenosťou výšky uloženej pokuty

poukázal na § 219 ods. 2 O.s.p. v zmysle ktorého „ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody“. S prihliadnutím na uvedené tak nemožno považovať konštatovanie súdu,
že sa stotožnil s odôvodnením výšky pokuty zo strany žalovaného za nedostatočné. Pokiaľ ide o otázku,

či pokuta 3000 € bola pri sadzbe 0-70 000 € uložená „nad“ alebo „pri“ spodnej hranici, má žalovaný
za to, že vzhľadom na jazykový výklad uvedených predložiek je možné konštatovať istý prienik, pričom
vzhľadom na maximálnu možnú výšku prípadnej sankcie je možné stotožniť sa s názorom, že pokuta
vo výške 3000 € bola uložená pri spodnej hranici zákonnej sadzby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP vspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné

vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. septembra 2015 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, ako vecne správny potvrdil a súčasne

odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, s ktorými
sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na
zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
SK/0584/99/2012 z 21.9.2012, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie č. U/0191/01/2012 z 25.7.2012, ktorým uložil žalobcovi pokutu vo
výške 3000 € pre porušenie povinnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a g/ zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch.

Slovenská republika je viazaná Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
"Dohovor"), to znamená, že v Slovenskej republike má každá fyzická a právnická osoba zaručené

právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo
na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy. Tieto princípy
sa vzťahujú aj na konanie správne. Princípmi spravodlivého súdneho konania sú najmä princíp
"rovnosti zbraní", "kontradiktórnosť súdneho konania", "právo osobnej prítomnosti na konaní" a "zákaz
inkriminácie vlastnej osoby".

V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou z
nich je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1). Z uvedenej zásady vyplýva, že správne orgány sú v konaní a
pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade s Ústavou SR, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi.

V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s čl. 7
Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi.

Ďalšou základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej

rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto
zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších
ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je
povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité
pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré

vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).

Podľa§47ods.3správnehoporiadkuvodôvodnenírozhodnutiasprávnyorgánuvedie,ktoréskutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu

úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch reklama alebo akákoľvek ponuka o spotrebiteľskom

úvere, v ktorej sa uvádza úroková sadzba spotrebiteľského úveru alebo akýkoľvek číselný údaj
týkajúci sa celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, musí obsahovať
zrozumiteľne, stručne a zreteľne vo forme reprezentatívneho príkladu tieto informácie:
a) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, fixnú alebo variabilnú alebo obidve,b) podrobnosti o poplatkoch zahrnutých do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom,
c) celkovú výšku spotrebiteľského úveru,

d) ročnú percentuálnu mieru nákladov,
e) dobu splatnosti spotrebiteľského úveru,
f) pri spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby na konkrétny tovar alebo službu výšku predajnej
ceny tovaru alebo služby a výšku akejkoľvek zálohy,
g) celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a výšku a počet splátok.

Podľa § 23 ods. 2 písm. ba) bod 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ak orgán kontroly podľa odseku
1 zistí nedostatky v činnosti veriteľa alebo finančného agenta spočívajúce v nedodržiavaní alebo v
obchádzaní ustanovení tohto zákona, je oprávnený podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov
a povahy zistených nedostatkov veriteľovi alebo finančnému agentovi uložiť pokutu do 70 000 eur a pri

opakovanom alebo závažnom nedostatku až do výšky 140 000 eur veriteľovi alebo finančnému agentovi,
ak neuvedie v reklame informácie podľa § 3.

K námietke žalobcu o nepreukázaní vyššej miery negatívnych dôsledkov jeho konania a následnej

výške pokuty najvyšší súd uvádza, že pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo
základných rovín pôsobenia funkcie - individuálnej, generálnej, výchovnej, preventívnej a represívnej.
Výšku pokuty je nutné diferencovať a individualizovať. Vo sfére žalobcu má uložená pokuta plniť nielen
funkciu výchovnú, ale aj represívnu a postihovať ho za protiprávne konanie, preto je nevyhnutné,
aby bola citeľná v majetkovej sfére žalobcu. Je potrebné dodať, že úmyslom zákonodarcu bolo,

aby spotrebiteľ mal už v čase rozhodovania sa o ponuke spotrebiteľského úveru čo najúplnejšie a
neskreslené informácie, čo dokazuje povinnosť uviesť v každej reklame alebo každej ponuke, ktorá
obsahuje úrokovú sadzbu, podrobnosti o poplatkoch zahrnutých do celkových nákladov spotrebiteľa
vrátane ich výšky, spojených so spotrebiteľským úverom, celkovú výšku spotrebiteľského úveru, ročnú
percentuálnu mieru nákladov, dobu splatnosti spotrebiteľského úveru a iné tzv. štandardné informácie.

Uvedenie týchto informácií v reklame spotrebiteľovi nesporne uľahčuje porovnanie rôznych ponúk
na trhu. V predmetnej veci bolo toto právo na zvýšenú ochranu spotrebiteľovi upreté. Vzhľadom k
uvedenému je najvyšší súd toho názoru, že uložená pokuta bola primeraná.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom toho, či pokuta bola uložená „pri“ alebo „nad“ spodnou hranicou,
pričom maximálna možná výška pokuty mohla byť 70 000 €, najvyšší súd uvádza, že pokuta 3000 € bola
síce uložená „nad“ spodnou hranicou sadzby sankcie, ale rozhodne „pri“ spodnej hranici.

Po preskúmaní prvostupňového súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného
správneho orgánu, najvyšší súd dospel zhodne s názorom krajského súdu k právnemu záveru, že
rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci v ponímaní presnosti
a plnosti zistení.
S poukazom na uvedené Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu ako

vecnesprávnypodľa§219O.s.p.potvrdil.Pritomsastotožnilsprávnymposúdenímadôvodmikrajského
súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ako aj rozsahom a dôvodmi
podanej žaloby (§ 249 ods. 2 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 a § 246c ods. 1 O.s.p., nakoľko žalobca v odvolacom konaní nemal úspech a žalovanému náhrada
trov konania zo zákona neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.