Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/196/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111201548
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3111201548.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a členiek
JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľa Ing. K. L., bytom F., T.
2402/50, zastúpeného JUDr. Jozefom Kováčikom, advokátom, so sídlom v Trenčíne, Legionárska 2/210
proti odporcovi Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o neplatnosť
výpovede, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 4. júla 2013, č.k.

26C/166/2011-412, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

dvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď odporcu zo štátnozamestnaneckého
pomeru zo dňa 25.01.2011 podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorá
bola doručená navrhovateľovi dňa 25.01.2011, je neplatná. Štátnozamestnanecký pomer naďalej trvá.

Návrh v časti o zaplatenie náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie. V odôvodnení uviedol, že
súd mal preukázané, že štátnozamestnanecký pomer účastníkov konania bol založený rozhodnutím
o vymenovaní navrhovateľa do štátnej služby zo dňa 07.08.2007. Navrhovateľ pracoval vo funkcii
hlavný radca - predstavený - vedúci osobného úradu v služobnom úrade Krajský úrad životného
prostredia v Trenčíne v stálej štátnej službe v odbore štátnej služby 1.01 riadenie štátnej služby.
Štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa vznikol 07.08.2007. Navrhovateľ bol rozhodnutím zo

dňa 07.08.2007 vymenovaný za zástupcu vedúceho služobného úradu Krajského úradu životného
prostredia v Trenčíne. Navrhovateľ bol rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého miesta zo dňa
01.12.2008 trvale preložený do funkcie štátneho radcu - predstaveného - vedúceho osobného úradu
s účinnosťou k 01.12.2008. Listom zo dňa 02.11.2010 vedúci služobného úradu navrhovateľa odvolal
z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca - vedúceho osobného úradu Krajského úradu životného
prostredia v Trenčíne dňom 02.11.2010. Rozhodnutím vedúceho služobného úradu Krajského úradu

životného prostredia v Trenčíne č. 28/2010 zo dňa 23.12.2010 bolo zrušené štátnozamestnanecké
miesto, na ktorom bol zaradený navrhovateľ. Odporca dňa 25.01.2011 doručil navrhovateľovi výpoveď
zo štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o
štátnej službe. Dvojmesačná výpovedná doba (§ 48 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z.) začala plynúť
dňa 01.02.2011 a uplynula dňa 31.03.2011. Navrhovateľ s danou výpoveďou nesúhlasil a listom
zo dňa 25.01.2011 odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom vykonávaní štátnej služby. Návrhom

doručeným súdu dňa 26.01.2011 uplatnil navrhovateľ svoje právo na určenie neplatnosti výpovede zo
štátnozamestnaneckého pomeru.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení uviedol, že odporca umožnil navrhovateľovi pri pohovoroch dňa
03.01.2011 a dňa 25.01.2011 vyjadriť sa k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorých mu
oznámil, že nemá k dispozícii vhodné voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré by mu mohol ponúknuť.

Odporca navrhovateľovi pri pohovore dňa 25.01.2011 oznámil, že má k dispozícii dočasne uvoľnené
tri štátnozamestnanecké miesta, dve na Krajskom úrade životného prostredia v Trenčíne a jedno vorganizačnom útvare Obvodný úrad životného prostredia v Trenčíne. Odporca však dňa 03.01.2011
uzavrel s Mgr. Y. L. služobnú zmluvu, ktorou vznikol jej štátnozamestnanecký pomer dňom 10.01.2011.
Mgr. Y. L. bola prijatá do dočasnej štátnej služby do funkcie odborný radca, v odbore štátnej služby 1.05

Informatika, v organizačnom útvare Krajský úrad životného prostredia v Trenčíne, odbor organizácie,
riadenia a koordinácie štátnej správy. Čas trvania dočasnej štátnej služby Mgr. Y. L. bol do obsadenia
štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v zmysle § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 400/2009

Z.z. o štátnej službe štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca, v odbore štátnej
služby 1.05 Informatika, v organizačnom tvare Krajský úrad životného prostredia v Trenčíne, odbor
organizácie, riadenia a koordinácie štátnej správy bolo pre účely splnenia tzv. „ponukovej povinnosti“
podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe voľným štátnozamestnaneckým
miestom a to až do obsadzovania tohto miesta výberovým konaním, resp. výberom. Konštatoval, že
štátnozamestnanecké miesto, ktoré je dočasne obsadené štátnym zamestnancom až do jeho obsadenia

výberovým konaním, resp. výberom je voľným štátnozamestnaneckým miestom v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, pokiaľ nie je reálne obsadzované výberovým konaním. K reálnemu
obsadzovaniu predmetného štátnozamestnaneckého miesta došlo až dňa 20.04.2011, kedy Mgr. K. M.
formou emailu zverejnila oznámenie o vyhlásení výberu na jeho obsadenie. Na základe uvedeného
súd považoval štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca, v odbore štátnej služby 1.05

Informatika, v organizačnom tvare Krajský úrad životného prostredia v Trenčíne, odbor organizácie,
riadenia a koordinácie štátnej správy za voľné v čase dania výpovede odporcom navrhovateľovi.
Uvedené voľné štátnozamestnanecké miesto odporca navrhovateľovi neponúkol s odôvodnením, že ho
nepovažoval za vhodné pre navrhovateľa z dôvodu, že ide o kumulovanú funkciu asistentky prednostu
a osoby pre komunikáciu s verejnosťou a médiami, ktorá pozícia s ohľadom na možnosti, schopnosti

a kvalifikačné predpoklady navrhovateľa nie je pre neho objektívne vhodnou prácou. Z opisu činnosti
štátnozamestnaneckého miesta vo funkcii odborný radca, v odbore štátnej služby 1.05 Informatika,
v organizačnom tvare Krajský úrad životného prostredia v Trenčíne, odbor organizácie, riadenia a
koordinácie štátnej správy pritom vyplýva, že kvalifikačným predpokladom bolo vysokoškolské vzdelanie
II.stupňa,ktoréhoodborneboluvedenýaosobitnýkvalifikačný predpokladsanevyžadoval.Navrhovateľ

tak kvalifikačné predpoklady na obsadenie tohto miesta spĺňal. Argument odporcu o nevhodnosti
navrhovateľa pre uvedenú prácu aj z dôvodu pohlavia súd nezohľadnil s ohľadom na povinnosť
odporcu dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou. Z výpovede svedkyne Mgr.
Y. L. vyplýva, že náplňou jej práce bolo varenie kávy, organizovanie pracovného času prednostovi,

vrátane návštev, vyhotovovanie písomných dokumentov, zabezpečovanie pošty, rozdeľovanie pošty
jednotlivým zamestnancom, príprava akcie na podporu propagácie odporcu, komunikácia s médiami.
Navrhovateľ vo svojej pozícii vedúceho osobného úradu vykonával najnáročnejšiu činnosť, a to
koncepčnú a systémovú činnosť pri tvorbe opatrení v oblasti výkonu štátnej správy starostlivosti o
životné prostredie so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja a koordinačnú

a metodickú činnosť v osobnom úrade pri zabezpečovaní uplatňovania právnych vzťahov štátnych
zamestnancov a zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme. Pokiaľ odporca nepovažoval
schopnosti navrhovateľa za dostatočné pre vykonávanie uvedenej funkcie, mal špeciálne požiadavky
alebo osobitné kvalifikačné predpoklady na jej výkon uviesť v opise štátnozamestnaneckého miesta.
Odporca tak v konaní nepreukázal, že voľné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca,

v odbore štátnej služby 1.05 Informatika, v organizačnom tvare Krajský úrad životného prostredia v
Trenčíne, odbor organizácie, riadenia a koordinácie štátnej správy nebolo pre navrhovateľa vhodné.

Súd prvého stupňa ďalej skúmal a posudzoval všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru predchádzali s poukazom na § 118 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009

Z.z. o štátnej službe a za použitia § 74 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2011 a dospel k
záveru,ževpredmetnejvecinebolopreukázanésplneniehmotnoprávnejpodmienkyplatnostivýpovede,
a to jej riadne prerokovanie služobným úradom so zástupcami zamestnancov. Predmetom prerokovania
je právny úkon - výpoveď, ktorý služobný úrad prejavil vôľu skončiť štátnozamestnanecký pomer s
navrhovateľom. Materiálny predpoklad platnosti na tento právny úkon predstavuje okrem iného aj jeho

prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Prerokovanie je preto jedným z čiastkových úkonov, ktoré
musíslužobnýúradvykonať,abyprivodilvznikplatného,resp.perfektnéhoprávnehoúkonu.Akslužobný
úrad prerokovanie neurobí, výpoveď je z tohto dôvodu neplatná. Zákon zástupcom zamestnancov
ustanovuje lehotu, dokedy sú povinní prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovnéhopomeru zo strany služobného úradu. Sú povinní tak urobiť do desiatich kalendárnych dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti služobného úradu. Ak v tejto lehote nedôjde k prerokovaniu výpovede,
platí zákonný predpoklad, že k jej prerokovaniu došlo. Pri hodnotení všetkých týchto okolností prihliada

súd aj na čl. 2 Zákonníka práce, zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti súd poukázal na ustanovenie § 74 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý určuje povinnosť
služobného úradu ako zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď

alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených
právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods.
2 Zákonníka práce spôsobuje ich neplatnosť t. j. neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že nedošlo k splneniu
hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v ustanovení § 74 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá
má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu.

Za prerokovanie výpovede totiž nemožno považovať len predloženie žiadosti o prerokovanie skončenia
štátnozamestnaneckých a pracovných pomerov služobným úradom Základnej organizácii VSOZ pri
KÚŽP v Trenčíne. Takéto konanie odporcu možno vyhodnotiť len ako jeho oznámenie Základnej
organizácie VSOZ pri KÚŽP v Trenčíne o jeho úmysle rozviazať pracovný pomer s navrhovateľom.

V tejto súvislosti poukázal súd na skutočnosť, že odporca o zrušení štátnozamestnaneckých miest
a pracovných miest piatich zamestnancov rozhodol dňa 23.12.2010 a v rovnaký deň požiadal
Základnú organizáciu VSOZ pri Krajskom úrade životného prostredia o prerokovanie skončenia
štátnozamestnaneckých a pracovných pomerov piatich zamestnancov. V ten istý deň (23.12.2010), kedy
zamestnankyňa H. L.erpala dovolenku, bola H. L. privolaná, aby sa dostavila na pracovisko, aby sa

zúčastnila prerokovania skončenia piatich štátnozamestnaneckých a pracovných pomerov. Z výpovede
svedka Bc. G.Y. a z prezenčnej listiny zo zasadnutia výboru Základnej organizácie VSOZ pri KÚŽP v
Trenčíne zo dňa 23.012.2010 vyplýva, že sa zasadnutia výboru zúčastnili iba Bc. G.Y., H. L. a Mgr. C.
L.. Z výpovede svedka Bc. G.Y. aj z vykonaných listinných dôkazov (rozhodnutie vedúceho služobného
úradu č. 28/2010, žiadosť o prerokovanie zo dňa 23.12.2010) vyplýva, že rozhodnutie o skončení piatich

štátnozamestnaneckých a pracovných miest z celkového počtu 118 miest je závažným rozhodnutím
služobného úradu ako zamestnávateľa, a konanie odporcu, ktorý v jeden deň (23.12.2010) rozhodol
o zrušení piatich štátnozamestnaneckých a pracovných pomerov, požiadal zástupcu zamestnancov o
prerokovanie skončení týchto pomerov a za týmto účelom privolal na pracovisko H. L., ktorá v ten deň
čerpala dovolenku, sa javí neštandardne, účelovo s cieľom vytvoriť na zástupcu zamestnancov nátlak.

Súd mal za to, že v zmysle § 233 ods. 1 Zákonníka práce je Základná organizácia VSOZ pri KÚŽP v
Trenčíne organizačnou jednotkou odborovej organizácie, ktorá je kolektívnym orgánom zastupujúcim
zamestnancov odporcu a ide o orgán volený zamestnancami. Z uvedeného hľadiska je konformný len
taký výklad spôsobu činnosti Základnej organizácie VSOZ pri KÚŽP v Trenčíne, ktorú táto organizácia
vykonáva minimálne prostredníctvom nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Základná organizácia

VSOZ pri KÚŽP v Trenčíne mala ku dňu 23.12.2010 trinásť členov, a preto sa nemožno stotožniť
s názorom odporcu, podľa ktorého súčinnosť Základnej organizácie VSOZ pri KÚŽP v Trenčíne pri
skončení pracovného pomeru navrhovateľa výpoveďou mohol účinne, teda kvalifikovaným spôsobom,
vykonávať len trojčlenný výbor.

Na základe vykonaného dokazovania dospel preto súd prvého stupňa k záveru, že návrh, ktorým sa
navrhovateľ domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 47 písm. b) zákona
č. 400/2009 o štátnej službe, bol podaný dôvodne, preto mu vyhovel.

Odporca v konaní žiadal, aby súd, v prípade že podanému návrhu vyhovie, rozhodnutím skončil

štátnozamestnanecký pomer účastníkov konania z dôvodu, že od odporcu nemožno spravodlivo
požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával v zmysle § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce.
Predmetné ustanovenie patrí k normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých
hypotéza nie je priamo stanovená právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa
svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého a

vopred neobmedzeného okruhu okolností. Súd môže prihliadnuť k akýmkoľvek ďalším skutočnostiam,
ktoré majú vzťah k výkonu práce zamestnanca, napríklad k jeho osobe (jeho veku, životným a
pracovným skúsenostiam), k jeho pracovným výsledkom a jeho postoju k plneniu pracovných povinností,
k celkovému vzťahu k zamestnancom, dĺžke jeho zamestnania. Pri rozhodovaní o trvaní pracovnéhopomeru navrhovateľa u odporcu alebo o jeho skončení prihliadol súd na doterajší postoj navrhovateľa
k plneniu si pracovných povinností, voči ktorému odporca nemal žiadne výhrady (zo záznamu z
prerokovania porušenia služobnej disciplíny zo dňa 13.12.2010 vyplýva, že osobný úrad odporcu

nepredloží vedúcemu služobného úradu informáciu o menej závažnom porušení služobnej disciplíny
navrhovateľom z dôvodu zohľadnenia objektívnych príčin oneskoreného návratu na pracovisko z
prestávky na odpočinok a jedenie), na dodržiavanie pracovného času, na skutočnosť, že u odporcu
bol zamestnaný od 07.08.2007 a odporca k jeho výkonu štátnej služby, k výsledkom a postoju k
pracovným povinnostiam nemal výhrady. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že nemá objektívnu

možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať. Z uvedeného dôvodu súd návrhu odporcu nevyhovel a
rozhodol, že štátnozamestnanecký pomer naďalej trvá.
Na výpoveď svedkyne Mgr. K. M. súd neprihliadal, nakoľko túto považoval za nevierohodnú vzhľadom
na jej pomer k odporcovi, u ktorého je doposiaľ zamestnaná, a aj s ohľadom na skutočnosť, že z jej
výpovede je zrejmé, že bola oboznámená o priebehu konania a aj o listinných dôkazoch, ktoré boli
v konaní predložené, nakoľko bolo u odporcu v jej kompetencii pripravovať podklady pre tento spor,

pričom uviedla, že o veci intenzívne komunikuje so zástupcom odporcu. Z dôvodu pomeru svedkov
Ing. Radovana Karella, PhD. a Mgr. Eriky Kostkovej k odporcovi, u ktorého sú stále zamestnaní, súd
neprihliadol ani na ich výpovede, nakoľko pre tento ich pomer k odporcovi možno mať pochybnosti o
ich vierohodnosti.

V zmysle ustanovenia § 112 ods. 2 O.s.p. súd prvého stupňa návrh v časti o zaplatenie náhrady mzdy
vylúčil na samostatné konanie. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o
trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a návrh navrhovateľa zamietol a zároveň si uplatnil náhradu trov konania. V

odvolaní namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu a ako
to pred súdom opakovane písomne i ústne prezentoval, k 31.12.2010 bolo u neho zamestnaných spolu
118 zamestnancov. Na základe Uznesenia vlády SR č. 667 zo 06.októbra 2010, oznámeného listom
Ministerstva životného prostredia SR, bol stanovený limit počtu zamestnancov na 110. Po prerokovaní

danej veci s príslušným odborovým orgánom, svojim rozhodnutím č. 28/2010 zo dňa 23.12.2010
zrušil štátnozamestnanecké a pracovné miesta, a ako vyplynulo i z vykonaného dokazovania,
pri výbere zrušených pracovných pozícií boli rozhodujúce predovšetkým kritéria reálneho prínosu
daného štátnozamestnaneckého miesta pre výkon štátnej správy na úseku životného prostredia, ako
aj ,,humánne" hľadisko - štátnozamestnaneckého pomeru s osobami, ktorých sa táto skutočnosť z

finančného hľadiska dotkne v menšej miere, z dôvodu ich iného sociálneho zabezpečenia, v súlade
s predchádzajúcim uznesením Základnej organizácie všeobecného slobodného odborového zväzu pri
KÚŽP v Trenčíne zo dňa 25.10.2010. Jediné voľné miesto bolo k 31.12.2010 v organizačnom útvare
OUŽP v Novom Meste nad Váhom, vo funkcii odborný radca, v odbore štátnej služby 2.20 Životné
prostredie, na úseku odpadového hospodárstva, ktoré po dohode s prednostom OÚŽP v Novom Meste

prednosta odporcu rozhodnutím č.27/20l0 zo dňa 20.12.2010 zrušil a vytvoril s účinnosťou od l.l.201l
na KÚŽP štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca, kumulovaná funkcia: odbor štátnej
služby 1.05 Informatika a 1.06 - Sprístupňovanie informácií, masmediálna politika, na obsadenie ktorého
od 10.01.2011 nastúpila do dočasnej štátnej služby Mgr. Y. L.. Výpoveď zo služobného pomeru zo
dňa 25.01.201l bola navrhovateľovi doručená dňa 25.01.2011, teda je zrejmé, že ku dňu doručenia

výpovede navrhovateľovi, už bolo miesto v dočasnej štátnej službe obsadené Mgr. Y. L.. Ďalej nesúhlasil
s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že
štátnozamestnanecké miesto, ktoré je dočasne obsadené štátnym zamestnancom až do jeho obsadenia
výberovým konaním, resp. výberom, je voľným štátnozamestnaneckým miestom v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, pokiaľ nie je reálne obsadzované výberovým konaním. Uvedený

právny názor nemá oporu v platných právnych predpisoch ani ustálenej súdnej praxi a je nesprávny,
nakoľko štátnozamestnanecké miesto v dočasnej štátnej službe obsadené Mgr. Y. L. nebolo voľným
štátnozamestnaneckým miestom. Dočasná štátna služba je štátna služba na určitú dobu (§ 17 ods. l) a
povahou je podobná inštitútu pracovného pomeru na určitú dobu podľa § 48 Zákonníka práce. Takéto
miesto dočasne obsadené do jeho obsadenia štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe nie je a

nemôže byť považované za voľné štátnozamestnanecké miesto. Nie je možné na štátnozamestnanecké
miesto v dočasnej štátnej službe, ktoré je reálne obsadené (v danom prípade Mgr. Y. L.) umiestniť
duplicitne iného zamestnanca v štátnej službe. Samotný navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že dňa
25.01.2011 bolo v rámci pôsobnosti odporcu viac voľných pracovných miest, avšak len v dočasnejštátnej službe a takéto dočasné miesta mu boli zo strany odporcu aj ponúknuté, tieto však odmietol,
pretože odmietol ísť zo stálej štátnej služby do dočasnej štátnej služby. Je teda nepochybne zrejmé,
že i v prípade, ak by pozícia v tom čase obsadená Mgr. Y. L. bola voľným miestom a bola pre

navrhovateľa vhodným miestom, navrhovateľ by ponuku tejto práce neprijal práve z dôvodu, že išlo
o miesto v dočasnej štátnej službe. Ak by aj bolo možné pripustiť, že dňa 25.01.2011 bolo reálne
možné štátnozamestnanecké miesto v dočasnej službe ako voľné obsadiť navrhovateľom, v žiadnom
prípade sa nestotožnil so splnením podmienky vhodnosti tohto miesta pre navrhovateľa. Poukázal na
rozhodnutia R 57/1968 B 51/1975, R 15/1978. Štátnozamestnanecké miesto, obsadené Mgr. Y. L.

(okrem toho, že ku dňu 25.01.2011 nebolo voľné), nebolo navrhovateľovi ponúknuté z dôvodu, že ide
o kumulovanú funkciu asistentky prednostu a osoby pre komunikáciu s verejnosťou a médiami, ktorá
pozícia s ohľadom na možnosti, schopnosti a kvalifikačné predpoklady navrhovateľa nie je pre neho
objektívne vhodnou prácou. Napriek tomu, že súd prvého stupňa poukázal na zákaz diskriminácie v
súlade so zákonom č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov na základe pohlavia, je všeobecne
známou a v spoločnosti akceptovateľnou skutočnosťou, že funkcia asistentky býva v nesporne drvivej

väčšine prípadov obsadzovaná osobami ženského pohlavia, práve s prihliadnutím na osobnostné pre
dispozície žien k výkonu takejto práce. Považoval za absurdný záver súdu prvého stupňa o tom, že
táto pozícia mohla byť pre navrhovateľa iným vhodným miestom, keď je na jednej strane zrejmé, že
ku dňu 25.01.2011 nebola voľná a na strane druhej navrhovateľ nespĺňal kvalifikačné ani osobnostné
predpoklady pre jej výkon. Naviac išlo o pozíciu v dočasnej štátnej službe, ktorú navrhovateľ i tak

odmietol. Ďalej uviedol, že členská schôdza sa dňa 22.10.2010 dohodla na kritériách, prijateľných pre
odbory pri ukončovaní služobných a pracovných pomerov z organizačných dôvodov, pričom následné
prerokovanie skončenia služobných a pracovných pomerov s konkrétnymi zamestnancami spadalo
výlučne do kompetencie výboru. Tvrdil, že prerokovanie skončenia služobných pomerov v decembri
2010 spadalo do kompetencie výkonného výboru tak, ako to uvádzajú stanovy nachádzajúce sa v

súdnom spise a ako to zhodne v čestnom prehlásení potvrdili H. L. a Mgr. C. L., členky výkonného
výboru. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe čoho súd prvého stupňa dospel
k záveru, že táto kompetencia by mala svedčať členskej základni. Ak vo vykonanom dokazovaní
bol rozpor (medzi výpoveďou Bc. G.Y. na strane jednej a stanovami a prehláseniami H. L. a Mgr.
C. L. na strane druhej), mal súd prvého stupňa povinnosť tento rozpor odstrániť alebo sa s ním

riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať. Ďalej namietal správnosť názoru súdu prvého
stupňa, ktorý na základe vykonaného dokazovania ustálil, že výpoveď služobného pomeru navrhovateľa
nebola prerokovaná. Na odôvodnenie tohto svojho právneho záveru využil súd prvého stupňa výlučne
všeobecné frázy a tvrdenia, pričom sa neoprel o nijaký z vykonaných dôkazov. Iba samotná skutočnosť,
že odporca považoval za potrebné prerokovať s odbormi túto záležitosť ku koncu kalendárneho roka

20l0 a 23.12.2010 bol posledným dňom, kedy to bolo s ohľadom na nadchádzajúce vianočné sviatky
reálne možné, nemôže byť dôvodom pre posúdenie účelovosti a právnej neúčinnosti takéhoto stretnutia
odborového orgánu. Súd prvého stupňa sa naviac nezaoberal ani ust. § 118 ods. l písm. a) bod 3.
zákona č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého je služobný úrad povinný vopred prerokovať s príslušným
odborovým orgánom návrhy opatrení, ktoré sa týkajú väčšieho počtu štátnych zamestnancov. Ako v

konaní pred súdom prvého stupňa uviedol a medzi účastníkmi to ani sporné nie je, dňa 23.12.20l0
bolo prerokovávané skončenie štátnozamestnaneckých pomerov iba dvoch štátnych zamestnancov
(žalobcu a Ing. M. V.), ostatné osoby boli zamestnancami vo verejnej službe. Na uvedené účely bolo teda
sporné, či dvaja štátni zamestnanci vôbec predstavujú zákonom predpokladaný ,,väčší počet štátnych
zamestnancov" a či vôbec skončenie ich služobných pomerov bolo podmienené predchádzajúcim

prerokovaním s odborovým orgánom. S týmto rozporom sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nijakým spôsobom nevysporiadal a jeho závery v tejto časti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyznievajú nejednoznačné a zmätočne. K otázke ďalšieho trvania štátnozamestnaneckého
pomeru uviedol, že písomným podaním zo dňa 20.02.2013 požiadal súd, aby v zmysle ust. § 79
ods. 1 a 2 Zákonníka práce, v spojení s ust.§ 120 zákona č. 400/2009 Z..z v prípade, ak by na

základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
so žalobcom bolo neplatné, svojim rozhodnutím zároveň skončil štátnozamestnanecký pomer medzi
účastníkmi konania z dôvodu, že nemožno do žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej
zamestnával. Svoj návrh odôvodnil v konaní nespornými skutočnosťami, a to najmä objektívnou
nemožnosťou ďalej navrhovateľa zamestnávať, nakoľko jeho pracovné miesto bolo k 31.12.2010

zrušené a odporca nemá pre navrhovateľa iné služobné alebo pracovné miesto, ktoré by mu mohol
ponúknuť. Naviac jeho rozpočtové možnosti sú natoľko poddimenzované, že aj v priebehu rokov
201l a 2012 musel z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckých a pracovných miest ukončiť služobné
a pracovné pomery s viacerými zamestnancami. O tomto návrhu súd prvého stupňa procesnenerozhodol. To, že súd prvého stupňa do petitu svojho rozhodnutia poňal výrok ,,Štátnozamestnanecký
pomer naďalej trvá", nemožno považovať za preskúmateľné, určité, jasné, zrozumiteľné a vykonateľné
rozhodnutie, ktoré by naviac bolo rozhodnutím o návrhu odporcu v zmysle ust. § § 79 ods. l a 2

Zákonníka práce, v spojení s ust.§ 120 zákona č. 400/2009 Z.z. Záverom podaného odvolania poukázal
predovšetkým na tú skutočnosť, že v konaní pred súdom prvého stupňa vyvinul maximálne úsilie k
preukázaniu a odôvodneniu toho, že ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľom bolo
nielen nevyhnutnosťou, ale boli splnené i všetky formálne a materiálne podmienky k tomu, aby tento
právny úkon bol perfektný a platný. Nesúhlasil s postupom súdu vo vzťahu k vypočutej svedkyni Mgr. K.

M. a následnému vyhodnoteniu jej svedeckej výpovede ako dôkazu, na ktorý súd neprihliadal. Rovnako
za porušenie zásady rovnosti účastníkov konania považoval tú skutočnosť, že súd neprihliadol ani
na svedecké výpovede Mgr. Y. L. a Ing. A. L., PhD. Práve svedecké výpovede menovaných svedkov
sú spôsobilé prispieť k uneseniu dôkazného bremena odporcu a vysvetliť súdu skutočnosti, ktoré sa
v danom období u neho udiali. Rovnako za rozhodujúce pre posúdenie veci považuje skutočnosti
uvádzanéMgr.Y.L..Neprihliadanímnatútosvedeckúvýpoveď,nespornevdanomprípaderozhodujúcu,

narušil súd princíp rovnosti zbraní a nedôvodné zvýhodnil navrhovateľa v tom, že jeho ,,sankcionoval“
neunesením dôkazného bremena. Ide o takú závažnú vadu v postupe a konaní súdu prvého stupňa,
že i v prípade dovolacieho konania je odporca pripravený uvedené použiť ako jednu z argumentácií
smerujúcej k tomu, akým výrazným spôsobom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V prípade,
akodvolacísúdvmeritevecivyhodnotírozhodnutiesúduprvéhostupňaakovecnespráve,včastivýroku

o ďalšom trvaní štátnozamestnaneckého pomeru žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového
súdu zmenil a návrhu vyhovel.
Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p.,
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci konal ako s odporcom Obvodným úradom životného prostredia
v Trenčíne, Hviezdoslavova 3, Trenčín, IČO: 37 916, keďže v zmysle § 9 ods. 5 zákona č. 180/2013
Z.z. Ministerstvo vnútra SR preberalo práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych
zamestnancov, ktorí k 30. septembru 2013 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade životného
prostredia v sídle kraja, teda sa stalo právnym nástupcom po pôvodnom odporcovi, odvolací súd konal

už s odporcom Ministerstvom vnútra SR.

Výpoveď je jednostranný právny úkon a podmienkou jeho platnosti je písomná forma, jej doručenie
druhej strane štátnozamestnaneckého pomeru a ak ide o výpoveď zo strany služobného úradu,
zákon vyžaduje presné skutkové vymedzenie dôvodov výpovede. Služobný úrad môže dať štátnemu

zamestnancovi výpoveď len z taxatívne vymedzených dôvodov. V súlade so všeobecnou úpravou
Zákonníka práce o výpovedi, ktorá sa primerane použije aj na štátnozamestnanecké vzťahy, musí
výpoveď spĺňať tieto náležitosti: a) výpoveď musí byť písomná, b) výpoveď musí byť riadne doručená,
c) dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. V
prípade, ak výpoveď nespĺňa niektorú z uvedených náležitostí, je neplatná.

Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa § 47 písm. b)
zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta.

Ďalšími podmienkami skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou je preukázanie

skutočností, že navrhovateľ v zmysle § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe nesúhlasí
s trvalým preložením v služobnom úrade, že služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto
alebo že voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním v zmysle § 47 písm. b)
zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe za použitia § 21 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe.
Uvedené podmienky sú hmotnoprávnymi podmienkami platného skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru výpoveďou zo strany služobného úradu podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. a ich
splnenie musí v konaní preukazovať odporca ako služobný úrad. Služobný úrad musí so štátnym
zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg o jeho možnomzotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere. Musí štátneho zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je
ochotný prejsť na iné pre neho vhodné miesto štátnej služby.

Podľa § 2 ods. 1 zákonníka práce na právne vzťahy pri výkone štátnej služby sa vzťahuje tento zákon,
len ak to ustanovuje osobitný predpis.

Podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe do dočasnej štátnej služby možno
prijať občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu bez výberového konania alebo bez výberu na voľné

štátnozamestnanecké miesto do obsadenia tohto miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe.

Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe voľné štátnozamestnanecké miesto
obsadzuje služobný úrad preložením štátneho zamestnanca alebo na základe výberového konania
alebo na základe výberu. Voľné štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca obsadzuje
služobný úrad preložením vedúceho zamestnanca alebo na základe výberového konania.

Podľa § 33 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe štátneho zamestnanca možno
preložiť na vykonávanie štátnej služby a) v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby,
b) v tom istom služobnom úrade a v tom istom odbore štátnej služby, ak sa zmenia najnáročnejšie
činnosti uvedené v služobnej zmluve, c) v tom istom služobnom úrade a v tom istom odbore štátnej

služby na iné ako pravidelné miesto vykonávania štátnej služby, d) do iného služobného úradu do
toho istého odboru štátnej služby alebo e) do iného služobného úradu do iného odboru štátnej služby.
Štátneho zamestnanca možno preložiť z jedného odboru štátnej služby do iného odboru štátnej služby
len vtedy, ak štátny zamestnanec môže štátnu službu vykonávať so zreteľom na splnenie predpokladu
občianstva Slovenskej republiky (§ 3 ods. 2 a 3), kvalifikačného predpokladu a vzhľadom na doterajšie

ním vykonávané činnosti. Štátneho zamestnanca možno podľa odseku 1 preložiť dočasne alebo trvale.

Podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe štátnozamestnanecký pomer možno
skončiť výpoveďou.

Podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe služobný úrad môže dať štátnemu
zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad
nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec
nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe služobný úrad je povinný vopred
prerokovať s príslušným odborovým orgánom návrhy služobných predpisov, opatrení na vytvorenie
podmienok na riadne vykonávanie štátnej služby, opatrení, ktoré sa týkajú väčšieho počtu štátnych
zamestnancov.

Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný
súhlas zástupcovia zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný zo zástupcami
zamestnancov, je neplatný, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo Zákonník práce.

Podľa § 74 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2011 výpoveď alebo okamžité skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so
zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď
alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní
odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu,
platí, že k prerokovaniu došlo.

Podľa § 77 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2011 neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec,
ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2011 ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jehopracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec
po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, keď určil, že

výpoveď odporcu zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 25.01.2011 podľa § 47 písm. b) zákona
č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorá bola doručená navrhovateľovi dňa 25.01.2011, je neplatná a
štátnozamestnanecký pomer naďalej trvá.

Na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa mal aj odvolací súd za preukázané, že
štátnozamestnanecký pomer účastníkov konania bol založený rozhodnutím o vymenovaní navrhovateľa

do štátnej služby zo dňa 07.08.2007, pričom navrhovateľ pracoval vo funkcii hlavný radca - predstavený
- vedúci osobného úradu v služobnom úrade Krajský úrad životného prostredia v Trenčíne v stálej štátnej
službe v odbore štátnej služby 1.01 riadenie štátnej služby. Následne bol navrhovateľ rozhodnutím
zo dňa 07.08.2007 vymenovaný za zástupcu vedúceho služobného úradu Krajského úradu životného
prostredia v Trenčíne a rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.12.2008 bol

trvale preložený do funkcie štátneho radcu - predstaveného - vedúceho osobného úradu s účinnosťou
k 01.12.2008. Listom zo dňa 02.11.2010 vedúci služobného úradu navrhovateľa odvolal z funkcie
vedúceho štátneho zamestnanca - vedúceho osobného úradu Krajského úradu životného prostredia
v Trenčíne dňom 02.11.2010. Rozhodnutím vedúceho služobného úradu Krajského úradu životného
prostredia v Trenčíne č. 28/2010 zo dňa 23.12.2010 bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto, na

ktorom bol zaradený navrhovateľ, pričom odporca dňa 25.01.2011 doručil navrhovateľovi výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe.
Navrhovateľ s danou výpoveďou nesúhlasil a listom zo dňa 25.01.2011 odporcovi oznámil, že trvá na
ďalšom vykonávaní štátnej služby.

Odvolací súd mal ďalej z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa za preukázané, že
odporca umožnil navrhovateľovi pri pohovoroch dňa 03.01.2011 a dňa 25.01.2011 vyjadriť sa k
skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorých mu oznámil, že nemá k dispozícii vhodné voľné
štátnozamestnanecké miesta, ktoré by mu mohol ponúknuť. Odporca navrhovateľovi pri pohovore dňa
25.01.2011 oznámil, že má k dispozícii dočasne uvoľnené tri štátnozamestnanecké miesta, ktoré mal

navrhovateľ odmietnuť.

Odvolací súd mal však ďalej za preukázané, že voľné miesto k 31.12.2010 ( teda ku dňu, kedy bolo
zrušené miesto navrhovateľa) bolo v organizačnom útvare OUŽP v Novom Meste nad Váhom, vo funkcii
odborný radca, v odbore štátnej služby 2.20 Životné prostredie, na úseku odpadového hospodárstva,

ktoré po dohode s prednostom OÚŽP v Novom Meste prednosta odporcu rozhodnutím č.27/20l0 zo dňa
20.12.2010 zrušil a vytvoril s účinnosťou od l.l.2011 na KÚŽP štátnozamestnanecké miesto vo funkcii
odborný radca, kumulovaná funkcia: odbor štátnej služby 1.05 Informatika a 1.06 - Sprístupňovanie
informácií, masmediálna politika, na obsadenie ktorého od 10.01.2011 nastúpila do dočasnej štátnej
služby Mgr. Y. L.. Teda odporca dňa 03.01.2011, kedy pri pohovore s navrhovateľom uviedol, že nemá k

dispozícii vhodné voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré by mu mohol ponúknuť, zároveň v tento deň
uzavrel s Mgr. Y. L. služobnú zmluvu, ktorou vznikol jej štátnozamestnanecký pomer dňom 10.01.2011,
pričom čas trvania dočasnej štátnej služby Mgr. Y. L. bol do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta
štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe.

Odvolací súd sa v danom prípade stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v zmysle § 17 ods.
3 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe bolo štátnozamestnanecké miesto vo funkcii
odborný radca, v odbore štátnej služby 1.05 Informatika, v organizačnom tvare Krajský úrad životného
prostredia v Trenčíne, odbor organizácie, riadenia a koordinácie štátnej správy pre účely splnenia
tzv. „ponukovej povinnosti“ podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe voľným

štátnozamestnanecké miestom a to až do obsadzovania tohto miesta výberovým konaním, resp.
výberom. Štátnozamestnanecké miesto, ktoré je dočasne obsadené štátnym zamestnancom až do
jeho obsadenia výberovým konaním, resp. výberom je voľným štátnozamestnaneckým miestom v čase
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pokiaľ nie je reálne obsadzované výberovým konaním,čo v danom prípade nebolo, nakoľko k reálnemu obsadzovaniu predmetného štátnozamestnaneckého
miesta došlo až dňa 20.04.2011, kedy Mgr. K. M. formou emailu zverejnila oznámenie o vyhlásení výberu
na jeho obsadenie. Na základe uvedeného aj odvolací súd považoval štátnozamestnanecké miesto vo

funkcii odborný radca, v odbore štátnej služby 1.05 Informatika, v organizačnom tvare Krajský úrad
životného prostredia v Trenčíne, odbor organizácie, riadenia a koordinácie štátnej správy za voľné a to
v čase pohovoru odporcu s navrhovateľom ohľadom vhodných voľných štátnozamestnaneckých miest
ako i v čase dania výpovede odporcom navrhovateľovi.

Čo sa týka námietky odporcu uvádzanej v odvolaní, že je nepochybne zrejmé, že i v prípade, ak by
pozícia v tom čase obsadená Mgr. Y. L. bola voľným miestom a bola pre navrhovateľa vhodným miestom,
navrhovateľ by ponuku tejto práce neprijal práve z dôvodu, že išlo o miesto v dočasnej štátnej službe,
túto považoval odvolací súd v danom prípade za irelevantnú a nedôvodnú a zároveň uvádza, že v
tomto prípade neišlo o miesto v dočasnej štátnej službe, nakoľko nebolo doposiaľ obsadené štátnym
zamestnancom v stálej štátnej službe a v prípade ak by odporca toto miesto v zmysle § 47 písm. b)

zákona o štátnej službe ponúkol navrhovateľovi, mohol toto miesto v zmysle § 21 ods. 1 zákona o štátnej
službe obsadiť preložením štátneho zamestnanca- navrhovateľa za splnenia podmienok uvedených v
§ 33 ods. 1, 2, 3 zákona o štátnej službe.

Čo sa týka ďalšej námietky odporcu, že ak by aj bolo možné pripustiť, že dňa 25.01.2011 bolo reálne

možné štátnozamestnanecké miesto v dočasnej službe ako voľné obsadiť navrhovateľom, v žiadnom
prípade sa nestotožnil so splnením podmienky vhodnosti tohto miesta pre navrhovateľa, nakoľko sa
jednalo o kumulovanú funkciu asistentky prednostu a osoby pre komunikáciu s verejnosťou a médiami,
ktorá pozícia s ohľadom na možnosti, schopnosti a kvalifikačné predpoklady navrhovateľa nebola pre
neho objektívne vhodnou prácou, odvolací súd tak ako už konštatoval súd prvého stupňa uvádza, že

z opisu činnosti tohto štátnozamestnaneckého miesta vyplýva, že kvalifikačným predpokladom bolo
vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ktorého odbor nebol uvedený a osobitný kvalifikačný predpoklad sa
nevyžadoval, preto navrhovateľ kvalifikačné predpoklady na obsadenie tohto miesta spĺňal. Odvolací
súd v tejto súvislosti zároveň konštatuje, že pokiaľ odporca nepovažoval schopnosti navrhovateľa za
dostatočné pre vykonávanie uvedenej funkcie, mal špeciálne požiadavky alebo osobitné kvalifikačné

predpoklady na jej výkon uviesť v opise štátnozamestnaneckého miesta, čo v danom prípade neurobil.

Odvolacísúdvzhľadomnavyššieuvedenédospelzhodnesosúdomprvéhostupňakzáveru,žeodporca
v konaní nepreukázal, že voľné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca, v odbore štátnej
služby 1.05 Informatika, v organizačnom tvare Krajský úrad životného prostredia v Trenčíne, odbor

organizácie, riadenia a koordinácie štátnej správy nebolo pre navrhovateľa vhodné.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci správne nezohľadnil argument odporcu o nevhodnosti
navrhovateľa pre uvedenú prácu aj z dôvodu pohlavia s ohľadom na povinnosť odporcu dodržiavať
zásadu rovnakého zaobchádzania v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v

niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou.

Čo sa týka námietky odporcu, že napriek tomu, že súd prvého stupňa poukázal na zákaz diskriminácie
v súlade so zákonom č. 365/2004 Z.z. na základe pohlavia, je všeobecne známou a v spoločnosti
akceptovateľnou skutočnosťou, že funkcia asistentky býva v nesporne drvivej väčšine prípadov

obsadzovaná osobami ženského pohlavia, práve s prihliadnutím na osobnostné pre dispozície žien k
výkonu takejto práce, túto odvolací súd taktiež považoval za nedôvodnú a účelovú.

Súd prvého stupňa ďalej správne dôsledne skúmal a posudzoval aj všetky skutkové okolnosti, ktoré
skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru predchádzali, a to s poukazom na § 118 ods. 1 písm.

a), § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe za použitia § 74 Zákonníka práce v
znení účinnom do 31.08.2011, podľa ktorých pred výpoveďou zo štátnozamestnaneckého pomeru
je služobný úrad povinný zamýšľané opatrenia prerokovať so zástupcom zamestnancov. V danom
prípade predmetom prerokovania bol právny úkon - výpoveď, ktorým služobný úrad prejavil vôľu skončiť
štátnozamestnanecký pomer s navrhovateľom. Pričom materiálny predpoklad platnosti na tento právny

úkonpredstavujeokreminéhotedaajjehoprerokovaniesozástupcamizamestnancov.Akslužobnýúrad
prerokovanie neurobí, výpoveď je z tohto dôvodu neplatná. Zákon zástupcom zamestnancov ustanovuje
lehotu, dokedy sú povinní prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
služobného úradu. Sú povinní tak urobiť do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnejžiadostislužobnéhoúradu.Akvtejtolehotenedôjdekprerokovaniuvýpovede,platízákonnýpredpoklad,
že k jej prerokovaniu došlo. Pri hodnotení všetkých týchto okolností súd prvého stupňa správne prihliadal
aj na čl. 2 Zákonníka práce, zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z

pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi.

V predmetnej veci ani odvolací súd nemal preukázané splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti
výpovede, a to jej riadne prerokovanie služobným úradom so zástupcami zamestnancov. V tejto
súvislosti súd prvého stupňa správne poukázal na ustanovenie § 74 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý určuje

povinnosť služobného úradu ako zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti
uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie
§ 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje ich neplatnosť t. j. neplatnosť výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na to, že objektívne
právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak

však účastník právneho úkonu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho
realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný
výkon práva. Takéto konanie sa totiž realizuje nie na dosiahnutie výsledkov, ktoré má pozitívne právo v
úmyslechrániť,alelenpreto,abysaformálnedosiaholsúladsozákonom,pretotrebatakýtovýkonpráva
považovať, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za zdanlivý výkon práva. Účelom takéhoto konania

nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu. Na základe uvedeného
dospel odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že nedošlo k splneniu hmotnoprávnej
podmienkyplatnostivýpovedeuvedenejvustanovení§74ods.1Zákonníkapráce,ktorámázanásledok
neplatnosť tohto právneho úkonu.
Aj podľa odvolacieho súdu za prerokovanie výpovede nemožno považovať len predloženie žiadosti o

prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckých a pracovných pomerov služobným úradom Základnej
organizácii VSOZ pri KÚŽP v Trenčíne. Takéto konanie odporcu možno vyhodnotiť len ako jeho
oznámenie Základnej organizácie VSOZ pri KÚŽP v Trenčíne o jeho úmysle rozviazať pracovný
pomer s navrhovateľom. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že ustanovenie § 74 Zákonníka
práce o účasti príslušného zástupcu zamestnancov pri skončení pracovného pomeru nemožno

vykladať izolovane, ale v nadväznosti na ďalšie ustanovenia Zákonníka práce. Citované zákonné
ustanovenie nie je totiž samoúčelné, ale smeruje na ochranu zamestnanca, aby zamestnávateľ
nezneužil svoje postavenie a bez dôvodu neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Účasť
príslušného zástupcu zamestnancov pri skončení pracovného pomeru nemožno považovať len za
formálny úkon bez materiálneho obsahu. Opačný záver by viedol k tomu, že povinnosť zamestnávateľa

vopred prerokovať s príslušným zástupcom zamestnancov výpoveď z pracovného pomeru, ktorej
nesplnenie je sankcionované jej neplatnosťou, by bola výlučne formálna, bez reálnej možnosti zástupcu
zamestnancov prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď a vyjadriť sa k nej. Prerokovaním sa
rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným zástupcom zamestnancov a zamestnávateľom, ktorá
spočíva v tom, že zamestnávateľ má povinnosť predložiť vymenované okruhy otázok príslušnému

zástupcovi zamestnancov na prerokovanie, či prekonzultovanie, a to pred tým než vo veci rozhodne
s tým, že forma prerokovania nie je zákonom stanovená, preto sa môže uskutočniť ústne, ale aj
písomne. Za takú sa však nepovažuje iba jednostranné oznámenie zamestnávateľa o zamýšľanom
rozhodnutí, tak ako sa to v prejednávanej veci udialo. V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne
poukázal na skutočnosť, že odporca o zrušení štátnozamestnaneckých miest a pracovných miest piatich

zamestnancov rozhodol dňa 23.12.2010 a v rovnaký deň požiadal Základnú organizáciu VSOZ pri
Krajskom úrade životného prostredia o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckých a pracovných
pomerov piatich zamestnancov, pričom aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie o skončení piatich
štátnozamestnaneckých a pracovných miest z celkového počtu 118 miest je závažným rozhodnutím
služobného úradu ako zamestnávateľa, a konanie odporcu, ktorý v jeden deň (23.12.2010) rozhodol

o zrušení piatich štátnozamestnaneckých a pracovných pomerov, požiadal zástupcu zamestnancov o
prerokovanie skončení týchto pomerov a za týmto účelom privolal na pracovisko Vieru Krásnu, ktorá
v ten deň čerpala dovolenku, sa aj odvolaciemu súdu javí neštandardne, účelovo s cieľom vytvoriť na
zástupcu zamestnancov nátlak, pričom tento postup bol aj v rozpore s čl. 2 Zákonníka práce, teda bol v
rozpore s dobrými mravmi, tak ako správne poukázal i súd prvého stupňa.

Odvolací súd mal taktiež za to, že v zmysle § 233 ods. 1 Zákonníka práce je Základná organizácia VSOZ
pri KÚŽP v Trenčíne organizačnou jednotkou odborovej organizácie, ktorá je kolektívnym orgánom
zastupujúcim zamestnancov odporcu a ide o orgán volený zamestnancami a z uvedeného hľadiska jekonformný len taký výklad spôsobu činnosti Základnej organizácie VSOZ pri KÚŽP v Trenčíne, ktorú
táto organizácia vykonáva minimálne prostredníctvom nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov, pričom
Základná organizácia VSOZ pri KÚŽP v Trenčíne mala ku dňu 23.12.2010 trinásť členov, a preto sa

ani odvolací súd nestotožnil s názorom odporcu, podľa ktorého súčinnosť Základnej organizácie VSOZ
pri KÚŽP v Trenčíne pri skončení pracovného pomeru navrhovateľa výpoveďou mohol účinne, teda
kvalifikovaným spôsobom, vykonávať len trojčlenný výbor.

Čo sa týka ďalšej námietky odporcu, že súd prvého stupňa sa nezaoberal ani ust. § 118 ods. l písm. a)

bod 3. zákona č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého je služobný úrad povinný vopred prerokovať s príslušným
odborovým orgánom návrhy opatrení, ktoré sa týkajú väčšieho počtu štátnych zamestnancov, pričom
dňa 23.12.20l0 bolo prerokovávané skončenie štátnozamestnaneckých pomerov iba dvoch štátnych
zamestnancov, ostatné osoby boli zamestnancami vo verejnej službe a bolo teda sporné, či dvaja
štátni zamestnanci vôbec predstavujú zákonom predpokladaný ,,väčší počet štátnych zamestnancov"
a či vôbec skončenie ich služobných pomerov bolo podmienené predchádzajúcim prerokovaním

s odborovým orgánom, odvolací súd opätovne uvádza, že súd prvého stupňa v danom prípade
skúmal a posudzoval aj všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru
predchádzali, a to s poukazom na § 118 ods. 1 písm. a), § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. o
štátnej službe za použitia § 74 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2011, pričom v danom
prípade bol predmetom prerokovania právny úkon - výpoveď, ktorým služobný úrad prejavil vôľu skončiť

štátnozamestnanecký pomer s navrhovateľom a ak služobný úrad prerokovanie neurobí, výpoveď je z
tohto dôvodu neplatná, preto je v prejednávanej veci nepodstatné koľkých štátnych zamestnancov sa
návrhy opatrení týkali, nakoľko ako už odvolací súd konštatoval vyššie, v danom prípade predmetom
prerokovania bol právny úkon- výpoveď za použitia § 74 Zákonníka práce, nie návrhy opatrení v zmysle
ust. § 118 ods. l písm. a) bod 3. zákona o štátnej službe. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje

na skutočnosť, že sám odporca vo výpovedi danej navrhovateľovi uviedol, že prerokoval skončenie
jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou so Základnou organizáciou Všeobecného slobodného
odborového zväzu pri Krajskom úrade životného prostredia v Trenčíne dňa 23.10.2012 podľa § 74
Zákonníka práce, a nie podľa § 118 ods. l písm. a) bod 3. zákona o štátnej službe.

K námietke odporcu uvádzanej v odvolaní, že postup súdu prvého stupňa vo vzťahu k vypočutým
svedkom Mgr. K. M., Mgr. Y. L. a Ing. A. L., PhD. a následnému vyhodnoteniu ich svedeckých výpovedí
ako dôkazov, na ktoré súd neprihliadal, považuje za porušenie zásady rovnosti účastníkov konania,
nakoľko práve svedecké výpovede menovaných svedkov sú spôsobilé prispieť k uneseniu dôkazného
bremena odporcu a vysvetliť súdu skutočnosti, ktoré sa v danom období u neho udiali, považoval

odvolací súd za nedôvodné a v tejto súvislosti konštatuje, že súd pristupuje k hodnoteniu jednotlivých
vykonaných dôkazov z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. Súd nie je obmedzovaný zákonnými
predpismi v tom zmysle, ako ten či onen dôkaz hodnotiť (zásada voľného hodnotenia dôkazov).
Hodnotiaca úvaha súdu však nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo
najavo. Tieto skutočnosti má súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Súd pritom nie

je viazaný žiadnym poradím významu a preukaznej sily jednotlivých dôkazov.

Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvého stupňa v danom prípade neporušil zásadu rovnosti
účastníkov konania, nakoľko v odôvodnení uviedol z akých dôvodov neprihliadal na výpovede týchto
svedkov a s týmito dôvodmi sa odvolací súd plne stotožnil.

Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že návrh,
ktorým sa navrhovateľ domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 47 písm.
b) zákona č. 400/2009 o štátnej službe, bol podaný dôvodne, preto mu súd prvého stupňa správne
vyhovel.

Čo sa týka odporcovho odvolania v časti, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že štátnozamestnanecký
pomer naďalej trvá, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o trvaní
pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu alebo o jeho skončení prihliadol na doterajší postoj
navrhovateľa k plneniu si pracovných povinností, voči ktorému odporca nemal žiadne výhrady (zo

záznamu z prerokovania porušenia služobnej disciplíny zo dňa 13.12.2010 vyplýva, že osobný
úrad odporcu nepredloží vedúcemu služobného úradu informáciu o menej závažnom porušení
služobnej disciplíny navrhovateľom z dôvodu zohľadnenia objektívnych príčin oneskoreného návratu
na pracovisko z prestávky na odpočinok a jedenie), na dodržiavanie pracovného času, na skutočnosť,že u odporcu bol zamestnaný od 07.08.2007 a odporca k jeho výkonu štátnej služby, k výsledkom a
postoju k pracovným povinnostiam nemal výhrady. Pričom ani podľa odvolacieho súdu navrhovateľ v
konaní nepreukázal, že nemá objektívnu možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať, nakoľko samotné

konštatovanie odporcu, že pracovné miesto navrhovateľa bolo k 31.12.2010 zrušené a odporca nemá
pre navrhovateľa iné služobné alebo pracovné miesto, ktoré by mu mohol ponúknuť, naviac jeho
rozpočtové možnosti sú natoľko poddimenzované, že aj v priebehu rokov 201l a 2012 musel z dôvodu
zrušenia štátnozamestnaneckých a pracovných miest ukončiť služobné a pracovné pomery s viacerými
zamestnancami, nepovažoval odvolací súd na preukázanie objektívnej nemožnosti odporcu naďalej

zamestnávať navrhovateľa za dostatočné.

V danom prípade teda súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil a
dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými odporcom v odvolaní, preto odvolací súd podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .