Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. august 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/45/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201366
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1011201366.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,

CSc., a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou
WERNER & Co., s.r.o., Stromová 54/A, Bratislava, IČO: 36 869 643, proti žalovanej: Slovenská
obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, Bratislava,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: SK/0068/99/2011 zo dňa 10. júna 2011, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 117/11 - 162 zo dňa 13. novembra
2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 117/11 - 162 zo dňa
13. novembra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: SK/0068/99/2011 zo dňa 10.06.2011, ktorým zamietla odvolanie
žalobcu a potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre
Bratislavský kraj č. P/0273/01/2010 zo dňa 18.05.2011, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 3000 €

pre porušenie zákazu vyplývajúceho z § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „ZoOS").
Krajský súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia spĺňajú požiadavky podľa § 47 ods. 3
Správnehoporiadku,súpresvedčivoodôvodnené,pričomžalovanásanáležitevysporiadalasovšetkými
odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaná sa vecou starostlivo zaoberala, svoj názor logicky zdôvodnila,
zvážila všetky relevantné skutočnosti a dodržala aj atribúty spravodlivého procesu s ohľadom na zmysel

a účel záujmu chráneného právnymi normami na ochranu spotrebiteľov. V konaní bolo nepochybne
preukázané, že spotrebiteľ bol v relevantnom čase v starobnom dôchodku (pôvodne v invalidnom
dôchodku, neskôr starobnom dôchodku), počas ktorého nikdy nepodnikal ani nepracoval. Spotrebiteľ
v čestnom prehlásení potvrdil, že celý formulár o pôžičke vypĺňal obchodný zástupca žalobcu, ktorý
mu bez vysvetlenia dal podpísať všetky papiere s tým, že bolo zaškrtnuté „povolanie" napriek tomu, že
spotrebiteľ nikdy nepodnikal, nepracoval. Nebol poučený o tom, čo znamená povolanie a že je to pre
neho nevýhodnejšie. Prvostupňový orgán zabezpečil listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, v ktorom období

bol spotrebiteľ v invalidnom a odkedy už v starobnom dôchodku a že nikdy nebol SZČO.
Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány nezistili, či bol spotrebiteľ v starobnom alebo invalidnom
dôchodku a nezistili ani rozsah invalidity dlžníka a jej vplyv na možnosť vykonávania povolania, krajský
súd hodnotil tieto námietky ako nedôvodné, keďže nemali vplyv na skutočnosť, že v predmetnej zmluveo úvere bolo obchodným zástupcom žalobcu vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na výkon
povolania, ktoré reálne neexistovalo. Žalobca žiadnym spôsobom nepreveril skutočnosti rozhodujúce
pre určenie, že úver bol poskytnutý na výkon povolania.

Krajský súd ďalej poukázal, že definícia spotrebiteľa v Občianskom zákonníku je podobná definícii
spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti
simulácie jeho iného postavenia je ešte prísnejšou. Kým z § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch vyplýva, že za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorej bol úver poskytnutý na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, výkladom Občianskeho zákonníka možno

dospieť k záveru, že „nespotrebiteľom" je len tá osoba, ktorá do postavania odberateľa tovaru či
služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pri
povolaníjesituáciakomplikovanejšiazdôvodu,žetotomôžebyťvykonávanéakosamostatnezárobková
činnosť (slobodné povolania), ale aj v pomere obdobnom zamestnaneckému (napr. sudcovia). Práve
nepochybná priraditeľnosť povolania ku konkrétnej skupine môže mať zásadný význam v prípadoch,
kde by síce nemuselo ísť o spotrebiteľský úver, napriek tomu však môžu vzniknúť pochybnosti o tom,

či tu ide o zmluvu spadajúcu aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ ide o povolanie vykonávané
v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti ako aj o súvis uzavretia zmluvy (jej
plnenia) s takýmto povolaním odberateľa, ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv
v Občianskom zákonníku.
Krajskému súdu bolo z úradnej činnosti známe, že žalobca si opakovane počína tak, že pri uzatváraní

zmlúv o úvere postupuje tak, aby boli vylúčené normy spotrebiteľského práva. Dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania
dlžníka ťaží toho, kto tak tvrdí. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí
zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie
prijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s takýmto povolaním či predmetom činnosti, uzavretie

príslušnej zmluvy. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon povolania" v spojení s nedostatkom
akejkoľvek aktivity žalobcu má taký vplyv, ako by v zmluve nebol účel úveru vymedzený vôbec.
Akékoľvek dokazovanie ohľadne „povolania" spotrebiteľa by bolo nadbytočné a neefektívne. Z
podkladov rozhodnutia nesporne vyplýva, že žalobca v súvislosti s uzatvorením zmluvy o úvere so
spotrebiteľom nekonal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a narušil ekonomické správanie

spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe. Krajský súd uviedol, že rovnako mu je známe konanie
žalobcu, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby sa
účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, t. j. aby bol tento úver v režime
obchodného práva a nie práva spotrebiteľského.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že v prípade dotknutého spotrebiteľa sa mohlo jednať o dôchodcu, ktorý si

privyrába, t. j. vykonáva zárobkovú činnosť, toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Správne
orgánydefinovalispotrebiteľavzmysle§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,pričomposkytnutie
úveru na výkon povolania či podnikania predpokladá, že takúto činnosť žiadateľ o úver v skutočnosti aj
vykonáva. Pre posúdenie veci je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bude úver poskytnutý. Spotrebiteľ
síce v danom prípade podpísal zmluvu o úvere, a to s obsahom, ktorý ho jednoznačne znevýhodnil.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že poskytnutie úveru na účel výkonu povolania spôsobil výlučne spotrebiteľ,
nemohla by táto skutočnosť zhojiť nezákonný postup žalobcu, ktorý postupoval v rozpore s požiadavkou
odbornej starostlivosti a zároveň podstatne narušil ekonomické správanie sa spotrebiteľa vo vzťahu
k poskytovanej službe. Zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho svedčiť o poskytnutí úveru na výkon
povolania, bez reálneho stotožnenia povolania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto

povolaním či predmetom činnosti spotrebiteľa má uzavretie zmluvy, žalobca nedodržal úroveň osobitnej
starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej
v jeho oblasti činnosti. Zmluva umožňovala aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na
iný účel, avšak žalobca celkom cielene smeroval svoj postup tak, aby dosiahol režim spadajúci pod
Obchodný zákonník. Je nesporné, že dlžník vstúpil do zmluvného vzťahu so žalobcom z vlastnej vôle a

ak by aj bolo pravdivé tvrdenie, že sám uviedol účel úveru na povolanie, nijako by sa to nedotklo toho,
že žalobca nekonal s požiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne porušil zákaz nekalých
obchodných praktík.
Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že obchodná praktika môže byť spojená výlučne s
výrobkom a nie aj so službou. Z § 7 ods. 2 ZoOS je zrejmá možnosť použitia obchodných praktík aj na

oblasť služieb a tiež zrejmá vôľa zákonodarcu pri preberaní smernice Európskeho parlamentu a Rady
2005/29/ES, ale aj cieľov, ktoré táto smernica sleduje, ktorými sú nepochybne ochrana spotrebiteľov a
to nielen pri výrobkoch, ale celkom zrejme aj pri službách. ZoOS v § 7 ods. 2 stanovuje, že musia byť
kumulatívne splnené obe podmienky uvedené pod písm. a/ a b/. Prvostupňový správny orgán preukázalexistenciu absolútneho nedostatku odbornej starostlivosti u žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľovi, ako aj
skutočnosť, že šlo o priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe a zároveň preukázal
skutočnosť, že zmluva bola v dôsledku vyňatia z ochrany spotrebiteľského práva uzatvorená za

nevýhodných podmienok majúcich negatívne dôsledky predovšetkým na majetkovú sféru spotrebiteľa.
Je pravdou, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia mal správny orgán text výroku formulovať tak,
aby nevyznieval, že jedna podmienka má za následok splnenie druhej podmienky (slovo „čím"), ale mal
použiť spojku „a", avšak toto formálne pochybenie nepredstavuje takú vadu, ktorá by mala za následok
nezákonnosť výroku, ktorý je formulovaný jednoznačne konkrétne a nevzbudzuje žiadne pochybnosti o

tom, ako správny orgán vo veci rozhodol.
Spotrebiteľ bol celkom zrejme v znevýhodnenom postavení v porovnaní s poskytovateľom úveru, ktorý
mu bol povinný poskytnúť informácie v zmysle zákona a nie docieliť poskytnutie úveru mimo rámca
ochrany spotrebiteľského práva bez ohľadu na skutočnosť. To, že žalobca je nebankovou spoločnosťou
neznamená, že nie je povinný rešpektovať úpravu spotrebiteľských úverov. Preverenie skutočností
rozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver spĺňa definíciu spotrebiteľa je nepochybne v možnostiach

žalobcu. Je zrejmé, že predmetná obchodná praktika mohla podstatne narušiť ekonomické správanie
spotrebiteľa. Poskytnutý úver bol pre spotrebiteľa oveľa nevýhodnejší ako by bol spotrebiteľský úver,
ktorý mu mal byť v skutočnosti poskytnutý. Ekonomický záujem spotrebiteľa bol nielen porušený, ale
tento utrpel konaním žalobcu aj reálnu ujmu. Bolo nesporne preukázané, že spotrebiteľ žiadne povolanie
nevykonával.

Krajský súd vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nepodpísania napadnutého rozhodnutia uviedol, že
na čele SOI je v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 128/2002 Z. z. ústredný riaditeľ, ktorého v čase jeho
neprítomnosti zastupuje vedúci právneho odboru, ktorým bol v relevantnom čase Mgr. Ján Sivák, ktorý
napadnuté rozhodnutie podpísal.
Pokiaľ sa žalobca domnieval, že na vznik zodpovednosti je potrebné porušenie minimálne dvoch

povinností, krajský súd dospel k záveru, že v žiadnom prípade netreba porušiť minimálne dve povinnosti
ustanovené ZoOS, keďže pod slovom „povinností" (§ 24 ods. 1) sa rozumejú všetky povinnosti
ustanovené týmto zákonom, pričom sankcionovať možno každé jednotlivé porušenie povinnosti.
O trovách konania rozhodol krajský súd v súlade s § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu
nepriznal, keď žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanej náhrada trov neprináleží.

Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak,
že odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vráti na ďalšie konanie.
Žalobca v podstate zotrval na žalobných námietkach, pričom uviedol, že pokiaľ výrok správneho
rozhodnutia stanovuje preukázanie oboch podmienok tak, že splnením prvej podmienky je splnená

podmienka druhá, ide o zjavný rozpor so ZoOS a rozhodnutie nemôže z hľadiska zákonnosti obstáť.
Vzhľadom na to, že sa jedná o vadu výroku rozhodnutia, žalobca nepovažoval toto pochybenie len za
formálne.
Podľa názoru žalobcu vo veci nebol preukázaný nedostatok odbornej starostlivosti, nakoľko sa jednalo
o jednoduchú zmluvu, z ktorej vyplývala výška úveru (istiny) a celková suma na vrátenie. Pre jej

pochopenie nebolo potrebné žiadne osobitné vzdelanie, postačovala znalosť jednoduchej matematiky.
Pokiaľ krajský súd predmetnú zmluvu hodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nie je zrejmé,
ako mohlo dôjsť k podstatnému narušeniu ekonomického správania spotrebiteľky. Rozhodujúcim je
zákon o spotrebiteľských úveroch, nie dohoda účastníkov. Nakoľko zmluva o úvere neobsahovala
RPMN, bol poskytnutý bezúročný úver a bez poplatkov. Ekonomické správanie spotrebiteľky narušené

nebolo, nebolo preukázané, že by spotrebiteľka za vedomosti, že ide o spotrebiteľský úver, resp.
o obchodnoprávny kontrakt vez spotrebiteľskej ochrany, nepožiadala žalobcu o úver, v nadväznosti
na chýbajúcu RPMN nebol preukázaný ani iný negatívny dôsledok, práve naopak, spotrebiteľka
mohla profitovať z poskytnutia bezúročného úveru. Žalovaná mala preukázať spôsobilosť podstatného
narušenia ekonomického správania spotrebiteľa v dôsledku obchodnej praktiky a to, že spotrebiteľka,

ak by mala vedomosť a vysvetlenie o obsahu predloženého návrhu zmluvy, by túto zmluvu neuzavrela.
Keďže nebola vypočutá ani spotrebiteľka, ani iné osoby zúčastňujúce sa na uzavretí zmluvy, nemohol
žalovaný mať za preukázané splnenie podmienky podľa § 7 ods. 2 ZoOS.
Žalobca tiež poukázal, že pokiaľ sa podľa ZoOS definícia obchodnej praktiky neviaže na službu, to
isté platí aj v prípade nekalej obchodnej praktiky. Ďalej namietal nedostatočne zistený skutkový stav

z pohľadu, či dlžník určité povolanie vykonával alebo nie, ako aj splnenia podmienky podľa § 7 ods.
2 písm. b/ ZoOS. Žalovaná rovnako postupovala nezákonne, keď spojila oznámenie o začatí konania
a poskytnutie možnosti účastníkovi konania, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho
podkladu.Taktiež napadnuté rozhodnutie žalovanej malo byť podpísané vedúcim správneho orgánu, zo zákona
žiadne zastupovanie ústredného riaditeľa a oprávnenie Mgr. Siváka na podpis rozhodnutia nevyplýva.
Záverom žalobca poukázal, že v obdobnej skutkovej veci žalovaná zastavila konanie, a teda v aktuálnej

rozhodovacej praxi nepovažuje zmluvy obdobné zmluve o úvere za zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 22.04.2014 vyjadrila žalovaná tak, že napadnutý
rozsudok navrhla ako vecne správny potvrdiť, pričom poukázala na vyjadrenie k žalobe. Vo vzťahu k
zastaveniu konania v inej veci žalovaná uviedla, že sa nejednalo o rovnaký prípad ako v prejednávanej

veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods.
2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta
prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 19.08.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 7 ods. 1 ZoOS, nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní
obchodnej transakcie.

Podľa § 7 ods. 2 ZoOS, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia žalovanej č.: SK/0068/99/2011 zo dňa
10.06.2011, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej
obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. P/0273/01/2010 zo dňa 18.05.2011,
ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 3000 € pre porušenie zákazu vyplývajúceho z § 7 ods. 1 zákona

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len
„ZoOS").

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia §
219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.

Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a
súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval
pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodneníobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie jeho
správnosti uvádza:

Vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd poukazuje, že z ustálenej judikatúry
(napr. rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 2Sžo/238/2009 zo dňa 19.05.2010, zverejnený v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov SR 6/2011, s. 61, pod č. 101/2011, sp. zn. 2Sžo/106/2007 zo dňa
13.03.2008, zverejnený v časopise Zo súdnej praxe 4/2008, s. 159, pod č. 57/2008, sp. zn. 2Sžf/9/2010
zo dňa 16.02.2011 zverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR 2/2012, s. 93, pod č. 30/2012,

vyplýva, že v rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o správnych
deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Rozhodnutie
o uložení sankcie musí vo výroku obsahovať riadne popísanie skutku a musí byť z neho zrejmé bez
akýchkoľvek pochybností, akého správneho deliktu sa žalobca dopustil, kedy sa deliktu dopustil a v čom
spočíva spáchaný delikt.

Pokiaľ žalobca vyhodnotil obsah výroku ako nezákonný obsahujúci podmienku, nemohol najvyšší súd,
súladne s právnym názorom súdu prvého stupňa, tejto námietke prisvedčiť. Výrok prvostupňového
rozhodnutia spĺňa všetky zákonné náležitosti. Z výroku prvostupňového rozhodnutia je nepochybné,
akého správneho deliktu majúceho podklad v konkrétnom konaní sa žalobca dopustil. Nejedná sa pri
formulácii použitej prvostupňovým správnym orgánom o vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť

rozhodnutia, a preto na ňu krajský súd správne neprihliadal.

Ako nedôvodnú bolo potrebné vyhodnotiť aj námietku žalobcu týkajúcej sa podpísania napadnutého
rozhodnutia neoprávnenou osobou, keď ho podpísal Mgr. Sivák ako zástupca vedúcej služobného úradu
a vedúci právneho oddelenia. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že v zmysle § 13 ods. 3 zákona č.

400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
vedúcim služobného úradu v služobnom úrade uvedenom v § 9 ods. 1 písm. c/, t. j. v inom orgáne štátnej
správy, je jeho štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu, ktorým je v prejednávanom
prípade ústredný riaditeľ SOI. Rozhodnutie tak bolo podpísané oprávnenou osobou, a to vedúcim
právneho odboru, ako zástupcom ústrednej riaditeľky SOI.

Záverom najvyšší súd k námietke nepreukázania podstatného narušenia ekonomického správania
spotrebiteľkyamožnostispotrebiteľkyprofitovaťzbezúročnéhoúveruvádza,žeúversastalbezúročným
práve v dôsledku nezákonného postupu žalobcu, pričom v čase uzatvárania zmluvy o úvere nebolo
zámerom žalobcu poskytnutie bezúročného úveru, ale nepochybne poskytnutie úročeného úveru s

RPMN dokonca vyššou ako bola jej najvyššia prípustná hodnota podľa nariadenia Vlády SR č. 238/2008
Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského
úveru účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Najvyšší súd rovnako ako správne orgány ako
aj súd prvého stupňa nemá pochybnosti, že pokiaľ by žalobca (resp. osoba ním použitá) poskytol
pri dojednávaní zmluvy o úvere zrozumiteľným spôsobom spotrebiteľke všetky relevantné informácie,

táto by nemala záujem uzavrieť zmluvu o úvere, pri ktorej suma, ktorú sa zaviazala splatiť bola
nezanedbateľne vyššia ako by tomu bolo pri zmluve o spotrebiteľskom úvere.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p., keď účastníkom ich náhradu

nepriznal, keďže žalobca vo veci nemal úspech a žalovanej v takomto konaní nárok na náhradu trov
neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.