Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/237/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511206168
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2511206168.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členov

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková právnej veci navrhovateľa: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti
odporcovi: W. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/X, B., štátny občan SR, o zaplatenie 544,13
eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Piešťanoch č. k.
5C/114/2011-42 zo dňa 04. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy
544,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške vo výške 13 % ročne zo sumy 500,23 eur
od 09.12.2006 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania. Uviedol, že v konaní uplatnený nárok
predstavuje pohľadávku voči odporcovi vyplývajúcu zo zmluvy k úverovému účtu alebo číslu zákazníka
č. 1449258954 uzavretej dňa 22.04.2003 medzi odporcom ako dlžníkom a spoločnosťou Všeobecná
úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155 ako veriteľom, ktorú

navrhovateľ nadobudol od pôvodného veriteľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
08.12.2006. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi právnym predchodcom
navrhovateľa ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom bola platne uzavretá zmluva o bežnom účte a na
jej základe tiež úverová zmluva, ktoré zmluvy sú ako tzv. absolútne obchody upravené v Obchodnom
zákonníku, avšak súčasne je na ne potrebné nahliadať ako na zmluvy spotrebiteľské v zmysle
citovaných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže právny predchodca navrhovateľa pri
ich uzatváraní konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti (ktorá skutočnosť vyplýva z jeho výpisu

z obchodného registra), zatiaľ čo odporca ako fyzická osoba, ktorá vstupovala do zmluvného vzťahu s
právnym predchodcom navrhovateľa za účelom zriadenia si bežného bankového účtu a zabezpečenie
bežných bankových služieb, nie. Z formy a povahy zmluvy je navyše zrejmé, že záväzkový vzťah
bol založený typovou (štandardizovanou, individuálne nedojednanou) zmluvou v zmysle § 23a zák. č.
634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu vzniku záväzkového vzťahu. Na základe uvedeného preto súd
posudzoval nárok uplatnený v tomto konaní za použitia právnych noriem prijatých za účelom ochrany
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v záväzkovom vzťahu s dodávateľom. Zákonom č. 102/2014

Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na
diaľku a pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej mimo prevádzkových
priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinným od 01.05.2014, bol
novelizovaný zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnejrady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tak, že bol okrem iného doplnený
o zhora citované ustanovenie § 5b. Týmto boli zavedené nové zásadné zmeny v legislatíve týkajúce
sa okrem iného aj premlčania nárokov zo spotrebiteľských vzťahov, kedy súd ex offo prihliada na

prípadné premlčanie uplatneného práva predávajúceho voči spotrebiteľovi (na rozdiel od doterajšej
právnej úpravy, kedy súd na premlčanie mohol prihliadnuť iba vtedy, ak bola zo strany povinného
vznesená námietka premlčania). Z tohto dôvodu sa preto súd prednostne zaoberal v súdenom prípade
otázkou premlčania. Ako je zdôvodnené vyššie, v tomto prípade išlo totiž o vzťah spotrebiteľský, v
ktorom odporca v pozícii spotrebiteľa požíva osobitnú ochranu, a preto súd prihliadal aj bez návrhu na

nemožnosť uplatnenia práva navrhovateľa voči odporcovi, resp. na oslabenie jeho nároku vrátane jeho
premlčania, ktoré bráni priznať mu voči spotrebiteľovi žalované plnenie. Základným účelom inštitútu
premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili
svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranú
dobu nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva a
im zodpovedajúcim povinnostiam. Premlčanie má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v

dôsledku čoho premlčané právo nemožno navrhovateľovi priznať v súdnom konaní a ako také vymôcť,
hoci právo existuje v naturálnej forme a možno ho dobrovoľne splniť (premlčanie nie je spojené so
zánikom nároku). prejednávaná vec má spotrebiteľský charakter, a preto súd poukazujúc na citované
ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v súlade s európskymi normami, ktoré kladú štátom
explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali, aplikoval

na zistený skutkový stav ustanovenia o premlčaní tak, ako sú tieto upravené v Občianskom zákonníku,
a to aj napriek tomu, že úverová zmluva ako zmluvný typ je absolútnym obchodným vzťahom v zmysle
§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, ktorý právny kódex obsahuje takisto komplexnú úpravu
inštitútu premlčania, vzťahujúcu sa na obchodné záväzkové vzťahy. Vychádzal pritom z právneho
názoru zaužívaného v súdnej praxi (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.11.2013,

sp.zn. 6Co 2/2013, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013),
podľa ktorého vo všeobecnosti niet rozumného dôvodu na to, aby v typickej občianskoprávnej veci na
subjekt občianskoprávneho vzťahu (zvlášť ak ide o spotrebiteľa) dopadala právna úprava regulujúca
vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, či obchodníkmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho
súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Súd na podporu zastávaného

názoru poukazuje i na výsledky činnosti zákonodarcu, ktorý za účelom odstránenia akýchkoľvek
pochybností v naznačenom smere prijatím vyššie spomínaného zákona č. 102/2014 Z.z. novelizoval
tiež Občiansky zákonník tak, že v § 52 ods. 2 explicitne ustanovil pravidlo (účinné dňom 01.04.2015),
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa

citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka je premlčacia lehota trojročná s počiatkom plynutia odo
dňa, keď sa právo mohlo po prvý raz vykonať. Zo skutkového stavu opísaného navrhovateľom a z
predložených listinných dôkazov vyplýva, že právny predchodca vypovedal zmluvu o bežnom účte s
účinnosťou ku dňu 29.06.2006, pričom v zmysle všeobecných obchodných podmienok, bod 30. čl.
III., odporcovi ako majiteľovi účtu týmto vznikla povinnosť vyrovnať všetky záväzky voči pôvodnému

veriteľovi. Vychádzajúc z uvedeného (keďže navrhovateľom predložené listinné dôkazy, medzi ktorými
sa nenachádzala písomná výpoveď zmluvy, ani prípadne oznámenie o zrušení účtu, neumožňovali
urobiť iný záver) súd vzal označený deň za rozhodný, pokiaľ ide o právo navrhovateľa, resp. jeho
právneho predchodcu, po prvý raz si uplatniť pohľadávku voči odporcovi v konaní pred súdom. Návrh na
začatie konania bol súdu doručený dňa 19.05.2011, pričom premlčacia doba uplynula dňom 30.06.2009.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ uplatnil právo na súde po uplynutí premlčacej doby, na ktorú
skutočnosť súd z úradnej moci v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. prihliadal, a z tohto dôvodu
návrh v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Súd návrh v celom rozsahu zamietol, a preto v spore úspešným účastníkom bol odporca. Keďže odporca
si náhradu trov konania neuplatnil, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a
náhradu trov konania mu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ v časti zamietnutia z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, čo odôvodnil s poukazom na ustanovenie §
387 ods. 1, 392 ods. 2 a 397 Obchodného zákonníka, pretože zastáva názor, že súd nesprávne aplikoval
ustanovenie Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny obchodnoprávnyvzťah. Ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 M Cdo 3/2011 zo dňa
28.04.2011 a 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 21.11.2013 pod spisovou značkou 15 Co/132/2013 ako aj zo dňa 30.10.2013 pod

spisovou značkou 15Co 28/2013, Krajského súdu v Trnave k 20.02.2014 pod spisovou značkou 9
Co 138/2013, 11 CO/456/2012. S poukazom na tieto rozhodnutia je potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, keď aj podľa komentára k § 52 v občianskom zákonníka k spotrebiteľským
zmluvám od profesora JUDr. Petra Vojčíka je dôležité posúdiť akého charakteru je spotrebiteľská
zmluva, či ide o zmluvu občianskoprávneho charakteru alebo obchodnoprávneho charakteru, čo má

zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Pokiaľ súd na daný prípad aplikoval ustanovenie
§ 5b zákona číslo 250/2007 o ochrane spotrebiteľa tak navrhovateľ udáva, že nesúhlasí s tým aby v
danom prípade súd postupoval podľa tohto ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014.
Poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24.05.1995, P L. ÚS 16/95 ako aj zo dňa 03.03.1996, P L. ÚS36/95, ako aj článok 125 ods.
1 písm. a) a článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Aplikáciou ustanovenia § 5b citovaného

zákona v dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 11 ods. 1 a článku
1 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1 a 2
Ústavy slovenskej republiky a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva
na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku
11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 1 dodatkového protokolu o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa
článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku
6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania garantovanej v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014

umožňovalaspotrebiteľombrániťsaprotipohľadávkeuplatnenejpouplynutípremlčacejdobyvznesením
námietky premlčania. Za účel zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada v § 5b citovaného
zákonavktoromprikázalaorgánomrozhodujúcimonárokochzospotrebiteľskejzmluvyexoffoprihliadať
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných

ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej
úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. § 5b citovaného zákona na prebiehajúce na súdne konaniu
bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého
právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zovretiu princípu právnej istoty ako
jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov

verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b súd porušil
zásadu stanovenú v článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie
ústavných princípov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s ústavou
Slovenskej republiky. Navrhovateľ si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom 19.05.2011, pričom
predmetné ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014 a navrhovateľ nemôže súhlasiť s

rozhodnutímsúduaprávnymposúdenýmveci.Pretonavrhuje,abyodvolacísúdrozsudokvnapadnutom
rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie návrhu, respektíve
v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatňoval voči odporkyni náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom
i odvolacom konaní pričom trovy odvolacieho konania pozostávajú z jedného právneho úkonu právnej

služby vo výške 43,82 eur s DPH a režijného paušálu právnej služba vo výške 9,65 eur s DPH spolu
53,47 eur s DPH a to úkonu podanie odvolania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu
v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s prihliadnutím
na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené podmienky

pre nepriznanie žalobou uplatneného nároku navrhovateľovi z dôvodu jeho premlčania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu navrhovateľovi.

Odvolací súd sa predovšetkým sústredil na vyriešenie otázky nastolenej odvolateľom, či ust. § 5b zák.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... zavedené novelou zákona č. 102/2014 Z.z., je možné
podľa navrhovateľa retroaktívne aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda
pred dňom 01.05.2014, pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvostupňový, že áno.

Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou
pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna
norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom prípade ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda
aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom

predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej
pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia. Ak
teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca
nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých
ajprednadobudnutímúčinnostitohtoustanoveniazačatýchkonaniachpodliehajúcichpodhypotézutejto

právnej normy. Vzhľadom na to prvostupňový súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol
po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol
účinnosť dňom 01.05.2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.

V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 po novelizácii

zák. č. 103/2014 Z.z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď inak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

Preto sa súd I. stupňa správne vyporiadal s otázkou premlčania uplatneného nároku ak dospel k záveru,
že nárok navrhovateľa je premlčaný. Zo skutkového stavu opísaného navrhovateľom a z predložených
listinných dôkazov bolo správne zistené, že právny predchodca vypovedal zmluvu o bežnom účte s
účinnosťou ku dňu 29.06.2006, pričom v zmysle všeobecných obchodných podmienok, bod 30. čl.

III., odporcovi ako majiteľovi účtu týmto vznikla povinnosť vyrovnať všetky záväzky voči pôvodnému
veriteľovi. Tento označený deň preto správne zobral súd za rozhodný, pokiaľ ide o právo navrhovateľa,
resp. jeho právneho predchodcu, po prvý raz si uplatniť pohľadávku voči odporcovi v konaní pred súdom.
Návrh na začatie konania bol súdu doručený dňa 19.05.2011, pričom premlčacia doba uplynula dňom
30.06.2009. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ uplatnil právo na súde po uplynutí premlčacej doby,

na ktorú skutočnosť súd z úradnej moci v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. prihliadol. Preto
bol správne návrh zamietnutý.

Vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 za použitia ust. § 142 ods. 1 O.s.p. ,
pretože úspešná odporkyňa mal právo na náhradu trov konanie, no nežiadala si ju a žiadne jej nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.