Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/77/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115010205
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Osif
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7115010205.12

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Miroslava Osifa a sudcov JUDr. Ladislava
Tomčovčíka a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 2. marca 2016 vykonanom
v Ústave na výkon väzby a trestu odňatia slobody v Košiciach, v trestnej veci proti L. L., obžalovaného
pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 212 ods.3 písm.a/ Tr.zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 10.7.2015 sp.zn. 5 T 10/2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného L. L..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 10.7.2015 sp.zn. 5T 10/2015 bol obžalovaný L.Š. L.
uznaný za vinného zo zločinu krádeže spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212 ods.3
písm.a/, ods.4 písm.b/ Tr.zák. s použitím § 138 písm.e/ Tr.zák., na tom skutkovom základe, že spolu s
už teraz odsúdeným D. N.

v B. po predchádzajúcej dohode sa pomocou osobného motorového vozidla značky F. U., V.. Č.. B. XXX
I., striebornej metalízy, ktoré viedol D. N. dopravili dňa 23.10.2014 na ulicu D. F. B., kde vozidlo odstavili
oproti areálu na ulici D. X, pričom pred uvedeným areálom sa vzájomne dohodli, že idú niečo odcudziť,
L. L. spoločne s D. N. v čase okolo 05.00 hod. vošli do areálu na ulicu D. X, a to tým spôsobom, že
preliezli vstupnú kovovú bránu do objektu a následne sa presunuli k zadnej časti budovy spoločnosti
J. P. P..D..G.., kde D. N. doposiaľ nezisteným predmetom a spôsobom odstránil kovovú mrežu na
okne, cez ktorého po jeho vytlačení vošiel do skladových priestorov spoločnosti J. P. P..D..G.., kde po
vylomení dvojkrídlových drevených dverí vošiel na chodbu objektu a z tejto po vytlačení drevených
dverí vnikol do priestorov na údržbu automatov na kávu, zatiaľ čo L. L. spočiatku čupel pri kontajneri
nachádzajúcom sa za budovou pri okne za účelom pozorovania, či v blízkosti objektu nie sú iné osoby
a následne vošiel po parapetnej doske a cez okno do skladových priestorov spoločnosti a cez tieto
prešiel do priestorov na údržbu, kde D. N. pomocou pravého kľúča, ktorý si zaobstaral na nezistenom
mieste v priestoroch na údržbu, odomkol ohňovzdornú skriňu zelenej farby, z ktorej vybral dve kovové
príručné pokladnice, položil ich na stôl a pomocou nezisteného predmetu tieto vypáčil a odcudzil z nich
finančnú hotovosť v celkovej výške 595,51 Eur a taktiež zo skrine odcudzil štyri kusy igelitových vriec
zabezpečených plastovými plombami s obsahom veľkého množstva kovových mincí v celkovej hodnote
5.859,7 a igelitovú tašku, v ktorej sa nachádzal notebook zn. W. K. XXXXs, výrobného čísla K. XXXXPFB
s adaptérom v hodnote 38,38 Eur, pričom tieto veci podal L. L., ktorý ich cez skladové priestory
vyhodil von oknom do trávnatého porastu v areáli na ulici D. a následne D. N. J. L. L. z objektu cez
okno skladových priestorov odišli, odcudzené veci poprehadzovali cez oplotenie na druhú stranu a cez
vchodovú bránu areálu, ktorá bola v tom čase otvorená vyšli von, čím takto spôsobili pre spoločnosť J. P.,
P..D..G.., so sídlom L. XX, Q. škodu krádežou finančnej hotovosti, kovových mincí a notebooku vo výške
6.493,59 Eur, škodu poškodením zariadenia vo výške 74,6 Eur a pre spoločnosť Y. P., P..D..G.. so sídlom
na ul. D. Č.. X, B. škodu poškodením budovy vo výške 46,- Eur, pričom D. N. bol v predchádzajúcich
dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn. 6T 3/14

z 31.3.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.3.2014, ako aj rozsudkom Okresného súdu Košice
- okolie sp.zn. 3T 135/11 z 13.11.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.3.2014, a rozsudkom
Okresného súdu Košice I sp.zn. 6T 49/13 z 12.8.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.8.2013, a
rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. 3T 43/13 zo 17.6.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
17.6.2013, ako aj rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn. 8T 27/12 z 12.3.2013, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 12.2.2013.

Obžalovanému L. L. za to bol podľa § 212 ods. 4 Tr.zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 5, § 36 písm.
l/, § 37 písm. m/ Tr.zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 78 (sedemdesiatosem) mesiacov
nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. súd obžalovaného L. L. na výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods.1, ods.3 Tr.por. súd poškodenú stranu J. P. P..D..G.., L. XX, Q., I.Č.: XX XXX XXX J. Y.
P., P..D..G.. D. X, B., I.: XX XXX XXX, s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

V zákonom stanovenej lehote, a to hneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní proti tomuto rozsudku
podal odvolanie obžalovaný L. L., ktoré odôvodnil tým, že odvolanie podáva proti výroku o vine, ako aj
proti výroku o uloženom treste.

V písomných dôvodoch odvolania prvom rade napadol nesprávnu právnu kvalifikáciu žalovaného skutku
s tým, že okresný súd v jeho neprospech na rozdiel od podanej obžaloby, kde žalované konanie bolo
právne kvalifikované len ako prečin krádeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212
ods.2 písm.a/, ods.3 písm.a/ Tr.zák., nedôvodne prekvalifikoval na prísnejšiu právnu kvalifikáciu, a to
tak, že žalovaným konaním naplnil aj ustanovenia § 212 ods.4 písm.b/ Tr.zák. s použitím § 138 písm.e/
Tr.zák.

Od spáchania predchádzajúceho skutku, pre ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice I
sp.zn. 7 T 77/2005 uplynula doba viac ako 10 rokov a vzhľadom na časový odstup v zmysle judikatúry
nadnárodného súdu, ale aj Ústavného súdu SR a tiež Najvyššieho súdu SR došlo podľa jeho názoru
k porušeniu Trestného zákona v jeho neprospech, čo malo celkový dopad na nezákonne uložený trest
odňatia slobody.

Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 písm.d/, písm.e/ Tr.por.
napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods.1 Tr.por. vec vrátil na opätovné
prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Vyššie uvádzaný postup odôvodňoval tým, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu nepostupoval
správne, nakoľko v prípravnom konaní napomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní
predmetnej trestnej činnosti. V zápisnici o výsluchu podozrivej osoby podrobne opísal celé konanie,
ktorého sa dopustil nielen on, ale aj ďalšie osoby, na ktoré bola podaná obžaloba.

Okresný súd v jeho prospech nepojal poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm.n/ Tr.zák., čo malo
nepriaznivý dopad a v jeho neprospech bola použitá aplikácia § 38 ods.5 Tr.zák. v spojení s ustanovením
§ 38 ods.3 Tr.zák.

Podľa jeho názoru pri zohľadnení dvoch poľahčujúcich okolností oproti jednej priťažujúcej okolnosti, a
to v zmysle ustanovenia § 37 písm.m/ Tr.zák., mal súd prvého stupňa postupovať pri ukladaní trestu tak,
že v prvom rade mal použiť ustanovenie § 38 ods.3 a § 38 ods.8 Tr.zák., t.j. znížiť hornú hranicu trestnej
sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona a až potom mal aplikovať ustanovenie § 38 ods.5
Tr.zák. Neaplikovanie tohto postupu sa odrazilo v uložení neprimerane prísnom treste odňatia slobody.

V ďalších doplňujúcich podaniach k odvolaniu obžalovaný L. L. žiadal pred odvolacím súdom doplniť
dokazovanie o výsluch príslušníkov policajného zboru U.. Q.. T. S. J. M.. R.F. W., ako aj dozorujúcej
prokurátorky T.. R. F. a službukonajúcej prokurátorky, ktorá mala službu dňa 23.10.2014 (T.. B.). V

ďalšom podaní okruh osôb, ktoré navrhol pred odvolacím súdom vypočuť rozšíril aj o spolupáchateľa
žalovaného skutku, a to teraz už odsúdeného D. N..

Po určení termínu verejného zasadnutia, na ktorom mal odvolací súd rozhodnúť o odvolaní
obžalovaného L. L., obžalovaný opakovane zmenil osobu obhajcu a na verejnom zasadnutí dňa 2.
marca 2016 opakovane sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu, pričom dôvody
pre takýto postup rozšíril aj o skutočnosť, že o vznesených námietkach zaujatosti voči zákonnému
senátu odvolacieho súdu a všetkých ostatných sudcov Krajského súdu v Košiciach nebolo rozhodnuté
zákonným spôsobom.

Navyše odvolateľ poukázal, že súd prvého stupňa zavádzajúcim spôsobom vykonal dokazovanie, a
tak uviedol odvolací súd do pozície, kde bez doplnenia dokazovania nie je možné vo veci zákonne
rozhodnúť. Opakovane poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, resp. aj na
rozhodnutia Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR, ktoré súdy v obdobných veciach
sťažovateľovi dali za pravdu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v obdobných veciach zrušili ako
nezákonné.

Podľa názoru odvolateľa L. L. orgány činné v prípravnom konaní postupovali taktiež v rozpore s Trestným
poriadkom, tak tomu bolo napr. pri zabezpečení stôp z miesta činu, ako aj odobratia obuvi, ktorú
mal v ten deň na nohách, resp. pri hodnotení dôkazov, akými boli výsluchy osôb, o ktorých je známe,
že sú konzumentmi drogy - pervitínu.

Vyššie uvádzané skutočnosti podľa odvolateľa okresný súd bagatelizoval, vyhodnotil ich v jeho
neprospech, a tak dospel k nesprávnym záverom nielen o vine, ale aj vo výroku o treste.

Obžalovaný L. L. preto záverom vzhľadom na opakované doplnenie dôvodov odvolania navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie a rozhodnutie, resp. navrhol, aby odvolací súd žalované konanie právne kvalifikoval tak,
ako tomu bolo v obžalobe okresného prokurátora a uložil mu primeraný trest, a to taký, ktorý nebude
spojený s obmedzením jeho osobnej slobody, teda aby mu nebol ukladaný nepodmienečný trest odňatia
slobody.

Na podklade odvolania obžalovaného L. L. krajský súd podľa § 317 ods.1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Úvodom odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd považuje za nutné uviesť, že okresný prokurátor
dňa 23.2.2015 podal obžalobu v podstate na tom skutkovom základe, ako je to uvedené aj vo výroku
teraz napadnutého rozsudku, kde skutok v obžalobe bol rozšírený aj o konanie spolupáchateľa B. U..

Súd prvého stupňa rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 10. 7. 2015 sp.zn. 5 T 10/2015
obžalovaného B. U. podľa § 285 písm.c/ Tr.por. oslobodil spod žalovaného konania s tým, že nebolo
dokázané, že tento skutok spáchal aj obžalovaný B. U.. Proti tomuto rozsudku v rozsahu oslobodenia
obžalovaného B. U. okresný prokurátor odvolanie nepodal, a tak ohľadne jeho osoby rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 28.7.2015.

Spoluobžalovaný D. N. rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 10.7.2015 sp.zn. 5 T 10/2015 bol
uznaný za vinného zo zločinu krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212 ods.3 písm.a/,
písm.b/, ods.4 písm.b/ Tr.zák., a to s použitím ustanovenia § 138 písm.e/ Tr.zák. a ohľadne jeho osoby
bolo podľa § 44 Tr.zák. upustené od uloženia ďalšieho trestu vzhľadom na tresty, ktoré mu už boli predtým
uložené tak, ako je to uvedené v citovanom výroku.

Odvolací súd úvodom považuje za nutné uviesť, že okresný prokurátor skutok uvedený v obžalobe
ohľadne obžalovaných L. L. J. D. N. právne kvalifikoval len ako prečin krádeže spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212 ods.2 písm.a/, ods.3 písm.a/ Tr.zák. a u obžalovaného D. N. aj
podľa ods.3 písm.b/ Tr.zák.

Súd prvého stupňa, samosudcom, uznesením zo dňa 24.2.2015 sp.zn. 5 T 10/2015 (č.l.353) podľa § 241
ods.1 písm.a/ Tr.por. per analogiam postúpil trestnú vec obvinených D. N., L. L. J. B. U. na rozhodnutie
senátu, a to z dôvodov, že pri preskúmaní obžaloby dospel k záveru, že skutok, ktorý je predmetom
obžaloby, pri správnom použití zákona, je potrebné posudzovať podľa prísnejšieho ustanovenia, ako ho
posudzuje obžaloba.

V dôvodoch vyššie citovaného uznesenia samosudca ďalej poukázal na tú skutočnosť, že ak si páchateľ
prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha čin vlámaním, naplní tak
zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods.1, ods.4 písm.b/ Tr.zák. pri použití ustanovenia § 138
písm.e/ Tr.zák.

Keďže súd pri rozhodovaní vo veci nie je viazaný právnou kvalifikáciou uvádzanou v obžalobe
okresného prokurátora, ale je viazaný len skutkom, s poukazom na stanovisko trestno-právneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Tpj 78/2011, žalovanú trestnú vec postúpil na prejednanie
senátu, nakoľko pri ods.4 ustanovenia § 212 Tr.zák. je stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody
od 3 do 10 rokov. V takomto prípade na prejednanie žalovanej trestnej veci v zmysle ustanovenia § 349
ods.1 Tr.por. je príslušný senát. Proti tomuto rozhodnutiu strany trestného konania sťažnosť nepodali, a
to ani po doručení následného opravujúceho uznesenia v zmysle ustanovenia § 174 ods.1 Tr.por. a §
180 Tr.por., ktorým bola opravená zrejmá nesprávnosť v prvé citovanom uznesení súdu prvého stupňa.
Súd prvého stupňa vzhľadom na opravujúce uznesenie rozhodol podľa § 241 ods.1 písm.k/ Tr.por. (a
nie § 241 ods.1 písm.a/ Tr.por.) a tiež došlo k oprave ohľadne možnosti podať opravný prostriedok
s tým, že proti prvému rozhodnutiu sťažnosť nie je prípustná. Proti opravujúcemu uzneseniu bolo
dané správne poučenie o možnosti podať opravný prostriedok. Takýto opravný prostriedok však strany
trestného konania nevyužili.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania mu predchádzajúceho odvolací súd zistil, že
obžalovaný L. L. v prípravnom konaní okrem svojej výpovede v postavení podozrivého, ktorú výpoveď
z procesného hľadiska po obsahovej stránke nie je možné považovať za výpoveď získanú zákonným
spôsobom, pri výsluchu v postavení obvineného už nevypovedal, využil zákonom daného práva a vo
veci nevypovedal.

Obžalovaný L. L. rovnako aj pred súdom prvého stupňa opakovane využil právo vo veci nevypovedať,
hoci urobil vyhlásenie o vine. Vyhlásenie o vine obžalovaný L. L. ale urobil len v rozsahu, ako bola
podaná obžaloba vrátane právnej kvalifikácie uvedenej v obžalobe.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď takéto vyhlásenie obžalovaného L. L. neprijal a na
hlavnom pojednávaní vo veci vykonal dokazovanie aj ohľadne viny vo vzťahu k jeho osobe.

Obžalovaný L. L. na hlavnom pojednávaní dňa 17.6.2015 potom, čo bol poučený o svojich právach a
bolo umožnené prokurátorovi vykonať výsluch jeho osoby, uviedol, že je vinný a ľutuje svojho konania.
Ďalej vo veci nevypovedal.

V priebehu vykonávania dôkazov na súde prvého stupňa obžalovaný L. L. k dôkazom v rozsahu, ako
boli vykonávané, buď využil svoje právo, že sa nevyjadril, resp. súhlasil s obsahom vykonaného dôkazu.

Z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 10.7.2015 je zrejmé, že súd prvého stupňa
uznesením podľa § 272 ods.3 Tr.por. odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedka R.F. W. z dôvodov,
že jeho výsluch sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, ktorú možno zistiť inými, už skôr
navrhnutými dôkazmi.

V záverečnej reči obžalovaný L. L. uviedol, že sa priznal, hoci žiadne dôkazy voči jeho osobe nie sú. Už
predtým si odpykal vysoké tresty odňatia slobody, ktorú skutočnosť navrhol zohľadniť v prospech jeho
osoby a v ostatnom sa pripojil k obsahu záverečnej reči svojej obhajkyne.

Zo záverečnej reči obhajkyne L. L. v podstate vyplýva tá skutočnosť, aby súd konanie obžalovaného L.
L. právne kvalifikoval len v rozsahu, ako toto konanie bolo právne kvalifikované v obžalobe okresným
prokurátorom. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu obhajkyňa navrhla uložiť trest odňatia slobody
na dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby s použitím § 38 ods.5 Tr.zák.

Odvolací súd považuje za nutné predovšetkým poukázať na genézu dokazovania pred súdom prvého
stupňa, ale aj na výsledky vykonaného dokazovania z prípravného konania, a to s dôrazom na
tú skutočnosť, že súd pri svojom rozhodovaní o žalovanom skutku je viazaný rozsahom výsledkov
vykonaného dokazovania pred súdom, že ani odvolací súd nezistil žiadne také pochybenie v rozhodnutí
súdu prvého stupňa, ktoré by bolo takého procesného charakteru, resp. takým porušením hmotného
práva, čo by malo viesť k náprave napadnutého rozsudku postupom, ako sa toho domáhal odvolateľ
- obžalovaný L. L..

Odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že v zmysle ustanovenia § 1 Tr.por., trestné konanie
pred súdom je kontradiktórnym konaním dvoch strán, a to obžalovaného a jeho obhajcu na jednej
strane a prokurátora, ktorý zastupuje štát na strane druhej. Súd je tak povinný rozhodnúť spor
medzi obžalovaným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom na strane druhej. Súd nesmie
pri vykonávaní dokazovania zasahovať do vykonávania dôkazov, nakoľko by tým narušil zásadu
nestrannosti a jeho úlohou je len zákonným spôsobom urobiť rozhodnutie na podklade zákonne
vykonaných dôkazov.

Odvolací súd ďalej považuje za nutné zdôrazniť, že všeobecne platí zásada, že odvolací súd nemôže
bez ďalšieho sám vytvárať odchýlny skutkový stav len v dôsledku odlišného hodnotenia dôkazov bez
toho, aby vykonal dokazovanie podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti.

Všeobecne platí zásada, že v odvolacom konaní nie je možné vykonávať dokazovanie nad rámec
vymedzený potrebou spoľahlivo rozhodnúť o podanom odvolaní. Hodnotenie dôkazov je výsadným
právom súdu prvého stupňa a odvolací súd do tohto práva nie je oprávnený zasahovať, pokiaľ to nie
je v rozpore s formálnou logikou. Z toho je zrejmé, že ťažisko dokazovania je zásadne na súde prvého
stupňa, ktorý dôkazy nielen vykonáva, ale predovšetkým ich vyhodnocuje, aby na ich podklade mohol
urobiť spoľahlivé skutkové závery.

Odvolací súd vzhľadom na návrh obžalovaného L. L. doplniť dokazovanie v rozsahu, ako sa to
uvádza v dôvodoch ním podaného písomného odvolania, považuje za nutné zdôrazniť, že o tomto
jeho návrhu odvolací súd zákonným spôsobom rozhodol tak, že doplnenie dokazovania odmietol, a to
práve z dôvodu, že išlo o dôkazy, ktoré už boli buď pred súdom prvého stupňa vykonané, t.j. výsluch
spoluobžalovaného D. N., ktorý využil právo na hlavnom pojednávaní nevypovedať a rovnako využil
svoje právo nevypovedať aj v prípravnom konaní po vznesení obvinenia.

Boli by nemysliteľné, vzhľadom na úlohu súdu prvého stupňa zákonným spôsobom vykonať dokazovanie
v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, čo v teraz posudzovanom prípade bez akýchkoľvek
pochybností splnené bolo, aby odvolací súd opakovane vykonával dôkaz výsluchom už teraz
odsúdeného D. N., ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou pozmenil obsah svojej výpovede.

Možnosť uvádzať nové skutočnosti nie je vylúčená v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku, čo však nebolo predmetom a obsahom pri rozhodovaní odvolacím súdom na podklade
odvolania obžalovaného L. L. proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 10.7.2015 sp.zn. 5T
10/2015.

Navyše aj sám odvolací súd návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov v rozsahu, ako sa
toho domáhal v odvolaní obžalovaný L. L. postupom per analogiam podľa § 272 ods.3 Tr.por. odmietol.

Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania pred okresným súdom odvolací súd dospel k záveru,
že tento nepochybil, pokiaľ konanie obžalovaného L. L. správne právne kvalifikoval podľa prísnejšieho
ustanovenia Trestného zákona, než ako jeho konanie bolo právne kvalifikované v obžalobe okresného
prokurátora a jeho konanie posúdil ako zločin krádeže spáchaného formou spolupáchateľstva podľa §
20 k § 212 ods.3 písm.a/, ods.4 písm.b/ Tr.zák. s použitím § 138 písm.e/ Tr.zák., a to na tom skutkovom
základe, že žalovaného konania sa dopustil spolu s už teraz odsúdeným D. N..

Tento postup súdu prvého stupňa bol v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 278 ods.1, 2, 3 Tr.por.
a predchádzalo mu aj rozhodnutie súdu o postúpení veci na prejednanie v senáte, spolu s poučením

obžalovaných, že ich konanie bude právne kvalifikované podľa prísnejšieho ustanovenia Trestného
zákona, t.j. aj podľa § 212 ods.4 písm.b/ Tr.zák.

K argumentom obžalovaného L. L., že v prípravnom konaní boli nezákonným spôsobom získavané
dôkazy, považuje odvolací súd za nutné uviesť, že obžalovaný L. L. potom, čo bol vyzvaný orgánmi
činnými v trestnom konaní, aby vydal svoju obuv, urobil tak dobrovoľne. Až následne si uvedomil dôvod,
prečo bol vyzvaný k odovzdaniu svojej obuvi, a tak nie len seba poškodil na zdraví s nožom, ktorého
existenciu pri osobnej kontrole zatajil, ale poškodil aj podrážky na vydanej obuvi, aby tak skomplikoval
vykonávanie dôkazov, ktoré by mohli svedčiť v jeho neprospech.

Obdobného konania sa dopustil obžalovaný L. L. aj v štádiu odvolacieho konania, keď pred krajským
súdom, a to dňa 2. decembra 2015, keď na verejné zasadnutie bol predvedený so zranením na ľavej
nohe, ktoré si vyžadovalo urgentné ošetrenie, a tým zmaril vykonanie úkonu trestného konania.

Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa, nemal žiadne pochybnosti o tom, a to bez ohľadu
na neustále sa meniace vyjadrenia samotného obžalovaného L. L. ohľadne skutkových okolností
žalovaného trestného činu, že žalovaného skutku sa dopustil, a to tak, ako skutok ustálil v napadnutom
rozsudku súd prvého stupňa.

Pre takýto záver nepochybne svedčia predovšetkým nezávisle výpovede svedkov V. U., P. P. J. Ľ. D.,
ako aj samotná skutočnosť, že bol políciou zadržaný pri pokuse o útek z miesta činu.

Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď v dôvodoch napadnutého rozsudku podrobne poukázal na
dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného L. L. a akými úvahami sa súd spravoval pri hodnotení
dôkazov, ktoré na svoju obhajobu uvádzal obžalovaný L. L..

Výpovede vyššie uvádzaných svedkov boli objektivizované ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi, ako
je zápisnica o ohliadke miesta činu, a to predovšetkým trasologickou stopou, ktorá vykazovala zhodné
znaky s odtlačkom športovej obuvi obžalovaného L. L., a to aj napriek tomu, že tento potom, čo bol
vyzvaný, aby vydal svoju obuv, okrem sebapoškodenia poškodil aj podrážku svojej obuvi, aby tak zmaril
objasňovanie skutkových okolností prípadu.

Okrem trasologickej stopy, na mieste činu bola zaistená aj pachová stopa, ktorá spolu s ostatnými
objektívne a zákonným spôsobom vykonanými dôkazmi len potvrdila prítomnosť obžalovaného L. L. na
mieste činu, a tým bez akýchkoľvek pochybností vyvrátila obhajobu obžalovaného, že v areáli objektu
sa nachádzal len za účelom vykonania biologickej potreby.

Okresný súd preto správne konanie obžalovaného L. L. právne kvalifikoval tak, ako je to uvedené vo
výroku napadnutého rozsudku, čo je aj v súlade s citovaným stanoviskom trestno-právneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Tpj 78/2011. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na
dôvody uvádzané v napadnutom rozsudku, ktoré si v celom rozsahu osvojuje a okrem už vyššie
uvedeného ničím viac nedopĺňa.

Napriek argumentom obžalovaného uvádzaných v dôvodoch odvolania o nesprávnom postupe pri
aplikácii ustanovenia § 38 ods.2 Tr.por., t.j. pri pomere priťažujúcich a poľahčujúcich okolností tak, ako
to má na zreteli ods.3 a 4 citovaného ustanovenia, považuje aj odvolací súd za potrebné poukázať
predovšetkým na ustanovenie § 38 ods.5 Tr.zák., t.j. že pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie ods.4
nepoužije.

Argument obžalovaného L. L., že predchádzajúce odsúdenie je viac ako 10 rokov staré, rovnako
neobstojí, a to z dôvodu ustanovenia § 437 ods.1 Tr.zák. (zák.č. 300/2005 Z.z.), kde podľa spoločných,
prechodný a záverečných ustanovení, ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa Trestného zákona č.
140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného
zločinu podľa tohto zákona (zák.č. 300/2005 Z.z.), použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 tohto zákona
(zák.č. 300/2005 Z.z.) v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v Trestnom zákone č.
140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.

Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku podrobne poukázal na predchádzajúce odsúdenie
obžalovaného L. L., a to Okresným súdom Košice I sp.zn. 7 T 77/2005 zo dňa 17.7.2014, ktorým bol
uznaný za vinného z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods.1 písm.a/, ods.2 písm.a/
Tr.zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods.1 Tr.zák. a
pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods.1 Tr.zák.

Trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods.1 písm.a/, ods.2 písm.a/ Tr.zák. (zákona č.
140/1961 Zb.) mal zákonom stanovenú trestnú sadzbu odňatia slobody na 2 až 8 rokov, čo v zmysle
ustanovenia § 11 ods.1 Tr.zák. (zák.č. 300/2005 Z.z.) sa považuje za zločin, nakoľko ide o úmyselný
trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou
trestnej sadzby prevyšujúcou 5 rokov. Odvolací súd navyše obsahom citovaného spisu na verejnom
zasadnutí doplnil dokazovanie.

Nepochybil preto okresný súd, pokiaľ v zmysle ustanovenia § 38 ods.5 Tr.zák. v teraz posudzovanej
trestnej veci uložil obžalovanému L. L. trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej
zvýšenej trestnej sadzby, pre ktorého výkon ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Keďže ani odvolací súd nezistil žiadne možnosti pre aplikáciu ustanovenia § 39 Tr.zák. o mimoriadnom
znížení trestu odňatia slobody, a to ani vzhľadom na osobu páchateľa, resp. vzhľadom na okolnosti
prípadu, nezistiac ani žiadne pochybenie o náhrade škody vo výroku napadnutého rozsudku, preto
odvolanie obžalovaného L. L. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.