Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 15. máj 2015

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 36Cb/93/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113232817
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Smolko

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2015:2113232817.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred sudcom JUDr. Martinom Smolkom, v právnej veci žalobcu: Slovenské

liehovaryalikérky,a.s.,sosídlomTrnavskácesta,92041Leopoldov,IČO:36241369,právnezastúpený
G. Lehnert, k.s., so sídlom Rajská ul. č. 7, 811 08 Bratislava proti žalovanému: Mesto Leopoldov, so
sídlom Mestský úrad Leopoldov, Hlohovská cesta č. 104/2, 920 41 Leopoldov, IČO: 00 312 703, právne
zastúpený PROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava,
o zaplatenie 216.131,21 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a .

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 4.134,45 eur za trovy
právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovaného č. 2664529053/0200, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 29.11.2013 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 216 131,21 EUR
spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 216 131,21 EUR od 29. 11. 2013 do jej
zaplatenia a náhrady trovy kona¬nia, všetko do 3 dní. Žalobca odôvodnil svoj žalobný návrh tým, že
vlastní nehnuteľnosti v priemyselnom areály nachádzajúcom sa v priemyselnej zóne mesta Leopoldov
a žalovaný všeobecne záväznými nariadeniami účinnými v rokoch 2010 až 2013 zvýšil ročnú sadzbu

dane z pozemkov a zo stavieb v rozpore so zákonom o miestnych daniach účinným v príslušnom
roku, čo objektívne sťažilo žalobcovi výkon práva slobodne podnikať v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a tým spôsobil žalovanému škodu, ktorú si týmto žalobným návrhom uplatňuje.
Žalobca uvádza, že vo všeobecne záväznom nariadení žalovaného č. 73/2009 o dani z nehnuteľnosti
účinnomvroku2010(ďalejlen„nariadenieúčinnévroku2010“)avovšeobecnezáväznomnariadenímč.
78/2010 o dani z nehnuteľnosti na rok 2011 (ďalej len „nariadenie účinné v roku 2011“) žalovaný stanovil
ročnú sadzbu dane za zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy vo výške 0,25 % základu dane. V čl.

I bod 2. písm. a) nariadenia účinného v roku 2010 a nariadenia účinného v roku 2011 žalovaný vymedzil
jednotlivé časti mesta Leopoldov, kde sa nachádzajú aj pozemky žalobcu (v časti mesta Leopoldov
vymedzenej pozemkami s parcelnými číslami v rozmedzí 2223/2 - 2344), na ktoré sa v zmysle čl. 2
bod 3. týchto nariadení použije sadzba dane vo výške 5 % zo základu dane. Daň z pozemkov druhu
zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy vo vlastníctve žalobcu teda v roku 2010 a 2011 žalovaný
určil s použitím 20 - krát vyššej ročnej sadzby dane ako bola ročná sadzba dane pre takéto pozemky
nachádzajúce sa mimo jednotlivých častí mesta Leopoldov vymedzených v čl. I bod 2. nariadenia

účinného v roku 2010 a nariadenia účinného v roku 2011. Žalovaný v čl. 2. bod 2. všeobecne záväzného
nariadenia žalovaného č. 85/2011 o dani z nehnuteľnosti účinného v roku 2012 (ďalej len „nariadenie
účinné v roku 2012“) a všeobecne záväzného nariadenia žalovaného č. 89/2012 účinného v roku 2013
(ďalej len „nariadenie účinné v roku 2013“) určil pre zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy ročnúsadzbu dane vo výške 0,30 % zo základu dane. Žalovaný zároveň v čl. 2 bod 3. nariadenia účinného
v roku 2012 a nariadenia účinného v roku 2013 určil ročnú sadzbu dane z pozemkov pre zastavané
plochy a nádvoria a ostatné plochy v jednotlivých častiach mesta Leopoldov uvedených v čl. 1 ods. 2.

písm. a) až e) nariadenia účinného v roku 2012 a v čl. 1 bod 2. písm. a) a b) nariadenia účinného v roku
2013 vo výške 1,50 % zo základu dane. Žalovaný zároveň vymedzil jednotlivé časti mesta Leopoldov,
na ktoré sa vzťahuje vyššia ročná sadzba dane z nehnuteľností. Tieto sú tvorené žalobcom určeným
súborom pozemkov, a to v roku 2012 pozemkami s parcelným číslom v rozmedzí 2234/2 - 2344 [čl.
1 bod 2. písm. a) nariadenia účinného v roku 2012] a v roku 2013 pozemkami s parcelným číslom

v rozmedzí 2223/2 - 2289 a 2292 - 2301 [čl. 1 bod 2. písm. b) nariadenia účinného v roku 2013],
ktoré zahŕňajú aj nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný teda nariadením účinným v roku 2012
a nariadením účinným v roku 2013 stanovil, že všetky vyššie uvedené pozemky žalobcu, ktorými sú
zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy, podliehajú zvýšenej ročnej sadzbe dane vo výške 1,50
%. Pozemky žalobcu teda podliehajú 5-násobne vyššej ročnej sadzbe dane z pozemkov ako pozemky
(zastavané plochy a nádvoria), ktoré nie sú vyčlenené v jednotlivých častiach mesta Leopoldov v čl. 1.

bod 2. nariadenia účinného v roku 2012 a nariadenia účinného v roku 2013. V zmysle ust. § 12 ods. 2
zákonaomiestnychdaniachvzneníúčinnomvroku2010a2011bolsprávcadanevšeobecnezáväzným
nariadením oprávnený taktiež znížiť alebo zvýšiť ročnú sadzbu dane zo stavieb, pričom takto určená
ročná sadzba dane zo stavieb nesmela presiahnuť 40-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb
určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení. V zmysle čl. 3 bod 1. nariadenia účinného

v roku 2010 a nariadenia účinného v roku 2011 za priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike,
stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na
vlastnú administratívu stanovil žalovaný ročnú sadzbu dane vo výške 0,6639 EUR za každý aj začatý m2
zastavanej plochy a za stavby na ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu
súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou činnosťou stanovil žalovaný ročnú sadzbu dane vo

výške 1,9916 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy a za ostatné stavby určil žalovaný ročnú
sadzbu dane vo výške 0,2987 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. V zmysle čl. 3 bod. 3.
nariadenia účinného v roku 2010 a nariadenia účinného v roku 2011 pre vyššie uvedené druhy stavieb
nachádzajúcich sa v jednotlivých častiach mesta uvedených v čl. 1 bod 2. písm. a) až d) týchto nariadení
určil žalovaný sadzbu dane vo výške 3,9833 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy, pričom

táto sadzba dane sa vzťahuje aj na stavby vo vlastníctve žalobcu, ktoré sa nachádzajú v časti mesta
Leopoldov vymedzenej v čl. bod 2. písm. a) nariadenia účinného v roku 2010 a nariadenia účinného v
roku 2011. V zmysle ust. § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach v znení účinnom v roku 2012 ročná
sadzba dane zo stavieb určená správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení nesmela presiahnuť
40-násobok a v zmysle ust. § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach v znení účinnom roku 2013

nesmela presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo
všeobecne záväznom nariadení. V zmysle čl. 3 bod 1. nariadenia účinného v roku 2012 a nariadenia
účinného v roku 2013 za priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu,
stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu stanovil
žalovaný ročnú sadzbu dane vo výške 0,80 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. Za stavby na

ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním
a zárobkovou činnosťou stanovil v roku 2012 žalovaný ročnú sadzbu dane vo výške 2,40 EUR za
každý aj začatý m2 zastavanej plochy a v roku 2013 vo výške 2,39 EUR a za ostatné stavby určil
žalovaný v roku 2012 aj v roku 2013 ročnú sadzbu dane vo výške 0,35 EUR za každý aj začatý m2
zastavanej plochy. V zmysle čl. 3 bod 3. nariadenia účinného v roku 2012 pre vyššie uvedené druhy

stavieb nachádzajúcich sa v jednotlivých častiach mesta uvedených v čl. 1 bod 2. písm. a) až d) tohto
nariadenia určil žalovaný sadzbu dane vo výške 4,40 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy,
pričom táto sadzba dane sa vzťahuje aj na stavby vo vlastníctve žalobcu, ktoré sa nachádzajú v časti
mesta Leopoldov vymedzenej v čl. bod 2. písm. a) cit. nariadenia. V zmysle čl. 3 bod 3. nariadenia
účinného v roku 2013 pre vyššie uvedené druhy stavieb nachádzajúcich sa v jednotlivých častiach mesta

uvedených v čl. 1 bod 2. písm. a) a b) tohto nariadenia určil žalovaný sadzbu dane vo výške 4,39 EUR za
každý aj začatý m2 zastavanej plochy, pričom táto sadzba dane sa vzťahuje aj na stavby vo vlastníctve
žalobcu, ktoré sa nachádzajú v časti mesta Leopoldov vymedzenej v čl. bod 2. písm. b) cit. všeobecne
záväznéhonariadenia.Žalobcaďalejvžalobeuvádza,žežalovanýpočasrokov2010,2011,2012a2013
dodržal zákonné rozpätie podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom v roku 2010, 2011, 2012 a 2013 (ďalej
len „zákon o miestnych daniach“) a určil medzi ním určenou najnižšou a najvyššou ročnou sadzbou dane
vždy najvyššiu prípustnú výšku ročnej sadzby dane. Žalobca poukázal na ust. § 8 ods. 2 a ust. § 12 ods.
2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom v roku 2010, 2011, 2012, 2013, v zmysle ktorých môžesprávca dane ročnú sadzbu dane z pozemkov a zo stavieb všeobecne záväzným nariadením znížiť
alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia podľa miestnych podmienok
v obci alebo jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území, z čoho vyplýva, že pri zvyšovaní

alebo znižovaní ročnej sadzby dane správcom dane musia byť zároveň splnené viaceré podmienky.
Správca dane môže zvýšiť alebo znížiť ročnú sadzbu dane v obci, jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom
katastrálnom území, z čoho vyplýva, že zvýšená sadzba dane sa nemôže vzťahovať len na jednotlivú
nehnuteľnosť alebo na jednotlivé nehnuteľnosti v rôznych častiach obce. S tým súvisí ďalšie kritérium
pre zvýšenie ročnej sadzby dane v príslušnej časti obce a tým sú miestne podmienky v tejto časti obce,

keďžesprávcadanevzmyslecit.ust.môžezvýšiťaleboznížiťročnúsadzbudanevjednotlivejčastiobce
v závislosti (podľa) týchto miestnych podmienok. Pritom je zrejmé, že časť obce, v ktorej správca dane
zvýši ročnú sadzbu dane musí byť časťou obce, v ktorej sú miestne podmienky odlišné od miestnych
podmienok v ostatných častiach obce, pre ktoré správca dane určil nižšiu ročnú sadzbu dane. Časť
obce, v ktorej správca dane zvýši sadzbu dane teda nemôže byť určená svojvoľne, ale na základe
miestnych podmienok, t.j. na základe ukazovateľov vzťahujúcich sa na túto časť obce ako je napríklad

jej technické a dopravné vybavenie. V odpovedi č. MF/26949/2012-72 zo dňa 14. 12. 2012 na žiadosť
o výklad právneho predpisu Ministerstvo financií Slovenskej republiky uvádza, že „...pod miestnymi
podmienkami je potrebné chápať kvantitatívne aj kvalitatívne ukazovatele priamo alebo nepriamo sa
vzťahujúce na samotný predmet dane...“. Ako príklad Ministerstvo financií Slovenskej republiky uvádza
technickú infraštruktúru obce, resp. jej určitej časti (plynofikácia, elektrifikácia, kanalizácia), dopravnú

infraštruktúru (cestná sieť v obci, dostupnosť jej jednotlivých častí a občiansku vybavenosť (dostupnosť
športových, kultúrnych, či osvetových zariadení, verejné osvetlenie a pod.). Pre žalobcu je z toho zrejmé,
že na to, aby žalovaný vyčlenil nehnuteľnosti žalobcu do časti mesta Leopoldov so zvýšenou ročnou
sadzbou dane za určité skupiny pozemkov a druhy stavieb, musí byť splnená podmienka, že miestne
podmienky v tejto časti mesta Leopoldov sa líšia od ostatných častí, t.j. že v tejto časti mesta Leopoldov

(v ktorej sa okrem iného nachádzajú aj nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu) je napr. viac zabezpečená
technická alebo dopravná infraštruktúra, či občianska vybavenosť než v ostatných častiach mesta,
pričom v rámci tejto časti mesta sú tieto ukazovatele homogénne.
Žalobca poukazal na príklad nehnuteľností vo vlastníctve Mareka Novosada - OCEANIK, miesto
podnikania Okrúhla č. 580, 920 03 Hlohovec, ktoré sa nachádzajú z teritoriálneho hľadiska v tej istej

časti obce - v priemyselnej zóne mesta - a teda miestne podmienky pre nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobcu a nehnuteľnosti vo vlastníctve Mareka Novosada sú totožné. Napriek tomu však žalovaný vo
svojich vyššie uvedených všeobecne záväzných nariadeniach účinných v rokoch 2010 až 2013 vyčlenil
nehnuteľnosti žalobcu do inej časti obce a so zvýšenou sadzbou dane z nehnuteľnosti. Tieto jednotlivé
časti mesta Leopoldov podliehajúce rôznym sadzbám dane z nehnuteľností teda zjavne žalovaný neurčil

odôvodnene a objektívne, ale takéto ich vymedzenie vo vyššie uvedených nariadeniach je výsledkom
jeho svojvôle. Na podnikateľa Mareka Novosada sa potom vzťahuje všeobecná ročná sadzba dane z
pozemkov a stavieb, ktorá je niekoľkonásobne nižšia ako ročná sadzba dane, ktorú žalovaný týmito
nariadeniami stanovil pre žalobcu. Žalovaný totiž nevymedzil jednotlivé časti mesta podľa ich miestnych
podmienok, ale - ako vyplýva z vyššie uvedeného - teritoriálne tak, aby vyššej ročnej sadzbe dane

cielene podliehali nehnuteľnosti žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvedené všeobecne záväzné
nariadenia žalovaného účinné v rokoch 2010 až 2013 (v ust. čl. 1 bod 2. ktorých žalovaný vymedzil
jednotlivé časti mesta Leopoldov, za ktoré v zmysle čl. 2 bod 3. zvýšil ročnú sadzbu dane z jednotlivých
skupín pozemkov a v zmysle čl. 3 bod 3. vyššie uvedených všeobecne záväzných nariadení zvýšil
ročnú sadzbu dane pre jednotlivé druhy stavieb) sú v rozpore s ust. § 8 ods. 2 druhá veta a § 12 ods.

2 druhá veta zákona o miestnych daniach účinnom v príslušnom roku. S použitím vyššie uvedených
sadzieb dane žalovaný rozhodnutím č. 08170/2010/1 zo dňa 24. 4. 2010 vyrubil žalobcovi za rok 2010
daň z pozemkov vo výške 19 427,29 EUR a daň zo stavieb vo výške 79 549,143 EUR, rozhodnutím
č. 08170/2011/1 zo dňa 17. 5. 2011 daň z pozemkov na rok 2011 vo výške 19 343,43 EUR a daň zo
stavieb vo výške 87 248,950 EUR, rozhodnutím č. 08170/2011/1 zo dňa 17. 5. 2011 za rok 2011 vo

výške 19 343,43 EUR a daň zo stavieb vo výške 87 248,950 EUR (tu ide o chybu v písaní, keďže
údaj pre rok 2011 sa opakuje!), rozhodnutím č. 08170/2012/1/DzN zo dňa 20. 3. 2012 za rok 2012
daň z pozemkov vo výške 5 811,29 EUR a daň zo stavieb vo výške 79 158,780 EUR a rozhodnutím
č. 2013/08170/02/2 zo dňa 3. 4. 2013 vyrubil žalobcovi za rok 2013 daň z pozemkov vo výške 5
800,84 EUR a daň zo stavieb vo výške 87 056,380 EUR. Žalobca odôvodňuje uplatnenú škodu tým, že

žalovaný vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností na rok 2010, 2011, 2012, 2013 na základe všeobecne
záväzných nariadení, ktoré sú v rozpore so zákonom o miestnych daniach účinnom v príslušnom roku,
do zákonom o obecnom zriadení a s Ústavou Slovenskej republiky. Súčasne žalovaný tým porušil aj
svoju prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 Obč. zák., keďže v čase vydania vyššie uvedenýchnezákonných všeobecne záväzných nariadení, ktoré sú v rozpore so zákonom o miestnych daniach
účinným v príslušnom roku mohol a mal predvídať, že takýmto konaním môže spôsobiť žalobcovi škodu.
Žalovaný porušením prevenčnej povinnosti (§ 415 Obč. zák.) spôsobil žalobcovi škodu, keďže žalobca

zaplatil na dani z nehnuteľností žalovanému viac, než mu zaplatiť - v prípade, ak by žalovaný postupoval
v súlade s cit. ust. - mal. Je totiž zrejmé, že pokiaľ za rovnakých miestnych podmienok Marek Novosad
zaplatil daň z nehnuteľností vyrubenú s použitím všeobecnej výšky sadzby tejto dane určenej vo vyššie
uvedených všeobecne záväzných nariadeniach, potom zaplatením dane z nehnuteľností určenej v
týchto nariadeniach žalovaného s použitím zvýšenej ročnej sadzby dane vznikla žalobcovi škoda. Táto

škoda teda spočíva v majetkovej ujme, ktorú predstavuje rozdiel medzi daňou, ktorú žalobca zaplatil
na základe vyššie uvedených nezákonných všeobecne záväzných nariadení a daňou, ktorú by bol
žalobca zaplatil, ak by tieto všeobecne záväzné nariadenia boli v súlade s vyššie uvedenými ust. zákona
o miestnych daniach, zákona o obecnom zriadení a Ústavy Slovenskej republiky, t.j. ak by žalobca
zaplatil žalovanému daň z nehnuteľností vyrubenú s použitím rovnakej sadzby dane ako žalovaný určil
v prípade nehnuteľností Mareka Novosada. Takéto konanie žalovaného malo teda za následok vznik

škody spočívajúcej v zaplatení vyššej dane z nehnuteľností žalobcom na základe vyššie uvedených
nezákonných všeobecne záväzných nariadení vydaných žalovaným. Vydaním týchto nezákonných
všeobecne záväzných nariadení totiž žalovaný zvýšil sadzbu dane za zastavané plochy a nádvoria a
ostatnéplochyazapriemyselnéstavby,stavbyslúžiaceenergetike,stavbyslúžiacestavebníctvu,stavby
využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, za stavby na

ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním
a zárobkovou činnosťou a za ostatné stavby vo vlastníctve žalobcu, a teda - v konečnom dôsledku
- zaviazal žalobcu na zaplatenie vyššej dane z nehnuteľností než dane, na zaplatenie ktorej by mal
pri dodržaní cit. ust. žalobcu zaviazať. Zaplatenie vyššej dane z nehnuteľností žalobcom je priamym
následkom vydania vyššie uvedených nezákonných všeobecne záväzných nariadení žalovaným, a teda

toto protiprávne konanie žalovaného je priamou príčinou vzniku škody na strane žalobcu. Zaplatením
dane z nehnuteľností za rok 2010, 2011, 2012 a 2013 v celkovej výške 383 396,10 EUR vznikla teda
žalobcovi škoda. Táto škoda však nezodpovedá výške vyššie uvedenej ním zaplatenej dani, keďže
žalobca by bol povinný zaplatiť daň z nehnuteľnosti aj v prípade, ak by žalovaný nekonal protiprávne.
Ak by však žalovaný nekonal protiprávne, výška dane z nehnuteľností, na ktorú žalovaný žalobcu

za roky 2010, 2011, 2012 a 2013 zaviazal, by bola nižšia. Táto škoda - majetková ujma žalobcu -
spočíva v rozdiele medzi daňou z nehnuteľností skutočne zaplatenou žalobcom a daňou, ktorú by
žalobca bol povinný zaplatiť, ak by sa na jeho nehnuteľnosti vzťahovala rovnaká sadzba dane ako
sa vzťahuje na nehnuteľnosti, ktoré podliehajú rovnakým miestnym podmienkam v príslušnej časti
obce a ktoré sa nachádzajú v susedstve nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu, t.j. ak by sa na jeho

nehnuteľnosti vzťahovala taká ročná sadzba dane, ktorá sa vzťahuje na nehnuteľnosti vo vlastníctve
Mareka Novosada. Žalovaný teda vyššie uvedenými všeobecne záväznými nariadeniami nezákonne
vyčlenil nehnuteľnosti žalobcu do časti mesta Leopoldov podliehajúcej zvýšenej ročnej sadzbe dane
za určité skupiny pozemkov a druhy stavieb. Ak by nehnuteľnosti žalobcu neboli takto žalovaným
vyčlenené, podliehali by v roku 2010 za zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy ročnej sadzbe

dane vo výške 0,25 % zo základu dane, a teda ročná daň za tieto pozemky by bola vo výške 970,91
EUR [(97 066 m2 x 1,8589 EUR x 5 %) + (649:2 m2 x 1,8589 EUR x 0,25 %) + (111 530 m2 x
1,8589 EUR x 0,25 %)] a ročnej sadzbe dane za priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby
slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú
administratívu vo výške 0,6639 EUR, ročnej sadzbe dane za stavby na ostatné podnikanie a zárobkovú

činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou činnosťou vo
výške 1,9916 EUR a ročnej sadzbe dane za ostatné stavby vo výške 0,2987 EUR. S použitím týchto
sadzieb dane by za vyššie uvedené druhy stavieb žalobca v roku 2010 zaplatil daň vo výške 22 166,26
EUR [(10 874 m2 x 0,6639 EUR) + (7 333 m2 x 1,9916 EUR) + (1 147 m2 x 0,2987 EUR)]. Spolu
by tak žalobca v roku 2010 zaplatil daň za vyššie uvedené druhy pozemkov a stavieb vo výške 23

137,17 EUR (970,91 EUR + 22 166,26 EUR). Celková škoda, ktorá vznikla žalobcovi zaplatením dane z
nehnuteľností za rok 2010 v dôsledku nezákonného nariadenia účinného v roku 2010, je teda vo výške
73 373,42 EUR; táto suma predstavuje rozdiel v dani za príslušné druhy pozemkov vo výške 18 446,89
EUR a rozdiel v dani za príslušné druhy stavieb vo výške 54 926,53 EUR. Žalovaný v rozhodnutí č.
08170/2010/1 určil platenie dane v roku 2010 v splátkach, pričom prvá splátka vo výške 24 744,10 EUR

bola splatná do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, druhá splátka vo výške 24
744,10 EUR do 31. 7. 2010, tretia splátka v totožnej výške do 30. 9. 2010 a posledná splátka vo výške
24 744,13 EUR bola splatná do 30. 11. 2010. Žalobca zaplatil daň v súlade so splatnosťou určenou v
cit. rozhodnutí, pričom poslednú splátku vo vyššie uvedenej výške zaplatil dňa 30. 11. 2010. Vzhľadomna vyššie uvedené si žalobca v konaní uplatňuje za rok 2010 náhradu škody rovnajúcu sa rozdielu vo
výške poslednej splátky za daň z nehnuteľností, ktorú žalobca zaplatil dňa 30. 11. 2010 (24 744,13
EUR) a výškou splátky, ktorú by žalobca platil, ak by bola daň z nehnuteľností za rok 2010 stanovená

v súlade so zákonom (6 400,75 EUR, t.j. 25 603,01 EUR : 4), t.j. rozdiel vo výške splátok predstavuje
sumu vo výške 18 343,38 EUR. V roku 2011 by v prípade zastavaných plôch a nádvorí a ostatných plôch
bola ročná sadzba dane vo výške 0,25 % zo základu dane, a teda daň z týchto pozemkov by bola v
roku 2011 celkovo vo výške 966,71 EUR [(97 164 m2 x 1,85 EUR x 0,25 %) + (649:2 m2 x 1,85 EUR
x 0,25 %) + (111 530 m2 x 1,85 EUR x 0,25 %)]. Ročná sadzba dane za priemyselné stavby, stavby

slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie
vrátane stavieb na vlastnú administratívu by bola vo výške 0,6639 EUR, ročná sadzba dane za stavby na
ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním
a zárobkovou činnosťou vo výške 1,9916 EUR a ročná sadzba dane za ostatné stavby vo výške 0,2987
EUR. S použitím týchto sadzieb dane by za vyššie uvedené druhy stavieb žalobca v roku 2011 zaplatil
daň výške 22 261,85 EUR [(10 655 m2 x 0,6639 EUR) + (7 454 m2 x 1,9916 EUR) + (1147 m2 x 0,2987

EUR)]. Spolu by tak žalobca v roku 2011 zaplatil daň z vyššie uvedených nehnuteľností vo výške 23
228,56 EUR (966,71 EUR + 22 261,85 EUR). Celková škoda, ktorá vznikla žalobcovi zaplatením dane
z nehnuteľností za rok 2011 v dôsledku nezákonného všeobecne záväzného nariadenia žalovaného
účinného v roku 2011, je teda vo výške 72 807,81 EUR; táto suma predstavuje rozdiel v dani za príslušné
druhy pozemkov vo výške 18 367,23 EUR a rozdiel v dani za príslušné druhy stavieb vo výške 54 440,58

EUR. V roku 2012 by v prípade zastavaných plôch a nádvorí a ostatných plôch bola ročná sadzba dane
vo výške 0,3 % zo základu dane, a teda daň z týchto pozemkov by bola v roku 2012 celkovo vo výške
1 160,04 EUR [(97 436 m2 x 1,85 EUR x 0,3 %) + (649:2 m2 x 1,85 x 0,3 %) + (111 530 m2 x 1,85
EUR x 0,3 %)]. Ročná sadzba dane by v roku 2012 za priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike,
stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na

vlastnú administratívu bola vo výške 0,80 EUR, za stavby na ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť,
skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou činnosťou vo výške 2,40
EUR a za ostatné stavby vo výške 0,35 EUR, t.j. celkovo by daň za tieto druhy stavieb bola vo výške vo
výške 26 817,45 EUR [(10 655 m2 x 0,80 EUR) + (7 454 m2 x 2,40 EUR) + (1 147 m2 x 0,35 EUR)].
Spolu by tak žalobca v roku 2012 zaplatil daň z vyššie uvedených nehnuteľností vo výške 27 977,49

EUR (1 160,04 EUR + 26 817,45 EUR). Celková škoda, ktorá vznikla žalobcovi zaplatením dane z
nehnuteľností za rok 2012 v dôsledku nezákonného nariadenia účinného v roku 2012, je teda vo výške
62 553,20 EUR; táto suma predstavuje rozdiel v dani za príslušné druhy pozemkov vo výške 4 639,85
EUR a rozdiel v dani za príslušné druhy stavieb vo výške 57 913,35 EUR. V roku 2013 by v prípade
zastavaných plôch a nádvorí a ostatných plôch bola ročná sadzba dane vo výške 0,3 % zo základu

dane, a teda daň z týchto pozemkov by bola v roku 2013 vo výške 1 157,95 EUR [(96 787 m2 x 1,85
EUR x 0,3 %) + (649:2 m2 x 1,85 EUR x 0,3 %) + (111 530 m2 x 1,85 EUR x 0,3 %)]. Ročná sadzba
dane by v roku 2013 za priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu,
stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu bola vo
výške 0,80 EUR, za stavby na ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu

súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou činnosťou vo výške 2,39 EUR a ročnú sadzbu dane
za ostatné stavby vo výške 0,35 EUR, celkovo by teda daň za tieto druhy stavieb bola vo výške 26
742,90 EUR [(10 655 m2 x 0,80 EUR) + (7 455 m2 x 2,39 EUR) + (1 147 m2 x 0,35 EUR)]. Spolu by tak
žalobca v roku 2013 zaplatil daň z vyššie uvedených nehnuteľností vo výške 27 900,85 EUR (1 157,95
EUR + 26 742,90 EUR). Celková škoda, ktorá vznikla žalobcovi zaplatením dane z nehnuteľností za

rok 2013 v dôsledku nezákonného nariadenia účinného v roku 2013, je teda vo výške 62 426,82 EUR;
táto suma predstavuje rozdiel v dani za príslušnú skupinu pozemkov vo výške 4 631,49 EUR a rozdiel
v dani za príslušné druhy stavieb vo výške 57 795,33 EUR. Celkovo si teda žalobca voči žalovanému
v tomto konaní uplatňuje škodu spôsobenú protiprávnym konaním žalovaného vo výške 216 131,21
EUR (18 343,38 EUR + 72 807,81 EUR + 62 553,20 EUR + 62 426,82 EUR). Pri uplatnení nároku na

náhradu škody nie je zákonom stanovený čas plnenia, preto je potrebné vychádzať z ust. § 563 Obč.
zák., podľa ktorého je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Vzhľadom na to si žalobca uplatňuje úrok z omeškania odo dňa doručenia žaloby na súd. V zmysle ust.
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná

úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky je pritom vo výške 0,75 % ročne. Výška
úrokov z omeškania z dlžnej sumy je teda v zmysle cit. ust. 5,75 % ročne. Pre posúdenie protiprávnosti
konania žalovaného sa súd musí vysporiadať s otázkou súladu všeobecne záväzných nariadení s čl.35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a so zákonom o miestnych daniach v
znení účinnom v príslušnom čase a so zákonom o obecnom zriadení v znení účinnom v príslušnom
čase. Ústavný súd však nerozhoduje o rozpore už zrušených všeobecne záväzných nariadení s Ústavou

Slovenskej republiky. V zmysle čl. 8 bod 1. nariadenia účinného v roku 2010, 2011 a 2012 a v zmysle čl.
7 bod 2. nariadenia účinného v roku 2013 sa však dňom účinnosti príslušného všeobecne záväzného
nariadeniazrušujepredchádzajúcevšeobecnezáväznénariadenie.Ztohovyplýva,ženariadenieúčinné
v roku 2010 bolo zrušené nadobudnutím účinnosti nariadenia účinného v roku 2011, ktoré ho nahradilo a
nariadenie účinné v roku 2011 bolo zrušené nadobudnutím účinnosti všeobecne záväzného nariadenia

účinného v roku 2012, ktoré ho nahradilo. Všeobecne záväzné nariadenie účinné v roku 2012 bolo
pritom zrušené nadobudnutím účinnosti všeobecne záväzného nariadenia účinného v roku 2013, ktoré
ho nahradilo. Pritom „Ak zákon stratil platnosť pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, konanie sa zastaví a podľa väčšinového názoru pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky
je oprávnený posúdiť súlad zákona s ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou samotný
všeobecný súd pri rozhodovaní vo veci.“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS

13/08-7 zo dňa 9. apríla 2008 zverejnené v ASPI, identifikačné číslo JUD34269SK). V čase podania
žaloby je nariadenie účinné v roku 2010, nariadenie účinné v roku 2011, nariadenie účinné v roku
2012 zrušené. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda ich súlad s Ústavou Slovenskej republiky a so
zákonom o miestnych daniach a so zákonom o obecnom zriadení v znení účinnom v príslušnom roku
oprávnený (a v tejto súvislosti aj povinný) posúdiť všeobecný súd. Preto v prípade, ak bude všeobecne

záväzné nariadenie účinné v roku 2013 v čase posudzovania oprávnenosti nároku uplatneného touto
žalobou už zrušené, je všeobecný súd oprávnený (a zároveň povinný) posúdiť súlad aj tohto všeobecne
záväzného nariadenia s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom o obecnom zriadení a so zákonom
o miestnych daniach. V prípade, ak bude všeobecne záväzné nariadenie účinné v roku 2013 účinné
aj v čase posudzovania oprávnenosti nároku uplatneného žalobcom touto žalobou, navrhujeme, aby

súd v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie v tejto veci a postúpil Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na zaujatie stanoviska, či je všeobecne záväzné nariadenie účinné v roku
2013 v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a so zákonom o miestnych daniach a so zákonom o
obecnom zriadení. Podľa nášho názoru je totiž nariadenie účinné v roku 2013 zjavne v rozpore s čl.
35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, so zákonom o miestnych daniach a so

zákonom o obecnom zriadení,.

Žalovaný vyjadrením k žalobe zo dňa 26.10.2014 navrhol žalobu zamietnuť a určiť žalovanému
povinnosť nahradiť trovy konania do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že
nedošlo k protiprávnemu konaniu žalovaného a tým porušeniu povinnosti podľa § 415 Občianskeho

zákonníka, nedošlo ku vzniku škody na strane žalobcu a neexistuje príčinná súvislosť medzi údajným
porušením povinnosti žalovaným a vznikom domnelej škody žalobcu. Žalovaný konkrétne dôvodil tým,
že žalobca doposiaľ nenapadol rozhodnutia ani postup orgánov obce v konaniach, v ktorých mu bola
vyrubená daň za predmetné obdobia riadnymi opravnými prostriedkami. Podľa názoru žalovaného
tak nie sú splnené podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody, a preto si žalobca nemôže v

tomto občianskom súdom konaní uplatňovať škodu vyplývajúcu z nezákonnosti rozhodnutí (o vyrubení
dane), prípadne nesprávneho úradného postupu pri prijímaní všeobecne záväzných nariadení, ktorých
nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v inom konaní na to inštančne oprávneným orgánom na základe
podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu, resp. podnetu prokurátorovi. Podľa
právneho názoru žalovaného súd by v tomto konaní o zaplatenie nemal vecnú (obsahovú) správnosť

rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska zákonnosti, prípadne nesprávneho úradného
postupu, pretože týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Pri opačnom výklade,
by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany všeobecných súdov rozhodujúcich v rámci civilného
procesu do správneho/daňového konania a do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní

v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov. Taktiež žalobcom napadané všeobecne
záväzné nariadenia boli počas celého obdobia ich účinnosti platné. O prípadnom nesúlade všeobecne
záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily
rozhoduje na základe návrhu kvalifikovaného okruhu subjektov ústavný súd, alebo v zmysle § 250zfa
O.s.p. môže miestne príslušný krajský súd (a v prípadnom odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej

republiky) na základe návrhu prokurátora rozhodovať o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce
alebo vyššieho územného celku so zákonom a v prípade, ak ide o všeobecne záväzné nariadenie podľa
čl. 71 ods. 2 ústavy, aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (§250zfa ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Nazáklade uvedeného možno dôvodiť, že súdu neprináleží v tomto konaní prehodnocovať právne závery
daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich rozhodnutia o vyrubení dane z nehnuteľností, a
teda posudzovať správnosť aplikácie všeobecných záväzných nariadení obce. Podľa žalovaného je súd

prvého stupňa v tomto konaní viazaný právoplatnými rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a
pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné
zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu. Žalovaný
v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu
pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia

správnych orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto orgánom. Žalovaný zároveň
namieta aj nedostatok jeho pasívnej legitimácie, keď pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na
náhradu škody uplatňované podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je vždy štát, a pretože škoda mala vzniknúť
privýkoneverejnejmocivoblastisprávydaní,zaštátvdanomprípadekonáMinisterstvofinanciíSR,ako
ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Podľa právneho názoru žalovaného sa žalobca v danej veci

nemôže dovolávať v súvislosti s údajnými pochybeniami orgánov samosprávy pri výkone ich pôsobnosti
ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože táto
všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu, územnej samospráve
vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z. z.. To znamená, že v prípade
škody vzniknutej pri výkone verejnej moci t. j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné
pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v týchto
prípadoch zakladá zodpovednosť štátu alebo územnej samosprávy, ale len v tých prípadoch, pokiaľ
pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému
postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu /územného celku za škodu podľa § 420 ods. 1

Obč. zák. preto nemožno na tieto prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch,
ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, územným
celkom mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. Z obsahu žaloby vyplývajúce
tvrdenia žalobcu o nesúlade všeobecne záväzných nariadení obce s článkom 35 ods. 1 Ústavy SR podľa
žalovaného nemajú vecný základ. Obce môžu konať len takým spôsobom, ktorý im ustanovil zákon.

Teda, v danom prípade môžu určiť sadzby dane z nehnuteľností odlišne od zákonom ustanovených
ročných sadzieb, ak to miestne podmienky danej obce vyžadujú v záujme neohrozenia plnenia úloh
obce. Keďže predmetom dane z nehnuteľností je niekoľko druhov pozemkov i stavieb je legitímne, aby
obec mohla v medziach zákonom daných oprávnení určiť rozdielne sadzby dane pod podmienkou, že
takto určené sadzby neprekročia zákonom dané limity. Samotné určenie sadzby dane, resp. sumy dane

neznamená obmedzovanie základných práv a slobôd daňových subjektov a ani porušenie článku 13
ods. 4 Ústavy SR, nakoľko dane z právneho hľadiska predstavujú mocenský nástroj štátu explicitne
vyjadrený v článku 59 Ústavy SR. Daň z nehnuteľností je uložená zákonom a na základe zákona
ju obce prispôsobujú svojim miestnym podmienkam. V judikatúre ESĽP je problematika daní, resp.
určenia daňovej povinnosti posudzovaná predovšetkým z hľadiska práva na pokojné užívanie majetku

garantovaného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
pričom vo všeobecnosti možno zásah do práva na pokojné užívanie majetku ospravedlniť, ak k nemu
došlo na základe zákona (princíp legality), pokiaľ sa ním sledoval legitímny cieľ v podobe verejného
(všeobecného) záujmu a pokiaľ sa pri realizácii zásahu dosiahla spravodlivá rovnováha medzi záujmom
na ochrane majetku jednotlivca a širšími spoločenskými záujmami. Limitujúcim faktorom z hľadiska

tolerovateľnosti zásahu do pokojného užívania majetku je miera záťaže, ktorou sa zasahuje do tohto
majetku. Mieru záťaže treba posudzovať z hľadiska spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom
a individuálnymi záujmami, pričom „spravodlivú rovnováhu nemožno identifikovať tam, kde dotknutá
osobamusíznášaťindividuálnuanadmernúzáťaž“(SporrongaLönnrothv.Švédsko,§73).Onadmernú
záťaž pôjde vtedy, ak pôjde o opatrenie, ktoré môže mať likvidačný (dusiaci) účinok na dotknuté osoby,

resp. „opatrenia, ktoré dosahujú intenzitu de facto vyvlastnenia“ (Fredin v. Sweden, rozsudok z 18.
2. 1991, séria A, č. 192, § 42; tiež Sporrong and Lönnroth v. Sweden, § 63). Daňové zaťaženie
žalobcu nepredstavuje takú individuálnu a nadmernú záťaž, ktorá by dosahovala aspoň vzdialene
intenzitu vyvlastnenia. Akokoľvek je daň, poplatok, príp. peňažitá sankcia verejnoprávnym povinným
peňažitým plnením štátu (obce), a teda zásahom do majetkového substrátu, a tým i vlastníckeho práva

povinného subjektu, bez naplnenia ďalších podmienok nepredstavuje dotknutie v ústavou chránenej
vlastníckej pozícii (čl. 11 Listiny, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru). Voľná úvaha (diskrécia)
obce (žalovaného) pri ustanovovaní ročnej sadzby dane z pozemkov a ročnej sadzby dane zo stavieb
podlieha celému radu obmedzení, ktoré bralo mestské zastupiteľstvo pri jeho schvaľovaní do úvahy.Všeobecným záväzným nariadením sa vytvorila územne celistvá jednotlivá časť obce, v ktorej je
najmenej 5 % daňovníkov dane z nehnuteľností danej obce, ktorá tvorí súbor susediacich parciel a je
oddelená miestnou komunikáciou, a zároveň spĺňa špecifické miestne podmienky, čo sa týka napojenia

na inžinierske siete, ktoré žalobcom porovnávané nehnuteľnosti nespĺňajú (OCEANIK - chýba vodovod,
plyn). Aj na základe týchto špecifických miestnych podmienok a spôsobu využitia tohto celistvého
územia veľkými podnikateľmi a záťaže jeho využívania na obyvateľov mesta (zápach a pod.) rozhodlo
mestské zastupiteľstvo o zvýšení ročnej sadzby dane z nehnuteľností v tejto jednotlivej časti obce.
Cieľom prijatých VZN bolo zefektívniť správu daní a tým vytvoriť podmienky pre reálne napredovanie

mesta ako územnej jednotky a jej obyvateľstva. Prostredníctvom miestnych daní sú zabezpečované
príjmy mestského rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby mesto mohlo efektívnym
spôsobom plniť svoje úlohy (čl. 65 ods. 2 Ústavy SR). Mestské zastupiteľstvo nepostupovalo pri
určení dane z nehnuteľnosti ľubovoľne, ale zvážilo všetky variabilné miestne podmienky z hľadiska
ich existencie a vzájomného pôsobenia a na tomto základe stanovilo sadzby dane. Európsky súd
pre ľudské práva vo svojej judikatúre považuje zdanenie podľa rozdielnych majetkových a príjmových

kritérií za vecne odôvodnené a nezakladajúce dotknutie v právach plynúcich z čl. 14 Dohovoru. V
tejto súvislosti žalovaný dáva do pozornosti, že Mestské zastupiteľstvo mimo iné nesie za dôsledky
svojho rozhodovania najmä politickú zodpovednosť. Žalovaný nesúhlasí so žalobcom, ktorý poukazuje
na nesúlad určenia sadzieb dane z nehnuteľností s právom podnikať zaručeným článkom 35 ods. 1
Ústavy SR. Je na slobodnom rozhodnutí každého či bude podnikať a ak sa tak rozhodne, jeho právo

na podnikanie je ústavou zaručené. Konkrétne práva a povinnosti podnikateľa však upravujú osobitné
právne predpisy, medzi ktorými je aj zákon č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Plnenie si
daňovýchpovinnostíneznamenáobmedzenieslobodnejvoľbypodnikateľskýchaktivítaanineprimeraný
zásah do práva na podnikanie, ako sa žalobca domnieva. Zavedenie a výber dane z nehnuteľností
je spojený s právami a povinnosťami vlastníka nehnuteľností. Každý, kto vlastní nehnuteľnosti musí

predpokladať a byť znalý nielen práv spojených s vlastníctvom, ale aj povinností každého vlastníka
nehnuteľnej veci, teda aj povinnosti tento majetok zdaniť. Táto povinnosť má z hľadiska článku 20 ods. 1
Ústavy SR rovnaký obsah pre všetkých vlastníkov nehnuteľností. Žalobca doposiaľ nijako nepreukázal
bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi obmedzením jeho vlastníckeho práva (vznikom škody a
aplikáciou zákonného splnomocnenia na určenie sadzieb dane z nehnuteľností žalovaným). Žalovaný

sa ďalej vyjadril, že žalobca doposiaľ neprerokoval predbežne nárok na náhradu škody s príslušným
orgánom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., keďže podmienkou podania žaloby je predchádzajúce
mimosúdne prejednanie nároku. Stanovenie šesťmesačnej lehoty má význam aj z hľadiska splatnosti
nároku na náhradu škody. Príslušný orgán sa dostáva do omeškania až po márnom uplynutí lehoty
šiestich mesiacov. Ak bol však nárok žiadateľa zamietnutý, lehota omeškania sa počíta dňom,

kedy poškodenému došlo oznámenie povinného subjektu, že nárok poškodeného na náhradu škody
neuspokojí, t.j. žalobcom požadované úroky z omeškania sú nedôvodné. K nálezu Ústavného súdu
odôvodňujúcemu posúdenie súladu zákona s ústavným zákonom všeobecným súdom pri rozhodovaní
vo veci žalovaný uviedol, že je presvedčený, že oprávnenie preskúmavať rozpor všeobecne záväzných
nariadení obce s ústavou prináleží iba Ústavnému súdu a k dôvodom tohto názoru odkazuje na odlišné

stanovisko sudcu Ladislava Orosza a Lajosa Mészárosa vo veci PL. ÚS 13/08-17. Žalovaný taktiež
uviedol, že z podaného návrhu vyplýva, že žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z porušenia
povinnosti podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka pri prijímaní ním špecifikovaných všeobecne
záväzných nariadení Mesta Leopoldov. Uvedené nariadenia však samy osebe nie sú spôsobilé
vyvolať akúkoľvek škodu, resp. v príčinnej súvislosti s ich prijatím nemohlo dôjsť ku škode žalobcu.

Samotné nariadenia bez ďalšieho nespôsobujú akýkoľvek zásah do práv žalobcu. Povinnosti na základe
predmetných nariadení sú ukladané rozhodnutím vydaným správcom dane, ktoré žalobca nijakým
spôsobom nenapadol. Žalobca je presvedčený, že v tomto konaní nie je prípustné preskúmavať rozpor
predmetných nariadení s ústavou, resp. ani neexistuje právny záujem na ich preskúmavanie, pretože
aj len teoretické vyslovenie ich rozporu s ústavou, nie je spôsobilé založiť nárok žalobcu na náhradu

škody (chýba príčinná súvislosť), keďže vydanie týchto nariadení nespôsobilo/ani nie je spôsobilé z
podstaty veci viesť k zníženiu majetkového substrátu žalobcu, a preto v tejto veci nie je možné, aby
súd vôbec dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Žalobca mal
možnosť uplatniť voči platobným výmerom riadny opravný prostriedok, v ktorom mal možnosť medzi

iným namietať aj nesúlad predmetného VZN s ústavou. Správca dane by potom v súlade s čl. 152 ods. 4
Ústavy SR mohol vlastným riadne odôvodneným výkladom uplatnenie danej právnej normy odmietnuť,
resp. žalobca mal možnosť ďalej brániť svoje práva. Neuplatnenie zákonných práv žalobcu včas
nie je prípustné nahrádzať inými (nezákonnými) prostriedkami. Preskúmavanie rozporu predmetnýchvšeobecne záväzných nariadení s ústavou postupom načrtnutým žalobcom by znamenalo obchádzanie
inštitútov určených na preskúmavanie súladnosti všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou
a medzinárodnými zmluvami stanovených právnym poriadkom SR. Na základe všetkých vyššie

uvedených skutočností žalovaný skonštatoval, že nie sú splnené predpoklady zodpovednosti za
škodu, keďže nedošlo k protiprávnemu konaniu žalovaného a tým porušeniu povinnosti podľa §
415 Občianskeho zákonníka, nedošlo k vzniku škody na strane žalobcu (neoprávnenému zmenšeniu
majetku), neexistuje príčinná súvislosť medzi údajným porušením povinnosti žalovaným a vznikom
domnelej škody žalobcu a preto žalovaný považoval návrh žalobcu v celom rozsahu za nedôvodný a

navrhoval, aby súd návrh žalobcu zamietol a vylovil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Žalobca sa podaním zo dňa 28.11.2014 vyjadril k vyjadreniu žalovaného. Žalobca uvádza, že si v tomto
konaní neuplatňuje nároky z nezákonného rozhodnutia o vyrubení dane alebo nesprávneho úradného
postupu v zmysle ust. § 10 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 514/2003 Z. z., ale uplatňuje si nárok na

náhradu škody podľa ust. § 415 v spojení s ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku
protiústavných a nezákonných všeobecne záväzných nariadení žalovaného č. 73/2009, č. 78/2010, č.
85/2011 a č. 89/2012, ktoré žalovaný prijal v rozpore s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a ust. § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom
poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom v príslušnom čase (ďalej len

„zákon o miestnych daniach“) a v rozpore s ust. § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení účinnom v príslušnom čase. Preto je úplne bez významu skutočnosť, že žalobca riadnymi
opravnými prostriedkami nenapadol (§ 13 v spojení s ust. § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.
z.) rozhodnutia orgánov obce v konaniach, v ktorých mu bola vyrubená daň za predmetné obdobia, t.j.
rozhodnutie žalovaného č. 08170/2010/1 zo dňa 24. 4. 2010, rozhodnutie č. 08170/2011/1 zo dňa 17. 5.

2011, rozhodnutie č. 08170/2011/1 zo dňa 17. 5. 2011, rozhodnutie č. 08170/2012/1/DzN zo dňa 20. 3.
2012 a rozhodnutie č. 2013/08170/02/2 zo dňa 3. 4. 2013. Tieto rozhodnutia boli totiž vydané žalovaným
zjavne v súlade s vyššie uvedenými všeobecne záväznými nariadeniami, a preto nebol ani dôvod zo
strany žalobcu ich napádať, keďže škodu uplatňovanú v tomto konaní žalovaný nespôsobil žalobcovi
týmito rozhodnutiami, ale vyššie uvedenými protiústavnými a nezákonnými všeobecne záväznými

nariadeniami, na základe ktorých (a v súlade s nimi) boli tieto rozhodnutia následne vydané. Vyššie
uvedené rozhodnutia totiž nemohol žalobca napadnúť z dôvodu ich nezákonnosti, keďže žalovaný
ich vydal v súlade s vyššie uvedenými všeobecne záväznými nariadeniami (s nimi tieto rozhodnutia
preto nie sú v rozpore), ktoré však naopak už sú protiústavné a nezákonné z dôvodov, ktoré podrobne
špecifikujeme v žalobe v tejto veci.

Ďalej žalobca dôvodí, že osobitná právna úprava vyjadrená v zákone č. 514/2003 Z.z. neupravuje
uplatnenie takých nárokov na náhradu škody voči orgánom verejnej moci, ktoré by vznikli v dôsledku
prijatia protiústavných a nezákonných všeobecne záväzných právnych aktov orgánmi verejnej moci,
akými sú aj vyššie uvedené všeobecne záväzné nariadenia. V tomto ohľade je teda zrejmé, že na tento
prípad sa zákon č. 514/2003 Z.z. vôbec nevzťahuje, pričom akákoľvek iná osobitná právna úprava v

tomto ohľade absentuje. Za takúto právnu úpravu nemožno považovať ani postup podľa ust. § 250zfa
O.s.p., nakoľko účastníkmi súdneho konania o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia
so zákonom sú v zmysle ust. § 250zfa ods. 2 O.s.p. obec, vyšší územný celok a prokurátor, a teda
žalobca by sa v takomto konaní nemohol proti žalovanému domáhať náhrady škody, ktorú mu žalovaný
protiústavným a nezákonným všeobecne záväzným nariadením spôsobil a keďže si teda žalobca

neuplatňuje v tomto konaní nároky podľa ust. § 10 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 514/2003 Z. z.,
nebolo v tomto prípade ani potrebné, aby pri uplatňovaní týchto nárokov postupoval podľa ust. § 15
zákona č. 514/2003 Z. z. podaním žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku. Na základe vyššie
uvedeného je potom nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní nutné posudzovať len podľa všeobecnej
právnej úpravy vyjadrenej v ust. § 415 Obč. zák. v spojení s ust. § 420 Obč. zák., nakoľko uplatňovanie

takéhoto nároku nie je v našom právnom poriadku osobitne vylúčené, pričom ide o jedinú zákonnú
možnosť žalobcu uplatniť si v súdnom konaní nárok na náhradu škody, ktorú mu spôsobil žalovaný
vydaním vyššie uvedených protiústavných a nezákonných všeobecne záväzných nariadení. Žalobca
ďalej uvádza, že žalovaný niekoľkonásobne vyššiu ročnú sadzbu dane z pozemkov a stavieb, ktorú
- na rozdiel od nehnuteľností vo vlastníctve podnikateľa Mareka Novosada - OCEANIK, na ktoré sa

vzťahuje všeobecná ročná sadzba dane z pozemkov a stavieb a ktoré sa nachádzajú v bezprostrednej
blízkosti nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu - stanovil pre nehnuteľnosti žalobcu vyššie uvedenými
všeobecne záväznými nariadeniami, odôvodňuje vo svojom vyjadrení k žalobe rozdielom v miestnych
podmienkach medzi týmito subjektami. Žalovaný však ako tento rozdiel v miestnych podmienkachvo svojom vyjadrení k žalobe označil len to, že nehnuteľnostiam podnikateľa Mareka Novosada -
OCEANIK chýba pripojenie na plyn. V tomto svojom vyjadrení žalovaný pritom neuvádza žiadne iné
konkrétne rozdiely v miestnych podmienkach okrem toho, že v časti mesta, v ktorej sa nachádzajú

nehnuteľnosti žalobcu (ale aj vyššie uvedeného podnikateľa) je zápach. V prípade, ak vzduch v tejto
časti obce zapácha, je pre žalobcu zrejmé, že nejde o takú miestnu podmienku, ktorá by odôvodňovala
stanovenie vyššej ročnej sadzby dane z nehnuteľností v danej časti obce, ale práve naopak, zjavne
ide o miestnu podmienku, ktorá odôvodňuje v tejto časti obce použitie nižšej, resp. všeobecnej ročnej
sadzby dane z nehnuteľností. Žalobca totiž musí takýto prípadný zápach znášať rovnako ako podnikateľ

Marek Novosad - OCEANIK, ktorého nehnuteľnosti sa rovnako ako nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu
nachádzajú v priemyselnej zóne mesta Leopoldov.Z toho vyplýva, že z prevádzky žalobcu nedochádza
k šíreniu zápachu do okolia, a preto je zrejmé, že akýkoľvek zápach, ktorý sa šíri v predmetnej časti
mesta nemôže pochádzať z jeho prevádzky. Je teda zjavne nedôvodné, aby žalobca, ktorý musí
znášať zápach v danej časti mesta úplne rovnako ako podnikateľ Marek Novosad - OCEANIK, znášal v
porovnanístýmtopodnikateľomvyššiedaňovézaťaženie.PokiaľpodnikateľMarekNovosad-OCEANIK

nemá svoje nehnuteľnosti v meste Leopoldov pripojené na plyn, potom je zjavné, že takýto rozdiel v
miestnych podmienkach medzi nehnuteľnosťami žalobcu a tohto podnikateľa nie je dostatočný na to,
aby žalovaný stanovil na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu niekoľkonásobne vyššiu sadzbu dane
(najvyššiu prípustnú) z pozemkov a stavieb oproti všeobecnej ročnej sadzbe dane z pozemkov a
stavieb, ktorú žalovaný stanovil pre nehnuteľnosti podnikateľa Mareka Novosada - OCEANIK. Je pritom

zrejmé, že spomedzi podmienok technickej infraštruktúry obce uvedených v liste č. MF/26949/2012-72
zo dňa 14. 12. 2012, pozostávajúcej najmä z elektrifikácie, kanalizácie a plynofikácie ako jedných
z ukazovateľov pri posudzovaní miestnych podmienok v obci je prípadná absencia plynofikácie na
určitom území obce objektívne najmenej významnou zložkou takejto technickej infraštruktúry obce.
Využitie plynu pri podnikateľskej činnosti je totiž plne nahraditeľné použitím elektrickej energie na účely,

na ktoré sa obvykle využíva plyn (ako je napríklad kúrenie). Nakoľko územie obce, na ktorom sa
nachádzajú nehnuteľnosti vo vlastníctve Mareka Novosada - OCEANIK je elektrifikované, je zrejmé,
že absencia plynofikácie tohto územia sa podnikateľskej činnosti tohto podnikateľa významnejším
spôsobom nemôže negatívne dotýkať. Aj v prípade, ak by pozemkom pod nehnuteľnosťami Mareka
Novosada - OCEANIK chýbala nielen plynofikácia, ale aj ďalšie zložky technickej infraštruktúry obce,

by však takéto skutočnosti podľa nášho názoru neodôvodňovali stanovenie niekoľkonásobne vyššej
ročnej sadzby dane z nehnuteľností na tej časti územia obce, na ktorej sa nachádzajú nehnuteľnosti
žalobcu. Na to, aby žalovaný vyčlenil nehnuteľnosti žalobcu do časti mesta Leopoldov so zvýšenou
ročnou sadzbou dane za určité skupiny pozemkov a druhy stavieb, musí byť splnená podmienka, že
miestne podmienky v tejto časti obce sa líšia od ostatných častí do takej miery, ktorá odôvodňuje iné

daňové zaťaženie v tejto časti obce. Musí ísť teda o odôvodnené rozdiely v miestnych podmienkach,
ktoré sú následne tomu primeraným spôsobom vyjadrené v odlišnej (nižšej alebo vyššej) ročnej
sadzby dane týkajúcej sa nehnuteľností v príslušnej časti obce. Miestne podmienky vzťahujúce sa
na nehnuteľnosti žalobcu a podnikateľa Mareka Novosada - OCEANIK sú pritom prakticky rovnaké,
keďže chýbajúce pripojenie na plyn v prípade nehnuteľností podnikateľa Mareka Novosada - OCEANIK

objektívne nie je možné považovať za taký významný rozdiel v miestnych podmienkach, ktorý by
odôvodňoval niekoľkonásobne vyššiu sadzbu dane stanovenú pre nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu.
Žalobca ďalej reaguje na tvrdenia žalobcu, že v danom prípade nejde o nadmernú daňovú záťaž a
poukazujúc na dôkazy predložené v žalobe, ako aj vo vyjadrení žalovaného k žalobe zdôvodňuje, že
ide o neodôvodnenú daňovú záťaž, pričom poukazuje napríklad na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. PL. ÚS. 13/09 z 18. mája 2010, uverejnený v ASPI, identifikačné číslo JUD66323SK,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, sp. zn. 7151/75; 7152/75, Sporrong a Lönnroth proti
Švédsku zo dňa 23. 9. 1982 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, sp. zn. 13221/08 a 2139/10,
Lindheim a ďalší proti Nórsku zo dňa 22. 10. 2012, bod 119. Na základe uvedených skutočností je
pre žalobcu zrejmé, že žalovaný vyššie uvedenými všeobecne záväznými nariadeniami zasiahol do

práva žalobcu slobodne podnikať v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže mu týmito
všeobecne záväznými nariadeniami neodôvodnene sťažil úspech na trhu v porovnaní s inými subjektmi,
ktorí majú vo vlastníctve nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahujú prakticky rovnaké miestne podmienky (ako
napríklad Marek Novosad - OCEANIK). V závere písomného vyjadrenia žalobca žiada o posúdenie
súladu aj všeobecne záväzného nariadenia žalovaného č. 89/2012 s Ústavou Slovenskej republiky, so

zákonom o obecnom zriadení a so zákonom o miestnych daniach a následne vo veci rozhodol tak, ako
žalobca navrhuje v žalobe v tejto veci, keďže všeobecne záväzné nariadenie žalovaného č. 89/2012
bolo v zmysle ust. čl. 7 bod 2. a 4. všeobecne záväzného nariadenia žalovaného č. 94/2013 zrušené
k 1. 1. 2014.Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 16.3.2015 uviedol, že základnými predpokladmi
zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka sú protiprávny úkon, vznik

škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou a zavinenie. Protiprávny
úkon, vidí žalobca vo vydaní nezákonných a protiústavných VZN orgánom obce. Žalobca trvá na tom, že
prijímanieVZNobecnýmzastupiteľstvomniejevýkonomverejnejmociažezaškoduspôsobenúprijatím
VZN zodpovedá obec podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa právnej teórie je verejnou
mocou taká moc, ktorá priamo alebo nepriamo autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach

subjektov, ktoré nie sú v rovnoprávnom postavení s orgánom verejnej moci a od vôle ktorých obsah
rozhodnutia orgánu verejnej moci nezávisí. Za orgán verejnej moci sa považuje štátny orgán na jednej
strane a orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, akákoľvek
fyzická alebo právnická osoba, ktorej bol zverený výkon verejnej moci. Rozhodovanie o všeobecne
záväzných nariadeniach bolo obciam zverené na základe zákona o obecnom zriadení. Žalovaný má
za to, že vydávanie týchto nariadení obcou (regulácia daní, rozhodnutie obec) je výkonom verejnej

moci a ak by týmto samotným vydaním (nezákonných) nariadení, prípadne nesprávnym úradným
postupom poslancov zastupiteľstva došlo k spôsobeniu škody, tak zodpovedný subjekt za ňu zodpovedá
výlučne podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa žalobcu je možné, aby nezákonnosť (protiústavnosť)
VZN preskúmal tento súd v tomto konaní (o náhradu škody), čo sa prieči zmyslu a účelu ústavných
noriem upravujúcich vnútornú deľbu moci vo sfére súdnej moci medzi ústavný súd a všeobecné súdy

a ústavnej koncepcii špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych predpisov.
Podľa čl. 125 ods. Ústavy SR konanie o súlade všeobecne záväzných nariadení s ústavou a zákonmi
rozhoduje Ústavný súd, ak o nich nerozhoduje iný súd. Príslušnosť iného súdu na prieskum súlade
VZN so zákonom je daný podľa § 250zfa ods. 3 O.s.p., podľa ktorého príslušný na rozhodnutie je
krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie, alebo

sídlo samosprávneho kraja, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie. Z toho je zrejmé, že okresný
súd nie je príslušný na konanie o súlade VZN so zákonom a uvedenú otázku nemôže riešiť ani ako
predbežnú v prípade, že všeobecne záväzné nariadenie stratilo platnosť, t.j. v tomto konaní nie je možné
vyriešiť otázku porušenia právnej povinnosti. S tvrdenou nezákonnosťou VZN sa mal žalobca obrátiť
na príslušného prokurátora. Škodou nemôže byť stav, keď dôjde k zmenšeniu majetku subjektu na

základe zákonom stanoveného prostriedku, akým je výber daní podľa platných pravidiel a v súlade s
princípom legality, t.j. pokiaľ sa ním sledoval legitímny cieľ v podobe verejného záujmu a pokiaľ sa
pri realizácii zásahu dosiahla spravodlivá rovnováha medzi záujmom na ochrane majetku jednotlivca
a širšími spoločenskými záujmami. Žalobcovi legálnym odčerpaním peňažných prostriedkov nevznikla
žiadna skutočná škoda. Žalovaný takisto dôvodí, že žalobca zaplatil dane na základe právoplatných

daňových výmerov, ktoré sú priamou príčinou zmenšenia jeho majetkového statusu. Medzi vydaním
VZN a vznikom údajnej škody však neexistuje žiadna priama súvislosť, pretože ak by nedošlo k
vyrubeniu dane platobným výmerom, hypotetická škoda žalobcu by nikdy nevznikla. Žalovaný pritom
poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 156/05, podľa ktorého vyslovenie protiústavnosti
(nezákonnosti) právnej normy neznamená, že došlo k porušeniu práva vlastniť majetok, prípadne vzniku

škody. Vyslovením nezákonnosti VZN súdom by tieto stratili účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia súdu, pričom sa neumožňuje zrušenie právnych noriem spätne. Žalovaný poukazuje, že
aj v prípade extenzívneho výkladu zákona pri vyslovení nezákonnosti VZN zostávajú právoplatné
rozhodnutia vydané na základe takého VZN nedotknuté, iba ich nemožno nútene vykonať, t.j. platobné
výmery by zostali v platnosti. Z toho je zrejmé, že nie je možné v tomto konaní zistiť príčinnú súvislosť

medzi porušením právnej povinnosti a údajnou škodou.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, výsluchom štatutárneho
zástupcu žalovaného a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, predovšetkým žalobným návrhom zo
dňa 29.11.2013 a jeho prílohami, vyjadrením žalovaného zo dňa 23.10.2014, vyjadrením žalobcu k

vyjadreniu žalovaného zo dňa 28.11.2014, vyjadrením žalovaného do konania zo dňa 16.3.2015, ako i
s celým obsahom spisového materiálu a zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo všeobecne záväzného nariadenia žalovaného č. 73/2009 o dani z nehnuteľnosti účinnom v roku 2010
(ďalej len „nariadenie účinné v roku 2010“) a zo všeobecne záväzného nariadenia č. 78/2010 o dani z

nehnuteľnosti na rok 2011 (ďalej len „nariadenie účinné v roku 2011“) vyplýva, že žalovaný stanovil ročnú
sadzbu dane za zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy vo výške 0,25 % základu dane. V čl. I
bod 2. písm. a) nariadenia účinného v roku 2010 a nariadenia účinného v roku 2011 žalovaný vymedzil
jednotlivé časti mesta Leopoldov, kde sa nachádzajú aj pozemky žalobcu (v časti mesta Leopoldovvymedzenejpozemkamisparcelnýmičíslamivrozmedzí2223/2-2344),naktorésavzmyslečl.2bod3.
týchto nariadení použije sadzba dane vo výške 5 % zo základu dane. Daň z pozemkov druhu zastavané
plochy a nádvoria a ostatné plochy vo vlastníctve žalobcu žalovaný v roku 2010 a 2011 určil s použitím

20 - krát vyššej ročnej sadzby dane ako bola ročná sadzba dane pre takéto pozemky nachádzajúce sa
mimo jednotlivých častí mesta Leopoldov vymedzených v čl. I bod 2. nariadenia účinného v roku 2010
a nariadenia účinného v roku 2011.

Z čl. 2. bod 2. všeobecne záväzného nariadenia žalovaného č. 85/2011 o dani z nehnuteľnosti účinného

v roku 2012 (ďalej len „nariadenie účinné v roku 2012“) a všeobecne záväzného nariadenia žalovaného
č. 89/2012 účinného v roku 2013 (ďalej len „nariadenie účinné v roku 2013“) vyplýva, že žalovaný určil
pre zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy ročnú sadzbu dane vo výške 0,30 % zo základu dane.
Žalovaný zároveň v čl. 2 bod 3. nariadenia účinného v roku 2012 a nariadenia účinného v roku 2013
určil ročnú sadzbu dane z pozemkov pre zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy v jednotlivých
častiach mesta Leopoldov uvedených v čl. 1 ods. 2. písm. a) až e) nariadenia účinného v roku 2012 a v

čl. 1 bod 2. písm. a) a b) nariadenia účinného v roku 2013 vo výške 1,50 % zo základu dane. Žalovaný
zároveň vymedzil jednotlivé časti mesta Leopoldov, na ktoré sa vzťahuje vyššia ročná sadzba dane z
nehnuteľností. Tieto sú tvorené žalobcom určeným súborom pozemkov, a to v roku 2012 pozemkami s
parcelným číslom v rozmedzí 2234/2 - 2344 [čl. 1 bod 2. písm. a) nariadenia účinného v roku 2012] a v
roku 2013 pozemkami s parcelným číslom v rozmedzí 2223/2 - 2289 a 2292 - 2301 [čl. 1 bod 2. písm. b)

nariadenia účinného v roku 2013], ktoré zahŕňajú aj nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný teda
nariadením účinným v roku 2012 a nariadením účinným v roku 2013 stanovil, že všetky vyššie uvedené
pozemky žalobcu, ktorými sú zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy, podliehajú zvýšenej ročnej
sadzbe dane vo výške 1,50 %. Daň z pozemkov druhu zastavané plochy a nádvoria a ostatné plochy
bola žalovaným určená s použitím 5-násobne vyššej ročnej sadzbe dane z pozemkov ako pozemky,

ktoré nie sú vyčlenené v jednotlivých častiach mesta Leopoldov v čl. 1. bod 2. nariadenia účinného v
roku 2012 a nariadenia účinného v roku 2013.

Z čl. 3 bod 1. nariadenia účinného v roku 2010 a nariadenia účinného v roku 2011 za priemyselné stavby,
stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na skladovanie vlastnej

produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu vyplýva, že žalovaný stanovil ročnú sadzbu dane
vo výške 0,6639 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy a za stavby na ostatné podnikanie
a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou
činnosťou stanovil žalovaný ročnú sadzbu dane vo výške 1,9916 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej
plochy a za ostatné stavby určil žalovaný ročnú sadzbu dane vo výške 0,2987 EUR za každý aj začatý

m2 zastavanej plochy. Z čl. 3 bod. 3. nariadenia účinného v roku 2010 a nariadenia účinného v roku
2011 pre vyššie uvedené druhy stavieb nachádzajúcich sa v jednotlivých častiach mesta uvedených v
čl. 1 bod 2. písm. a) až d) týchto nariadení vyplýva, že žalovaný určil sadzbu dane vo výške 3,9833
EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy, pričom táto sadzba dane sa vzťahuje aj na stavby vo
vlastníctve žalobcu, ktoré sa nachádzajú v časti mesta Leopoldov vymedzenej v čl. bod 2. písm. a)

nariadenia účinného v roku 2010 a nariadenia účinného v roku 2011.

Z čl. 3 bod 1. nariadenia účinného v roku 2012 a nariadenia účinného v roku 2013 za priemyselné stavby,
stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na skladovanie vlastnej
produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu vyplýva, že žalovaný stanovil ročnú sadzbu dane vo

výške 0,80 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. Za stavby na ostatné podnikanie a zárobkovú
činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou činnosťou stanovil
v roku 2012 žalovaný ročnú sadzbu dane vo výške 2,40 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy
a v roku 2013 vo výške 2,39 EUR a za ostatné stavby určil žalovaný v roku 2012 aj v roku 2013 ročnú
sadzbu dane vo výške 0,35 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. Z čl. 3 bod 3. nariadenia

účinného v roku 2012 pre vyššie uvedené druhy stavieb nachádzajúcich sa v jednotlivých častiach mesta
uvedených v čl. 1 bod 2. písm. a) až d) tohto nariadenia vyplýva, že žalovaný určil sadzbu dane vo
výške 4,40 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy, pričom táto sadzba dane sa vzťahuje aj na
stavby vo vlastníctve žalobcu, ktoré sa nachádzajú v časti mesta Leopoldov vymedzenej v čl. bod 2.
písm. a) cit. nariadenia. Z čl. 3 bod 3. nariadenia účinného v roku 2013 pre vyššie uvedené druhy stavieb

nachádzajúcich sa v jednotlivých častiach mesta uvedených v čl. 1 bod 2. písm. a) a b) tohto nariadenia
vyplýva, že žalovaný určil sadzbu dane vo výške 4,39 EUR za každý aj začatý m2 zastavanej plochy,
pričom táto sadzba dane sa vzťahuje aj na stavby vo vlastníctve žalobcu, ktoré sa nachádzajú v časti
mesta Leopoldov vymedzenej v čl. bod 2. písm. b) cit. všeobecne záväzného nariadenia.Z rozhodnutia žalovaného č. 08170/2010/1 zo dňa 24. 4. 2010 vyplýva, že žalovaný s použitím vyššie
uvedených sadzieb dane, vyrubil žalobcovi za rok 2010 daň z pozemkov vo výške 19 427,29 EUR a daň

zo stavieb vo výške 79 549,143 EUR, z rozhodnutia žalovaného č. 08170/2011/1 zo dňa 17. 5. 2011
vyplýva, že žalovaný vyrubil žalobcovi za rok 2011 daň z pozemkov vo výške 19 343,43 EUR a daň zo
stavieb vo výške 79 158,780 EUR, z rozhodnutia žalovaného č. 08170/2012/1/DzN zo dňa 20. 3. 2012
vyplýva, že žalovaný vyrubil žalobcovi za rok 2012 daň z pozemkov vo výške 5 811,29 EUR a daň zo
stavieb vo výške 87 248,950 EUR a z rozhodnutia žalovaného č. 2013/08170/02/2 zo dňa 3. 4. 2013

vyplýva, že žalovaný vyrubil žalobcovi za rok 2013 daň z pozemkov vo výške 5 800,84 EUR a daň zo
stavieb vo výške 87 056,380 EUR.

Žalobca v konaní tvrdil, že zaplatením dane z nehnuteľností za rok 2010, 2011, 2012 a 2013 v
celkovej výške 383 396,10 EUR mu vznikla škoda, avšak nie vo výške ním zaplatenej dane, avšak
vo výške rozdielu medzi daňou z nehnuteľností skutočne zaplatenou žalobcom a daňou, ktorú by

žalobca bol povinný zaplatiť, ak by sa na jeho nehnuteľnosti vzťahovala rovnaká sadzba dane ako
sa vzťahuje na nehnuteľnosti, ktoré podliehajú rovnakým miestnym podmienkam v príslušnej časti
obce a ktoré sa nachádzajú v susedstve nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu, t.j. ak by sa na jeho
nehnuteľnosti vzťahovala taká ročná sadzba dane, ktorá sa vzťahuje na nehnuteľnosti vo vlastníctve
Mareka Novosada.

Žalobca odôvodňuje uplatnenú škodu tým, že žalovaný vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností na rok
2010, 2011, 2012, 2013 na základe všeobecne záväzných nariadení, ktoré sú v rozpore so zákonom o
miestnych daniach účinnom v príslušnom roku, so zákonom o obecnom zriadení a s Ústavou Slovenskej
republiky, čím žalovaný súčasne porušil aj svoju prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 Obč. zák.,

keďže v čase vydania vyššie uvedených nezákonných všeobecne záväzných nariadení, ktoré sú v
rozpore so zákonom o miestnych daniach účinným v príslušnom roku mohol a mal predvídať, že takýmto
konaním môže spôsobiť žalobcovi škodu. Žalovaný porušením prevenčnej povinnosti (§ 415 Obč. zák.)
spôsobil žalobcovi škodu, keďže žalobca zaplatil na dani z nehnuteľností žalovanému viac, než mu
zaplatiť - v prípade, ak by žalovaný postupoval v súlade s cit. ust. - mal.

Celkovo si žalobca voči žalovanému v tomto konaní uplatňuje škodu spôsobenú protiprávnym konaním
žalovaného vo výške 216 131,21 EUR (18 343,38 EUR + 72 807,81 EUR + 62 553,20 EUR + 62 426,82
EUR).

Žalovaný považoval návrh žalobcu za nedôvodný v celom rozsahu, čo odôvodnil tým, že vydanie
všeobecne záväzného nariadenia je výkonom verejnej moci, nedošlo k protiprávnemu konaniu
žalovaného,nedošlokvznikuškodynastranežalobcu(neoprávnenémuzmenšeniumajetku),neexistuje
príčinná súvislosť medzi údajným porušením povinnosti žalovaným a vznikom domnelej škody žalobcu
a nie je dané zavinenie.

Vzhľadom na to, že skutkový stav medzi účastníkmi konania nie je sporný, na rozhodnutie veci je
predovšetkým potrebné vyriešiť právnu otázku, či súd môže v tomto konaní riešiť zákonnosť (ústavnosť)
príslušných všeobecne záväzných nariadení žalovaného, keď od vyriešenia tejto otázky závisí splnenie
základného predpokladu zodpovednosti za škodu. Až následne je relevantná otázka, či si žalobca môže

v tomto konaní uplatňovať škodu od žalovaného podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka
pre porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka spolu s riešením samotnej
zákonnosti, resp. súladnosti príslušných všeobecne záväzných nariadení s Ústavou SR a príčinnej
súvislosti so vznikom škody.

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.Podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec pri výkone samosprávy
najmä rozhoduje vo veciach miestnych daní a miestnych poplatkov a vykonáva ich správu.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať
nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,
zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a
ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. návrh nariadenia, o ktorom má rokovať obecné zastupiteľstvo,
zverejní obec jeho vyvesením na úradnej tabuli v obci najmenej 15 dní pred rokovaním obecného
zastupiteľstva o návrhu nariadenia. Návrh nariadenia sa zverejní aj na internetovej adrese obce v tej
istej lehote, ak ju má obec zriadenú, alebo iným spôsobom v obci obvyklým.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. dňom vyvesenia návrhu nariadenia začína plynúť najmenej

desaťdňová lehota, počas ktorej môžu fyzické osoby a právnické osoby uplatniť pripomienku k návrhu
nariadenia v písomnej forme, elektronicky alebo ústne do zápisnice na obecnom úrade. Pripomienkou
možno v určenej lehote navrhnúť nový text alebo odporučiť úpravu textu, a to doplnenie, zmenu,
vypustenie alebo spresnenie pôvodného textu. Z pripomienky musí byť zrejmé, kto ju predkladá. Na
ostatné podnety nemusí navrhovateľ nariadenia prihliadať, a to najmä vtedy, ak nie sú zdôvodnené.

Podľa § 6 ods. 6 zákona č. 369/1990 Zb. vyhodnotenie pripomienok uskutoční navrhovateľ nariadenia
s príslušnou komisiou, ak je zriadená. Vyhodnotenie obsahuje stručný obsah pripomienky, údaje o tom,
kto predložil pripomienku, ktorým pripomienkam sa vyhovelo alebo nevyhovelo a z akých dôvodov.

Podľa § 6 ods. 7 zákona č. 369/1990 Zb. vyhodnotenie pripomienok sa musí predložiť poslancom v
písomnej forme najneskôr tri dni pred rokovaním obecného zastupiteľstva o návrhu nariadenia.

Podľa § 6 ods. 8 zákona č. 369/1990 Zb. nariadenie sa musí vyhlásiť. Vyhlásenie sa vykoná vyvesením
nariadenia na úradnej tabuli v obci najmenej na 15 dní; účinnosť nadobúda pätnástym dňom od

vyvesenia, ak v ňom nie je ustanovený neskorší začiatok účinnosti. V prípade živelnej pohromy alebo
všeobecného ohrozenia, ak je to potrebné na odstraňovanie následkov živelnej pohromy alebo na
zabránenie škodám na majetku, možno určiť skorší začiatok účinnosti nariadenia.

Podľa § 6a ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. ak súd na návrh prokurátora rozhodnutím vyslovil, že

medzi všeobecne záväzným nariadením vo veciach územnej samosprávy a zákonom je nesúlad a vo
veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho
časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Podľa § 6a ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie, je povinná
do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu uviesť ho vo veciach územnej
samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a
všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
Ak tak obec neurobí, všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia

strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Podľa § 6a ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. rozhodnutie súdu podľa odseku 1 a podľa osobitného zákona
zverejní obec jeho vyvesením na úradnej tabuli a na internetovej adrese obce, ak ju má zriadenú, alebo
iným spôsobom v obci obvyklým na šesť mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Tým nie je dotknutý postup pri príprave a vydávaní všeobecne záväzného nariadenia podľa § 6.

Podľa § 6b zákona č. 369/1990 Zb. ak súd uznesením na návrh prokurátora dočasne pozastavil účinnosť
všeobecnezáväznéhonariadeniaobcealebosamosprávnehokraja,jehočasti,prípadneniektoréhojeho
ustanovenia podľa osobitného zákona, 8d) obec zverejní právoplatné uznesenie súdu jeho vyvesením

na úradnej tabuli, a to až do času, kým nie je zrušené alebo nestratí platnosť. Právoplatné uznesenie
súdu zverejní obec aj na internetovej adrese obce v tej istej lehote, ak ju má zriadenú, alebo iným
spôsobom v obci obvyklým.Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre pôsobnosť prokuratúry vykonávajú
prokurátori dozorom nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom
týmto zákonom.

Podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 153/2001 Z. z. prokurátor je oprávnený podať protest
proti všeobecne záväznému nariadeniu územnej samosprávy, ktorým bol porušený zákon alebo iný
všeobecne záväzný právny predpis.

Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 153/2001 Z. z. ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie
alebo mu vyhovie iba čiastočne, alebo v ustanovenej lehote vôbec o proteste nerozhodne, môže
generálny prokurátor podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Podľa § 22 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. právnym prostriedkom, ktorým prokurátor vykonáva
dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi

verejnej správy, je aj návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona.

Podľa § 8 ods. 2 prvá veta zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku
za komunálne odpady a miestne stavebné odpady ročnú sadzbu dane z pozemkov podľa odseku
1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo

v jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1.
januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením
podľa miestnych podmienok v obci alebo v jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území
ustanoviť ročné sadzby dane rôzne pre jednotlivé skupiny pozemkov podľa § 6 ods. 1.

Podľa § 12 ods. 2 prvá veta zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku
za komunálne odpady a miestne stavebné odpady ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa odseku
1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo
jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1.
januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením

podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území
určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1.

Podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) prokurátor môže
podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v

prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone.

Podľa § 250zfa ods. 1 O.s.p. ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení na základe
protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor vo veciach územnej
samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom.

Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu
všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Podľa § 250zfa ods. 2 O.s.p. účastníkmi konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor.

Podľa § 250zfa ods. 3 O.s.p. príslušný na rozhodnutie je krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza
obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie, alebo sídlo samosprávneho kraja, ktorý vydal
všeobecne záväzné nariadenie.

Podľa § 250zfa ods. 6 O.s.p. súd môže uznesením na návrh prokurátora dočasne pozastaviť účinnosť
všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti, prípadne niektorého jeho ustanovenia, ak ich ďalšie
uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný
vážny nenapraviteľný následok. Takéto uznesenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo vydané;
inak dočasné pozastavenie účinnosti všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti, prípadne niektorého

jeho ustanovenia zaniká nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu o veci samej.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy aďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 246 ods. 1 O.s.p. na preskúmavanie rozhodnutí a postupov sú vecne príslušné krajské súdy,
ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
mociaozmeneniektorýchzákonovúzemnásamosprávazodpovedázapodmienokustanovenýchtýmto

zákonom za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy.

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. územná samospráva zodpovedá za škodu podľa odseku 1,
ktorá bola spôsobená a) nezákonným rozhodnutím alebo b) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 13 zákona č. 514/2003 Z.z. na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy sa primerane použijú ustanovenia
§ 5 a 6.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 11 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy v mene
územnejsamosprávykonáa)starostaobce,akškoduspôsobilorgánobce,b)predsedasamosprávneho

kraja, ak škodu spôsobil orgán vyššieho územného celku.

Na základe zisteného skutkového stavu a po zhodnotení vyššie uvedených zákonných ustanovení sa
súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že súd nemôže v tomto konaní skúmať zákonnosť, resp.
ústavnosť všeobecne záväzných nariadení žalovaného.

V zmysle zákona č. 369/1990 Zb. je rozhodovanie o miestnych daniach a miestnych poplatkoch
jednoznačne výkonom samosprávy. Vydávanie všeobecne záväzných nariadení obcou, ktorými sa
určuje daň z nehnuteľnosti, je teda výkonom samosprávy a tým aj výkonom verejnej moci. Skúmanie
súladu všeobecne záväzného nariadenia obce so zákonom alebo ústavou je predmetom osobitného

procesu, ktorý upravuje vo vyššie uvedených ustanoveniach zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,
zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre a O.s.p.

Návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia vo veciach územnej samosprávy so
zákonom môže podať na súd iba prokurátor a to podľa piatej časti O.s.p. (správne súdnictvo), konkrétne

podľa § 250zfa O.s.p. O návrhu na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom
koná krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie.
Súd považuje za preukázané, že príslušným súdom v osobitnom konaní nebol vyslovený nesúlad medzi
príslušnými všeobecne záväznými nariadeniami a zákonom a tieto nestratili teda ani sčasti účinnosť
až do ich zrušenia v poradí ďalším všeobecne záväzným nariadením. To isté platí aj o namietanej

protiústavnosti (rozpore s Ústavou SR).

Súd je preto toho právneho názoru, že nemôže v tomto konaní skúmať a spochybňovať zákonnosť
príslušných všeobecne záväzných nariadení, pri ktorých nebol vyslovený nesúlad so zákonom, resp.
s Ústavou SR príslušným súdom v osobitnom konaní. Súd teda nemá inú možnosť ako vychádzať

z predpokladu ich zákonnosti konštatujúc, že náš právny poriadok obsahuje dostatočné právne
mechanizmy na kontrolu zákonnosti a ústavnosti všeobecne záväzných nariadení a dosiahnutie ich
straty účinnosti v prípade konštatovania ich nesúladu so zákonom a Ústavou SR, ako aj na dosiahnutie
zrušenia rozhodnutí, ktoré boli vydané na ich základe.Žalobca navyše v konaní netvrdil, ani nepreukázal, že by namietal nezákonnosť návrhov príslušných
všeobecne záväzných nariadení podľa § 6 zákona č. 369/1990 Z.z. po ich vyvesení na úradnej tabuli,

ani že by podal podnet prokurátorovi na podanie protestu podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č.
153/2001 Z. z. o prokuratúre. Naopak, žalobca sám podával pre jednotlivé zdaňovacie obdobia priznania
k dani z nehnuteľnosti v súlade s príslušnými všeobecne záväznými nariadeniami a následne po vydaní
rozhodnutí o vyrubení dane, proti týmto nepodal odvolanie, ale daň riadne zaplatil.

Právne argumenty žalobcu odôvodňujúce oprávnenie (aj povinnosť) všeobecného súdu preskúmať
zákonnosť príslušných všeobecne záväzných nariadení v konaní o náhradu škody podľa § 420
Občianskeho zákonníka za stavu, kedy žalobca včas nevyužil žiadnu zo zákonných možností na
preskúmanie ich súladu so zákonom, resp. Ústavou, v kombinácii s napadnutím rozhodnutí o
vyrubení dane, resp. platobných výmerov, riadnymi opravnými prostriedkami a správnymi žalobami na
preskúmanie ich zákonnosti s prípadným odôvodneným využitím inštitútu prerušenia týchto konaní do

rozhodnutia príslušného súdu v otázke súladu príslušných všeobecne záväzných nariadení so zákonom,
resp. Ústavou SR, považuje súd za účelové.

Ani obsah Uznesenia Ústavného súdu SR PL. ÚS 13/08-7, na ktoré v tejto súvislosti poukazuje žalobca,
nedáva súdu dôvody na zmenu právneho názoru súdu v otázke oprávnenia (resp. povinnosti) súdu

preskúmať zákonnosť (ústavnosť) príslušných všeobecne záväzných nariadení v tomto konaní. Téza,
že „ak zákon stratil platnosť pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR, konanie o súlade sa zastaví
a podľa väčšinového názoru pléna Ústavného súdu SR je oprávnený posúdiť súlad zákona s ústavným
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou samotný všeobecný súd pri rozhodovaní veci“ podľa názoru
súdu nevychádza ani priamo z odôvodnenia tohto Uznesenia. Takisto Uznesenie nemá povahu nálezu,

vzťahuje sa na právne inú situáciu a navyše je uverejnené aj úplne odlišné stanovisko sudcov Ladislava
Orosza a Lajosa Mészárosa.

Z uvedeného je zrejmé, že pre uplatnenie zodpovednosti žalovaného za škodu v danom prípade
absentuje prvý predpoklad, a síce protiprávne konanie (protiprávny úkon), v dôsledku čoho nie je

potrebné ďalej skúmať ďalšie predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu.

Súd sa navyše stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že aj v prípade, ak by eventuálne došlo
zo strany súdu k posúdeniu príslušných všeobecne záväzných nariadení ako nezákonných alebo
protiústavných (prihliadajúc na to, že žalobca v žalobnom návrhu odôvodňuje protiprávne konanie

žalovaného práve vydaním nezákonných všeobecne záväzných nariadení), medzi vydaním všeobecne
záväzných nariadení a vznikom údajnej škody bez ďalšieho neexistuje príčinná súvislosť. Žalobca totiž
zaplatil dane (zo sumy ktorých vyvodzuje škodu) na základe platobných výmerov, resp. rozhodnutí o
vyrubení dane a nie na základe všeobecne záväzných nariadení.

Z dôvodu prijatia vyššie uvedeného právneho názoru súd už nepovažoval za potrebné sa podrobnejšie
zaoberať námietkami žalovaného, podľa ktorých mal žalobca uplatniť žalobný návrh v súlade so
zákonom č. 514/2003 Z.z., keďže zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú
orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy je predmetom úpravy špeciálneho zákona č.
514/2003 Z. z. a z toho vyplývajúcimi vadami žalobného návrhu a ďalšími námietkami žalovaného.

Súd teda v súlade s § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rozhodol na základe skutkového stavu
preukázaného z vykonaných dôkazov, tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne plne úspešnému

žalovanému priznal plnú náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s § 10 vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vychádzajúc zo základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon v sume 858,13 Eur, keď 100% základnej sadzby tarifnej odmeny
priznal pri 4 úkonoch právnej služby (1. prevzatie zastúpenia a porada s klientom, 2. vyjadrenie k
žalobe, 3. vyjadrenie na výzvu súdu, 4. účasť na pojednávaní dňa 15.5. 2015). Súčasne súd žalovanému

priznal 4 krát režijný paušál, z toho 2 krát režijný paušál po á 8,04 Eur a 2 krát po á 8,39 eur. Celkovo
súd žalovanému priznal krátenú náhradu trov právneho zastúpenia tak, ako si ju uplatnil žalovaný v
sume 4.134,45 Eur s DPH, hoci si mohol ju uplatniť v sume 4158,45 Eur s DPH, čo bolo spôsobenépravdepodobne chybou v počítaní. V zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. priznanú náhradu trov konania uložil
zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 O.s.p./ (z podania musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
- neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz

neboli uplatnené /§ 205a O.s.p./,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods. 3 O.s.p., časť prvej vety za bodkočiarkou.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.
V prípade, že povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona /zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok/.