Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 11. október 2013

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/386/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226316
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2013:3112226316.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej
škody X.XXX,XX € a nemajetkovej ujmy XXX,XX€, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá
vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov. Ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený
navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného
poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá

vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX uzavretej s dlžníkom E.
A., nar. XX.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX XXXXX/
XXXX. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému

založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci
a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej veci uviedol všetky informácie,
ktoré sú mu známe, pretože exekučný súd navrhovateľovi neoznámil spisovú značku exekučného
konania.

Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného
poriadku). V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského
súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno stotožňovať srozhodnutím rozhodcovských komisií. Rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa rozumeli rozhodnutia
v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207
Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov

rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991
zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského
súdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku ale
podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. j/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého
súdny výkon pripúšťa zákon.

Exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní od doručenia takejto žiadosti. Exekučná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatnývplyvnačaspotrebnýkposúdeniuarozhodnutiu.Exekučnýsúdrozhodoložiadostioudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 13.4.2012, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 26.7.2011. K rozhodnutiu o poverení tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 262 dní.

Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného
súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľom a vyššie menovaným

povinným pre vymoženie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX, pričom exekučná
vec bola súdnym exekútorom zaevidovaná pod EX XXXXX/XXXX. Ďalej navrhovateľ uviedol, že
nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na
vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis
exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu

exekútorovi. Exekučný súd neoznámil navrhovateľovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii
exekučného konania na všeobecnom súde.

Podľa navrhovateľa nesprávny úradný postup súdu charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,

bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na
strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu,
keď bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný
judiciálny proces, sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil

mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný
súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej
žalobe. Zákonodarca kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť

všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len
vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu
dôjde včas, t.j. v lehote stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu
právnej istoty nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde

neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva,
pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo
takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom. Exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa
na zaplatenie dlhu, čím formálne vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi

navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej strane totiž existuje relevantný exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok,
ale tento je materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať
občianske súdne konanie a žiadať ochranu práva pred súdom na zaplatenie istiny a príslušenstva,
pretože existenciou rozhodcovského rozsudku je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej.

Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex
offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok rovnocenný exekučný titul ako
rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil

až po veľmi dlhej dobe a neexistuje okolnosť, ktorá by umožnila vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy

Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS
13/05).

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda v celkovej výške X.XXX,XX € predstavujúca náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v konaní,
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere.

Zároveň navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom

čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
navrhovateľa. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní poškodeného,

že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov,
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože
by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude zamietnutá. Postup exekučného
súdu zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Ako ďalšie dôvody na

podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v
spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u
navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,

úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho

majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a
zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu XXX,XX €, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).

Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadalodporcuopredbežnéprerokovaniejehonárokunanáhraduškody,avšakbezpozitívnejreakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v

zmysleust.§152ods.2vetadruháinfineOSProzhodolozákladevecitak,žeodporcajezodpovednýza
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkompostupom, ktorým by správne interpretoval a aplikoval ust. 44 ods. 2 Ex. poriadku a aby súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu X.XXX,XX € a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 605,31 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 20.9.2013, súdu doručeným 1.10.2013 žiadal návrh zamietnuť
ako nedôvodný a navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania. Uviedol, že už v návrhu sa vyskytujú
viaceré nedostatky, napr. neuvedenie spisovej značky príslušného exekučného konania, pod ktorou
je vedené na súde, absencia relevantných údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré

majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody.
Navrhovateľ tak preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
sám. Zdôraznil, že z návrhu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ uvádza
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo
vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v
podobe prieťahov. Nie je teda jednoznačné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu.

Čo sa týka prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ neuvádza
kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne
v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má
predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že
tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to, že všeobecný

súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc
má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom
na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bol okresnému súdu doručený predmetný návrh vo veci, je
zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne
konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom
R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. K tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu poukázal odporca na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení

zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ

(Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia
Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule.

Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia
v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu
oporu v zákone. Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ". V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuuvedené,žesprávnosťaplikácie

dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Argumentácia navrhovateľa
je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku sa správne aplikuje na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Navrhovateľ
argumentoval aj judikatúrou Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či

došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone
(porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti
poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy"

obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s
ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." Kzamietnutiu návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím
návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa
neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Napriek absencii legálnej definície pojmu

nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto
oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou
orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Odporca odkázal v tejto súvislosti na nasledovné judikáty:
rozsudok NS ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04,
uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007. Je nepochybné, že posúdenie veci a

vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v
rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia
ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Z
ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zrejmé,
že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o.
i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už

právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných navrhovateľom splnená. Predmetné
rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní

o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zároveň v
tejto súvislosti poukazuje odporca aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie

na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva navrhovateľa

na zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky

rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa

názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského

právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo

o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k uvedenému

ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje existenciu prieťahov
v konaní za preukázanú. Taktiež poukázal na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a vzniesol
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15- dňovej lehoty od
doručeniažiadostioudeleniepovereniapreddňom23.4.2009(t.j.trirokypreddňom,kedyboliodporcovidoručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Ďalej, pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu
škody. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je

možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa
neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Čo sa týka prípadov uplatnenia
majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v
prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha.

V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, v tejto
súvislosti odporca poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave
zo dňa 31.05.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE

94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v
návrhoch namieta. Odporca upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ uplatnil nárok novým návrhom,
musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybnosti priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však nepreukázal a ani preukázať

nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu.
Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom
na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď ... Na základe
všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani
výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, v prvom rade vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb

a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011. V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami

či rozumnou úvahou. Odporca považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej
ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu
odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej

náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých
malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti
navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok
z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v
ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v tejto súvislosti priložil list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný
stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala

na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary
Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé,
že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej

komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach
štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa

na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,
s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom
zdôraznil, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, aniprípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po
zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr

za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím
neodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastky,čiužvpodobemajetkovejškodyalebonemajetkovejujmy.

Dňa 10.10.2013 navrhovateľ súdu doručil e-mailom návrh zo dňa 3.10.2013 na zrušenie vytýčeného

termínu pojednávania na deň 11.10.2013 z dôvodu jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. s tým, že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Súd
uznesením zo dňa 11.10.2013 návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil. E-mailom zaslal súdu návrh na zrušenie

pojednávania z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým
nevyslovil zaujatosť sudcu. Návrh na zrušenie pojednávania nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p.
Návrh na prerušenie konania, ktorému nebolo vyhovené, nie je sám o sebe dôležitým dôvodom na
odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 1 O.s.p.. Námietka zaujatosti sudcu vznesená navrhovateľom

bola Krajským súdom v Trenčíne vyriešená. Okresný súd je preto povinný vo veci konať za účelom
zabezpečenia ústavného práva odporcu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. O termíne
pojednávania mal navrhovateľ vedomosť od 3.9.2013, kedy mu bolo doručené predvolanie, mal teda
reálnu možnosť sa ho zúčastniť. Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods. 4 O.s.p.

neoznámil, že pojednávanie odročí.

Odporca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil hospodárnosťou konania a nepožiadal o odročenie
pojednávania s tým, že sa k veci písomne vyjadril.

Preto súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov.

Súdvykonaldokazovanieoboznámenímnávrhunazačatiekonania,častispisuOkresnéhosúduTrenčín
sp. zn. 61Er XXXX/XXXX, a to žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 14.9.2011,
uznesenia Okresného súdu Trenčín č.k. XXEr/XXXX/XXXX-XX zo dňa 20.3.2012, písomného vyjadrenia

odporcu zo dňa 20.9.2013 vrátane príloh, návrhu navrhovateľa na zrušenie termínu pojednávania a na
prerušenie konania zo dňa 3.10.2013, sťažnosti navrhovateľa adresovanej Ústavnému súdu SR zo dňa
13.12.2012 a zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er XXXX/XXXX súd zistil, že dňa 14.9.2011 súdny exekútor

JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie
vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX XXXXX/XX v prospech navrhovateľa
v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu zápisnične spísaného u exekútora
dňa 26.7.2011 proti povinnému A. E. za účelom vymoženia XXX,XX € s príslušenstvom na základe
exekučnéhotitulu-rozsudkuStálehorozhodcovskéhosúduzriadenéhoSlovenskourozhodcovskoua.s.,

Bratislava spis. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 7.4.2011.

Okresný súd Trenčín vydal dňa 20.3.2012 uznesenie č.k. 61Er XXXX/XXXX-XX, ktorým žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského
súdu nie je spôsobilým exekučným titulom. Rozhodcovský súd zaviazal rozhodcovským rozsudkom

povinného na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi, okrem iného na neprimeraný
úrok vo výške 0,25% denne, uplatnený nárok neposúdil podľa predpisov na ochranu práv spotrebiteľov.
Navrhovateľ nepreukázal, žeby bol úver poskytnutý povinnému na výkon povolania, zamestnania, alebo
podnikania. Zmluva o úvere neobsahovala zákonom č. 258/2001 Z.z. vyžadovaný údaj o RPMN, preto je
úverbezúročnýabezpoplatkov,čorozhodcovskýsúdnezohľadnil.Exekučnýsúdsúladrozhodcovského

rozsudku so zákonom preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.Uvedené uznesenie bolo navrhovateľovi cestou jeho právneho zástupcu riadne doručené a nenapadol
ho odvolaním, preto nadobudlo právoplatnosť dňa 12.4.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia/ďalejlenzákonč.514/2003Z.z./štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci,

a/ nezákonným rozhodnutím,
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§ 5ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím

má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci,
ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre
nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súdnazákladetvrdenínavrhovateľa,uvedenýchvnávrhuzistil,žetentosi uplatňujenáhradumajetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu videl navrhovateľ i v tom, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, keďže
rozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale

žiadosť o udelenie poverenia zamietol, čím prekročil svoju právomoc a založil prekážku právoplatne
rozhodnutej veci. S týmto právnym posúdením navrhovateľa sa súd nestotožňuje, keďže skutkové
tvrdenie navrhovateľa o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k
rozhodnutiu súdu, ktorým súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia a preto súd uzavrel, že navrhovateľ
sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy aj titulom nezákonného rozhodnutia.

Súd potom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zisťoval existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu
zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi,
2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. V prípade nesplnenia čo i len jednej z podmienok, nemožno konštatovať
zodpovednosť štátu za vznik škody.Zákonč.514/2003Z.z.v§9ods.1považujezanesprávnyúradnýpostupajporušeniepovinnostiorgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia,
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2011, teda v čase podania žiadosti

o udelenie poverenia na súd, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie
súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej veci navrhovateľa proti povinnému E. A. pre vymoženie

peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č.: XXXXXXXXX, pričom exekútor JUDr. Rudolf Krutý uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn.
EX XXXXX/11. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na začatie konania uvádzal, že nemôže označiť spisovú
značku súdneho exekučného konania, pretože mu ju súd neoznámil, nie je to pravdivé tvrdenie, pretože
spisová značka predmetného exekučného konania bola uvedená na uznesení exekučného súdu, ktorým

bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ktoré bolo navrhovateľovi riadne
doručené. Súd vlastným šetrením zistil, že ide o exekučné konanie vedené na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. XXEr/XXXX/XXXX. Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 14.9.2011
bola na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom exekučný súd po preskúmaní rozhodcovského rozsudku rozhodol dňa 20.3.2012 tak,

že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V prvom rade súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam
uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre
exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala

aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Rovnaký výklad ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého sa lehota 15 dní nevzťahuje na negatívne rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia, podal aj Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013.
Súd ďalej zdôrazňuje, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení

účinnom v čase podania žiadosti na súd, sa tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti v žiadnom
prípade nevzťahuje na situáciu, keď súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného
poriadku. Takýmito exekučnými titulmi sú v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení
zákona č. 102/2011 Z.z. účinného od 1.6.2011 sú vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a

rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Navrhovateľ navrhoval vykonať predmetnú exekúciu
práve na základe rozsudku rozhodcovského súdu. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne
porušenie lehoty na rozhodnutie.

Súd poukazuje na to, že oneskorenie v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne

spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku
vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný súd
musí vzhľadom na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti
na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a Zákone o spotrebiteľskýchúveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu
nemožno z týchto dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich

odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovní
európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením
navrhovateľa, že po právnej stránke nešlo o zložitú vec.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala

vzniknúťnezákonnýmuznesenímozamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,súd
po preskúmaní veci konštatoval, že ani v tomto smere návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ argumentoval,
že exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu, bez legálnych
predpokladov založil svoju právomoc, realizoval úplný judiciálny proces, postavil sa do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom

vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, čím porušil zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2
ods. 2 Ústavy SR).Taktiež namietal, že v dôsledku uvedeného uznesenia bol vo veci založený stav res
iudicata, kedy navrhovateľ už nemá možnosť iniciovať občianske súdne konanie a žiadať ochranu práva
pred všeobecným súdom. Ako už bolo vyššie uvedené exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti o
udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal súlad žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Konal tak
preto, lebo mu to ukladá ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súladom exekučného titulu so
zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe
možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na
základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2

Exekučnéhoporiadku,zákonč.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívust.§45priznávaexekučnému
súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Exekučný súd má
v zmysle § 45 zákona o rozhodcovskom konaní možnosť zastaviť exekúciu napriek právoplatnému
rozhodcovskému rozsudku, ak tento rozsudok má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie
exekúcie v predmetnej exekučnej veci, neprekročil svoju právomoc, ako to v návrhu uvádza navrhovateľ
a na vec nemožno aplikovať ust. § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého pri prekročení právomoci

orgánomverejnejmociniejepotrebné,abybolorozhodnutiezrušenéalebozmenené.Danosťprávomoci
exekučného súdu vykonať namietané preskúmanie exekučného titulu bola opakovane konštatovaná
rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal odporca vo svojom písomnom vyjadrení. Súd
zdôrazňuje, že navrhovateľ nepodal odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá skutočnosť sama o sebe je v zmysle § 6 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. dôvodom na nepriznanie nároku na náhradu škody. Právoplatné uznesenie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nebolo do dňa vyhlásenia tohto rozsudku
zmenené alebo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť tak, ako to ma na mysli ustanovenie § 5
a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a preukázanie splnenia tejto podmienky bolo v danej veci podstatné pre
ustálenie vzniku zodpovednosti štátu za škodu.

Pokiaľ navrhovateľ požadoval, aby súd konštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, súd k tejto požiadavke navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov
v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných
práv fyzických a právnických osôb.

Pretože neboli preukázané základné predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
privýkoneverejnejmocipodľazákonač.514/2003Z.z.,atonesprávnyúradnýpostupsúduspočívajúciv
nedodržaní lehoty na vydanie súdneho rozhodnutia o žiadosti na udelenia poverenia, ako ani existencia
nezákonného právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom, súd sa ďalej nezaoberal ostatnými zákonnými podmienkami zodpovednosti za
škodu ani nemajetkovou ujmou, ale návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov konania. Odporcovi trovy konania nevznikli, preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným

počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.