Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. november 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/370/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112205501
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7112205501.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti H. G. T. nar. XX.XX.XXXX a N. Y. T. nar.
XX.XX.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach
detí rodičov matky G. T. nar. X.X.XXXX bývajúcej v A. č. XXX zastúpenej JUDr. Melániou Knopovou
advokátkou so sídlom v Košiciach na Štúrovej ul. č. 20 a otca Ing. H. T. nar. XX.X.XXXX bývajúceho
v K. - R. na Q. T. T. XXXX/X v Českej republike o návrhu otca na návrat maloletých detí do krajiny

obvyklého pobytu o odvolaní matky a otca proti uzneseniu Okresného súdu Košice I z 23.9.2013 č.k.
11P 26/2012-624 v spojení s opravným uznesením z 14.10.2013 č.k. 11P 26/2012-653 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o nariadení návratu maloletých detí do miesta obvyklého pobytu
do Českej republiky, povinnosti matky odovzdať maloleté deti otcovi po uplynutí lehoty na plnenie, ak
maloleté deti nevráti do Českej republiky a povinnosti otca v prípade návratu matky a maloletých detí do
Českej republiky zabezpečiť im primerané ubytovanie na svoje náklady až do rozhodnutia príslušného

súdu v Českej republike o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, prípadne rozvodu
manželstva.

M e n í uznesenie vo výroku o povinnosti matky zabezpečiť navrátenie maloletých detí v lehote jedného
mesiaca od právoplatnosti uznesenia tak, že matka je povinná zabezpečiť navrátenie maloletých detí

do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Z r u š u j e uznesenie vo výroku o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením nariadil návrat mal. H. G. T. nar. XX.XX.XXXX a mal. N. Y. T.
nar. XX.XX.XXXX do miesta obvyklého pobytu do Českej republiky. Matke uložil povinnosť zabezpečiť
navráteniemaloletýchdetívlehote1mesiacaodprávoplatnostiuznesenia. Vprípade,žematkavsúlade

s výrokom dva tohto uznesenia maloleté deti nevráti do Českej republiky, je povinná odovzdať maloleté
deti otcovi po uplynutí tejto lehoty. V prípade návratu matky a maloletých detí do Českej republiky uložil
otcovi povinnosť zabezpečiť až do rozhodnutia príslušného súdu v Českej republike o úprave práv a
povinností rodičov k maloletým deťom, prípadne rozvodu manželstva primerané ubytovanie na svoje
náklady. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie matka aj otec.

Otec napadol výroky uznesenia o uložení povinnosti matke navrátiť maloleté deti v lehote 1 mesiaca
od právoplatnosti uznesenia, ktorý navrhol zmeniť tak, aby bola matka povinná zabezpečiť navrátenie
maloletých detí v lehote 3 dní právoplatnosti uznesenia a výrok o trovách konania účastníkov, ktorý
žiadal zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo vzťahu k výroku o povinnosti

matky zabezpečiť navrátenie maloletých detí v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti uznesenia uviedol,
že cieľom návratového konania je zabezpečiť bezodkladný návrat neoprávnene premiestnených alebozadržiavaných detí do krajiny ich obvyklého pobytu (čl. 1 predmet Dohovoru písm.a/). K naplneniu
tohto cieľa súd musí postupovať pre neho najrýchlejším možným postupom (čl. 2 Dohovoru, čl. 11
ods. 3 Nariadenia). Práve z hľadiska rýchlosti naplnenia cieľa konania považuje lehotu 1 mesiaca

od právoplatnosti uznesenia za neprimerane dlhú, neodôvodnenú a v žiadnom prípade nie najkratšie
možnú, ako vyžaduje Dohovor. Z doterajšieho konania matky je zjavné, že dobrovoľne deti do Českej
republiky nemieni navrátiť a z toho dôvodu jednomesačnú lehotu využije v plnom rozsahu, čím bude
protiprávny stav predlžovať práve o stanovenú lehotu. Súd prvého stupňa podľa doporučenia Krajského
súdu v Košiciach odložil vykonateľnosť uznesenia až po jeho právoplatnosti. Toto doporučenie je

podľa jeho názoru v rozpore s procesnými pravidlami O.s.p.. Uvedené odloženie vykonateľnosti je
podľa Dohovoru neprípustné - nie je najrýchlejším možným postupom súdu vedúcim k naplneniu cieľa
a len umelo predlžuje trvanie protiprávneho stavu. Vnútroštátna procesná norma súd k odloženiu
vykonateľnosti až po právoplatnosti nijak nezaväzuje. Súd prvého stupňa mal možnosť nezahrnúť
odloženie vykonateľnosti až po právoplatnosti do napadnutého výroku, pričom v petite svojho návrhu
žiadal uložiť matke povinnosť maloleté deti do Českej republiky vrátiť do 14 dní od doručenia uznesenia.

Ustálená judikatúra súdov Slovenskej republiky tiež uvádza nariadenie návratu, kde lehota k splneniu
povinnosti dieťa navrátiť začína plynúť doručením uznesenia. Súdy používajú krátke (15 dní) až veľmi
krátke (3 dni) lehoty, aby naplnili záväzok vyplývajúci z Dohovoru. Vzhľadom k tomu, že odloženie
vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti už nie je možné rozhodnutím o tomto odvolaní
úplne napraviť, navrhuje aspoň, aby odvolací súd napadnutý výrok zmenil skrátením jednomesačnej

lehoty na lehotu trojdňovú. Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa trov konania účastníkov, uviedol, že súd
prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách ust. § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p., kde je uvedené,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, pokiaľ sa konanie
mohlo začať aj bez návrhu. Domnieva sa, že aplikácia ust. § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p. na uvedené
konanie je zrejme nesprávna. Konanie je začaté vždy na návrh osoby, inštitúcie alebo iného orgánu,

ktorý tvrdí, že dieťa bolo premiestnené alebo zadržané konaním porušujúcim jej (jeho) opatrovníckeho
práva (čl. 8 Dohovoru), obdobne čl. 11 Nariadenia. Nariaďovať návrat maloletého dieťaťa bez toho, aby
to oprávnená osoba navrhovala je zjavne nezmyselné a rovnako Dohovor ani Nariadenie túto možnosť
nepripúšťajú. Súd prvého stupňa k tomuto záveru pravdepodobne dospel aplikáciou ust. § 81 ods. 1
O.s.p., ktoré stanovuje, že aj bez návrhu súd môže začať konanie vo veciach starostlivosti o maloletých.

Vnútroštátna procesná norma síce zaraďuje systematicky uvedené konanie do kategórie konaní s
názvom starostlivosť súdu o maloletých (§ 176 ods. 2 O.s.p.), ale medzinárodná zmluva či nariadenie,
podľa ktorých sa uvedené konanie riadi, sú právnymi predpismi s vyššou váhou ako vnútroštátne zákony
a možnosť začatia konania o navrátenie dieťaťa bez podania návrhu nepripúšťa. Vyjadril názor, že súd
mal aplikovať ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci plný

úspech, náhradu nákladov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Poznamenal, že 24.2.2013 si uplatnil v zmysle ust. § 147 ods. 1 O.s.p. od
matky maloletých detí a jej právnej zástupkyne nárok na náhradu hotových výdavkov vo výške 222,95
€, ktoré mu preukázateľne vznikli v súvislosti s jeho zbytočnou cestou na pojednávanie súdu, ktoré bolo
odročené z dôvodov na strane matky maloletých detí. O tomto jeho nároku súd prvého stupňa doposiaľ

nerozhodol. Vyjadril názor, že ani v prípade, ak by sa hypoteticky odvolací súd stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa o správnosti aplikácie ust. § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p. na uvedené konanie, nie je možné
jeho nárok podľa ust. § 147 ods. 1 O.s.p. týmto odmietnuť, nakoľko nárok podľa ust. § 147 ods. 1 O.s.p.
je nezávislý na výsledku konania.

Matka podala odvolanie samostatne, ako aj prostredníctvom právnej zástupkyne. Matka vo svojom
odvolaní uvádza, že na poslednom pojednávaní 23.9.2013 jej nebol daný priestor na vyjadrenie, preto
podáva odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu.
Namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Zdôraznila, že deti v roku 2011 prišli domov so súhlasom otca. Ak by otec s ich odchodom

z ubytovne nesúhlasil, sotva by ich sám presťahoval, neasistoval by jej pri podaní prihlášky na vysokú
školu v Prešove v akademickom roku 2011/ 2012, nebol by prítomný v jubilejný prvý deň dochádzky
ich dcéry v materskej škole v Košiciach, nenavrhol by plán zobytnenia podkrovia v dome, kde teraz
býva, aby mali oddelené bývanie a nesnažil by sa nájsť si zamestnanie v Kechneci, aby tu mohli v
prípadeneúspechusbrazílskymprojektomžiť.Zuvedenéhovyplýva,žepredpodanímjehonezmyselnej

žiadosti o návrat nikam, spoločným úsilím vytvorili obvyklý pobyt deťom na Slovensku. Na tom, že by
sa mali deti alebo ona presťahovať do Českej republiky, sa nikdy nedohodli. Vyjadrila názor, že články
Dohovoru sa teda v ich prípade nedajú aplikovať, pretože nejde o žiadne neoprávnené premiestnenie
ani zadržiavanie. Spolu s otcom konali vedome a systematicky tak, aby s deťmi žili dôstojne a hlavne,aby sa už nikdy nemuseli sťahovať. Ich dcéra absolvovala do troch rokov veku celkom 8 sťahovaní.
Syn do prvých narodenín zmenil adresu trikrát. Sám otec maloletých detí priznal, že ich na Slovensko
priviedol. Po hádke na Slovensku natrvalo odišiel a viac sa nevrátil. Ponúkala mu možnosť tráviť spolu

Vianoce (mailová komunikácia z konca roku 2011), čo odmietol. Predtým v lete na dovolenke v Tatrách
po hádke ju nenechal nastúpiť k nemu a deťom do auta a odišiel. Nakoľko vtedy ani nie trojročná dcérka
strašne plakala, keď videla, že sa márne snaží dostať do idúceho auta, o chvíľu sa vrátil a na tvári mal
víťazoslávny úsmev. Na Vianoce trval na tom, že si deti bez nej odnesie k svojim rodičom. Začiatkom
januára 2012 trval na tom, že si deti bez nej odvezie ku kamarátovi. Koncom januára si bez nej odviezol

dcéru. Jednoducho sa na niečom dohodli a vytvorili deťom nový domov, náhle sa otočil o 180 stupňov,
predviedol jej ukážku toho, ako dosiahne svoj nový plán, potom sa snažil vytvoriť si preň priestor a
nakoniec ho vykonal. Vzal dcére stabilitu, kamarátov, kolektív, brata, matku, synovi sestru. Podmienil
jej návrat podpisom zmluvy o zúžení BSM. Ďalej namietala, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
pretože ona a jej právna zástupkyňa žiadali, aby súd dal podnet na psychologické vyšetrenie otca z

dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu sexuálneho zneužívania maloletej. Namiesto tohto
vyšetrenia otca jej súd položil dve otázky, či videla, že by niekedy manžel sexuálne obťažoval niektoré
zo spoločných detí a či sa manžel správal v spálni agresívne. Z jej odpovedí sa súd uzniesol, že k
žiadnemu sexuálnemu obťažovaniu nedošlo a ohrozil tak zdravie jej detí. V správe zo šetrenia Úradu
mestského obvodu Poruba z 18.9.2013 je zmienka o povesti otca. Na adrese, kde sa šetrenie konalo

otec nemôže mať zlú povesť, keďže reálne obýva byt svojich rodičov a v prípade, že by sa mal starať
o deti, tieto by bývali tiež u nich, nakoľko on sám na výchovu dvoch detí nemá čas ani predpoklady.
Čosi o rodine vypovedá aj ten fakt, že matka od vlastného syna pýta mesačne 9.000 Kč za obývanie
jej 2-izbového bytu, kde náklady na jednu osobu sotva presiahnu 3.000 Kč. V návrhu na vykonanie
dokazovania šetrením susedských vzťahov mala na mysli jeho skutočnú adresu, kde jeho rodina žije

viac ako 20 rokov a to T. T. XXXX/X, K. - R.. Poukázala tiež na vyjadrenia kolízneho opatrovníka, ktorý
neodporúčal a nesúhlasil s tým, aby boli deti vykázané z vlasti a navrhol, aby bol návrh otca zamietnutý.
Súd však názor kolízneho opatrovníka odignoroval a v odôvodnení nie je ani zmienka o tom, prečo
tak urobil. Domnieva sa, že súd prvého stupňa neriešil otázku toho, čo je najlepšie pre maloleté deti.
Ďalej uviedla, že od podania návrhu otca uplynula taká dlhá doba, že deti si vytvorili a upevnili väzby na

Slovensku v X. a A.. Navštevujú krúžky zamerané na šport a rozvoj kognitívnych zručností. Dcéra má
kamaráta, s ktorým plánujú svadbu, s deťmi v obci hrávajú futbal na ihrisku, naháňajú sa, pretekajú na
bicykloch, dcéra absolvuje detské prímestské tábory. Syn so svojou sestrou sú nerozluční kamaráti a
majúspoločnýchkamarátovamnožstvozáľub,ktorésúprenichprioritou.Kolíznyopatrovníktozohľadnil
pri vyslovení svojho stanoviska, avšak súd prvého stupňa to nebral do úvahy. Násilné vysťahovanie

detí do cudzieho prostredia k cudzím ľuďom, kde sa rozpráva iným jazykom, do podmienok, ktoré
zďaleka nekorešpondujú s tými, ktoré majú doma, izolovanie od kamarátov, pretrhanie väzieb, ktoré
dva roky budovali, by znamenalo obrovské stresy s negatívnymi následkami na ich psychický vývin.
V rozhodnutí sa uvádza, že otec je povinný zabezpečiť im byt, ale prečo tam nie je, že je povinný aj
uhrádzať náklady za byt. V prípade návratu do Českej republiky bude odkázaná na otca detí, ktorý po

dobu dvoch rokov neprispieval na chod ich domácnosti ani korunou a zabezpečoval im len náklady
na živobytie spolu po 116 € mesačne. Tiež nepreukázal, že sa bude vedieť finančne postarať o deti.
Súd jej nedal záruku, že v prípade, ak sa konanie vo veci úpravy rodičovských práv a povinností po
rozvode bude ťahať ešte dva roky a ona si nebude vedieť nájsť prácu tak, aby mohla platiť aj nájom
v manželovom byte, materské školy, výživu, ošatenie či iné výdaje, že to všetko bude pre deti a pre

ňu zabezpečené. Terajšie podmienky pre výchovu maloletých detí sú podstatne lepšie ako pobyt v
prašnej K., k čomu dokladá dokument o znečistení. Uviedla, že otec detí si zámerne nebuduje vzťah
so synom, to má za následok, že syn otca opisuje, že tata je ten, kto mu dal vláčik. Otec odmieta
využívať možnosť navštevovať deti, k tomuto má dôkaz aj kolízny opatrovník, ale súd sa o to nezaujímal.
Namietala, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože deti sú

na Slovensku od začiatku plne spoločensky integrované a to aj zásluhou samotného otca. Syn strávil
prvé dva mesiace života na Slovensku, potom len päť mesiacov v Českej republike a odvtedy až dodnes
žije na Slovensku. Zákon vychádza z toho, že dieťa si dňom podania nejakej žiadosti prestáva vytvárať
väzby na prostredie, v ktorom sa nachádza. Je však logické, že tomu tak nie je. V Českej republike
miera integrácie nepresiahla ani základné predpoklady uzatvárania kamarátskych vzťahov. Maloletý

N. Y. mal totiž v čase, kedy sa vrátili na Slovensko natrvalo iba sedem mesiacov. H. G. nemala ani
jedného kamaráta rovesníka. Z uvedeného je zrejmé, že nemôže ísť o neoprávnené premiestnenie, keď
sa sťahovanie konalo za prítomnosti a teda so súhlasom otca detí, nemôže ísť ani o zadržiavanie, lebo
v skutočnosti otec odišiel od nich, nie oni od neho a za krajinu obvyklého pobytu sa považuje krajina,v ktorej má dieťa vytvorené väzby a takouto krajinou je Slovenská republika. Namietala tiež, že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, pretože súd prvého stupňa jej svojím rozhodnutím
zakazuje vykonávať jej povinnosti. Podľa čl. 5 Dohovoru zahŕňa takzvané opatrovnícke právo práva

týkajúce sa osobnej starostlivosti o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Maloleté deti jej boli
predbežne zverené do starostlivosti a otec má upravený styk z vážneho dôvodu na každú druhú sobotu
za jej prítomnosti. Tým sa stáva nariadenie návratu detí, či povinnosť predať maloleté deti otcovi bez jej
súhlasu nevykonateľným, rozporuplným a celé konanie zmätočným. Namietala tiež, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., pretože jej ako účastníčke konania nebol daný priestor na

vyjadrenie sa k informáciám, ktoré súdu poskytol na pojednávaní otec detí. K odvolaniu pripojila údaje
stiahnuté z internetu o znečistení ovzdušia v Čechách, konkrétne v K..

Právna zástupkyňa matky vo včas podanom odvolaní uviedla, že podáva odvolanie proti uzneseniu súdu
prvého stupňa z dôvodu, že súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, preto navrhuje, aby odvolací súd zrušil uznesenie

súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie. Namietala, že konajúci súd sa vôbec nezaoberal
mierou integrácie oboch maloletých detí do sociálneho a rodinného prostredia v Českej republike, kde
mali mať obidve deti obvyklý pobyt. Rovnako sa nezaoberal návrhmi kolízneho opatrovníka a jeho
šetrením pomerov, v ktorých deti žijú. Od 29.5.2011 sa maloleté deti na Slovensku plne integrovali
do sociálneho a rodinného prostredia. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rodičia maloletých

detí naposledy viedli spoločnú domácnosť a spoločne hospodárili v Českej republike a to v K. T. do
29.5.2011, kedy otec presťahoval deti spolu s ich matkou do A. na Slovensko na základe dohody
s matkou. Ostatné hnuteľné veci z K. T., ktoré nemohli previezť v máji 2011, autom previezli do A.
v septembri 2011. Od mája 2011 sa o maloleté deti fakticky stará matka sama, otec na výživu detí
prispieva v minimálnej miere 1.500 Kč na každé dieťa. Poukázala na zarážajúci údaj v odôvodnení

napadnutého uznesenia, že otec predložil písomný prísľub súkromných jasieľ Mrňousek, kde by mal.
N. Y. mohol byť prijatý do predškolského zariadenia, kde cena mesačného pobytu v jasliach činí 6.500
Kč. Je zarážajúce, že otec podľa vlastného vyjadrenia prispieva na pomery v Slovenskej republike
1.500 Kč nadštandardne na základe predbežného opatrenia. Na základe predbežného opatrenia je
aj upravený styk otca s maloletými deťmi, s podmienkami ktorého však otec nesúhlasí a s deťmi sa

od 8.3.2013 nestretol. Nakoľko otec opakovane tvrdí, že nedal súhlas na vysťahovanie do Slovenskej
republiky s maloletými deťmi, zvažuje riešiť tento problém prostredníctvom justičného orgánu v krajine
údajného obvyklého pobytu maloletých detí, avšak nevie, ktorý súd je na konanie príslušný s poukazom
na právoplatné uznesenie Krajského súdu v Prahe sp.zn. 28Co 98/2013 z 27.2.2013, ktorým nebola
prenesená miestna príslušnosť Okresného súdu Praha Východ na Okresný súd v Ostrave. Ďalšou

podstatnou skutočnosťou, ktorou bol konajúci súd povinný sa zaoberať v rámci rozhodnutia o návrate
maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu po zistení obvyklého pobytu maloletých detí bezprostredne
pred premiestnením alebo zadržaním a výkonu opatrovníckeho práva rodičov, či neexistujú skutočnosti,
pre ktoré nemusí justičný orgán dožiadaného štátu nariadiť návrat dieťaťa vyplývajúceho z čl. 13
Dohovoru. Vyjadrila názor, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k splneniu

alebo nesplneniu podmienky uvedenej pod písm.b/ citovaného ustanovenia Dohovoru. Podľa názoru
súdu neexistujú také závažné skutočnosti, pre ktoré justičný orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť
návrat maloletých detí, pretože v konaní údajne nepreukázala svoje tvrdenia o fyzickom a psychickom
týraní, sexuálnom zneužívaní mal. H. G. zo strany otca. Nezistil ani žiadne existujúce nebezpečenstvo,
že by návrat deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Čestné prehlásenie starej matky, ďalej správy z psychiatrického vyšetrenia maloletej, z psychologických
vyšetrení oboch detí nepovažoval za relevantný dôkaz a tieto bagatelizoval, keď poukázal na výpoveď
matky, že ju manžel nikdy sexuálne neobťažoval ani maloleté deti, teda išlo údajne o nepreukázané
tvrdeniezaúčelomoddialeniarozhodnutiavoveci.Zuvedenéhodôvoduaninenariadilvkonaníznalecké
dokazovanie za účelom preverenia pedofilných sklonov otca maloletej, keď existujú indície, ktoré by

bolo v záujme otca potrebné v konaní vyvrátiť. Súd sa nezaoberal ani trestným oznámením z 26.5.2012,
na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi pre zločin sexuálneho
zneužívania podľa § 201 ods. 1, 2 písm.d/ Trestného zákona 25.6.2012. Trestná vec bola postúpená
na ďalšie konanie miestne a vecne príslušnému orgánu v Českej republike. K tomu, aby súd mohol
zhodnotiť, či sú alebo nie sú dané okolnosti uvedené v čl. 13 Dohovoru justičné orgány vezmú do

úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný
orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Práve týmto zmluvné štáty sledujú, aby v prípade, ak už došlo k
neoprávnenému premiestneniu do iného zmluvného štátu a bolo porušené opatrovnícke právo jedného
z rodičov, boli v maximálnej miere chránené práva a oprávnené záujmy maloletého, ktorá zásada jevyjadrená vo vete druhej čl. 13 Dohovoru, kedy možno návrh odmietnuť. Pod sociálnym prostredím
treba rozumieť celkové sociálne pomery maloletého v mieste obvyklého pobytu, t.j. kým a ako bola
zabezpečená starostlivosť o dieťa, schopnosť zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa, o jeho výživu,

výchovu, spôsob jej zabezpečenia s prihliadnutím na potreby vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav,
vzájomné citové vzťahy medzi rodičmi navzájom a rodičmi a dieťaťom. Bez dôsledného posúdenia
kompletných informácií o týchto skutočnostiach ku zhodnoteniu existencie dôvodov uvedených v čl. 13
písm.b/ Dohovoru bolo právne posúdenie súdom prvého stupňa nesprávne. Poukazuje aj na skutočnosť,
že bydlisko rodiny na území Českej republiky už neexistuje a to od 29.5.2011. Otec údajne už od

mája 2011 býva v K. - R. u svojich rodičov, takže podľa jej názoru na základe dohody s otcom zrušili
spoločnú domácnosť v K. T.. V súčasnej dobe údajne otec žije v prenajatom byte, ktorý má v dlhodobom
prenájme od svojej matky. Byt je kompletne vybavený v podmienkach, ktoré nijako nešpecifikoval.
Nie je teda jasné, v akom prostredí by sa mala zdržiavať matka s deťmi, keď sa v správe uvádza,
že v byte je jedna izba pre deti, ktorá je zariadená, kde by sa zdržiavala matka, ktorá má právo a
povinnosť zabezpečovať starostlivosť o deti aj po eventuálnom návrate do Českej republiky. Z hľadiska

aplikácie Dohovoru je nutné garantovať ochranu zákonných a ústavných práv dieťaťa, ktorého záujem
má prvoradú dôležitosť v konkrétnej veci čo najúplnejšie zisteným skutkovým stavom a rovnako z neho
starostlivo odvodeným právnym posúdením veci. Preto musia byť eliminujúce dôvody návratu dieťaťa do
miesta obvyklého pobytu zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva
fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázaného návratu boli čo najväčšou

mierou pravdepodobnosti vylúčené. Zdôraznila, že z čl. 11 ods. 2 Nariadenia vyplýva, že pri uplatnení
čl. 12 a 13 Dohovoru sa musí zabezpečiť, aby maloleté dieťa malo možnosť vyjadriť sa v konaní, ak
sa to vzhľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Týmto problémom sa súd prvého
stupňa nezaoberal vôbec, hoci z predložených listín v konaní jednoznačne vyplýva, že je potrebné,
aby sa aspoň už 5-ročná H. G. v konaní vyjadrila a to súdom akceptovateľným spôsobom. Súd sa

nijako nezaoberal okolnosťami, pre ktoré výnimočne nemusí byť návrat nariadený a nezistil za pomoci
odborného posúdenia, či deti, najmä H. G., sú s ohľadom na vek a stupeň vyspelosti schopné vyjadriť
svoje potreby a priania, prípadne nezistil, či už za pomoci znalca alebo výsluchom dieťaťa ich vnútorný
postoj k návratu do domácnosti otca do K..

Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky a právnej zástupkyne matky uviedol, že zotrváva na svojich
účastníckych výpovediach z 10.4.2012 a 23.5.2012 pred súdom prvého stupňa a zdôrazňuje, že matka
v priebehu konania na súde prvého stupňa a ani v odvolaní na podporu svojich tvrdení neuviedla žiadne
nové dôkazy a zdôraznil, že o úmysle matky študovať na vysokej škole v Prešove vedel, nebránil jej
v tom a ako manžel ju v štúdiu podporoval. Uvedené štúdium však bolo podmienené jeho pracovnou

cestou do zahraničia a bolo plánované maximálne na obdobie jedného akademického roku, ktorý bol
podľa tvrdení matky detí postačujúci k tomu, aby s uznaním už absolvovaných predmetov z Masarykovej
univerzity v Brne absolvovala bakalársky študijný program. Nepopiera, že bol 3.9.2011 prítomný pri
odovzdaní a prevzatí mal. H. G. v materskej škole v Košiciach, ale rezolútne odmieta tvrdenie matky,
že bol prítomný pri zápise maloletej do materskej školy v Košiciach, nevie ani ako k tomuto zápisu

došlo. S každodennou návštevou materskej školy v Košiciach nesúhlasil, keď sa o tomto zámere od
manželky dozvedel a to predovšetkým s ohľadom na komplikácie s každodenným dochádzaním do
Košíc. Matka maloletých detí však na jeho názor nebrala žiaden ohľad a v súčinnosti so svojou matkou
dohodla možnosť prijatia mal. H. G. do materskej školy v Košiciach v tesnej blízkosti miesta výkonu
práce starej matky. Odmieta, že by jeho prítomnosť v materskej škole 3.9.2011 bola konkludentným

vyjadrením jeho súhlasu so zmenou obvyklého bydliska maloletých detí. Rovnako nepopiera, že pri
jednej zo svojich návštev v A. v októbri 2011 spracoval skicu podkrovných priestorov domu číslo
popisné XXX v A.. Táto skica však bola vytvorená práve za účelom, aby presvedčil matku detí o
nevhodnosti týchto priestorov pre akékoľvek trvalé bývanie. Matka detí však teraz účel vzniku skice
zámerne dezinterpretuje a považuje to za dôkaz svedčiaci o údajnom spoločnom zámere rodiny trvale

sa presídliť do SR. Uvedený zámer medzi nimi nebol nikdy seriózne a vecne prejednaný a už vôbec
nie odsúhlasený. Uvedená skica vznikla medzi 9.10.2011 a 11.10.2011, teda bezprostredne po tom,
ako matka detí udelila plnú moc svojej právnej zástupkyni na vedenie opatrovníckeho konania, o
čom on nemal žiadne tušenie. Dôrazne popiera, že by sa snažil nájsť si zamestnanie v Kechneci.
Nikdy nemal dôvod meniť svoje zamestnanie v K. T. za zamestnanie v Priemyselnom parku Kechnec.

Nikdy sa u žiadnej z firiem sídliacich v Kechneci neuchádzal o zamestnanie. Otázku zistenia, kde
sa pred podaním návrhu na návrat maloletých detí do Českej republiky nachádzal obvyklý pobyt
detí považuje za spoľahlivo a jednoznačne vyriešený a poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia
Okresného súdu Košice I č.k. 11P 26/2012-216 z 23.5.2012 a uznesenie Krajského súdu v Košiciachč.k. 7CoP 266/2012-278 z 12.9.2012, ako aj uznesenie Okresného súdu Košice I z 23.9.2013 č.k. 11P
26/2012-624. Pokiaľ matka maloletých detí tvrdí, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pretože nepripustil

dôkazy a to vypracovanie znalecko-psychologického vyšetrenia otca detí ohľadne jeho údajného
pedofilného chovania voči mal. H. G. a zistenie názoru mal. H. G. k otázke návratu do Českej republiky
uviedol, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj on považuje vznesené obvinenie za zjavne účelové,
vykonštruované a nepodložené akýmikoľvek dôkazmi. Toto obvinenie bolo vznesené len za účelom,
aby súd vo svojom meritórnom rozhodnutí aplikoval čl. 13 písm.b/ Haagskeho dohovoru, teda aby

nenariadilnávratdetídokrajinyobvykléhopobytu.Obdobnebolototokrivéobvineniematkoudetívyužité
aj v nadväzujúcich opatrovníckych konaniach. Vzhľadom k nebezpečnosti konania matky maloletých
detí, v ktorom stále pokračuje a dôsledkom, ktoré jej konanie už spôsobilo, musel riešiť túto situáciu
podaním trestného oznámenia za krivé obvinenie. K rovnakým záverom o účelovom podaní trestného
oznámenia matkou maloletej dospel tak vyšetrovateľ polície ČR (uznesenie založené v spise na č.l.
359), tak aj štátna zástupkyňa Okresného štátneho zastupiteľstva v Ostrave, ako aj prokurátor Okresnej

prokuratúry Košice - okolie, ktoré v prílohe predkladá. V uvedenom kontexte považuje návrh matky detí
navypracovanieznaleckéhoposudkuzazjavneneopodstatnenýaslúžiacilennaoddialenierozhodnutia
vo veci samej. Plne sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ako aj kolízneho opatrovníka, že nie
je vhodné zisťovať názor ani jedného z maloletých detí s ohľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť.
V tomto ohľade nie je možné maloletým vysvetliť predmet konania v kontexte Haagskeho dohovoru.

Prípadné zisťovanie názoru detí by mohlo viesť k neprípustnému tlaku na ne, aby sa rozhodli, či chcú
zostať s matkou, ktorá sa nechce vrátiť do Českej republiky alebo sa vrátiť k otcovi. Matka maloletých
detí sa v tomto ohľade úplne nevhodne snaží preniesť zodpovednosť za svoje konanie na maloleté deti,
ktorénemajúsohľadomnasvojvekarozumovúvyspelosťmožnosťposúdiťdôsledkysvojichprípadných
vyjadrení. V tomto smere tiež poukazuje na zvýšenú mieru sugestibility u detí takéhoto nízkeho veku.

V súvislosti s jednostranným výchovným prostredím, z ktorého bol v posledných mesiacoch nielen
absolútne vylúčený, ale je mu bránené v akomkoľvek kontakte s deťmi, považuje prípadne zistený
názor maloletých detí za značne skreslený, ovplyvnený názorom a vôľou matky detí a jej blízkych,
ktorí sú s deťmi v dennom kontakte. Prípadne zistený názor maloletých detí teda nebude prejavom
ich autonómnej vôle, ale reflexiou názoru dospelých, ktorý sú s nimi v kontakte. Ďalej uviedol, že

matka maloletých detí opakovane argumentuje vysokou mierou integrácie maloletých detí v Slovenskej
republike od podania návrhu do súčasnej doby. K uvedenému len opakuje, že v rámci aplikácie dohovoru
je podstatné, kde bol obvyklý pobyt maloletých detí bezprostredne pred neoprávneným zadržaním alebo
premiestnením. Vznik sociálnych väzieb a integrácia dieťaťa do prostredia v druhom štáte po tom, čo
došlo k nezákonnému premiestneniu či zadržaniu už nemôže mať na zmenu obvyklého pobytu žiaden

vplyv.Dohovorpredpokladábezprostrednúrepatriáciuvzťahovdostavupredneoprávnenýmzadržaním,
či premiestnením. Dĺžku trvania protiprávneho stavu rovnako ako nezákonný zásah medzinárodne
miestne nepríslušného Okresného súdu Košice - okolie do vzťahov medzi rodičmi a ich maloletými
deťmi on ako otec detí nezapríčinil. Organizácia vedenia konania spadá do výlučnej právomoci súdu
a on svojím konaním pred súdom prvého stupňa k tejto dobe nijak negatívne neprispel. Naopak,

súd opakovane upozorňoval na neúnosné predlžovanie dĺžky konania. Pokiaľ matka namieta, že súd
prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď vyhovel jeho návrhu na zmenu petitu a zaviazal ju na
povinnosť odovzdať maloleté deti otcovi v prípade, že sama dobrovoľne nezaistí návrat maloletých
detí do ČR v lehote určenej v druhom výroku napadnutého uznesenia, konštatuje, že týmto výrokom
súd prvého stupňa neupravuje pomery medzi rodičmi a maloletými deťmi. Tretí výrok napadnutého

uznesenia len zaisťuje vykonateľnosť rozhodnutia nariaďujúceho návrat, keď stanovuje konkrétnej
osobe konkrétnu povinnosť v prípade, že povinná osoba nesplní záväzok vyplývajúci z druhého výroku.
K doplneniu tohto výroku súd prvého stupňa pristúpil po tom, keď z priebehu doterajšieho konania
vyplynulo, že matka detí nebude ochotná rozhodnutie súdu dobrovoľne splniť. Ide preto jednoznačne
o preventívne opatrenie, ktoré by malo matku detí motivovať k dobrovoľnému splneniu povinností

vyplývajúcich z predchádzajúceho výroku. Pokiaľ matka detí stavia do rozporu napadnuté uznesenie s
predbežnými opatreniami prijatými v konaní pred Okresným súdom Košice - okolie sp.zn. 19P 89/2011
a preto napadnuté uznesenie považuje za zmätočné, považuje za potrebné zdôrazniť, že konanie pred
Okresným súdom Košice - okolie by malo byť po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého uznesenia
zastavené a Okresný súd Košice - okolie by mal vyhlásiť svoju medzinárodnú nepríslušnosť v zmysle

čl. 17 Nariadenia v prospech súdu v Českej republike. Zastavením konania stratia účinnosť aj prijaté
predbežné opatrenia. Ďalej uviedol, že striktne odmieta viesť polemiku ohľadne kvality ovzdušia a
púšťať sa do porovnávania štúdií kvality životného prostredia v Moravsko - Sliezskom kraji v porovnaní
s krajom Košickým. Túto argumentáciu považuje za nemiestnu a nesúvisiacu s predmetom konania.Pokiaľ matka detí namieta, že jej v priebehu konania nebol daný dostatočný priestor na reakciu k
jeho účastníckej výpovedi, podotýka, že matka detí bola prítomná na pojednávaní 23.9.2013 a bola
zastúpená advokátom na základe plnej moci pre celé konanie. Mala možnosť navrhovať dôkazy a

dostala príležitosť vyjadriť svoje stanovisko v záverečnej reči. Pokiaľ tieto možnosti vyjadrení prenechala
na splnomocnenú zástupkyňu, išlo o prejav jej slobodnej a vážnej vôle. K vyjadreniu otec pripojil žiadosť
Okresného štátneho zastupiteľstva v Ostrave č.k. 13Zn 1109/2013 o prevzatie trestného oznámenia na
G. T. nar. X.X.XXXX pre podozrenie zo spáchania zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1, 3 písm.c/
Trestnéhozákonníka,pretožejedôvodnepodozrivá,že26.5.2012napolicajnomoddelenívKošiciachvo

veci vedenej pod sp.zn. ORP-290/OVK-KS-2012 a neskôr v rámci súdnych konaní vo svojich podaniach
po riadnom poučení o trestnej zodpovednosti za uvedenie vedome nepravdivých údajov uviedla, že v
presne nezistenej dobe od 23.1.2012 do 9.5.2012 v K. - R. v byte na Q. T. T. č. XXXX/X mal Ing. H. T. nar.
XX.X.XXXX pohlavne zneužívať svoju maloletú dcéru H. G. T. nar. XX.XX.XXXX okrem iného tým, že ju
mal v dobe, keď sa o maloletú staral opakovane hladiť po pohlavných orgánoch, pričom toto jej tvrdenie
sa po policajnom preverovaní realizovanom Políciou Českej republiky, Mestským riaditeľstvom Polície

Ostrava, oddelením všeobecnej kriminality Poruba pod č. KRPT-219773/TČ-2012-070774 nepotvrdili a
vec bola odložená, pričom týmto svojím konaním podozrivá zdiskreditovala Ing. H. T. v prebiehajúcich
súdnych sporoch ohľadne jeho maloletých detí a vážne poškodila jeho rodinné väzby i povesť v mieste
bydliska. Ďalej predložil uznesenie Okresnej prokuratúry Košice - okolie z 23.10.2013 vo veci prečinu
krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona, ktorým bolo podľa § 194 ods. 1 písm.b/

Trestného poriadku zrušené uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Košice - okolie sp.zn. ORP-145/OVK-
KS-2013 z 28.8.2013, ktorým bolo podľa § 215 ods. 1 písm.b/ Trestného poriadku zastavené trestné
stíhanie vo veci prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a vyšetrovateľovi
policajného zboru bolo uložené, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniam matky a otca nevyjadril.

Matka sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.

2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/

O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo vzťahu k výrokom o nariadení návratu
maloletých detí do miesta obvyklého pobytu do Českej republiky, povinnosti matky odovzdať maloleté
deti otcovi po uplynutí lehoty na plnenie, ak maloleté deti nenavráti do Českej republiky a povinnosti otca
v prípade návratu matky a maloletých detí do Českej republiky zabezpečiť im primerané ubytovanie na
svoje náklady až do rozhodnutia príslušného súdu v Českej republike o úprave práv a povinností rodičov

k maloletým deťom, prípadne rozvodu manželstva dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne
zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý
dôkaz jednotlivo, ako aj všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko,
čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozhodnutia v
tejto časti presvedčivé, s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a preto uznesenie v

týchtovýrokochpodľa§219ods.1O.s.p.akovecnesprávnepotvrdilapodľaods.2tohtoustanoveniasa
v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii matky odvolací súd
konštatuje, že tvorili jej obranu už na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom
uznesení dostatočne vyporiadal. Odvolací súd však považuje za potrebné opakovane zdôrazniť, že z
právnej úpravy týkajúcej sa predmetu konania citovanej v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa

vyplýva jej základný cieľ a to zaistenie bezodkladného návratu detí protiprávne premiestnených alebo
zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za
protiprávne vtedy, ak ním dôjde k porušeniu práva starostlivosti o dieťa, ktoré má osoba, inštitúcia
alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt
bezprostrednepredpremiestnenímalebozadržaním.Tovšakzapredpokladu,žetotoprávostarostlivosti

o dieťa (opatrovnícke právo) bolo v dobe premiestnenia alebo zadržania skutočne vykonávané alebo by
bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Potrebné je však zdôrazniť, že
v tomto konaní súd nerozhoduje ani o výchove a výžive detí, ani o styku rodičov s deťmi, ale výlučne
o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu vrátené alebo nie. Pokiaľ dôjde k protiprávnemupremiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného
roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta
jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v

čl. 13, prípadne čl. 20 Dohovoru. Navyše čl. 11 Nariadenia zároveň stanovuje, že pri rozhodovaní o
návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená v čl. 13 písm.b/
Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii okolností predvídaných v tomto ustanovení
musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate. Podľa čl. 2 ods. 11 Nariadenia pojem „neoprávnené premiestnenie alebo

zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a/ je porušením opatrovníckeho
práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky podľa práva
členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním
a b/ za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj vykonávalo,
buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu
alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku

alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu
dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Podľa čl. 2 ods. 9 Nariadenia
pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa,
najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Vychádzajúc z vyššie uvedených článkov Nariadenia pod
miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť miesto, kde dieťa

bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne
pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním (uznesenie NS SR 6Cdo 1/2013). Právny záver o
neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní detí vyžaduje teda splnenie troch predpokladov a to
existenciu opatrovníckeho práva, výkon opatrovníckeho práva v čase premiestnenia alebo zadržania a
to buď spoločne alebo samostatne a porušenie opatrovníckeho práva.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nepochybne vyplynulo, že rodičia maloletých detí
viedli spoločnú domácnosť bezprostredne pred zadržaním detí na území Slovenskej republiky v Českej
republike,naktoromzáverenemeníničaniskutočnosť,žematkaobidvedetiporodilasosúhlasomotcav
X., t.j. na území Slovenskej republiky, následne sa však po pôrodoch vrátila na územie Českej republiky,

kde žila s otcom maloletých detí v spoločnej domácnosti, pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu
a spolužitie v jednej domácnosti v mieste bydliska otca matka detí v konaní potvrdila. Z uvedeného
teda vyplýva, že maloleté deti nadobudli rozhodnutím oboch rodičov obvyklý pobyt na území Českej
republiky, pričom úmysel matky žiť na území Českej republiky taktiež preukazuje jej prihlásenie k
trvalému pobytu, zdravotné poistenie, poberanie dávok, štúdium na vysokej škole a taktiež prihlásenie

dieťaťa do predškolského zariadenia, ktoré malo navštevovať pred septembrom 2011. Odvolací súd
považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že obvyklý pobyt maloletých detí sa skúma výhradne v
období bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, pričom dĺžka pobytu pred
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním a po ňom sa v súvislosti s určením obvyklého pobytu
detí zásadne neporovnáva. Faktické zadržiavanie detí na území Slovenska ich obvyklý pobyt nezakladá.

Súd prvého stupňa ďalej správne skúmal opatrovnícke právo k maloletým deťom podľa čl. 3 a čl. 5
písm.a/ Dohovoru a to podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého mali deti svoj obvyklý pobyt
bezprostredne pred ich zadržaním. V zmysle uvedenej právnej úpravy je teda potrebné skúmať, či
rodič, ktorý premiestnil deti z krajiny obvyklého pobytu alebo ich neoprávnene zadržiava mimo krajiny

obvyklého pobytu tak mohol urobiť bez súhlasu druhého rodiča alebo bez rozhodnutia súdu alebo
iného správneho orgánu a zároveň, či v čase premiestnenia alebo zadržania detí sa opatrovnícke
právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne alebo by sa bolo vykonávalo, ak by
k premiestneniu alebo zadržaniu nedošlo. Z právnej úpravy rodinnoprávnych vzťahov, ktoré v Českej
republike upravuje zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v platnom znení vyplýva, že rodičovská zodpovednosť

je súhrn práv a povinností pri starostlivosti o maloleté dieťa zahrňujúca najmä starostlivosť o jeho
zdravie, jeho telesný, citový, rozumový a mravný vývoj, pri zastupovaní maloletého dieťaťa, pri správe
jeho majetku (§ 31 ods. 1). Rodičovská zodpovednosť patrí obom rodičom (§ 34 ods. 1). Ak sa rodičia
nedohodnú o podstatných veciach pri výkone rodičovskej zodpovednosti, rozhodne súd (§ 49). Z
uvedeného teda nepochybne vyplýva, že obaja rodičia majú vo vzťahu k maloletým deťom rovnaké

práva a povinnosti, o podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí musia rozhodovať spoločne
a pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne súd. Obaja rodičia detí teda majú zo zákona opatrovnícke právo k
deťom s tým, že ani rozhodnutím súdu o zverení detí do starostlivosti niektorého z rodičov nenadobúda
ani jeden z rodičov samostatné opatrovnícke právo vo vzťahu k rozhodnutiu o pobyte maloletých detí(uvedená právna úprava je totožná s úpravou rodičovských práv a povinností v Slovenskej republike). V
tejto prejednávanej veci teda nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že obaja rodičia boli v čase zadržania
maloletých detí na území Slovenskej republiky nositeľmi opatrovníckeho práva, t.j. práv a povinností

súvisiacich so starostlivosťou o maloleté deti a ani jeden z nich nemohol samostatne rozhodnúť o
mieste pobytu detí, resp. o jeho zmene bez súhlasu druhého. V tomto prípade matka detí nepreukázala,
že otec s trvalou zmenou miesta pobytu detí z Českej republiky na Slovensko súhlasil, hoci jej táto
povinnosť vyplýva z čl. 13 písm.a/ Dohovoru. Otec maloletých detí súhlasil s dočasným pobytom detí
v Slovenskej republike počas jeho služobnej cesty v zahraničí na dobu najdlhšie jedného roka, z toho

dôvodu sa podieľal aj na presťahovaní detí na Slovensko, avšak po tom, čo mu zamestnávateľ oznámil,
že jeho pracovná cesta do zahraničia sa neuskutoční, vyzval matku maloletých detí na návrat do
Českej republiky, s čím matka detí nesúhlasila. Z uvedeného teda vyplýva záver, že k dohode rodičov
o pobyte detí na Slovensku nedošlo a keďže matka nedisponovala súhlasom otca ani rozhodnutím
súdu o nezhode rodičov v podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí, teda trvalou zmenou
pobytu detí, došlo jej svojvoľným rozhodnutím k porušeniu opatrovníckeho práva otca k maloletým

deťom a neoprávnenému zadržiavaniu maloletých detí mimo obvyklého pobytu detí. Súd prvého stupňa
v napadnutom uznesení síce konštatuje neoprávnené premiestnenie maloletých detí, v tomto prípade
však išlo zjavne o neoprávnené zadržiavanie maloletých detí, čo však v zásade nemá vplyv na vecnú
správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a nemožno ho považovať ani za nesprávne skutkové zistenie
s poukazom na právnu úpravu Dohovoru a Nariadenia, ktoré za porušenie opatrovníckeho práva

považuje nielen neoprávnené premiestnenie, ale aj zadržiavanie a nerozlišuje ich v tom smere, že by z
nich vyvodzoval pri porušení niektorého z nich iné právne následky.

Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny
obvyklého pobytu dôsledne riadil čl. 11 Nariadenia a pri posúdení veci riadne skúmal podmienky

stanovené v čl. 11 ods. 4, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm.b/
Haagskeho dohovoru, ak sa preukázalo, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri aplikácii čl.
13 písm.b/ Dohovoru sa v rámci Európskej únie prednostne použije čl. 11 Nariadenia, ktorého vzťah
k Dohovoru je komplementárny (I. ÚS 114/08) čo v konečnom dôsledku znamená, že pri rozhodovaní

o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je výnimka z povinnosti nariadiť
návrat stanovená v čl. 13 písm.b/ Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj napriek existencii
okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť navrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté
vhodné opatrenia k zaisteniu ochrany dieťaťa po jeho návrate. Nariadenie je záväzné ako celok a
je priamo použiteľné v členských štátoch podľa Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a jeho

cieľom je zabezpečiť rovnakú právnu ochranu pre deti vo všetkých štátoch Európskej únie. Z uvedeného
dôvodu preto v prípade únosového konania v rámci členských štátov EÚ nie je osobitne potrebné
skúmať sociálnu a právnu ochranu maloletých detí v tom ktorom z členských štátov. Odvolací súd sa
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v tomto prípade neexistuje žiadne vážne nebezpečenstvo,
že by návrat detí ich vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej

situácie. Pri hodnotení týchto skutočností zobral do úvahy aj správy príslušného úradu sociálnoprávnej
ochrany detí mesta Ostrava Úradu mestského obvodu Poruba, kde bolo zároveň konštatované, že
podmienky pre výchovu detí v bydlisku otca sú plne vyhovujúce. Súd prvého stupňa napokon v
záujme komplexnej ochrany práv maloletých detí a matky podmienil návrat maloletých detí splnením
primeraných záruk, keď uložil otcovi povinnosť zabezpečiť matke a maloletým deťom na svoje náklady

primerané ubytovanie až do rozhodnutia príslušného súdu v Českej republike o úprave práv a povinností
rodičovkmaloletýmdeťom,prípadnerozvodumanželstva.Zisťovanienázorumaloletýchdetívsúvislosti
s návratom do miesta obvyklého pobytu tak Dohovor, ako aj Nariadenie podmieňuje dosiahnutím veku
a stupňa vyspelosti, v ktorom je vhodné ich názory zohľadniť. V tomto prejednávanom prípade mal.
N. Y. dovŕšil XX.XX.XXXX vek troch rokov a mal. H. G. XX.XX.XXXX vek piatich rokov. Vzhľadom na

vek maloletých detí je celkom zjavné, že mentálna vyspelosť detí nie je na úrovni, v ktorej by bolo
možné čo i len predpokladať, že by boli schopné pochopiť predmet konania (čo robí problém častokrát
aj osobám dospelým a práva znalým) a vôbec chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu a to
aj s poukazom na tú skutočnosť, že v konaní o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu sa
nerieši zásadne otázka úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Zjavne ani matka

nezisťovala názor detí v čase, keď sa rozhodla s nimi trvale zotrvať na území Slovenska. Navyše kolízny
opatrovník maloletých detí ako ich zástupca v tomto konaní opakovane vyjadril názor o nevhodnosti
vypočutiamaloletýchdetívkonaní.Kolíznyopatrovníkvpriebehuceléhokonanianasúdeprvéhostupňa
zotrvával na svojom stanovisku a žiadal návrh zamietnuť s odôvodnením, že krajinou obvyklého pobytuje Slovenská republika a v prípade, ak by súd rozhodol o návrate maloletých detí, navrhol, aby bolo
pre matku a deti zabezpečené adekvátne bývanie. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia dostatočne vyporiadal s otázkou obvyklého pobytu maloletých detí pred neoprávneným

zadržaním a návrhu kolízneho opatrovníka na zabezpečenie adekvátneho bývania pre matku a deti v
konečnom dôsledku vyhovel.

K argumentácii matky v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj v odvolaní odvolací súd dodáva,
že vybočuje z rámca predmetu tohto konania a v prevažnej miere sa týka okolností podstatných pre

rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, v rámci ktorého súd skúma, u ktorého z
rodičov sú lepšie podmienky pre zabezpečenie starostlivosti o maloleté deti, či nie sú podmienky pre
striedavú osobnú starostlivosť, akým spôsobom je potrebné upraviť styk detí s rodičom, ktorému nebudú
zverené do osobnej starostlivosti a ako má ktorý z rodičov prispievať na výživu maloletých detí. Zmyslom
DohovoruaNariadeniapráveje,abymaloletédetiboličovnajkratšomčasevrátenédokrajinyobvyklého
pobytu a pod jurisdikciu štátu obvyklého pobytu za účelom urýchleného začatia alebo pokračovania v

konaní o úprave rodičovských práv a povinností k deťom. Z tohto pohľadu je potom potrebné vykladať
aj najdôležitejšiu zásadu, ktorou sa riadia všetky konania týkajúce sa maloletých detí, ktorou je najlepší
záujem dieťaťa. Komplikovanie a predlžovanie konania o návrate maloletých detí do krajiny obvyklého
pobytu, čím dochádza k ponechaniu detí v členskom štáte, do ktorého boli neoprávnene premiestnené
alebo sú v ňom neoprávnene zadržiavané, nemôže byť potom v ich najlepšom záujme. Odvolací súd sa

stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, keď odmietol vykonanie dôkazu a to nariadenia znaleckého
dokazovania z odboru psychológie vyšetrením otca maloletých detí ohľadne jeho údajného pedofilného
chovania voči mal. H. G. a to aj vzhľadom na tú skutočnosť, že trestné oznámenie, ktoré podala
matka detí 26.5.2012 z dôvodu, že v presne nezistenej dobe od 23.1.2012 do 9.5.2012 v byte v K. -
R. na Q. T. T. č. XXXX/X mal pohlavne zneužívať svoju maloletú dcéru H. G. T. v dobe, keď ju mal

vo svojej starostlivosti a to tým, že maloletú mal hladiť po pohlavných orgánoch pri ošetrovaní, bolo
uznesením Polície Českej republiky Mestského riaditeľstva polície Ostrava územného odboru SKPV
IV. oddelenia všeobecnej kriminality Poruba pod č. KRPT-219773-37/TČ-2012-070774-0439 odložené,
pretože vo veci nejde o podozrenie z trestného činu, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
7.12.2012(č.l.359-369spisu).Vzmysleust.§135ods.1O.s.p.jesúdviazanýrozhodnutímpríslušných

orgánov o tom, že bol (nebol) spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, ako aj kto
ich spáchal. Z uvedeného pohľadu je teda navrhované znalecké dokazovanie bezpredmetné. V tejto
súvislosti je tiež potrebné podotknúť, že už samotné podanie trestného oznámenia matkou 26.5.2012,
teda bezprostredne po tom, ako Okresný súd Košice I 23.5.2012 uznesením č.k. 11P 26/2012-216
rozhodol o návrate maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, vzbudzovalo vážne pochybnosti o

pravdivosti tvrdení matky, ktoré boli v konečnom dôsledku v trestnom konaní vyvrátené.

Pokiaľ matka namietala, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď jej uložil povinnosť
odovzdať maloleté deti otcovi v prípade, ak sama dobrovoľne nezabezpečí návrat maloletých detí do
Českej republiky v určenej lehote, odvolací súd konštatuje, že týmto výrokom súd zabezpečuje len

vykonateľnosť rozhodnutia o návrate maloletých detí, k prípadnej realizácii ktorého dôjde len v prípade,
ak matka nesplní dobrovoľne návrat maloletých detí do Českej republiky v určenej lehote. Uvedený
výrok nie je a ani nemôže byť v rozpore s uzneseniami Okresného súdu Košice - okolie, ktorými boli
predbežne upravené pomery maloletých detí, pretože tieto boli prijaté v zmysle čl. 20 ods. 1 Nariadenia
a ich platnosť v zmysle ods. 2 tohto článku zanikne, len čo súd členského štátu, ktorý má právomoc

podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej prijal opatrenia vyžadované situáciou. Opačný výklad
by sa priečil zmyslu a účelu konania o navrátenie maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.

Odvolací súd ďalej nezistil, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keďže
matka tvrdí, že nemala možnosť vyjadriť sa k informáciám, ktoré súdu poskytol otec maloletých detí

na pojednávaní, nakoľko bola na pojednávaní 23.9.2013 osobne prítomná a zároveň bola zastúpená
právnou zástupkyňou a zo zápisnice z uvedeného pojednávania nevyplýva, že niektorý z účastníkov
nemal priestor na vyjadrenie, prípadne záverečný návrh.

Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Odvolací súd sa však nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď stanovil lehotu 1 mesiaca
od právoplatnosti uznesenia na plnenie povinnosti zabezpečiť návrat maloletých detí do Českejrepubliky. Lehotu 1 mesiaca odvolací súd považuje za neprimerane dlhú a z hľadiska konania o návrat
maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu nedôvodnú, keďže Dohovor, ako aj Nariadenie akcentujú
čo najrýchlejšie odstránenie protiprávneho stavu. V tomto prípade nejde o nepredvídateľné rozhodnutie,

nakoľko konanie je vedené od 28.2.2012 a zároveň neboli zistené žiadne okolnosti, pre ktoré by bolo
potrebné zvýhodňovať matku maloletých detí ako osobu povinnú. Odvolací súd preto zmenil uznesenie
v tomto výroku tak, že matke uložil povinnosť zabezpečiť návrat maloletých detí v lehote 3 dní od
právoplatnosti uznesenia.

Podľa § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa ods. 2
citovaného ustanovenia, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do
právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho
výsledku, ak konanie mohlo sa začať i bez návrhu.

Podľa § 147 ods. 1 O.s.p. účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré

by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa
im prihodila.

Podľa § 147a ods. 1 O.s.p., ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti
účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil, alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu

prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od
neho požadovať sumu 15 eur.

Na základe podaného odvolania otca proti výroku o trovách konania odvolací súd preskúmal obsah
spisu, ako aj napadnuté uznesenie a dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil a v konečnom dôsledku aj odňal otcovi možnosť konať na súde, nakoľko nerozhodol o trovách
konania otca podľa § 147 ods. 1 O.s.p., ktoré si uplatnil 25.2.2013 a ktoré mu vznikli v súvislosti s
jeho účasťou na pojednávaní 19.2.2013 vo výške 222,95 € ako hotové výdavky, ktorých vznik zavinila
matka maloletých detí. Uvedeným podaním si zároveň uplatnil náhradu za účasť na pojednávaní podľa
§ 147a O.s.p. vo výške 15 €. O tejto náhrade (15 €) podľa § 147a ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa

rozhodol uznesením z 1.3.2013 č.k. 11P 26/2012-405, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12.8.2013 tak,
že matku maloletých detí zaviazal nahradiť otcovi detí do 3 dní od právoplatnosti uznesenia sumu 15
€ z dôvodu odročenia pojednávania, ktorý je výsledkom náhody, ktorá sa prihodila matke maloletých,
pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že o trovách, ktoré si otec maloletých detí uplatnil ako
hotové výdavky za účasť na pojednávaní bude rozhodovať v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, resp.

následnepovydanítakéhotorozhodnutiasamostatnýmuznesenímonáhradetrovkonania.Vrozhodnutí
vo veci samej, teda v napadnutom uznesení však rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania podľa ust. § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p..

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že peňažný nárok podľa § 147a, ako aj

nárok na náhradu trov konania podľa § 147 ods. 1 majú povahu sankcie za porovnateľné porušenie
povinnosti, avšak obidva nároky existujú popri sebe. Možno povedať, že peňažný nárok podľa § 147a
je sankciou a nárok podľa § 147 ods. 1 je nárokom na náhradu zavinených trov konania. Aplikáciu ust.
§ 147 však nemožno vylúčiť ani v konaniach, v ktorých žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania podľa jeho výsledku (§ 146 ods. 1 O.s.p.), pretože ide o povinnosť nahradiť trovy konania,

ktoré by inak neboli vznikli, osobou, ktorá ich spôsobila svojím zavinením, ale aj v prípade, ak vznikli
náhodou. Zásada zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov
v konaní tak sporovom, ako aj nesporovom. O povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vznikli zavinením
alebo náhodou, môže rozhodnúť súd ihneď ako vznikli, najneskôr však v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí. Nárok oprávnenej osoby na náhradu trov konania, ktoré vznikli zavinením alebo náhodou, nie je

nijako závislý od výsledku konania, t.j. od úspechu vo veci. Tieto trovy preto treba oddeliť od ostatných
trov konania. Z uvedeného dôvodu sa nazývajú aj ako separátne trovy. Súd prvého stupňa sa však
uvedeným zjavne neriadil a teda nesprávne vec právne posúdil, čo nakoniec vyplýva aj z odôvodneniajeho uznesenia z 1.3.2013 č.k. 11P 26/2012-405. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že súd prvého
stupňa sa ani nemienil separátnymi trovami otca uplatnenými v konaní zaoberať.

Odvolací súd však zastáva názor, že konanie o návrate maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu je
konaním nesporovým aj napriek tomu, že môže začať len na návrh účastníka, čo jednoznačne vyplýva
z ust. § 176 ods. 2 O.s.p., pričom existujú aj iné konania starostlivosti súdu o maloletých, ktoré je možné
začať len na návrh, napríklad o osvojenie a je zrejmé, že v týchto konaniach možno len ťažko hovoriť o
úspechu alebo neúspechu vo veci, čo je rozhodujúce kritérium pri rozhodovaní o náhrade trov konania

podľa zásady úspechu (§ 142 a 143). Analogicky je preto potrebné aj v konaniach o návrat maloletých
detí postupovať podľa ust. § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p..

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zrušil uznesenie vo výroku o trovách konania účastníkov
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, úlohou ktorého bude rozhodnúť o
separátnych trovách uplatnených otcom podľa ust. § 147 ods. 1 O.s.p. a následne aj o trovách konania

účastníkov vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.