Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. jún 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžhpu/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201750
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Gerdová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1009201750.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Gabriely Gerdovej a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Jany Zemkovej PhD. v právnej
veci žalobcu: Siemens AG, Wittelsbacherplatz 2, D-80333, Mníchov, Nemecká spolková republika,
právne zastúpený: JUDr. Martin Nedelka, Ph.D., advokát, Zámocká 30, Bratislava, proti žalovanému:
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14. augusta 2009, konajúc o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/228/2009-408 zo dňa 28. mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. 3S/228/2009-408 zo dňa 28. mája 2013 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S/228/2009-408 zo dňa 28.05.2013 zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035
zo dňa 14.08.2009 v časti týkajúcej sa žalobcu Siemens AG a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd síce dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná v tých častiach, kde je spochybňovaná
existencia kartelu, účasť žalobcu na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu
na slovenské územie a taktiež považoval za preukázané, že skutok sa stal, že tento skutok nesie
znaky deliktu - kartelovej dohody a je na slovenskom území stíhateľný, avšak podľa názoru krajského
súdu napadnuté rozhodnutie bolo potrebné zrušiť z dôvodu, že nie je dostatočne preskúmateľné v časti
odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcu v súvislosti s jeho potrestaním a určením výšky pokuty.
Zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej výške 431,70 €.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že
dňa 28.12.2007 vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109 o tom, že konanie
určených podnikateľov, medzi inými aj žalobcu, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod
názvom GQ-Agreement (ďalej aj „GQ-Zmluva“), na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje
správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení
pre aplikácie 72 kV a vyššie, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových

podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných
zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je v období
- od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 63/1991
Zb. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS 1991“), ktorá je nedovolená a neplatná,- od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona
č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“),
ktorá je zakázaná,

- od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/,b/,c/ a f/ zákona
č.136/2001Z.z.oochranehospodárskejsúťažeaozmeneadoplnenízákonaSlovenskejnárodnejrady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,
- od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona

č.136/2001Z.z.oochranehospodárskejsúťažeaozmeneadoplnenízákonaSlovenskejnárodnejrady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“), ktorá je
zakázaná.

Za vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty, pričom žalobcovi podľa § 38

ods. 1 ZOHS vo výške 50.000.000 Sk.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklady všetci účastníci konania s výnimkou spoločnosti ABB
Management Services Ltd., ABB Switzerland Ltd. a ABB Ltd., o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, že:

vbodeč.1uviedol,ženazákladedohodypodnázvomGQ-Agreement(GQ-Dohoda)zodňa15.04.1988,
ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation Agreement for GQ
Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi
inými aj žalobca v čase od 01.03.1991 do 01.09.1999 a od 26.03.2002 do 30.04.2004 koordinovali
svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích

zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie (ďalej len ,,GIS”) na území Slovenskej republiky, a to určovaním
cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených
kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym
správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/,
c/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná;

bod č. 2 zmenil tak, že žalobcovi zvýšil uloženú pokutu z pôvodných 50.000.000,-Sk na 2.987.450,- €.

Krajský súd konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že skutkovo týmto konaním
účastníkov administratívneho konania, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané
i napadnuté rozhodnutie žalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia (ďalej len „EK“),

ktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla
vecne obdobne ako teraz žalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného
v čl. 81 Zmluvy o ES (ďalej len „ZES“).

Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 ZES, pričom v ňom sledovala

dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu
zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 ZOHS 1991, § 3 ods. 1 ZOHS 1994 a § 4
ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným pre obdobie konania
žalobcov od 01.03.1991 do 30.04.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu
Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože v tomto období

bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba
podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom ZOHS a nie podľa
čl. 81 ZES.

Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako EK, tak aj žalovaný, oba súťažné orgány samostatne

deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (EK podľa
komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa
slovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty.

Krajský súd poukázal na to, že základné procesné námietky žalobcov smerujú proti porušeniu zásady

ne bis in idem a sú vystavané na tvrdení, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako
teraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala EK, ktorá o tom istom konaní
už skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Zároveň však dodal, že táto otázka je už plne vyriešenározsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, v
ktorom odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Brne.

Z predmetného rozsudku vyplýva, že podľa názoru SD EÚ čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003
(ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“) a čl. 81 ZES predstavujú hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa
SD EÚ ustanovenia čl. 81 ZES a čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že
v rámci konania začatého po 01.05.2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území
členského štátu, ktorý pristúpil k Európskej únii (ďalej len „EÚ“) až 01.05.2004, v obdobiach pred týmto

dátumom.

Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III. Nariadenia č. 1/2003,
orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa čl. 11 ods. 6 v spojení s
čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže
sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia

pred pristúpením tohto štátu k EÚ.

Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého
členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom sankcionovať účinky
spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k EÚ, pokiaľ

pokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím EK prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného
vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov.

V podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu SD EÚ vo vyššie uvedenej veci a uzavrel, že
námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.

Krajský súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa výzvy pred vydaním rozhodnutia v zmysle
§ 33 ZOHS a 30-dňovej lehoty na vyjadrenie sa k výzve ako nedôvodnú.

Ďalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného a

poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom
úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (Správny poriadok), ak
tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú
ustanovenia Správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie, až po vydanie rozhodnutia.

Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení §
47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti
so žalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že v
preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný
vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito,

keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od
01.03.1991 do 30.04.2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď
žalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca
naplnil znaky skutkovej podstaty. Preto podľa názoru krajského súdu výroková časť napadnutého
rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť

skutku s iným.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu krajský súd poukázal na
to, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový

relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov
(13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS, pričom rokovanie sa vzťahovalo
aj na územie Slovenskej republiky, pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o
všeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod
Holding, a. s., Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice, či k projektom Ipeľ a Lamač a iné) a

tiež zisťovaní, aké dopady mali dohody na vymedzený trh, najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa
citovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh tak, ako bol vymedzený, je
logické, že by malo dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku,
na ktorých účastníci kartelu pôsobili. Krajský súd pritom vychádzal z rozhodnutia Súdu prvého stupňa(ďalej len „SPI“) T-44/00 zo dňa 08.07.2007 vo veci „Mannesmannrohren-Werke“, z ktorého vyplýva, že
precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia
trhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že

môže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Krajský súd pripomenul, že zhodne ako v tejto
veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom karteli pred EK, kde to nebolo
spochybňované.

V uvedených úvahách žalovaného krajský súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení

relevantného trhu, a preto námietku žalobcu týmto smerom považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným krajský súd
vychádzal zo zistení z administratívneho spisu, ktorými bolo podľa jeho názoru preukázané, že
podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie
žiadateľa o Leniency a ním doložené podporné listiny. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu

spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území
Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je
následneztýchtoskutočnostíodvoditeľnénaplneniezákazukartelovýchdohôdsdopadomnaslovenské
územie.

Je teda, podľa názoru krajského súdu, zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú z GQ-
Dohody,GQE-Dohody,potvrdeniavyhlasovateľovprojektovainformáciíofungovaníkarteluodžiadateľa
o Leniency. Prehlásenie pána W. (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný
dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency,
a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení

samotného žiadateľa o Leniency.

Vychádzajúc z platnej judikatúry SD EÚ je podľa názoru krajského súdu akceptovateľné, že skutkový
stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže
byť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu (medzi inými pozri rozsudok SPI z 08.07.2004,

T-67/00, T-68/00 vo veci JFE Engineering Corp). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v
rozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné
dôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť, a
teda aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe,
ktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu (medzi inými pozri rozsudok SPI T-

l/89 z 24.10.1991 vo veci Rhône-Poulenc).

Ďalej krajský súd poukázal na to, že pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o
Leniency bolo potrebné určiť, či sa GQ-Dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na
možný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-Dohoda. Krajský súd zdôraznil, že samotní žalobcovia

nespochybňovali skutočnosť, že GQ-Dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok
GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných
obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní
príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci
kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej

republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to,
že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z
pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje.

Podľa názoru krajského súdu v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-Dohody, ktorý

krajský súd považoval za legitímny najmä preto, lebo ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS,
účinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa
netýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988).

Krajský súd poukázal na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-Dohody je zoznam

licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na území
bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z bývalého Sovietskeho zväzu, či Mihel z
bývalej Juhoslávie), a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal
rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne, a teda aj slovenského územia. Pokiaľžalobca argumentuje tak, že GQ-Dohoda, resp. jeho účasť na tejto zmluve, nemohla mať žiadne účinky
na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa
názoru krajského súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-Dohody,

ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a
japonských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť,
prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-Dohodu uzatvárali.

Podľa názoru krajského súdu všetci účastníci kartelu podieľajúci sa na mechanizme podľa GQ-Dohody,

sa dobrovoľne vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže.

Z uvedeného mal krajský súd za to, že v tejto súvislosti žalovaný dostatočne preukázal, že prekážky
vstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne a preto nebolo
potrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými, okrem iných
aj žalobcom, z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike

zúčastnili len európski producenti a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok
ich záväzku podľa GQ-Dohody.

Keďže ani SD EÚ nespochybňoval aplikovateľnosť GQ-Dohody na slovenskom území, potom podľa
názoru krajského súdu na EGQ-Dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQ-

Dohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia, ako aj preambuly, podľa ktorej EGQ-
Dohoda je použiteľná na výkon GQ-Dohody, resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQ-
Dohodou. V čl. 4 a 8 EGQ-Dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty
medzi európskymi výrobcami.

Z uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-Dohode a
jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch,
ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo a preto aj v tejto časti sa stotožnil
s právnym názorom žalovaného.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že SD EÚ vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne
kartelovédohodymôžubyťkvalifikovanéakoveľmizávažnéprotiprávnekonania(napr.priúvaheovýške
pokuty) čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho
konania na trh (napr. rozsudok SD EÚ C-534/07 P z 03.09.2009 vo veci Prym a Prym Consumer).

Pokiaľ teda žalobca odmieta svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom ide o
argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom území existoval dopyt po
dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotliví členovia kartelu podieľali na globálnej
koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a následne koordinujúce ich
postupy v rámci týchto dvoch základných skupín), potom sa uskutočňovali na slovenskom území

dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako celok na slovenskom
území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na slovenskom trhu.
Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z ničoho neplynie,
že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k tomu územiu
kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu. Toto práve v

posudzovanej veci preukázané bolo.

Za preukázané považoval krajský súd, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia
žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na
slovenskom území.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba dať za pravdu
predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o
rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje súťažné prostredie už zo
svojej podstaty.

Žalobcom spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu a otázku totožnosti kartelu
ako jediného konania krajský súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti vychádzal z rozhodnutia
SD EÚ C-49/92 PO z 08.07.1999 vo veci Anic Partecipazioni, podľa ktorého ten súťažiteľ, ktorýsa zúčastnil protiprávneho konania tvoreného komplexom úkonov niekoľkých súťažiteľov tým, že k
fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie zodpovednosť behom celého
obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa ostatných súťažiteľov v

rámci totožného protiprávneho konania ak je preukázané, že tento súťažiteľ vedel o protiprávnom
konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený prijať z toho plynúce
riziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je podľa názoru krajského súdu dostatočne preukázaná
skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného kartelu ako celku. Z toho
plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku (01.03.1991) museli vedieť, že

európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ sa teda japonskí výrobcovia kedykoľvek
počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu jednoznačne nedištancovali),
nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo
slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ako dopadla EGQ-Dohoda na toto územie je
uvádzané vyššie), potom práve taká bola myšlienka kartelu, t. j. rozdeliť územie. Ak teda bol kartel
realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom území potrebná, naopak

je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve touto pasívnou formou
sa kartelu zúčastnili.

V danom konaní podľa názoru krajského súdu žalobca nijako nepreukázal, že by kartel skutočne
po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa

neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci
európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým
zámerom-manipulovaťdodávkyatietosatýkalitotožnéhoproduktu.Napadnutérozhodnutiekonštatuje,
že niektorí z účastníkov kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon
zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto

otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou
argumentáciou žalovaného stotožnil a poukázal na ňu. Pokiaľ žalobca namietal dobu účasti na karteli a
argumentoval tým, že z kartelu vystúpil za jeho trvania, bez toho, že by o tom vykonal akékoľvek oficiálne
prehlásenie alebo by sa od obsahu kartelu verejne dištancoval, potom túto okolnosť možno vyhodnotiť
len tak, že s ním naďalej súhlasil, resp. že sa ním bude naďalej riadiť. Navyše podľa žiadateľa o Leniency

bol rozpad kartelu iba predstieraný. Dôvodom mal byť záujem na pokračovaní kartelu bez „VA Tech“,
pre ktorého bol kartel dlhodobo najvýhodnejší. S otázkou zodpovednosti a vymedzenia deliktuózneho
konania sa zaoberala aj EK, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899.

Krajský súd preto vyššie uvedený okruh žalobných námietok nepovažoval za dôvodný.

Za dôvodné však považoval žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút.

S poukazom na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ods. 2, čl. 154c,
nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. ÚS 17/199 9 z 22.09.1999, I.

ÚS 44/1999 z 13.10.1999), na čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o
správnych sankciách, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru
slovenských súdov krajský súd zopakoval, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty
právnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu

ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú
obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami,
za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené
prirodzenými právnymi princípmi.

Skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne kvalifikované ako protiprávne, je v rámci
správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym
deliktom trvajúcim, v tomto prípade, či presiahlo dátum 01.05.2004, od ktorého je potrebné prednostne
aplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 ZES (k 01.05.2004
sa stalo účinným Nariadenie č. 1/2003 o výkone pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a čl.

82 ZES, ktoré kodifikovalo prednostnú aplikovateľnosť čl. 81 ZES pred vnútroštátnym zákonodarstvom,
t.j. pred § 3 a nasl. ZOHS) a ak bolo samotné správne konanie, ukončené vydaním napadnutého
rozhodnutia, zahájené až po 01.05.2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením č.
1/2003.V rámci posúdenia žalobných námietok krajský súd vychádzal zo zásad aplikovateľných v oblasti
práva trestného, nakoľko do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj

protikartelové právo uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver jasne vyplýva, napr. z rozhodnutia ESĽP
vo veci Stenuit zo dňa 27.02.1992.

Trestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli
spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná

činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní
protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ
vyvolá protiprávny stav ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné
ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré
trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je
ukončený až okamihom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný

za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný
protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo
trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané konanie spočívajúce v uzatvorení a plnení kartelovej dohody

je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý následne udržuje, t.j. je iným správnym
deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný.

V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd poukázal na to, že od 01.05.2004 v dôsledku účinnosti
Nariadenia č. 1/2003 bolo povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie

súťažného práva všetkými súťažnými úradmi v celom komunitárnom priestore, ktoré sa v období pred
01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie č. 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly Nariadenia
č. 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia poukazuje na to, že ide o nariadenie, ktoré „...zodpovedá
výzvam jednotného trhu...“.

Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia č.
1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup
spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom krajský
súd považuje za legitímny.

Podľa vyššie uvádzaných princípov žalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v
zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.).

V danom prípade však žalovaný podľa uvedených pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak porušil
pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o 40%) členovi

skupiny Siemens (str. 166, bod 864).

Taktiež nebolo krajskému súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov, ktorým
namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného
postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä s ohľadom na obrat (celkový obrat s daňou), z ktorého

bola vypočítaná pokuta. V čase rozhodovania žalovaného bol už účinný aktuálny Metodický pokyn,
podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja
tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka a
to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny
Metodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v

čase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok s rozhodnutím
prvostupňového orgánu a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre
delikventov priaznivejší. Rovnako krajský súd považoval za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní
rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu
veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.

Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské
spoločnosti a dcérske spoločnosti), krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že
vychádzal zo zásady osobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákazkartelových dohôd avšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch, ako je tento,
postupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá
je tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú

samotné skupiny (koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne
zasahovala do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou
pravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových dohodách.

Z doloženého administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo

vzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy
bezprostredne proti jednotlivým účastníkom ale proti skupinám, ku ktorým títo účastníci patria, pričom
konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých
skupín (koncernov) neplynie ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, ani z administratívneho spisu.
Ako príklad krajský súd uviedol kódové označenia a súvisiace listiny, ktoré sa týkali jednotlivých skupín
(koncernov) a nie konkrétnych subjektov, prehľady jednotlivých schôdzí, v ktorých sú uvádzaní účastníci

za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto skupín (koncernov), ako aj
zmieňované účasti vo výbore.

Ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci
skupín.AjžiadateľoLeniencyvovzťahukuskupine„Siemens“zmieňujelen„spoločnosťSiemens“,ktorá

podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí prostredníctvom, napr. dcérskych spoločností.

Z napadnutého rozhodnutia nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môže
vyvolaťpocitdiskriminácie.Zrozhodnutiavyplýva,ažalovanýtovosvojomvyjadreníajuvádza,žezobral
na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa daného protisúťažného konania zúčastnil. Nie je potom

podľa jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku, napr. Siemens s.r.o. Ak
je však kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút ich výška vo vzťahu k obratu,
musí byť celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých subjektov alebo obraty skupín,
ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri ukladaní pokuty žiadnemu zo
subjektovneboljedenatenistýobratzapočítanýdvakrát,aobratvktoromkonkrétnomobdobípovažoval

žalovaný za rozhodujúci, čo z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.

II.

Včas podaným odvolaním, doplneným podaním z 21.07.2014 žiadal žalovaný, aby odvolací súd

rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.

V dôvodoch odvolania uviedol, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov, zmätočnosť a nesprávne právne posúdenie veci a je založený na rovnakých zrušujúcich
dôvodoch, ako rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2013 sp. zn. 4S/213/09 a zo dňa

14.05.2013 sp. zn. 3S/229/2009, 3S/230/09 a 3S/231/09. Súdne konanie vo veci žalobcu však bolo
založené na osobitne podanej žalobe, ktorá nebola spojená do jedného súdneho konania s ďalšími
žalobami.

Podľa názoru žalovaného je rozsudok súdu vo vzťahu ku konaniu úradu proti žalobcovi nedostatočne

individualizovaný.Krajskýsúdnajednejstranevyčítalžalovanému,ževykonalhodnoteniekpreukázaniu
kartelu ako celku a nediferencoval dôkazy smerujúce proti jednotlivým účastníkom a na druhej strane
sám svoj rozsudok nijako vo vzťahu k žalobcovi neindividualizuje. Fakt, že krajský súd rozsudkom v inej
veci rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k niektorým účastníkom zrušil nie je dôvodom na to, aby bez
riadneho odôvodnenia zrušil rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k ďalším účastníkom s poukazom na

skôr vydaný rozsudok. Naopak, rozhodnutie súdu by malo byť riadne odôvodnené a riadne by sa malo
vysporiadať so všetkými argumentmi žalobcu a žalovaného vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovaného
bolo zrušené pre nedostatky pri ukladaní pokuty. Krajský súd mal uviesť, v čom videl nedostatky v
postupe žalovaného pri uložení pokuty žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru najvyššieho
súdu, napr. uznesenie z 29.02.2012, sp. zn. 2Sžhpu/1/2011 a uviedol, že v prípade právoplatného

vrátenia veci na nové konanie nemá žalovaný jasne daný právny názor, ako má vo veci žalobcu ďalej
pokračovať.
Pokiaľ ide o ďalšie dôvody, žalovaný v odvolaní poukázal na napadnuté administratívne rozhodnutie,
že spoločnosť Siemens AG poskytovala ostatným členom kartelu nadštandardné služby a aj vzhľadomna ekonomickú silu tejto spoločnosti, dobu porušovania a význam funkcie tajomníka kartelu, ktorá
je považovaná za priťažujúcu skutočnosť, bolo potrebné rozhodnúť o zvýšení pokuty pre materskú
spoločnosť Siemens AG z 50 miliónov Sk (1.659.695,94 €) na 2.987.450,- € (89.999.918,70 Sk). Navyše

poukázal na to, že všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius bez výslovného ustanovenia zákona
nemožno z pozitívneho práva dovodiť. Zákaz takéhoto postupu nie je zakotvený ani v Správnom
poriadku, ani v ZOHS, preto táto zásada v konaní pred úradom neplatí (napr. Nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 880/08 z 28.01.2009, v ktorom sa okrem iného uvádza, že pre
oblasť správneho trestania nie je možné z ústavnoprávnych predpisov odvodiť všeobecný zákaz zmeny

rozhodnutia v neprospech odvolateľa (zákaz reformatio in peius)). Taký zákaz podľa Ústavného súdu
Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces, zakotveného v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd, ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového
protokolu č. 7 k Dohovoru. ÚS ČR v tejto súvislosti odkazuje aj na uznávané autority českej právnej vedy
ako aj na Judikatúru ESĽP. ÚS ČR sa pritom v danom konaní zaoberal práve zákonom č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní aplikovaným v Českej republike v čase, keď pravidlo reformatio in peius nebolo v ňom

zakotvené, teda rovnakou právnou situáciou ako v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia úradom.

Žalovaný tiež poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov v tejto súvislosti, a to napr. na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/14/2011 zo dňa 29.02.2012 a sp. zn.
7Sž/110/02 zo dňa 10.12.2002, ktoré sú v súlade s vyššie uvedenými tvrdeniami a v oboch Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) konštatuje, že odvolací orgán môže rozhodnúť aj
v neprospech odvolateľa, pričom výslovne uvádza, že v správnom konaní zásada reformatio in peius
neplatí.

Pokiaľ ide o aplikovaný Metodický pokyn o ukladaní pokút, žalovaný uviedol, že Rada úradu

preskúmavala postup prvostupňového orgánu, ktorý aplikoval právnu úpravu platnú a účinnú v čase jeho
rozhodovania. V tejto súvislosti je teda potrebné vyriešiť otázku, či neskoršia právna úprava v oblasti
ukladania pokút, účinná v čase rozhodovania Rady úradu, bola pre účastníkov konania priaznivejšia
a preto bola Rada úradu povinná na ňu prihliadať v tom smere, ako na to poukazuje krajský súd.
Žalovaný zdôraznil, že počas rozhodovania Rady úradu nedošlo k zmene zákonnej úpravy sankcií a

kritéria pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, sa nijako nemenili. V roku 2008 bol
prijatý nový Metodický pokyn úradu upravujúci ukladanie pokút, ktorý je jeho interným predpisom a
ktorý iba bližšie objasňuje ustanovenia zákona a nemôže ísť nad jeho rámec. Metodický pokyn účinný
v čase rozhodovania Rady úradu nepriniesol (a ani nemohol priniesť) priaznivejšiu úpravu pri ukladaní
sankcií. Navyše obrat, ktorý je základom pre výpočet pokuty, je všeobecne vnímaný ako obrat bez daní.

Skutočnosť, že Metodický pokyn z roku 2008 uvedenú skutočnosť expresiss verbis uvádza neznamená,
že úrad tak nepostupoval aj do jeho prijatia. Ako dôkaz žalovaný predložil už neúčinnú Smernicu úradu o
postupe pri ukladaní pokút č. 5/2003, účinnú od 01.01.2004, ktorá bola nahradená metodickým pokynom
z roku 2008, a ktorá neobsahuje žiadne ustanovenia v tom smere, že by bol obrat vnímaný ako obrat
s daňou.

Pokiaľ krajský súd vytkol úradu, že použil argumentáciu nezodpovedajúcu reálnemu stavu, žalovanému
nie je zrejmé, v čom popis faktorov v tabuľke, ktorá sumarizuje, akou mierou sa jednotlivé zohľadňované
faktory podieľali na celkovej výške uloženej pokuty, nezodpovedá reálnemu stavu. V napadnutom
rozhodnutí je presne uvedené ako bola pokuta určovaná, t.j. aká suma bola určená za závažnosť,

dĺžku konania a poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu pokuty bol detailne popísaný
v rozhodnutí a vychádzal zo zisteného a preukázaného skutkového stavu. Z pohľadu žalovaného
spomínaná tabuľka práve sprehľadnila to, čo bolo detailne popísané v odôvodnení rozhodnutia. Záver
krajského súdu, že argumentácia nezodpovedá reálnemu stavu nie je nijako bližšie zdôvodnený, preto
žalovaný túto časť rozsudku považuje za zmätočnú a nepreskúmateľnú, rovnako tak aj záver o tom, že

úrad použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci za
nesprávne skutkové zistenie.

K časti odôvodnenia rozsudku, že v napadnutom rozhodnutí nie je jasne zdôvodnený pomer
zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny, čo v

skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie žalovaný uviedol, že krajský súd potvrdil skutkové zistenia
úradu a považoval za dostačujúce dôkazy, ktorými svoje závery úrad podporil, t.j. aj to, že niektoré
dôkazy, tak ako uvádza aj krajský súd, nebolo možné rozčleniť tak, aby bolo zrejmé, ktorej konkrétnej
spoločnosti zo skupiny, napr. Siemens sa týkajú. Popis, ako sa jednotlivé spoločnosti zúčastnili nadohode je súčasťou odôvodnenia rozhodnutí úradu, ktoré krajský súd potvrdil a preto nedošlo k situácii,
že by účastníci nevedeli v čom žalovaný vidí ich zodpovednosť, resp. za aké správanie sú postihovaní.

Žalovaný jednoznačne preukázal účasť všetkých účastníkov konania na dohode obmedzujúcej súťaž,
čo krajský súd nijako nespochybnil, a na druhej strane žiaden z účastníkov nijako nepreukázal, že
jeho účasť na zakázanej dohode bola iba pasívna, resp. obmedzená. Aj z judikatúry európskych súdov
vyplýva záver, že skutočnosť, že viacerí podnikatelia zohrávali rôzne úlohy v dosahovaní spoločného
cieľa neznamená, že neexistoval jednotný protisúťažný cieľ a teda porušenie, a to za predpokladu, že

každý podnikateľ prispieval na jeho vlastnej úrovni k dosahovaniu daného spoločného cieľa [Rozsudok
Všeobecného súdu 2004 II- vo veci T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00 JFE Engineering Corp. V
Komisia Zb. (2004), s. II - 02501, ods. 370].

Napadnuté rozhodnutie dostatočne popisuje pomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania
vrátane tých, ktorí patria do jednej ekonomickej skupiny, a preto rozhodnutie ani nevytvára priestor pre

diskrimináciu. Zodpovednosť účastníkov konania za uzatvorenie a realizáciu protisúťažnej dohody bola
vyhodnotená ako rovnaká u všetkých členov kartelu s tým, že v jednotlivých prípadoch boli zohľadnené
priťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Vo vzťahu k žalobcovi žalovaný zobral na zreteľ tú skutočnosť,
že subjekty sú vo vzťahu ekonomickej prepojenosti a nebolo preukázané, že by dcérska spoločnosť
konala nezávisle od materskej. V takom prípade existuje zodpovednosť materskej spoločnosti popri

zodpovednosti dcérskej spoločnosti.

Žalovanému tiež z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom sa jeho závery ohľadom toho,
že účastníkom konania nie je spoločnosť Siemens, s.r.o., majú dotýkať práve žalobcu. Pokiaľ ide o
spoločnosti, ktoré úrad pribral za účastníkov konania a otázku súdu, prečo účastníkom konania nebola

aj spoločnosť Siemens, s.r.o., úrad vychádzal z dôkazov predložených v konaní vo vzťahu k jednotlivým
spoločnostiam vrátane písomného vyjadrenia leniency žiadateľa, ktoré neobsahovali obvinenia voči tejto
spoločnosti.

Žalovaný napokon poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí na viacerých miestach odôvodnenia

uvádza, z akého obratu sa pri výpočte pokuty vychádzalo. V bode 819 rozhodnutia je uvedené:
„následne Rada úradu účastníkov konania zoradila podľa ich ekonomickej sily, t.j. podľa dosiahnutých
celosvetových obratov za rok 2006, v prípade ekonomických skupín podľa celosvetových obratov ich
členov - jednotlivých účastníkov konania“. V bode 822 sa uvádza, že: „Rada úradu síce na účely
stanovenia základnej výšky pokuty za závažnosť prihliadala na ekonomickú silu ekonomickej skupiny,

ale výška pokuty bola stanovovaná pre každého člena skupiny - účastníka konania zvlášť vychádzajúc
z jeho celosvetového obratu za rok 2006“. V bode 833 sa uvádza, že: „Rada úradu tiež zisťovala, či
nedošlo zo strany úradu v prvostupňovom rozhodnutí k prekročeniu zákonom stanovenej hranice pre
uloženie pokuty, a to 10% z obratu každého jednotlivého účastníka konania“. V bode 844 sa uvádza, že :
„Spoločnosť Siemens namieta, že nie je zrejmé z akého obratu úrad pri stanovovaní pokuty vychádzal,

alepravdepodobnezkonsolidovanéhoobratuskupinyVATECH,čobolnesprávnypostup,keďžedošlok
dvojitémutrestaniujednotlivýchnavrhovateľov,keďžekonsolidovanýobratskupinyVATECHzohľadňuje
obratyďalšíchnavrhovateľov.Radaúradukonštatuje,žeprvostupňovýorgánvychádzalzcelosvetového
obratu každého jednotlivého účastníka konania za rok 2006, čo bol v tomto prípade správny postup“.

Je zrejmé, že žalovaný prihliadal na to, že niektorí účastníci konania sú súčasťou ekonomických skupín
a mal záujem uložiť pokutu v súlade s princípom proporcionality a primeranosti. Pri výpočte pokuty
vychádzal z celosvetového obratu každého účastníka konania a preto nemohlo dôjsť, a ani nedošlo k
dvojitému započítaniu obratov.

V ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že už vo vyjadrení zo dňa 21.07.2014 v súvislosti s uplatnením
zásady zákazu reformatio in peius poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 zo
dňa 30.12.2013, v ktorom najvyšší súd upozornil na odlišnosti správneho a trestného trestania a na
nemožnosť univerzálnej aplikácie všetkých trestných zásad na oblasť správneho trestania. Osobitne
upozornil na odlišnosti pri ukladaní sankcií.

Ohľadom aplikácie Metodického pokynu z roku 2008 žalovaný argumentoval, že tento nemohol priniesť
„priaznivejšiu právnu úpravu“ pokiaľ ide o ukladanie pokút a nejde ani o priaznivejší výklad právnej
úpravy, ale o stransparentnenie postupu požívaného žalovaným pri ukladaní sankcií. Metodický pokynupravujúci ukladanie pokút je iba interným predpisom bližšie objasňujúcim ustanovenia zákona a
nemôžeísťnadjehorámec.PriabsenciiúdajovorelevantnomobratežalovanýjeivzmysleMetodického
pokynuzroku2008oprávnenýpoužiťinéúdajeaokremtohoprihliadapriukladanísankcienapostavenie

podnikateľa na trhu a na to, aby bol zachovaný optimálny preventívny a represívny účinok ukladanej
sankcie.Metodickýpokynzroku2003používalodlišnúmetodikuvýpočtupokút,avšakniejemožnéprísť
automaticky k záveru, že by použitie Metodického pokynu z roku 2008 bolo pre žalobcu priaznivejšie.
Krajský súd však tieto okolnosti vôbec nevzal do úvahy.

K použitiu tabuľky obsahujúcej prehľad základných kritérií, ktoré sa podieľali na pokutách uložených
žalobcom (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“) žalovaný uviedol, že predmetná tabuľka zobrazuje prehľad
faktorov podieľajúcich sa na celkovej výške pokuty. Číselné údaje v nej však neslúžili ako podklad pre
výpočet pokuty uvedenej vo výroku rozhodnutia, iba sprehľadnili čo bolo uvedené v ďalších častiach
rozhodnutia. V druhostupňovom rozhodnutí bolo presne uvedené ako bola pokuta určovaná, t.j. aká
suma bola určená za závažnosť, dĺžku konania a poľahčujúce či priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu

pokuty bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu.

V časti druhostupňového rozhodnutia „Účastníci konania - zodpovednosť“ popísal žalovaný
základné princípy vychádzajúce z judikatúry, na základe ktorých určil zodpovednosť jednotlivých
podnikateľov v rámci kartelu a tiež v rámci ekonomických skupín a v predmetnom prípade aplikoval

koncept ekonomického nástupníctva a koncept zodpovednosti materskej spoločnosti za konanie
dcérskej spoločnosti, ktoré koncepty sú potvrdené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a
judikatúrou slovenských súdov. Druhostupňové rozhodnutie bolo vo vzťahu k žalobcom dostatočne
individualizované, žalovaný ukladal sankciu individuálnym subjektom a nie jednotlivým ekonomickým
skupinám, pri ukladaní pokuty postupoval v zmysle kritérií určených zákonom a uložil pokutu za celé

obdobie trvania protisúťažného správania. Slovenský právny poriadok neumožňuje uložiť viacerým
podnikateľom pokutu, za ktorú by boli zodpovední spoločne a nerozdielne tak, ako tento postup využíva
Európska komisia. Individuálne uloženie sankcie každému podnikateľovi však nespôsobilo kumuláciu
uložených sankcií. Každému subjektu bola uložená osobitná pokuta, pričom žalovaný vychádzal z
informácií o obrate predložených žalobcami podľa § 10 ods. 3 ZOHS. Európska komisia síce používa

pri výpočte pokút ukladaných podnikom v rámci jednej ekonomickej skupiny odlišný postup, avšak tento
postupneznamenáakékoľvekznižovaniesankcie(resp.deleniezodpovednosti)zdôvodu,žesapodniky
zúčastnili na porušení v rámci ekonomických skupín. Žalovaný použil taký postup, kde uložená sankcia
najlepšie odrážala postavenie podnikateľov na trhu a tak, aby bol dosiahnutý optimálny preventívny
a represívny účinok pokuty. Okrem toho judikatúra týkajúca sa kumulácie pokút, na ktorú žalobcovia

poukazujú, sa vôbec netýkala ukladania pokút jednotlivým subjektom v rámci ekonomických skupín, ale
ukladania sankcií Európskou komisiou v prípade, ak sankciu za obdobné správanie uložila americká
súťažná autorita a v prípade uloženia sankcií za viacero deliktov. Žalobcove námietky v tomto prípade
však Všeobecný súd zamietol. Nie je zrejmé, aký postup by žalobcovia považovali za spravodlivejší a
ani krajský súd v rozsudku neuviedol konkrétne výhrady, resp. návrhy, pokiaľ ide o postup pri ukladaní

sankcií.

Na záver uviedol, že v súvislosti s otázkou uplatnenia reformatio in peius poukázal v podaní zo
dňa 23.02.2015 na rozsudok Krajského súdu v Brne č. k. 29Af/64/2012-147 zo dňa 26.06.2014, z
ktorého vyplýva, že zákaz zmeny k horšiemu nie je v rozpore s princípom právnej istoty a princípom

spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru. Z tohto článku a ani z iného článku Dohovoru nie
je možné dovodiť, že by členské štáty mali aplikovať zákaz zmeny k horšiemu v konaní o správnych
deliktoch. Takýto postup nevyplýva ani z doterajšej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské
práva. Všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez výslovného
ustanovenia zákona z pozitívneho práva odvodiť. V tomto podaní tiež uviedol, že žalobca tvrdí, že

žalovaný mal v prípade žalobcu aplikovať maximálnu hranicu pokuty vo výške 330.000,- €, keďže
žalobca nedosiahol žiadny obrat na území Slovenskej republiky a taktiež, že žalovaný by v zmysle
Metodického pokynu z roku 2008 nemohol použiť miesto relevantného obratu údaje o „celkovom obrate“.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenia § 38 ods. 1, § 10 ods. 3 ZOHS a uviedol, že
ustanovenie § 38 ods. 1 ZOHS sa nevzťahuje na prípady, kedy podnikateľ nedosiahol žiadny relevantný

obrat, ale na prípady, ak nedosiahol žiadny obrat (čo nebol žalobcov prípad). Aplikuje sa definícia obratu
stanovená v § 10 ods. 3 ZOHS a nie definícia relevantného obratu uvedená v Metodickom pokyne z
roku 2008. Ak podnikateľ dosahuje akýkoľvek obrat nad 330,- €, aplikuje sa 10% maximálna hranica z
obratu, a to aj v prípadoch, keď podnikateľ žiadny relevantný obrat nedosiahol. Relevantný obrat (obrat /bez daní/ dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie
súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu) sa v zmysle
Metodického pokynu z roku 2008 používa ako základ pre výpočet pokuty (nie pre určenie maximálnej

výšky pokuty), avšak v prípadoch, ak podnikateľ nedosiahol žiadny obrat je možné použiť údaje o
celkovom obrate, čo je priamo uvedené v Metodickom pokyne.

Dňa 05.06.2015 žalovaný doručil NS SR podanie, v ktorom uviedol, že Krajský súd v Brne sa v
rozsudku č. k. 29Af/64/2012-147 vo všeobecnosti vyjadroval ku konformnosti nepoužitia zmeny k

horšiemu v správnom konaní s ústavne garantovanými právami. V odôvodnení rozhodnutia poukazoval
na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky z ktorej vyplýva, že pre oblasť správneho
trestania nie je možné z ústavnoprávnych predpisov dovodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v
neprospech odvolateľa (zákaz reformatio in peius). Zákaz reformatio in peius môžu upravovať špeciálne
právne normy, napr. zákon o priestupkoch, ktoré sa však na iné správne delikty nevzťahujú. Tento záver
potvrdil aj Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2252/10 zo dňa 23.02.2011 aj pre

oblasť ochrany hospodárskej súťaže. Slovenský zákon o ochrane hospodárskej súťaže síce aplikáciu
zásady zákazu zmeny k horšiemu nevylučuje, avšak ani nemá dôvod, keďže správny poriadok jej
použitie v správnom konaní neukladá. Závery českých súdov sú preto aplikovateľné i na tento prípad.
III.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalovaného zamietol. S jeho závermi nesúhlasí a podľa
jeho názoru je rozsudok vo vzťahu k nemu dostatočne individualizovaný. Nie je mu jasné, ako
by individualizácia rozsudku vo vzťahu k žalobcovi mala ďalej vyzerať. Pochybenia, pre ktoré súd
napadnuté rozhodnutie zrušil sú totiž takého charakteru, že žiadnu ďalšiu individualizáciu než aká je

obsiahnutá v rozsudku nepripúšťajú.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd pochybil keď vytkol žalovanému, že v rozhodnutí neaplikoval
pri zvýšení pokuty v druhom stupni zákaz reformatio in peius, a že je nesprávny aj záver súdu,
že žalovaný pochybil, keď pri stanovovaní pokút neaplikoval svoj Metodický pokyn o postupe pri

určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (ďalej
len „Metodický pokyn“), pretože stanovenie pokuty podľa Metodického pokynu by bolo pre žalobcu
priaznivejšie, tak žalobca k otázke aplikácie zákazu reformatio in peius je toho názoru, že záver súdu
v rozsudku je správny a žalovaný mal v tomto prípade zákaz aplikovať. Dôvodom je skutočnosť,
že správne konanie pred žalovaným je konaním kvázitrestným, aplikujú sa preto naňho aj zásady

trestného práva, vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Túto skutočnosť pritom judikoval nielen
súd v rozsudku (viď str. 25 a nasl.), ale aj iné súdy, vrátane najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp.
zn. 3Sžh/3/2010. V uvedenom rozsudku, ktorý sa týkal konania pred žalovaným v inej veci, Najvyšší
súd výslovne konštatoval, že na správne konanie pred žalovaným sa uplatňuje základná zásada
trestného práva nulla poena sine lege. Tým potvrdil, že sa na správne konanie pred žalovaným musia

aplikovať zásady trestného práva vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Ďalej žalobca odkázal
na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/208/2010, v ktorom výslovne pripustil aplikáciu zákazu
reformatio in peius na správne trestanie v súvislosti s dopravným priestupkom. Napokon odkazuje aj na
nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 392/2010, kde Ústavný súd takisto pripustil aplikáciu
tejto zásady v rámci správneho trestania. Judikatúra slovenských súdov, na ktorú odkazuje na str. 6

odvolania žalovaný, naopak nie je v predmetnej veci relevantná, pretože neberie do úvahy kvázitrestný
charakter konania pred žalovaným. Jedno rozhodnutie najvyššieho súdu sa týka pozemkového práva
(5Sžo/14/2011) a druhé práva stavebného (5Sžh/19/2011). Ten istý záver platí aj pre judikatúru českých
súdov zmienenú žalovaným na str. 6 odvolania. Navyše, ako aj sám žalovaný pripúšťa v poznámke 4,
správny poriadok v súčasnosti platný v Českej republike (zákon č. 500/2004 Sb.) zákaz reformatio in

peius výslovne upravuje. Súčasná právna úprava v Českej republike v oblasti správneho trestania tak
výslovne potvrdzuje kvázitrestný charakter správnych konaní, pri ktorých sa ukladá sankcia a aplikáciu
trestných princípov v rámci takýchto konaní. Pokiaľ ide o aplikáciu Metodického pokynu, neobstojí
námietka žalovaného, že sa v čase ?ukladania pokuty nezmenila právna úprava ukladania pokút, ktorá
by bola pre žalobcu priaznivejšia. Pre aplikáciu zásady priaznivejšej právnej úpravy nie je potrebná

výslovná zmena právnej úpravy. Na základe zásady analógie sa tento princíp vzťahuje aj na prípady,
kedy sa zmení výklad platnej právnej úpravy na priaznivejší. Vôbec nie je pravdivý záver žalovaného,
že Metodický pokyn nezaviedol priaznivejší výklad pravidiel žalovaného pre ukladanie pokút, a že by
pri aplikácii tohto pokynu musel žalobcovi uložiť pokutu v podstatne nižšej výške. Metodický pokynobsahoval podrobnejšie pravidlá, ktorými sa žalovaný musí riadiť pri ukladaní pokút a navyše tieto
pravidlá viedli k tomu, že by žalovaný musel žalobcovi uložiť nižšiu pokutu.

Žalobca nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, ktorý považuje záver súdu na str. 28 rozsudku o
nesprávnom použití tabuľky č. 3 v napadnutom rozhodnutí za nesprávne skutkové zistenie súdu a
naopak, so záverom súdu sa v plnom rozsahu stotožňuje. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí údaje
obsiahnuté v uvedenej tabuľke dostatočne nevysvetľuje aj keď na základe zásady presvedčivosti a
zrozumiteľnosti správneho rozhodnutia mal jasne vysvetliť, akými úvahami sa pri ukladaní pokuty riadil,

akým spôsobom stanovil jej výšku a o čom vypovedajú údaje v tabuľke.

Námietku žalovaného so závermi súdu, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva jasne zdôvodnený
pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny ako aj to, prečo
neboli pokutovaní tí, čo sa kartelu mali podľa správneho spisu zúčastniť na Slovensku, napríklad
spoločnosť Siemens, s.r.o., považuje žalobca za najzásadnejšie pochybenie žalovaného a v tejto

súvislosti pripomína, že pokiaľ ide o deliktuálnu zodpovednosť, tú nie je možné dovodzovať u koncernu,
ktorý nie je právnym subjektom, ale iba u jednotlivých podnikateľských subjektov patriacich k takému
koncernu. Pokiaľ ide o dovodenie zodpovednosti u jednotlivých subjektov, ktoré žalovaný pokutoval v
napadnutom rozhodnutí, potom je treba za podstatné východisko k dovodeniu zodpovednosti považovať
závery Tribunálu napríklad vo veciach DSG (rozsudok zo dňa 29.06.2000, T-234/95), EniChem Anic

(rozsudok zo dňa 17.12.1991, T-6/89) a DaimlerChrysler (rozsudok zo dňa 15.09.2005, T- 325/01). Z
uvedenej judikatúry vyplýva, že pojem ,,podnik“ je treba chápať ako pojem označujúci hospodársku
jednotku z hľadiska predmetu dotknutého protiprávneho konania, pričom zákaz kartelových dohôd
upravený v komunitárnej alebo národnej právnej úprave je treba chápať ako pravidlá aplikovateľné na
rozličné hospodárske entity, kde každá takáto entita je tvorená svojbytnou ?organizáciou osobných,

hmotných a nehmotných zložiek, ktorá dlhodobo sleduje určitý hospodársky cieľ. Taktiež z aplikovateľnej
judikatúry (napríklad rozsudku Tribunálu zo dňa 20.04.1999, PVC II, T-305-307/94) vyplýva, že v
rozhodnutí o založení zodpovednosti za kartel treba takúto zodpovednosť smerovať voči konkrétnym
subjektom. V rozhodnutí teda musí byť identifikovaný konkrétny subjekt, ktorému bude zodpovednosť
za protisúťažné konanie prirátaná. Takýto subjekt je možné nájsť na základe pravidla kontroly v rámci

jednotlivých koncernových skupín (viď rozsudok SDEÚ zo dňa 16.11.2000, SCA Holding, C-297/98 PJ).
Pri skúmaní zodpovednosti v rámci koncernovej skupiny pritom býva zvažovaná miera priamej a aktívnej
účasti jednotlivých spoločností koncernu na posudzovanom protisúťažnom konaní (viď rozhodnutie
Európskej komisie vo veci 2006/902 Rubber Chemicals). Komunitárna judikatúra zároveň nevylučuje,
aby jednotliví členovia koncernovej skupiny niesli za protisúťažné konanie spoločnú zodpovednosť bez

nutnostiakejkoľvekdeľbytejtozodpovednosti(viďnapr.rozsudokSDEÚzodňa06.03.1974,Commercial
Solvents, (C-6-7/73). Takýto postup však nemôže znamenať, že zodpovednosť za protisúťažné konanie
bude stanovená na kumulatívnom princípe, namiesto toho, aby bola stanovená na princípe solidárnom.
Opačný postup by sa totiž odrazil na kumulácii pokút za protisúťažné konanie (viď rozsudok Tribunálu zo
dňa 15.06.2005, Tokai Carbon, T-71/03, T-74/03, T-87/03, T-91/03). Z uvedenej judikatúry, teda podľa

žalobcu vyplýva, že spôsobov, akými pri stanovovaní zodpovednosti a sankcionovania protisúťažného
konania zohľadniť koncepciu ,,jednej hospodárskej jednotky“ je niekoľko. Je vždy treba zvoliť taký
spôsob, ktorý zodpovedá koncepcii kartelu a zmysluplnému postihu za jeho uzatvorenie. Zároveň však
takýto spôsob nesmie byť bezdôvodne diskriminačný k niektorým účastníkom kartelu. V niektorých
prípadoch je naozaj nevyhnutné dovodiť konkrétnu mieru účasti každého jednotlivého subjektu na

karteli, v iných prípadoch je možné jednotlivé subjekty v rámci jednotlivých podnikateľských skupín
považovať iba za nástroj myšlienky kartelu fungujúceho medzi skupinami (koncernami). Potom je možné
dovodzovať zodpovednosť za protisúťažné konanie iba u materských spoločností a nie kumulovať
zodpovednosť tak, že bude za účasť v karteli postihnutá nielen materská spoločnosť, ale aj príslušné
dcérske spoločnosti, ktoré vôľu materskej spoločnosti v rámci kartelu vykonávali.

Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých princípov žalovaný zodpovednosť v rámci
jednotlivýchpodnikateľskýchskupín,ktorésapodľažalovanéhomalinaprotisúťažnomkonanízúčastniť,
dovodzoval. Dovodenie zodpovednosti jednotlivých subjektov vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia
navyše nezodpovedá ani popisu vnútorných štruktúr jednotlivých podnikateľských skupín a postup

žalovaného vo vzťahu k jednotlivým podnikateľským skupinám a dovodenie ich zodpovednosti za
protisúťažné konanie nie je ani postupom jednotným. Z napadnutého rozhodnutia nie je tiež jasné, prečo
žalovaný u niektorých podnikateľských skupín dovodil zodpovednosť nielen materských spoločností, ale
aj spoločností dcérskych, zároveň však nepostihol za údajné protisúťažné konanie dcérske spoločnostiso sídlom v Slovenskej republike, ktoré v oblasti PISU podnikajú a mali sa na základe správneho spisu
na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike zúčastniť, napr. spoločnosť Siemens s.r.o.. Žalobca
tak uzatvára, že žalovaný bol povinný v napadnutom rozhodnutí u každého sankcionovaného subjektu

uviesť jasné a zrozumiteľné dôvody pre záver o jeho účasti na protisúťažnom konaní a uviesť aj jasné
dôkazy pre takýto záver.

Totokonštatovanieplatíajpreprípady,kedypostihnutýsubjektjesúčasťoupodnikateľskejskupiny,ktorej
niektorí členovia sa mali zúčastniť protisúťažného konania šetreného žalovaným. I v takom prípade nie

je možné upustiť od popisu, akým spôsobom bola dovodená zodpovednosť za protisúťažné konanie
jednotlivých spoločností spadajúcich do takejto podnikateľskej skupiny.

V neposlednom rade žalobca namieta, že pokiaľ ide o dôkazy o údajnom protisúťažnom konaní
jednotlivých účastníkov konania, napadnuté rozhodnutie nehovorí o dôkazoch bezprostredne proti
jednotlivým účastníkom konania ale o dôkazoch proti podnikateľským skupinám, ku ktorým títo účastníci

patria. Rovnako táto skutočnosť preukazuje, že žalovaný rezignoval na preukázanie individuálnej
zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania.

K obdobným záverom dospel v identickej veci aj Krajský súd v Brne v rozsudku zo dňa 14.06.2012 č. k.
62Ca 22/2007-2067. Správnosť týchto záverov pritom následne potvrdil aj český Nejvyšší správní soud

ČR v rozsudku zo dňa 24.04.2013 č. k. 2Afs 50/2012-241, ktorým zamietol kasačnú sťažnosť českého
súťažného orgánu.

Nesúhlas žalovaného so záverom súdu, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva či pri ukladaní pokuty
pokutovaným subjektom nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát nie je podľa žalobcu dôvodný.

Vysvetlenie poskytnuté žalovaným k tomuto záveru súdu nie je dostatočné.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu a konanie mu predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods.
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 a § 214
O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p.) a po tom, čo deň verejného vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk , rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3

O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej „Rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom orgánov verejnej správy“) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa
14.08.2009,ktorýmžalovanýrozhodol,ženazákladedohodypodnázvomGQ-Agreement(GQ-Dohoda)

zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation
Agreement for GQ Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení
podnikatelia,medziinýmiajžalobcavčaseod01.01.2000do13.12.2000aod01.04.2002do30.04.2004
koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu GIS na území Slovenskej republiky a to určovaním
cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených

kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym
správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/,
c/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná.Za toto správanie žalovaný v bode č. 2 výroku napadnutého rozhodnutia pôvodne uloženú pokutu
žalobcovi prvostupňovým správnym orgánom vo výške 50.000.000,-SK zmenil a žalobcovi uložil
peňažnú pokutu 2.987.450,- €.

Medzi podstatné námietky žalobcu uvedené v odvolaní patrí námietka týkajúca sa aplikácie zásady
zákazu reformatio in peius v správnom trestaní.

Treba poznamenať, že aplikáciou zásady zákazu reformatio in peius v správnom trestaní sa už zaoberali

súdyvoviacerýchrozhodnutiach.Napr.rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(R33/2004),
sp. zn. 7Sž/110/02 zo dňa 10.12.2002, ktorý vyslovil tento právny názor: „Z dikcie ustanovenia § 59 ods.
1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní je zrejmé, že odvolací orgán má rozsiahle oprávnenia
nielen čo do rozsahu prieskumnej činnosti, ale aj vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia o odvolaní. Odvolací
orgán pri svojom rozhodovaní nie je viazaný návrhmi odvolateľa. Naopak, zákon mu ukladá povinnosť
zrušiť, resp. zmeniť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj mimo rámca dôvodov odvolania. Pri zmene

rozhodnutia v dôsledku toho môže preskúmavané rozhodnutie zmeniť aj v neprospech odvolateľa (t.j.
neuplatňuje sa zákaz reformatio in peius), ba dokonca môže rozhodnúť aj nad rámec návrhov odvolateľa
(reformatio in melius).“

V tomto prípade išlo o uloženie pokuty za porušenie povinností ustanovených v § 5, § 7 ods. 1, § 9 ods.

1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Pôvodne bola prvostupňovým správnym orgánom
uložená pokuta vo výške 4.500,-Sk a následne na to bola druhostupňovým správnym orgánom táto
pokuta zvýšená na sumu 25.000,-Sk. Z uvedeného vyplýva, že predmetná vec mala taktiež charakter
správneho trestania a aj v tomto prípade dospel najvyšší súd k záveru, že sa v správnom trestaní zákaz
reformatio in peius neuplatňuje.

Vzhľadomnaobsahodsekov2a3zákonač.71/1967Zb.možnoodvodiť,žezákonodarcauprednostňuje
taký postup, aby všade, kde je to možné, odvolací orgán rozhodol vo veci samej. Postup podľa odseku
3 by mal byť preto viac-menej výnimočný. Zmena rozhodnutia je vhodná vždy, keď prvostupňový orgán
nesprávne použil hmotnoprávny predpis alebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistený skutkový

stav veci (odvolací orgán má podľa odseku 1 povinnosť doplnením konania získať spoľahlivý podklad
pre svoje rozhodnutie), ďalej keď prvostupňový orgán neúplne alebo nesprávne zhodnotil vykonané
dôkazy (môže spočívať vo vecnom pochybení pri vyvodzovaní záverov v odborných otázkach, napr.
chybný výpočet, nesprávne vyhodnotenie technických údajov, ekonomických javov a pod.), alebo keď
správny orgán prvého stupňa nerešpektoval pri nezmenených skutkových okolnostiach právny názor

(napr. vyslovený v predchádzajúcom odvolacom konaní druhostupňovým orgánom podľa § 59 ods. 3
alebo v súdnom konaní v prípade, keď súd podľa § 250j ods. 2 O.s.p. zrušil aj rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa. Odvolací orgán je povinný zmeniť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj v
neprospech odvolateľa (pokiaľ to výslovne nevylučuje osobitný zákon) alebo aj nad rámec jeho návrhov.
To znamená, že jednak môže účastníkovi konania „dať viac“ než sám žiada, jednak môže jeho situáciu v

porovnaní s rozhodnutím orgánu prvého stupňa zhoršiť. Táto jeho právomoc vyplýva z cieľa odvolacieho
konania, ako i z úlohy odvolacieho orgánu v ňom (jeho rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu
prvéhostupňa,máprávomocsamostatnehodnotiťpodkladyprerozhodnutie,posudzovaťvecpoprávnej
stránke a samostatne rozhodnúť i na základe nových zistených skutočností). (Košičiarová, S.: Správny
poriadok - Komentár s novelou účinnou od 01.01.2004, prvé vydanie, Šamorín, Heuréka, 2004, s. 247,

248).

Vo vzťahu ku správnemu procesu má osobitný význam koncepcia práva na spravodlivý proces, ktorej
podstatu predstavuje zachovávanie právnych požiadaviek v priebehu konania pred orgánom verejnej
moci. Jej pôvodný význam nachádzame v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v čl. 6 ods. 1, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne, v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom obvinení. Rozsudok musí byť
vyhlásený verejne. Postupne sa, najmä na základe judikatúry súdov, ktorá nadviazala na rozhodovaciu
činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, rozšírilo právne povedomie nielen zamestnancov správnych

orgánov, ale aj účastníkov správnych konaní. Koncepciou práva na spravodlivý proces sa spravuje čoraz
širší okruh správnych konaní a tiež v praxi je možné sledovať, že ich účastníci sa dovolávajú záruk
na spravodlivý proces. A to aj napriek tomu, že konanie, ktoré uskutočňuje správny orgán nemôže
byť „spravodlivé(fair)“ v zmysle čl. 6 Dohovoru. Pôvodná myšlienka obsiahnutá v Dohovore poslúžilaako základ pre ďalšie dokumenty Rady Európy, ktoré sa týkajú aj správneho konania. Rezolúcie a
odporúčania síce nie sú pre členské štáty Rady Európy záväzné, vyjadrujú však všeobecne uznávanú
úroveň ochrany ľudských práv a vyjadrujú, že koncepcia spravodlivého procesu sa má uplatňovať aj na

konanie pred správnymi orgánmi. Pritom je však potrebné dbať na to, aby bola zachovaná určitá miera
ich zlučiteľnosti so správnym konaním a s jeho charakterom. (Srebalová, M.: Limity aplikácie zásad
správneho trestania v praxi. In: Přestupky a řízení o nich z pohledu teorie a praxe, Praha, Policejní
akademie ČR, s. 235 - 244.)

V tejto súvislosti je možné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS
880/08 zo dňa 28.01.2009, ktorý sa zaoberal aplikáciou zákazu reformatio in peius v správnom trestaní,
keď bola ešte v Českej republike rovnaká právna úprava správneho konania ako na Slovensku - zákon
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a dospel k záveru, že zákaz reformatio in peius
sa v správnom poriadku nenachádzal a túto zásadu nebolo možné analogicky dovodiť na aplikáciu
vo veciach správneho trestania. Ústavný súd ČR tiež uviedol, že pre oblasť správneho trestania nie

je možné z ústavnoprávnych predpisov dovodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech
odvolateľa. Takýto zákaz nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Ústavný súd ČR taktiež odkázal na publikované doktrinálne názory uznávaných autorít českej

právnej vedy, napr. J. Pražák a J. Hoetzel, ktorí uznávali možnosť zmeny v neprospech odvolateľa v
prípadoch, keď nebol prvostupňovým rozhodnutím dostatočne chránený verejný záujem.

Rovnako aj Najvyšší správny súd ČR vo svojich rozhodnutiach, napr. č. k. 6As/63/2006-102 zo
dňa 20.12.2007, 1As/26/2008-69 zo dňa 18.06.2008 a Krajský súd v Brne rozhodnutím č. k.

29Af/64/2012-147 zo dňa 26.06.2014 dospeli k rovnakému záveru a teda, že zákaz zmeny k horšiemu
v neprospech odvolateľa nie je možné pre oblasť správneho trestania dovodiť z ústavnoprávnych
predpisov, ani z práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Taktiež Ústavný súd
ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2252/10 zo dňa 23.02.2011 uviedol, že vo veciach hospodárskej
súťaže sa neuplatňuje zákaz zmeny napadnutého rozhodnutia v neprospech odvolateľa garantovaný v

novej úprave správneho konania v § 90 ods. 3 zákona č. 500/2004 Sb.

V súvislosti s analógiou v správnom práve, ako jedným z interpretačných postupov, bola doktrína dosť
nejednoznačná, čo zhrnul Ústavný súd ČR v náleze Pl. ÚS 21/04 zo dňa 26.04.2005: „Absenci procesní
úpravy správního řízení lze rozhodovací činností správních orgánů a judikaturou soudů kompenzovat

použitím analogie. Doktrína zastává ale v této souvislosti velmi nejednoznačná stanoviska. Petr Průcha
analogii v obecnosti odmítá: "Pro aplikaci a interpretaci norem správního práva platí, že použití analogie
u nich nepřichází v úvahu, což svým způsobem vyplývá přímo z jejich povahy." (P. Průcha, Správní
právo. Obecná část. Brno 2003, s. 70). Zdrženlivý postoj k analogii ve správním právu zastává i
Petr Hajn: "analogie jakožto právní institut slouží k vykrývání mezer v právu a uplatní se zejména

v právu soukromém. Ve veřejném právu a ve správním řízení si při použití tohoto institutu musíme
ukládat značnou rezervovanost." (P. Hajn, Analogie jako právní institut a jako způsob usuzování. Několik
poznámek k analogii v právu (nejen) správním. Právník, č. 2, 2003, s. 123). S ohledem na čl. 2 odst. 3
Ústavy a čl. 2 odst. 2 Listiny Milan Kindl formuluje zásadu, dle níž "analogie ve veřejném právu nelze
použít v neprospěch toho, kdo vykonavatelem veřejné moci není", z čehož plyne, že "jí může být užito v

jehoprospěch"(M.Kindl,Maláúvahaoanalogiiveveřejnémprávu.Právník,č.2,2003,s.133).Obdobné
stanovisko zastává i Vladimír Sládeček: "Může se zdát, že prostor pro použití analogie ve správním,
resp. veřejném právu je beznadějně omezen či spíše zcela vyprázdněn zakotvením ústavních principů
- limitů uplatňování veřejné (státní) moci (zejm. čl. 2 odst. 3 Ústavy, čl. 2 odst. 2 a čl. 4 odst. 1 Listiny)
…, to však neznamená holou nemožnost její aplikace, byť by se patrně nemělo jednat o úkaz častý ..

použití analogie zákona nebo analogie práva ve správním právu (ať již hmotném nebo procesním)
přichází v úvahu, jestliže přinese (jednoznačný) prospěch účastníku řízení či právního vztahu správního
práva." (V. Sládeček, Obecné správní právo. Praha 2005, s. 130). Dle Vladimíra Vopálky "pokud je
úprava nedostatečná, nezbývá než se opřít podle analogie i o některé instituty správního řádu, pokud to
ovšem povaha věci nevylučuje, a o obecné zásady správního (procesního) práva (D. Hendrych a kol.,

Správní právo. Obecná část. 5. vyd., Praha 2003, s. 359).“

Analógiou v správnom trestaní sa zaoberal aj Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 1As/27/2008-67 zo
dňa 16.04.2008 a uviedol: „Použití analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu,pouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě
účastníka řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, na jejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem“.

„Na použitie analógie v správnom trestaní by teda mali existovať tri kumulatívne podmienky:
medzera v zákone, použitím analógie neutrpí páchateľ a zároveň jej použitím neutrpí príslušný
chránený záujem.“ (Kukliš, Ľ.: Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In: Správne
súdnictvo a rekodifikácia civilného práva procesného. Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v
Slovenskej republike. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislava, Univerzita

Komenského v Bratislave, právnická fakulta, 2012, s. 327 - 336.)

Na druhej strane, k aplikácii zásady zákazu reformatio in peius existuje aj odlišná judikatúra súdov, napr.
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2010 zo dňa 08.02.2011, ktorý uviedol: „Konanie
pred disciplinárnym súdom upravuje tretia časť zákona o sudcoch a podľa § 150 ods. 2 (Spoločné
ustanovenia) tohto zákona sa na disciplinárne konanie primerane vzťahujú ustanovenia osobitného

predpisu (Trestný poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo
iné.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je
dodržiavanie zásady zákazu reformatio in peius, ktorá sa podľa názoru ústavného súdu musí dodržiavať

nielen v trestných veciach, resp. správnych veciach, ale i v disciplinárnych konaniach vedených proti
sudcom ako predstaviteľom nezávislej súdnej moci, ktorým hrozí pozbavenie osobnej slobody, alebo aj
iná závažná ujma, napr. zbavenie funkcie sudcu, trestné stíhanie sudcu a pod., keďže na toto konanie
sa primerane vzťahujú a aplikujú aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku [kde je táto zásada v
súčasnosti premietnutá napr. v ustanoveniach § 195 ods. 1 (pri väzbe) alebo v § 308 ods. 1 a § 322

ods. 1 a nasl. Trestného poriadku].

Táto zásada má základ už v rímskom práve (Reformatio in peius iudici appelato non licet - porovnaj
Digesta 49, 1, 1, pr. - Ulpianus) a je plne aplikovaná aj v súčasnosti v právnom poriadku Slovenskej
republiky. Podstatou tejto zásady je garantovať možnosť (obvineného) napadnúť rozhodnutie opravným

prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho situácia zhorší (Šámal, P. a kolektív: Trestný poriadok,
komentár. II. diel, 5. vydanie. Praha: C. B. Beck, 2005. s. 1959), teda garantovať slobodu odvolacieho
práva zaručeného v druhej hlave (siedmy oddiel ústavy) a v dôsledku toho i základného práva na
obhajobu. Túto zásadu je potrebné dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy iba
materiálne, nie formálne.“

Taktiež de lege ferenda, v zmysle pripravovanej rekodifikácie a nového Správneho súdneho poriadku
sa uvažuje, že konanie a rozhodovanie o administratívnych sankciách sa bude riadiť zásadami, ktoré sa
uplatňujú v trestnom konaní - zákaz reformatio in peius a beneficium cohesionis, ukladanie trestov pri
súbehu správnych deliktov a pri pokračovacom správnom delikte a pod. Konanie vo veciach správneho

trestania bude založené na zásade plnej jurisdikcie správneho súdu a revíznej právomoci správnych
súdov s možnosťou využitia moderačného práva. V zmysle § 195 Správneho súdneho poriadku správny
súd nebude vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby ak pôjde o základné
zásady trestného konania, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie a na ukladanie sankcií v rámci
správneho trestania. Z pripravovanej legislatívy je možné badať, že zákonodarca prejavil vôľu zjednotiť

judikatúru v tom smere, že aj v správnom trestaní sa majú uplatňovať zásady trestného práva. Týmto
má pravdepodobne za cieľ, z hľadiska zrejmej rôznorodosti praxe, prispieť k jej zjednoteniu.

Z historického hľadiska už v prvom správnom poriadku platnom na území bývalej Československej
republiky vládneho nariadenia č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich do pôsobnosti politických

úradov (správne konanie) bolo v ustanovení § 81 ods. 2 uvedené: „Ve věci, na jejímž konečném vyřízení
neníveřejnýzájemzúčastněn,jestodvolacíúřad,pokudneníjinakstanoveno,vázánnávrhemodvolánía
můžezměnitirozhodnutívneprospěchodvolatelejenkodvoláníodpůrcovusouběžněprojednávanému.“
To znamená, že v neprospech odvolateľa bolo možné rozhodnúť len s ohľadom na verejný záujem.
Judikatúra bývalého Najvyššieho správneho súdu vykladala možnosť zmeniť rozhodnutie v neprospech

odvolateľa reštriktívne.

Pri uvažovaní o aplikácii zásad trestného práva vo veciach správneho trestania, konkrétne v tomto
prípade aplikácie zásady zákazu reformatio in peius, je potrebné vziať do úvahy aj Engelové kritériá vzmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci Engel a ďalší v. Holandsko č.
5100/71 zo dňa 08.06.1976), ktoré boli formulované vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a
záruk spravodlivého procesu, ktorými sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu

z hľadiska chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a jej závažnosť.

Z hľadiska prvého kritéria, a teda kvalifikácie deliktu vo vnútroštátnom práve - správny delikt týkajúci
sa zákazu uzavretia dohody obmedzujúcej súťaž je upravený v § 4 ZOHS, ktorého sankcionovanie je
upravenév§38ods.1ZOHS,atedauvedenékonanieniejevslovenskomprávnomporiadkudefinované

ako trestný čin.

Druhé kritérium - povaha deliktu. V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa s otázkami, či je právna
norma adresovaná všetkým alebo len určitej skupine ľudí so špecifickým postavením. V danej veci je
právna norma uvedená v § 4 ZOHS adresovaná podnikateľom. Podnikateľom na účely tohto zákona
je podnikateľ podľa osobitného predpisu (§ 2 Obchodného zákonníka) a ďalej fyzická a právnická

osoba, ich združenie a združenie týchto združení, ak ide o ich činnosti a konania, ktoré súvisia alebo
môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti a konania sú alebo nie sú zamerané
na dosahovanie zisku (§ 3 ods. 1 ZOHS). V zmysle tohto kritéria možno vyvodiť, že právna norma
zakazujúca uzatváranie dohôd, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzovanie súťaže je
adresovanálenšpecifickémuokruhuľudí,atedapodnikateľom.ZjudikatúryEurópskehosúdupreľudské

práva (príp. aj pôvodnej Európskej komisie pre ľudské práva) vyplýva, že takéto špeciálne postavenie
bolo priznané napr. vojakom (Engel a ďalší v. Holandsko), advokátom (Brown v. Spojené kráľovstvo,
rozhodnutie č. 38644/97 zo dňa 24.11.1998), štátnym úradníkom v širšom zmysle slova (Kremzow v.
Rakúsko, rozhodnutie č. 16417/90 zo dňa 07.11.1990), lekárom (Wickramsinghe v. Spojené kráľovstvo,
rozhodnutie č. 31503/96 zo dňa 09.12.1997).

Z hľadiska povahy deliktu je potrebné vysporiadať sa aj s tým, keďže podstatou v danej veci je
otázka sankcie - pokuty, či účel sankcie, ktorá sa ukladá za správny delikt je preventívno-represívny
alebo či má reparačnú povahu. Pokuta je principiálny nástroj na vynucovanie súťažného práva a na
zabezpečenie nápravy. Cieľom pokuty uloženej Protimonopolným úradom SR za porušenie zákazu

uzatvárania dohôd obmedzujúcich súťaž je na jednej strane zabezpečiť ukončenie protisúťažného
správania a potrestať porušovateľa (represívny účinok), zabrániť recidíve (preventívny účinok) a donútiť
páchateľa - porušovateľa, rešpektovať zákon. Uložená sankcia však neplní preventívny účinok len voči
účastníkovi konania, ale prispieva tiež k všeobecnému rozširovaniu súťažného povedomia a súťažnej
kultúry aj vo vzťahu k ďalším podnikateľom. Pri ukladaní pokuty Protimonopolný úrad SR posudzuje

závažnosť a dĺžku trvania porušovania zákona. Pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy
jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Žalovaný v
napadnutom rozhodnutí uviedol, že dohoda, ktorá bola predmetnom správneho konania patrí už svojou
povahou medzi najzávažnejšie typy porušenia súťažných pravidiel. Aj rozhodovacia prax európskych
súdov potvrdila, že horizontálnu dohodu obmedzujúcu súťaž takého charakteru, aká bola predmetom

správneho konania, je možné považovať za veľmi závažné a škodlivé porušenie už na základe povahy
takéhoto porušenia bez potreby skúmania konkrétnych dopadov na trh, keďže ide o druh porušenia,
ktorý narúša súťaž v jej hlavných parametroch.

Tretie kritérium - prísnosť sankcie, ktorá môže byť v danom prípade uložená. To znamená, že treba

posudzovať nie reálne uloženú sankciu, ale tú ktorú je možné za tento správny delikt uložiť.

Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že nie je možné jednoznačne určiť, či sa má v správnom trestaní
uplatňovať zásada trestného práva zákazu reformatio in peius, ale v každom jednotlivom prípade je
potrebné zvážiť všetky osobitosti danej veci.

V prejednávanom prípade senát odvolacieho súdu preskúmal napadnuté administratívne rozhodnutia
a dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď napadnutým rozhodnutím
rozhodol o zvýšení pokuty pre žalobcu po tom, čo dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán
nedostatočne zohľadnil priťažujúcu skutočnosť a to, že žalobca plnil funkciu tajomníka kartelu, čo malo

pre fungovanie a chod kartelu značný význam. Žalobca ostatným členom kartelu poskytoval zakódované
mobilné telefóny a platil im náklady na komunikáciu. Európsky tajomník kartelu taktiež sprostredkovával
komunikáciu medzi európskymi účastníkmi kartelu a komunikoval v mene európskych podnikateľov s
japonským sekretárom. Žalobca mal taktiež vyhotoviť písomnú formu kartelovej dohody - Dohody GQ aDohody GQE, na ktorej sa jej zakladatelia dohodli. Všetky uvedené skutočnosti žalovaný vyhodnotil ako
priťažujúceadospelkzáveru,žepokutauloženáprvostupňovýmsprávnymorgánomneboladostatočná,
a preto rozhodol o zvýšení pokuty pre materskú spoločnosť - žalobcu z 50 miliónov SK (1.659.695,94

€) na 2.987.450,- € (89.999.918,70 Sk).

Senát odvolacieho súdu pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia vzal do úvahy aj judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý trestný charakter vnútroštátnych sankcií posudzuje
autonómne, najmä pomocou Engelových kritérií (uvedené kritériá boli ďalej rozvinuté judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok vo veci Őztürk v. Nemecko zo dňa 21.02.1984
č. 8544/79, rozsudok vo veci Ziliberberg v. Moldavsko zo dňa 01.02.2005 č. 61821/00, rozsudok vo
veci Jussila v. Fínsko zo dňa 23.11.2006 č. 73053/01). S ohľadom na oblasť hospodárskej súťaže a
trestný charakter týchto deliktov nie je judikatúra ESĽP jednoznačná. Senát odvolacieho súdu poukazuje
na rozhodnutie vo veci OOO Neste St. Petersburg a ďalší v. Rusko, rozhodnutie č. 69042/01 zo dňa
03.06.2004, v ktorom Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že opatrenie majúce za cieľ odstrániť

nežiaduce obmedzenie hospodárskej súťaže nie je trestným obvinením. Uvedené rozhodnutie však v
sebe zahŕňa špecifický charakter ruskej legislatívy týkajúcej sa súťažného práva. Rozhodnutie vo veci
Lilly France S.A. v. Francúzsko, zo dňa 03.12.2002 č. 53892/00 však vyjadruje opačný názor, ktorý
spočíva v dôsledku charakteru sankcie, ktorej cieľom bolo nielen naprávať nežiaduci stav, ale aj trestať.
V zmysle § 38 ods. 1 ZOHS v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného

je možné za porušenie ustanovení zákona, sankcionovaných v napadnutom rozhodnutí, uložiť pokutu
do výšky 330.000,- € alebo 10% z obratu. Vzhľadom na výšku možnej sankcie nie je možné namietať
tomu, že by sankcie za spáchanie uvedeného správneho deliktu nemali závažný charakter. V tejto
súvislosti je však potrebné prihliadať aj na to, že Európsky súd pre ľudské práva rozlišuje medzi tzv.
„tvrdým trestným právom“, kde ide o obvyklé trestné konanie proti fyzickej osobe s vysokým stupňom

spoločenskej nebezpečnosti, za ktoré môže byť uložený aj trest odňatia slobody a medzi „ostatnými
deliktami“, medzi ktoré Európsky súd pre ľudské práva zaradil aj porušenie súťažného práva, pri ktorých
nie je nevyhnutné uplatňovať trestnoprávne záruky v plnom rozsahu (bližšie pozri: Petr., M.: K povaze
řízení ve věcech hospodářské soutěže. Antitrust. 2/2010). K obdobnému záveru dospela aj generálna
advokátka Eleanor Sharpston vo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti

Komisii: „Hoci teda konanie týkajúce sa uloženia pokút v prejednávanej veci patrí na účely EDĽP (a
Charty) do oblasti trestného práva, súhlasím s tým, že, ako sa uvádza v rozsudku Jussila, toto konanie sa
odlišuje od tvrdého jadra trestného práva; v dôsledku toho sa trestnoprávne záruky nebudú nevyhnutne
uplatňovať v celom rozsahu.“

Z vyššie uvedeného vyplýva, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom
konaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania. To však neznamená,
že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú
v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie sú dve samostatné oblasti, v rámci ktorých by
bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom dopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie umožňuje

jednoduchšieamenejformálnepostupy,nežtiektorésauplatňujúvtrestnomkonaní.Uvedenéplatíajna
zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní, pričom v trestnom konaní má svoje stále miesto.
V správnom trestaní neplatí táto zásada neobmedzene (najmä s ohľadom na § 59 Správneho poriadku,
cieľov odvolacieho konania, ako i z úlohy odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané
na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie atď.),

ale je potrebné v každom jednotlivom prípade zohľadniť všetky skutočnosti aj s ohľadom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúru súdnych inštitúcií Európskej únie.

Aj v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách sú
uvedené nasledovné zásady: zásada zákonnosti (sankcie, ktoré je možné uložiť, ako aj okolnosti, za

ktorých môžu byť uložené musia byť stanovené zákonom), zásada retroaktivity (žiadna správna sankcia
nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom;
tam, kde v čase, keď sa stal skutok, bola platná miernejšia sankcia, nemôže byť uložená prísnejšia
sankcia, ktorá bola zavedená neskôr; zavedenie miernejšieho represívneho ustanovenia, ktoré vstúpilo
do platnosti potom čo sa stal skutok, má byť na prospech osoby, ktorej správny orgán zamýšľa uložiť

sankciu), zásada ne bis in idem (osoba nemôže byť správne potrestaná dvakrát za ten istý skutok, na
základe toho istého zákona alebo zákonov chrániacich ten istý spoločenský záujem; ak ten istý skutok
umožňuje začať konať dvom alebo viacerým správnym orgánom, na základe ustanovení chrániacich
rôzne spoločenské záujmy, každý z týchto orgánov musí vziať do úvahy každú sankciu predtýmuloženú za ten istý skutok), zásada rýchlosti konania (každé konanie správneho orgánu namierené voči
správaniu, ktoré je v rozpore s platným právom, má byť uskutočnené v primeranom čase; ak správny
orgán začal konanie, ktoré môže vyústiť do uloženia správnej sankcie, mal by konať primerane rýchlo

vzhľadom na okolnosti prípadu), zásada ukončenia každého konania rozhodnutím (každé konanie, ktoré
môže mať za následok uloženie správnej sankcie, ktoré bolo začaté vo vzťahu k osobe, má vyústiť
do vydania rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí), dodržiavanie procesných záruk (popri princípoch
spravodlivého správneho konania zakotvených v Rezolúcii (77) 31, ktoré zastrešujú správne konanie,
by sa mali vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá

čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej; mal by jej byť daný dostatočný čas na
prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá mohla byť
uložená; osoba, príp. jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej; má dostať možnosť
vyjadriť sa predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie; správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má
obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. So súhlasom dotknutej osoby a v súlade so zákonom, v
prípadoch menšej dôležitosti je možné upustiť od zásad stanovených v ods. 1, ak by tieto mohli byť

prekážkou pri peňažných trestoch. V každom prípade, ak má dotknutá osoba námietky voči navrhovanej
sankcii, musia sa dodržať všetky zásady stanovené v odseku 1), vyšetrovacia zásada (bremeno dôkazu
je na správnom orgáne), zásada prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí nezávislými súdmi
(akt, ktorým sa ukladá sankcia má byť, v záujme dodržiavania zákonnosti, preskúmateľný na základe
zákona nezávislým a nestranným súdom). Senát najvyššieho súdu uvádza, že všetky zásady uvedené

v predmetnom Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky a aplikujú sa aj v oblasti správneho trestania. V predmetnom Odporúčaní Výboru ministrov
Rady Európy sa nenachádza požiadavka na to, aby sa pomocou analógie aplikovali na oblasť správneho
trestania bez výhrad všetky ustanovenia týkajúce sa trestného práva.

Záverom je potrebné podotknúť, že zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné
bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia konkrétnych okolností
prejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne prípadné zvýšenie sankcie
oproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť všetky skutkové okolnosti. Keďže
zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom poriadku upravená, je potrebné pri jej

analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu
ochrany hodnôt, v ktorých spočíva príslušný chránený verejný záujem. V danom prípade verejný záujem
spočíva v tom, že dohody obmedzujúce súťaž prinášajú výhody výlučne jej účastníkom a poškodzujú
konkurenciu a následne aj konečného spotrebiteľa, čo nie je v trhovej ekonomike. Zásada zákazu
reformatio in peius má slúžiť najmä na to, aby účastníci správneho konania mohli bez obáv zo zhoršenia

svojej situácie využiť právo na podanie opravného prostriedku. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu,
aplikácia tejto zásady v správnom konaní bez obmedzenia, a to ani pri ochrane verejného záujmu
(napr. aj v prvom správnom poriadku - vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich
do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) bolo možné zmeniť rozhodnutie v neprospech
odvolateľa, ak bol na danej veci verejný záujem) by bola v rozpore s úlohou odvolacieho orgánu, ktorého

rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu
poukazuje aj na kontradiktórnosť trestného konania, kde takýto verejný záujem chráni prokurátor, ktorý
sa má možnosť odvolať a tak dosiahnuť uloženie prísnejšieho trestu pre páchateľa, ak je to potrebné. V
správnom konaní v rámci správneho trestania takáto možnosť odvolania sa prokurátora odpadá, a preto
jedine správny orgán druhého stupňa môže v tomto prípade ochrániť verejný záujem.

K záveru, že v oblasti súťažného práva nie je a priori zmena k horšiemu druhostupňovým správnym
rozhodnutím vylúčená dospel senát odvolacieho súdu aj v súvislosti s rozsudkom Súdu prvého stupňa
(druhá komora) z 12. decembra 2007 v spojených veciach T-101/05 a T-111/05 BASF AG a UCB
SA proti Komisii Európskych spoločenstiev, v ktorom došlo k zvýšeniu pokuty účastníkovi kartelovej

dohody Súdom prvého stupňa. Rovnaký záver konštatovala aj generálna advokátka Eleanor Sharpston
vo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti Komisii v bode 16, že Súdny dvor
bude mať neobmedzenú právomoc v zmysle článku [229 ES/261 ZFEÚ] pri revízii rozhodnutí, ktorými
Komisia stanovila pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu; môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú
pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu.

Treba zdôrazniť, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne
očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota
a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada rozhodovania
súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia
§ 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd

v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať
už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.

Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok sp. zn. 8Sžhpu/4/2013
zo dňa 26.02.2015, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke najvyššieho súdu , ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:

„Medzi účastníkmi nebolo sporné, že došlo k vzniku zakázanej dohody obmedzujúcej hospodársku
súťaž, ktorej sa zúčastnil aj žalobca, nakoľko tieto skutočnosti boli preukázané v niekoľkých konaniach
pred EK, ako aj v rozsudkoch Všeobecného súdu EÚ (pôvodne SPI) č. T-122/07 až T-124/07 z
03.03.2011 vo veciach Siemens AG Osterreich, VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co.

KEG, Siemens Transmission & Distribution Ltd, Siemens Transmission & Distribution SA a Nuova
Margini Galileo SpA proti Európskej komisii. Napokon samotný krajský súd v napadnutom rozsudku
konštatoval, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento
skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území.

Sporným zostal postup žalovaného pri určovaní výšky pokuty, pri ukladaní ktorej podľa názoru krajského
súdu žalovaný porušil pravidlo zákazu zmeny k horšiemu, nezohľadnil námietky žalobcu voči použitiu
Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre žalobcu priaznivejší najmä s
ohľadom na obrat, použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu
stavu, nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej

skupiny, čo môže vyvolať pocit diskriminácie, neobjasnil, prečo nepokutoval aj iných podnikateľov, ktorí
sanaSlovenskukarteluzúčastnili,napr.Siemenss.r.o.anapokonžezrozhodnutiavôbecnebolozrejmé,
obrat v ktorom rozhodnom období žalovaný považoval u jednotlivých účastníkov za rozhodujúci, a či
jeden a ten istý obrat nebol účastníkom započítaný dvakrát.

K námietke žalovaného v odvolaní o tom, že vo svojom rozhodnutí nezohľadnil námietky žalobcu voči
použitiu Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre žalobcu priaznivejší najmä
s ohľadom na obrat, musel odvolací súd súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že kritériá pre ukladanie
sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, v tomto prípade zákon č. 136/2001 Z. z. v znení zákona č.
465/2002 Z. z. (ZOHS) sa nijako nemenili.

Podľa § 38 ods. 1 ZOHS Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25
ods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce
uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol
obrat do 10 000 Sk alebo, ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť,

pokutu do 10.000.000 Sk.

Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.09.2002, obrat na účely tohto zákona je súčet
tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá
podnikateľovi.

Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.04.2004, obrat na účely tohto zákona je súčet
tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá
podnikateľovi.

Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 31.05.2009, obrat na účely tohto zákona je súčet
tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá
podnikateľovi.

Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenia ZOHS ohľadom výpočtu výšky sankcie sa v rozhodnom období

roku 2008 nemenili, naopak, od prijatia ZOHS až do 30.06.2014 bola právna úprava § 10 ods. 3 ZOHS
nezmenená. Z rozsudku krajského súdu nevyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že
žalovaný použil pri ukladaní pokuty pre žalobcu ako východiskovú sumu celkový obrat (s daňou) za rok
2006. Tento dôkaz nepredložil ani žalobca, keď vo svojej žalobe tvrdí, že žalovaný mal použiť preňhomenej prísny postup pre uloženie pokuty a mal vychádzať z výšky dane z obratu za rok 2006 bez dane.
Naopak,zpredloženejSmerniceč.5/2003opostupeukladaniapokút,účinnejvčase,kedyprvostupňový
správny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie nevyplýva, že by obrat, z ktorého má byť vypočítaná

výškauloženejpokutypodľa§10ods.3ZOHSmalbyťobratomajsdaňou.Anivyhláškač.269/2004Z.z.
o výpočte obratu, ani Smernica č. 5/2003 nehovorí o obrate (s daňou), ako to v rozsudku uvádza krajský
súd. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu Metodický pokyn účinný v čase rozhodovania žalovaného
nepriniesol priaznivejšiu úpravu pre žalobcu pri ukladaní sankcií.

Pokiaľ ide o tvrdenie krajského súdu o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu neprípustnosti
argumentácie, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci, s poukazom na tabuľku č. 3 „Výpočet pokuty“
a taktiež z dôvodu, že žalovaný nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich
do jednej ekonomickej skupiny, a že z rozhodnutia vôbec nebolo zrejmé, obrat v ktorom rozhodnom
období žalovaný považoval u jednotlivých účastníkov za rozhodujúci, s týmto názorom sa najvyšší súd
nestotožňuje.

Výpočtu pokuty sa žalovaný venuje na stranách 153 až 170 napadnutého rozhodnutia, celkom v 93.
bodoch, pričom konkrétne žalobcu, okrem všeobecných častí, v ktorých žalovaný objasňuje základné
princípy trestania a dôvody uloženia sankcií jednotlivým účastníkom kartelu a ekonomickým skupinám,
sa týkajú najmä body č. 860 - 864.

Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že v tejto časti rozhodnutia sa žalovaný podrobne venuje popisu
protisúťažného konania a jeho následkov v súvislosti s uložením pokuty nielen vo vzťahu k jednotlivým
ekonomickým skupinám a v závislosti od ich celkovej ekonomickej sily, ale aj jednotlivým účastníkom
týchto skupín a ich celosvetovému obratu (najmä body 819, 820, 822, 823, 827 a 829 rozhodnutia) a

žalobca bol zaradený do najsilnejšej skupiny. Z rozhodnutia je nad všetky pochybnosti zrejmé, že obrat
sa týkal roku 2006 a išlo o obrat celosvetový. Tabuľka č. 3 je súčasťou tohto odôvodnenia výpočtu výšky
pokuty, a preto z konštatovania krajského súdu o tom, že táto nezodpovedá reálnemu stavu veci, nie je
možné vyhodnotiť, čo tým vlastne krajský súd mal na mysli.

Taktiež krajským súdom konštatované chýbajúce zdôvodnenie, prečo žalovaný nepokutoval aj iných
podnikateľov, ktorí sa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens s.r.o., ktorému chýbajú logické
súvislosti, je vo vzťahu k žalobcovi irelevantné, nakoľko predmetom tohto konania je, z dôvodov
uvedených vyššie, len skúmanie protisúťažného správania sa žalobcu.

Preto aj námietku žalovaného k tejto časti rozsudku krajského súdu považuje odvolací súd za dôvodnú.

V kontexte vyššie uvedeného možno potom dospieť k záveru, že rozhodnutie žalovaného je rozsiahle a
podrobné, žalovaný na 171 stranách vymenúva a vyhodnocuje jednotlivé námietky uvedené v rozklade
proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, vznesené, okrem iných účastníkov, aj žalobcom,

posudzujeichopodstatnenosťapodrobnesaskaždoujednouvysporadúva,pričompodrobnevysvetľuje
svoje postupy aj pri ukladaní pokuty žalobcovi.

Odvolací súd sa nestotožnil so závermi krajského súdu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je zrozumiteľné, riadne a dostatočne odôvodnené a v súlade s vnútroštátnym právnym

poriadkom a relevantnou judikatúrou vnútroštátnych súdov, rovnako ako aj s európskou legislatívou a
judikatúrou SD EÚ a Všeobecného súdu (predtým SPI).

ZuvedenýchdôvodovNajvyššísúdSlovenskejrepublikyodvolaniužalovanéhovyhovelasprihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 220

O.s.p. zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zrušenie
(§ 221 ods. 1 O.s.p.) a žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie
a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods.

1, § 224 ods. 1 a § 250k O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný náhradu trov konania
nepriznal a žalovanému právo na náhradu trov konania zo zákona neprináleží“.Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.