Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. jún 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 17Cpr/10/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212233875
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Pacherová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212233875.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v právnej veci žalobcu: F.. G.. F. Š., T.., Kadnárova 2, Bratislava,

zastúpený advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., Satorisova 10, Bratislava, proti žalovanému:
Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum, IČO: 423 37 402, Hlohovecká 2, Lužianky
zastúpený advokátskou kanceláriou REKEN & PARTNERS Law Firm s.r.o., Tichá 45, Bratislava o
zrušenie písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny a náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd konanie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy 9000,- € z a s t a v u j e .

Vo zvyšnej časti súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľovi sa v r a c i a alikvotná časť súdneho poplatku za podaný návrh v sume 263,30 € cestou
Daňového úradu Bratislava, ktorý poplatok navrhovateľovi po právoplatnosti rozsudku vráti.

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 704,30 eur k rukám
právneho zástupcu odporcu v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 7. 12. 2012 domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zrušiť upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29. 11. 2012, ktoré žalobca

doručil žalovanému dňa 5. 12. 2012 a zaviazal ho povinnosťou zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy 10 000 euro a trovy konania. Pred otvorením pojednávania dňa 02. 5. 2013 vzal žalobca návrh
v časti o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 000 € späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. V
žalobe žalobca uviedol, že dňa

2

17Cpr/10/2012

5. 12. 2012 prevzal list, ktorým ho zamestnávateľ upozornil na porušenie pracovnej disciplíny, avšak
žalobca sa žiadneho porušenia nedopustil. V prvom prípade mal žalobca porušiť pracovnú disciplínu
tým, že neospravedlnene opustil pracovisko dňa 3. 10. 2012 bez súhlasu na služobné opustenie
pracoviska na pracovnú cestu do Brna na Vysoké učení technické v Brne, Fakultu chemickú.

K tomuto odchodu z pracoviska žalobca uviedol, že dňa 2. 10. 2012 predložil na schválenie žiadosť
o služobnú cestu spolu s pozvánkou, z ktorej vyplýva, že je externým členom Vedeckej rady Fakulty
chemickej v Brne. V rozhovore toho istého dňa štatutárny zástupca žalovaného mal súhlasiť s cestou,
odmietol mu však poskytnúť služobné motorové vozidlo, z ktorého dôvodu žalobca vykonal cestuvlastným motorovým vozidlom. Schválenie služobnej cesty žalovaným má potvrdzovať aj fakt, že
žalovaný v evidencii dochádzky neprítomnosť žalobcu na pracovisku vedie stále ako služobnú cestu.
Za tento deň odviedol žalovaný aj odvody za žalobcu do Sociálnej poisťovne, čo by neurobil, pokiaľ by

služobnú cestu v danom výplatnom období považoval za neospravedlnenú absenciu v práci. Žalobcovi
napokon z uvedeného dôvodu nekrátil ani dovolenku. V súvislosti s uvedeným konaním žalovaného mal
teda žalobca zato, že žalovaný s jeho účasťou na zasadnutí Vedeckej rady, teda s pracovnou cestou
súhlasil, preto v dobrej viere dňa 3. 10. 2012 na pracovnú cestu nastúpil.

K druhému porušeniu pracovnej disciplíny malo dôjsť tým, že žalobca obdobne postupoval aj dňa
20. 9. 2012. Žalobca poukázal, že aj túto služobnú cestu mal schválenú, založil do spisu e-mailovú
komunikáciu medzi ním a štatutárnym zástupcom žalovaného. Zmluva o spolupráci medzi žalovaným a
Fakultou chemickou má dokazovať, že existovala vzájomná spolupráca medzi žalovaným a Fakultou
chemickou v Brne. Aj uvedenú cestu žalovaný naďalej v systéme vedie ako služobnú, za tento deň
boli odvedené za žalobcu odvody do Sociálnej poisťovne. Žalovaný žalobcovi nekrátil dovolenku, k

čomu by istotne pristúpil, pokiaľ by túto služobnú cestu v danom výplatnom období považoval za
neospravedlnenú neprítomnosť v práci. Žalobca mal teda zato, že žalovaný s účasťou žalobcu na
doktorandských skúškach ako pracovnú cestu odsúhlasil.

Tretí prípad porušenia pracovnej disciplíny mal spočívať v tom, že žalobca nebol na pracovisku dňa

27. 9. 2012 v čase od 9.48 hodiny do konca pracovnej doby z dôvodu, že prednášal na Vysokom učení
technickom v Brne a túto absenciu si u zamestnávateľa zaevidoval ako služobný odchod. Keďže činnosť
bolavykonávanážalobcomakointernýmzamestnancom fakultypovažovalzamestnávateľtútoabsenciu
zaneospravedlnenú.Žalobcakuvedenémudňuuviedol,žesazdržiavalnapracoviskuvtentodeňpočas
celej pracovnej doby a to od 6.50 hodiny do 14.00 hodiny, pracovisko opustil len na 25 minút v rámci

prestávky na obed, teda v uvedený deň pracovnú disciplínu nemohol porušiť.

Žalobca mal za to, že žalovaný nepovažoval neprítomnosť žalobcu na pracovisku za porušenie
pracovnej disciplíny dlhú dobu, až do okamihu, keď žalobca podal voči žalovanému na súde žalobu
dňa 19. 11. 2012 pre porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania, opakovanú diskrimináciu, ktoré

konanie prebiehalo na tunajšom súde. Žalobca v tomto konaní žiadal, aby zamestnávateľ upustil od
ďalších diskriminačných krokov, avšak zamestnávateľ naopak začal hľadať čokoľvek, čo by voči osobe
žalobcu mohol použiť, aby si tak mohol vytvoriť podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru
so žalobcom. Uvedeným postupom žalovaného podľa názoru žalobcu dochádza k porušovaniu
3

17Cpr/10/2012

Zákonníka práce, § 13 ods. 3, § 2 ods. 1, § 2a ods. 8, § 3 ods. 1, zákona číslo 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon). Okrem toho sa žalovaný už v predchádzajúcom období dopustil vo
vzťahu k žalobcovi diskriminácie, čo na pojednávaní dňa 16. 11. 2012 pred tunajším súdom uznal, z
ktorého dôvodu účastníci konania uzavreli zmier.

Žalovaný dlhodobo a opakovane prenasleduje žalobcu, diskriminuje osobu žalobcu, s cieľom

systematický poškodzovať jeho osobu a to len preto, že si bráni svoje zákonné práva.
O písomnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny sa okamžite dozvedeli ďalší zamestnanci
žalovaného, čím mala žalobcovi u nich okamžite značným spôsobom poklesnúť jeho spoločenská
vážnosť, pretože takýto postih za takmer 17 rokov, čo je zamestnaný u žalovaného ešte nikto nedostal.
Informácie o písomnom upozornení mali presiaknuť aj mimo rámec organizácie a stala sa situácia keď

mal dva telefonáty na túto tému, ktoré boli pre žalobcu veľmi nepríjemné. Cíti, že u zamestnancov,
predovšetkým u podriadených, stráca spoločenskú vážnosť, ktorú pôvodne mal, teda cíti sa byť
oprávnený požadovať od žalovaného primerané zadosťučinenie podľa zákona číslo 365/2004 Z.z..

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, právnych zástupcov účastníkov konania, svedkov,

oboznámil sa s obsahom pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 31. 12. 2001,
pracovnej náplne žalobcu, písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29.
11. 2012, programom zasadnutia Vedeckej rady Vysokého učenia technického v Brne zo dňa 13. 9.
2012 adresovaného žalobcovi, e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a zamestnávateľom zo dňa3. 10. 2012, evidenciou dochádzky zo dňa 3. 10. 2012, e-mailovou komunikáciou medzi žalobcom a
žalovaným zo dňa 19. 9. 2012, zmluvou o spolupráci uzavretou medzi Vysokým určením technickým v
Brne, Chemickou fakultou a žalovaným zo dňa 11. 9. 2007, evidenciou dochádzky zo dňa 20. 9. 2012,

evidenciou dochádzky zo dňa 27. 9. 2012, uznesením Okresného súdu Bratislava II, číslo konania 50Cpr
5/2012 - 77 zo dňa 16. 11. 2012, dohody o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a
Vysokým učením technickým v Brne zo dňa 24. 11. 2010, menovacieho dekrétu žalobcu za člena
Vedeckej rady Vysokého učení technického v Brne, pracovnej zmluva uzatvorenej medzi Fakultou
chemickou, Vysokým učením technickým v Brne ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom

zo dňa 30. 1. 2003 , dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 23. 12. 2013, 10. 1. 2005, 10. 11. 2005,
28. 2. 2007, 29. 6. 2007, 24. 11. 2010, evidencia dochádzky z Vysokého učenia technického v_Brne,
Chemickej fakulty, pracovného poriadku žalovaného, ako aj ďalším obsahom spisového materiálu a
zistil nasledovný skutkový stav:

Žalobca uzatvoril dňa 31. 12. 2001 so žalovaným pracovnú zmluvu, podľa ktorej bol zaradený do

funkcie námestníka riaditeľa pre vedu a výskum, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú.
Podľa pracovnej náplne bol žalobca štatutárnym zástupcom riaditeľa ústavu, ktorého zastupuje počas
jeho dlhodobej neprítomnosti v plnom rozsahu, riadi a zodpovedá za vedeckovýskumnú odbornú
činnosť v ústave, riadi, zabezpečuje a kontroluje plnenie úloh výskumu, vývoja a poradenstva
zabezpečuje spoluprácu s potravinárskou praxou, výskumnými ústavmi zo SR a zahraničia, vysokými

školami a špecialistami z praxe, zodpovedá za kvalitu a včasnosť oponentských konaní a hodnotenie
vedeckovýskumnej činnosti ústavu a iné.

4
17Cpr/10/2012

Menovacím dekrétom zo dňa 9. 10. 2006 bol žalobca vymenovaný do funkcie dočasného vedúceho
zamestnanca - riaditeľa výskumného ústavu potravinárskeho, a to až do vymenovania riaditeľa po
úspešnom vykonaní výberového konania, najdlhšie na 6 mesiacov. Menovacím dekrétom zo dňa 12.

10. 2009 bol žalobca opätovne menovaný do funkcie dočasného vedúceho zamestnanca, riaditeľa
výskumného ústavu potravinárskeho až do vymenovania riaditeľa. Následne menovacím dekrétom
zo dňa 17. 9. 2010 bol žalovaný menovaný dočasne do funkcie vedúceho zamestnanca - riaditeľa
žalovaného. Menovacím dekrétom č. 238/2012-100 zo dňa 23. 4. 2012 bol žalobca vymenovaný do
funkcie vedúceho zamestnanca - riaditeľa Výskumného ústavu potravinárskeho, jeho nástupcom sa stal

Doc. RNDr. F. X. a žalobca zastával v ďalšom období funkciu námestníka pre vedu a výskum.

Dňa 30. 1. 2003 uzavrel žalobca pracovnú zmluvu s Vysokým učením technickým v Brne s dohodnutým
dňom nástupu do práce dňa 3. 2. 2003, s dohodnutým miestom výkonu práce: Fakulta chemická v Brne.
Pracovná doba bola dohodnutá na 20 hodín týždenne a bola rozvrhnutá rovnomerne na dni utorok,

streda, štvrtok vždy po 6,66 hodín (dodatok zo dňa 10. 1. 2005). Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 28. 2. 2007 sa týždenný pracovný úväzok s účinnosťou od 1. 3. 2007 zmenil na 40 hodín týždenne
s tým, že pracovná doba bola rozvrhnutá rovnomerne na dni pondelok až piatok.

Dňa 8. 3. 2007 bola uzavretá interná dohoda medzi žalovaným - Výskumným ústavom potravinárskym

v zastúpení vtedajším riaditeľom G.. P. M., I.. a žalobcom. Touto internou dohodou zamestnávateľ vzal
na vedomie zmenu rozsahu úväzku pracovného pomeru zamestnanca k pracovnej zmluve na Fakulte
chemickej Vysokého učenia technického v_Brne v zmysle dodatku zo dňa 28. 2. 2007. Zamestnávateľ sa
internou dohodou zaviazal naďalej uvoľňovať zamestnanca na pracovný výkon na tejto fakulte, avšak len
vnevyhnutnomrozsahuapokiaľnebudemožnétentovýkonorganizovaťmimozákladnejpracovnejdoby

zamestnávateľa. Zamestnanec sa zároveň zaviazal organizovať si svoje pracovné povinnosti na fakulte
tak, aby svoju neprítomnosť na pracovisku zamestnávateľa obmedzil z tohto titulu len na nevyhnutne
dlhú dobu.

Listom zo dňa 29. 11. 2012 zamestnávateľ upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny ktorého

samaldopustiťneospravedlnenouneprítomnosťouvprácidňa3.10.2012,kedynebolžalobcoviudelený
súhlasnaslužobnéopusteniepracoviska-pracovnúcestudoBrnanaFakultuchemickúVysokéhoučení
technickéhovBrne.Dôvodomneschváleniapracovnécestybolo,žežalobca jeinternýmzamestnancom
uvedenej fakulty. Rovnako mal žalobca konať aj dňa 20. 9. 2012, v ktorý deň ako interný zamestnanecfakulty sa zúčastnil ako predseda skúšobnej komisie doktorandských skúšok. Navyše sa odvolával na
zmluvu o spolupráci medzi Výskumným ústavom potravinárskym a Vysokým učením technickým v Brne,
avšak výkon práce na predmetných skúškach mal vykonávať ako interný zamestnanec.

Tretieho porušenia sa dopustil žalobca dňa 27. 9. 2012 v čase od 9.48 hod v do konca pracovnej doby,
keď prednášal na Chemickej fakulte Vysokého učení technického v Brne a cestu si zaevidoval ako
služobný odchod.

Listom zo dňa 29. 4. 2013 ukončil žalobca so žalovaným pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce, keď dňa 1. 3. 2013 bolo vydané rozhodnutie

5

17Cpr/10/2012

štatutárneho orgánu zamestnávateľa o prijatí organizačných zmien, re.zázn. 148/B/2013, v rámci,
ktorých došlo okrem iného, k zrušeniu pozície námestníka pre vedu a výskum, čím sa
stalžalobcanadbytočným.Neplatnosťskončeniapracovnéhopomerunapadolžalobcažalobounasúde.

Žalobca vo svojej výpovedi pred súdom sa pridržiaval písomne podaného návrhu, dôvody uvádzané v
písomnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29. 11. 2012 považoval za irelevantné.
Potvrdil, že dňa 20. 9. 2012 a dňa 2. 10. 2012 opustil pracovisko s tým, že mal povinnosti na vysokej
škole v Brne. Na opustenie pracoviska mal súhlas riaditeľa ústavu T.. X.. Dva mesiace nebolo žalobcovi
nič vyčítané, až následne v novembri 2012 dostal predmetné upozornenie. Týmto konaním žalovaného

podľa žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, pretože aj iní pracovníci žalovaného
chodia prednášať na vysoké školy, čo im zamestnávateľ umožňuje a nevytýkajú v tejto súvislosti
porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca mal zato, že postoj žalovaného je spojený aj s predchádzajúcou
žalobou, ktorú žalobca podal vo veci porušovania zásady rovnakého zaobchádzania voči žalovanému,
ktoré konanie prebiehalo pred tunajším súdom pod spisovou značkou 50Cpr 5/2012. Po podaní žaloby

následne žalovaný žalobcu písomne upozornil na porušenie pracovnej disciplíny, tak ako je to uvedené
v predmetnej žalobe. K porušeniu pracovnej disciplíny malo dôjsť v septembri, prípadne až začiatkom
októbra 2012, avšak žalovaný mal k dispozícii evidenciu dochádzky, z obsahu ktorej mu muselo byť
bezodkladne zrejmé, že navrhovateľ opustil v dané dni pracovisko, avšak upozornenie bolo vypracované
až na konci novembra 2012. U žalovaného malo byť podľa žalobcu za posledné roky zaužívané,

že zamestnanci sa zúčastňovali na aktivitách vysokých škôl, robil to aj sám Doc. Siekel. Žalobca
poukázal na to že v zmysle pracovnej zmluvy mal povolené vykonávať prácu aj v domácom prostredí.
Okrem toho rovnako postupovali aj iní zamestnanci žalovaného, bol to aj samotný pán Š., X., ktorí
boli zamestnancami iných vysokých škôl , pričom pri pôsobení na týchto vysokých školách postupovali
rovnako ako žalobca. Postup bol taký, že ústne sa oznámilo, že sa ide prednášať, respektíve plniť si

iné povinnosti na vysokej škole. Konkrétne žalobca uviedol, že do Brna cestoval každý týždeň keď mal
prednášky, posledný semester to boli štvrtky od 15.00 hodiny do 19.00 hodiny, v iné dni neprednášal,
cvičenia nemal, oponentské posudky, prípadne iné vyjadrenia k prácam študentom zasielal e-mailom.
Pokiaľ mu bolo vytýkané, že dňa 3. 10. 2012 nebol na pracovisku, uviedol že v tento deň sa zúčastnil
Vedeckej rady Vysokého učenia technického v Brne a dňa 20. 9. 2012 sa zúčastnil na skúškach

doktorandov, kde skúšku skladal aj zamestnanec žalovaného p. Š.. Žalobca ďalej uviedol, že samotný
Doc. X. vykonáva pedagogickú činnosť, o čom žalobca ako vtedajší jeho priamy nadriadený vedel -
túto činnosť všetkým pracovníkom žalovaného bez výnimky toleroval ako paralelný pracovný výkon.
Poukázal, že aj ďalší zamestnanci žalovaného a to konkrétne Doc. O., Doc. Š., Doc. X., Ing. Š., Ing. F.,
Ing. X., RNDr. E., Ing. P. mali tiež plné pracovné úväzky u žalovaného a zároveň plné pracovné úväzky

na univerzite. Z obsahu listinných dôkazov má jednoznačne vyplývať, aká bola prax u zamestnávateľa v
predchádzajúcom období. Až nástupom RNDr. X. sa začal nátlak na žalobcu, čo v konečnom dôsledku
vyústilo v jeho diskrimináciu.

Právny zástupca žalovaného s podanou žalobou nesúhlasil, z dôvodu že žalobca nepreukázal

naliehavosť právneho záujmu na takomto určení podľa § 80 písm. c) O. s. p., vzniesol námietku
litispendencie keďže na tunajšom súde dňa 19. 11. 2012 podal žalobu, tiež pre porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania na základe viacerých skutkových6

17Cpr/10/2012

okolností, avšak na strane 6 a 7 žaloby žalobca spomína rovnaké opustenie pracoviska, v rovnaké
dni ako v tomto konaní. Potvrdil, že žalobca svojho zamestnávateľa požiadal o súhlas s vycestovaním
do Brna, ktorý súhlas mu žalovaný podmienil tým, že pôjde o plnenie zmluvy o spolupráci, ktorá bola
uzatvorená medzi žalovaným a Vysokým učením technickým v Brne. Žalovaný následne zistil, že

žalobca je interným zamestnancom tejto Vysokej školy a nie iba externým členom Vedeckej rady tak,
ako to zamestnávateľovi tvrdil. Tieto skutočnosti zistil žalovaný iba z internetu predmetnej vysokej školy
v_Brne. Pokiaľ ide o deň 27. 9. 2012 ktorý sa spomína v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny,
došlo k chybe v písaní, keď správne mal byť uvedený deň 26. 9. 2012. Zároveň žiadal aby do zápisnice
súdu bolo zaprotokolované, že sa upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29. 11. 2012
v časti o tretie porušenie upravuje nasledovne: "tretie porušenie bolo opustenie pracoviska dňa 26.

9. 2012 v čase od 9.48 hodiny do konca pracovnej doby. V tomto čase ste podľa vášho písomného
vyjadrenia prednášali na Chemickej fakulte Vysokého učenia technického v Brne, túto dobu ste si
zaevidovali ako služobný odchod. Činnosť ste však vykonávali ako interný zamestnanec fakulty ".
Poukázal nato, že žalobca vo svojich vyjadreniach uvádzal, že bol externým členom Vedeckej rady
Vysokého učení technického v Brne, avšak prácu v tejto inštitúcii vykonával nie na základe zmluvy o

spolupráci uzatvorenej medzi touto vysokou školou a žalovaným, ale na základe pracovného pomeru.
Z e-mailovej komunikácie zo dňa 28. 9. 2012 vyplýva, že zamestnávateľ vyzval žalobcu, aby zdôvodnil
svoju neprítomnosť na pracovisku, v ktorej odpovedi žalobca zavádzal zamestnávateľa tým, že prácu
na vysokej škole vykonával na základe zmluvy o spolupráci, avšak v skutočnosti vykonával prácu na
základe pracovnej zmluvy, keďže bol prednášať. Pripustil, že viacerí zamestnanci vykonávali práce

pre iné vysoké školy, avšak všeobecne dohodnuté ústne pravidlá boli také, že sa oznámilo sekretárke
riaditeľa, najlepšie e-mailom, kde sa bude zamestnanec zdržiavať a v akom čase, aby mal riaditeľ
prehľadov o svojich zamestnancoch. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žiadny iný zamestnanec nebol
upozornený na porušenie pracovnej disciplíny z rovnakých dôvodov, o čom predložil súdu upozornenie
na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 30. 4. 2012 pre zamestnanca žalovaného a to z dôvodu že

kontrolou dochádzky bolo zistené, že v konkrétne dni si zamestnanec nezaregistroval príchod a odchod
práce v dochádzkovom systéme a tiež si nevyznačil prestávku na oddych a jedenie. Poukázal na to,
že novovymenovaný štatutárny zástupca žalovaného (Doc. Siekel) po nástupe do funkcie, v snahe
nastoliť riadnu pracovnú disciplínu na pracovisku žalovaného a disponujúc oprávneniami, ktoré mu
dávajú príslušné právne predpisy, po kontrole všetkých zamestnancov dospel k uvedeným poznatkom

a opakovane upozorňoval žalobcu na porušovanie pracovnej disciplíny, ktoré konanie si žalobca v
zmysle uvedeného návrhu vyložil ako porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania - opakovanú
diskrimináciu. Žalobca bezpochyby opustil pracovisko, ktoré opustenie si vykázal ako služobnú cestu,
pričom zamestnávateľ následne zistil, že žalobca nevykonával prácu pre žalovaného v zmysle pracovnej
zmluvy, ale išlo o súkromnú aktivitu žalobcu. Na základe uvedeného považoval žalovaný nárok žalobcu

podľa § 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nemôže požívať
právnu ochranu. Tvrdenia žalobcu o obdobnom konaní u žalovaného v minulosti, najmä v období, keď
bol sám žalobca štatutárnym zástupcom žalovaného alebo keď štatutárny zástupca takéto porušovanie
povinnosti prehliadal, považoval žalovaný za účelové a v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobca
podľa týchto tvrdení porušoval nielen svoje základné povinnosti, ale povinnosti uložené ako vedúcemu

zamestnancovi. Bolo naopak povinnosťou štatutárneho zástupcu žalovaného, aby potom ako vystriedal
žalobcu vo funkcii štatutárneho zástupcu, riadil a kontroloval prácu zamestnancov,

7
17Cpr/10/2012

vrátane žalobcu, vyžadoval riadne plnenie si povinností, čo mu vyplývalo priamo z ustanovenia § 82
písm. d), písm. f) Zákonníka práce, keďže žalobca nielenže v pracovnej dobe u žalovaného vykonával
činnosť pre iného zamestnávateľa. Skutočnosť, že žalovaný
trvá na riadnom plnení si pracovných povinností a najmä, aby sa zamestnanec zdržiaval na pracovisku

počas pracovnej doby, nie je právom zamestnávateľa ale jeho povinnosťou. Žiaden iný zamestnanec
žalovaného pôsobiaci v riadiacej funkcii u žalovaného nemal plný úväzok u žalovaného ako aj u
iného zamestnávateľa zároveň. (doc. X., doc. Š.). Žalovaný mal zato, že na žalobcu nevyvíjal žiaden
neprimeraný psychologický nátlak, neznevýhodňoval ho voči ostatným zamestnancom ani inakneporušil jeho práva, naopak žalovaný si vyžadoval len riadne plnenie povinností žalobcom ako
zamestnancom žalovaného. Považoval preto žalobu za účelovú, v snahe zakryť porušenie pracovných
povinností, pričom samotným porovnaním správania žalobcu s inými zamestnancami nie je

možné konštatovať, že konanie žalovaného možno klasifikovať ako porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania, keďže písomné upozornenia žalovaného bežne pri porušení pracovnej disciplíny v
svojím zamestnancom dáva.

Podľa názoru súdu v danej veci žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem v zmysle ust. §

80 písm. c) O. s. p., pretože tento je daný už samotnými zákonnými ustanoveniami ust. § 9 ods. 1 až 4
zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou.

Neprítomnosť na pracovisku dňa 03.10.2012 dôvodil žalobca účasťou na zasadnutí Vedeckej rady
Fakulty chemickej Vysokého učení technického v Brne, ktorého zasadania sa zúčastnil práve na
základe Zmluvy o spolupráci uzavretej medzi žalovaným a vysokou školu. Svoje tvrdenia doložil aj

pozvánkou Vysokého učení technického v Brne na zasadnutie Vedeckej rady Fakulty chemickej, ktoré
sa malo konať dňa 3.10.2012 o 10.00 hodine. Žalobca e-mailom dňa 3. 10. 2012 oznámil sekretariátu
žalovaného, že odchádza na toto podujatie vlastným motorovým vozidlom, riaditeľ mu účasť odsúhlasil,
nesúhlasil však s použitím služobného motorového vozidla. Z obsahu pozvánky súd zistil, že táto
bola doručovaná priamo žalobcovi ako zamestnancovi (nie zamestnávateľovi). Zamestnávateľ nevyslal

žalobcu na uvedené zasadnutie ako na pracovnú cestu. V dochádzkovej knihe mal žalobca dňa 3. 10.
2012 uvedený ako dôvod neprítomnosti - služobná cesta.

Neprítomnosť na pracovisku dňa 20.09.2012 zdôvodnil žalobca tým, že sa v zmysle zmluvy o spolupráci
uzavretej medzi žalovaným a Vysokým učením technickým v Brne zúčastnil ako predseda skúšobnej

komisie doktorandských skúšok od 8.00 hod do 15.00 hod., čo mal súd preukázané harmonogramom
zloženia skúšobnej komisie. Ani v tomto prípade nebol žalobca vyslaný žalovaným na pracovnú cestu. Z
obsahu e-mailu súd zistil, že dňa 19.09.2012 oznamoval Ing. X. ako nadriadenému, že dňa 20.09.2012
bude mimo pracoviska, s uistením, že ide o práce, ktoré bude vykonávať žalobca v zmysle Zmluvy o
spolupráci uzavretej medzi žalovaným a Vysokým učením technickým v Brne. V evidencii dochádzky

mal žalobca v tento deň vyznačený ako služobný odchod.

Svedok P. M. vo svojej výpovedi uviedol, že u žalovaného pracoval od roku 2006 do roku 2009 ako
riaditeľ. Na oddelení pracovalo asi 180 zamestnancov, neskôr 130, z ktorých asi 10 vykonávalo
pedagogickú činnosť, mal vedomosť o tom, že žalobca mal uzavretú pracovnú zmluvu s Vysokým

učením technickým v Brne. Postup pri vykonávaní práce pre vysokú školu bol rovnaký ako u ostatných
pracovníkov. Medzí výskumným ústavom

8
17Cpr/10/2012

a jednotlivými vysokými školami bola spravidla uzatvorená zmluva o vzájomnej spolupráci a v prípade,
ak tá-ktorá vysoká škola potrebovala zamestnanca žalovaného, predovšetkým na pedagogické účely,
zamestnávateľ ho vyslal na služobnú cestu. Pokiaľ sa jednalo o práce, ktoré boli vykonávané mimo
zmluvy o spolupráci, tak v tomto prípade si zamestnanec musel rozvrhnúť pracovný čas tak, aby

odpracoval v danom mesiaci potrebný počet hodín s tým, že u žalovaného bol zavedený pružný
pracovný čas od 6.00 hodiny do 22.00 hodiny a zamestnanec mal povinnosť iba oznámiť, že sa nebude
zdržiavať na pracovisku s tým, že nepotreboval odsúhlasenie svojho odchodu z pracoviska, či už išlo o
pracovnúcestualebooprácevykonávanépreinéhozamestnávateľa.Svedokpotvrdil,žeinternúdohodu
zo dňa 8. 3. 2007 uzatvoril on osobne so žalobcom, táto je opatrená jeho podpisom.

RNDr. F. X. ako riaditeľ žalovaného vo svojej výpovedi uviedol, že podľa zmluvy o spolupráci uzavretej
medzi žalovaným a Vysokým učením technickým v Brne, článok 2, bod 2, sa ústav zaviazal poskytovať
súčinnosť pri doktorandskom štúdiu, ktorá súčinnosť spočívala v tom, že študentom bolo umožnené
vykonávať u žalovaného prax. Štatutárny zástupca žalovaného nemal vedomosť o tom, že by niektorí

zo zamestnancov chodili do Brna prednášať, prípadne študentov skúšali na skúškach.

Z obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 28.09.2012 uzavretej medzi Univerzitou svätého Cyrila a metóda
v Trnave a doc. RNDr. F. X. súd zistil, že zamestnanec nastúpil do zamestnania do pozície - docentv študijnom odbore biotechnológia. Pracovný čas bol dohodnutý na 11,25 hodín týždenne, to je 30 %
týždenného fondu pracovného času.

Svedok X. Š. vo svojej výpovedi uviedol, že u žalovaného pracuje od roku 1992 až doposiaľ, v
súčasnosti ako vedúci oddelenia biocentrum Modra. Rovnako aj svedok mal uzavretú pracovnú zmluvu
s Univerzitou svätého Cyrila a Metoda v Trnave a to od roku 2009, spočiatku to bolo na čiastočný
pracovný úväzok asi 25 %, od roku 2010 na plný pracovný úväzok. Od času, keď začal na univerzite
pracovať na plný pracovný úväzok, skrátil si úväzok u žalovaného na 70 %. Svedok internú dohodu so

zamestnávateľom v tejto súvislosti neuzavrel. Po znížení pracovného úväzku mal jeden deň v týždni
voľno, kedy vykonával pedagogickú činnosť, podľa svedka bola u žalovaného pružná pracovná doba,
pričom zamestnanec bol povinný byť v práci od 9. 00 hodiny do 14 00 hodiny.

Z obsahu pracovnej zmluvy ktorá bola uzavretá medzi Univerzitou svätého Cyrila a Metoda v Trnave a
Doc. Ing. X. Š., I.. ako zamestnancom súd zistil že pracovný čas bol dohodnutý na 22,50 hodín týždenne

(60 %). Dodatkom zo dňa 28. 6. 2010 bol pracovný čas dohodnutý na 3,75 hodín týždenne (10 %) a
dodatkom zo dňa 30. 9. 2010 čo bol dohodnutý ustanovený týždenný pracovný čas.

Doc. Ing. X. Š., I.I.. ako zamestnanec uzatvoril dňa 17. 3. 1992 so žalovaným pracovnú zmluvu a
dodatkom zo dňa 22. 12. 2010 sa pracovný čas zmenil na kratší týždenný pracovný čas v rozsahu 70

% plného pracovného času.

Svedok G.. S. P. vo svojej výpovedi uviedol, že u žalovaného pracoval do roku 2009, súbežne mal
uzavretý pracovný pomer aj s Univerzitou svätého Cyrila a Metoda v Trnave, avšak tam nemal plný
pracovný úväzok ale pracovný úväzok v rozmedzí medzi 40 % až 70 %. Prácu pre univerzitu vykonával

tak, že mal vyhradený piatok, kedy cestoval do

9
17Cpr/10/2012

Trnavy a kedy mal už fond pracovného času u žalovaného za týždeň splnený, buď odchádzal v rámci
dovolenky alebo priepustky. Do Trnavy neodchádzal v rámci služobnej cesty.

G.. S. P. mal uzavretú pracovnú zmluvu s Univerzitou svätého Cyrila a Metoda v Trnave dňa 28. 10.
2008 s dohodnutým týždenným pracovným časom - Dodatkom

kpracovnejzmluvezodňa23.2.2009bolpracovnýčasdohodnutýnad12,75hodíntýždenne,dodatkom
zo dňa 31. 7. 2009 bol dohodnutý ustanovený týždenný pracovný čas, dodatkom zo dňa 31. 7. 2009 bol
dohodnutý ustanovený týždenný pracovný čas, dodatkom zo dňa 28. 6. 2010 bol dohodnutý ustanovený
týždenný pracovný čas, dodatkom zo dňa 9. 6. 2011 bol dohodnutý pracovný čas 50 % z týždenného
fondu pracovného času, dodatkom zo dňa 30. 12. 2011 bol ponechaný v platnosti 50 % týždenný fond

pracovného času, dodatkom zo dňa 19. 6. 2012 bol dohodnutý ustanovený týždenný pracovný čas.

Ing. Tibor Maliar uzavrel dňa 31. 7. 2006 pracovnú zmluvu so žalovaným. Dodatkom číslo 1 zo dňa 27.
12. 2006 bol fond pracovného času dohodnutý na polovičný pracovný úväzok. Dodatkom číslo 2 zo
dňa 1. 3. 2007 bolo dohodnuté, že s účinnosťou od 1. 3. 2007 je pracovný pomer dohodnutý na plný

pracovný úväzok.

Svedok H.. P. E. vo svojej výpovedi uviedol, že u odporcu pracuje od roku 2006, kedy mal pracovný
úväzok plný a v tom čase ešte nemal pracovný úväzok na Univerzite svätého Cyrila a Metoda. V roku
2007 mal u žalovaného plný pracovný úväzok a na univerzite 20 %, v roku 2009 mal u žalovaného 50

% úväzok a na univerzite 100 %, následne v roku 2010 mal u žalovaného 25 % úväzok a na univerzite
100 %. Na pracovisku mal svedok 13 až 15 kolegov, z ktorých štyria majú aj ďalšie pracovné úväzky na
vysokej škole, avšak žiaden z nich nemá súbežne dva plné pracovné úväzky. Dohoda s nadriadeným
bola taká, že prednášať na vysokú školu je možné iba za predpokladu, že bude odpracovaný fond
pracovného času, väčšinou mal svedok jeden deň v týždni voľno a vtedy chodil prednášať. Avšak v tento

deň musel svedok čerpať dovolenku, prípadne osobné voľno. Zakaždým bol povinný zamestnávateľovi
vopred oznámiť, kedy bude prednášať a v prípade, ak boli neodkladné povinnosti u žalovaného, musel
na pracovisku zostať a prácu na univerzite si zariadiť inak. Pri odchode na Univerzitu svätého Cyrila a
Metoda si u žalovaného odchod z pracoviska vykazoval ako súkromnú cestu a nie ako služobnú cestu.Z obsahu pracovnej zmluvy ktorú mal svedok uzavretú s Univerzitou svätého Cyrila a Metoda v súd
zistil, že táto bola uzavretá dňa 28. 10. 2008 s dohodnutým týždenným pracovným časom 21,375 hodín.

Dodatkom zo dňa 23. 2. 2009 bol dohodnutý týždenný pracovný čas zmenený na 10,88 hodín, dohodou
zo dňa 12. 6. 2009 bol pracovný čas uzatvorený na ustanovený týždenný pracovný čas.

P.. P. E. uzavrel pracovnú zmluvu so žalovaným dňa 19. 6. 2006. Dodatkom číslo 2 zo dňa 28. 10. 2011
bol pracovný čas skrátený na 18,75 hodín týždenne. Dodatkom číslo 3 zo dňa 31. 5. 2012 bol pracovný

čas skrátený na 9,38 hodín týždenne (25 %).

Podľa článku II - preradenie na inú prácu - Pracovného poriadku žalovaného - vykonávať práce iného
druhu alebo na inom mieste, ako boli dohodnuté v pracovnej zmluve, je zamestnanec povinný len
výnimočne a to v prípadoch uvedených v § 55 Zákonníka práce. Zamestnanec môže byť vyslaný na
pracovnú cestu mimo obec pravidelného pracoviska alebo bydliska na nevyhnutne potrebné obdobie

iba s jeho súhlasom, pokiaľ to nevyplýva priamo z
10
17Cpr/10/2012

povahy dohodnutého druhu alebo miesta výkonu práce, alebo, ak možnosť vyslania na pracovnú cestu

je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov
svojho vedúceho, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

Podľa článku IV- pracovný čas a čas odpočinku - Pracovného poriadku žalovaného, pracovný čas
zamestnanca v ústave je ustanovený na 37,5 hodín týždenne a 30 minút na odpočinok a jedenie,

ktorý sa do fondu pracovného času nezapočítava. Vzhľadom na zavedený pružný pracovný čas v
ústave platí príkaz riaditeľa ústavu o pružnom pracovnom čase. Tento neplatí pre zamestnancov vrátnej
služby. Pri uplatňovaní pružného pracovného času v ústave ide o prácu nadčas iba vtedy, ak ho so
súhlasom riaditeľa nariadi vedúci oddelenia podľa odseku 1 tohto článku. Každý iný výkon práce,
ktorý nepresahuje týždenný, respektíve mesačný fond pracovného času, nie je práca nadčas. Ak si

zamestnanec odpracoval v týždni iba 25 hodín - povinnú pracovnú dobu 9.00 hod - 14 00 hod a v
budúcom týždni pracuje denne z 8 + 3 hodiny, ktorá od 6.00 hodiny do 15 00 hodiny to nie je práca
nadčas, ale v rámci príkazu o pružnom pracovnom čase dodržiava mesačný fond odpracovaných hodín.
To isté platí v prípade, ak zamestnanec pracuje po sebe 5 pracovných dní, napríklad 12 hodín denne,
ktoré odpracoval 60 hodín a v budúcom týždni pracuje o 20 hodín menej, nejde o čerpanie náhradného

voľna, ale dodržiavanie mesačného fondu pracovného času.

Podľa článku IV bod 5 Pracovného poriadku neospravedlnené zmeškanie práce je závažným porušením
pracovnej disciplíny a môže byť dôvodom pre rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou alebo
okamžitým zrušením.

Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce, pre zamestnancov platia práva vyplývajúce z pracovnoprávnych
vzťahov bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa
pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery
a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho

pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia okrem
prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon práce vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch
alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.

Podľa § 13 ods. 2 Zákonníka práce, na účely princípu rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 je

nepriama diskriminácia navonok neutrálny pokyn, rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce podstatne
väčšiu skupinu fyzických osôb, ak tento pokyn, rozhodnutie alebo prax nie sú vhodné a nevyhnutné a
nemôžu sa ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami.

Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na
škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nesmie sa znižovať
dôstojnosť zamestnancov na pracovisku.Podľa§13ods.4Zákonníkaprácezamestnanecmáprávopodaťzamestnávateľovisťažnosťvsúvislosti
s porušením práv a povinností ustanovených v odsekoch 1 až 3; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť
zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a

odstrániť jeho následky.

11
17Cpr/10/2012

Podľa § 13 ods. 5 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý sa cíti i poškodený v dôsledku nedodržania
podmienok ustanovených v odsekoch 1 až 3, môže sa domáhať svojich práv na súde, vrátane
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade nedodržania podmienok ustanovených v
odsekoch 1 a 2 je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania.

Podľa § 13 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie zamestnanca postihovať alebo
znevýhodňovať preto, že zamestnanec uplatňuje svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov.

Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), dodržiavanie
zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského
vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,
veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo
iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na
účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

Podľa § 2a ods. 1, 2, 3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný

zákon),diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne
obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na
diskrimináciu.

Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo,

ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej
situácii.

Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,

rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) diskriminácia

nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní
alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu
požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.

Podľa § 9 ods. 1, 2, 3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o

ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), každý
má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

12
17Cpr/10/2012Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na
svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania,

upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané
zadosťučinenie.

Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské

uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Priama diskriminácia je spomedzi všetkých foriem diskriminácie najľahšie spozorovateľnou.
Antidiskriminačný zákon vymedzuje priamu diskrimináciu ako konanie alebo opomenutie, pri ktorom

sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo, alebo by sa mohlo
zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Diskriminovaná osoba sa v tomto prípade stáva
priamo terčom znevýhodňujúceho konania, je podrobená znevýhodňujúcemu prístupu, hodnoteniu či
správaniu diskriminujúcej osoby v porovnaní s inými osobami v podobnej situácii. Prejavy rozdielneho
zaobchádzania sú zjavné a častokrát objektívne merateľné a jednoducho porovnateľné na základe

rôznych škál a meradiel.

Pod nepriamou diskrimináciou rozumieme navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax,
ktoré zvýhodňuje jednu osobu v porovnaní s inou osobou. Antidiskriminačný zákon vymedzuje nepriamu
diskrimináciu aj negatívnym spôsobom, keď stanovuje, že nepriamou diskrimináciou nie je, ak predpis,

rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu.

Jedným z diferenciačných znakov pojmu priama diskriminácia a pojmu nepriama diskriminácia je, že v
prípadepriamejdiskrimináciestačí,aksamenejpriaznivézaobchádzanievporovnateľnejsituáciidotýka

jednej osoby. V prípade nepriamej diskriminácie by malo ísť o menej priaznivé zaobchádzanie vo vzťahu
k viacerým osobám.

Ústavný princíp rovnosti pred zákonom (článok 12 Ústavy Slovenskej republiky) sa v pracovnom
práve prejavuje ako právo na rovnaké zaobchádzanie resp. ako právo na rovnoprávnosť. Právo na

rovnaké zaobchádzanie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov Zákonník práce uskutočňuje zákazom
znevýhodňovania zamestnanca.

Podľa§57Zákonníkapráce, zamestnávateľmôžezamestnancavyslaťnapracovnúcestumimoobvodu
obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho

súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce
alebo miesta výkonu práce v alebo, ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej
zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý
ho na pracovnú cestu vyslal.

13
17Cpr/10/2012

Pracovnácestajevýkonomprávnychpovinnostízamestnancasovšetkýmiprávnymidôsledkami,ktoréz
tohovyplývajú,najmäpokiaľideodôsledkyvyplývajúcezozodpovednostizapracovnéúrazyachorobyz
povolania. Bližšie podmienky uskutočňovania pracovných ciest, vrátane pracovných ciest do zahraničia
upravuje zákon číslo 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Podľa zákona o cestovných náhradách
zamestnávateľ, ktorý vysiela zamestnanca na pracovnú cestu, určí miesto a čas jej nástupu, miesto

výkonu práce v priebehu pracovnej cesty, dobu jej trvania. Rovnako môže určiť spôsob dopravy na
pracovnú cestu, ukončenie pracovnej cesty a ďalšie podmienky pracovnej cesty. Pretože právo vyslať
zamestnanca na pracovnú cestu prislúcha zamestnávateľovi, zamestnanec nemôže sámrozhodnúť o tom, či uskutoční pracovnú cestu. Zamestnávateľ, ktorý vysiela zamestnanca na pracovnú
cestu je povinný podľa zákona o cestovných náhradách určiť:
- miesto nástupu pracovnej cesty,

- miesto výkonu práce,
- čas trvania pracovnej cesty,
- spôsob dopravy,
- miesto skončenia pracovnej cesty.

Žalobca sa domáhal svojich práv v zmysle § 13 Zákonníka práce v spojení s osobitným právnym
predpisom, zákonom číslo 365/2004 Z.z. majúc zato, že žalovaný jednak postupuje voči jeho osobe
odlišne ako vo vzťahu k ďalším zamestnancom, ktorí majú rovnako uzatvorené pracovné zmluvy s
vysokými školami, od týchto zamestnancov však nevyžaduje čerpanie dovolenky ani osobné voľno a
iba na základe oznamu ich uvoľňuje za účelom plnenia si svojich pedagogických povinností. Žiaden iný
zamestnanec nebol upozornení na porušenie pracovných povinnosti z takých dôvodov ako žalobca.

Poukázal tiež na to, že žalovaný ho prenasleduje a diskriminuje jeho osobu s cieľom systematicky
poškodzovať jeho spoločenskú vážnosť aj preto, že si žalobca bráni svoje zákonné práva v konaní pred
súdmi. Žalobca poukázal nato, že neprítomnosť na pracovisku žalovaného v dňoch 3. 10. 2012 a 20. 9.
2012 nesúvisela s výkonom práce na základe pracovnej zmluvy, ktorú mal žalobca uzavretú s Fakultou
chemickouVysokéhoučenítechnickéhov_Brne,alesúviselapriamozobsahuzmluvyospolupráci,ktorá

bola dňa 11. 9. 2007 uzavretá medzi Vysokým učením technickým v_Brne a žalovaným. S uvedeným
tvrdením žalobcu sa súd nestotožnil. Z obsahu citovanej zmluvy súd zistil, že jej predmetom bola:

- spolupráca zmluvných strán v oblasti riešenia spoločných vedeckých projektov zameraných na kvalitu,
bezpečnosť a hodnotenie potravín,

- pedagogická oblasť, riešenie otázok spojených so štúdiom, odbornou výchovou a odbornou
špecializáciou poslucháčov fakulty,
- vzájomná komunikácia a výmena informácií o nových trendoch v oblasti spoločného záujmu,
- odborná pomoc, priama účasť na riešení konkrétnych problémov, konzultačná činnosť alebo iná forma
spolupráce na úlohách súvisiacich s predmetom činnosti zmluvného partnera,

- celoživotné vzdelávanie.

Žalovaný sa v zmluve zaviazal podieľať sa na tvorbe tém a zadaní dizertačných prác študentov fakulty,
vychádzajúcich z aktuálneho stavu a potrieb praxe v príslušných špecializovaných odboroch, podľa
požiadaviek fakulty v spolupráci s ňou sa podieľať na vedeckej výchove študentov doktorandského

štúdia, z vlastných zamestnancov poskytnúť
14
17Cpr/10/2012

erudovaných odborníkov k vedeniu rôznych typov študentských prác a projektov, k spracovaniu recenzie

oponentských posudkov študentských prác, umožniť študentom fakulty absolvovať odbornú prax
alebo stáž na svojich pracoviskách, a umožniť študentom fakulty využiť svoje pracovisko, laboratóriá,
prístrojovej techniky v miere nevyhnutnej pre vypracovanie dizertačných prác.

Z obsahu dochádzky žalobcu súd zistil, že dňa 20. 9. 2012 si v elektronickom dochádzkovom systéme

vykázal služobnú cestu. Žalobca sa odvolával na internú dohodu, ktorá bola uzavretá dňa 8. 3. 2007
medzi žalobcom (vtedy námestníkom pre vedu a výskum) a štatutárnym zástupcom žalovaného G.. P.
M.. Podľa tejto dohody sa síce zamestnávateľ zaviazal naďalej uvoľňovať žalobcu na pracovný výkon
na Fakulte chemickej
Vysokého učení technického v Brne, avšak len v nevyhnutnom rozsahu a pokiaľ nebude možné tento

výkon organizovať mimo základnej pracovnej doby zamestnávateľa s tým, že zamestnanec sa zároveň
zaviazal že si bude organizovať svoje pracovné povinnosti na fakulte tak, aby svoju neprítomnosť na
pracovisku zamestnávateľa obmedzil len na nevyhnutne dlhú dobu. Z obsahu uvedenej internej dohody
však nevyplýva, že by žalobca bol oprávnený opustiť pracovisko bez toho, že by čerpal dovolenku
prípade neplatené voľno, že by bol vyslaný zamestnávateľom, v prípade ak v si bude plniť povinnosti

na Vysokom učení technickom Brne na pracovnú cestu.

Zmluva o spolupráci bola uzatvorená medzi zamestnávateľom žalobcu Vysokým technickým učením
v Brne. Ak malo Vysoké učení technické v Brne požiadavku na spoluprácu v zmysle zmluvy, malspoluprácu zabezpečiť zamestnávateľ a nie zamestnanec z vlastnej vôle. V zmluve o spolupráci
neboli menovaní konkrétni zamestnanci žalovaného, ktorí by mali spoluprácu zabezpečovať. Ak by teda
zamestnávateľ mal za to, že je potrebné, aby zamestnanec realizoval spoluprácu, bol povinný ho vyslať

na pracovnú cestu, s čím by boli spojené všetky právne následky vyplývajúce pre zamestnávateľa zo
zák. č. 283/2002 Z.z. a Zákonníka práce (mzda, náhrada cestovných výdajov, stravné, pri zahraničnej
pracovnej ceste aj náhrada výdavkov na poistenie nevyhnutných liečebných nákladov, zodpovednosť
za škodu pri pracovnom úraze a pod). V prípade, ak je podľa názoru žalobcu možné účasť na
skúškach doktorandov, účasť na zasadnutí vedeckej rady a na prednáškach subsumovať pod zmluvu o

spolupráci, jej otázne, z akého dôvodu uzavrel s vysokou školou riadnu pracovnú zmluvu. Podľa názoru
súdu bolo práve konanie žalobcu v rozpore s článkom 2 Základných zásad Zákonníka práce, podľa
ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovného
vzťahu alebo spoluzamestnancov. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca
opustil dňa 20.09.2012 a dňa 3.10.2012 pracovisko za účelom plnenia si povinností z pracovnej zmluvy

uzavretej medzi Vysokým učením technickým v Brne, nebol vyslaný na pracovnú cestu v zmysle § 57
Zákonníka práce svojim zamestnávateľom, napriek tomu si v evidencii dochádzky uviedol „služobný
odchod“. Výpoveďou svedkov sa potvrdilo, že zamestnávateľ toleroval ďalšie pracovné pomery svojich
zamestnancov, týchto pri splnení si fondu pracovného času uvoľňoval z práce, avšak v žiadnom prípade
nie z titulu pracovnej cesty. Zamestnanci si na tento účel čerpali dovolenku, prípadne mali ospravedlnenú

absenciu bez nároku na náhradu mzdy (neplatené voľno). Keďže si teda žalobca evidoval neprítomnosť
na pracovisku v dané dni ako „služobnú cestu“ hoci zamestnávateľom nebol účinne na takúto pracovnú
cestu vyslaný, konal sám v rozpore so Zákonníkom práce, z ktorého dôvodu upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny bolo podľa názoru súdu na mieste. Za diskrimináciu nie je možné považovať
rozhodnutie, prípadne pokyn zamestnávateľa, ak je

15
17Cpr/10/2012

tento objektívne odôvodnený sledovaním oprávneného záujmu. V tomto prípade bol oprávneným
záujmom zamestnávateľa, aby žalobca ako zamestnanec konal v súlade s pracovnou zmluvou a

ustanoveniami Zákonníka práce o pracovnej ceste.

Ustanovenie § 13 ods. 5 Zákonníka práce ako z jeho výslovného znenia vyplýva, obsahuje samostatnú
skutkovú podstatu diskriminačného správania zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý spočíva v
prenasledovaní alebo postihu zamestnanca za to, že podá na zamestnanca alebo zamestnávateľa

sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobca upozornil žalobcu na porušenie pracovnej
disciplíny z dôvodu podania žalôb na súd ( Okresný súd Bratislava II, 51 Cpr 2/2012, 50Cpr5/2012), išlo
len o subjektívny názor žalobcu, ktorý nebol žiadnym spôsobom preukázaný.

S námietkou liltispendencie vznesenou žalovaným sa súd nestotožnil. Predmetom konania vedeného
pred tunajším súdom pod sp. zn. 50Cpr 5/2012 bol nárok žalobcu na zaplatenie 10 000 € z titulu
nemajetkovej ujmy a zaplatenie 4 086,10 € z titulu majetkovej ujmy dôvodiac znížením funkčného platu
a nemajetkovú ujmu v zmysle antidiskriminačného zákona na základe rôznych skutkových okolností,

na okraj spomenutý aj odchod z pracoviska dňa 3.10. 2012. Prekážka súdneho konania - litispendencia,
ktorá bráni tomu, aby prebiehalo na súde iné súdne konanie v tej istej veci je daná, ak na ktoromkoľvek
súde Slovenskej republiky je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania,
rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. O totožnosť veci nejde, ak chýba čo i len 1
znak totožnosti veci. Odhadom nato, že v konaní vedenom pred tunajším súdom 50Cpr 5/2012 nejde o

rovnaký predmet konania (náhrada majetkovej aj nemajetkovej ujmy ) a skutkové okolnosti uvádzané nie
sú totožné, súd dospel k záveru že nevznikla prekážka podľa § 83 O. s. p. a nebolo namieste postupovať
podľa § 104 ods. 1 O. s. p.

O trovách konania rozhodol súd v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta

O. s. p., podľa ktorého navrhovateľ z procesného hľadiska zavinil, že konanie bolo v časti zaplatenie
nemajetkovej ujmy v sume 9.000,- eur zastavené (§ 146 ods. 2 veta prvá). Vo zvyšnej časti súd návrh
zamietol, teda odporca mal plný úspech v konaní, na základe čoho mu súd priznal voči neúspešnému
navrhovateľovi náhradu trov konania spočívajúci v trovách právneho zastúpenia v sume 740,34 €.Podľa § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 a 3 písm. b) (resp. § 13a ods. 1 pri úkonoch
vykonaných po 01.07.2013), § 15 ods. 1, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.

z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
súd priznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 704,30 € a to za deväť úkonov právnej
pomoci:
1) prevzatie a príprava zastúpenia (30.04.2013)
2) podanie na súd - odvolanie voči uzneseniu ( 20.05.2013)

3) účasť na pojednávaní (11.06.2013)
4) účasť na pojednávaní (01.10.2013)
5) podanie na súd - vyjadrenie k žalobe (02.10.2013)
6) účasť na pojednávaní (10.12.2013)
7) účasť na pojednávaní ( 10.03.2014)
16

17Cpr/10/2012

8) účasť na pojednávaní (13.03.2014)
9) účasť na pojednávaní (20.05.2014)
Tarifa za úkon v súlade s § 11 ods. 1 písm.) a vyhlášky 655/2004 Z.z., t.j. 1/13 výpočtového základu.

V roku 2013 = 60,07 €, 2014 = 61,85 €. Režijný paušál 6 x 7,81 €, 3 x 8,04 €; t. j. všetko spolu s 20%
DPH 704,30 €.

Za úkon právnej pomoci zo dňa 20.05.2013 - odvolanie voči uzneseniu súd priznal odporcovi náhradu
trov právneho zastúpenia v súlade s § 14 ods. 3 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej v čase vykonania

úkonu a to vo výške 30,04 € ( 1 základnej sadzby tarifnej odmeny).

O vrátení časti súdneho poplatku za návrh súd rozhodol v súlade s § 7 ods. 7 veta druhá, 11 ods.3, 4
zákona 71/1992 Zb. v platnom znení. Nakoľko navrhovateľ vzal návrh v časti o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v sume 9.000,- € späť pred prvým pojednávaním, súd v tejto časti konanie zastavil a rozhodol o

vrátení zodpovedajúcej časti súdneho poplatku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom
súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené

(§ 205a ),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.17
17Cpr/10/2012

Podľa § 205a ods. 1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,

sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu ( prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nim preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa § 205a ods. 2 O. s. p. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa odseku 120 ods.
2 O. s. p.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.