Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/243/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223385
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112223385.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica sudkyňou JUDr. Amou Odalošovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní práv. zast. Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4 proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, takto

r o z h o d o l :

SúdnávrhnaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRoústavnejsťažnosti
navrhovateľa, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd, z a m i e t a.

Súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu náhrady škody a nemajetkovej ujmy z a m
i e t a.

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 1263,14 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní Okresného
súdu Banská Bystrica.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, exekučným spisom tunajšieho súdu
4Er/2106/2009 a zistil tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých

úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasledujúcich zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného
poriadku (ďalej len „EP“) požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie pre svoje pohľadávky
vzniknuté neplnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.

Z dôvodov nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou žalovanej podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovateľ podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu
- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Exekútor následne podal žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie o čom mal exekučný súd rozhodnúť v lehote 15 dní ustanovenej v § 44 ods. 2EP. Mal za to, že výnimka z 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia v citovanom ustanovení platnom od
01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011 sa v prípade rozhodcovských rozsudkov ako exekučných
titulov nemala uplatňovať (lebo nešlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP). Zákon č.

244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníneobsahujeslovnéspojenierozhodcovskákomisia,alespojenie
rozhodcovský súd. Podľa odbornej literatúry sa vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie,
resp. zmierom ňou schváleným, rozumelo rozhodnutie v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými
komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. Exekučným
titulom teda nebolo rozhodnutie rozhodcovskej komisie, preto neprichádzala do úvahy ani výnimka

uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP, že 15 dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP.

V konaniach v období platnosti ustanovenia § 44 ods. 2 EP od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 mal súd
zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie

všeobecného súdu alebo rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica.

Exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote, ale zamietol žiadosť o udelenie poverenia, prípadne rozhodol o vydaní poverení po tejto lehote,
pričom veci ním prejednávané nevykazovali prvky nadmernej právnej zložitosti, ani si nevyžadovali

spoluprácusúčastníkmikonania,ktorámalapodstatnývplyvnačaspotrebnýkposúdeniuarozhodnutiu.

Postup exekučného súdu zhodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 EP. Nečinnosťou súdu,
teda nesprávnym úradným postupom, mu vznikla škoda, ktorú si vyčíslil sumou vo výške 125 Eur. Táto
pozostávala z nákladov na:

a/ správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému vo výške 70 Eur
b/ udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40 Eur
c/ spracovanie textov urgencií súdu a výdaje spojené s vyhotovením a zaslaním urgencií súdu vo výške
15 Eur.

Ďalej požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú vypočítal vo výške 55 Eur za každý mesiac
omeškania v činnosti súdu a poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu v konaniach napr.
III. ÚS 203/2003, III.ÚS 235/2004, III.ÚS 347/2005. Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej

dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú takýmto postupom. Márnym uplynutím času boli reálne
ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa spočívajúce vo vymožení pohľadávky a zároveň došlo k
vyvolaniu rizika, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom zanikne povinný, zmarí sa účel
konania pre stratu kontaktu s povinným, prípadne sa povinný stane insolventným, no najmä navrhovateľ

mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k
zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky (uskutočniť náhradu exekučného titulu). Svoj nárok
odôvodňoval aj rozhodnutiami ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 120/2010, III. ÚS 271/05).

Odporca žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v navrhovateľom podaných žalobách

sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. zmätočne uvedení povinní, neuvedenie spisových značiek
príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajúce relevantné údaje, ako dátumy
doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz a
v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať

navrhovateľ sám.

Žalobám vytýkal, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže v žalobách sa tituly prelínajú.
Navrhovateľ namietal jednak nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ako aj rozhodnutie o
zamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,čobysamohlovysvetliťakonamietanie

nezákonného rozhodnutia. Čo sa týka prieťahov v konaní, poznamenal, že formu „žiadostí o informáciu o
stave konania“ nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených
prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci
predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahyv príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Mal za
to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
tútoprávomocmáibapredsedasúdualeboÚstavnýsúdSR.Samotnénedodržaniezákonomstanovenej

lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02).

Odporca ďalej poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ podal na súd žaloby o náhradu škody pred
uplynutím 6-mesačnej lehoty ustanovenej v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Vyplýva to z toho, že
dňa 23. 04. 2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

zo dňa 23. 04. 2012, pričom navrhovateľ doručil žaloby na súd už dňa 27. 09. 2012. Podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz 38/76 (uverejnené pod R 28/1978) predbežné prerokovanie nároku
je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie.
Navrhovateľov nárok je tak na súde predčasne uplatnený.

Pokiaľ ide o samotnú lehotu na udelenie poverenia exekútora, prax už dávnejšie ukázala, že lehota je

výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom
je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §
45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní. Zároveň sám navrhovateľ uvádzal, že podľa § 44 ods. 2 EP účinného od 01.

06. 2011 neplatí lehota 15 dní, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak teda bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01. 06. 2011, nárok je v tejto
časti neopodstatnený. Pred 01. 06. 2011 znelo ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) EP „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe je k
novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) EP uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého

ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR ako zákonodarný zbor SR. Argumentácia navrhovateľa je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d EP sa správne aplikoval na
rozhodcovské rozsudky aj pred dňom 01. 06. 2011.

Okrem už uvedených skutočností odporca namietal aj tvrdenie navrhovateľa, že súd mal o zamietnutí
návrhu na udelenie poverenia rozhodnúť v 15-dňovej lehote. Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 EP
vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia, ale platí len pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Nebolo by to možné ani
logicky predpokladať, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu

na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
od 01. 01. 2013 nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné

rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom
kompetentný preskúmať Ústavný súd, pričom ju preskúmava najmä podľa troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

V konaniach, v ktorých malo podľa navrhovateľa dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu - zamietnutiu
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote - pred 23. 04. 2009 (teda tri
roky pred dňom kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku), vzniesol
odporca námietku premlčania.

Pokiaľ ide o materiálnu škodu, odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ v žalobách neuvádza, čo
paušalizované vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Čo sa týka požadovanej nemajetkovej ujmy, kritériá pre jej výšku sú uvedené v ustanovení § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním súdu
ku zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila jeho
ďalšie podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať lenk fyzickým osobám, nie k právnickým osobám (rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011). Odporca má
za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto mala
poskytnúť v peniazoch. Poukázal na povahu a predmet konaní, u ktorých malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu, keď tieto sa týkali výkonu rozhodnutia rozhodcovských rozhodnutí o nárokoch
zo spotrebiteľských úverov. Poukázal na list Európskej únie adresovaný predstaviteľovi Slovenskej
republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na sťažnosti spotrebiteľov na praktiky
navrhovateľa, v takom prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať podania navrhovateľa, najmä v
rozpore s dobrými mravmi, keď aj a v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie

práv musí byť považované za dostačujúce.

Súd vytýčil pojednávanie na deň 19. 03. 2014. Predvolanie na tento termín prevzal zástupca
navrhovateľa dňa 17. 02. 2014. Dňa 13. 03. 2014 požiadal zástupca navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
jeho ústavnej sťažnosti o porušení jeho práva na zákonného sudcu v danej veci. K žiadosti pripojil kópiu

tejto sťažnosti, v ktorej absentuje dátum, kedy bola spísaná, ako aj doklad, či a kedy bola doručená
Ústavnému súdu SR. Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania bol odôvodnený prebiehajúcim
konaním o jeho sťažnosti na Ústavnom súde SR voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorým súd rozhodol o námietke zaujatosti sudcov tunajšieho súdu konať vo veciach žalobcu ako
navrhovateľa.

Podľa obsahu súd potom posudzoval túto žiadosť na „zrušenie pojednávania“ ako návrh na odročenie
pojednávania v zmysle § 119 OSP. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu
oznámiť dôvod na odročenie bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel.

Hoci z pripojenej žiadosti nevyplýva, kedy mal navrhovateľ mať vedomosť o dôvode pre odročenie
pojednávania, z iných konaní tunajšieho súdu v obdobných veciach má súd vedomosť o tom, že túto
sťažnosť spísal navrhovateľ dňa 10. 01. 2013, pričom z pripojenej sťažnosti k tomuto konaniu je zjavné,
že dátum tejto sťažnosti bol prekrytý a následne tento dokument bol prefotený a doložený do spisu.

Tvrdené konanie Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti nepovažoval súd za dôvod pre odročenie
pojednávania, keďže sa nejednalo ani o dôvod pre prerušenie konania v zmysle § 109 OSP.
Súd ďalej poukazuje aj na znenie ustanovenia § 119 ods. 2 OSP, podľa ktorého účastník, ktorý navrhuje
odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu

po tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky
okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie musí obsahovať okrem uvedenia dôvodu aj deň,
keď sa účastník o dôvode dozvedel, ktorý údaj sa v návrhu nenachádzal. Súd potom nevyhovel žiadosti
navrhovateľa na odročenie pojednávania a konal v jeho neprítomnosti v súlade s ustanovením § 101
ods. 2 OSP.

K návrhu na prerušenie konania pripojil navrhovateľ Ústavnému súdu Slovenskej republiky adresovanú
nedatovanú sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd.

Zo sťažnosti nevyplýva, že ju právny zástupca navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky

skutočne podal a právny zástupca navrhovateľa o jej podaní nepredložil súdu nijaký dôkaz, neuviedol
ani spisovú značku .

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak súd pred rozhodnutím vo veci dospel k

záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom,
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.Súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania /podaného v súlade s § 42 ods. 1 O. s. p./,
tak že návrh na prerušenie konania zamietol, nakoľko z obsahu návrhu navrhovateľa súd nezistil dôvody
na prerušenie konania v súlade s § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ O. s. p. O námietke zaujatosti

bolo rozhodnuté rozhodnutím súdu, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Právny zástupca navrhovateľa žiadal o prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti, kópiu ktorej pripojil. Pripojená „sťažnosť“ je
nedatovaná a absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že bola skutočne podaná, a že Ústavný súd Slovenskej

republiky o nej koná. Okresný súd zistil, že Ústavný súd SR o obdobných sťažnostiach
navrhovateľa rozhodoval a rozhodol tak, že sťažnosti navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie /I. ÚS 293/2013 z 29. 05. 2013,
II. ÚS 651/2013 z 11. 12.2013.../.

Súd ďalej prejednal uplatnený nárok.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného,
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade odporca nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný
navrhovateľom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľ v zmysle jeho návrhu. Namietal
predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej
lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento
argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Vo veci 14C/243/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom

konaní 4Er/2106/2009. V tomto konaní bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
doručená súdu 28. 12. 2009. Dňa 04. 01. 2010 žiadal súd Stály rozhodcovský súd o zapožičanie
kompletného rozhodcovského spisu, 09. 02. 2010 zmluva o úvere bola doručené súdu. Rozhodnutím
zo dňa 23. 03. 2010 bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia. Na základe rozhodnutia krajského
súdu zo dňa 17. 12. 2013 bola vec skončená tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola zamietnutá.

Súd sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným
nárokom, keďže sa netýkala predmetných exekučných konaní (nejednalo sa o zamietnutie žiadosti pred
23. 04. 2009).

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom je preukázanie základných predpokladov, ktorými sú:
1. porušenie právnej povinnosti spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe
2. vznik škody

3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je objektívna, preto zavinenie nie je
pre vznik škody nevyhnutným predpokladom.Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonných zásahov do práv, právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb.

V predmetnej veci navrhovateľ namietal nedodržanie procesnej 15-dňovej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia.

Z návrhu vyplýva, že k nesprávnemu postupu súdu v exekučnom konaní malo dôjsť pri vymáhaní
pohľadávky, kde exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Navrhovateľ sa svojho nároku domáhal z dôvodu porušenia postupu exekučného súdu vydať v lehote

15 dní na základe žiadosti o vydanie poverenia poverenie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
jemu vybranému exekútorovi, resp. došlo ku zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia, resp. o žiadosti
o udelenie poverenia bolo rozhodnuté až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty v ustanovení § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, k tomuto súd uvádza:

Konanie 4Er/2106/2009 bolo začaté za účinnosti § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 05.
2010. V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bola stanovená 15-dňová lehota iba
v prípade udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Postup súdu v prípadoch, keď dôjde ku záveru,
že nie sú splnené zákonné podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, sú systematicky
upravené až v nasledujúcej, t. j. tretej vete, kde už zákonodarca žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia

súdu neukladá.

Z uvedených dôvodov mal súd za to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo
strany exekučného súdu spočívajúcej v tvrdenom nesprávnom úradnom postupe. Z týchto dôvodov
nebola daná zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu, keď navrhovateľ nepreukázal ani ďalšie

predpoklady úspešnosti návrhu, konkrétne vznik škody a príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením
povinnosti a vznikom škody /pričom dôkazné bremeno preukázania predpokladov vzniku zodpovednosti
bolo na navrhovateľovi/. Navrhovateľ bol poučený v súlade s § 120 ods. 1,4 O. s. p. V plnom rozsahu v
tomto smere súd odkazuje na argumenty uvádzané odporcom v jeho písomnom vyjadrení.

Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. účinné od 01. 01. 2013, (podľa ktorého navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti
na prieťahy, resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či Ústavného súdu
SR), toto ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť
aplikované na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na

náhradu škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešný odporca si uplatnil
náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslil. Zo spisu jej nevyplývajú žiadne trovy konania. Z týchto
dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo
vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozsudku smeruje, kto ho robí, v

akom rozsahu odvolateľ napáda rozsudok, v čom je rozsudok alebo postup okresného súdu nesprávny,
čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba
predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. (§ 205 ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., ak- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené,
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.