Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. máj 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/284/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107206361
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3107206361.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného L., so sídlom
v X., L. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného H., so sídlom v X., R. X, IČO: XX XXX XXX proti
povinnému Q. T., bytom X., Z. XXXX/X, o vymoženie 757,41 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 1. augusta 2012, č.k. 4Er/2342/2008- 31,
takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka a príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť
skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môže
ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. Skonštatoval, že v danom prípade je dôvodom pre
zastavenie exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní
na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť.

Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu
vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž
prebehla za účasti spotrebiteľa, a že spotrebiteľ nepodal žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Okresný súd skonštatoval, že v predmetnej veci sa vymáha
plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 24.08.2005 medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným
ako spotrebiteľom. V zmysle § 52 Občianskeho zákonníka okresný súd posúdil predmetnú zmluvu o

úvere ako zmluvu svojou povahou spotrebiteľskú.
Z okolností uzatvárania zmluvy a s ohľadom na povahu zmluvných strán je zrejmé, že dodávateľ pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s
fyzickou osobou, nepodnikateľom. Na základe toho mal okresný súd jednoznačne za preukázané, že
ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní
aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú

kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Okresný súd zistil, že
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v čl. 17. je obsiahnutá
neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská
doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul
v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť iný spôsob rozhodovania

prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na
rozhodcovskom súde. Podľa názoru okresného súdu sa zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskouzmluvou v zmysle § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech
spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú
obsahovať, podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný
a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná

podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená
podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nenachádzala,
nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v

spotrebiteľskej zmluve. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor okresný súd
opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť

ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej
zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je
teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a len veľmi ťažko možno predpokladať, že
si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.

Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale
na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice Rady 93/13/
EHS, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení
smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva
v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem, týkajúcich sa

ochrany spotrebiteľa, je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia
smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
Okresný súd uzavrel, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka

v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu
zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Okresný súd zastavil exekúciu v celom rozsahu, keďže
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods.

1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej
kvality života bežných ľudí nezaväzovali.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. e) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Zastával názor, že súd prvého
stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona 244/2002 Z. z.
postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému

komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002
Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecnýsúd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by

porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,

nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania.
Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a
rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp

legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom
mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho
postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil
z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej zmluvy

o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo
jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania
opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením

judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojištančnosti konania.
Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený
skúmať len to, či plnenie, priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka
je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo

na riadny súd, a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom
úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba,
zmluvyoúverenemôžuobsahovaťnáležitostivyžadovanézákonomospotrebiteľskomúvere.Vzhľadom

na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery
na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti
tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až
do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade,

žeporušízmluvnépodmienky.Poukázalnaskutočnosť,žeanizozákona,anizinýchprávnychpredpisov
niejemožnéodvodiťpreobchodno-záväzkovévzťahyobmedzenievýškyúrokovejsadzby,ktorúsimôžu
zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR, sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania
má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť
tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal

za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo -
právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal

na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná
exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne
rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričompoveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. V danej veci súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, a teda zistil súlad žiadosti

o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. V podanom
odvolaní oprávnený súčasne alternatívne navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu
dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že podľa ostatných

jazykových verzií smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil
výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania
vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací súd ako súd
poslednej inštancie má podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“ ) povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne

otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267
ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v
danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru

EÚ prejudiciálne otázky: 1) či sa má písm. q) ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) ods. 1 Prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej

doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad
a zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že

ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3) či je v súlade s čl. 17
a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne

a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné

v celom jeho rozsahu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdiť. Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce
námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi
závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na
ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva
nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave, sp. zn. SR 1922/06 zo dňa 26.06.2006. Rozhodcovský súd pri
rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej zmluvy o úvere, uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa 24.08.2005.

Krajský súd v prvom rade uvádza, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť
pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má
nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj
pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky
pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6
ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy,

ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá
medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť
kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na
základe toho Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý
charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné

na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných
procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej
právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel
na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky,
ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich
vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS, a

ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať
za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene konštatoval, že predmetná rozhodcovská

doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal, javí ako absolútne nevyvážená, a preto
nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými
zásadami obsiahnutými odporúčaní komisie 98/257/ES

zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie
spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom
rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov,
pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými
poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na

začatiekonaniaprotispotrebiteľovi,ktorýzískalúver.Veriteľmôženazákladepredmetnejrozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý
by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve
bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí
spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci

exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú
doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak
práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí

bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o
spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do
takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný

rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú
podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde,
ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 3 O.s.p., ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,

nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.Osobitné pravidlá, týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení, sa
uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať

svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ mal odvolací súd
za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom

konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže
v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie
na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť
k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná
v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná
podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia

zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto
podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa
01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený
uplatňovať právne predpisy Únie

na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok
zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol
oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky,
ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti
vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo

vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si
svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z
pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu potvrdil v celom

rozsahu ako vecne správne.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.