Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/31/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200227
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200227.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcov: 1) REPELO
s.r.o.,IČO:46528199,2)REPRELs.r.o.,IČO:46528172,3)REQAXs.r.o.,IČO:46528091,4)RESAPON
s.r.o., IČO: 46528067, 5) RESAWON s.r.o., IČO: 46528113, 6) REVACOR s.r.o., IČO: 46529004, 7)
REWOP s.r.o., IČO: 46529047, 8) REXASON s.r.o., IČO: 46529098, 9) REZATOX s.r.o., IČO: 46528890,
10) REZAROT s.r.o., IČO: 4658679, všetci so sídlom Prievozská 38, 821 05 Bratislava, všetci zastúpení:
JUDr.MartinAbrahám,advokát,Koceľova25,82108Bratislava,protižalovanému:Finančnériaditeľstvo
Slovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401BanskáBystrica,opreskúmaniezákonnostipostupu

a rozhodnutí žalovaného:

č. 1100302/1/1263547/2012/5064-r zo dňa 23. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 1. rade,
č. 1100302/1/1263542/2012/5064-r zo dňa 23. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 2. rade,
č. 1100302/1/1263510/2012/5064-r zo dňa 23. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 3. rade,
č. 1100302/1/1263473/2012/5064-r zo dňa 23. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 4. rade,
č. 1100302/1/1263534/2012/5064-r zo dňa 23. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 5. rade,

č. 1100302/1/1263564/2012/5064-r zo dňa 27. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 6. rade,
č. 1100302/1/1263595/2012/5064-r zo dňa 26. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 7. rade,
č. 1100302/1/1263578/2012/5064-r zo dňa 27. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 8. rade,
č. 1100302/1/1263495/2012/5064-r zo dňa 26. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 9. rade,
č. 1100302/1/1263527/2012/5064-r zo dňa 27. 11. 2012 ohľadom žalobcu v 10. rade,

jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

V prípade všetkých žalobcov ide o právnické osoby založené „materskou“ spoločnosťou Ready Made
Spoločnosti s.r.o., ktorá sa zaoberá zakladaním obchodných spoločností a ich následným predajom.

Spoločníkmi a konateľmi materskej spoločnosti sú Marta Gajdárová a JUDr. Daniel Gajdár, ktorý je
konateľom desiatok dcérskych spoločností. Aj z údajov obchodného registra možno zistiť približný
počet tzv. ready-made spoločností založených touto materskou spoločnosťou, ktoré v krátkom čase po
ich založení zmenili majiteľa, niektoré aj niekoľkokrát.Správne orgány zistili, že spoločnosť Ready Made Spoločnosti s.r.o. zakladá tzv. ready-made
spoločnosti so zámerom ich následného predaja, čo potvrdzuje internetový portál www.rmspolocnosti.sk

(zo dňa 08.10.2012). Ponúkané ready-made spoločnosti sú založené
ako dcérske spoločnosti s jediným spoločníkom a konateľom. Majú splatené základné imanie, sídlo
spoločností je v Bratislave a majú registrovaných 8 predmetov podnikania. Tieto spoločnosti sú založené
iba so zámerom ich následného predaja, pričom zaregistrovanie ready-made spoločnosti ako platiteľa
DPH zvyšuje jej hodnotu ako „tovaru“. Zakladateľ v ponuke uvádza cit. „..Všetky naše ready-made

spoločnosti sú založené za účelom predaja konečnému zákazníkovi a poskytujeme 100 % garanciu,
že nikdy nepodnikali, sú absolútne bez záväzkov, pohľadávok a právnych vád a majú úplne splatený
základný kapitál....“. Názor správcu dane bol, že ide o „čisté spoločnosti“ bez obchodnej histórie, bez
záväzkov a pohľadávok.

Spoločnosti krátko po zapísaní do obchodného registra Okresného súdu Bratislava I požiadali o

registráciu pre daň z pridanej hodnoty (ďalej aj len DPH). Z priložených dotazníkov žiadosti o dobrovoľnú
registráciu pre DPH vyplýva, že spoločnosti nemajú žiadnych zamestnancov, nedoložili žiadne dôkazy o
tom,žedisponujúmateriálno-technickýmvybavenímpotrebnýmnavykonávaniepodnikateľskejčinnosti.
Adresa sídla spoločností je na adrese spoločnej pre viaceré dcérske spoločnosti; podľa podnájomnej
zmluvy uvedená adresa slúži iba na poskytnutie registračného sídla. K žiadosti boli priložené zmluvy o

bežnom účte fyzickej osoby a v podstate obdobné resp. podobné doklady - zmluvy o budúcej zmluve,
faktúry a podnikateľský zámer.

Daňový úrad Bratislava pôvodnými rozhodnutiami nevyhovel žiadostiam žalobcov o registráciu pre daň
z pridanej hodnoty a osvedčenie o registrácii pre DPH nevydal. Na základe odvolaní žalobcov žalovaný

prvostupňové rozhodnutia správcu dane podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších
predpisov zrušil, nakoľko napadnuté rozhodnutia neobsahovali zákonné náležitosti definované v § 63
ods. 2 a 5 zákona č. 563/2009 Z.z.

V nadväznosti na rozhodnutia žalovaného správca dane vydal nové rozhodnutia, ktorými podľa § 4 ods.

5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o
DPH) opätovne žiadostiam o registráciu pre daň z pridanej hodnoty nevyhovel a osvedčenie o registrácii
pre daň nevydal. Proti týmto rozhodnutiam Daňového úradu Bratislava žalobcovia podali odvolania a
žiadali prvostupňové rozhodnutia zrušiť s tým, že odvolací orgán vysloví záväzný názor, že prvostupňový
orgán musí splniť svoju povinnosť podľa zákona o DPH a daňovníkov registrovať pre DPH a odovzdať

im osvedčenie o registrácii pre DPH.

1. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263547/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 žalovaný podľa § 74
ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č.

9101302/5/2241737/2012 zo dňa 17.8.2012, ktorým správca dane podľa § 4 ods. 5 zákona č. 222/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov nevyhovel žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty REPELO
s.r.o.

2. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263542/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/2209537/2012 zo dňa 14.8.2012, ktorým správca dane podľa
§ 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. nevyhovel žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty REPREL
s.r.o.

3. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263510/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/2243676/2012 zo dňa 17.8.2012, ktorým správca dane podľa
§ 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. nevyhovel žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty REQAX
s.r.o.

4. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263473/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/2209543/2012 zo dňa 14.8.2012, ktorým správca dane podľa
§4ods.5zákonač.222/2004Z.z.nevyhovelžiadostioregistráciupredaňzpridanejhodnotyRESAPON
s.r.o.5. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263534/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie
DaňovéhoúraduBratislava č.9101302/5/2209509/2012zodňa14.8.2012,ktorýmsprávcadanepodľa§
4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. nevyhovel žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty RESAWON

s.r.o.

6. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263564/2012/5064-r zo dňa 27.11.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/2209527/2012 zo dňa 14.8.2012, ktorým správca dane podľa
§4ods.5zákonač.222/2004Z.z.nevyhovelžiadostioregistráciupredaňzpridanejhodnotyREVACOR

s.r.o.

7. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263595/2012/5064-r zo dňa 26.11.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/2243579/2012 zo dňa 17.8.2012, ktorým správca dane podľa
§ 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. nevyhovel žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty REWOP
s.r.o.

8. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263578/2012/5064-r zo dňa 27.11.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/2243200/2012 zo dňa 17.8.2012, ktorým správca dane podľa
§4ods.5zákonač.222/2004Z.z.nevyhovelžiadostioregistráciupredaňzpridanejhodnotyREXASON
s.r.o.

9. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263495/2012/5064-r zo dňa 26.11.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/2209524/2012 zo dňa 14.8.2012, ktorým správca dane podľa
§ 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. nevyhovel žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty REZATOX
s.r.o.

10. Rozhodnutím č. 1100302/1/1263527/2012/5064-r zo dňa 27. 11. 2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/2229238/2012 zo dňa 17.8.2012, ktorým správca dane podľa
§ 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. nevyhovel žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty REZAROT
s.r.o.

Podľa žalovaného v zmysle Obchodného zákonníka ako aj zákona o DPH iba samotné oprávnenie na
výkon podnikateľskej činnosti nie je možné považovať za podnikanie, rozhodujúci je až skutočný výkon
tejto činnosti realizovaný na základe takéhoto oprávnenia; pod vykonávaním podnikateľskej činnosti
právnickou osobou je treba rozumieť aktívnu činnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku. V nadväznosti na
uvedené skutočnosti žalobcovia nepreukázali postavenie zdaniteľnej osoby podľa § 3 ods. 1 zákona

o DPH a preto správca dane postupoval v súlade so zákonom o DPH, keď žiadostiam o registráciu
nevyhovel.

II.
Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu žalovaného a vyššie
napadnutých rozhodnutí, ktoré žiadali zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovia
poukázali na zhodnosť skutkových a právnej otázky, ako aj osoby zakladateľa žalobcov v prvom až
desiatom rade s tým, že vznesené námietky a dôvody odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane naďalej

pretrvávajú.

Rozhodnutiažalovanéhozodpovedajúzachovalejpredstaveovrchnostenskomrozhodovaníovlastných
povinnostiach, živenú pocitom daňovej suvenirity, pričom žalovaný prostredníctvom procesnoprávnych
argumentov odbíja všetky argumenty žalobcov opierajúce sa o hmotnoprávne predpisy. Je nesprávna

argumentácia žalovaného, že správca dane je povinný vyhodnotiť všetky dôkazy jednotlivo a vo
vzájomnej súvislosti so zámerom selektovať a registrovať iba žiadateľov, ktorí majú reálne podnikateľské
zámery.Tvrdenieoreálnostizámerov,ktoréjeúdajnepotrebnéposúdiťapotvrdiťdôkazmi,jeukážkovým
príkladom ignorovania zákazu posudzovania výsledkov činnosti a vzhľadom na neexistenciu takéhoto
kritéria v zákone o DPH aj prekročením právomoci. Ide o rozpor s rozsudkami SD EÚ, podľa ktorých je

právom každého podnikateľa v EÚ, bez ohľadu na druh a výsledky jeho činnosti, byť registrovaný pre
DPH aj vtedy, ak jeho výsledky (obrat) nedosiahli hranicu, pri ktorej je registrácia pre DPH obligatórna.
Poukázali na rozsudok ESD vo veci Gabalfrisa a iní C-110/98 až C-147/98 body 43-47. V tomto rozsudku
ESD citovaný judikát C-268/83 Rompelman je ten, od ktorého nesprávneho prekladu si žalovanýodvodzuje svoje oprávnenie požadovať objektívne dôkazy podnikateľskej činnosti, čo podľa žalovaného
vyplýva z § 4 ods. 4 a 5 zákona o DPH, pričom takýmito dôkazmi môžu byť vynaložené investičné
náklady, využívanie vlastných priestorov na podnikanie, zamestnávanie vlastných zamestnancov, výška

a skladba obratu a podobne. Toto je však v rozpore s výkladom ESD uvedenom v citovanom judikáte pod
bodom 45, najmä v druhej vete, pričom všetky „dôkazy“, o ktorých sa žalovaný domnieva, že sú dôkazmi
o statuse zdaniteľnej osoby, sú dôkazy o výsledku podnikateľskej činnosti. Žalobcovia tiež namietali
aj závery, podľa ktorých pod vykonávaním podnikateľskej činnosti je treba rozumieť aktívnu činnosť
smerujúcu k dosiahnutiu zisku a že rozhodujúcim je až skutočný výkon tejto činnosti, ako aj námietky,

že daňový subjekt nemá zamestnancov a nedoložil žiadne dôkazy o tom, že disponuje materiálno-
technickým vybavením potrebným na vykonávanie podnikateľskej činnosti.

Uplatnenie zásady daňovej neutrality je právom každého podnikateľa v EÚ, ktorý je podľa iných
hmotnoprávnych predpisov podnikateľom s registračnou, výkaznou a platobnou povinnosťou a ktorá trvá
po celú existenciu právnickej osoby. Použitie chybného prekladu precedensu, ktorý sa týka objektívnych

dôkazov u fyzickej osoby - nepodnikateľa, ktorý nadobúda práva na ich budúce podnikateľské
zhodnotenie pred vydaním podnikateľského oprávnenia, je neprípustné. Právo na odpočet DPH podľa
SúdnehodvoraEÚprislúchaajneregistrovanémunepodnikateľovipredrealizáciouakejkoľveksústavnej
činnosti.

Žalovaný argumentoval tým, že žalobcovia nepreukázali sústavnosť svojej podnikateľskej činnosti. Zo
spoločenských zmlúv žalobcov vyplýva, že každý z nich je založený na dobu neurčitú a za účelom,
na ktoré boli vydané živnostenské oprávnenia. Nie je zjavné, na základe čoho dospel žalovaný k
presvedčeniu, že práve on má pri registrácii pre DPH skúmať „päť“ atribútov podnikania. Uvedené sa
skúma iba vtedy, keď niekto tvrdí, že jeho činnosť nie je podnikaním. V prípade, že to o sebe ktokoľvek

verejne vyhlási (zápisom do OR a ŽR) platí, že obsah verejných registrov je záväzný a žalovaný nemá
právo spochybňovať tieto údaje.

Skutočnosti a tvrdenia žalovaného ohľadom vplyvu osoby zakladateľa a skutočností neobsiahnutých
v spise spôsobujú okrem nezákonnosti aj zmätočnosť rozhodnutí. Námietkou žalobcov ohľadne

diskriminácie sa žalovaný nijako nezaoberal, čím odňal právo konať pred (iným orgánom ako) súdom
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko námietka uplatnenia diskriminačných pravidiel je rozhodujúca
pre posúdenie zákonnosti postupu správcu dane.

III.

Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že ju navrhuje zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli
uplatnené aj v odvolacom konaní, poukázal na dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach, kde je
popísaný skutkový a právny stav a vyvodené závery.

Materská spoločnosť všetkých vyššie uvedených obchodných spoločností (Ready Made Spoločnosti
s.r.o.) sa zaoberá zakladaním obchodných spoločností a ich následným predajom. V obchodnom registri
je evidovaných cez 300 takýchto spoločností, čo potvrdzuje aj internetový portál, na ktorom zakladateľ
zdôrazňuje, že všetky ním založené ready-made spoločnosti sú založené za účelom predaja konečnému

zákazníkovi a že poskytuje 100 %-nú garanciu, že spoločnosti nikdy nepodnikali, sú absolútne bez
záväzkov, pohľadávok a právnych vád a že majú splatený základný kapitál.

Tieto spoločnosti boli založené výlučne za účelom ich ďalšieho predaja zákazníkom, čo nebolo
žalobcami spochybnené. Registrácia ready-made spoločností za platiteľov dane predstavuje pridanú

hodnotu len pre ich zakladateľa, ktorý tak môže žiadať vyššiu kúpnu cenu pri ich predaji. Cena za predaj
ready-made spoločnosti je priamo závislá od skutočnosti, či táto spoločnosť má postavenie platiteľa
DPH alebo nie. Z tohto jednoduchého dôvodu vo všeobecnosti zakladatelia ready-made spoločností
vyvíjajú snahu registrovať všetky tieto spoločnosti za platiteľov DPH, nakoľko protihodnota za predaj
registrovanej spoločnosti je niekedy až niekoľkonásobne vyššia ako v prípade predaja spoločnosti na

DPH neregistrovanej.

Proces posudzovania registrácie za platiteľov DPH je jednou z príležitostí, aby daňové orgány bez
administratívnychaprocesnýchkomplikáciíposúdili,čižiadateľoregistráciuspĺňapodmienkyregistrácieza platiteľa DPH alebo nie. Daňová správa v tomto procese hodnotí dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti s cieľom rozlíšiť, či osoba, ktorej má byť vydané osvedčenie o registrácii za platiteľa DPH, má
postavenie zdaniteľnej osoby, či vykonáva ekonomickú činnosť, príp. má reálne podnikateľské zámery,

od tých, ktorí chcú vstúpiť do systému DPH len za účelom jeho zneužitia.

Na základe smernice Rady 2006/112/ES a ustálenej judikatúry SD EÚ, môže postavenie platiteľa DPH
nadobudnúť len zdaniteľná osoba, ktorá vykonáva ekonomickú činnosť. Pri výklade pojmov používaných
v zákone o DPH nie je možné vychádzať len z gramatického výkladu tohto zákona ale daňová správa

sleduje zmysel a účel týchto ustanovení ako aj kontext, v akom je tento právny predpis upravený.
Ustanovenie § 4 zákona o DPH nie je možné vykladať nezávisle od iných ustanovení ale naopak tu
ide o jeho priamu nadväznosť na § 3 citovaného zákona, podľa ktorého je zdaniteľnou osobou každá
osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto
činnosti. Ekonomická činnosť je vymedzená v § 3 ods. 2 citovaného zákona.

Len zdaniteľné osoby vykonávajúce ekonomickú činnosť môžu nadobudnúť postavenie platiteľa DPH, a
to na základe ich žiadosti o dobrovoľnú registráciu, alebo po dosiahnutí obratu z ekonomickej činnosti vo
výške 49 790 eur za dvanásť po sebe idúcich mesiacov, alebo zo zákona v prípadoch uvedených v § 4
ods. 6 zákona o DPH. Vysvetlením pojmov ekonomická činnosť a zdaniteľná osoba sa zaoberal aj Súdny
dvor EÚ (napr. rozsudok C-230/94 Enkler). Konanie, u ktorého chýba vážny úmysel zahájiť ekonomickú

činnosť a ktorého účelom je nadobudnutie postavenia platiteľa DPH, ktorý si môže uplatňovať právo
na odpočítanie dane, status zdaniteľnej osoby nezakladá (napr. rozsudok C-110/94 Intercommunale
voor zeewaterontzilting /INZO/). Overenie skutočnosti, či žiadateľ vykonáva v čase podania žiadosti
o registráciu pre DPH nezávisle ekonomickú činnosť, teda či je v zmysle zákona o DPH zdaniteľnou
osobou,nie je v rozpore so smernicouRady2006/112/ESaustálenejjudikatúrySDEÚ(napr.C-268/83

Rompelman - „...odteraz čl. 4 nie je proti tomu, aby daňová správa vyžadovala, aby bol deklarovaný
zámer potvrdený objektívnymi prvkami, ako sú špecifická spôsobilosť priestorov navrhnutých na
obchodné prevádzkovanie“).

Ustanovenie § 3 ods. l zákona o DPH definuje zdaniteľnú osobu tak, že zdaniteľnou osobou je každá

osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel
alebo výsledky tejto činnosti.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá
činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb

vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie
podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj
využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je
majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania
príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.

Na účely zákona o DPH je teda zdaniteľnou osobou každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle ekonomickú
činnosť bez ohľadu na to, či je zapísaná v obchodnom alebo živnostenskom registri. Uvedené však platí
aj opačne, zápis do registra ešte neznamená, že zapísaná osoba túto činnosť vykonáva.

Automatická registrácia všetkých žiadateľov zapísaných do príslušného registra bez overenia, či ide o
zdaniteľnú osobu, by nebola v súlade s cieľom sledovaným smernicou a v konečnom dôsledku by mohla
mať negatívny dopad na príjmy štátneho rozpočtu ako aj na ostatných platiteľov dane tým, že sa rozvíja
nekalá súťaž a zhoršuje podnikateľské prostredie pre všetkých.

Skutočnosť, že až skutočný výkon podnikania podľa § 3 zákona o DPH je dôvodom na registráciu a v
opačnom prípade nevykonávanie činnosti je dôvodom na zrušenie registrácie pre DPH, potvrdzuje § 81
ods. 4 zákona o DPH, podľa ktorého:
„Daňový úrad môže zrušiť registráciu pre daň
a) na základe žiadosti platiteľa podľa odsekov 1 až 3, ak zistí, že sú splnené podmienky na zrušenie

registrácie,
b) ak nie sú dôvody na registráciu, a to, ak platiteľ

1. nevykonáva alebo prestal vykonávať podnikanie podľa § 3 ...Pokiaľ nový majiteľ odkúpenej ready-made spoločnosti bude zdaniteľnou osobou v súlade so zákonom
o DPH, príslušný správca dane takúto zdaniteľnú osobu bude v zmysle zákona o DPH registrovať.

IV.
Vyjadrenie žalobcov k vyjadreniu žalovaného

V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobcovia uviedli, že niektorí žalobcovia sú už pre DPH registrovaní
a teda rozhodnutie vo veci samej sa stáva čím ďalej tým viac nadbytočným. Poukázali na oznámenie

Európsku komisiu ohľadne preukazovania systémovej deformácie európskeho práva daňovými orgánmi
SR. Tvrdenie žalovaného označil za perly resp. o ukážku arogancie, s ktorou si správne orgány
privlastňujú právo vykladať európske normy tak, aby vykonštruovali zlátaninu nezmyslov. Žalobcovia
poukázali na to, že v mnohých členských krajinách EÚ je registrácia pre DPH u všetkých zapísaných
podnikateľov povinná (Španielsko, Maďarsko a podobne). Podstatou práva na registráciu pre DPH
je, aby boli odstránené prekážky a výhody vyplývajúce z rozdielnych sadzieb na území EÚ, čo však

slovenské úrady ignorujú. DPH je koncipovaná ako neutrálna daň, ktorú bez ohľadu na čokoľvek zaplatí
koncový užívateľ.

Ak by mal súd za to, že ohýbanie a lámanie európskych noriem v záujme ochrany štátneho rozpočtu SR
je súladné s príslušnými európskymi normami, žiadali o prerušenie konania a predloženie predbežnej

otázky SD EÚ v súlade s § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., či je súladné s európskymi predpismi, aby daňový
orgán členskej krajiny skúmal žiadosť o registráciu pre DPH u podnikateľa s cieľom skúmať výsledky
jeho činnosti tak, ako je to uvedené vo vyjadrení žalovaného. SD EÚ však túto otázku už zodpovedal
vo viacerých konaniach, napr. vo veci C-25/07. Prijatím § 4c ods. 1 písm. d/ zákona o DPH došlo k
porušeniu Zmluvy o EÚ.

V.

Posúdenie veci

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutia a postup
správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd

preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o správe daní) v ustanovení § 3 zakotvuje základné
zásady správy daní. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní sa postupuje

podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, rozhodnutia obsahujú dostatok
relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.

Podľa § 3 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH je zdaniteľnou osobou každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek
ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.Ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH rozumie každá
činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov
služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné

povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa
považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto
majetku....

Obsah § 3 zákona o DPH nie je podľa názoru súdu v rozpore s čl. 9.1. smernice Rady 2006/112/ES o

spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.

Ekonomickou činnosťou sa teda na účely dane z pridanej hodnoty rozumie činnosť (podnikanie), ktorá
sa vykonáva na určitej pokračujúcej báze.

Definícia ekonomickej činnosti - podnikania podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH je v súlade aj s definovaním

podnikania podľa Obchodného zákonníka. Podľa § 2 ods. 1 Obch. zákonníka sa podnikaním
rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Podľa Obchodného zákonníka je podnikanie ako činnosť
charakterizované piatimi znakmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne, pričom jedným z týchto znakov
je práve sústavnosť vykonávanej činnosti. Zápis obchodnej spoločnosti do obchodného registra ešte nie

je podnikaním v zmysle Obchodného zákonníka. Vykonávaním, resp. prevádzkovaním podnikateľskej
činnosti právnickou osobou treba rozumieť aktívnu činnosť subjektu smerujúcu k dosahovaniu zisku.
Podobne aj z § 3 zákona o DPH je zrejmé, že podnikaním je aktívna nezávislá ekonomická činnosť
vykonávaná na pokračujúcom základe. Iba samotné oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti nie je
možné považovať za podnikanie, rozhodujúci je až skutočný výkon tejto činnosti realizovaný na základe

takéhoto oprávnenia; pod vykonávaním podnikateľskej činnosti právnickou osobou je treba rozumieť
aktívnu činnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku.

Podľa § 4 ods. 4 veta prvá zákona o DPH platnom v relevantnej dobe žiadosť o registráciu pre daň
môže podať aj zdaniteľná osoba, ktorá nedosiahla obrat podľa odseku 1 alebo 2.

Podľa § 4 ods. 5 zákona o DPH platnom v relevantnej dobe ak právnická osoba alebo fyzická osoba,
ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň podľa odsekov 1 až 4, je zdaniteľnou osobou podľa § 3 a
nie je dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 4c ods. 5, daňový úrad ju zaregistruje, vydá jej osvedčenie
o registrácii pre daň a pridelí jej identifikačné číslo pre daň. Daňový úrad vykoná registráciu najneskôr

do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre daň a najneskôr do 60 dní odo dňa doručenia
žiadosti o registráciu pre daň, ak je zdaniteľná osoba povinná zložiť zábezpeku na daň podľa § 4c ods.
1. Dňom uvedeným v osvedčení o registrácii pre daň sa zdaniteľná osoba stáva platiteľom dane (ďalej
len "platiteľ").

Zustanovení§4ods.4a5vyplýva,žepreDPHmožnoregistrovaťibazdaniteľnúosobu.Priposudzovaní
žiadosti o registráciu DPH v prípade, ak žiadateľ nedosahuje zákonom stanovený obrat, je nevyhnutné
od daňového subjektu žiadať dôkazy o vykonávaní ekonomickej činnosti alebo dôkazy preukazujúce
zámer začať vykonávať ekonomickú činnosť, ktorými, ako správne orgány uviedli, môžu byť vynaložené
podnikateľské investičné náklady, využívanie priestorov na podnikanie, zamestnávanie zamestnancov,

výška a skladba obratu a pod. Správca dane je povinný vyhodnotiť všetky predkladané, resp. získané
dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti so zámerom registrovať iba žiadateľov, ktorí majú reálne
podnikateľské zámery. V danom prípade všetky spoločnosti sídlia na adrese, ktorá im bola poskytnutá v
zmysle podnájomnej zmluvy ako „registračné sídlo“, iné priestory nevlastnia ani nemajú v nájme. Podľa
údajov obchodného registra na adrese sídla žalobcov malo registrované sídlo množstvo obchodných

spoločností, zakladateľom ktorých je spoločnosť Ready Made Spoločnosti s.r.o. Ani z predložených
dokladov, ktoré majú viaceré spoločné znaky, nevyplýva, že by žalobcovia (spoločnosti) ešte pred ich
predajom (ako tovar) reálne podnikali, resp. reálne vykonávali ekonomickú činnosť, resp. mali dôvodný
zámer začať vykonávať ekonomickú činnosť. Je celkom zrejmé, že začatie reálnej ekonomickej činnosti
v danom prípade začne až po predaji týchto spoločností novým vlastníkom (spoločníkom).

Je všeobecne známou skutočnosťou, že už predchádzajúci zákon o dani z pridanej hodnoty č.
289/1995 Z.z. bol prijímaný za situácie aproximácie právnych predpisov Slovenskej republiky s právom
Európskych spoločenstiev a to na základe čl. 69 a 70 Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medziEurópskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane
druhej.

V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. mája 2004, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení SR a ostatných
štátov k Európskej únii.

Nie je sporné, že zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve v súvislosti so

vstupom SR do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ
(v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s
prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie).

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii
s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred

slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri napríklad rozsudok
Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa

ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne
opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom
399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o

eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod
111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne
ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po
uplynutí transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116)

teda pri predmetnej smernici od 1. 1. 2008.

Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do
úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho
ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99

22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak
okremsplneniaďalšíchdvochpodmienok,transpozičnálehotasmerniceužuplynula(rozsudokSúdneho
dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67).

Preúplnosťtrebauviesť,ževosvetlejudikatúrySúdnehodvoraEÚtrebakaždýjedenprípadposudzovať

individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k správnemu
záveru, že na základe Smernice rady 2006/112/ES a ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, môže
postavenie platiteľa DPH nadobudnúť len zdaniteľná osoba, ktorá vykonáva ekonomickú činnosť. Pri
výklade pojmov používaných v zákone o DPH nie je možné vychádzať len z gramatického výkladu,
ale treba sledovať aj zmysel a účel týchto ustanovení, ako aj kontext, v akom je tento právny predpis

upravený. Ustanovenie § 4 zákona o DPH má priamu nadväznosť na § 3 citovaného zákona.

Len zdaniteľné osoby vykonávajúce ekonomickú činnosť môžu nadobudnúť postavenie platiteľa DPH, a
to na základe ich žiadosti o dobrovoľnú registráciu, alebo po dosiahnutí obratu z ekonomickej činnosti vo
výške 49 790 eur za dvanásť po sebe idúcich mesiacov, alebo zo zákona v prípadoch uvedených v § 4

ods. 6 zákona o DPH. Vysvetlením pojmov ekonomická činnosť a zdaniteľná osoba sa zaoberal aj Súdny
dvor EÚ (napr. rozsudok C-230/94 Enkler). Konanie, u ktorého chýba vážny úmysel zahájiť ekonomickú
činnosť a ktorého účelom je nadobudnutie postavenia platiteľa DPH, ktorý si môže uplatňovať právo
na odpočítanie dane, status zdaniteľnej osoby nezakladá (napr. rozsudok C-110/94 Intercommunale
voor zeewaterontzilting /INZO/). Overenie skutočnosti, či žiadateľ vykonáva v čase podania žiadosti

o registráciu pre DPH nezávisle ekonomickú činnosť, teda či je v zmysle zákona o DPH zdaniteľnou
osobou, nie je v rozpore so smernicou Rady 2006/112/ES a ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ
(napr. C-268/83 Rompelman).Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007
právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 smernice
2006/112 bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení

uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa
podstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi
ustanoveniami šiestej smernice.

V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na

zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,
dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom
zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie
zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením
neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so

zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo
každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby
a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,
pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého
tovarubolaalebonebolazaplatenádoštátnejpokladnice,nemávplyvnaprávoplatiteľadanenaodpočet

DPH zaplatenej na vstupe.

Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to
v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti

každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v
tej ktorej veci.

Na účely zákona o DPH je zdaniteľnou osobou každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle ekonomickú
činnosť bez ohľadu na to, či je zapísaná v obchodnom alebo inom registri. Zápis do registra sám o sebe

ešteneznamená,žezapísanáosobatútočinnosťvykonáva.Automatickáregistráciavšetkýchžiadateľov
zapísaných do obchodného alebo iného registra bez overenia, či ide o zdaniteľnú osobu, by nebola v
súlade s cieľom sledovaným smernicou.

Skutočnosť, že až skutočný výkon podnikania podľa § 3 zákona o DPH je dôvodom na registráciu a

v opačnom prípade nevykonávanie činnosti je dôvodom na zrušenie registrácie pre DPH, potvrdzuje
§ 81 ods. 4 zákona o DPH, podľa ktorého daňový úrad môže zrušiť registráciu pre daň aj vtedy, ak
platiteľ nevykonáva alebo prestal vykonávať podnikanie podľa § 3. Je zrejmé, čo napokon potvrdili
aj žalobcovia, že ak tieto spoločnosti po zmene majiteľov (spoločníkov) budú zdaniteľnými osobami
v súlade so zákonom o DPH, správca dane takéto zdaniteľné osoby bude v zmysle zákona o DPH

registrovať.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia, bolo vykonaným dokazovaním správnymi orgánmi preukázané,
že žalobcovia žiadnu relevantnú hospodársku činnosť ku dňu podania žiadosti nevykonávali. Z
predložených dokladov teda nevyplýva, že by nezávisle vykonávali akúkoľvek ekonomickú činnosť.
Žalobcovia reálne nepodnikali a nimi predložené faktúry a iné doklady, ktoré mali preukázať vykonávanie

ekonomickej činnosti, súd považuje za čisto formálne. Uvedený záver potvrdzuje napokon aj samotný
obsah internetového portálu týkajúcom sa aj dotknutých ready - made spoločností. Podľa názoru súdu
je pre registráciu pre DPH nutné vykonávanie sústavnej ekonomickej činnosti, pri ktorej by žalobcovia
platili za plnenia, ktoré by im bolo poskytované práve v súvislosti s ich ekonomickou činnosťou. Aj
Najvyšší správny súd ČR práve v tejto súvislosti vyslovil, že z daňového hľadiska je potrebné skúmať

skutočnúčinnosťaniesauspokojiťibasúdajomopredmetečinnostivyplývajúcimzobchodnéhoregistra
(pozri napr. rozsudok NSS ČR zo dňa 10.09.2008, č.j. 2 Afs 68/2008-58, dostupný na www.nssoud.cz
). V tomto rozsudku tento súd zdôraznil, že pre posúdenie charakteru činnosti
ako len príležitostnej je nutné posúdiť, do akej miery sa ekonomickej činnosti spoločnosť (subjekt)
skutočne venovala (napríklad počty zamestnancov zapojených do činnosti, existencia príslušných zmlúv

a podobne). Žiadna takáto ekonomická činnosť však u žalobcov v danom prípade nebola preukázaná a
predložené faktúry, resp. zmluvy (obsahovo podobné) sústavnú ekonomickú činnosť nepreukazujú.Otázkou dobrovoľnej registrácie ako platcu DPH, konkrétne, či podnikateľ samostatne uskutočňoval
ekonomickú činnosť, sa zaoberal Najvyšší správny súd v Českej republike aj v rozsudku č.j. 7 Asf
98/2008-112 zo dňa 20.05.2009, v ktorom dospel pri podobnej právnej úprave vychádzajúcej z členstva

Českej republiky v Európskej únii k podobnému záveru, ako je uvedené vyššie v tomto rozsudku.

K žalobcami spomínanému rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 10.07.2008 vo veci C-25/07 treba
uviesť, že tento sa netýka samotnej registrácie k DPH resp. podmienok pre dobrovoľnú registráciu ale
týka sa skôr pravidiel vrátenia nadmerného odpočtu DPH v súvislosti so zásadou daňovej neutrality a

proporcionality. Tento prípad sa týka zákona platného v Poľskej republike riešiaceho neprimeranú lehotu,
ktorú majú daňové orgány na vrátenie nadmerného odpočtu DPH určitej kategórii zdaniteľných osôb,
okrem prípadu, keď tieto osoby poskytnú zábezpeku vo výške 250.000 PLN.

Rovnako sa veci priamo netýka ani rozsudok SD EÚ vo veci C-110/98 až C-147/98. Tento prípad sa totiž
taktiež týka nároku na odpočet DPH a nie samotnej registrácie pre DPH. Uvedené sa taktiež vzťahuje

aj na žalobcami spomínaný rozsudok Súdneho dvora EÚ C-268/83 Rompelman.

Z vyššie uvedených dôvodov súd nenašiel dôvod na prerušenie konania a položenie predbežnej otázky
Súdnemu dvoru tak, ako to navrhovali žalobcovia. V prípade potreby tak napokon môže urobiť odvolací
súd, ktorým v danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky, čo by bolo v súlade aj s úniovým

právom a judikatúrou Súdneho dvora.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe
neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutia
boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešným žalobcom právo
na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto
prípade právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.