Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/390/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511224246
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1511224246.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: E. J. I., I..W..V.., I. I. Ú. X, D., X.: XX XXX XXX,
zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti
odporcom:X.K.Š.,D.R..H.XX,D.,X.Q.Š.Á.,D.R..H.XX,D.,X.C.J.,D.J.XX,I.,zaúčastivedľajšieho
účastníka na strane odporcu v 3. rade: U. na V. V. I. H., I. I. C. XX, N., zastúpeného JUDr. Ambrózom
Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, V. U. X.XXX,XX E. I. N., o odvolaní vedľajšieho

účastníka proti uzneseniu V.I. I. D. C. U. A. XX. S. XXXX Č.. J.. XXRo XXXX/XXXX-XX, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd n e p o ž i a d a Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
Č.Q.. XXX U. V. F. E. Ú..

Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania vedeného na Okresnom I. D. C. N. I..
U.. XXRo XXXX/. z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti m e n í tak, že vedľajšiemu účastníkovi
sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX

E. k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Č.. J.. XXRo XXXX/XXXX-XX U. A. XX.XX.XXXX súd prvého stupňa zrušil vydaný platobný
rozkaz č. k. XXRo XXXX/XXXX-XX U. A. XX.XX.XXXX a konanie zastavil podľa § 174 ods. 5 O.s.p.,
žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
navrhovateľovi prostredníctvom príslušného daňového úradu vrátil súdny poplatok za návrh.

V zákonom stanovenej lehote napadol uznesenie súdu prvého stupňa vedľajší účastník odvolaním, čo
do výroku o nepriznaní mu práva na náhradu trov konania, dôvodiac, že súd prvého stupňa vychádzal
z nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasil s postupom súdu prvého
stupňa, keď v danej veci bolo potrebné podľa jeho názoru výrok o trovách konania ako medzi hlavnými
účastníkmi, tak aj medzi navrhovateľom a ním, odôvodniť ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., pretože
z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ. Zdôraznil, že to bol

práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania a bol to práve jeho vstup do konania, ktorý zabránil
rozhodnutiu súdu v prospech navrhovateľa. Poukázal na svoje postavenie ako neziskovej organizácie,
ktorá nedisponuje pracovníkmi, technickým zariadením ani materiálnym zabezpečením, aby mohla
zabezpečovať potrebný právny servis na desiatkach súdov inak, ako prostredníctvom advokátskych
kancelárií. Ďalej uviedol, že navrhovateľ ťaží z pasivity a rezignácie spotrebiteľa, pričom práve táto
nečinnosť spotrebiteľa navrhovateľovi vyhovuje s ohľadom na jeho agendu, kde sú uplatňované zväčša

premlčané pohľadávky. Argumentoval aj princípom „rovnosti zbraní“, kedy aj v zmysle čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdom. Citoval čl. 7 ods.1 smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom uviedol, že súdy
by mali podporiť tento prostriedok účinnej ochrany spotrebiteľov v súdnych konaniach tým, že mu budú
priznávať náhradu trov konania, v opačnom prípade by totiž jeho činnosť ako nemajetného združenia

ostala paralyzovaná a navrhovateľ by tak mohol svoju doterajšiu prax vykonávať ďalej bez akejkoľvek
ujmy. Vedľajší účastník je občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva a právo na
zástupcu má prinajmenšom z rovnakých dôvodov ako navrhovateľ, ktorý ho masovo využíva v typovo
rovnakých desiatkach tisícov sporov. Jeho vstupom do konania sa posilnilo postavenie odporcu v 3.
rade - spotrebiteľa v konaní, ktorý je často sám o sebe väčšinou pasívny a nedokáže sa účinne brániť.

Svojou činnosťou preto napĺňa aj ciele politiky Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľov. Podotkol,
že súd prvého stupňa pri nepriznaní trov postupoval v rozpore s ust. O.s.p., legislatívou Európskej únie,
ako aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Vyslovil názor, že mnohokrát práve už len jeho samotný vstup
do konania postačuje na to, aby navrhovateľ zobral späť svoj návrh, ktorým uplatnil proti spotrebiteľovi
premlčaný nárok. Považoval tiež za potrebné uviesť, že práve rozhodovanie súdov v otázke priznávania
nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej osobe založenej

za účelom ochrany spotrebiteľa, môže prispieť k znižovaniu spotrebiteľskej agendy na súdoch. Ak by
na strane spotrebiteľa v každom konaní vystupovalo združenie zastúpené advokátom, dodávatelia by
prestali podávať návrhy domáhajúce sa premlčaného nároku, pretože by boli následne povinní nahradiť
trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Do pozornosti dal aj novelizované ustanovenie §
137 O.s.p. Napokon v prípade pochybností navrhol konanie prerušiť a požiadať I. A. E. o rozhodnutie o

prejudiciálnej otázke, pričom navrhol aj okruh otázok. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací
súd uznesenia súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a priznal mu náhradu trov celého konania.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení spochybnil nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia
vedľajším účastníkom. Svoj názor podložil viacerými rozhodnutiami krajských a okresných súdov, ktoré

sa zhodli v názore, že vedľajší účastník by mal vedieť poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi aj
bez právneho zástupcu a že trovy právneho zastúpenia v tomto prípade nie sú účelné. Uviedol, že nevidí
preto význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, ktoré sa mu javí ako nadbytočné, účelové a
nehospodárne. Zastáva názor, že ak sa združenie rozhodlo využiť pomoc advokáta v tisíckach sporov,
do ktorých hromadne vstupuje, musí trovy právneho zastúpenia znášať z vlastných prostriedkov; v

opačnom prípade jeho konanie vytvára dojem účelovosti. Konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho
právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania,
na čo je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať. Navyše nemožno prijať záver, že
právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci. Argumentoval
aj tým, že žiadne z ustanovení Charty základných práv EÚ nepoukazuje na to, že by sa združenia

na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené,
aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Na základe uvedeného navrhol, aby
odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX E.
pozostávajúcich z 1/2 úkonu právnej služby vo výške XX,XX E. I. A. a režijného paušálu vo výške X,XX

E. I. A..

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je sčasti dôvodné.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v
dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie.)

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o
Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym
orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia,
môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak
sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s
osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne
sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia

hranícaplikácieúniovéhopráva,pretoževyriešenietejtootázkyjespôsobilépodstatným-prejudiciálnym
spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť,
že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s
predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa
proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom

rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej
iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade
povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho
konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy
súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným
podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol

o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a
obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou.

Návrh vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o navrhovanej
predbežnej otázke a z toho dôvodu prerušil konanie, vyhodnotil odvolací súd za celkom nedôvodný

vzhľadom k tomu, že otázka naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie náhrady trov konania
účastníkovi konania spadá výlučne do kompetencie vnútroštátneho súdu a predovšetkým s poukazom
na to, že posudzovanie účelnosti, resp. neúčelnosti vynaložených trov, na ktoré inak účastníkovi v konaní
nárok vznikol, je zo zákona ponechané výlučne na úvahu vec prejednávajúceho súdu, preto v danom
prípadeneprichádzadoúvahypoloženieprejudiciálnejotázkySúdnemudvoruEÚvnavrhovanomznení.

S poukazom na tento záver odvolací súd o návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania rozhodol
tak, že tento zamietol.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je

povinný uhradiť trovy konania odporca.

V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o
priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej
veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia

dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno
opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po tom, ako mu bolo doručené oznámenie
vedľajšieho účastníka o vstupe do konania na strane odporcu v 3. rade. Možno preto súhlasiť s názorom
vedľajšieho účastníka, že aj týmto jeho konaním v prospech odporcu v 3. rade došlo k úspešnej realizácii
ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť

determinuje aj existenciu nároku odporcov v 1.-3. rade aj vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania
v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. Na základe uvedeného treba prisvedčiť odvolacej námietke
vedľajšieho účastníka, pokiaľ ide o vznik nároku na náhradu trov konania, ustálenie otázky zavinenia
za zastavenie konania a použitia príslušného ustanovenia O.s.p. vzťahujúceho sa na danú procesnú
situáciu, ktorú súd prvého stupňa nevyhodnotil pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne.

Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno však
opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto
podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že účelnosť vynaložených trov konania sa posudzuje vždy ad

hoc. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov
a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo
samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj
procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených

trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či
skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia
jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade
sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmia najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním),
na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí
sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je

nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti
vynaloženýchtrovprávnehozastúpenia.Takýtopostupbybolvpríkromrozporesospomínanouzásadou
rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho)
nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v
tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania,

ktorá je v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ú. I.
I. W. X.. Ú. XX/XX v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva,
že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do
podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom
a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní

a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní,
avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah
rozsudku I. A. E. P.- XXX/XX U. A. XX.XX.XXXX, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj
tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky

nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä
od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne
obhajovať svoju vec.

Odvolací súd preto poznamenáva, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho

účastníka, neboli účelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie
kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v
pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na
to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať
zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia

možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je
registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky,
preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle
§ 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo
posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť

združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti
spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo
v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a
personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že
vedľajší účastník vstúpil do konania bez vyzvania odporcu v 3. rade a teda z vlastného podnetu, v konaní

neurobil na prospech odporcu v 3. rade žiadny ďalší úkon, nakoľko navrhovateľ vzal návrh na začatie
konania späť. Z úradnej činnosti je však známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj
formálnejstránkepredstavujúúkonyformulárovéhoaopakujúcehosacharakteru,ktorévedľajšíúčastník
využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil
ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne

vzdelanie. Okrem toho, z výpisu z registra vyplýva, že jedna z osôb oprávnených konať za združenie
má vysokoškolské právnické vzdelanie, čo jednoznačne postačuje na koncipovanie a zasielanie podaní
na súdy v rozsahu, v akom to robí vedľajší účastník. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že
právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto

ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na rozhodnutie Ú. I. I. W. X.. Ú. XX/XX, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd
neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické
vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd

má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a po
vyhodnotení odvolacích námietok, uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku
o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a náhradu trov

konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov právneho
zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa XX.XX.XXXX P. C. C. XX,XX

E. (§. 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004), pri základnej
sadzbe tarifnej odmeny vo výške XX,XX E., tzv. režijným paušálom vo výške X,XX E. O. XX %.-R. A.
C. C. XX,XX E..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nemožno podať odvolanie.