Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sži/38/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200861
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1012200861.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, so sídlom
v Bratislave, Tupého 25/A, IČO: 30 794 242, zastúpeného: Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom
so sídlom v Bernolákove, Národného oslobodenia 25, proti žalovanému: Ministerstvu školstva, vedy,
výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Stromová 1, o preskúmanie zákonnosti
fiktívneho rozhodnutia žalovaného o odvolaní proti rozhodnutiu Národného ústavu celoživotného

vzdelávania z 23. februára 2012, č. 55/2012/200, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave zo 4. decembra 2013, č. k. 2S/167/2012-20, v časti, týkajúcej sa trov konania takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 4. decembra 2013, č. k.
2S/167/2012 - 20, v časti, týkajúcej sa trov konania potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave uznesením zo 4. decembra 2013, č. k. 2S/167/2012-20 zastavil konanie z
dôvodu, že žalobcom žiadaná informácia mu bola v konečnom dôsledku v plnom rozsahu povinnou
osobou sprístupnená. Žalobca, ktorému bola v čase pred rozhodnutím súdu o jeho žalobe informácia
povinnou osobou poskytnutá, stratil status osoby oprávnenej na podanie predmetnej žaloby, keďže už
nebol postupom žalovaného ukrátený na svojich právach.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 vety prvej OSP v spojení s§ 246c ods. 1 OSP
tak, že žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 323,52 €, a to z dôvodu, že žaloba bola podaná dôvodne.

Krajský súd dôvodil, že zákon č. 211/2000 Z. z. obsahuje špecifické lehoty (§ 19), ktoré stanovujú
povinnosť povinným osobám v týchto lehotách rozhodovať o žiadostiach oprávnených osôb o

poskytnutie informácií ako aj o odvolaniach voči rozhodnutiam prvostupňových správnych orgánov.
Zákon o slobode informácií priamo predpokladá existenciu rozhodnutia (fiktívne rozhodnutie) a jeho
doručenie žiadateľovi o informáciu a to v prípade, ak v zákonom stanovenej lehote o odvolaní žiadateľa
o informáciu voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu nebolo druhostupňovým správnym
orgánom rozhodnuté. Nedodržanie náležitého procesného postupu prvostupňového správneho orgánu
pri predkladaní administratívneho spisu žalovanému na rozhodnutie o odvolaní žalobcu voči jeho

rozhodnutiu (zaslanie kompletného zažurnalizovaného, originálneho spisu v časovej postupnosti,
vrátane originálov dokladov o doručení) malo za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie
rozhodnutia žalovaného (§ 57 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.
z.). Súd dospel k záveru, že uvedená vada v postupe správnych orgánov nemôže byť v žiadnom prípade
na ujmu účastníka správneho konania - žalobcu.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu, v časti týkajúcej sa trov konania, podal žalovaný v zákonnej
lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v tejto časti zmenil tak, že nebudepriznaná žiadnemu z účastníkom náhrada trov konania. Namietal, že žalovaný ako odvolací správny
orgán nemohol zaviniť, že konanie o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia sa zastavilo. Ak prvostupňový
správny orgán nepredloží originálny spis, nemôže začať plynúť 15 dňová lehota a následne ani nemôže

vzniknúť fikcia. V čase do predloženia originálneho spisu prvostupňovým orgánom prichádza do úvahy
len ochrana žiadateľa o informácie v konaní proti nečinnosti správneho orgánu. Nesplnenie povinnosti
predložiťoriginálnyspisprvostupňovýmsprávnymorgánomnemôžebyťnaujmuodvolaciehosprávneho
orgánu tak, že by bol povinný hradiť trovy konania v správnom súdnictve. Naopak, žalobca mal podľa
žalovaného podať žalobu proti prvostupňovému správnemu orgánu v konaní proti nečinnosti podľa

štvrtej hlavy piatej časti OSP. Predmetom súdneho prieskumu bolo len fiktívne rozhodnutie žalovaného
vydané po uplynutí 15 dní od predloženia neoriginálneho spisu (dňa 2. apríla 2012) prvostupňovým
správnym orgánom. Žiadne iné fiktívne rozhodnutie predmetom súdneho prieskumu nebolo, a to ani
fiktívne rozhodnutie žalovaného vydané po uplynutí 15 dní od predloženia originálneho spisu (dňa 21.
júna 2012). Ďalej žalovaný namietal, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nie je v
súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety
prvej OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v

rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podstatousprávnehosúdnictvajeochranaprávobčanovaprávnickýchosôb,oktorýchsarozhodovalov

správnomkonaní;ideoprávnyinštitút,ktorýumožňuje,abysakaždáosoba,ktorásacítibyťrozhodnutím
či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak
konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania
s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je
povinný uhradiť jeho trovy.

Predmetom odvolacieho konania v danom prípade bolo posúdiť správnosť napadnutého výroku
krajského súdu o trovách konania, ktorým krajský súd priznal žalobcovi ich náhradu podľa § 146 ods. 2

veta prvá OSP v spojení s § 246c OSP, a to z dôvodu, že žaloba bola podaná dôvodne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým konštatuje, že žalovaný neuviedol žiadne námietky,
ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého výroku uznesenia krajského súdu o trovách
konania.

Krajský súd uznesením zo 4. decembra 2013, č. k. 2S 167/2012-20 zastavil konanie o preskúmanie
zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Národného ústavu
celoživotného vzdelávania z 23. februára 2012, č. 55/2012/200 (rozhodnutie v tejto časti nadobudlo
právoplatnosť), a preto odvolaciemu súdu vyvstalo vyriešiť otázku zavinenia za zastavenie konania

podľa § 146 ods. 2 veta prvá OSP, ktoré v spojení s § 246c ods. 1 OSP je potrebné považovať
za špeciálne ustanovenie vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania v prípadoch, ak konanie bolo
zastavenéaneprichádzadoúvahyaplikáciaustanovenia§250hods.2vetazabodkočiarkouOSP(ktoré
je špeciálnym ustanovením v správnom súdnictve v prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia
žaloby).

Zo spisov vyplýva, že žalobca doručil 5. marca 2012 Národnému ústavu celoživotného vzdelávania
(povinnej osobe) odvolanie proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu o odmietnutí sprístupnenia
informácie. Povinná osoba listom z 30. marca 2012, doručeným žalovanému 2. apríla 2012, postúpilaodvolanie žalobcu proti jej rozhodnutiu spolu so spisovým materiálom (v kópii) na ďalšie konanie.
Zároveň listom z 30. marca 2012, upovedomil tento prvostupňový správny orgán v súlade s § 57
ods. 2 Správneho poriadku žalobcu, že jeho odvolanie bolo v zákonom stanovenej lehote postúpené

žalovanému. Žalobca sa teda mohol oprávnene domnievať, že lehota na rozhodnutie o odvolaní (15 dní
od doručenia odvolania povinnou osobou) márne uplynula, a v nadväznosti na to sa žalobca tiež mohol
domnievať, že žalovaný vydal fiktívne rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Žalobu žalobca podal 7. mája 2012.

Žalovaný až listom z 8. júna 2012 požiadal povinnú osobu o zaslanie kompletného originálneho
spisu, ktorý bol žalovanému doručený 21. júna 2012 a následne 12. júla 2012 vydal žalovaný vo veci
rozhodnutie.

V čase podania žaloby 7. mája 2012 teda informácia poskytnutá nebola, nebolo tiež vydané písomné
rozhodnutie o odvolaní, napriek skutočnosti, že žalobca bol listom z 30. marca 2012 upovedomený o

postúpení jeho odvolania v zákonom stanovenej lehote žalovanému, t.j. v lehote 30 dní odo dňa, keď
odvolanie prvostupňovému správnemu orgánu došlo (§ 57 ods. 2 Správneho poriadku).

Podľa konštantnej judikatúry správnych súdov prvostupňové ako aj druhostupňové správne konanie
tvorí jeden celok, a preto ak prvostupňový správny orgán v danej veci pochybil a žalovanému nepredložil

originálny spis, nemôže byť za túto vadu v postupe správnych orgánov zodpovedný žalobca, ale naopak,
žalovaný.

Zodpovednosť žalovaného za trovy konania je daná vzhľadom na to, že trovy konania by žalobcovi
nevznikli, pokiaľ by správne orgány neboli v danej veci nečinné a dodržali zákonné lehoty, prípadne že

informácia by bola žalobcovi poskytnutá skôr, ako bola podaná žaloba. Žalobca nebol povinný domáhať
sa inými prostriedkami proti nečinnosti prvostupňového správneho orgánu, lebo práve zo skutkových
okolností tohto prípadu vyplýva, že žalobca bol oboznámený listom z 30. marca 2012 prvostupňovým
správnym orgánom, že jeho odvolanie bolo postúpené na ďalšie konanie žalovanému.

Pre úplnosť treba uviesť, že v ďalšom konaní bol nečinný aj samotný žalovaný, keď o originálny spis
požiadal prvostupňový správny orgán až listom z 8. júna 2012 (teda až po dvoch mesiacoch), ten mu
bol doručený 21. júna 2012 a následne rozhodol až 12. júla 2012, teda nedodržal 15 dňovú lehotu podľa
§ 19 ods. 2 zákona o slobode informácií.

Neobstojí ani námietka žalovaného, ktorou poukazoval na rozpor odôvodnenia krajského súdu s
ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, lebo v tomto prípade súdy rozhodovali za
odlišných skutkových okolností (keď správne orgány nedodržali zákonné lehoty) a odvolací súd skúmal
zavinenie žalovaného na zastavení konania vo vzťahu k náhrade trov konania.

Nie je možné konštatovať, že by sa žalobca domáhal na správnom súde svojich práv svojvoľne alebo
účelovo, a preto mu nemožno uprieť nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli, najmä keď za
zastavenie konania nezodpovedá. Naopak, vydaním rozhodnutia žalovaného z 12. júla 2012, číslo
1-1/2012-PKV-OPRO a následne sprístupnením informácie žalobcovi už nemohol trvať stav ujmy na
právach žalobcu, a teda v dôsledku tohto správania správnych orgánov žalobca stratil status osoby

oprávnenej na podanie žaloby, čoho následkom bolo zastavenie konania krajským súdom.

Voči samotnej výške priznanej náhrady trov konania žalovaný nemal žiadne námietky, a z tohto dôvodu
sa ňou odvolací súd ani nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v časti,
týkajúcej sa trov konania, podľa 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s §246c ods.1 a s § 219 ods.
1, 2 OSP potvrdil, dospejúc k záveru, že krajský súd v tejto časti rozhodol po vecnej i právnej stránke
správne.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a § 146 ods. 2 OSP tak, že účastníkom nepriznal ich náhradu z dôvodu, že žalobca
si v odvolacom konaní žiadne trovy konania neuplatnil a žalovanému ich náhrada neprináleží.Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.