Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. jún 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoE/65/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207206398
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Irena Dobňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8207206398.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: J. C., nar. X.XX.XXXX, bytom
U. XX, XXX XX U., o vymoženie 246,96 eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 5910/07, o

návrhu oprávneného na prerušenie konania a o odvolaniach oprávneného a Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného
JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov proti uzneseniu Okresného
súdu Bardejov č. k. 5Er/917/2007-18 zo dňa 20.11.2012, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

N e v y h o v u j e žiadosti oprávneného na podanie návrhu Súdnemu dvoru ES na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie.

O d m i e t a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080
01 Prešov, IČO: 42 176 778.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom prvostupňový súd vyslovil, že vstup
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
povinného sa nepripúšťa, exekúciu zastavil, s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že účastníctvo je v Exekučnom poriadku upravené samostatne, a
preto naň nie je možné použiť všeobecnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku. Vedľajšie účastníctvo
upravené v § 93 O.s.p. je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci
vystupujú v postavení navrhovateľa a odporcu. V nesporovom resp. mimosporovom konaní, kde sú
účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho

účastníctva. Vedľajšie
účastníctvo (§ 93 O.s.p.) ako inštitút len základného konania už zo svojej podstaty je v exekučnom
konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ust. § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve (vrátane ust. §
93 ods. 2 O.s.p.) nie je na exekučné konanie aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.). V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 106/2008, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo v exekučnom
konaní neprichádza do úvahy, pričom toto uznesenie zo dňa 25.11.2008 bolo prijaté už za účinnosti

§ 93 ods. 2 O.s.p. v znení po 15.10.2008, na ktorý sa odvolávalo Združenie vo svojom podaní zo
dňa 30.8.2011. Ďalej vychádzal z toho, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáha exekúcieproti povinnému pre vymoženie sumy 246,96 eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo
dňa 7.8.2007 sp. zn. SR 5324/07, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.8.2007 a vykonateľnosť dňa

30.8.2007. Z exekučného titulu prvostupňový súd zistil, že tento bol vydaný na základe zmluvy o úvere
zo dňa 26.2.2007 uzavretej medzi oprávneným a povinným. Zmluvu o úvere posúdil prvostupňový súd
ako spotrebiteľskú zmluvu, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že v posudzovanej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy
a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej, a teda

neplatnej rozhodcovskej doložke založil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľazdôvodu,žedoložkaznemožňujevoľbuspotrebiteľadosiahnuťrozhodovaniesporuštátnym
súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú
doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako

prvý. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,
ale na začiatku zmluvného vzťahu. Dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou,
ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a táto je v rozpore
s ust. § 52 a nasl. OZ, ako aj v rozpore s ust. smernice 93/13/EHS. Z týchto dôvodov podľa § 57
ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu v časti, v ktorej prvostupňový súd nepripustil vstup Združenia na ochranu
občanaspotrebiteľaHOOSdokonaniaakovedľajšiehoúčastníkanastranepovinnéhopodaloZdruženie
odvolanie. V dôvodoch odvolania poukazuje na ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého o

prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Z uznesenia nevyplýva, že by niektorý
z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd teda rozhodoval
arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia, pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasí s
názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. S účinnosťou od
15.10.2008 bola do O.s.p. zavedená tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní

ako vedľajší účastníci a túto skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný zákon.
V konkrétnom prípade ide o zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov. Pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej
a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o napĺňanie cieľov EÚ pri
zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov. Nová situácia je aj v tom, že v posledných rokoch

dochádza v exekučných konaniach oprávneného, ale aj
ďalších nebankových subjektov, azda k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu
spotrebiteľskýchpráv,paradoxnezaaktívnejasistenciesúdovSR.Exekučnésúdydlhoročnevykonávajú
exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov ako paaktov, prípadne na podklade notárskych
zápisníc ako nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej

vykonateľnosti. V exekučnom konaní je potrebné tieto veci namietať, pretože „ožívajú“ inštitúty zo
základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné). S poukazom na
uvedené je vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania zákonný, odôvodnený a spoločensky
žiadúci. Ak by mal súd aj napriek tomu pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v
exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej

podmienky, navrhuje toto konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ
predložiť prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej na výzvu súdu predloží. Navrhuje, aby sudca odvolaniu
vyhovel a konštatoval prípustnosť vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní, v opačnom prípade
navrhuje predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s tým, aby tento uznesenie v napadnutej časti
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie.

Proti uzneseniu vo výroku o zastavení exekúcie (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s predmetným uznesením a vytýkal súdu
prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal možnosť

účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Ako
dôvod uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľado situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomína, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného

súdu, preto exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného
súdu, to znamená, že exekučný súd je rovnako viazaný rozsudkom rozhodcovského súdu ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že v prejednávanom
prípade rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, nie otázku

súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by napriek tomu odvolací súd usúdil, že exekučný
súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí, že táto je platná. Od 1.1.2008 je
za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby všetky spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. V prejednávanom prípade je však účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o

neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ OZ. Poukazuje na to, že exekúcia už
bolazačatázákonnýmspôsobom,nazákladevykonateľnéhoaplatnéhoexekučnéhotitulu,ktorýnaďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal,
teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP vykonať revízny postup

vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK
dbajúc na existenciu ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK len
v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný
súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušuje základné práva

účastníkov exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, právo
vlastniť majetok. Preto žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukazuje na viaceré nejasnosti právneho základu (Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou

v Ú. V. ES L 95, s. 29; Mim. Vyd. 15/002, s. 288 v spojení s právnou úpravou Únie uplatniteľnou na
zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným
súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov. Poukázal
na iné vybrané jazykové znenia Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993, dotknutého ustanovenia
- písm. q) ods. 1 prílohy Smernice 93/13/EHS upravujúceho neprijateľné (nekalé) podmienky a tvrdí, že

slovenská verzia Smernice Rady 93/13/EHS je v tejto časti nesprávna v rozhodujúcom slovnom spojení
„najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou“. Kladie otázku, či zo slovenského a aj z ostatných znení písm. q) ods. 1 Prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vyplýva jednoznačný záver, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci
rozhodcovských konaní je za každých okolností zakázané (tzn. rozhodcovské doložky sú neprijateľné

podmienky v spotrebiteľských zmluvách bez akýchkoľvek ďalších podmienok), alebo za neprijateľnú je
možno považovať iba takú rozhodcovskú doložku a také rozhodcovské konanie, ktoré
a) neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd,
b) neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
c) vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi,

d) nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
v nasledujúcom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.

1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť nazáklade zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa
zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana

podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,
považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K odvolaniu Združenia sa vyjadril oprávnený. Uviedol, že považuje rozhodnutie súdu v časti o
nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane povinného do exekučného konania za vecne

správne. Rovnaký názor o neprípustnosti vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní zaujal aj NS SR v
uznesení sp. zn. 1Cdo 106/2008, a týmto názorom sú súdy nižšieho stupňa viazané.

Sudkyňa súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podanými odvolaniami týmto nevyhovela a rozhodla
o predložení veci odvolaciemu súdu zodpovedajúco ust. § 374 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p.), a preto bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmipodanýchodvolanídotejmiery,ženeboloprávnenýpreskúmavaťnapadnutéuznesenieziných

dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by boli vady konania,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Odvolací súd sa musel v prvom rade vyporiadať s dôvodnosťou návrhu oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania
podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť
podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh
účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod
prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak
sadomnievajú,žekonanie,ktorénanichprebieha,obsahujeotázkytýkajúcesavýkladualeboposúdenia

platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974
Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025,
bod 20).Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom
štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol

definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť
v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový
stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať
všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má
poskytnúť.Tietoúvahyvšaknijakoneobmedzujúvoľnúúvahuvnútroštátnehosudcurozhodnúť,vktorom

štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže
tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí
prevziať zodpovednosť za súdne
rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania
potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr.

rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny
sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.

Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu
na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora
rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu sudcovi, aby položil vecne zhodnú
otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny

orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné
kritérium. Týka sa preto nielen najvyšších súdov, ale rovnako každého vnútroštátneho súdneho orgánu,
proti ktorého rozhodnutie nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v
poslednom stupni, sú teda v prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto
situáciesúopísanévrozsudkuCilfit/MinisterodellaSánitázodňa6.10.1982283/81,Zb.s.3415,body10
a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať,

bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá
otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade
alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu
na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne
zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že

nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán
dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa
bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice

Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Na túto a ďalšie dve otázky nastolené oprávneným bola odpoveď (aj keď nepriamo) daná v rozsudku
C-40/08ASTURCOM.Súdnydvorvňomuviedol,ževnútroštátnysúd,ktorýrozhodujeonávrhunavýkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať
ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí
takisto preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej
Smernice 93/13/EHS hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťamipotrebnými na tento účel (odstavec 53 citovaného rozsudku). Súdny dvor zároveň vyslovil, že
Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom,

ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú (odstavec 59
citovaného rozsudku).

K tomu odvolací súd poznamenáva, že na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove v exekučnej
veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská odpovedal Súdny dvor uznesením (C-76/10), pretože považoval
otázku vyvodenia dôsledkov exekučným súdom z existencie neprijateľných zmluvných podmienok za

vec judikovanú (rozsudok ASTURCOM C-40/08)
a meritórne sa neodklonil od línie, ktorá exekučnému súdu umožňuje súdny prieskum neprijateľných
podmienok.Naopakvčl.50zdôraznilpovinnosťexekučnéhosúdupristupovaťknaplneniučl.6smernice
v režime ochrany podľa vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku t.j. vždy a za každých okolnosti trvať
na cieli v čl. 6 smernice, ktoré ustanovenie označil za kogentnú normu.

Možnotedakonštatovať,ženávrhoprávnenéhonaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.
nie je opodstatnený, pretože sporné právne otázky už boli vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho
dvora ((Rozsudok Súdneho dvora C-40/08 Asturcom, tiež C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial;
C-243/08 Pannon. Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie

prejudiciálnej otázky v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p..
Ktýmtodôvodommožnonavyšedodať,žeexekučnékonaniezásadneniejemožnéprerušiť(svýnimkou
stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
platného do 31.12.2005).

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia o
zastavení exekúcie.

Z odôvodnenia prvostupňového uznesenia je zrejmé, že najzávažnejším dôvodom, pre ktorý súd prvého

stupňa rozhodol o zastavení exekúcie je skutočnosť, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul (rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom v Bratislave)
nebola individuálne dojednaná. V dôsledku toho rozhodca rozhodcovského súdu nemal legitimitu na
vydanie rozhodcovského rozsudku, a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným
titulom na vedenie exekúcie. Tieto skutočnosti odôvodňujú už začatú exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 v

spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastaviť.

Pre rozhodnutie v preskúmavanej veci má podstatný význam hodnotenie skutočnosti, že rozhodcovská
doložka v zmluve o úvere zo dňa 26.2.2007 nebola platne uzavretá a aj v období od 25.11.2004 do
31.12.2007 sa spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka mohli posudzovať podľa

ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom čase platnom.

Zmluva o úvere zo dňa 26.2.2007 uzavretá medzi oprávneným a povinným je z hľadiska svojho obsahu
úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s
§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu

účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca
podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade
podľa zákona číslo
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému
zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré

nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo
však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka,
t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa §23a zákona číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými
zmluvami aj zmluvy
uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že

spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli
uzavreté podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia
tohto osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.

Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve o úvere zo dňa 26.2.2007 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) sa musí posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5
zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 52 až §
54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 26.2.2007.

V období do 1.1.2008 právny poriadok Slovenskej republiky neobsahoval osobitnú úpravu pojmu
„individuálne dojednané zmluvné ustanovenie“ v spotrebiteľskej zmluve. Rovnako ku dňu uzavretia

zmluvy neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o
spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné
posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného rozhodovať
o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka
zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r), ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú

v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q) Smernice, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej
zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať
žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,
sú považované súdy Slovenskej republiky, ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového
práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých
podmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách-ďalejlen„Smernica“.Podľačl.3ods.1Smernice93/13/EHS
zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore
s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré
vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy

považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať
žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3
ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa
pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „zbavenie spotrebiteľa práva podať

žalobu alebo použiť iný opravný prostriedok, najmä požadovať na spotrebiteľovi, aby predkladal spory
výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov, alebo bránenie
uplatnenia tohto práva, neprimerané obmedzovanie dôkazov, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii alebo
ukladaniedôkaznéhobremena,ktorébypodľapoužiteľnýchprávnychpredpisovmaloprislúchaťkdruhej
zmluvnej strane, spotrebiteľovi“.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu, treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie
práva národného.

V preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená vo VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
Zmluvy o úvere zo dňa 26.2.2007. Táto rozhodcovská doložka uvedená v bode 17 VPPÚ bola dohodnutá
ako alternatíva s právomocou všeobecného súdu, čím bola formálne splnená požiadavka uvedená v §
53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, aby zmluva neobsahovala také dojednania rozhodcovskej
doložky, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd sa však stotožňuje so skutkovým a právnym záverom napadnutého rozhodnutia, že
takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve nespĺňa podmienky individuálneho dojednania. Za
individuálnedojednanézmluvnéustanoveniasatotižnepovažujútaké,sktorýmimalspotrebiteľmožnosťsa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Právnym dôsledkom toho, že
alternatívna rozhodcovská doložka nebola s povinným ako spotrebiteľom individuálne dohodnutá, je
neplatnosť takejto rozhodcovskej doložky a následne nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na

rozhodovanie v preskúmavanej veci a oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu preskúmavať,
čitakátozmluvnádoložkanespôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán
v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne
dohodnuté, nesmú zhoršovať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho
základnými právami súdneho konania.

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia
právomoci exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6
Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej

doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá
10CoE/65/2013
- 11 -

neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na
ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom
je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku

škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40
ods. 1 písm. c) zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ.
Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania,
než spotrebiteľov, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj
právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky
2ÚS 499/2010 a 2ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny
predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o
zastavení exekúcie v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, odvolací súd prednostne
posudzoval, či Združeniu svedčí subjektívna legitimácia na podanie odvolania a dospel k záveru, že v
prejednávanej veci Združenie nie je na podanie odvolania oprávnenou osobou.Subjektívnu legitimáciu na podanie odvolania zákon priznáva v prvom rade účastníkovi konania.
Za zákonom určených podmienok je na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
legitimovaný aj vedľajší účastník.

Kto sú účastníci exekučného konania, vymedzuje ustanovenie § 37 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov
(v ďalšom texte už len „Exekučného poriadku“).

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento
zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom
spoluvlastníctvemanželov,účastníkomkonania,akideotietoveci,jeajmanželpovinného,akdozačatia

exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym
rozhodnutím.

Vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom
účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu

(žalovaného). Zákonodarca výslovne vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie
o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.).
V nesporovom, resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach
ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva.

Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie
aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Pokiaľ teda prvostupňový súd v exekučnom konaní nepripustil vedľajšie účastníctvo Združenia, plne
rešpektoval platnú procesnú úpravu. Takýto záver súdu prvého stupňa korešponduje aj s názormi v

právnej teórii i v právnej praxi. Už zo samotnej povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva vyplýva, že
je možné len v sporovom konaní. Použitie ustanovenia o vedľajšom účastníctve je v konaní o výkon
rozhodnutia (exekúciu) pojmovo vylúčené (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/106/2008 zo dňa
25.11.2008, Občiansky súdny poriadok, Komentár I. diel 2.vydanie, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 327).
Najnovšie zaujal k tejto problematike stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 10.10.2012 sp. zn. 6

Cdo 207/2011. Podľa tohto rozhodnutia „účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom
konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov.
Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie .... V exekučnom konaní je z povahy veci
vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým.....“.

Výrok uznesenia súdu prvého stupňa je obsahovo oznámením súdu Združeniu, že vedľajšie účastníctvo
nie je v konaní prípustným. Nemožno ho posudzovať ako rozhodnutie o prípustnosti účastníctva na
návrh, tak ako je to upravené v § 93 ods. 3 O.s.p.. Inak v sporovom konaní totiž platí, že o neprípustnosti
vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd na návrh účastníka, prípadne už v konaní
vystupujúceho vedľajšieho účastníka. V predmetnej veci však exekučný súd oznamoval subjektu, ktorý

mal záujem o vstup do konania to, že v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.

Ak subjekt, ktorý mal záujem o vstup do konania ako vedľajší účastník, sa vedľajším účastníkom nestal,
nie je ani subjektívne legitimovaný na podanie odvolania.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odvolanie Združenia v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
odmietnuť.

V naznačených intenciách posudzoval odvolací súd aj to, či Združenie je subjektom spôsobilým na
podanie návrhu na prerušenie konania a žiadosti na predloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru EÚ. Vzhľadom na to, že Združenie nie je účastníkom konania v prejednávanej
veci, odvolací súd posúdil tieto podania ako podané osobou, ktorá nie je subjektom v danom konaní,
a preto sa návrhom na prerušenie konania a žiadosťou na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru EÚ ani nezaoberal.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.