Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžr/134/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201744
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1011201744.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci žalobcu: A. E.,
narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom Q., zastúpený: FIAČAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária,
so sídlom M. Pišúta 936/16, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: Úrad geodézie, kartografie a
katastra Slovenskej republiky, Chlumeckého 2, P.O.BOX 57, 820 12 Bratislava, za účasti: Okresný úrad
Žilina, Janka Kráľa 4, 010 40 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO-6160/2011/
SI zo dňa 15. septembra 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
3S/209/2011-126 zo dňa 3. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/209/2011-126 zo dňa
3. júna 2014 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. PO-6160/2011/Sl zo dňa 15.09.2011, ktorým žalovaný zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-Sl(Pd) zo dňa
01.07.2011.

Podľa právneho názoru krajského súdu námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie
napadnutých rozhodnutí, a preto krajský súd žalobu zamietol. V konaní nebolo zistené nerešpektovanie
právneho názoru súdu správnym orgánom a ani žiadne iné také pochybenie, ktoré by spôsobovalo
nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, pričom správne orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný
prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo.

Pokiaľ žalobca má za to, že správny orgán porušil povinnosť riadiť sa vysloveným právnym
názorom súdu, krajský súd sa s uvedeným nemohol stotožniť, a to vzhľadom na skutočnosť, že
v predchádzajúcich súdnych konaniach nedošlo k celkom jednoznačnému meritórnemu posúdeniu
aplikácie ustanovení § 29 ods. 5, resp. § 29 ods. 7 zákona o bytoch a nebytových priestoroch, resp.
i ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. na daný žalobcov prípad. Správne rozhodnutia v danej veci boli
zrušené nie z dôvodu, ako to tvrdí žalobca, že by súdy judikovali, že len v prípade, že by Ing. U. C.
nadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe privatizačného projektu, bolo by potrebné aplikovať ust.
§ 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. K zrušeniu predchádzajúcich rozhodnutí žalovaného v správnom
súdnictve došlo (okrem vady v konaní predstavovanej odňatím možnosti účastníka správneho konania
U. C. konať pred správnym orgánom) preto, že žalovaný sa s argumentáciou žalobcu nedostatočne
zaoberal a svoje rozhodnutie dostatočne preskúmateľne neodôvodnil, i keď z výrokovej časti rozhodnutia

vyplýva ako ďalší dôvod § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. (nedostatočne zistený skutkový stav) a z dôvodu
podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Ústava Slovenskej republiky zaručuje každému právo nielen na súdnu, ale i inú právnu ochranu a preto,
vychádzajúc z ustanovení Správneho poriadku, má správny orgán povinnosť uviesť v odôvodnení svojho
rozhodnutia relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto
dôvodov sa musí týkať aj právnej stránky rozhodnutia. Povinnosť správneho orgánu dostatočne svoje
rozhodnutie odôvodniť je odrazom práva účastníka na presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia,
ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj so
špecifickými námietkami účastníka. V súvislosti s uvedeným krajský súd zdôraznil zásadu, že účastník
konania nemá právo na úspech vo veci, avšak má právo, aby bolo rozhodnuté na základe dostatočne
zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci, čo musí byť zrejmé z odôvodnenia
rozhodnutia. Pokiaľ tomu však tak nie je, je povinnosťou súdu v správnom súdnictve napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Takto súd postupoval aj v konaní
sp. zn. 2S/157/2005. V ďalšom konaní však žalovaný uvedenú nezákonnosť podľa názoru krajského
súdu napravil, keď rozhodnutie č. PO-6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011 považuje nielen za dostatočne
odôvodnené, ale aj vecne správne.

Čo sa týka vecného posúdenia, zrejmá a medzi účastníkmi nesporná skutočnosť je, že obmedzenia
vyplývajúce z ust. § 29 ods. 5 zákona o bytoch a nebytových priestoroch sa budú na žalobcov prípad
aplikovať za podmienky, že Ing. U. C. nadobudol predmetnú nehnuteľnosť - bytový dom postupom
podľa zákona č. 92/1991 Zb. K rozporom v právnom posúdení medzi žalobcom a žalovaným následne
dochádza, ak žalobca tvrdí, že bez ohľadu na skutočnosti uvedené v zmluve o predaji časti majetku
podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993 medzi účastníkmi: Interhotel Ružomberok, š.p. v likvidácii ako
predávajúcim a Ing. U. C. - B and MK TRADING CORPORATION ako kupujúcim, Ing. U. C. predmetnú
nehnuteľnosť nezískal postupom podľa zákona č. 92/1991 Zb., teda privatizáciou, keďže aby bolo
možné prevod považovať za privatizáciu, by tento musel byť vykonaný na základe privatizačného
projektu. Tu potom žalovaný správne argumentuje novelou zákona č. 92/1991 Zb., ktorou bolo do
tohto predpisu doplnené ustanovenie § 47b. Podľa uvedeného ustanovenia, pri likvidácii organizácií
uvedených v § 1 speňaží likvidátor majetok predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže
likvidátor postupovať len so súhlasom orgánu uvedeného v § 10 ods. 1. Tu upriamuje krajský súd
pozornosť na ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., ktoré určuje cieľ zákona, teda upraviť
podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné
ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“), včítane ich majetkových účastí
na podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu na tomto
podnikaní, a to na česko-slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby. Tento prevod môže
byť vykonaný na základe privatizačného projektu podľa ust. § 5 a nasl. zákona o privatizácií, alebo tiež
po novele speňažením majetku v likvidácií, či už na verejnej dražbe alebo iným spôsobom so súhlasom
orgánu uvedeného v § 10 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Pokiaľ žalobca tvrdí, že prevod majetku štátu
na základe privatizačného projektu je definičným znakom aplikácie zákona č. 92/1991 Zb., a teda, ak
nedošlo k vydaniu privatizačného projektu, nemožno z povahy veci prevod nehnuteľnosti považovať
za prevod na základe zákona č. 92/1991 Zb., krajský súd s takýmto názorom nesúhlasí. Právne
vzťahy, ktoré budú podliehať úprave zákona č. 91/1992 Zb. vymedzuje ust. § 1 ods. 1 tohto zákona
tým, že sa ním spravujú všetky vzťahy prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia
štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie („podnik“), včítane ich
majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí
štátu na tomto podnikaní, a to na česko-slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby.
Zákon ďalej rozvádza, že prevod majetku štátu sa vykoná podľa ust. § 5 na základe rozhodnutia o
privatizácii podniku alebo jeho časti, alebo na základe rozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu
na podnikaní inej právnickej osoby („rozhodnutie o privatizácii“) vydaného na základe privatizačného
projektu. Ďalším spôsobom, akým možno vykonať prevod majetku štátu, ktorý bol doplnený zákonom
č. 17/1993 Z.z., je speňaženie majetku organizácie v likvidácií. Na tomto mieste je potrebné opätovne
zdôrazniť, že nie privatizačnými projektmi, ale prevodom majetku štátu na iné právnické a fyzické
osoby je zadefinovaný predmet zákona. Že sa povinnosť tvorby privatizačného projektu na speňaženie
majetku organizácie v likvidácii podľa ust. § 47b zákona č. 92/1991 Zb. nevzťahuje a teda postup
podľa ust. § 47b zákona je ďalším samostatným postupom podľa uvedeného zákona, je zrejmé aj z
podstaty právneho inštitútu likvidácie. „Pod pojmom likvidácia treba rozumieť Obchodným zákonníkom,
zákonom o štátnom podniku a inými osobitnými zákonmi upravený postup, pri ktorom dochádza k

mimosúdnemu vyrovnaniu majetkových vzťahov zanikajúceho subjektu. Likvidácia vo svojej právnej
podstate predstavuje vyporiadanie majetkových pomerov obchodnej spoločnosti, štátneho podniku,
družstva, nadácie, združenia, banky alebo inej právnickej osoby“ (Ovečková O. a kol; Obchodný
zákonník, komentár, druhé doplnené a prepracované vydanie, r. 2008, IURA Edition, s. 310). Zápisom
likvidácie spoločnosti do Obchodného registra prechádza podľa ust. § 70 ods. 3 Obchodného zákonníka
pôsobnosť štatutárneho orgánu konať v mene spoločnosti na likvidátora zapísaného v obchodnom
registri. Pôsobnosť likvidátora však nie je úplne totožná s pôsobnosťou štatutárneho orgánu „živej“
spoločnosti vykonávajúcej činnosť za účelom dosiahnutia zisku, alebo za iným účelom, za ktorým bola
založená a vznikla. Činnosť likvidátora smeruje výhradne k likvidácií spoločnosti, resp. štátneho podniku,
resp. inej právnickej osoby, teda k vyrovnaniu majetkových vzťahov už zrušenej právnickej osoby. Táto
idea je vyjadrená v ustanovení § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého likvidátor robí v
mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky
spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi,
uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzavierať len v
súvislosti s ukončením nevybavených obchodov. Pod pojmom úkony smerujúce k likvidácií je potrebné
rozumieť úkony likvidátora smerujúce k rýchlemu, efektívnemu a hospodárnemu speňaženiu majetku
likvidovanej spoločnosti. V tomto zmysle je potom likvidátor oprávnený a súčasne povinný plniť záväzky
spoločnosti, uplatňovať pohľadávky, prijímať plnenia, zastupovať právnickú osobu pred súdmi a inými
orgánmi atď. V súvislosti s uvedeným potom krajský súd nemá za to, že by vypracovanie privatizačného
projektu bolo úkonom smerujúcim k likvidácií spoločnosti, práve naopak, z ust. § 6 zákona č. 92/1991
Zb. vymedzujúceho podstatné náležitosti privatizačného projektuje zrejmé, že tento predpokladá, že
privatizovaná osoba bude pokračovať v činnosti (viď. napr. ustanovenie § 6 ods. 1 písm. f), g) zákona č.
92/1991 Zb., resp. § 6 ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb.), tiež by bolo nadbytočné určovať v privatizačnom
projekte spôsob predaja majetku, ak tento je určený priamo zákonom, a to ustanovením § 47b zákona č.
92/1991 Zb., ktorý dovoľuje iba predaj vecí na verejnej dražbe alebo iný spôsob za podmienky súhlasu
orgánu uvedeného v § 10 ods. 1 uvedeného zákona. Vzhľadom na uvedené potom krajský súd nemá
za to, že povinnosť tvorby privatizačného projektu sa vzťahuje aj na likvidáciu štátnych podnikov podľa
ust. § 47b zákona č. 91/1992 Zb. a súhlasí s právnym názorom žalovaného, že ide o ďalší (okrem
privatizačných projektov) spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona č. 92/1991 Zb.

Krajský súd uzaviera, že správny orgán dospel k vecne správnemu záveru, že nakladanie s bytovým
domom súp. č. XXXX v k.ú. F., bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 03.03.2003 obmedzené v zmysle
ustanovenia § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. tým, že Ing. U. C. previedol bytový dom súp. č.
XXXX na osobu, ktorá nie je uvedená v ustanovení § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a konal tak
v rozpore s týmto ustanovením zákona, čoho dôsledkom je neplatnosť zmluvy v zmysle ustanovenia §
39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko Správa katastra Liptovský Mikuláš vklad č. V 685/2003 povolila
na základe neplatnej zmluvy, bolo potrebné protestu prokurátora č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003
vyhovieť a rozhodnutie č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 zrušiť.

O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Vo včas podanom odvolaní žalobca navrhol odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu zmeniť tak,
že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca má za to, že napadnutý rozsudok je
vecne nesprávny. Podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň napadnutý rozsudok krajského súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca trvá na všetkých skutočnostiach a dôkazoch, ktoré
uviedol v žalobe zo dňa 25.10.2011 a na tieto odkazuje aj v odvolaní a naviac k veci uvádza, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného a následne aj napadnutý rozsudok krajského súdu sú založené na
zásadne nesprávnom použití dotknutých právnych noriem a zároveň na ich nesprávnom výklade.

Popri tvrdeniach uvádzaných v žalobe zo dňa 25.10.2011 je podľa žalobcu potrebné vziať na zreteľ,
že ustanovenie § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom od 01.08.1995 nemôže byť na
prejednávanú vôbec aplikované, keďže to vylučujú právne princípy, ku ktorým sa Slovenská republika
prijatím Ústavy SR prihlásila. Ide najmä o princíp plynúci z čl. 1 Ústavy SR a síce princíp zákazu spätnej
účinnosti právnych noriem. Žalovaný a následne aj súd pri aplikácii právnych predpisov tento princíp
nereflektovali, ak ustanovenie § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. účinné až od 1. augusta 1995
aplikovali na okolnosti skutkového stavu z roku 1993.

Otázka platnosti predmetnej zmluvy zo dňa 03.03.2003 je v katastrálnom konaní pre žalovaného
predbežnou otázkou, ktorú posúdil (zrejme) s poukazom na § 22 ods. 5 zákona č. 162/1995 Z.z. v
spojení s § 40 ods. 1 Správneho poriadku, pričom ustálil, že takáto zmluva je absolútne neplatná, keďže
predávajúci Ing. U. C. previedol bytový dom súp. č. XXXX na osobu, ktorá nie je uvedená v § 29 ods.
5 zákona č. 182/1993 Z.z. účinného od 1. augusta 1995.
Popri tej okolnosti, že Ing. U. C. nenadobudol predmetný bytový dom podľa pravidiel pre tzv. veľkú
privatizáciu (zákon č. 92/1991 Zb.), ale podľa predpisov obchodného práva žalobca tvrdí, že ust.
§ 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. účinný od 1. augusta 1995 sa na prevody uskutočnené pred
jeho účinnosťou nemôže ani vzťahovať. Ak by zákonodarca takýto úmysel mal, bezpochyby by ho v
prechodných ustanoveniach zákona č. 151/1995 Z.z. vyjadril. To že takúto závažnú okolnosť nevyjadril,
môže viesť podľa žalobcu len k takému záveru, že obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 29 ods. 5
sa vzťahuje len na tie právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré nadobudli byty (bytové domy) podľa
osobitného predpisu (t.j. zákon č. 92/1991 Zb.) do vlastníctva po účinnosti tohto zákona.

Predávajúci Ing. U. C. teda pri prevode bytového domu na žalobcu, ako kupujúceho, kúpnou zmluvou zo
dňa 03.03.2003 nemohol byť limitovaný ustanovením § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb., keďže bytový
dom nadobudol do vlastníctva pred účinnosťou tohto ustanovenia a navyše ustanovenie § 17 ods. 3
písm. f), na ktoré odkazuje ust. § 29 ods. 5 hovorí o fyzickej osobe, ktorá nadobudla „byty“ do vlastníctva
podľa osobitného predpisu, a nie bytový dom ako taký, ktorého prevod je limitovaný ustanovením § 29
ods. 5.

Ak teda správny orgán a súd prvého stupňa posúdili predbežnú otázku platnosti zmluvy tak, že zmluvu
vyhodnotili ako neplatnú s poukazom na ustanovenie zákona, ktoré na prejedávanú vec zjavne ani
nemožno použiť, sú ich rozhodnutia podľa žalobcu nesprávne a musia byť zrušené.

Žalovaný sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu stotožňuje a navrhol odvolaciemu súdu žalobu v
celom rozsahu zamietnuť. Argumenty žalovaného uvedené vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sú totožné
ako argumenty uvádzané žalovaným vo vyjadrení k žalobe zo dňa 04.12.2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10
ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie
je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil
rozhodnutie dňa 03.06.2014. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať
pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 30.11.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve
preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby ( ďalej len
„zákon č. 92/19914 Zb.“) tento zákon upravuje podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo

hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej
len „podnik“), včítane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky
prevodu majetkových účastí štátu na tomto podnikaní, a to na česko-slovenské alebo zahraničné
právnické alebo fyzické osoby (ďalej len „privatizácia“).

Podľa § 5 zákona č. 92/1991 Zb. prevod majetku podľa tohto zákona sa vykoná podľa schváleného
privatizačného projektu podniku alebo podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti
štátu na podnikaní.

Podľa § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. pri likvidácii organizácií uvedených v § 1 speňaží likvidátor
majetok predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor postupovať len so súhlasom
orgánu uvedeného v § 10 ods. 1.

Podľa § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon
č. 182/1993 Z.z.“) ku dňu 03.03.2003, vlastníci domov uvedení v § 17 ods. 3 môžu previesť vlastníctvo
domu alebo jeho časti podľa osobitného predpisu len do vlastníctva štátu vrátane Slovenského
pozemkového fondu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo Fondu národného
majetku Slovenskej republiky.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. ku dňu 03.03.2003 dohodnutá cena bytu a pozemkov podľa
odseku 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, 18a a 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva
doterajšieho nájomcu z vlastníctva
a) štátu vrátane štátnych podnikov v likvidácii a Slovenského pozemkového fondu,
b) obce,
c) obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky, alebo
obce,
d) poľnohospodárskeho družstva, výrobného družstva alebo spotrebného družstva,
e) obchodnej spoločnosti založenej obchodnou spoločnosťou uvedenou v písmene c) alebo družstvom
uvedeným v písmene d),
f) právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu,
22)
g) záujmového združenia právnických osôb a do roku 1989 spoločenskej organizácie Revolučné
odborové hnutie a jej právnych nástupcov, a to príslušné odborové zväzy odborových organizácií
a následne Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, ktorá
nadobudla do vlastníctva byty postavené v rámci združenia
finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných predpisov platných v čase výstavby bytov.

Poznámka č. 22 odkazuje na zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku krajského súdu ako aj konania, ktoré
mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania odvolací súd skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného a prvostupňového správneho orgánu. V danej veci odvolací súd posudzoval najmä otázku,
či Ing. U. C. nadobudol predmetný bytový dom postupom podľa § 92/1991 Zb. alebo nie.

Zo spisu krajského súdu, ako aj z pripojeného administratívneho spisu, je zrejmé, že prvostupňovým
rozhodnutím Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-Sl(Pd) zo dňa 01.07.2011 bolo vyhovené
protestu Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 a právoplatné
rozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 o povolení vkladu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bolo zrušené a vec bola vrátená Správe katastra Liptovský
Mikuláš na ďalšie konanie. Správny orgán pre rozhodnutie o proteste musel vyriešiť otázku, či sa
na predávajúceho Ing. U. C. vzťahovalo obmedzenie v nakladaní s predmetným bytovým domom v
zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.. Podľa uvedeného ustanovenia sa obmedzenie
vzťahuje na vlastníkov domov uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. , teda aj na fyzické
osoby, ktoré nadobudli byty do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb. Ďalšou otázkou, ktorú riešil
prvostupňový správny orgán bola či, predávajúci Ing. U. C. nadobudol predmetný bytový dom podľa
zákona č. 92/1991 Zb. alebo nie. Prvostupňový správny orgán poukázal na ustanovenie § 1 zákona
č. 92/1991 Zb., podľa ktorého sa uvedený zákon vzťahoval na prevod majetku „do súkromných rúk“
teda na privatizáciu. V druhej časti zákona č. 92/1991 Zb. sa v ustanovení § 5 uvádza, že „prevod

majetku podľa tohto zákona sa vykoná podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo podľa
schváleného privatizačného projektu majetkovej účastí štátu na podnikaní.“ Zákonom č. 17/1993 Z.z.
bol novelizovaný zákon č. 92/1991 Zb. a touto novelou sa do zákona č. 92/1991 Zb. doplnilo ustanovenie
§ 47b ods. 1. Toto ustanovenie umožnilo likvidátorovi speňažiť majetok organizácii uvedených v §
1 predajom vecí na verejnej dražbe, prípadne iným spôsobom, ak bude súhlasiť orgán uvedený v
ustanovení § 10 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Podľa správneho orgánu ide o ďalší spôsob (okrem
privatizačných projektov) prevodu majetku štátu „do súkromných rúk“ podľa zákona č. 92/1991 Zb.
Správny orgán uvádza, že ustanovenie § 47b ods. 1 zákona č. 91/1992 Zb. je jediné, ktoré umožňuje
postupovať likvidátorovi tak, ako postupoval pri predaji na základe zmluvy zo dňa 20.09.1993, ktorou sa
bytový dom previedol na Ing. U. C..

Zmluva zo dňa 20.09.1993 je zmluvou o predaji časti podniku, ktorá sa spravuje príslušnými
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník však nie je jediným právnym predpisom,
podľa ktorého došlo k prevodu predmetného bytového domu. Ustanovenia obchodného zákonníka
upravujú iba zmluvný typ, ktorý bol pri prevode použitý, avšak oprávnenie prevodcu (likvidátora
konajúceho v mene organizácie) je upravené v ustanovení § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Podľa
správneho orgánu je teda zrejmé, že nadobudnutie vlastníckeho práva Ing. U. C. sa uskutočnilo na
základe zákona č. 92/1991 Zb., ako aj na základe obchodného zákonníka. Argument, že k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k bytovému domu nedošlo podľa zákona č. 92/1991 Zb., neobstojí, pretože bez
existencie tohto zákona by nikdy nemohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy zo dňa 20.09.1993. Zákon č. 92/1991
Zb. neupravoval len oprávnenie likvidátora, ale aj ďalší krok potrebný na uskutočnenie prevodu udelenie
súhlasu orgánu uvedeného v § 10 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Ustanovenie § 47b ods. 1 zákona č.
92/1991 Zb. oprávňuje likvidátora na konanie, s ktorým obchodný zákonník a ani iné zákony v tom čase
nepočítali. V zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 obchodného zákonníka mohol likvidátor uzatvárať nové
zmluvy len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov. Je zrejmé, že účelom ustanovenia § 47b
ods. 1 nie je primárne likvidácia spoločnosti (tá už bola upravená v obchodnom zákonníku), ale prevod
majetku štátu na iné osoby v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. V samotnej zmluve
zo dňa 20.09.1993 sa uvádza, že sa uzatvára aj podľa zákona č. 92/1991 Zb.
Argumentácia žalobcu, že ustanovenie § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. je nepriamou novelizáciou
zákona o štátnom podniku je podľa názoru správneho orgánu nesprávna, pretože uvedené ustanovenie
sa netýka len štátnych podnikov, ale všetkých organizácií uvedených v ustanovení § 1 zákona č. 92/1991
Zb.
Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že nakladanie s bytovým domom
s. č. XXXX v k. ú. F. bolo v čase uzavretia zmluvy zo dňa 03.03.2003 (uzavretej medzi Ing. U. C.
ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim) obmedzené v zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 zákona č.
182/1993 Z. z.. Tým, že Ing. U. C. previedol bytový dom s. č. XXXX na osobu, ktorá nie je uvedená
v ustanovení § 29 ods. 5 zákona č 182/1993 Z. z., konal v rozpore s týmto ustanovením zákona,
čoho dôsledkom je neplatnosť zmluvy v zmysle ustanovenia § 39 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov. Nakoľko Správa katastra Liptovský Mikuláš vklad č V 685/2003
povolila na základe neplatnej zmluvy, bolo podľa názoru prvostupňového správneho orgánu potrebné
protestu prokurátora č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 vyhovieť a rozhodnutie č. V 685/2003 zo dňa
11.04.2003 zrušiť.

Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky - žalovaný, rozhodnutím č. PO-6160/2011/
Sl zo dňa 15.09.2011 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.
Vo-34/2003-Sl(Pd) zo dňa 01.07.2011 potvrdil. Žalovaný po preskúmaní celého spisového materiálu
dospel k záveru, že sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom uvedeným v napadnutom
rozhodnutí a že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Po preskúmaní veci Najvyšší súd SR konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol
žalobu je vecne správne. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
a rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že súhlasí s ich názorom, ako aj názorom krajského súdu,
podľa ktorých ustanovenie § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. upravuje ďalší spôsob prevodu majetku
štátu podľa zákona č. 92/1991 Zb. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. tento zákon
upravuje podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne
peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“) alebo ktorý je v správe

Slovenského pozemkového fondu, včítane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb,
ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu na tomto podnikaní, a to na slovenské alebo
zahraničné právnické alebo fyzické osoby. Tento prevod môže byť vykonaný za základe rozhodnutia o
privatizácii podniku alebo jej časti, alebo na základe rozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu
na podnikaní inej právnickej osoby vydaného na základe privatizačného projektu. (§ 5 ods. 1 zákona
č. 92/1991 Zb.) Ustanovenie § 47b ods. 1, ktoré bolo doplnené zákonom č. 17/1993 Z.z. do zákona
č. 92/1991 Zb., upravuje ďalší spôsob akým možno vykonať prevod majetku štátu. Na základe tohto
ustanovenia likvidátor pri likvidácii organizácií uvedených v § 1 speňaží majetok predajom vecí na
verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor postupovať len so súhlasom orgánu uvedeného v § 10
ods. 1. V tomto prípade ide o speňažovanie majetku spoločnosti v likvidácii. Z ustanovenia § 47b ods.
1 je zrejmé, že pre likvidátora nevyplýva povinnosť tvorby privatizačného projektu.

Podstatou inštitútu likvidácie je zákonom upravený postup, pri ktorom dochádza k mimosúdnemu
vyrovnaniu majetkových vzťahov zanikajúceho subjektu. Likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony
smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pod pojmom úkony smerujúce k likvidácii treba rozumieť úkony
likvidátora smerujúce k rýchlemu, hospodárnemu a efektívnemu speňaženiu majetku likvidovanej
spoločnosti. Zákon o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (zákon č. 92/1991 Zb.) v
ustanovení § 6 vymedzuje podstatné náležitosti privatizačného projektu. Z ustanovení § 6 ods. 1 písm.
f), písm. g) a § 6 ods. 2 je zrejmé, že privatizačný projekt predpokladá, že privatizovaná osoba bude v
činnosti pokračovať. Odvolací súd má preto za to, že vypracovanie privatizačného projektu likvidátorom
by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii spoločnosti. Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom krajského
súdu, podľa ktorého povinnosť tvorby privatizačného projektu sa nevzťahuje na likvidáciu štátneho
podniku a ustanovenie § 47b ods. 1 upravuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona č.
92/1991 Zb.

Z uvedeného je zrejmé, že zákon č. 92/1991 Zb. nie je definovaný privatizačnými projektmi, ale prevodom
majetku štátu na iné fyzické a právnické osoby ( § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.). Zákon č. 92/1991 Zb.
teda pozná okrem spôsobu uvedeného v § 5 aj ďalšie spôsoby prevodu majetku štátu na iné osoby, ktoré
sú uvedené v § 47b ods. 1. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom krajského súdu
a nevyhovel námietke žalobcu, podľa ktorého prevod majetku štátu na základe privatizačného projektu
je definičným znakom aplikácie zákona č. 92/1991 Zb., a teda, ak nedošlo k vydaniu privatizačného
projektu, nemožno hovoriť o prevode majetku za prevod v súlade so zákonom č. 92/1991 Zb.

Tým, že k prevodu majetku štátu došlo postupom podľa zákona č. 92/1991 Zb., tak sa odvolací súd
priklonil k právnemu záveru krajského súdu a nevyhovel ani námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že Ing. U.
C. získal predmetný bytový dom inak ako privatizáciou, keďže aby bolo možné prevod považovať za
privatizáciu, tento by musel by vykonaný na základe privatizačného projektu.

Z dôvodu, že Ing. U. C. získal bytový dom postupom podľa zákona č. 92/1991 Zb. má najvyšší súd
za preukázané, že krajský súd správne vyhodnotil záver žalovaného ako aj prvostupňového správneho
orgánu, že nakladanie s predmetným bytovým domov bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 03.03.2003
obmedzené ustanovením § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.. Predávajúci - Ing. U. C. previedol bytový
dom na žalobcu, ktorý však nie je osobou uvedenou v ustanovení § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.
Predávajúci tak konal v rozpore s uvedeným ustanovením, čoho dôsledkom je neplatnosť zmluvy podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. Tým, že Správa katastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V 685/2003
zo dňa 11.04.2003 povolila vklad na základe neplatnej zmluvy, bolo nutné, aby Katastrálny úrad v
Žiline protestu Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 vyhovel a
rozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš zrušil a vrátil vec Správe katastra Liptovský Mikuláš na
ďalšie konanie.

Na námietku žalobcu, že ustanovenie § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom od
01.08.1995 nemôže byť na prejednávanú vec vôbec aplikované najvyšší súd uvádza, že tento prípad by
sa mohol vzťahovať iba na pôvodný prevod bytového domu v roku 1993. Na prevod bytového domu na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 21.02.2003 medzi Ing. U. C. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim
sa toto ustanovenie bude aplikovať. Aplikovaním právneho predpisu účinného od roku 1995 na právne
vzťahy vzniknuté v roku 2003 nedochádza k spätnej účinnosti právnych noriem, a preto najvyšší súd
vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Tým, že ostatné námietky žalobcu uvedené v odvolaní sú obsahovo totožné ako v žalobe zo dňa
25.10.2011 najvyšší súd nepovažuje za nutné sa k nim opätovne vyjadrovať, pretože sa k nim krajský
súd dôkladne venoval v napadnutom rozsudku.

Najvyšší súd SR má za preukázané, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán rozhodnutia
dostatočne odôvodnili, v konaní nebolo zistené nerešpektovanie právneho názoru súdu správnymi
orgánmi a ani žiadne pochybenie, ktoré by spôsobovalo nezákonnosť napadnutých rozhodnutí.

S poukazom na uvedené Najvyšší súd SR podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219
ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil ako vecne správny.

Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods.1 a §
224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca v konaní nemal úspech a
žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.