Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. marec 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/705/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219667
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212219667.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyMarčekovejačlenovsenátu

Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 27.
januára 2015 č. k. 5C/531/2012-44 a uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 18. júna 2015 č.
k. 5C/531/2012-60 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zaplatenia súdneho
poplatku za odvolanie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, §

16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods.
1, 2 a § 45 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. a uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva zaradená do
občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného
druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie,
nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak nesprávny úradný
postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez
zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od odporcu

náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.799,74 eura,
a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcomsúd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnémusúdudoručenádňa30.10.2009,oktorejexekučnýsúdrozhodoldňa28.05.2012,ktorému
rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie o odklade výkonu exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o

zastavení exekúcie zo dňa 05. 02. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 07. 2010 a následná
výzva exekučného súdu na doplnenie návrhu na vydanie poverenia zo dňa 31. 08. 2010 za účelom
preskúmania exekučných titulov v súlade so zákonom a právom EÚ. Uznesenie exekučného súdu
č. k. 8Er/960/2009-8 zo dňa 05. 02. 2010, ktorým bola exekúcia odložená bolo doručené právnemu
zástupcovi oprávneného dňa 15. 02. 2010, ktorým dňom oprávnený nadobudol poznatky, kedy exekučný

súd prvýkrát rozhodoval o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a tým aj o
prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá oprávnenému mala vzniknúť. Následne uznesenie
exekučného súdu 8Er/960/2009-31 zo dňa 28. 05. 2012 nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 06. 2012.
Žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23. 04. 2012,
exekučný súd vydal prvé z citovaných uznesení, ktorým bol výkon exekúcie odložený až do
právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie dňa 05. 02. 2010, a preto mal súd za to, že námietka

premlčania nie je dôvodná. Všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ začala plynúť odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, t.j. od 17. 11. 2009, ktorý deň nasleduje po dni, na ktorý
pripadá 15. deň plynúci od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučnému súdu a uplynula dňa 17. 11. 2012. Súd konštatoval, že o žiadosti exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. ani o odklade exekúcie nebolo rozhodnuté v zákonom

stanovenej 15-dňovej lehote, ktorá uplynula dňa 16. 11. 2009. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty
sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd
poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75).

Ďalej zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených

lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).
V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok

a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj
bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods.
2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 01. 06. 2011 je extrémne krátka

na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych
a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie
NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18. 12. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo

platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn.
6Cdo1/2012 z 21. 03. 2012). Z vyššie uvedených dôvodov súd uviedol, že postup exekučného
súdu, vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať za nesprávny

úradný postup. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenej v
predchádzajúcej časti odôvodnenia vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje
jej prípadnú neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/960/2009
je aj zmluva o úvere zo dňa 05. 09. 2008, uzatvorená medzi oprávneným a povinným, keď exekučný

súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy
ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Pri spotrebiteľských veciach je 15-dňová
lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31. 05. 2011 mimoriadne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovskýrozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a
spôsobilosti exekučného titulu. O to viac, ak súd po právoplatnom rozhodnutí o odklade výkonu exekúcie
požaduje od oprávneného predloženie ďalších dokladov, ktoré sú nevyhnutné pre posúdenie návrhu na

udelenie poverenia, vzhľadom k spôsobilosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Tým
je nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším
predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani posledný
predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože

nesprávny úradný postup zistený nebol.

Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 23. 02. 2015 navrhol prerušiť konanie vo veci na základe
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP z dôvodu, že pred Okresným súdom v Prešove prebieha
konanie č. k. 7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť
uvedený súd v exekučnom konaní na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo

plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu
transpozíciesmernícEÚzameranýminaochranuspotrebiteľa.Navrhovateľsvojnávrhodôvodňovaltým,
žezodpovedanieprejudiciálnychotázok,ktorénavrhlapoložiťžalovaná(Slovenskárepublika,zastúpená
MinisterstvomspravodlivostiSR)vspomínanomsúdnomkonaníSúdnymdvorom Európskejúniemápre
ďalší priebeh a rozhodovanie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má

fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon
exekúcie na podklade rozsudku rozhodcovského súdu. Predmetom navrhnutých prejudiciálnych otázok
jevznikzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúporušenímkomunitárnehoprávanečinnosťouorgánov
štátu pri výkone verejnej moci pri súčasnej nečinnosti a nezáujme poškodeného na hájení svojich práv,
vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou za škodu a zodpovednosťou za bezdôvodné obohatenie a

posúdenie otázky, či má byť prednostne uplatňovaným nárok na náhradu škody škodu voči štátu alebo
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretiemu subjektu, ktorý sa v dôsledku porušenia
komunitárneho práva orgánom štátu pri výkone verejnej moci bezdôvodne obohatil. S poukazom na
predmet tohto konania - náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi exekučného súdu
pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemal súd za preukázané,

že zodpovedanie vyššie uvedených otázok má relevanciu pre toto konanie. Vzhľadom k dôvodom
zamietnutia žaloby uvádzaným vyššie, mal súd za to, že v danom prípade nie sú dôvody na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pretože zodpovedanie prejudiciálnych otázok, na ktoré
navrhovateľ poukazuje nemá význam pre rozhodnutie v tomto konaní, nakoľko odpovede na predmetné
otázky nemajú vplyv na právne posúdenie tohto prípadu, a teda ani na vydanie ani odôvodnenie

tohto rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodov absencie predpokladov zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zamietol.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods.

1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právnaistota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym

aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania

ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovelpožiadavkámčlánku6ods.1,zahrňujúc
aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody
znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ak
súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek
škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým

posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej

na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 18. júna 2015 č. k. 5C/531/2012-60 súd 1. stupňa uložil navrhovateľovi

povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok
zaodvolanieazaelektronicképodanie,ktorýje23eurpodľapol.7aa20asadzobníkasúdnychpoplatkov
71/92 Zb. v spojení s § 2 ods. 2 uvedeného zákona.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,

že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na
náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym
úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha podanie

žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007.

V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená
poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecne oslobodené. Poukázal tiež na rozhodnutia NS SR čp. Zn. 5 MCdo 14/2007 a sp. zn. 6 MCdo
2/2011. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako

aj uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil,
keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.799,74 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným

postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno
v exekučnej veci sp. zn. 8Er/960/2009. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn.
SR 00152/09.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho

časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie v
predmetnej veci začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 05. 10. 2009 a

súdny exekútor podal na Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v predmetnej veci dňa 30 10. 2009. Súd 1. stupňa uznesením zo dňa 05. 02. 2010 č. k. 8Er/960/2009-8
odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 14. 07. 2010. Následne súd výzvou zo dňa 31. 08. 2010 vyzval právneho zástupcu
oprávneného na predloženie dokladov a po ich predložení uznesením zo dňa 28. 05. 2012 č. k.

8Er/960/2009-31 zrušil odklad exekúcie a zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. 8Er/960/2009. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 19. 06. 2012. Uznesením zo dňa 26. novembra 2012 súd exekučné konanie zastavil.
Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 01. 2013.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase

začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Ak má súd po preskúmaní žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v
lehote 15 dní rozhodnúť, či poverenie pre exekútora vydá, musí sa danou exekúciou zaoberať, aby
v prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, mohol poverenie pre súdneho exekútora

vydať. Z toho potom vyplýva, že v tejto lehote by mal dospieť k záveru, či je možné vydať pre súdneho
exekútorapoverenieavopačnomprípade,akprerozhodnutiesúduožiadostisúdnehoexekútoravspise
nie sú podklady, vyzvať súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie potrebných podkladov
a po ich predložení o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote rozhodnúť. Z dokazovania
vykonaného súdom 1. stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu 1. stupňa do 15 dní

odo dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (30. 10. 2009) nedošlo, avšak vzhľadom k
postupu súdu 1. stupňa, ktorý po podaní žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom vykonával
úkony potrebné k rozhodnutiu, či v danej veci je možné vydať poverenie pre súdneho exekútora
alebo je potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť, pričom tieto úkony
vykonával v primeranej lehote, dospel k záveru, že takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k

nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. To, že v danej veci bolo o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia v danej veci rozhodnuté až 28. 05. 2012 súviselo aj s tým, že najskôr bola výkon
exekúcie v danej veci odložený, následne bol právny zástupca oprávneného vyzývaný na predloženie
dokladov. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva

účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danej veci pritom nebolo
zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v
primeranom čase. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že v danej
veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup. Keďže exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho

hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, v dôsledku čoho bola exekúcia zastavená, priebehom exekúcie
na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. V konaní
nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti
štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací
súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody

nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho
rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212
ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že
keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej

skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1.
stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K
trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vyzýval právneho zástupcu
oprávneného na predloženie podkladov, potrebných pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora navydanie poverenia, vykonával úkony k odstráneniu právnej neistoty, pričom k predĺženiu tejto lehoty
došlo aj nečinnosťou právneho zástupcu oprávneného. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti
súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v

súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces
a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že ak bol na
súd doručený návrh na prerušenie konania, bol o ňom súd prvého stupňa povinný rozhodnúť, odvolací
súd k tomu dodáva, že takýto návrh v predmetnej veci bol na súde podaný a bolo o ňom aj súdom prvého
stupňa rozhodnuté, preto je táto námietka navrhovateľa bezpredmetná. Z uvedených dôvodov odvolací

súd rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 09. 2014 do 30. 09. 2015 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v

sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým

konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.

septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobníksúdnychpoplatkov)jesúdnypoplatokzožalobyna náhradu škodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie v napadnutej časti, ktorým súd prvého stupňa
uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal
aj preskúmaním napadnutej časti tohto uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že
napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že

aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku
46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti,
spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky
sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného

odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv,
a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť

s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky. K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súddodáva, že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2
ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa
ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa

rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový,
v rozpore so zákonom, i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie
konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej
žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k
svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis

pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ
navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu
dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh
konania v sadzobníku, teda, pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku,
v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade
však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu v verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že toto
ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v
danej veci bolo odvolanie podané dňa 27. 03. 2015, pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie

konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09.
2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa
položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací
súd aj uznesenie súdu prvého v napadnutej časti týkajúcej sa súdneho poplatku za podané odvolanie
stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.