Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. jún 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/316/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009200703
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1009200703.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov

senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: T.. U. U., bytom Q.,
I. XX proti odporcovi: Slovenská republika - zastúpená Národným bezpečnostným úradom, Bratislava,
Budatínska 30, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 17.12.2013, č. k. 6C/258/2009-136, v spojení s
opravným uznesením zo dňa 05.03.2013, č.k. 6C/258/2009-145 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 17.12.2013, č.
k. 6C/258/2009-136, v spojení s opravným uznesením zo dňa 05.03.2013, č.k. 6C/258/2009-145 p

o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady
škody voči štátu - Slovenskej republike, zastúpenej Národným bezpečnostným úradom (ďalej len NBÚ) a
náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
Národného bezpečnostného úradu v súvislosti s vykonávaním bezpečnostnej previerky navrhovateľa,
ktorý bol príslušníkom Policajného zboru. Navrhovateľ uviedol, že ako príslušník Policajného zboru

potreboval pre výkon svojho povolania vykonanie bezpečnostnej previerky a odporca vykonal previerku
nezákonným spôsobom, v dôsledku čoho bol navrhovateľ poškodený, diskvalifikovaný v ďalšom
zamestnaní.Nemoholzastávaťakúkoľvekfunkciuvpolicajnomzborevdôsledkučohosámzpolicajného
zboru odišiel. V priebehu konania navrhovateľ upresnil svoj návrh a naďalej trval na náhrade škody
14.752,- Eur, ako náhradu za ušlú mzdu bez úrokov z omeškania a 1.248,- Eur náhradu nemajetkovej
ujmy. Vo zvyšnej časti súd samostatným uznesením konanie zastavil v dôsledku späťvzatia návrhu.
Prvostupňový súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 31.05.2010 a návrh navrhovateľa ako nedôvodný

zamietol. Navrhovateľ podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie a Krajský súd v Bratislave
svojim rozhodnutím č. k. 6Co/301/2010 zo dňa 17.02.2011 rozsudok súdu prvého stupňa v časti
zamietnutej náhrady škody potvrdil a v časti nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy zrušil
a vrátil na nové konanie. Rozsudok súdu prvého stupňa v časti nároku navrhovateľa na náhradu škody
nadobudol právoplatnosť dňa 15.03.2011. Navrhovateľ trval na podanom návrhu v časti priznania
nemajetkovej ujmy vo výške 1.248,- Eur v celom rozsahu. Uviedol, že bol podrobený bezpečnostnej
previerke a odporca ako špecializovaný orgán štátnej správy na vykonávanie bezpečnostných previerok

vydal nesprávne rozhodnutie. Toto rozhodnutie nebol oprávnený vydať, nemal vôbec konať a napriek
tomu, že navrhovateľ podal odvolanie, odporca trval na svojom rozhodnutí a tým bolo zasiahnuté
do práv navrhovateľa, odporca vedome predlžoval protiprávny stav a navrhovateľovi už nezostávalo
nič iné, len skončiť služobný pomer. Po 30. rokoch služobného pomeru bol úplne diskvalifikovaný,nehodnotný a nepotrebný. Po 30. rokoch v služobnom pomere u polície a musel odísť do dôchodku.
Jednalo sa o výsluhový dôchodok. Navrhovateľ do previerky pracoval ako podpredseda poradného
výboru ministra vnútra. Na tejto funkcii zotrval až do odchodu zo služobného pomeru. O tom, že bol

zaradený na správe vyšetrovania ŠTB vedeli aj jeho nadriadení. Navrhovateľ to nikdy nezatajoval.
Keďže NBÚ vyslovil, že je nespoľahlivý, tak aj jeho nadriadení ho museli považovať za nespoľahlivú
osobu. Napriek tomu, že ho poznali a poznali aj jeho prácu. V konaní nenavrhol vykonať žiadne dôkazy,
nijako svoju ujmu nepreukazoval. Tiež nepreukázal, že by si nemohol nájsť zamestnanie z dôvodu,
že nedostal bezpečnostnú previerku a ani na preukázanie psychickej traumy a narušenie rodinných

vzťahov nenavrhol žiaden dôkaz.

Súd prvého stupňa zistil, že NBÚ vykonal podľa § 16 ods. 2 písm. b/ Zákona 241/2001 Z.z. o ochrane
utajovanýchskutočnostíaozmeneadoplneníniektorýchzákonovbezpečnostnúprevierkunavrhovateľa
na základe žiadosti kancelárie ministra vnútra SR zo dňa 10.04.2003. NBÚ bezpečnostnú previerku
ukončil vydaním rozhodnutie dňa 05.10.2004 a zistil, že podľa § 14 ods. 1 Zákona č. 215/2004

Z.z. nemožno navrhovateľa považovať za osobu bezpečnostne spoľahlivú, pretože bola pracovne
zaradená a aktívne vykonávala činnosť v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti. Navrhovateľ teda
nesplnil predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 písm. g/ Zákona č. 215/2004 Z.z. Proti
tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, ktoré Odvolacia komisia zriadená zákonom o ochrane
utajovaných skutočností odvolanie navrhovateľa dňa 13.12.2004 zamietla. Navrhovateľ využil ďalšie

právne možnosti a domáhal sa na Najvyššom súde SR vydania rozhodnutia, ktorým by rozhodnutie
odvolacej komisie bolo zrušené. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 3Sž 24/2005 rozhodnutie odvolacej
komisie zrušil a vrátil na nové konanie z dôvodu procesnej vady a meritórne rozhodnutie NBÚ
nepreskúmaval. Na základe rozsudku vydaného Najvyšším súdom SR, Výbor národnej rady SR na
preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, odvolanie podané navrhovanou osobou - navrhovateľom preskúmal a

rozhodnutím zo dňa 07.12.2006 ho zamietol. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 6/2007, zo
dňa 27.05.2008 podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. bolo zrušené rozhodnutie Výboru národnej rady SR,
ako aj rozhodnutie NBÚ zo dňa 05.10.2004 z dôvodu, že rozhodnutie nemalo byť vydané bez súhlasu
navrhovateľa na vykonanie bezpečnostnej previerky podľa § 215/2004 Z.z.. NBÚ vo veci naďalej konal
a na základe žiadosti Ministerstva vnútra SR zo dňa 20.10.2008 vykonávanie bezpečnostnej previerky

podľa § 24 ods. 3 Zákona 215/2004 Z.z. zastavil z dôvodu, že navrhovateľ už nebol zamestnancom MV
SR, t. j. po zrušení rozhodnutí Najvyšším súdom SR NBÚ vo veci už meritórne nerozhodol.
Súd poukázal na ust. § 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a dospel v prejednávanej veci k názoru, že
navrhovateľnebolnijakodotknutýnasvojichosobnostnýchprávach zostranysvojhozamestnávateľapo
vydanírozhodnutianárodnéhobezpečnostnéhoúradu; nemožnoho považovaťzaosobubezpečnostne

spoľahlivú. Aj po vydaní takéhoto rozhodnutia navrhovateľ zostal v pracovnej pozícií tak ako predtým
a to až do doby, kedy sa sám rozhodol požiadať o uvoľnenie zo služobného pomeru a odísť do
výsluhového dôchodku. Výšku a spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy navrhovateľ nijako nezdôvodnil.
Sám uviedol, že nemajetková ujma sa v jeho prípade ani vyčísliť nedá a sumu, ktorú požadoval
si určil sám, pritom nevedel určiť z čoho pozostáva. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že

navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by vydané rozhodnutie, o ktoré opiera svoj nárok mu spôsobilo
nemajetkovú ujmu, alebo ujmu na jeho osobnostných právach. Odporca v konaní o bezpečnostnej
previerke navrhovateľa konečné rozhodnutie vo veci nevydal, konanie zastavil z dôvodu, že navrhovateľ
už nebol zamestnancom MV SR. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by mu vznikla škoda v súvislosti
s rozhodnutím vydaným NBÚ a teda v konaní neuniesol dôkazné bremeno.

Zároveň uviedol, že existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda
povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Teda navrhovateľ má v
sporovom konaní určitú zodpovednosť za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti,
ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Právo navrhovať dôkazy má každý účastník konania od jeho
začiatku až po vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania. Súd nie je povinný vykonávať dôkazy,

ak ich účastník konania nenavrhne.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1/ O.s.p. podľa ktorého úspešný odporca má právo
na náhradu trov konania, avšak v konaní si náhradu trov konania neuplatnil a v konaní, ani v odvolacom
konaní, mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací
súd rozhodol v zmysle jeho predošlých podaní. Namietal postup týkajúci sa jeho bezpečnostnej
previerky,akoajsúdnekonanieonáhraduškody.Sudkyni,protiktorejvminulostipodalnámietku,vytýkalnedostatočné zachytenie priebehu pojednávania s následným neakceptovaním ním predložených
návrhov na riadne zistenie skutkového stavu.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 05.03.2013, č.k. 6C/258/2009-147 vyzval navrhovateľa, aby v
lehote 10 dní od doručenia uznesenia doplnil svoje odvolanie z dôvodu, že jeho odvolanie zo dňa
25.02.2013 nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2 O.s.p.. Navrhovateľa poučil, že odvolací súd jeho
odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. odmietne, ak svoje podanie nedoplní.

Navrhovateľ písomným podaním zo dňa 01.04.2013 doplnil svoje odvolanie s tým, že rozsudok súdu
prvého stupňa napáda v celom rozsahu a domáha sa jeho zrušenia. Mal za to, že rozsudok súdu
prvého stupňa nie je objektívnym rozhodnutím, vydaným na základe riadneho zistenia skutkového stavu,
keď sa súd stotožnil so stanoviskom žalovanej strany napriek tomu, že pri výkone jeho bezpečnostnej
previerky došlo k chybe, pričom podľa súdu malo ísť len o banálne procesné pochybenie, ktoré na
priebeh ďalších udalostí nemalo žiaden vplyv. Napriek tomu, že prvostupňový súd nie je oprávnený

preskúmavať celkovú účinnosť NBÚ, nemožno sa však podľa navrhovateľa stotožniť s tým, že akákoľvek
činnosť tohto štátneho orgánu je súdom nepreskúmateľná. Ide o preskúmanie dieľčej činnosti, ktorá
vykazuje znaky protiprávnosti zrejme spojenej s neoprávnenými zásahmi do práv občana, ktorá má
za následok spôsobenie škody. Bez možnosti poznať skutočnú škodovú udalosť, súd by v danej
veci nemohol vôbec konať. Spochybnil zásadu rovnosti strán v konaní a súdne konanie a preto

žiadal o dôsledné preskúmanie škodovej udalosti a to napriek nevôli žalovanej strany. Súd nevyzval
odporcu na preukázanie svojho tvrdenia napriek tomu, že disponuje spisovým materiálom, týkajúcim
sa bezpečnostnej previerky navrhovateľa. Preto žiadal, aby v konaní bol zabezpečený kompletný spis,
týkajúci sa bezpečnostnej previerky navrhovateľa z dôvodu neštandartnosti a účelovosti postupu NBÚ
voči osobe navrhovateľa, tiež i spis napr. bývalého podriadeného navrhovateľa B. F.. Uviedol, že ak

bezpečnostná previerka NBÚ bola vykonaná podľa zák. č. 241/2001 Z.z., táto previerka po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty zanikla, t.j. bez zastavenia prerušenia, prípadne skončenia akéhokoľvek
rozhodnutia, preto nie je zrejmé, prečo NBÚ bezpečnostnú previerku ukončilo vydaním rozhodnutia
podľa zák. č. 215/2004 Z.z., pričom nie je zrejmé, čo odporca sledoval tým, že vydanie rozhodnutia
odložil až na dobu, kedy bude platiť prísnejší zákon, keď odporca je sám účastníkom legislatívneho

procesu. Nie je zrejmý cieľ rozhodnutia odporcu, ktoré nemalo byť vôbec vydané, pričom existuje
celá rada ďalších nezodpovedaných otázok, o ktorých odporca mlčí a súd iba na základe jeho
ničím nepodloženého stanoviska vydáva rozhodnutie. Pokiaľ NBÚ uvádza, že svoju činnosť voči
navrhovateľovi ukončil dňa 20.10.2008, nie je zrejmé, aké úkony za tú dobu boli voči navrhovateľovi
neoprávnene vykonané v jeho práci, v rodine, medzi známymi. Z dôvodu zachovania ľudskej dôstojnosti

však o dôsledkoch nezákonnej činnosti NBÚ navrhovateľ uviedol, že radšej pomlčí, to však neznamená,
že dôsledky nenastali, pričom odporca by si mal byť týchto dôsledkov vedomý. Hoci úkony pracovníkov
NBÚanáslednevydaniejehorozhodnutiaspôsobilonavrhovateľovinemaléproblémynajmävpráci,svoj
služobný pomer z týchto dôvodov neukončil, jeho zamestnávateľ po vlastnej úvahe ho zo zostávajúcej
funkcie neodvolal. Hoci rozhodnutie odporcu nemalo byť nikdy vydané, odporca urobil všetko preto,

aby sa toto rozhodnutie stalo právoplatným a záväzným. Ním zasiahol nielen do práv navrhovateľa,
ale aj do služobného pomeru navrhovateľa, keď v ňom rozhodol o jednej zo základných podmienok
možnosti trvania služobného pomeru, t.j. o spoľahlivosti navrhovateľa. Bez takejto podmienky služobný
pomer nie je možný, lebo policajt ju musí spĺňať po celú dobu služobného pomeru. Preto na základe
právoplatného rozhodnutia NBÚ k jeho ukončeniu došlo. Je však len technickou stránkou veci, ako sa

toto ukončenie vykoná. Preto úvaha a tvrdenie odporcu o nemožnosti spôsobiť mu majetkovú alebo inú
škodu je nesprávna a účelová. Navrhovateľ mal za to, že aj po vydaní rozhodnutia odporcu, po určitú
neobmedzenú dobu bol ešte príslušníkom policajného zboru, avšak takú úvahu nemožno spájať len s
jednou vytrhnutou udalosťou, ale musí plynúť z celkového skutkového zistenia.

K odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil. Odporca mal za to, že navrhovateľ, i keď mal v konaní dôkaznú povinnosť,
napriek výzve súdu na pojednávaní zo dňa 17.12.2012 nenavrhol vykonať žiaden úkon. Uviedol, že
súd na pojednávaní podrobne zaznamenával navrhovateľove vyjadrenia, ktoré sú doslovne uvedené
v zápisnici o pojednávaní a nie je pravdou, že by sudkyni robilo problémy písomne zachytiť jeho

uvádzané argumenty. K návrhu odporcu, aby ako dôkaz bol predložený kompletný spis, týkajúci sa jeho
bezpečnostnej previerky, prípadne predloženie bezpečnostného spisu B. F., odporca uviedol, že toto
konanie nie je ani trestným ani priestupkovým konaním a preto nie je možné ako dôkaz bezpečnostnýspis v tomto konaní predložiť a už vôbec neexistuje zákonný dôvod na predloženie bezpečnostného
spisu B. F..

Odporca zároveň poukázal na ust. § 14 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého ustanovenia policajtom môže byť štátny občan
SR starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada a spĺňa podmienky uvedené v ust. § 14 ods. 1
písm. a/ - i/ citovaného zákona, pričom okrem iného podľa § 14 ods. 1 písm. b/ cit. zákona spoľahlivosť

policajta je jednou z podmienok prijatia do služobného pomeru, avšak v ust. § 14 ods. 3 cit. zák. je
presne vymedzený pojem, kto sa za spoľahlivého na účely tohto zákona nepovažuje a teda z tohto
zákonného ustanovenia vyplýva, že oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami nie
je podmienkou prijatia do služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, resp. nie je ani kritériom
spoľahlivosti. O tom, na akú konkrétnu funkciu má byť policajt ustanovený a či sa na svojej funkcii bude
oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, rozhodne príslušný vedúci štátneho orgánu a nie NBÚ.

Právoplatné rozhodnutie o ukončení bezpečnostnej previerky však nie je v žiadnom prípade dôvodom
prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru tak, ako to v odvolací navrhovateľ
uvádza. V prípade, absencie bezpečnostnej previerky môže byť policajt v služobnom pomere len
prevedený na inú funkciu. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ naďalej vykonával svoju funkciu až do
času, keď sa na vlastnú žiadosť rozhodol ukončiť služobný pomer uvoľnením zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru k 31.12.2005, pričom v tomto prípade musel nadriadený jeho žiadosti
vyhovieť. Odporca poprel, že by navrhovateľ po vydaní rozhodnutia o ukončení bezpečnostnej previerky
bol dotknutý na svojich osobnostných právach, či už zo strany zamestnávateľa, kolegov, či priateľov.
Navrhovateľ totiž neuviedol žiadne konkrétne dôkazy, ktorými by podoprel svoje tvrdenia o neoprávnene
vykonaných úkonoch.

Zdôraznil, že v tomto konaní nie je možné preskúmavať samotnú zákonnosť rozhodnutia NBÚ o
ukončení bezpečnostnej previerky, ako aj postup NBÚ pri jej vykonávaní, pretože predmetom tohto
konania nie je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia NBÚ o ukončení bezpečnostnej previerky, ale
náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z..

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), podľa § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania, v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Na základe vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, mal i odvolací súd za preukázané, že
vzhľadom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.02.2011, č.k. 6Co/301/2010-104,
predmetom prvostupňového konania bola časť nároku navrhovateľa, týkajúca sa nemajetkovej ujmy v
peniazoch, v ktorej časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa ako predčasný zrušil.

Z vykonaného dokazovania aj odvolací súd ustálil, že NBÚ vykonal podľa § 16 ods. 2 písm. b/
zák. č. 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov
bezpečnostnú previerku navrhovateľa na základe žiadosti kancelárie Ministra vnútra SR zo dňa
10.04.2003. NBÚ bezpečnostnú previerku ukončil vydaním rozhodnutia zo dňa 05.10.2004, pričom zistil,

že podľa § 14 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z.z. nemožno navrhovateľa považovať za osobu bezpečnostne
spoľahlivú, pretože bola pracovne zaradená a aktívne vykonávala činnosť v štruktúrach bývalej štátnej
bezpečnosti. Navrhovateľ teda nesplnil predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 písm. g/
zák. č. 215/2004 Z.z.. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, ktoré odvolacia komisia,
zriadená zákonom o ochrane utajovaných skutočností dňa 13.12.2004 zamietla. Navrhovateľ využil

právnu možnosť, pričom sa na NS SR domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by rozhodnutie odvolacej
komisie bolo zrušené. NS SR v konaní sp. zn. 3 Sž 24/2005 rozhodnutie odvolacej komisie zrušil a
vrátil na nové konanie z dôvodu procesnej vady a meritórne rozhodnutie NBÚ nepreskúmaval. Následne
na základe rozsudku NS SR výbor Národnej rady SR na preskúmanie rozhodnutí NBÚ, odvolanie
navrhovateľa preskúmal a rozhodnutím zo dňa 07.12.2006 ho zamietol. NS SR pod sp. zn. 5 Sž 6/2007,

zo dňa 27.05.2008 podľa § 250j, ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil rozhodnutie Výboru Národnej rady SR, ako
ajrozhodnutieNBÚz05.10.2004zdôvodu,žerozhodnutienemalobyťvydanébezsúhlasunavrhovateľa
na vykonanie bezpečnostnej previerky podľa zák. č. 215/2004 Z.z.. NBÚ naďalej konal a na základe
žiadosti Ministerstva vnútra SR bezpečnostnú previerku podľa § 24 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z. zastavilz dôvodu, že navrhovateľ už nebol zamestnancom Ministerstva vnútra SR, t.j. po zrušení rozhodnutí NS
SR, NBÚ vo veci už meritórne nerozhodol.

Úlohou súdu prvého stupňa po zrušení jeho rozsudku zo dňa 31.05.2010, č.k. 6C/258/2009-80 bolo
opätovne vykonať dokazovanie na zistenie, či v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ktoré navrhovateľ
označil vo svojom návrhu, vznikla navrhovateľovi nemajetková ujma a ak áno, v akej výške, keďže
v doterajšom konaní nebolo možné vylúčiť, že navrhovateľovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia
nemajetková ujma vznikla.

V priebehu ďalšieho konania, rozhodnutie odvolacieho súdu, napadol dovolaním navrhovateľ, pričom
NS SR uznesením zo dňa 28.05.2012, č.k. 4Cdo 161/2011-126 dovolacie konanie zastavil z dôvodu,
že dovolateľ - navrhovateľ neodstránil procesný nedostatok podmienky dovolacieho konania a to
nedostatok právneho zastúpenia v dovolacom konaní.

Súd prvého stupňa ďalej pokračoval v súlade s pokynom odvolacieho súdu, vo veci vytýčil pojednávanie,
na ktorom vyzval opätovne navrhovateľa, aby pokiaľ sa týka návrhu v časti priznania nemajetkovej ujmy,
označil dôkazy na preukázanie vzniku tejto nemajetkovej ujmy a tiež dôkazy na preukázanie výšky
nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ však v priebehu prvostupňového konania nepreukázal, že by vydané rozhodnutie, o ktoré
opieral svoj nárok, mu spôsobilo nemajetkovú ujmu, resp. že by bolo zasiahnuté do jeho práv.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 cit. zák. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 cit. zák. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na:
a/ osobu poškodenú, jeho ďalší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nim došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 5 cit. zák. v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde
je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal jednak náhrady škody a jednak nemajetkovej ujmy, spôsobenej mu
nezákonným rozhodnutím NBÚ, v súvislosti s vykonávaním bezpečnostnej previerky navrhovateľa v
zmysle § 16 ods. 2 písm. b/ zák. č. 241/2001 Z.z., ktorú mal NBÚ ukončiť vydaním rozhodnutia z
05.10.2004, a ktorým vyslovil, že podľa § 17 písm. b/ zák. č. 215/2004 Z.z. zistil, že navrhovateľa podľa
§ 14 ods. 1 cit. zák. nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože bola pracovne

zaradená a aktívne vykonávala činnosť v štruktúrach bývalej štátnej bezpečnosti, a ako navrhovaná
osoba nespĺňala predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1, písm. g/ zákona, navrhovateľ v
konanínepreukázal,žebymuvzniklanemajetkováujmavsúvislostistýmtorozhodnutímvydanýmNBÚ.
Správne súd prvého stupňa poukázal na ust. § 120 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.

Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu, zameranú na získavanie poznatkov o
veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky v
občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov konania, uložená im v ust. § 120 ods. 1 O.s.p.

Ide o povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania.

Systém neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie v sporových veciach predpokladá,
že skutková stránka veci sa objasní na súde prvého stupňa. Účastník musí preto všetky dôkazy,ktorými preukazuje svoje tvrdenia, predložiť alebo označiť pred súdom prvého stupňa, a to najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Na dôkazy predložené alebo

označené neskôr, súd v odvolacom konaní nemôže prihliadať. Výnimočne ich možno použiť iba za
podmienok uvedených v ust. § 205a O.s.p.. Zákon súčasne tieto procesné následky viaže na vedomosť
účastníka a ukladá súdu, aby každému účastníkovi, poskytol poučenie. Poučenie súdu má rozhodujúci
vplyv na možnosť napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom, pretože výrazne obmedzuje účastníka
v možnosti predkladať a navrhovať dôkazy v ďalšom konaní.

Z obsahu predmetného spisu odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa navrhovateľa
ako účastníka konania riadne poučil jednak v písomnom podaní zo dňa 22.07.2009, ktoré navrhovateľ
osobne prevzal dňa 03.08.2009, ale aj v priebehu prvostupňového konania, tiež i na pojednávaní zo
dňa 17.02.2012. Neobstojí preto námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa má vyzvať odporcu
na preukázanie svojich tvrdení, naopak je vecou navrhovateľa, aby navrhol také dôkazy, ktorých

vykonanie je nevyhnutné za účelom preukázania jeho tvrdení, že rozhodnutie odporcu malo za následok
spôsobenie škody a nemajetkovej ujmy, čo však navrhovateľ v konaní nepreukázal. Z pojednávania
zo dňa 17.12.2012 z výpovede navrhovateľa vyplýva, že v konaní nenavrhuje vykonať žiadne dôkazy.
Pokiaľ navrhovateľ až v odvolacom konaní navrhol zabezpečiť kompletný spis týkajúci sa jeho
bezpečnostnej previerky za účelom preukázania neštandartnosti a účelovosti postupu NBÚ voči jeho

osobe, a tiež predloženie spisu jeho bývalého podriadeného B. F., odvolací súd uvádza, že všetky
dôkazy, ktorými navrhovateľ preukáže svoje tvrdenia v zmysle poučenia súdu prvého stupňa, má
povinnosť predložiť pred súdom prvého stupňa, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie, resp. najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené
alebo označené neskôr, súd v odvolacom konaní nemôže prihliadať. Nejde ani o nové skutočnosti a

nové dôkazy, ktoré by navrhovateľ nemohol uplatniť už pred súdom prvého stupňa, ani sa nejedná o také
dôkazy, ako má na mysli ust. § 205a O.s.p.. Nakoľko ide o dôkazy, ktoré existovali už v čase pôvodného
konania, nejde o dôkazy, ktoré by navrhovateľ bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do
rozhodnutia súdu prvého stupňa, tiež nejde o dôkazy, ktorými by malo byť preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 O.s.p.). Tiež sa

netýkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, prípadne obsadenia súdu.
Navyše, pokiaľ sa týka spisov súvisiacich s bezpečnostnou previerkou, je potrebné poukázať na ust.
§ 33 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z., v zmysle ktorého údaje z bezpečnostného spisu osoby možno
využiť iba na plnenie úloh podľa tohto zákona a na účely trestného konania a priestupkového konania,
ak ide o neoprávnenú manipuláciu s utajovanými skutočnosťami. V danom prípade však predmetné

konanie nie je ani trestným ani priestupkovým konaním. Jedná sa o konanie na všeobecnom súde,
ktorého predmetom je náhrada škody, vrátane nemajetkovej ujmy. Navyše neobstojí odvolací návrh
navrhovateľa, aby odvolací súd vykonal dokazovanie predložením a oboznámením sa bezpečnostného
spisu inej osoby a to navrhovaného B. F..

Nie je dôvodná taktiež námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nezachoval rovnosť strán. Princíp
riadneho chodu spravodlivosti i v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje súdy na odôvodnenie súdnych rozhodnutí; nemôže sa to
chápať však tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Tiež nie je porušením práva
na zachovanie rovnosti strán skutočnosť, že súd návrh žalobcu zamietne.

K ďalšej námietke navrhovateľa v odvolaní, v ktorej namietal okolnosti ohľadom vykonávania jeho
bezpečnostnej previerky zo strany odporcu, ako i neštandartnosť a účelovosť postupu NBÚ, odvolací
súd uvádza, že v tomto konaní nie je oprávnený preverovať obsah spisu, týkajúci sa bezpečnostnej
previerky. V tomto konaní sa navrhovateľ môže domáhať voči odporcovi len náhrady škody spôsobenej
mu takýmto rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., resp. nemajetkovej

ujmy, ktoré rozhodnutie však navrhovateľ napadol odvolaním. NS SR rozsudkom, naposledy pod sp.
zn. 5 Sž 6/2007, zo dňa 27.05.2008 zrušil rozhodnutie výboru Národnej rady SR na preskúmanie
rozhodnutí NBÚ, tiež zrušil rozhodnutie NBÚ z 05.10.2004. Ministerstvo vnútra SR však listom zo dňa
20.10.2008požiadalozastavenievykonaniaprevierkyzdôvodu,ženavrhovateľužnebolzamestnancom
Ministerstva vnútra SR, preto odporca vo veci nemohol už meritórne rozhodnúť.

Odvolací súd už v odôvodnení svojho prvého rozhodnutia zo dňa 17.02.2011, č.k. 6Co/301/2010-104
konštatoval, že z hľadiska predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je právne bezvýznamné, z akých dôvodov príslušný orgán zruší rozhodnutie, t.j. nie jeprávne významné, či bola nezákonnosť rozhodnutia spôsobená procesnými alebo hmotnoprávnymi
pochybeniami; výsledkom je vždy nezákonné rozhodnutie, teda v danej veci prvý predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu a to existencia právoplatného rozhodnutia úradu, ktoré bolo zrušené

pre nezákonnosť, bola splnená a preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zaoberať sa existenciou
ďalších predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, resp. za nemajetkovú ujmu, ktorými sú vznik
majetkovej ujmy a príčinná súvislosti medzi zrušeným nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou.
Navrhovateľ však v konaní nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie ním tvrdeného nároku, t.j. že by
medzi nezákonným rozhodnutím a ním vyčíslenou nemajetkovou ujmou mala byť príčinná súvislosť.

Zo skutočností, ktoré vyplynuli z prvostupňového konania totiž nevyplynulo, že by medzi nezákonným
rozhodnutím a nemajetkovou ujmou bola príčinná súvislosť. Navrhovateľ odišiel do výsluhového
dôchodku k 31.12.2005, (keď nezákonné rozhodnutie NBÚ bolo vydané 05.10.2004) a to dobrovoľne, na
základe vlastného rozhodnutia. Žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, že by u navrhovateľa
išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, navrhovateľ v konaní
nepreukázal. Nepreukázal ani zásah v pracovnom, prípadne rodinnom prostredí, nepreukázal ani dĺžku

trvania neoprávneného zásahu.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, i v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. §

142 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol v odvolacom konaní plne úspešný, avšak trovy odvolacieho konania si
neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.