Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 1. február 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/57/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115203431
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8115203431.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia
Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr.
Ján Šoltés, advokát, so sídlom Karadžičova 8, P.O.BOX 205, Bratislava, proti žalovanému: X. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T. XX/XX, XXX XX C. Š., o zaplatenie 587,77 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Konanie zastavuje v časti prevyšujúcej 480 € spolu s úrokmi z omeškania:

- vo výške 9 % ročne zo sumy:
· 20 € od 21.02.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.03.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.04.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.05.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.06.2012 do zaplatenia,
- vo výške 8,75 % ročne zo sumy:

· 20 € od 21.07.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.08.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.09.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.10.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.11.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.12.2012 do zaplatenia,

· 20 € od 21.01.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.02.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.03.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.04.2013 do zaplatenia,
- vo výške 8,50 % ročne zo sumy:
· 20 € od 21.05.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.06.2013 do zaplatenia,

· 20 € od 21.07.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.08.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.09.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.10.2013 do zaplatenia,
- vo výške 8,25 % ročne zo sumy:
· 20 € od 21.11.2013 do zaplatenia,

· 20 € od 21.12.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.01.2014 do zaplatenia.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 480 € spolu s úrokmi z omeškania:
- vo výške 9 % ročne zo sumy:
· 20 € od 21.02.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.03.2012 do zaplatenia,

· 20 € od 21.04.2012 do zaplatenia,· 20 € od 21.05.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.06.2012 do zaplatenia,
- vo výške 8,75 % ročne zo sumy:

· 20 € od 21.07.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.08.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.09.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.10.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.11.2012 do zaplatenia,

· 20 € od 21.12.2012 do zaplatenia,
· 20 € od 21.01.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.02.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.03.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.04.2013 do zaplatenia,
- vo výške 8,50 % ročne zo sumy:

· 20 € od 21.05.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.06.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.07.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.08.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.09.2013 do zaplatenia,

· 20 € od 21.10.2013 do zaplatenia,
- vo výške 8,25 % ročne zo sumy:
· 20 € od 21.11.2013 do zaplatenia,
· 20 € od 21.12.2013 do zaplatenia,

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Šoltésa
náhradu iných trov konania vo výške 22,05 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 12.02.2015 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 587,77
€ s prísl.
Podaním doručeným súdu dňa 26.01.2016 žalobca vzal žalobu späť v rozsahu vyplývajúcom z bodu I.
výroku tohto rozsudku, preto súd postupom podľa § 96 ods.1 O.s.p. konanie v príslušnej časti zastavil.

Žalobca vychádzal z toho skutkového základu, že dňa 16.06.2010 bola uzatvorená zmluva o pôžičke,
evidenčné č. 1961869, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá celková suma pôžičky vo výške
669€.Podľazmluvyopôžičkemalžalovanýtútopôžičkusplácaťvpravidelných43mesačnýchsplátkach
vo výške 20€. Do dňa podania žaloby žalovaný zaplatil sumu 300 €.
Vzhľadom na neplnenie platobných povinností zo strany žalovaného, žalobca listom zo dňa 29.02.2012

predčasne zosplatnil predmetný spotrebiteľský úver, na základe čoho požadoval prvotne zaplatenie
sumy 587,77 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne od 25.03.2012 až do zaplatenia.
Podaním doručeným súdu dňa 26.01.2016 žalobca uviedol, že ďalej požaduje zaplatenie 24 splátok
úveru a to splátok č. 20 - 43, splatných v čase od 20.02.2012 do 20.01.2014 v celkovej sume 480 €
spolu s úrokmi z omeškania z každej omeškanej splátky od dňa nasledujúceho po dni jej splatnosti až

do zaplatenia.

Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

Vzhľadom na to, že súd mal všetky relevantné skutočnosti preukázané listinami predloženými žalobcom,

rozhodol bez pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku dňa 26.10.2015 z dôvodu, že sa jednalo
o drobný spor (§ 115a ods.2 O.s.p., § 200ea O.s.p.).

Súd z listín tvoriacich súdny spis zistil nasledujúce:Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 17.06.2010 zmluvu o spotrebiteľskom úvere s názvom „Zmluva o
pôžičke“.
Z tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá pôžička vo výške 669 €, ktorú mal splatiť v

43 mesačných splátkach vo výške 20 €. Termín konečnej splatnosti bol dojednaný ako 02/2014, ročná
úroková sadzba - 15,35%, RPMN - 15,35%, priemerná hodnota RPMN - 51,49 % ročne.

Výzvou zo dňa 29.12.2015 vyzval súd žalobcu, aby súdu preukázal, že pred zosplatnením úveru bolo
postupované podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, teda, že žalovaný bol upozornený na možnosť

predčasného splatenia úveru.
Na predmetnú výzvu reagoval žalobca podaním doručeným súdu dňa 26.01.2016, obsahom ktorého
bola úprava petitu, čiastočné späťvzatie žalobného návrhu a konštatovanie, že uvedené preukázať
nevie.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z . o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 2 písm.d) zákona č. 129/2010 Z.z. - zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

(Ne)platnosť predčasného zosplatnenia úveru

Predovšetkým má súd za to, že k predčasnému zosplatneniu úveru a teda k strate výhody splátok u
dlžníka - žalovaného nedošlo, z dôvodu nedodržania postupu podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka

(Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť
právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.). Doručenie
upozornenia na možné zosplatnenie úveru z dôvodu omeškania s jeho splácaním totiž žalobca súdu
nepreukázal.

Z vyššie uvedeného záveru vyplýva, že žalovaný bol povinný aj naďalej plniť svoj záväzok v splátkach.

Priznané plnenie

Zo záverov súdu o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo vyplýva, že súd mohol
žalobcovi priznať iba splátky splatné ku dňu jeho rozhodovania a to splátky č. 24 - 43, ktoré žalobca v
zmenenom návrhu požadoval a ktoré neboli premlčané.
Keďže ku dňu rozhodovania súdu už uplynula konečná splatnosť úveru, bolo možné priznať všetky

požadované splátky.
Dlžná suma tak predstavuje výšku 24 x 20 € = 480 €.

S vrátením splátok úveru sa žalovaný dostal do omeškania.
Právo na úroky z omeškania vyplýva z nasledujúceho:

§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka - Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak
ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinnýplatiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. - ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom k uzatvoreniu úverovej zmluvy - Výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Základná úroková sadzba ECB v dňoch 21.02.2011 - 21.01.2014 v rozpätí 1% - 0,25% ročne a tomu
zodpovedajú úroky z omeškania vo výške 9,00% ročne - 8,25% ročne.

Trovy konania.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods.2 O.s.p. žalobca požadoval istinu 588,77 € a
priznaná mu bola suma 480 €.
Úspech žalobcu - 81,50%, neúspech žalobcu - 18,50% a čistý úspech žalobcu - 63%.
Žalobcovi tak patrí náhrada trov konania v rozsahu 63% zo zaplateného súdneho poplatku 35 €, čo
predstavuje 22,05 €.

Trovy právneho zastúpenia nepriznal súd z nasledujúcich dôvodov:

NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených

úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa.
Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a
neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej,
právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú
právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu

posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo
každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“

Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý
mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov

konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo
o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie
advokátom(§25O.s.p.)avpriebehukonaniahorešpektoval.Právoúčastníkanazastúpenieadvokátom
na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré
síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1

O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda
ajnákladyvynaloženéúčastníkomvsúvislostisjehozastúpenímadvokátom.Naposudzovanieúčelnosti
nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom
realizuje svoje právo na právnu pomoc.
Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo

o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov
žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany, dátum
uzavretia zmluvy a výška dlžnej sumy. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou
odborné znalosti.

AktuálnedospelNSSRpriposudzovaníotázkynáhradytrovkonaniavhromadnýchveciachvrozhodnutí
sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom
v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej
individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené
na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,

ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s
názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu
súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti
so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovaťadvokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom

konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje
k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa
preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti
nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a
vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“

Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.
V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu
ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je
dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie
na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom
zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp.

dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci
samej úspešný.
Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14 uviedol: „Právo žalující strany domáhat se svého nároku
u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel všechny
relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní

pohledávky.
Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně,
s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv.
formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních
údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv.

hlášenky revizora a kopie této listiny.
Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně
vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na
spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná
strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní

okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním
způsobem, tedy racionálně a srozumitelně.
Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou
podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení,
nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního

hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu
původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze
uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy
se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a
tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí

jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavního
soudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012
sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně
rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný.
Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o

účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje
toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u
soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšího
dle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů
řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní

soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek
nenímožnébrátjakovpodstatěbezpracnýzpůsobgenerovánínepřiměřenéhozisku,aťužspolečnostmi
zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se
vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“
Ústavný súd ČR ďalej vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 3372/11 uviedol, že: „Právní řád a jeho

interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen
okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho
zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodovánío náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve
specifických případech, kdy jde
- zaprvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní

věci),
- zadruhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv.
formulářovou žalobu),
- zatřetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- začtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky

vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě,
dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační
společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek
podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých
souvisejících zákonů).“

Vzhľadom na vyššie uvedené zotrváva senát 9C na názore, že náhrada trov právneho zastúpenia
žalobcovi nepatrí, nakoľko nemá k dispozícii argumenty, ktoré by predčili argumenty uvedené vyššie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 3
vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods.

1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.