Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. december 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/397/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244648
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244648.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľov: X/
Ľ. A., N.. XX.XX.XXXX, A. V. L.. Č.. XXXX/XX, A., X/ W. A., N.. XX.XX.XXXX, A. V. L.. Č.. XXXX/XX,
A., zastúpení: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi:
Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO:
30 844 789, o náhradu škody vo výške 6.997,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľov 1/
a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02. apríla 2015, č. k. 9C/196/2011 - 164 a proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04. augusta 2015, č. k. 9C/196/2011 - 217, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov (právnych nástupcov
pôvodného navrhovateľa W. A., N.. XX.XX.XXXX, N. A. V. L.. Č.. XXXX/XX, A., D. F.Ň. XX.XX.XXXX),
ktorým sa domáhali uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť im istinu 6.997,06 eur s 9,25 % úrokom z

omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh
navrhovateľov na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie
istiny 6.997,06 eur s príslušenstvom zamietol odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods.
1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov, § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a
investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a vecne tým, že navrhovatelia v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu,
ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázali. Uviedol, že
ich právny predchodca (W. A., N.. XX.XX.XXXX, K. D. F. XX.XX.XXXX) vložil peňažné prostriedky do
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) s tým, že predstavenstvo
Družstva dňa 14. augusta 2000 rozhodlo o jeho prijatí za člena a rozhodnutím zo dňa 20. apríla

2010 mu potvrdilo, že je vlastníkom členského podielu v celkovej hodnote 6.997,06 eur, o vrátenie
ktorého požiadal Družstvo pri jeho vystúpení, avšak bezvýsledne a nakoľko v roku 2010 zistil, že v
Družstve a u Obchodníka s cennými papiermi nastali finančné problémy, požiadal Družstvo o prevod
členského podielu. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že nárok nanáhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je daný vtedy, ak navrhovateľ v konaní preukáže splnenie
všetkých troch podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, bez ohľadu na zavinenie, nakoľko
ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť a ak nie je splnená čo len jedna z

podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nie je možné nárok na náhradu škody priznať s tým,
že navrhovatelia v konaní nepreukázali ani prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu,
a to nesprávny úradný postup, t. j., že Národná banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne
úradne postupovala, keďže v konaní bolo preukázané, že Národná banka Slovenska až od účinnosti
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch (od 01. júna 2010) bola oprávnená dohliadať aj na

skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo dodržiava schválený prospekt investície.
Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by
konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore so zákonom č. 566/1992
Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj so zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade

nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z dôvodu ktorého sa správnosťou
vyčíslenej výšky škody už nezaoberal. Poukázal na to, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky
majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanoveniach §
126 až § 130 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov s tým, že alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie

regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08. júna 2011 o správcoch
alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení
ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty Európskej
únie, vrátane Slovenskej republiky, prevziať do svojich právnych poriadkov do 22. júla 2013 s tým, že
prevzatie Smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z. z. o

kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom nárok na náhradu škody
voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Uviedol, že právny predchodca navrhovateľov si
svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. 3K/95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého bol členom a preto v prípade prebiehajúceho
konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľa,
resp. jeho právnych nástupcov odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo
až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľov, na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu
uspokojený s tým, že pohľadávka právneho predchodcu navrhovateľov bola síce správcom konkurznej

podstaty popretá, čo však neznamená, že správca konkurznej podstaty počas incidenčného konania
pohľadávku navrhovateľov neuzná, a keďže súd doposiaľ o incidenčnej žalobe právneho predchodcu
navrhovateľov, resp. navrhovateľov nerozhodol a konkurz nie je ukončený, nie je možné ustáliť výšku
škody, ktorá navrhovateľom vznikla a preto návrh na začatie konania o zaplatenie škody treba považovať
zapredčasnepodaný.Zamietnutienávrhuodôvodnilsúdprvéhostupňaďalejtým,žeprávnypredchodca

navrhovateľov, ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stal v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov
Družstvomjehoveriteľom,simôže(mohol)svojenárokynanáhraduškodyuplatniťvzmysleustanovenia
§ 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva
Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka,
ktorý v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva

je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu
jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva
môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom
predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju
pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz,

nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva
môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva ktorí, ak
porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu,
ktorú tým družstvu spôsobili. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v danom
prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla Národná banka

Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo a
iba v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľom vznikla škoda. Nestotožnil sa s názorom
navrhovateľov, ktorí tvrdili, že im vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zostrany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi s tým, že Družstvo
poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od právneho predchodcu navrhovateľov
Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia a preto medzi Družstvom a

Obchodníkom s cennými papiermi vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci
zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy a ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si
svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou
pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok a iba v prípade, ak by sa Družstvo
svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku vyplývajúcemu zo

zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad
Obchodníkom s cennými papiermi. Uviedol, že v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným
nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi
mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však odlišný subjekt od navrhovateľov a preto je
prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom

s cennými papiermi, v danom prípade právne irelevantný, nakoľko na strane navrhovateľov nedošlo
k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, a preto
sa súd prvého stupňa takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom nezaoberal. Poukázal na to,
že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 zákona
o cenných papieroch, v súlade s ktorými, Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície,
pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 cit. zákona), či obsahuje
všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť s tým, že za pravdivosť údajov
v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva, pričom v právomoci Národnej banky

Slovenska nebolo schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia, keďže Prospekt investície mal
podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje. Uviedol, že Národná banka
Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by
došlo k prekročeniu jej kompetencií; až od 01. júna 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť,

či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície s tým, že štát (Slovenská
republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov,
v ktorých má družstvo autonómne postavenie, pričom vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom
čase stanovami Družstva a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že právny
predchodca navrhovateľov ako člen Družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné

peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, nakoľko členská schôdza je
najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti
družstva, kontrolujú činnosť Družstva v jeho orgánoch v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a
Stanov Družstva s tým, že navrhovatelia 1/ a 2/ v konaní nepreukázali, že počas členstva ich právneho
predchodcu v Družstve, tento realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva, že aktívne zasiahol

do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcovDružstva.Súdprvéhostupňavodôvodnenísvojhorozhodnutiapoukázalnato,žeinvestíciami
vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo disponovať výhradne CAPITAL
INVEST, o. c. p. (Obchodník s cennými papiermi), na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej
vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán, uzavretej medzi Obchodníkom s cennými papiermi a

Družstvom s tým, že Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo
dňa 30. marca 2010, pričom po zániku tohto záväzkovo-právneho vzťahu sa Družstvo domáhalo svojich
nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s cennými papiermi rôznymi žiadosťami a výzvami
na zaplatenie dlžných súm, avšak súdnou cestou sa svojich nárokov nedomáhalo s tým, že finančné
prostriedky, ktoré Družstvo získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi

na základe zmluvy, v ktorej by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka
s cennými papiermi priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe súhlasu udeleného Družstvom.
Uviedol, že s finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne
Obchodníka s cennými papiermi, B., C., N. P. V. a z listinného dôkazu - Zmluvy o riadení portfólia zo
dňa 02. júna 2008 mal súd prvého stupňa preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom

a Obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., ktorá bola Obchodníkom s
cennými papiermi vypovedaná listom zo dňa 30. marca 2010 s účinnosťou od 01. mája 2010, pričom
Družstvo listom zo dňa 15. apríla 2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu
spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., avšak Družstvo žalobu voči Obchodníkovi s cennýmipapiermi o náhradu škody na príslušný súd nepodalo, ale žiadalo Národnú banku Slovenska, aby
situáciu riešila. Uviedol, že do 01. júna 2010 Národná banka Slovenska, ako aj jej právny predchodca
Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali správne
vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo Národnej banke Slovenska povinné predkladať polročné správy o
svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej
situácií Družstva, predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva, ako aj s
ostatnými štatutármi dcérskych spoločností Družstva a Národnou bankou Slovenska dňa 24. augusta

2007,keďDružstvoNárodnejbankeSlovenskadňa10.októbra2007doručilopísomnú odpoveď,vktorej
predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií
schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných a zároveň sa vyjadrilo
k systému fungovania družstiev, vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal
dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami
a družstvami. Poukázal na skutočnosť, že podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo

týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, ako aj náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými
spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi a preto sa Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam
javilo problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých
emitentmi boli spoločnosti v rámci finančného skupiny CI HOLDING, a. s. s tým, že až listom doručeným
Národnej banke Slovenska dňa 15. apríla 2010, Družstvo požiadalo Národnú banku Slovenska o

preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. po tom, čo mu Obchodník s cennými
papiermi vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska
vykonala v období od 20. apríla 2010 do 06. mája 2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad
na mieste, v tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20. apríla 2010, aby predlžilo žiadosť o
schváleniedodatkuprospektuinvestícietak,abyDružstvomohlopokračovaťvzhodnocovanífinančných

prostriedkov, keďže zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna s tým, že
Družstvo dňa 28. apríla 2010 predložilo Národnej banke Slovenska Žiadosť o schválenie dodatkov k
prospektu investície a podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa
ustanovenia § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010

zo dňa 10. mája 2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť
doplniť. Uviedol, že Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti jej
nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho Národná banka Slovenska rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010
zo dňa 26. augusta 2010 konanie vo veci žiadosti zastavila a Banková rada Národnej banky Slovenska
rozhodnutím č. GUV-1744/2010 zo dňa 08. decembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.

decembra 2010 toto rozhodnutie potvrdila a súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie
podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za porušenie ustanovenia
§ 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a ustanovenia § 125c ods.
1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Poukázal na skutočnosť, že

rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30. mája 2011, právoplatným dňa 18. júla 2011, Národná
banka Slovenska Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak týmto rozhodnutím nezakázala
Družstvuvykonávaťinúčinnosť,keďžetakétokompetencievočiDružstvuakopodnikateľskémusubjektu
nemala. Uviedol, že Národná banka Slovenska na základe získaných poznatkov činnosti Družstva,
ako aj Obchodníka s cennými papiermi, dňa 27. júla 2010 orgánom činným v trestnom konaní podala

oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu a na základe uznesenia Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010
zo dňa 16. novembra 2010 bolo dňa 10. augusta 2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1
Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, § 221 ods. 4 písm.
a/ Trestného zákona spolupáchateľstvom, § 20 Trestného zákona. Výrok, ktorým súd prvého stupňa

zamietol návrh navrhovateľov 1/ a 2/ zo dňa 14. októbra 2014 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskej únie odôvodnil právne ustanovením § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú
navrhovateľmi Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže rozhoduje ako súd prvého stupňa a navrhovatelia
nežiadali o posúdenie platnosti ustanovenie práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej

únie, resp. jeho porušenia. Uviedol, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná Smernicou
EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo
ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa pôvodný
navrhovateľ odvolával v návrhu na začatie prejudiciálneho konania s tým, že alternatívne investičnémožnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt,
začala v rámci EÚ regulovať až Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08. júna
2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a

2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009, a (EÚ) číslo 1095/2010 s tým, že rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej,
a to aj na základe zhodnotenia dokazovania vo veci samej. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p., avšak úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľov na zaplatenie
istiny 6.997,06 eur s príslušenstvom zamietol, podali navrhovatelia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhli rozsudok v napadnutej časti zmeniť a ich návrhu vo veci samej
vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Zároveň žiadali priznať náhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania namietli, že súd prvého

stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu,
ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že
sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v
súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva
predvídateľný. Uviedli, že sa spoliehali, že nedôjde ku škode na ich úkor, pretože vychádzali z garancie

Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohli predpokladať, že dohľad nad Prospektom
investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa
výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií
nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa
na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo,

že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdili
ako úplne irelevantný, nakoľko nemohli mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasili
so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných
povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol

porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovatelia považovali záver súdu prvého
stupňa, že sa mali viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode
došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu
a nie v dôsledku toho, že neboli „bdelí“ s tým, že im nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu
nad činnosťou Družstva, ani Obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohli zabezpečiť dodržiavanie

zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedli,
že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a
bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 01. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako

aj Obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak a preto mala Národná banka Slovenska
zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh
a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a Obchodníkovi s cennými papiermi

s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
Obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj navrhovateľov. Poukázali na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka J.. D. Q., E.. preukázané, že Národná banka Slovenska
už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v
tom čase akcionársky vlastnil Obchodníka s cennými papiermi z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetkypeňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
Obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany Národnej banky

Slovenska, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI
HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť
100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva Obchodníka.
Uviedli, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené

a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s. a Obchodníkom a napriek tomu, že
vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že Obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia,
okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia

(predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť Obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo Obchodníka), následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj Obchodníka s cennými papiermi, vyústilo
v roku 2010 do nedostupnosti vložených prostriedkov ich právnym predchodcom do Družstva, pričom
banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že ich

právny predchodca už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka
svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázali na skutočnosť,
že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04. marca 2011 Obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona
o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku

2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedli, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že
Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko
údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.

decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov
v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne
minimálne od 01. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické

zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva, že
Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná
banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedli,
že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil

svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným,
pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania
objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľov ako veriteľov v konkurznom konaní a ak áno,
v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové
uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012,

sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného správcu konkurznej
podstaty o stave daného konkurzu a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver
o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak navrhovatelia doposiaľ nemali možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný im dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Uviedli, že podmienkou vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie je, aby poškodený
preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.
z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jeden z (osobitných)
predpokladov tejto zodpovednosti. Vytkli prvostupňovému súdu, že pri svojom rozhodovaní nezohľadnil,

resp. nevyhodnotil správne nimi navrhnuté dôkazy, a to správu správcu konkurznej podstaty úpadcu
Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/206/2011, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje ich možnosť, ako
veriteľov, uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K/95/2010. Namietli, že zo zápisníc o pojednávaní predprvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p. s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z
jeho činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo

a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľov, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda
právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľov a preto ich tvrdenie, že
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považujú za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo

svojom vyjadrení uviedol, že navrhovatelia sa účelovo snažia dodatočne navrhovať vykonanie ďalších
právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snažia
vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo,
pretožeúdajnýnesprávnyúradnýpostupnebolpreukázanýaneexistujestým,ženavrhovatelianevyužili
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodali žiadny návrh proti členom

predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za
hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a
ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku
2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a
aj Obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovatelia mohli

požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu
nad finančným trhom a muselo im byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a

až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna
2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola

stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska

zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnosnie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne

zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla

potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľov, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako

aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009
odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z
jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku
škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných

nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa
štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným
dlžníkomanáslednemusiabyťjednoznačneanespochybniteľnepreukázanévšetkytripredpokladytejto
zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky

navrhovateľov a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ
ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľov
voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľom vzniknúť škoda. K námietke
navrhovateľov, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal

na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom
správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len
do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné
dokladysúvneporiadku,mnohéznichchýbajúaveľkáčasťfinančnýchoperáciíúpadcubolarealizovaná
v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by

boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období
pred konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že
na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne
vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil
a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré
účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov
na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti

nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú
navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnomod01.júna2014,tútoprejednalbeznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa§214ods.2O.

s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 17. decembra 2015 podľa
§ 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli

účastníci upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdeniaopodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca navrhovateľov bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v
konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 -
21, právoplatným dňa 05. mája 2011, pričom v dôsledku žiadosti právneho predchodcu navrhovateľov 1/
a 2/ o zrušenie členského podielu podanej Družstvu dňa 08. februára 2011, došlo k zániku jeho členstva
v Družstve ku dňu 09. februára 2011 a vznikol mu nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške

6.997,06 eur.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„Obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa

ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
Obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami

investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa Obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
Obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011,
č. GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.

ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa právny predchodca navrhovateľov návrhom podaným na súd prvého stupňa
dňa 30. decembra 2011 domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 6.997,06
eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom

návrhu na začatie konania a doplnenom v podaní zo dňa 14. októbra 2014, ktorý spočíval v tom, že
Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s
ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v
máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť

Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej
banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska

pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 04.
marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia
a zapríčinila, že právny predchodca navrhovateľov nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr,
najmä po zisteniach, že Obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú muposkytovať nemohol. Právny predchodca navrhovateľov v priebehu konania zomrel a na jeho miesto
vstúpili jeho dedičia navrhovateľka 1/ a navrhovateľ 2/ (č. l. 101), ktorí listami zo dňa 20. mája 2013 (č. l.
109) a 21. júna 2013 (č. l. 110) požiadali súd prvého stupňa o pokračovanie v konaní a zároveň vyjadrili

súhlas s ich vystupovaním na strane navrhovateľov.

V posudzovanej veci sa navrhovatelia 1/ a 2/ voči štátu domáhajú náhrady škody, ktorá im mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.

č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľov na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej

zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností

toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky

príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať

v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup
odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu

investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa
dotýka navrhovateľov, predovšetkým ich individuálnych práv a povinností, tak neobstojí ich námietka

spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu
Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v

spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú
bankuSlovenskanemohlavzťahovaťpovinnosťdohliadaťnaaktuálnosťProspektuinvestíciírealizovanú
pred týmto dátumom, t. j. pred 01. januárom 2009 z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do
novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala
samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany

Národnej banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama
o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 01. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od
31. decembra 2006 do 01. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná banka
Slovenska skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľov o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľov, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovatelia vyhodnotili, ale

musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s
tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že Obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III. bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
Obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená, a právny predchodca navrhovateľov si ako člen Družstva, ktoré za týmto
účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou
predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s

cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.
marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával Obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol právny predchodca navrhovateľov v

rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za
účelomichzhodnotenia,pričomtátoformanakladaniasvlastnýmmajetkomjespôsobzhodnocovaniana
vlastnériziko,rizikovzmysleneistéhovýnosuzrealizovanéhofinančnéhoinvestovania;azodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či
sekundárnu zodpovednosť Družstva voči právnemu predchodcovi navrhovateľov, resp. navrhovateľom.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľov o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k Obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,

č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila Obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila Obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovatelia sa nemôžu v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajúhmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo

strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom
2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy,

v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska
zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom
nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila
a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska právny predchodca navrhovateľov očakával a
namietal ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo

smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri
ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu
môžuzakladaťjehozodpovednosťzanezákonnérozhodnutie,pričomprávnypredchodcanavrhovateľov
resp. navrhovatelia v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkali len nesprávny
úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná

banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho
vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia
však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s
tým, že navrhovateľmi tvrdený nesprávny úradný postup odporcu, v konaní nepreukázali s poukazom
na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, podľa názoru

navrhovateľov, bez opory v zákone, podľa ich subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne
zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č.
k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 05. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd

uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovatelia nemohli dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovatelia resp. ich právny predchodca
pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu uplatnil v konkurznom konaní, škoda im ešte nevznikla,
a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohli

navrhovatelia úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázali, že sa bezúspešne domáhali jej vydania
v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho

súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľov v podanom odvolaní, týkajúcou sa

procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom dňa 02. apríla 2015 vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom
listinných dôkazov a vyjadrení, nachádzajúcich sa v spise.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal anásledne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil navrhovateľom povinnosť zaplatiť spoločne a
nerozdielne v lehote pätnásť dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení platnom v čase podania návrhu.

Proti tomuto uzneseniu podali navrhovatelia v zákonnej lehote odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.

s. p. a navrhli napadnuté uznesenie zrušiť. V dôvodoch svojho odvolania namietli uloženie povinnosti
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie z dôvodu, že predmetom konania je ich nárok na náhradu škody
proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré sa
začalodo30.septembra2012,anaktorésaspoukazomnaustanovenie§18cavspojenísustanovením

§4ods.4Zákonaosúdnychpoplatkochvzťahujeneobmedzenévecnéoslobodenieodplateniasúdneho
poplatkuexlege,ktorésatýkavšetkýchpoložiekSadzobníkazákonaosúdnychpoplatkoch.Vdôvodoch
svojhoodvolaniapoukázalinato,žetentozávervyplývaztoho,žezoznenia§4ods.1písm.k)Zákonao
súdnych poplatkoch účinného do 01. októbra 2012 nemožno vyvodiť, že by konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom nebolo oslobodené od platenia súdnych poplatkov a poukázali na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 4Co/128/2014-310 zo dňa 29. 04. 2014.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov nie je možné priznať úspech.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie

poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba
poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestov,akjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesatýmkonanienajednomstupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,

účinného ku dňu podania návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a
za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a
poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie
a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené

(§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedokproti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona).
Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona).

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá
zákona). Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v
konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie
o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po

nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým
sa schválil zmier (§ 8 ods. l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od
poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom) s účinnosťou od 01. januára 2006 zákonom č. 621/2005
Z. z. S účinnosťou od 01. júla 2007 bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté
písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/)
z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. októbra
2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z. z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast
právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých
sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov

mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre
súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného
prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov
z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné
rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu

škody, úspešnému navrhovateľovi v rámci náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom
súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z
návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k

položke č. l sadzobníka poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej
(v dôsledku zmeny zákona č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od
01. januára 2009). Za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20 eur
(položka č. 7a sadzobníka; od 01. októbra 2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.

septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, ako správne uviedol aj navrhovateľa v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu,
koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25. novembra 2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).

V posudzovanej veci sa právny predchodca navrhovateľov žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa
30. decembra 2011 domáhal náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a dňa 29. mája 2015 jeho
právni nástupcovia podali odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 02. apríla 2015, č. k.
9C/196/2011 - 164.

Od 01. októbra 2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od
súdnych poplatkov a preto pokiaľ aj právny predchodca navrhovateľov podal návrh na začatie konania
pred dňom 01. októbra 2012, jeho časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 01. októbri 2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní.V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01. októbri 2012 a preto navrhovateľom vznikla
povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom

v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej
sadzbeakopoplatokznávrhunazačatiekonania(po01.októbri2012),pričomzairelevantnújepotrebné
považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 01. októbri

2012, sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo
vecné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľom
(navrhovateľom 1/ a 2/) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa
zo dňa 02. apríla 2015, č. k. 9C/196/2011 - 164 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti

vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný
a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto
pre splnenie poplatkovej povinnosti.

Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok

odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19. júna
2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre
ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie

práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola navrhovateľom
1/ a 2/ uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne za podané odvolanie súdny poplatok podľa §

219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.