Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. jún 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sži/22/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010200812
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1010200812.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a zo

sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu: Greenpeace Slovensko,
občianske združenie, Námestie SNP 35, Bratislava, právne zastúpený: Mgr. Kristína Babiaková,
advokátka, Radničné námestie 9, Pezinok, proti žalovanému: Úrad jadrového dozoru Slovenskej
republiky, Bajkalská 27, P.O.Box 24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 39/2010 zo dňa 01. februára 2010, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 3S/142/2010-212 zo dňa 14. mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/142/2010-212 zo dňa

14. mája 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 2 písm. a/, e/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 39/2010 zo dňa 01.02.2010.
Týmto rozhodnutím bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie

Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky č. 325/2009 zo dňa 14.12.2009. Týmto prvostupňovým
rozhodnutím správny orgán nevyhovel žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií, konkrétne o
sprístupnenie dokumentu Predbežná bezpečnostná správa JE Mochovce 3. a 4. blok (ďalej len
„Predbežná bezpečnostná správa“ alebo „požadovaný materiál“).

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s materiálnymi
podmienkami (požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí

chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť; podmienka nevyhnutnosti
prijatia obmedzenia) obmedzenia práva na informácie nijako nevysporiadal, aplikujúc najširší možný
výklad § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov(zákonoslobodeinformácií)vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákon
č. 211/2000 Z.z.“), resp. slovného spojenia „týka sa výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom
verejnej moci“ s tým, nielenže sa nevenoval prítomnosti ústavou stanoveného záujmu a nevyhnutnosti
prijatia obmedzenia v danom prípade, ale takisto ani nezdôvodnil, prečo nevyužil menej reštriktívnu

možnosť obmedzenia sprístupnenia informácie. Napadnuté administratívne rozhodnutia tak krajský
súd považoval za vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia a zároveň nepreskúmateľné
pre nedostatok dôkazov. Následné tvrdenia žalovaného v súvislosti s aplikáciou Medzinárodného
dohovoru o potláčaní činov jadrového terorizmu a Dohovoru o fyzickej ochrane jadrových materiálova iné súd prvého stupňa nemohol brať do úvahy, keďže napadnuté administratívne rozhodnutia
takúto argumentáciu neobsahovali. Povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní bude opätovne
posúdiť žalobcovu žiadosť o sprístupnenie informácie, rozhodnúť a svoje rozhodnutia riadne odôvodniť.

Žalovaný v ďalšom konaní podá ústavný a eurokonformný výklad ustanovení zákona č. 211/2000
Z.z., pričom bude aplikovať aj ustanovenia Aarhuského dohovoru, predovšetkým nezamietne žiadosť o
informáciu z dôvodu, ktorý by prekračoval medze čl. 4 ods. 4 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
(Aarhuský dohovor, Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z.z.), ďalej len „Aarhuský dohovor“. Rovnako

bude povinnosťou správneho orgánu v prípade, že rozhodne o nesprístupnení časti informácie, oddeliť
túto časť od iných jej častí a tieto žalobcovi sprístupniť, čo vyplýva jednak z ustanovenia čl. 4 ods. 6
Aarhuského dohovoru, resp. čl. 4 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES ako aj z
ústavného princípu neobmedzovania práva nad nevyhnutnú mieru.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil a žalobu zamietol, prípadne aby napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že
v rozsudku zo dňa 25.10.2011 sa ten istý senát stotožnil s právnym názorom žalovaného v tom, že

žalovaný mal Predbežnú bezpečnostnú správu z dôvodu podľa § 4 ods. 2 písm. f/ bod 2 zákona č.
541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 541/2004 Z.z.“), čo spadá pod štátny dozor,
ktorý žalovaný vykonáva a v danom prípade nie je možné aplikovať na poskytnutie informácie čl. 2 bod
3 a čl. 6 bod 6 Aarhuského dohovoru. Pričom v napadnutom rozsudku zo dňa 14.05.2013 ten istý senát

vyjadril, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.
Podľa názoru žalovaného neboli doručené žiadne také nové argumenty a dôkazy, ktoré by vytvárali
priestor na úplne protichodné rozhodnutie súdu v porovnaní s rokom 2011.

Žalovaný ďalej uviedol, že Predbežná bezpečnostná správa je dokument, ktorý sám osebe nie je

predmetomčinnostižalovaného.Žalovanýnikdyneobmedzovalprístupkdokumentom,ktorépreukazujú
jeho vlastnú činnosť.

V súvislosti s čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) žalovaný uviedol, že má ísť o
informáciu o stave, ktorý je a nie o takom, ktorý by čisto teoreticky mohol nastať, lebo o budúcom

stave nie je možné podať informáciu, nakoľko takáto informácia nie je v danom čase nikomu zrejmá.
Predbežná bezpečnostná správa nemôže byť informáciou o životnom prostredí tak, ako to tvrdí
žalobca.Žalovanýnevykonávadozornadenergetickýmpriemyslom,alevzmyslevšeobecnezáväzného
právneho predpisu vykonáva dozor nad jadrovou bezpečnosťou jadrových zariadení.

Pokiaľ žalobca odvodzuje svoje práva z Aarhuského dohovoru, žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že
táto medzinárodná zmluva nie je spôsobilá mať v slovenskom právnom poriadku priame účinky, a to
ani ako prameň práva Európskej únie, ani ako prameň medzinárodného práva verejného. V zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že ustanovenie zmluvy, ktorú Rada v mene
Európskeho spoločenstva uzatvorila, má úplný (horizontálny i vertikálny) priamy účinok iba ak vzhľadom

naznenie,predmetapovahuzmluvyobsahujejasnéapresnéprávoalebopovinnosťajenepodmienená,
t.j. nevyžaduje si prijatie ďalšieho aktu na jeho vykonanie. Aarhuský dohovor nemá priamy účinok ani ako
prameň medzinárodného práva verejného. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky sp. zn. 9Ao/1/2008 zo dňa 18.09.2008, z ktorého vyplýva, že z
Aarhuského dohovoru nemožno vyvodiť práva a povinnosti vnútroštátnych subjektov, bez toho aby boli

potrebné iné vnútroštátne opatrenia. Tento dohovor tak nepredstavuje priamo použiteľnú medzinárodnú
zmluvu. K rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd Českej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 2660/08
zo dňa 02.09.2010.

Podľa platného právneho stavu v čase správneho konania o nesprístupnení požadovaného materiálu

§ 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. ustanovoval, že povinná osoba obmedzí sprístupnenie
informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom
verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly,
dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. V poznámke pod čiarou jeexplicitne uvedený zákon č. 541/2004 Z.z. Podľa nového právneho stavu, ktorý nadobudol účinnosť
01.11.2011 - novela zákona č. 541/2004 Z.z. - § 3 ods. 14 obsahuje definíciu citlivej informácie a zákaz
jej zverejňovania podľa zákona č. 211/2000 Z.z. V tejto súvislosti poukázal aj na § 3 ods. 15 zákona č.

541/2004 Z.z. a § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z.

V súvislosti s nemožnosťou zaoberať sa tvrdeniami žalovaného ohľadom aplikácie Medzinárodného
dohovoru o potláčaní činov jadrového terorizmu a Dohovoru o fyzickej ochrane jadrových materiálov,
keďže neboli súčasťou napadnutých administratívnych rozhodnutí žalovaný uviedol, že nič dodatočne

nepredkladal, keďže medzinárodné dohovory a rozsudky súdov sú všeobecne známe a ide o objektívne
skutočnosti, ktoré existovali tak v čase vydania rozhodnutí o nesprístupnení požadovaného materiálu,
ako aj v čase súdneho pojednávania. Odkazom na medzinárodné dohovory a rozhodnutia súdov
nedopĺňal svoje vydané rozhodnutie, ale len objektívne známe skutočnosti použil na podporu svojej
argumentácie v súdnom spore. Žalovaný ďalej uviedol, že z odôvodnenia rozsudku mu nie je zrejmý
ďalší postup ohľadom aplikácie Aarhuského dohovoru a Smernice Európskeho parlamentu a Rady č.

2003/4/ES.
Záverom žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru je rozsudok súdu prvého stupňa nedostatočne
odôvodnený, nedostatočne sa vysporiadal s argumentáciu žalovaného, že Predbežná bezpečnostná
správa Mochoviec 3, 4 je informáciou o životnom prostredí a konkrétne o emisiách. Predbežná
bezpečnostná správa podľa § 8 vyhlášky Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky č. 58/2006 Z.z.

ktorou sa ustanovujú podrobnosti o rozsahu, obsahu a spôsobe vyhotovovania dokumentácie jadrových
zariadení potrebnej k jednotlivým rozhodnutiam obsahuje nasledovné:
a) analytické a experimentálne dôkazy, že požiadavky na jadrovú bezpečnosť určené zadávacou
bezpečnostnou správou boli v projektovej dokumentácii dodržané,
b) požiadavky na kvalitu projektovaného jadrového zariadenia obsahujúce návrh kvantifikácie

parametrov jadrovej bezpečnosti, spoľahlivosti a životnosti,
c) predbežný program kontroly vybraných zariadení,
d) upresnenie informácií uvedených v zadávacej bezpečnostnej správe a odôvodnenie odchýlok od
pôvodného návrhu jadrového zariadenia,
e) pri jadrovom zariadení s jadrovým reaktorom návrh metodiky pravdepodobnostného hodnotenia

bezpečnosti a jeho odôvodnenie vrátane predbežných výsledkov hodnotenia,
f) celkové predbežné vyhodnotenie bezpečnosti projektu jadrového zariadenia overené nezávislou
organizáciou.

Podľa názoru žalovaného sa súd prvého stupňa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že Predbežná

bezpečnostná správa, ktorú požadoval žalobca nie je informáciou o životnom prostredí, a teda nie je
možné aplikovať Aarhuský dohovor. Žalovaný nevidí príčinnú súvislosť medzi informáciou o životnom
prostredí a Predbežnou bezpečnostnou správou a ani súd prvého stupňa sa s touto argumentáciou
nevysporiadal. Žalobca má podľa Aarhuského dohovoru právo len na informácie o životnom prostredí.
Predbežná bezpečnostná správa bola súčasťou licenčného procesu pri pokračovaní výstavby JE

Mochovce 3. a 4. blok. Avšak v oblasti sprístupňovania konkrétnej licenčnej dokumentácie k jadrovým
zariadeniam takýto právny predpis Európskej únie neexistuje a rovnako neexistuje žiadny právne
záväzný predpis Európskej únie v oblasti harmonizovaného a už vôbec nie unifikovaného licenčného
(povoľovacieho) procesu k jadrovým zariadeniam. Neexistuje žiaden právne záväzný dokument
Európskej únie, ktorý by záväzným spôsobom upravoval spôsob, lehoty, formu, obsah a požadovanú

dokumentáciu a výsledok povoľovaného procesu k jadrovým zariadeniam. Takisto je čisto vnútroštátnou
úpravou, že takýto dokument vyžaduje Úrad jadrového dozoru SR, ale nie je možné ho subsumovať pod
dohovor medzinárodného práva verejného.

Žalovaný považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nevykonateľný, nakoľko na nové konanie ho vracia

žalovanému v júni 2013 za nasledovného právneho stavu:
a) § 3 ods. 14 a 15 zákona č. 541/2004 Z.z.
b) § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z.
c) § 2 písm. a/ a § 12 ods. 3 zákona č. 45/2011 Z.z. o kritickej infraštruktúre
d) čl. 7 ods. 1 písm. a/ Medzinárodného dohovoru o potláčaní činov jadrového terorizmu

e) čl. 2 a čl. 2a Dohovoru o fyzickej ochrane jadrových materiálov v znení dodatku.
Ani v novom konaní nemôže byť dosiahnutý iný stav, aký bol dosiahnutý v pôvodnom konaní.III.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdil. V dôvodoch uviedol, že z predpisov Európskej únie možno jednoznačne vyčítať, čo
možno zahrnúť pod pojem informácie o životnom prostredí. Poukázal na čl. 2 bod 3 Aarhuského
dohovoru, pričom jeho znenie bolo prebrané aj do § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 205/2004 Z.z. o

zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 205/2004 Z.z.“). Z toho dôvodu pri definícii
„informácie o životnom prostredí“, ktorá je v tomto konaní kľúčová, nie je už potrebné aplikovať Aarhuský
dohovor. Existencia jeho priameho či nepriameho účinku teda nemusí byť predmetom tohto konania.
Ďalej poukázal na ods. 10 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES o prístupe
verejnosti k informáciám o životnom prostredí (ďalej len „Smernica 2003/4/ES“), ako aj na čl. 2 ods.

1 písm. c/, f/ predmetnej smernice. Požadovaný materiál tak jasne obsahuje informácie definované
Aarhuským dohovorom, Smernicou 2003/4/ES a zákonom č. 205/2004 Z.z. Časť požadovaného
materiálu má obsahovať informácie o emisiách, ktoré jadrová elektráreň produkuje, ďalšia časť by mala
popisovať aké rádiologické emisie budú vznikať pri nakladaní s odpadmi. Požadovaný materiál je tak
informáciou o životnom prostredí a tiež podľa názoru žalobcu bolo preukázané, že Aarhuský dohovor

sa vzťahuje aj na konania podľa zákona č. 541/2004 Z.z. Žalobca tiež uviedol, že ani Aarhuský dohovor
ani predmetná smernica nezakladajú prístup verejnosti ku všetkým informáciám neobmedzene. V tejto
súvislosti poukázal na čl. 4 ods. 4, 6 Aarhuského dohovoru a čl. 4 ods. 2 Smernice 2003/4/ES. Uvedené
právne predpisy zakotvujú princíp, že možno utajiť iba konkrétne informácie, ktorých zverejnenie by
naozaj mohlo ohroziť stanovené záujmy, ale zostávajúce informácie sa verejnosti musia poskytnúť

(rozsudky Súdneho dvora Európskej únie Hautala v. Council T-14/98 [1999] ECR II-2489; JT Corporation
v. Commission T-123/99 [2000] ECR II-3269). Smernica 2003/4/ES v čl. 4 ods. 2 výslovne stanovuje,
že členské štáty Európskej únie nesmú umožniť zamietnutie žiadosti, keď sa žiadosť týka informácií o
emisiách do životného prostredia.

Pre priamy účinok smerníc tiež platí, že ak nie je nejaká jej časť transponovaná do právneho
poriadku členského štátu, táto časť má priamy účinok, ak obsahuje jasné a presné právo alebo
povinnosť a ustanovenie je nepodmienené, t.j. jeho vykonanie alebo vyvolanie právnych účinkov si
nevyžadujú prijatie ďalšieho aktu. Ustanovenie čl. 4 ods. 2 Smernice 2003/4/ES má takúto povahu,
teda priamy účinok. Ide o ustanovenie, ktoré nebolo do slovenského právneho poriadku transponované,

pričom zároveň jasne stanovuje, v akých prípadoch nie je možné zamietnuť sprístupnenie informácie
o životnom prostredí - ak sa týka emisií. Na posudzovanie sprístupnenia alebo nesprístupnenia
požadovaného materiálu sa mala teda aplikovať Smernica 2003/4/ES prednostne pred vnútroštátnym
právom Slovenskej republiky. Zároveň tým, že žalovaný sa rozhodol pre paušálne utajenie celej
požadovanej bezpečnostnej správy, potvrdil aj nesprístupnenie informácií, ktoré sa týkajú emisií. Z

požadovaného materiálu mali byť vyňaté a nesprístupnené iba tie časti dokumentu, ktoré spĺňajú
podmienky obmedzenia sprístupnenia.

Na záver žalobca uviedol, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec, keď odmietol sprístupniť
požadovanú informáciu z dôvodu aplikácie § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. Správny orgán

ako orgán verejnej moci je tiež povinný vykladať právne normy v prospech základných práv a slobôd. Z
ústavne súladného výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. vyplýva, že by bolo
v rozpore s ústavou pod pojem „výkon dozoru“ subsumovať aj informácie, ktoré sú alebo boli predmetom
dozoru a z toho dôvodu mala byť požadovaná bezpečnostná správa žalobcovi sprístupnená.

IV.

Dňa 18.12.2014 bolo zo strany žalovaného najvyššiemu súdu doručené rozhodnutie č. 291/2014 a návrh
na zastavenie konania. Uviedol, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/142/2010-212 zo
dňa 14.05.2012 bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. 39/2010 zo dňa 01.02.2010, ktorým žalovaný

zamietol rozklad podaný žalobcom voči rozhodnutiu žalovaného č. 325/2009 zo dňa 14.12.2009. Voči
tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal. Predmetom samotného sporu medzi žalovaným a žalobcom
bolo nesprístupnenie požadovaného materiálu. V súvislosti s realizáciou stavby JE Mochovce 3. a
4. blok boli žalovaný a žalobca účastníkmi aj ďalších sporov. Jedným z nich bolo konanie vo vecirozhodnutia žalovaného č. 246/2008 o povolení zmeny stavby pred dokončením, kde sa žalobca
domáhal účastníctva v konaní. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5Sžp/21/2012 zo dňa 27.06.2013
uložil žalovanému povinnosť vec opätovne prejednať a rozhodnúť o nej za účasti žalobcu, zaoberať

sa všetkými námietkami účastníkov správneho konania a rozhodnúť tak, aby konanie a rozhodnutie
zodpovedalo ustanoveniam § 3, § 4 a § 47 Správneho poriadku a podrobne zdôvodniť stanovisko k
vzneseným námietkam. Žalovaný preto znovuotvoril rozkladové konanie, v rámci ktorého plnil povinnosti
uložené v rozsudku.

V tomto rozkladovom konaní bola žalobcovi ako účastníkovi konania sprístupnená v dňoch 15.10.2013
- 30.11.2013 k nahliadnutiu aj tzv. „licenčná dokumentácia“, ktorej súčasťou bola i „Predbežná
bezpečnostná správa JE Mochovce 3. a 4. blok“. Žalovaný pritom sprístupnenie dokumentácie
realizoval v rozsahu vymedzenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/124/2010-212.
Táto dokumentácia bola sprístupnená v takej podobe, aby nedošlo k ohrozeniu bezpečnosti verejnosti
alebo ekologickej či ekonomickej škode a v zmysle § 3 ods. 14 zákona č. 541/2004 Z.z. žalovaný

zneprístupnil informácie označené ako citlivé. Napriek tomu, že žalobca mohol do požadovanej
dokumentácie nahliadnuť, vyhotoviť si kópie, či odpisy, túto možnosť nevyužil v takom rozsahu, v akom
sa takéhoto sprístupnenia dožadoval v súdnom konaní. Žalovaný následne v konaní o zmene stavby
preddokončenímvydalrozhodnutieč.291/2014,ktorýmzamietolrozkladpodanýžalobcom.Protitomuto
rozhodnutiu mal žalovaný možnosť v zákonnej lehote podať žalobu, čo však nevyužil.

Žalovaný má za to, že žalobcovi umožnil prístup k požadovanej dokumentácii v rozsahu určenom
Krajským súdom v Bratislave a tým splnil požiadavku žalobcu, ktorá je predmetom konania. Keďže
žalobca túto možnosť nevyužil a rozhodnutie č. 291/2014, ktoré žalovaný vydal nenapadol, je jeho
konanie v rozpore s právnym záujmom prezentovaným v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd SR v zmysle § 104 O.s.p. zastavil konanie vedené pod
sp. zn. 3Sži/22/2014.

V.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.)preskúmalnapadnutýrozsudokkrajskéhosúdu,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovrozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej
5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk , rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Predmetom odvolacieho konania v prejednávanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu o nevyhovení žiadosti žalobcu o poskytnutie požadovaných informácií, konkrétne o

sprístupnenie dokumentu „Predbežná bezpečnostná správa 3. a 4. bloku JE Mochovce“.

Z obsahu administratívneho spisu senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistil, že dňa
03.12.2009 požiadal žalobca o poskytnutie informácií. Požiadal o sprístupnenie dokumentu „Predbežná
bezpečnostná správa JE Mochovce 3. a 4. blok“. Uviedol, že investor sa na ňu v procese posudzovania

vplyvov činnosti na životné prostredie odvolával, ako na zdroj informácií, ktoré nemusí znova
zverejňovať.

Úrad jadrového dozoru SR prvostupňovým rozhodnutím č. 325/2009 zo dňa 14.12.2009 nevyhovel
žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií z dôvodu, že požadovaný dokument spĺňa kritériá

nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. Druhostupňovým
rozhodnutím Úradu jadrového dozoru SR č. 39/2010 zo dňa 01.02.2010 bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie a zamietnutý rozklad žalobcu. V odôvodnení uviedol, že posudzovanie, hodnotenie,
schvaľovanie, vydávanie súhlasu a iné aktivity Úradu jadrového dozoru SR vo vzťahu k dokumentácii
predloženej žiadateľom o konkrétny druh rozhodnutia Úradu jadrového dozoru SR je nesporne výkonom

štátneho dozoru podľa § 31 ods. 16 zákona č. 541/2004 Z.z., nakoľko uvedené ustanovenie definuje,
že „inšpekčná činnosť vykonávaná spôsobom a za podmienok uvedených v odsekoch 1 až 15 a
uplatňovanie právomocí úradu uvedených v § 4 ods. 1 písm. a/ až e/, j/, k/ a ods. 2 a 3 je výkonom
štátneho dozoru“. Dokumentácia predložená Slovenskými elektrárňami, a.s. do konania o vydaniesúhlasu s realizáciou zmien v predbežnej bezpečnostnej správe 3. a 4. blok Elektrárne Mochovce, je
informácia týkajúca sa výkonu dozoru orgánom verejnej moci, a teda v plnom rozsahu spĺňa kritériá
nesprístupnenia informácie podľa § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z.

Podľa § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie
alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci
podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu
alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.

Podľa § 31 ods. 16 zákona č. 541/2004 Z.z. inšpekčná činnosť vykonávaná spôsobom a za podmienok
uvedených v odsekoch 1 až 15 a uplatňovanie právomocí úradu uvedených v § 4 ods. 1 písm. a/ až e/,
j/, k/ a ods. 2 a 3 je výkonom štátneho dozoru.

Podľa § 1 zákona č. 205/2004 Z.z. tento zákon upravuje podmienky a postup pri zhromažďovaní,

uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí orgánmi verejnej správy a inými právnickými
osobami a fyzickými osobami určenými týmto zákonom.

Podľa§2ods.1písm.a/zákonač.205/2004Z.z.naúčelytohtozákonainformáciouoživotnomprostredí
je akákoľvek informácia v písomnej, obrazovej, zvukovej, elektronickej alebo inej materiálnej forme

1. o stave všetkých zložiek životného prostredia, ako sú ovzdušie, voda, pôda, horninové prostredie,
významné biotopy prírodného prostredia, ako sú mokrade, morské pobrežné biotopy a ďalšie biotopy
voľne žijúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov, ako aj informácie o stave štruktúry krajiny, biologickej
diverzity a o geneticky modifikovaných organizmoch,
2. o faktoroch, ako sú látky, energia, hluk, vibrácie, žiarenie, odpady vrátane rádioaktívnych odpadov,

emisie a iné uvoľňovanie znečisťujúcich látok do životného prostredia, ktoré znečisťujú, ovplyvňujú alebo
by mohli ovplyvniť zložky životného prostredia uvedené v prvom bode,
3. o činnostiach a opatreniach vrátane administratívnych opatrení, predpisoch, politikách, plánoch,
programoch a dohodách vo veciach životného prostredia, ktoré ovplyvňujú alebo môžu ovplyvniť zložky
alebo faktory uvedené v prvom a druhom bode, ako aj o činnostiach a opatreniach na ochranu týchto

zložiek,
4. o správach o aplikácii a plnení podmienok všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku
starostlivosti o životné prostredie,
5. o analýzach nákladov a prínosov a o ďalších analýzach a podkladoch ekonomického charakteru
používaných v rámci opatrení a činností uvedených v treťom bode alebo

6. o stave zdravia a bezpečnosti osôb vrátane prípadnej kontaminácie potravinového reťazca, o
fyzikálnych, chemických a biologických faktoroch životného prostredia vo vzťahu k zdraviu ľudí, o
kultúrnych lokalitách a sídelných štruktúrach, ak sú alebo môžu byť dotknuté v dôsledku stavu zložiek
životného prostredia uvedených v prvom bode alebo cez tieto zložky z hociktorého z dôvodov uvedených
v druhom a treťom bode.

Podľa čl. 2 Smernice 2003/4/ES na účely tejto smernice:
1. „Informácie o životnom prostredí“ sú akékoľvek informácie v písomnej, vizuálnej, zvukovej,
elektronickej alebo ľubovoľnej inej forme o:
a) stave prvkov životného prostredia, ako sú vzduch a atmosféra, voda, pôda, zem, krajina a prírodné

prostredie vrátane mokradí, pobreží a morských oblastí, biologická diverzita a jej zložky vrátane
geneticky modifikovaných organizmov, a o interakcii medzi týmito prvkami;
b) faktoroch, ako sú látky, energia, hluk, žiarenie alebo odpad vrátane rádioaktívneho odpadu, emisie,
vypúšťanie alebo iné uvoľňovanie do životného prostredia, ktoré ovplyvňuje alebo môže ovplyvniť prvky
životného prostredia uvedené v písmene a);

c) opatreniach (vrátane administratívnych), ako sú politiky, legislatíva, plány, programy, environmentálne
dohody a činnosti, ktoré ovplyvňujú alebo môžu ovplyvniť prvky a faktory uvedené v písmenách a) a b),
ako aj opatrenia alebo činnosti určené na ochranu týchto prvkov;
d) správach o implementácii environmentálnej legislatívy;
e) nákladových a iných hospodárskych analýzach a predpokladoch využívaných v rámci opatrení a

činností uvedených v písmene c) a
f) stave zdravia a bezpečnosti ľudí, vrátane prípadnej kontaminácie potravinového reťazca, o
podmienkach ľudského života, kultúrnych lokalít a stavbách, pokiaľ majú alebo môžu byť dotknutéprvkami životného prostredia uvedenými v písmene a) alebo prostredníctvom týchto prvkov niektoré z
faktorov alebo opatrení uvedených písmenách b) a c).

Podľa čl. 4 ods. 1 Smernica 2003/4/ES členské štáty môžu ustanoviť, aby žiadosť o informácie o
životnom prostredí bola zamietnutá, ak:
a) verejný orgán, ktorému je žiadosť adresovaná, požadované informácie nemá alebo nie sú preň
uchovávané. V takom prípade, keď tento verejný orgán vie, že tieto informácie má alebo sú uchovávané
pre iný verejný orgán, čo najrýchlejšie postúpi žiadosť tomuto inému orgánu a informuje o tom žiadateľa

alebo informuje žiadateľa o verejnom orgáne, ktorému, podľa jeho názoru, možno podať žiadosť o
požadované informácie;
b) žiadosť je zjavne nerozumná;
c) žiadosť je formulovaná príliš všeobecne, s prihliadnutím na článok 3 ods. 3;
d) žiadosť sa týka práve dokončovaných materiálov alebo nedokončených dokumentov alebo údajov;
e)žiadosťsatýkainternejkorešpondencie,sprihliadnutímnaverejnýzáujem,ktorémuuverejnenieslúži.

Ak sa žiadosť zamietne, pretože sa týka práve dokončovaného materiálu, verejný orgán uvedie orgán,
ktorý materiál pripravuje, a uvedie predpokladaný čas potrebný na jeho dokončenie.

Podľa čl. 4 ods. 2 Smernice 2003/4/ES členské štáty môžu ustanoviť, že žiadosť o prístup k informáciám
o životnom prostredí sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť:

a) dôvernosť konania verejných orgánov, keď túto dôvernosť ustanovuje zákon;
b) medzinárodné vzťahy, verejnú bezpečnosť alebo národnú obranu;
c) prebiehajúce súdne procesy, možnosť každej osoby na spravodlivý súd alebo možnosť verejného
orgánu viesť vyšetrovanie trestno-právnej alebo disciplinárnej povahy;

d) dôvernosť obchodných alebo priemyselných informácií, keď takúto dôvernosť ustanovuje národné
právo alebo právo spoločenstva na ochranu oprávneného hospodárskeho záujmu vrátane verejného
záujmu na zachovaní utajenia štatistických údajov a daňového tajomstva;
e) práva duševného vlastníctva;
f) dôvernosť osobných údajov alebo spisov vzťahujúcich sa na fyzickú osobu, keď táto osoba nesúhlasila

so sprístupnením týchto informácií pre verejnosť a keď je takáto dôvernosť ustanovená národným
právom alebo právom spoločenstva;
g) záujmy alebo ochranu ktorejkoľvek osoby, ktorá požadované informácie poskytla dobrovoľne bez
toho, aby bola na to zo zákona povinná alebo jej bolo možné na základe zákona túto povinnosť uložiť,
ak táto osoba s uverejnením príslušných informácií nesúhlasila;

h) ochranu životného prostredia, ktorej sa informácie o životnom prostredí týkajú, napríklad miesta
výskytu vzácnych druhov.

Dôvody zamietnutia uvedené v odsekoch 1 a 2 sa vykladajú reštriktívnym spôsobom, pričom v každom
jednotlivom prípade sa musí zohľadňovať verejný záujem na sprístupnení. V každom jednotlivom

prípade sa zvažuje verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, oproti záujmu, ktorému slúži zamietnutie.
Členské štáty, v zmysle odseku 2 písm. a), d), f), g) a h), nesmú umožniť zamietnutie žiadosti, keď sa
žiadosť týka informácií o emisiách do životného prostredia.

Podľa čl. 4 ods. 4 Smernice 2003/4/ES, keď žiadateľ požiadal o sprístupnenie informácií o životnom

prostredí, ktoré majú verejné orgány alebo ktoré sú pre ne uchovávané, sprístupnia sa informácie
čiastočne, ak je možné akékoľvek informácie patriace do rozsahu odseku 1 písm. d) a e) alebo odseku
2 oddeliť od zvyšku požadovaných informácií.
Podľa čl. 2 ods. 3 Aarhuského dohovoru „informácia o životnom prostredí“ znamená akúkoľvek
informáciu v písomnej, obrazovej, zvukovej, elektronickej alebo inej materiálnej forme

a) o stave zložiek životného prostredia, ako sú ovzdušie a atmosféra, voda, pôda, krajina, krajinné a
prírodné prostredie, biologická rôznorodosť a jej zložky vrátane geneticky modifikovaných organizmov
a vzájomných vzťahov týchto zložiek;
b) o činiteľoch, ako sú látky, energia, hluk a žiarenie, a činnostiach a opatreniach vrátane
administratívnych opatrení, dohôd v oblasti životného prostredia, politík, právnych predpisov, plánov a

programov, ktoré ovplyvňujú alebo by mohli ovplyvniť zložky životného prostredia v rozsahu písmena a)
a analýzy prínosov a nákladov a iných ekonomických analýz a odhadov používaných v rozhodovacom
procese o životnom prostredí;c) o stave zdravia a bezpečnosti obyvateľstva, podmienkach života obyvateľstva, kultúrnych pamiatkach
a sídelných štruktúrach v rozsahu, v akom sú alebo môžu byť ovplyvnené stavom zložiek životného
prostredia alebo prostredníctvom týchto zložiek činiteľmi, činnosťami alebo opatreniami uvedenými v

písmene b);

Podľa čl. 4 ods. 3 Aarhuského dohovoru žiadosť o informáciu o životnom prostredí môže byť zamietnutá,
ak
a) orgán verejnej moci, ktorému je žiadosť adresovaná, nemá požadovanú informáciu o životnom

prostredí;
b) žiadosť je zjavne nezmyselná alebo je vyjadrená príliš všeobecne alebo
c) žiadosť sa týka nedokončeného materiálu alebo sa týka vnútornej korešpondencie orgánov verejnej
moci,akjetakátovýnimkaustanovenávnútroštátnymprávomaleboobvyklýmpostupom,berúcdoúvahy
verejný záujem, ktorému zverejnenie slúži.

Podľa čl. 4 ods. 4 Aarhuského dohovoru žiadosť o informáciu o životnom prostredí môže byť zamietnutá,
ak by jej zverejnenie nepriaznivo ovplyvnilo
a) dôvernosť v konaní orgánu verejnej moci, ak je táto dôvernosť upravená vnútroštátnym právom;
b) medzinárodné vzťahy, obranu štátu alebo bezpečnosť verejnosti;
c) priebeh súdneho konania, právo každého na spravodlivé súdne konanie alebo možnosť orgánu

verejnej moci viesť vyšetrovanie trestnoprávnej alebo disciplinárnej povahy;
d) dôvernosť obchodnej a priemyselnej informácie, ak je takáto dôvernosť chránená právom, s cieľom
chrániť oprávnený ekonomický záujem. Z tohto hľadiska musia byť informácie o emisiách, ktoré sú
dôležité z hľadiska ochrany životného prostredia, sprístupnené;
e) práva duševného vlastníctva;

f) dôvernosť osobných údajov a/alebo spisov týkajúcich sa fyzickej osoby, ak táto osoba nesúhlasila so
sprístupnením tejto informácie pre verejnosť, ak takúto ochranu umožňuje vnútroštátne právo;
g) záujmy tretej strany, ktorá poskytla žiadanú informáciu bez toho, aby to bola alebo mohla byť jej
zákonom ustanovená povinnosť a ak táto strana nesúhlasila so sprístupnením materiálu, alebo
h) životné prostredie, na ktoré sa informácia vzťahuje, ako napríklad miesta rozmnožovania vzácnych

druhov.

Spomenuté dôvody na zamietnutie budú vykladané reštriktívne, berúc do úvahy záujem verejnosti,
ktorému zverejnenie slúži, a berúc do úvahy, či požadované informácie súvisia s emisiami do životného
prostredia.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu
v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím
na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

Najvyšší súd SR poukazuje na to, že v posudzovanej veci nemožno vylúčiť aplikačnú prednosť

ustanovení Aarhuského dohovoru na posudzovaný prípad, keďže Slovenská republika túto prednosť
uznala (Aarhuský dohovor bol publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 43/2006, pričom Národná rada
Slovenskej republiky ho v doložke prednosti označila za medzinárodnú zmluvu, ktorá má v zmysle čl.
7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi). Aarhuský dohovor zakotvuje v čl. 4 ods. 3 a 4 možnosti
zamietnutia prístupu k informáciám, kde po zhodnotení jednotlivých bodov požadovanú informáciu

nemožno subsumovať pod žiadnu z uvedených. V závere čl. 4 Aarhuského dohovoru je uvedené, že
dôvody pre zamietnutie majú byť vykladané reštriktívne, berúc do úvahy záujem verejnosti, ktorému
zverejnenie slúži a berúc do úvahy, či požadované informácie súvisia s emisiami do životného prostredia.
V zmysle čl. 2 ods. 3 Aarhuského dohovoru obsahom informácie (sprístupnenia dokumentu Predbežnejbezpečnostnej správy) je práve informácia, ktorá sa týka vplyvu činnosti JE Mochovce na jednotlivé
zložky životného prostredia, teda vodu, pôdu, krajinu, krajinné prostredie, energie, emisie, pričom podľa
čl. 4 ods. 4 písm. d/ druhá veta Aarhuského dohovoru musia byť informácie o emisiách, ktoré sú

dôležité z hľadiska ochrany životného prostredia sprístupnené. Tým, že žalovaný zamietol poskytnutie
celej požadovanej informácie, potvrdil aj nesprístupnenie informácií, ktoré súvisia s emisiami. Žalovaný
v napadnutých správnych rozhodnutiach neuviedol z akého dôvodu nebola požadovaná informácia
poskytnutá ako celok, ani možnosť jej čiastočného sprístupnenia, s ktorým počíta aj Aarhuský dohovor v
čl.5.Jetuzakotvenýprincípmožnostiutajeniatýchkonkrétnychinformácií,ktorýchzverejneniebymohlo

naozaj ohroziť stanovené záujmy, no zostávajúce informácie sa majú zverejniť. Z analýzy Aarhuského
dohovoru nevyplýva žiadny dôvod na odmietnutie jednak aplikácie samotného Aarhuského dohovoru
a jednak sprístupnenia informácie o životnom prostredí vzťahujúcej sa k Predbežnej bezpečnostnej
správe.

Aarhuský dohovor možno aplikovať aj na zákon č. 541/2004 Z.z., keďže samotná definícia pojmu

„informácia o životnom prostredí“ bola prebratá z Aarhuského dohovoru a Smernice 2003/4/ES do
slovenského právneho poriadku, a preto nie je potrebné skúmať priamy alebo nepriamy účinok
Aarhuského dohovoru na tento zákon.

Odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vec

Guerra a ostatní v. Taliansku zo dňa 19.02.1998, z ktorého záverov vyplýva, že v danom prípade
si verejné orgány nesplnili svoju povinnosť zabezpečiť právo sťažovateľov na rešpektovanie ich
súkromného a rodinného života, pretože sťažovateľom neboli poskytnuté nevyhnutné informácie zo
strany verejných orgánov, ktoré by im umožnili odhadnúť riziká, ktoré môžu hroziť im a ich rodinám, ak
by naďalej žili v oblasti, ktorá sa nachádza v blízkosti chemickej továrne.

Rovnaký záver zaujal ESĽP aj v rozhodnutí Roche v. Spojené kráľovstvo zo dňa 19.10.2005, keď
konštatoval, že štát má pozitívny záväzok poskytnúť efektívne a dostupné konanie, ktoré by umožňovalo
prístup k všetkým relevantným a primeraným informáciám, aby osoba mohla posúdiť akékoľvek riziko,
ktorémujevystavenávsúvislostisvýkonomurčitejčinnostitretejosoby.Žalobcavtejtosúvislostiuviedol,

že ním požadované informácie obsahujú dôležité fakty týkajúce sa bezpečnosti a ochrany verejnosti,
ktoré môžu verejnosti pomôcť lepšie sa rozhodnúť, nakoľko pre ich súkromný život výstavba a prevádzka
jadrového zariadenia predstavuje ohrozenie. Požadovaný materiál obsahuje aj informácie o tom, aký
môže mať dopad prevádzkovanie tohto typu jadrového zariadenia na ich zdravie a kvalitu života a
pomôže im rozhodnúť sa, či zotrvať v mieste svojho doterajšieho bydliska.

Možno poukázať aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko zo
dňa 19.04.2009, v ktorom konštatoval, že verejnosť má právo dostať informácie, ktoré sa týkajú
verejného záujmu. ESĽP uviedol, že mimovládna organizácia, ktorá iniciuje verejnú diskusiu o určitom
probléme verejného záujmu má právo na prístup k všetkým relevantným informáciám, ktoré sa týkajú

danej veci. Orgány verejnej moci nemajú svojím konaním vytvárať administratívne prekážky prístupu k
informáciám verejného záujmu a tým neprimerane zasahovať do práva oprávnenej osoby chráneného
čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nakoľko v preskúmavanom prípade ide o výstavbu a prevádzku jadrového zariadenia, ktoré predstavuje

potenciálne ohrozenie zdravia a kvality života ľudí, ktorých obydlia sa nachádzajú v blízkosti miesta, kde
bymaloprísťkjehovybudovaniu,apretoobyvateľombymalibyťzostranyverejnýchorgánovposkytnuté
informácie o možných rizikách, ktoré by pre ne mohla výstavba jadrového zariadenia znamenať, aby
sa mohli rozhodnúť, či zotrvajú v mieste svojho doterajšieho bydliska alebo nie. Táto skutočnosť sa
preto týka aj žalobcu (Greenpeace Slovensko) ako nezávislej medzinárodnej organizácie, ktorej cieľom

je upozorňovať na problémy životného prostredia a hľadať riešenia na propagovanie otvorenej diskusie
o voľbách spoločnosti o životnom prostredí.

Dôvody zamietnutia infožiadosti uvedené v čl. 4 ods. 1, 2 Smernice 2003/4/ES sa majú vykladať
reštriktívnym spôsobom. V každom jednotlivom prípade sa musí zohľadňovať verejný záujem na

sprístupnení, to znamená, že sa zvažuje verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie informácií oproti
záujmu, ktorému slúži ich zamietnutie, a preto členské štáty v zmysle čl. 4 ods. 2 Smernice 2003/4/ES
písm. a), d), f), g) a h), nesmú umožniť zamietnutie žiadosti, keď sa žiadosť týka informácií o emisiách
do životného prostredia.Smernica 2003/4/ES ani Aarhuský dohovor nezakladajú prístup verejnosti k informáciám o životnom
prostredí v neobmedzenom rozsahu. Oba predpisy zakotvujú princíp, podľa ktorého možno utajiť iba

konkrétne informácie, ktorých zverejnenie by naozaj mohlo ohroziť bezpečnosť, pričom zostávajúce
informácie sa majú sprístupniť. Tento všeobecne uznávaný princíp bol potvrdený aj v rozsudkoch
Súdneho dvora Európskej únie Hautala v. Council T-14/98 (1999) ECR II.2489 alebo JT Corporation
v. Commission T-123/99 (2000) ECR II-3269. V prvom z vyššie uvedených prípadov člen Európskeho
parlamentu žiadal od pracovnej skupiny Rady Európskej únie správu týkajúcu sa vývozu konvenčných

zbraní, ktorá obsahovala objasnenie kritérií pre ich vývoz. Sprístupnenie správy bolo žiadateľovi
odmietnuté, keďže správa obsahovala veľmi citlivé informácie, ktorých odhalenie by ohrozilo verejný
záujem, konkrétne verejnú bezpečnosť. Sprístupnenie dokumentu bolo odmietnuté aj z dôvodu ochrany
verejných záujmov s ohľadom na medzinárodné vzťahy, keďže Rada Európskej únie tvrdila, že
sprístupnenie tohto dokumentu by mohlo poškodiť vzťahy Európskej únie k tretím štátom. S ohľadom
na všeobecné princípy demokratickej účasti občanov na správe vecí verejných, princíp proporcionality a

pravidlo, podľa ktorého by obmedzenia základných práv a slobôd mali byť vykladané reštriktívne, Súdny
dvor Európskej únie skonštatoval, že v danom prípade mal byť žiadateľovi umožnený čiastočný prístup
k ním požadovaným informáciám.

Žalovaný podal návrh na zastavenie konania z dôvodu, že v rozkladovom konaní bola žalobcovi ako

účastníkovi konania sprístupnená v dňoch 15.10.2013 - 30.11.2013 k nahliadnutiu aj tzv. „licenčná
dokumentácia“, ktorej súčasťou bola i „Predbežná bezpečnostná správa JE Mochovce 3. a 4. blok“ a
žalovaný sprístupnenie dokumentácie realizoval v rozsahu vymedzenom v rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 3S/124/2010-212. Táto dokumentácia bola sprístupnená v takej podobe, aby nedošlo
k ohrozeniu bezpečnosti verejnosti alebo ekologickej či ekonomickej škode a žalovaný zneprístupnil tie

informácie, ktoré boli označené ako citlivé. Žalobca však nevyužil svoje právo nahliadnuť do predmetnej
dokumentácie v takom rozsahu, v akom sa takéhoto sprístupnenia dožadoval v tomto súdnom konaní.
K predmetnému návrhu odvolací súd uvádza, že režim sprístupňovania informácií podľa zákona č.
211/2000 Z.z. sa odlišuje od iných inštitútov. Žalobca neuviedol, že už netrvá na sprístupnení informácie
podľa zákona č. 211/2000 Z.z., tak ako o to požiadal v žiadosti zo dňa 03.12.2009, a preto odvolací súd

nemohol návrhu žalovaného na zastavenie konania vyhovieť.

Vzhľadom na uvedené, senát najvyššieho súdu rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3S/142/2010-212 zo dňa 14.05.2013 potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. a podľa § 250k ods. 1 O.s.p., tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,
keďže žalobca si v konaní trovy odvolacieho konania nevyčíslil.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.