Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. august 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/276/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5410203786
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5410203786.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa: Žilinský
samosprávny kraj, Úrad samosprávneho kraja Žilina, so sídlom v Žiline, Komenského 48, IČO: 37 808
427, právne zastúpený JUDr. Petrom Machajom, advokátom, so sídlom v H. V., C. XX, proti odporcom:
v 1/ rade Mgr. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. T., v 2/ rade Mgr. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom I. T., v 3/ rade Mgr. T. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. T., o zaplatenie 11.276,42 eur s
príslušenstvom, o odvolaní odporcov v 1/ a v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k.
5C/125/2010-704 zo dňa 15. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 7.843,97 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.439,64 eur
za obdobie od 27.01.2010 až do jej zaplatenia, zo sumy 2.462,84 eur za obdobie od 18.02.2011 až do
jej zaplatenia, s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.941,49 eur za obdobie od 22.02.2013
až do jej zaplatenia, to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku IV. o trovách konania
p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 7.843,97 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
1.439,64 eur za obdobie od 27.01.2010 až do jej zaplatenia, zo sumy 2.462,84 eur za obdobie od
18.02.2011 až do jej zaplatenia, s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.941,49 eur za
obdobie od 22.02.2013 až do jej zaplatenia, to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II.
žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.355,30 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 366,44 eur za obdobie od 11.01.2012 až do jej zaplatenia a zo sumy 988,86 eur za

obdobie od 22.02.2013 až do jej zaplatenia, to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom
III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom IV. rozhodol, že o trovách tohto konania rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Keďže vo výrokoch vo veci samej okrem výroku I. prvostupňový rozsudok nadobudol právoplatnosť, po
rozhodnutí odvolacieho súdu zostal zo žalobou uplatnených nárokov predmetom tohto konania vo veci
samej nárok žalobcu voči žalovaným 1/ až 3/ uplatnený spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy

11.276,42 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.285,69 eur za obdobie od 27.01.2010 až
do jej zaplatenia, zo sumy 2.688,75 eur za obdobie od 18.02.2011 až do jej zaplatenia a s 8,5 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 5.301,98 eur za obdobie od 22.02.2013 až do jej zaplatenia a okrem toho
aj rozhodnutie o trovách celého tohto konania.Uplatnený nárok za obdobie rokov 2008 až 2012 v celkovej výške žalovanej istiny 11.276,42 eur
predstavuje jednak ročnú náhradu za užívanie súboru miestností žalovanými (ďalej len „náhrada“) a

jednak náhradu nákladov vynaložených za žalovanými spotrebovanú elektrickú energiu v súvislosti s
užívaním uvedených priestorov za jednotlivé roky (ďalej len „energia“), a to nasledovne:
1/ za rok 2008 náhrada 1.145,99 eur + energia 838,70 eur;
2/ za rok 2009 náhrada 1.467,27 eur + energia 205,36 eur;
3/ za rok 2010 náhrada 1.467,27 eur + energia 1.221,48 eur;

4/ za rok 2011 náhrada 1.467,27 eur + energia 1.406,16 eur;
5/ za rok 2012 náhrada 1.467,27 eur + energia 589,65 eur.

Úhrady + energia za roky 2008 a 2009 (spolu aj s rokom 2007, ktorý však nebol predmetom konania)
bola pôvodným žalobcom 1/, ktorý je súčasne správcom majetku terajšieho žalobcu a koná za tohto
žalobcu,fakturovanáfaktúrouč.2010006z12.01.2010,splatnou26.01.2010,znejúcounacelkovúsumu

6.131,03 eur (č. l. 3). Táto bola doručená žalovanému 1/ 18.01.2010 (č. l. 4). Pokiaľ ide o sporné roky
2008 a 2009, za rok 2008 ňou bola žalovanému 1/ vyúčtovaná práve žalovaná náhrada 1.145,99 eur a
za energiu 467,07 eur, t. j. menej o 371,63 eur, než je žalovaná suma za uvedený rok (po zmene žaloby).

Za rok 2009 bola žalovanému 1/ vyúčtovaná úhrada v žalovanej výške 1.467,27 eur + za energiu 530,39

eur, t. j. o 325,03 eur viac, než je za uvedený rok žalované.

Úhrady + energia za rok 2010 boli žalovanému 1/ vyúčtované faktúrou č. 2011007 z 03.02.2011 znejúcou
na sumu 2.833,04 eur, splatnou 17.02.2011 (č. l. 60), ktorá bola žalovanému 1/ doručená 16.02.2011
(č. l. 61). Ňou bola účtovaná náhrada v žalovanej výške 1.467,27 eur a za energiu 1.365,77 eur, t. j. o

144,29 eur viac, než je žalované.

Za rok 2011 bolo žalovanému 1/ fakturovaných 3.036,07 eur faktúrou č. 2013008 zo 07.02.2013,
splatnou 14.02.2013 (č. l. 321), a to úhrada v žalovanej výške 1.467,27 eur a za energiu 1.568,80 eur,
t. j. o 162,64 eur viac, než je žalované.

Napokon za rok 2012 bolo fakturovaných celkom 2.154,20 eur faktúrou č. 2013009 zo 07.02.2013,
splatnou 14.02.2013 (č. l. 322), a to úhrada v žalovanej výške 1.467,27 eur a za energiu 686,93 eur, t.
j. o 97,28 eur viac, než je žalované.

Faktúry za r. 2011 a 2012 boli doručené všetkým žalovaným na pojednávaní 20.02.2013.

Pokiaľ ide o výšku úhrad, pri jej určení žalobcovia vychádzali za r. 2008 z ročnej úhrady 400,- Sk (13,28
eur) x počet m2 užívaných žalovanými 86,31 m2, do ktorej ale nebola zahŕňaná tiež žalovanými užívaná
chodba - miestnosť č. 311 o výmere 4,26 m2 (400,- Sk x 86,31 m2 = 34.524,- Sk, čo je 1.145,99

eur). Pri jej stanovení žalobcovia vychádzali zo sadzobníka cien obce Oravský Podzámok platného od
01.02.2008 (č. l. 8), podľa ktorého základná sadzba za prenájom nebytových priestorov (vo vlastníctve
obce) v danej lokalite - centre obce (od parkoviska a pošty po st. cintorín) je do 400,- Sk/m2 (v prípade,
ak by šlo o prenájom na podnikateľské účely, tak by sa uvedená základná sadzba zvyšovala o 50 % a
pri vyššom vybavení až o 100 %).

Za každý z rokov 2009 až 2012 žalobcovia pri určení výšky ročnej náhrady 1.467,27 eur vychádzali opäť
zo sadzobníka cien obce Oravský Podzámok, podľa ktorého (ročná) sadzba za nebytové priestory ako
v pamiatkovej zóne a rovnako aj za ostatné nebytové priestory predstavuje 17,- eur (17,- eur x 86,31
m2 = 1.467,27 eur).

Tunajší súd už v predchádzajúcom svojom rozsudku s ohľadom na vykonané dokazovanie a z dôvodov
v ňom bližšie uvedených, keď s jeho závermi sa odvolací súd stotožnil, akceptoval terajším žalobcom
uplatnenú sumu bezdôvodného obohatenia za užívanie súboru miestností ako sumu neprekračujúcu
výšku primeranej náhrady, za ktorú možno za okolností existujúcich v danom čase a mieste prenajať

takúto vec na účel, na ktorý takáto vec slúži, resp. je využívaná subjektom, ktorý ju neoprávnene
užíva, zodpovedajúcej možnému úžitku, ktorý by mohol byť dosiahnutý jej užívaním v čase, kedy ju
užíval bezdôvodne sa obohacujúci subjekt, ak by takéto užívanie z jeho strany nebolo. Zohľadnil pri
tom aj špecifickosť a jedinečnosť žalovanými užívaného súboru miestností, neporovnateľného s inýmipriestormi (bytovými a nebytovými) v danej a ani v širšej lokalite, ktoré nepredstavujú byt v právnom
zmysle slova, ale boli využívané na uspokojovanie bytových potrieb žalovaných, keď na jednej strane
ide o pomerne veľké a veľmi atraktívne priestory (pre určitý typ ľudí hlavne majúcich vzťah k histórii),

nachádzajúce sa priamo v národnej kultúrnej pamiatke, ktorá je viac rokov najnavštevovanejším hradom
na Slovensku, ale na strane druhej nespôsobilé poskytnúť až taký komfort bývania, aký väčšinou
poskytujú nájomné byty prvej kategórie, najmä pokiaľ ide o prístup (pomerne strmý prístup vstupu do
hradu, neexistencia výťahov, vyššie náklady na vykurovanie...).

S ohľadom na závery znaleckého posudku č. 01/2013 znalca Ing. Mariána Luckého, CSc. z 18.02.2013
(č. l. 323 a nasl.), v ktorom tento urobil odhad spotreby energie žalovanými za sporné obdobie, ktorý si
žalobca dal vypracovať po súdom vykonanom znaleckom dokazovaní znalcom Ing. Naništom, tunajší
súd v predchádzajúcom rozsudku priznal za roky 2008 a 2012 žalobcovi 2/ voči žalovaným žalobou (po
jej zmene) uplatňované náhrady za spotrebovanú elektrickú energiu a voči uvedenému postupu odvolací
súd taktiež nemal námietky, konštatujúc v súlade so závermi prvostupňového súdu, že užívaním súboru

miestností zo strany žalovaných vznikol na ich strane majetkový prospech v žalovanej výške 11.276,42
eur, ktorí sú povinní vydať žalobcovi.

S poukazom na ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd považoval za premlčané všetky
nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknuté pred 25.01.2009. Z celkovo uplatneného

bezdôvodného obohatenia odporcov na úkor navrhovateľa za obdobie roku 2008 až 2012 vo výške
11.276,42 eur je premlčaných 2.077,15 eur. Rozdiel uvedených súm činí 9.199,27 eur.

Vychádzajúc z vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu záväzného pre tunajší súd v tejto veci
(§ 226 O. s. p.), sa súd v ďalšom konaní zaoberal tým, akým pomerom sa na vzniku bezdôvodného

obohatenia vo výške 9.199,27 eur podieľali jednotliví žalovaní. Uvedená suma pozostáva z náhrady za
r. 2009 vo výške 1.374,81 eur (1.467,27 mínus 92,46) + energia 205,36 eur, z náhrady za rok 2010 vo
výške 1.467,27 eur + energia 1.221,48 eur, z náhrady za rok 2011 vo výške 1.467,27 eur + energia
1.406,16 eur a z náhrady za rok 2012 vo výške 1.467,27 eur + energia 589,65 eur.

V tejto súvislosti najprv doplnil dokazovanie a na pojednávaní konanom 02.03.2015 oboznámením
podstatného obsahu originálu sobášneho listu žalovaných 1/ a 2/ mal preukázané, že títo boli za celé
sporné obdobie manželmi a sú nimi od 09.04.1988 až do súčasnosti. Ich zodpovednosť na jeho vydanie
je solidárna. Nebolo sporné, že práve žalovaní 1/ a 2/ spoločne užívali súbor miestností nepretržite po
celé dotknuté obdobie, na rozdiel od žalovaného 3/ - ich syna, ktorý sa v daných priestoroch zdržiaval

len v určitých obdobiach.

Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení z 27.02.2015 (č. l. 642 - 645) vymedzil obdobia, v ktorých svoje bytové
potreby uspokojoval mimo miesta svojho bydliska, ktoré fakticky mal v predmetnom súbore miestností
a tieto jeho tvrdenia sčasti podporené aj listinnými dokladmi ostatní žalovaní nespochybňovali, ako je

to zrejmé z ich vyjadrení na pojednávaní 02.03.2015. Pokiaľ ide o rozhodujúce obdobie vo vzťahu k
nepremlčanej časti uplatneného nároku, t. j. obdobie od 24.01.2009 do 31.12.2012 vrátane, žalovaný
od septembra 2008 do mája 2009 vrátane, od septembra 2009 do januára 2010 vrátane, od septembra
2010 do januára 2011 vrátane, býval na internáte ŠD 2 v Banskej Bystrici, Komenského 20. Od februára
2010 do júna 2010 vrátane býval na internáte ŠD 3 v Banskej Bystrici, Tajovského 51. V tom čase

žalovaný 3/ študoval dennou formou na Právnickej fakulte UMB (3. až 5. ročník). Od marca 2012 do
marca 2013 vrátane býval na internáte Strednej odbornej školy v Banskej Bystrici, Pod Bánošom 80
(v tom čase žalovaný 3/ pracoval ako advokátsky koncipient). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný si
uspokojoval svoju potrebu bývania iným spôsobom, ako užívaním súboru miestností počas r. 2009 za
obdobie cca 9 mesiacov (mesiace 1 - 5, 9 - 12), počas r. 2010 taktiež za obdobie 9 mesiacov (tiež

mesiace 1 - 5, 9 - 12), za obdobie r. 2011 za obdobie cca 1 mesiaca (január) a za obdobie r. 2012 za
obdobie cca 10 mesiacov (3 - 12).

Keďže vo zvyšných obdobiach býval žalovaný 3/ v súbore miestností spolu so žalovanými 1/ a 2/, na
obdobie spoločného ich užívania všetkými žalovanými, pripadá z náhrad za r. 2009 vo výške 1.374,81

eur (týkajúcich sa obdobia od 24.01.2009 do 31.12.2009) suma 369,83 eur (1.374,81 eur : 342 - počet
dní od 24.01. do 31.12.2009 x 92 - počet dní spoločného užívania) a z energií za uvedený rok vo výške
205,36 eur suma 51,76 eur (205,36 : 365 x 92). Z náhrady za r. 2010 vo výške 1.467,27 eur sumou
pripadajúcou na obdobie spoluužívania súboru miestností žalovaným 3/ spoločne so žalovanými 1/ a2/ je suma 369,83 eur (1.467,27 : 365 x 92) a z nákladov na energie 1.221,48 eur suma 307,88 eur
(1.221,48 : 365 x 92), z náhrady za rok 2011 vo výške 1.467,27 eur suma 1.342,65 eur (1.467,27 : 365
x 334), z nákladov na energie 1.406,16 eur suma 1.286,73 eur (1.406,16 : 365 x 334) a z náhrady za

rok 2012 vo výške 1.467,27 eur suma 240,54 eur (1.467,27 : 366 x 60) a z nákladov na energie 589,65
eur suma 96,66 eur (589,65 : 366 x 60).

Z vyššie uvádzaných súm 1/3-ina, ktorá (za uvádzané obdobia) pripadá na žalovaného 3/, predstavuje
celkovo sumu 1.355,30 eur (za r. 2009 - 123,28 eur náhrady a 17,25 eur energie, za r. 2010 - 123,28

eur náhrady a 102,63 eur energie, za r. 2011 - 447,55 eur náhrady a 428,91 eur energie za r. 2012 -
80,18 eur náhrady a 32,22 eur energie).

Na žalovaných 1/ a 2/ pripadá zvyšná časť zo sumy 9.199,27 eur, t. j. suma 7.843,97 eur, pozostávajúca
z náhrady za r. 2009 vo výške 1.251,53 eur + energie 188,11 eur, z náhrady za rok 2010 vo výške
1.343,99 eur + energie 1.118,85 eur, z náhrady za rok 2011 vo výške 1.019,72 eur + energie 977,25 eur

a z náhrady za rok 2012 vo výške 1.387,09 eur + energie 557,43 eur.

Preto súd v danej časti žalovanej istiny žalobe vyhovel a žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne
zaviazal zaplatiť žalobcovi celkovo sumu 7.843,97 eur (titulom bezdôvodného obohatenia - finančnej
náhrady za užívanie súboru miestností a náhrady nákladov za žalovanými spotrebovanú elektrickú

energiu za r. 2009 až 2012) a žalovaného 3/ za uvedené obdobie a uvedeným titulom zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 1.355,30 eur.

Pokiaľ ide o námietky žalovaných, naďalej aj po rozhodnutí odvolacieho súdu spochybňujúcich základ
nároku, súd v tomto smere poukazuje na dôvody uvádzané ako v predchádzajúcom prvostupňovom

rozsudku z 11.02.2014 č. k. 5C/125/2010-501 a aj odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu č. k. 11Co/317/2014-562 z 26.01.2015, pre ktoré tento jednoznačne konštatoval danosť základu
nároku. K námietkam žalovanej 2/ súvisiacimi s odpojením súboru miestností od ústredného kúrenia, k
čomu malo dôjsť 08.01.2013 a v tej súvislosti mali žalovaným stúpnuť náklady na nimi obývaný súbor
miestností, ktoré sa mali stať ťažko obývateľnými, nie je dôvod na reakciu súdu, nakoľko (keďže súd

zmenu žaloby nepripustil), nebol predmetom tohto konania nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
za r. 2013, v ktorom malo dôjsť k uvedenej skutočnosti. V súvislosti s listom Oravského kultúrneho
centra v Dolnom Kubíne z 09.04.1997 adresovaným žalovanému 1/, na ktorý poukazovala ako doklad,
z ktorého by sa malo podľa žalovanej 2/ vychádzať pri určení nákladov za užívanie priestorov, súd
uvádza, že v ňom uvádzané sumy boli len pre účely daňové a odvodové a s ohľadom aj na odstup

času nezodpovedajú „obvyklému nájomnému“, resp. úhrade za užívanie porovnateľných priestorov v
rozhodnom období pre toto konanie a ďalším nákladom vynaložených v súvislosti s ich užívaním, z
ktorých si žalobca uplatnil ním vynaložené náklady za žalovanými spotrebovanú elektrickú energiu.

Námietky žalovaného 1/ prednesené na pojednávaní 25.03.2015 súd považuje za účelové a sčasti

vzájomne rozporné. Vyplýva z nich, že prakticky naďalej napriek právoplatne skončenému konaniu
o neplatnosť výpovede, ktoré inicioval a jeho žaloba bola zamietnutá, napriek záväznosti uvedeného
rozhodnutia pre neho, naďalej spochybňuje to, že jeho pracovný pomer, v súvislosti s ktorým bezplatne
užíval predmetný súbor miestností, už právoplatne skončil, keď po jeho právoplatnom skončení už mu
nesvedčil žiadny titul na ich ďalšie užívanie a bol to len prejav jeho vôle, že tieto priestory dobrovoľne

nevypratal, keď aj právoplatné rozhodnutie súdu ukladajúce mu takúto povinnosť na podklade žaloby
žalobcu, muselo byť nútene vykonané. Záujmom žalobcu po skončení pracovného pomeru žalovaného
1/ bolo to, aby žalovaní nimi užívané priestory uvoľnili a doslova absurdne vyznieva opakované tvrdenie
žalovaného 1/, že žalovaní mali byť nútení, hoci nechceli, zdržiavať sa na mieste jeho pracoviska (po
tom, ako bol právoplatne skončený pracovný pomer žalovaného 1/). Hoci bolo súdmi konštatované, že

súbor miestností, ktoré žalovaní v rozhodnom období užívali, nemajú charakter bytu, vyslovil potrebu
pribratia znalca na určenie, do akej bytovej kategórie by zaradil súbor miestností, ktoré označil za byt.
Tiež sa domáhal od žalobcu predloženia „výpovede dohodnutých podmienok“ ohľadne ním užívaných
priestorov na Oravskom hrade zo strany žalobcu, hoci žalobca netvrdil, že by také niečo mal urobiť.
Uvedené návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré neboli ani zrealizovateľné, súd zamietol.

Zároveň súd s poukazom na § 517 ods. 2 OZ, aplikovaný na daný vzťah s poukazom na § 492 a §
563 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 01.02.2013 (so
zreteľom na prechodné ustanovenie § 10c tohto nariadenia v aktuálne účinnom znení), priznal žalobcovivoči žalovaným z priznanej istiny aj príslušenstvo v podobe uplatnených úrokov z omeškania, a to v
rozsahu vymedzenom vo výroku rozsudku.

V prevyšujúcej časti, pokiaľ sa navrhovateľ domáhal priznania vyššej náhrady a úrokov z omeškania,
než boli priznané, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide o ďalšie návrhy na dokazovanie
prednesené na poslednom pojednávaní zástupcom navrhovateľa, tieto súd nevykonal pre ich
nadbytočnosť vo vzťahu k predmetu konania.

S ohľadom na výšku žalobou priznaného nároku, súd s poukazom na § 160 ods. 1 časť vety prvej za
bodkočiarkou O. s. p. stanovil odporcom dlhšiu, a to 30-dňovú lehotu na jeho zaplatenie.

Zároveň súd podľa § 151 ods. 3 O. s. p. s ohľadom na zložitosť veci pre väčší počet účastníkov a časový
rozsah obdobia, ktorého sa týka uplatnený nárok, rozhodol, že o trovách tohto konania rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie odporcovia v 1/ a v 2/ rade. Majú za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež, že v konaní
došlo k vade, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd sa bezvýhradne
stotožnil s právnym názorom navrhovateľa vyjadreným v žalobe a urobil tak bez toho, že by preskúmal,

či použité ust. § 451 OZ je pre danú vec relevantné. V danej veci je neprípustné, aby súdy opierali svoje
rozhodnutia o ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a
to z týchto dôvodov:
1. Podmienky plnenia ohľadom užívania predmetných priestorov služobného bytu na Oravskom hrade
boli medzi zúčastnenými stranami dohodnuté pracovnou zmluvou zo dňa 11. apríla 1984, kde sa

uvádza, že súčasťou služobných pôžitkov je naturálny byt v objekte hradu s bezplatným užívaním vody,
ústredného kúrenia a elektrickej energie ako protihodnota výkonu strážnej služby, ďalej dodatkom k
platovému dekrétu zo dňa 29.12.1987, kde sa uvádza, že v súvislosti s vykonávaním funkcie vedúceho
referenta hospodárskej správy - správcu, a to podľa pracovnej náplne i mimo pracovnej doby prideľuje
sa od 01.01.1988 naturálny byt. Z pracovnej náplne odporcu 1/ vyplýva, že podmienkou vykonávania

funkcie je bývanie v objekte. K tomuto účelu bol pridelený služobný byt s možnosťou používania vody,
kúrenia a elektrickej energie, všetko v primeranom rozsahu. Podmienky určenia služobného bytu určil
zamestnávateľ. Žiadne iné podmienky nájmu medzi zúčastnenými stranami neboli dohodnuté.
2. Až v roku 1998 podal navrhovateľ v 1/ rade žalobu na odporcu v 1/ rade o vypratanie služobného
bytu, ktorý návrh bol vyčlenený na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 5C/1122/1998. V roku

2000 súdy vo veci 6C 598/1995 zrušili výpoveď aj okamžité zrušenie pracovného pomeru odporcu 1/.
Tento právoplatný rozsudok nebol navrhovateľom rešpektovaný. Hneď v roku 2000 dostal odporca 1/ od
navrhovateľa 1/ ďalšiu výpoveď pracovného pomeru. Tá sa stala predmetom konania pred Okresným
súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 7C/29/2001.
3.Vroku2002bolustanovenýŽilinskýsamosprávnykrajavzmyslezákonasastalnovýmzriaďovateľom

navrhovateľa 1/ a vlastníkom Oravského hradu. Žilinský samosprávny kraj bol od roku 2002 zo strany
odporcov viackrát písomne upozorňovaný na neúnosnú situáciu a nutnosť riešiť ju, čo však odmietol.

Následné konanie Žilinského samosprávneho kraja je zrejmé zo spisu okresného súdu 5C/1122/1998.
Z konania Žilinského samosprávneho kraja od doby jeho vzniku od roku 2002 je zrejmé, že uvedený

protiprávny stav nielenže vyvolal tým, že odmietol prevziať záväzok svojho predchodcu ohľadom
služobného bytu na Oravskom hrade, ale ho aj dlhodobo udržiaval od roku 2002 do roku 2009
tak, že nekonal a zodpovednosť presúval na organizáciu, ktorej je zriaďovateľom a v dobe, ktorú
prvostupňový súd v konaní sp. zn. 5C/125/2010 označil ako „rozhodné obdobie r. 2008 až r. 2012“.
Nutné je konštatovať, že žalobou 5C/125/2010 navrhovateľ vymáha od odporcov náklady ohľadom

bytu na Oravskom hrade a koná tak po tom, ako súdy rozhodnutím vo veci 7C/123/2010 popreli jeho
existenciu. Konanie navrhovateľa je v príkrom rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Poukazuje tiež na ust. § 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ, ktorý je vo veci aktívne
legitimovaný, písomne nevypovedal podmienky nájmu služobného bytu naturálnym plnením, na ktorom
sa odporca 1/ dohodol s jeho predchodcom. Žaloba o vypratanie nebytového priestoru nie je to isté

ako výpoveď z nájmu bytu. Sú to dve odlišné právne kategórie. V konaní vedenom na OS Dolný Kubín
pod sp. zn. 5C/125/2010 bolo preukázané, že navrhovateľ dodnes nevypovedal nájom služobného
bytu s naturálnym plnením, na ktorom sa s odporcom 1/ dohodol., t. j. nevypovedal nájom písomnou
formou tak, ako mu to ukladá ust. § 710 ods. 1, resp. § 677 ods. 1 Občianskeho zákonníka akvôli nesplneniu tejto taxatívnej zákonnej podmienky tento ani nezanikol. Nezanikol ani právoplatným
rozhodnutím súdov vo veci 7C/29/2001, lebo v tomto konaní súdy nerozhodovali o vyprataní ani o
nájme. Okrem toho je nutné konštatovať, že odporcovia od rozhodnutia súdov vo veci 7C/29/2001 až

do právoplatného rozhodnutia vo veci vypratania boli nútení zdržiavať sa v služobnom byte, ale nemohli
užívať prenajatú vec dohodnutým spôsobom. Nájomca preto nie je povinný platiť nájomné, pokiaľ pre
vady veci, ktoré nespôsobil, nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom, alebo ak sa spôsob
užívania nedohodol primerane povahe a určeniu veci. Navrhovateľ znemožňoval odporcom prístup do
služobného bytu tým, že vymenil zámok od vstupnej brány hradu a odmietal im vydať kľúč. Odmietal

zabezpečovať palivo pre vykurovanie služobného bytu, uzamykal vchod do kotolne, odpojil byt od pece,
ústredného kúrenia, od elektrického prúdu a vody, odmietol zabezpečovať údržbu a nutné opravy v
služobnom byte. Neodborne namontoval merač odberu elektrickej energie, aby mohol odporcu vydierať
fakturáciou elektrickej energie. Odporcovia nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť dĺžku konania vo veci
5C/1122/1998. Súdy tieto skutočnosti vôbec nebrali do úvahy, a to ani to, že odporcovia počas celej
doby a v nijakom z uvedených prípadov si nemohli uplatniť nárok na primeranú zľavu z nájomného.

Súdy tiež nebrali do úvahy, že od roku 1957, keď boli predmetné priestory počas generálnej opravy
hradu skolaudované na služobný byt, neboli tieto prenajímané inak, než to určoval pracovný poriadok
odporcu 1/, a teda nájomné bolo určené v zmysle naturálneho plnenia. Na základe uvedeného je zrejmé,
že rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci 5C/125/2010 je v úplnom rozpore s ust. § 671 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Odporcovia 1/ až 3/ sa v žiadnom prípade nedopustili toho, z čoho sú vinení,

t. j. bezdôvodného obohatenia. Súdy v konaní vôbec nebrali do úvahy, že bezdôvodného obohatenia
sa naopak dopustil navrhovateľ voči odporcovi v 1/ rade. Bol to navrhovateľ, kto využíval predmetné
priestory Oravského hradu na bývanie a prenajímal ich ako služobný byt, hoci od samotného začiatku
je zrejmé, že to nie je služobný byt. Ak súd tvrdí, že je viazaný výsledkami právoplatne skončených
konaní 7C 29/2001, 7C 123/2010 a 6C 277/2002, mal by dodať, prečo nie je viazaný výsledkom

právoplatne skončeného konania 6C 598/1995 a právnymi názormi, ktoré v tejto veci vyslovil odvolací
súd. Uvedené súdne spory vznikli na základe nerešpektovania právoplatného rozsudku vo veci 6C
598/1995. Súd mal pri rozhodovaní vychádzať zo skutočnosti, že navrhovateľ si nesplnil povinnosť, ktorú
mu výslovne ukladá ust. § 710 ods. 1, resp. § 677 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nevypovedal
nájom písomnou formou a s odporcami sa nedohodol na inom plnení, ani iné plnenie nenavrhol. Potom

fakturácia nájomného navrhovateľom 1/ je v úplnom rozpore s ust. § 663, § 685 ods. 1 a najmä §
671 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bez uzatvorenia nájomnej zmluvy nemožno fakturovať nájomné.
Súd mal tiež vychádzať z toho, že spor 5C/125/2010, aj keď je riešený ako občianskoprávny, vyplynul
z pracovnoprávneho sporu. Súdy mali mať za to, že nájom služobného bytu s naturálnym plnením,
na ktorom sa zúčastnené strany dohodli, mohol zaniknúť až právoplatným rozhodnutím súdov vo veci

7C/123/2010 o vyprataní. Až do tejto doby a nie vlastnou vinou boli odporcovia nútení zdržiavať sa
v priestoroch služobného bytu a odporca 1/ na pracovisku určenom pracovnou zmluvou. Sudca sa v
napadnutom rozsudku odvoláva na znalecký posudok Ing. Mariána Luckého, hoci z konania tohto znalca
je zrejmé, že pokračoval v nezákonnom konaní navrhovateľa. Kuriózna je úvaha sudcu v odôvodnení
rozsudku 5C/125/2010-704 pri určovaní nájmu v národnej kultúrnej pamiatke Oravský hrad, v ktorej

odporcov zaradil k typu ľudí hlavne majúcich vzťah k histórii, čo nejakým spôsobom potom malo vplyv
na určenie výšky nájomného. Takéto úvahy poukazujú na zaujatosť a svojvoľnosť rozhodovania. Svojim
zmyslomjerozsudokvkonanípredOSDolnýKubínsp.zn.5C/1122/1998vúplnomrozporesrozsudkom
v konaní OS Dolný Kubín sp. zn. 7C 123/2010. Poukazujú na sťažnosť podanú na Európsky súdny dvor
pre ľudské práva v Štrasburgu týkajúcu sa právoplatne skončeného konania pred OS Dolný Kubín sp.

zn. 7C/123/2010, pričom rozsudok vydaný v tomto konaní je hrubým zásahom do ich práv. Vzhľadom
na to, že prvostupňový súd pri rozhodovaní žiadnu z uvedených skutočností nezobral do úvahy, žiadajú,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení uvádza, že napadnutý rozsudok súd riadne odôvodnil a zodpovedal v ňom

všetky podstatné otázky položené v konaní zo strany odporcov. Rozsudok je zákonný, odôvodnený a
vydaný v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom. Poukazujú na to, že odporca v 3/ rade zaslal
dňa 18.05.2015 prisúdenú čiastku spolu s úrokmi z omeškania a odvolanie nepodal. Odporcovia 1/,
2/ vytýkajú súdu dovolacie dôvody uvedené pre mimoriadne dovolanie. Je toho názoru, že uvedené
nedostatky súdu nemožno vytýkať, pretože okrem navrhovaných dôkazov stranami v tomto konaní

súd aj sám vyžiadal listiny, ktoré jednoznačne preukázali tvrdený stav. V konaní bolo preukázané, že
odporcovia za žalované obdobie a za ďalšie obdobia, ktoré žalované neboli za užívanie priestorov
a náhradu nákladov neplatili a nemali ani záujem nejaké náklady platiť. Súd tiež rešpektoval závery
uvedené v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Odvolanie je síce rozsiahle, ale rozhodnutia voveci samej sa vôbec netýka. V odvolaní sa opakujú tvrdenia o tom, že uvedené priestory užíva odporca
1/ podľa práva a že stále pracuje na úseku strážnej služby, ktoré už boli vyriešené v iných veciach na
okresnom súde. Tieto veci sú pripojené a súd sa so všetkými vysporiadal. V odvolaní tiež odporcovia

poukazujú na tie isté skutočnosti, na ktoré im už bolo v iných konaniach zodpovedané. V odvolaní sa
vôbec nezmienili o tom, prečo neplatili poplatky za užívanie priestorov, a to napriek tomu, že tieto im boli
vyúčtované každoročne. Pracovný pomer s odporcom 1/ bol podľa práva ukončený výpoveďou, ktorú v
súdnom konaní 7C 29/01 preskúmal aj prvostupňový súd. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím
súdom. Bez pochybností bolo preukázané, že odporcovia žili v uvedenej nehnuteľnosti protiprávne.

Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania odporcov v 1/ a
v 2/ rade v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. (z ktorého dôvodu sa preskúmavacia činnosť
odvolacieho súdu nedotýka výroku II. a III. rozsudku) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a IV.
potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vo výroku I., ktorým súd zaviazal odporcov 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne
zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.843,97 eur s príslušenstvom a v súvisiacom výroku IV. o trovách

konania vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho
správny právny záver. Krajský súd sa stotožňuje s rozsiahlym odôvodnením prvostupňového rozsudku
a v jednotlivostiach naň poukazuje bez toho, aby bolo žiaduce, aby opakoval vecne správne závery
okresného súdu (§219 ods.2 O.s.p.).

Odvolacie námietky odporcov v 1/ a v 2/ rade odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

Odvolací súd poukazuje na svoje skôr vydané uznesenie č. k. 11Co 317/2014-562 zo dňa 26. januára
2015, v ktorom vyriešil podstatnú časť odvolacích námietok odporcov v 1/ a v 2/ rade, ktoré odporcovia
v 1/ a v 2/ rade opakujú aj v podanom odvolaní.

Odporcovia v 1/ a v 2/ rade spochybňujú výsledky právoplatne skončených konaní, ktoré medzi
účastníkmi prebiehali v súvisiacich veciach vo veci otázky platnosti skončenia pracovného pomeru -
7C/29/2001, konanie pod sp. zn. 6C/277/2002 vo veci vydania kľúča od vstupnej brány Oravského
hradu, ako aj právoplatne skončené konanie 7C/123/2010 o vypratanie. Všetky konania prebehli pred

Okresným súdom Dolný Kubín. Výsledky týchto právoplatne skončených konaní sú pre súd, ako aj
účastníkov záväzné (§ 159 ods. 2 O. s .p., § 135 ods. 2 O. s. p.).

Krajský súd už v odôvodnení citovaného uznesenia konštatoval, že základ nároku navrhovateľa (v tom
čase navrhovateľa v 2/ rade) voči odporcom v 1/ až 3/ rade je daný, keď odporcovia v 1/ a v 2/ rade užívali

v období rokov 2008 až 2012 predmetné priestory Oravského hradu bez právneho dôvodu, vlastníkovi
týchto priestorov neposkytovali žiadnu náhradu a na jeho úkor sa bezdôvodne obohatili.

Bezdôvodné obohatenie je právny vzťah, ktorý vzniká na základe objektívnej skutočnosti, a to
získaním bezdôvodného obohatenia na úkor niekoho iného. Na vznik záväzkového právneho vzťahu

bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu.
Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich získala
niektorou zo skutkových podstát uvedených v ust. § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka. Ak niekto
užíva cudziu nehnuteľnosť bez platnej nájomnej zmluvy, spočíva jeho bezdôvodné obohatenie v tom, že
vykonával právo nájmu cudzej veci. Výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez

právnehodôvoduúčastník,ktorýmápovinnosťvydaťmajetkovýprospech.Majetkovýmvyjadrenímtohto
prospechu je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá nájomnému vynakladanému obvykle na danom
mieste a čase za porovnateľné nehnuteľnosti. Bez pochybností je takýmto plnením aj cena odobratých
energií.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaní (s výnimkou žalovaného v 3/ rade,
u ktorého bez pochybností nemožno konštatovať užívanie nehnuteľnosti po celé žalované obdobie)
predmetné nehnuteľnosti využívali na bývanie, a to bez uzatvorenia nájomnej zmluvy alebo iného titulu,
ktorý by ich oprávňoval v nehnuteľnostiach bývať. Nehnuteľnosť vo vlastníctve navrhovateľa tak užívalibez právneho titulu. Obvyklé nájomné a cena odobratých energií tak predstavujú majetkový prospech,
o ktorý sa žalovaní v 1/ až 3/ rade na úkor vlastníka obohatili.

Okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie, pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia za
rozhodné obdobie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsiahle skutkové a právne dôvody
prvostupňového súdu, s ktorými sa stotožnil ohľadne výšky bezdôvodného obohatenia. Výška
bezdôvodného obohatenia ustálená prvostupňovým súdom sa opiera o vykonané dokazovanie s
poukazom na závery znaleckého dokazovania. Odvolatelia ustálenú výšku bezdôvodného obohatenia

rozsiahlo odôvodnenú prvostupňovým súdom nespochybnili žiadnou konkrétnou odvolacou námietkou.
Z tohto hľadiska odvolací súd poukazuje, že je viazaný odvolacími dôvodmi a odvolatelia sú zodpovední
za vymedzenie odvolacích dôvodov. Odvolací súd nemôže podrobiť rozsudok prvostupňového súdu čo
do preskúmania takých skutočností, ktoré odvolatelia v odvolaní nespochybnili.

Úlohou prvostupňového súdu, keďže už pri predchádzajúcom rozhodovaní bol vyriešený základ

uplatneného nároku, ako aj spôsob stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia, správne určil rozsah,
v akom sa majú odporcovia v 1/ až v 3/ rade podieľať na úhrade bezdôvodného obohatenia, keď posúdil
rozsah bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k odporcom v 1/ a v 2/ rade ako solidárnych dlžníkov a
rozsah na strane odporcu 3/, ktorý nehnuteľnosť po celé rozhodné obdobie neužíval. Čo do určenia tohto
rozsahu nebola vznesená zo strany odporcov 1/, 2/ žiadna odvolacia námietka.

Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdil,vrátanesúvisiaceho
výroku o trovách konania, ktorým si súd vyhradil rozhodovanie o trovách konania po právoplatnosti veci.

V zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p. bude povinnosťou prvostupňového súdu rozhodnúť aj o trovách

odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.