Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/105/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111221655
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111221655.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
MKMS Zvolen, s.r.o., so sídlom Stráž 2103/13, 960 01 Stráž, IČO: 43 928 021, zastúpeného právnou
zástupkyňou JUDr. Ivanou Gajdošíkovou, advokátkou, so sídlom J. W. XXX/XX, P.O.X. XXX, XXX XX
Z., proti žalovanému: BALASI stav, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 8, 010 01 Žilina, IČO: 46 073 086,
zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Ivetou Mikulovou, advokátkou, so sídlom M.R. P. X, XXX
XX Z., v konaní o zaplatenie 1.327,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 257/2011-154 zo dňa 21.12.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 257/2011-154 zo dňa 21.12.2012, v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.327,45 Eur s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 74,94 Eur na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Ivany Gajdošíkovej, so sídlom J. W. XXX/
XX, P.O.X. XXX, XXX XX Z., do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 1.327,45 Eur

spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.327,45 Eur od 10.06.2011 až do zaplatenia a na
účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť trovy konania v sume 77,13 Eur a trovy právneho zastúpenia
v sume 828,85 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd
žalobu zamietol.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ") okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi bola ústne uzavretá

zmluva o dielo s predmetom plnenia žalobcu ako zhotoviteľa v prospech žalovaného ako objednávateľa
spočívajúceho v realizácii zemných prác na stavbe bytového domu Emporia vo Zvolene. V otázke
dohody o cene za dielo ako podstatnej náležitosti zmluvy o dielo vychádzal okresný súd z výsledkov
vykonaného dokazovania, najmä z výsluchov štatutárnych zástupcov účastníkov v spojení s listinným
dôkazom - objednávkou žalovaného z 27.5.2011 (č.l. 66 spisu), ako aj z ostatných listinných dôkazov.
Tieto dôkazy po ich vyhodnotení podľa § 132 OSP svedčili záveru o dohode ceny za dielo medzi
žalobcom a žalovaným v sadzbe 27,- Eur za hodinu činnosti stroja vykonávajúceho priamo zemné práce

(traktor a bager), resp. práce s tým súvisiace (vozidlá Liaz a Tatra). Z výpovedí štatutárnych zástupcov
žalobcu a žalovaného zároveň vyplynulo, že táto zmluva o dielo medzi účastníkmi bola dohodnutá
v ústnej forme a až následne bola vystavená elektronická objednávka z 27.05.2011 (č.l. 66 spisu),
ktorá časová súvislosť bola vzhľadom k momentu ústneho uzatvorenia zmluvy o dielo medzi účastníkmidohodou o oboch podstatných náležitostiach tejto zmluvy o dielo (dohodou o predmete zmluvy a o
cene za dielo), okresným súdom hodnotená ako irelevantná. Zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi
nebolo možné právne posúdiť ako zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí vzhľadom k absencii

preukázania dohody o podstatnej náležitosti takejto zmluvy, a to dohody o dobe nájmu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania výsluchom
svedkov T. T. a T. T. v spojení s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom špecifikáciou časového
rozsahu a samotného času realizácie zemných prác označenými zemnými strojmi, ako je na č.l. 30

spisu (ďalej už len „špecifikácia žalobcu") a záznamov o prevádzke stroja, tak ako sú súčasťou spisu
na č.l. 110 až 117 spisu, opäť po ich vyhodnotení podľa § 132 OSP mal preukázanú realizáciu plnenia
žalobcu spočívajúceho v činnosti strojov pri výkone zemných prác v čase od 23.05.2011 do 31.05.2011
a v rozsahu trvania, ako vyplýval zo špecifikácie žalobcu podľa č.l. 30 spisu vo vzťahu k jednotlivým
druhom strojov, ktoré zemné práce a práce s tým súvisiace vykonávali. Svedeckú výpoveď svedka p.
T. T. vyhodnotil okresný súd vzhľadom na jej konkrétnosť a obsahovú súvislosť s ďalšími listinnými

dôkazmi vykonanými v tomto konaní, a to najmä špecifikáciou žalobcu podľa č.l. 30 spisu a záznamami o
prevádzke stroja predloženými žalobcom až následne, ako je na č.l. 110 až 117 spisu, ako hodnovernú.
Samotná skutočnosť pracovno-právneho vzťahu tohto svedka k žalobcovi v relevantnej dobe nebola
podľa okresného súdu pri zohľadnení zákonného poučenia, ktoré svedkovi bolo podľa § 126 OSP dané,
sama o sebe okolnosťou, ktorá by znižovala hodnovernosť tejto svedeckej výpovede. Svedok p. T.

T. s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou len nedopatrením vo výpovedi viazal svoje vyjadrenie
o pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom k roku 2012 a nie k roku 2011. Rovnako ako hodnovernú
vyhodnotil okresný súd výpoveď svedka p. T. T., ktorý v relevantnej dobe nebol v žiadnom pracovno-
právnom ani v zmluvnom vzťahu priamo so žalobcom alebo žalovaným a ktorej obsah vzhľadom k jeho
konkrétnosti a podrobnosti najmä vo vzťahu ku opísaniu operatívnosti poskytovania plnenia žalobcu

pre žalovaného na predmetnej stavbe, bol pre okresný súd presvedčivý. Výsluchy oboch svedkov (p.
T. T. i p. T. T.) na pojednávaní dňa 11.09.2012 boli ako dôkazy okresným súdom vykonané za splnenia
procesných podmienok podľa § 101 ods. 2 OSP na pojednávaní, ktorého sa žalovaný, ktorý bol včas
a riadne predvolaný, nezúčastnil. V tejto súvislosti poukázal okresný súd na procesné poučenia, ktoré
boli žalovanému dané už v predvolaní podľa č.l. 41 spisu vrátane poučenia podľa § 119 ods. 3 OSP,

všetko s ohľadom na dôvod neúčasti žalovaného práve na pojednávaní dňa 11.09.2012, kedy okresný
súd vypočúval označených dvoch svedkov. Naviac zápisnicu z pojednávania z 11.09.2012 okresný
súd v časti protokolácie svedeckých výpovedí svedkov p. T. T. a T. T. podrobne oboznamoval už za
prítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu na pojednávaní 18.12.2012 v rámci oboznámenia
dovtedajšieho priebehu konania (č.l. 135 spisu). Záver o realizácii plnenia žalobcu ako zhotoviteľa v

prospech žalovaného ako objednávateľa v čase a v rozsahu trvania, ako vyplýva zo špecifikácie žalobcu
podľa č.l. 30 spisu, nebol vyvrátený súborom listinných dôkazov predložených v konaní žalovaným
- faktúrami a dokladmi o plnení - protokolom č. 1 o prevzatí prác vykonaných za mesiac jún 2011,
záznamami o prevádzke vozidla nákladnej dopravy a pracovnými výkazmi k faktúram dodávateľa
UNIOS, s.r.o., Zvolen v prospech odberateľa - žalovaného č. 21130228 a č. 21130208 podľa č.l. 87 až

105 spisu, nakoľko všetky tieto listinné dôkazy sa vzťahujú k obdobiu jún 2011 (vrátane vymedzenia
momentu vzniku daňovej povinnosti podľa označených dvoch daňových dokladov - faktúr subjektu
UNIOS, s.r.o.) a ani obsahom svedeckej výpovede svedka p. P. L.. Svedeckú výpoveď svedka p. P. L.
vypočutého na pojednávaní dňa 18.12.2012 hodnotil okresný súd vzhľadom ku všeobecnosti jej obsahu
a nedostatočnému zasadeniu jednotlivých skutočností, ku ktorým sa svedok vyjadroval do konkrétneho

časového rámca, čo bolo v prejednávanej veci podľa okresného súdu významné, ako nedostatočne
presvedčivú a nepreukazujúcu tvrdenia žalovaného. Obsah svedeckej výpovede tohto svedka bol z
hľadiska vymedzenia časových súvislostí skutočností, ku ktorým sa vyjadroval podľa okresného súdu
nekonkrétna a nevyvracala závery o preukázaní realizácie plnenia žalobcu v rozsahu, ktorý vyplýval zo
špecifikácie žalobcu podľa č.l. 30 spisu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ v konaní žalobca predložil
fotodokumentáciu, tak ako bola súčasťou spisu na č.l. 107 až 109 a 129 spisu, tieto listinné dôkazy
vyhodnotil okresný súd ako listinné dôkazy, ktoré v zásade neprispeli k odstráneniu sporných skutkových
okolností v prejednávanej veci, nakoľko v nich absentovali údaje o tom, ku ktorému momentu boli

vyhotovené, čo bolo v prejednávanej veci relevantné (žalobca uplatnil právo na zaplatenie ceny za
dielo realizované v konkrétnom časovom úseku, a to od 23.05.2011 do 31.05.2011). Z obsahu tejto
fotodokumentácie nevyplývalo, ku ktorému konkrétnemu časovému momentu zachytávajú stav na
predmetnej stavbe. Obdobné konštatovanie okresného súdu sa viazalo i vo vzťahu k vyhodnoteniulistinného dôkazu predloženého žalobcom - záznam o GPS o umiestnení stroja podľa č.l. 33 spisu,
nakoľko z tohto listinného dôkazu nevyplývali skutočnosti, ktoré by preukázali tvrdenia, ktoré žalobca k
tomuto listinnému dôkazu uviedol a teda, že mal preukazovať realizáciu prác daným strojom žalobcom

pre žalovaného. Tento listinný dôkaz potvrdzoval výlučne len umiestnenie daného stroja na danom
mieste, opäť pri absencii časového zaradenia tejto skutočnosti vo vzťahu k obdobiu, za ktoré žalobca
uplatnil cenu za dielo. Žalobca v konaní teda preukázal, tak ako bolo okresným súdom konštatované,
že si splnil svoju zmluvnú povinnosť vykonať dielo v súlade s § 555 ods. 1 veta prvá OBZ, na základe
čoho mu vzniklo právo na zaplatenie ceny za dielo, ktorá bola dohodnutá v sadzbe 27,- Eur za hodinu.

Vychádzajúc z toho okresný súd žalobcovi priznal právo na zaplatenie ceny 1.327,45 Eur ako právo
na zaplatenie dohodnutej ceny za dielo, a to za 14 hodín činnosti traktora, za 16,75 hodiny činnosti
bagra, za 8,25 hodiny činnosti vozidla Tatra vždy v sadzbe 27,- Eur za hodinu a za 2,5 hodiny činnosti
vozidla Liaz v sadzbe 25,- Eur za hodinu, v ktorej časti (teda pokiaľ ide o sadzbu za vozidlo Liaz)
poukázal okresný súd na § 153 ods. 2 OSP, podľa ktorého: Súd môže prekročiť návrhy účastníkov
a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa mohlo konanie začať aj bez návrhu, alebo

ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi a podľa ktorého
zákonného ustanovenia vychádzal okresný súd vo väzbe na špecifikáciu predloženú žalobcom podľa č.l.
30 spisu zo žalobcom uplatnenej sadzby 25,- Eur za hodinu činnosti vozidla Liaz. Na základe toho bola
žalobcovi priznaná cena za dielo v dôvodne uplatnenej výške 1.327,45 Eur (1.111,50 Eur + 19 % DPH
pri zohľadnení skutočnosti, ktorá nebola v konaní medzi účastníkmi sporná a podľa ktorej je žalobca

platcom DPH). Okresný súd ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal tvrdenie o uzatvorení zmluvy o
dielo medzi účastníkmi s takým obsahom, podľa ktorého by títo uzatvorili zmluvu o dielo bez dojednania
ceny v zmysle § 536 ods. 3 OBZ a teda nepreukázal, že by tým bol daný priestor pre uplatnenie ceny
za dielo žalobcom voči žalovanému ako ceny obvyklej podľa § 546 ods. 1 veta druhá OBZ, preto pokiaľ
uplatnil v konaní právo na zaplatenie zvyšku žalovanej istiny, rozhodol okresný súd o zamietnutí žaloby

ako nedôvodnej. So splnením peňažného záväzku zaplatiť žalobcovi dlžnú cenu za dielo, bol žalovaný
v omeškaní. Pri absencii osobitnej dohody o spôsobe platenia ceny za dielo a o jej splatnosti vychádzal
okresný súd zo skutočnosti, že sa faktúra, ktorou bola cena za dielo vyúčtovaná, dostala do dispozičnej
sféry žalovaného, čo v konaní sporné nebolo. Tým žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej ceny
za dielo v lehote splatnosti tejto faktúry. Vzhľadom na neexistenciu dohody o výške úroku z omeškania

uplatnil žalobca dôvodne úrok z omeškania v zákonnej sadzbe. V právnej rovine pri rozhodnutí o úroku z
omeškania aplikoval okresný súd § 369 ods. 1 veta druhá OBZ. O náhrade trov prvostupňového konania
bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že

okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a vychádzal pri rozhodovaní tendenčne z výpovedi
svedkov žalobcu. Podľa žalovaného, bola pravda, že žalobca mal vykonávať pre žalovaného stavebné
práce za sumu, ktorá bola dohodnutá. Po tom, čo žalobca mal vykonať zemné práce a „tieto nevykonal
v časovom horizonte neposkytol podľa potreby odporcu, bol som nútený tieto práce vykonať cestou
tretej osoby, čo bolo výpoveďou svedka L. preukázané." Žalovaný nemal k dispozícii relevantnú faktúru

podloženú súpisom vykonaných prác a „žiadnu faktúru nemá ani v evidencii účtovníctva". Okresný
súd nesprávne vychádzal z dokladov, ktoré žalobca predložil ako dôkazy a to špecifikáciu plnenia
strojov, ktoré mali vykonať stavebné práce. Podľa žalovaného bolo logické, že svedkovia, ktorých
okresný súd vypočul, a ktorí boli navrhnutí žalobcom, vypovedali tak, ako vypovedali, a to s ohľadom
k vzťahu k samotnému žalobcovi. Žalobca nemal k dispozícii žiadne dôkazy, že práce vykonal, pre

žalovaného nepracoval, nakoľko bol nútený práce vykonať iným subjektom, ktorému tieto práce zaplatil.
Žalobcanepredložilokresnémusúdukdispozíciižiadenstavebnýdenník,ktorýbybolpodpísanýosobou
oprávnenou za žalovaného a nepredložil ani odovzdávací protokol. Žalobca okresnému súdu nepredložil
nič, o čo by mohol oprieť svoj nárok. Žalovaný sa domnieval, že žalobca „sa chce bezdôvodne obohatiť
na jeho úkor."

Žalovaný v odvolaní namietal, že konaním okresného súdu - konkrétne pojednávaním dňa 11.09.2012
bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces, nakoľko sa cestou manželky ospravedlnil z
neúčasti na pojednávaní a žiadal o jeho odročenie. „Ja ako štatutárny zástupca odporcu som mal
lekárske potvrdenie o PN a nemožnosti zúčastniť sa konania pre problémy s chrbticou." Nemohol som

teda sa vyjadriť k výpovediam svedkov žalobcu a ani im klásť otázky a „prípadne vyvrátiť ich tvrdenia
priamo na pojednávaní a teda mi vlastne bolo znemožnené konať v plnej miere pred súdom."V odvolaní žalovaný tiež uviedol, že okresný súd nesprávne vec posúdil, akceptoval iba dôkazy podané
žalobcom, ktoré nemali právny základ a konal vykonávaním dôkazov, ku ktorým sa nemohol žalovaný
priamo vyjadriť a ich nezmyselnosť vyvrátiť. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného

súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právnej zástupkyne.
Žalobca vo vyjadrení poukázal na to, že s námietkami, ktoré sú obsahom odvolania žalovaného,
sa podrobne vysporiadal prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. K názoru žalovaného,

že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav a vychádzal pri rozhodovaní z tendenčných
výpovedí svedkov, žalobca nesúhlasil. Výsluch svedka resp. svedecká výpoveď je riadnym a jedným
z najfrekventovanejších dôkazných prostriedkov v zmysle § 125 OSP. V zmysle § 120 ods. 1 prvá
veta OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca konal podľa
uvedeného zákonného ustanovenia a označil okresnému súdu predmetné svedecké výpovede ako
dôkazy za účelom preukázania uplatneného nároku, resp. unesenia dôkazného bremena v konaní.

„Rovnakú edičnú povinnosť mal aj v zmysle stabilizovanej judikatúry odporca, pokiaľ chcel vyvrátiť
môj žalobný nárok." Žalobcom navrhnutí svedkovia vypovedali v konaní po zákonnom poučení v
zmysle § 126 ods. 1 OSP vedomí si následkov krivej výpovede. Predmetní svedkovia boli
osoby, ktoré sa na stavbe Emporia vo Zvolene nachádzali dennodenne počas obdobia výkonu prác,
naviac p. T. T. na samotnej stavbe pracoval, obsluhoval niektoré z daných zemných strojov. Uvedené

osoby vnímali sporné skutočnosti svojimi zmyslami, mohli teda priebeh udalostí hodnoverne opísať.
Podľa žalobcu, tak ako deklaroval aj prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, samotná
skutočnosť pracovnoprávneho vzťahu svedka p. T. T. v relevantnej dobe po zohľadnení zákonného
poučenia nebola sama o sebe skutočnosťou, ktorá by znižovala hodnovernosť jeho výpovede a navyše,
v čase súdneho konania a vykonania dôkazu výsluchom predmetného svedka svedok p. T. T. pre

žalobcu už nepracoval. K dôkazu výsluchom svedka p. T. T. žalobca uviedol, že tento bol hlavným
kontrolórom stavby za investora a bol na stavbe dennodenne prítomný. Mohol tak hodnoverne opísať
plneniepredmetnýchzemnýchstrojovvrámcičasovéhovymedzeniaplnenia,operatívnosťposkytovania
zemných prác pre žalovaného a objednávanie prác žalovaným. Naviac bol osobou, ktorá v relevantnom
čase nebola v pracovnoprávnom ani v zmluvnom vzťahu k žalobcovi alebo k žalovanému a v čase

súdneho konania nebol v žiadnom relevantnom vzťahu ku žalobcovi. Realizácia plnenia pre žalovaného
vôbec nebola vyvrátená výpoveďou svedka p. L. navrhnutého žalovaným. Podľa žalobcu prvostupňový
súd správne vyhodnotil túto výpoveď ako dôkaz nepresvedčivý, nekonkrétny, ktorý nevyvrátil nárok
žalobcu a ani nesvedčil tvrdeniam žalovaného vzhľadom na všeobecnosť jej obsahu a nedostatočnému
zasadeniu jednotlivých skutočností výpovede do konkrétneho časového rámca. Žalobca zdôraznil, že

žalovaný mal dostatok času na označenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Druhé pojednávanie
vo veci dňa 16.10.2012 bolo okresným súdom odročené práve za účelom doplnenia návrhov na
vykonanie dokazovania a tvrdení žalobcu, a to z dôvodu prevzatia zastupovania novým právnym
zástupcom. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo nariadené na deň 18.12.2012, teda po dvoch mesiacoch.
Záverom k svedeckým výpovediam možno uviesť, že tieto nemožno považovať za tendenčné a

nehodnoverné, tak ako tvrdil žalovaný. Taktiež sa nemožno stotožniť s tvrdením, podľa ktorého
okresný súd akceptoval iba dôkazy podané žalobcom a tieto ako svedecké výpovede nemajú právny
základ. Okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy v zmysle § 132 OSP v zmysle zásady dokazovania
občianskoprávneho procesu - zásady voľného hodnotenia dôkazov. Podľa žalobcu okresný súd správne
vyhodnotilcenuzadieloakocenudohodnutúspoukazomna§120ods.3OSP.Sámžalovanývodvolaní

konštatoval, že žalobca mal vykonávať pre žalovaného stavebné práce za sumu, ktorá bola dohodnutá.
Žalobca preukázal realizáciu plnenia pre žalovaného, ale aj časové obdobie, pričom svoje tvrdenia
okrem svedeckých výpovedí oprel aj o podporné dôkazy - časová špecifikácia rozsahu realizácie
jednotlivých strojov, záznamy o prevádzke strojov (traktor a bager), čestné vyhlásenia subjektov, denné
súčty stroja Volvo (BL71) z predmetných dní, Faktúra č. 2011/33 splatná dňa 09.06.2011. Žalobný

nárok nebol vyvrátený súborom dôkazov predložených v konaní žalovaným, tak ako konštatoval aj
prvostupňový súd. Konkrétne faktúrami a dokladmi o plnení subjektom UNIOS, s.r.o., nakoľko tieto
sa vzťahovali k obdobiu jún 2011 s ohľadom aj na moment vymedzenia vzniku daňovej povinnosti
podľa predložených faktúr. Predmetné doklady potvrdzovali, že pre žalovaného daný subjekt začal
pracovať od 01.06.2011, nakoľko žalovaný so žalobcom k tomuto dňu faktickou cestou ukončil zmluvný

vzťah, ktorá skutočnosť vyplynula z vykonaného dokazovania. Bolo teda preukázané, že predmetný
subjekt začal vykonávať zemné práce pre žalovaného následne po období, v ktorom žalobca ako
zhotoviteľ vykonával zemné práce, za ktoré obdobie som si žalobca uplatnil svoj nárok. Nebolo teda
pravdou tvrdenie žalovaného, že žalobca pre žalovaného nepracoval a tento vykonal za neho práceiným subjektom. Vo vzťahu k činnosti traktora a bagra boli vyhotovované stasky. Svedok p. T. T. potvrdil
skutočnosť, že tieto neboli potvrdzované „nikým" za žalovaného, nakoľko na stavbe v podstate žiaden
jeho zodpovedný pracovník oprávnený podpísať takýto doklad, nebol. Vyhotovovanie predmetných

dokladov bolo náročné, vzhľadom na spôsob objednávania prác žalovaným, a to ústne podľa potreby
v nadväznosti na to, aké boli poveternostné podmienky a aká bola naliehavosť realizácie týchto prác,
niekedy i zo dňa na deň. Uvedená skutočnosť vyplynula z vykonaného dokazovania. S ohľadom na
uvedené taktiež neboli vypracované písomné objednávky a súpis žiadaných prác. Žalobca poukázal na
to, že splnil svoju povinnosť vykonať predmetné dielo s poukazom na ustanovenie § 555 ods. 1 prvá

veta OBZ. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nemá žiadnu relevantnú faktúru v evidencii účtovníctva, možno k
tomu uviesť, že sa jednalo o porušenie evidenčnej povinnosti žalovaného v zmysle zák. č. 431/2012 Z.z.
o účtovníctve. Samotná skutočnosť, že žalovaný neevidoval danú faktúru, nevyvrátila nárok žalobcu, z
ktorého dôvodu predmetné tvrdenie žalovaného považoval za účelové tvrdenie. K tvrdeniu žalovaného,
že okresný súd nesprávne vychádzal z časovej špecifikácie realizácie jednotlivých strojov, možno uviesť,
žeprvostupňovýsúduvedenýdôkazvyhodnotilvsúhrneajsosvedeckýmivýpoveďamipodľa§132OSP.

Taktiež sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného, že pojednávaním dňa 11.09.2012 boli porušené
jeho procesné práva. Žalovaný bol na predmetný termín pojednávania riadne a včas predvolaný. V
predvolaní mu boli dané procesné poučenia vrátane poučenia podľa § 119 ods. 3 OSP a v prípade
žalovaného bola zachovaná lehota prípravy na pojednávanie v zmysle § 115 ods. 2 OSP. Žalobca
zdôraznil, že manželka štatutárneho zástupcu žalovaného nežiadala o odročenie pojednávania, tak ako

vyplývalo zo zápisnice z predmetného pojednávania, naviac „prípadná žiadosť" žalovaného o odročenie
pojednávania neobsahovala náležitosti vyžadované § 119 ods. 3 OSP a tiež žalovaný sa mohol
nechať na pojednávaní substitučne zastúpiť. Žalovaný mal teda dostatočný časový priestor vyjadriť sa k
výpovediam predmetných svedkov a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a sám procesne
zavinil svoju nemožnosť priamo sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom, preto sa nemožno stotožniť s

tvrdením žalovaného, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces, resp. znemožnené
konať pred súdom, prvostupňový súd správne procesne postupoval v zmysle relevantných zákonných
ustanovení s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Napadnutý rozsudok okresného súdu žalobca
považoval za zákonný, pretože vychádzal z platného právneho stavu. Žalobca žiadal, aby odvolací súd
v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správne

rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa
§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o

povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.327,45 Eur a vo výroku o trovách prvostupňového konania
potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím
súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na
základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/105/2013-182 zo dňa 22.01.2014 v zákonnej
lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo
dňa 22.01.2014 na č.l. 183 spisu a oznámením na internetovej stránke krajského súdu.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný

vymedzil v odvolaní a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom obrany žalovaného
pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci tak, ako ho zistil súd
prvého stupňa, v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v
intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery arovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku okresného
súdu v napadnutom výroku, ktorým žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
1.327,45 Eur s príslušenstvom, za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení

rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje primárne na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu.

K odvolacím dôvodom žalovaného, obsiahnutým v písomne podanom odvolaní zo dňa 11.02.2013 (č.l.
165-166 spisu) krajský súd zvýrazňuje, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2

OSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu
a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Krajský súd v súvislosti s aplikáciou ust. § 219 ods.
2 OSP poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo
dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového
súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania". Za použitia ust. § 219 ods. 2 OSP, ako aj poukazu na predmetné uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak krajský súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
rozsudku prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého výroku rozsudku okresného súdu krajský súd poukazuje
naskutkovéaprávnevymedzeniežalobouuplatnenéhonároku,akožalobcaprodukovalvrámcipodanej
žaloby a v priebehu celého prvostupňového konania, kedy nárok žalobca uplatnil titulom zmluvného
plnenia.

S prihliadnutím na obsah odvolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu okresného súdu sa odvolací
súd prednostne zaoberal otázkou, či žalovaným označený postup okresného súdu bol postupom, ktorý
by porušil práva žalovaného ako účastníka konania.

K námietke žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom, krajský súd uvádza, že „Odňatím možnosti
konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné
tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v

dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti,žezákonbližšievžiadnomzosvojichustanovenípojemodňatiemožnostikonaťpredsúdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených
záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených

záujmov." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 286/2012 zo dňa 07. marca
2013).

Žalovaný v odvolaní namietal porušenie práv účastníka konania, ktoré bolo vyhodnotené krajským
súdom, ako námietka odňatia možnosti konať pred súdom, s poukazom na dôvody uvádzané žalovaným

v odvolaní, že vykonaním pojednávania dňa 11.09.2012 bolo porušené jeho právo na spravodlivý
proces „nakoľko sa cestou manželky ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní žiadali o jeho odročenie.
Ja ako štatutárny zástupca odporcu som mal lekárske potvrdenie o PN a nemožnosti zúčastniť sa
konania pre problémy s chrbticou. Nemohol som sa teda vyjadriť k výpovediam svedkov, navrhovateľa
a im klásť otázky a prípadne vyvrátiť ich tvrdenia priamo na pojednávaní, a teda mi vlastne bolo

znemožnené konať v plnej miere pred súdom". V rovine uvedenej odvolacej námietky žalovaného
po oboznámení sa s obsahom spisu krajský súd konštatuje, že žalovaný ním uvádzané potvrdenie
o zdravotnom stave doručil okresnému súdu podľa prezentačnej pečiatky okresného súdu na č.l. 74
dňa 11.09.2012 o 10,11 hod., pričom uvedené potvrdenie bolo podané osobne. Z obsahu zápisnice
o pojednávaní spísanej pred okresným súdom zo dňa 11.09.2012 (č.l. 67 a nasl. spisu), vyplýva,

že pojednávať vo veci sa začalo o 8,30 hod. Z tohto dôvodu nebolo možné konštatovať včasnosť
doručeného potvrdenia konateľa žalovaného na termín ústneho pojednávania dňa 11.09.2012. Navyše
je potrebné zo strany krajského súdu zdôrazniť, že predložené lekárske potvrdenie nespĺňa náležitosti,
ktoré boli vyžadované § 119 ods. 3 OSP. Krajský súd v tejto rovine uvádza, že pokiaľ žalovaný ku svojmuospravedlneniu nedoložil potvrdenie v zmysle § 119 ods. 3 OSP, ktoré v danom prípade nemôže nahradiť
potvrdenie pripojené žalovaným na č.l. 74 spisu, tak nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že došlo
k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Zároveň je však potrebné akcentovať i to, že na

predmetnom pojednávaní nedošlo k ukončeniu dokazovania a tiež, že bolo potrebné prihliadať na celý
priebeh prvostupňového konania, a to nielen na priebeh pojednávania dňa 11.09.2012 v tom smere, že
žalovanému bola riadne doručená žaloba, vedel aký nárok je voči nemu uplatňovaný a mal možnosť
sa voči nemu účinne brániť už pri prvom úkone, ktorý mu patril. To, akým spôsobom žalovaný napokon
naložil so svojou obranou vo vzťahu k nej s dôkaznou povinnosťou vyplývajúcou z úpravy § 101 ods.

1 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1, 4 OSP, je procesnou zodpovednosťou žalovaného, v rámci ktorej
bolo konštatované neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k uplatňovanej obrane proti žalobe. Tiež
je potrebné pripomenúť len pre úplnosť skutočnosť, že výsluch žalovaného ako účastníka konania je
len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované
iné dôkazy, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo
možné konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred

súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanému,
ako účastníkovi súdneho konania podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ide o právo, v danom
prípade žalovaného ako účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom
k realizovaniu tohto práva žalovaným postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom

vyššie, boli žalovanému vytvorené podmienky. Pokiaľ toto aj ústavou dané právo žalovaný nenaplnil,
nevyužil ho, tak bol správny postup okresného súdu, ktorý je povinný aplikovať aj § 6 OSP, a to
postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná v
spojení s § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd povinný pripraviť pojednávanie tak, aby bolo možné
rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. V tejto rovine krajský súd poukazuje i na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99. Tiež nemožno opomenúť skutočnosť, že
účastníkom konania na strane žalovaného je právnická osoba, ktorá podľa § 13 ods. 1 druhá veta
Obchodného zákonníka koná nielen štatutárnym orgánom, ale môže za ňu konať zástupca. Súčasne aj
z procesného práva, a to z § 21 ods. 1 OSP vyplýva, že právnická osoba ako účastník súdneho konania
môže svoju účasť na súdnom konaní zabezpečiť nielen štatutárnym orgánom, ale aj zamestnancom,

ktorý tým bol poverený štatutárnym orgánom. Na základe týchto hmotno-právnych a procesno-právnych
ustanovení pokiaľ žalovaný mal záujem zúčastniť sa súdneho konania, tak túto účasť mohol zabezpečiť
prostredníctvom zástupcu zamestnanca k tomu poverenému.

Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie, krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000,

podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,
resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-
právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany
žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných
konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa
na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov

navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A
napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) nie je splnená v
prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery,
že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti
rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.

Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá

zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na
priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do
podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup
orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva,no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu),
nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť
v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé

súdne konanie". Nemožno tiež opomenúť podľa krajského súdu závery, s ktorými sa stotožnil a v
zmysle ktorých „Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného
pojednávania je vecou nezávislého súdu, vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania
žiadosti účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez
prítomnosti účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 449/2011

z 18. októbra 2011).

Z vyššie uvedených dôvodov a vzhľadom na skutočnosť, že okrem namietaného vykonania
pojednávania (na ktorom však nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej) boli okresným súdom vykonané
následne ešte ďalšie pojednávania, a to dňa 16.10.2012, na ktorom bol žalovaný (štatutárny orgán -
p. Ladislav Babčaník) prítomný a prítomná bola aj jeho zvolená právna zástupkyňa a pojednávanie

vykonané dňa 18.12.2012, na ktorom bol žalovaný (štatutárny orgán - p. Ladislav Babčaník) tiež
prítomný, spolu aj so zvolenou právnou zástupkyňou, tak potom vzhľadom na všetky vyššie uvádzané
dôvody a skutočnosti krajským súdom, nemožno konštatovať odňatie možnosti žalovanému konať pred
súdom.

Žalovaný v odvolaní namietal, že sa nemal možnosť vyjadriť k výpovediam svedkov a ani im klásť
otázky a vyvrátiť ich tvrdenia priamo na pojednávaní. Krajský súd sa nemohol stotožniť s uvedenou
odvolacou námietkou žalovaného, vzhľadom na konštatované vykonanie ďalších pojednávaní pred
okresným súdom, ktoré sa dátumovo viazali na čas po namietanom pojednávaní, na ktorých mu nebolo
upreté právo, aby sa mohol k už vykonaným dôkazom vyjadriť, resp. navrhnúť vykonanie ďalších

dôkazov, pričom takéto ďalšie odňatia možnosti konať pred súdom žalovaným ani tvrdené neboli. Tiež je
potrebné poukázať na skutočnosti, vyplývajúce zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 16.10.2012
(č.l. 118 a nasl. spisu), kde priamo zo zápisnice na č.l. 119 vyplývalo, že okresným súdom boli účastníci
podrobne oboznámení s priebehom konania so zameraním na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa
11.09.2012, pričom treba zvýrazniť, že účastníkom bola zaslaná i elektronickou formou zápisnica z tohto

pojednávania, čím vzhľadom na ďalšie pojednávania 18.12.2012 bol podľa krajského súdu vytvorený
dostatočný časový priestor, aby si žalovaný splnil svoju dôkaznú povinnosť nielen v rovine tvrdení, ale
i v rovine preukázania uvedených tvrdení.

K vypočutým svedkom a vyhodnoteniu ich výpovedí okresným súdom v rovine odvolacej námietky

žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na obsah zápisnice z 11.09.2012 (čl. 67
a nasl. spisu), na ktorom boli svedkovia p. T. T., p. Michal Kubinec, p. T. T. vypočutí. Krajský súd
podľa obsahu zápisnice konštatuje, že svedkovia boli náležite poučení podľa § 126 OSP. Je dôležité
uviesť, že pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s
prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká

je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti,
o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi
(presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a podobne) a k poznatkom
zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný
s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených

hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.
Vzhľadom na eurokonformný prístup len primerane a podporne poukazuje krajský súd i na skutočnosti
vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, v zmysle ktorého „Zásade voľného
hodnotenia dôkazov, nezodpovedá taký spôsob hodnotenia, keď je vopred označený za nespôsobilý
dôkazný prostriedok svedecká výpoveď len preto, že svedok patrí k určitej sociálnej alebo profesnej

skupine, pričom dovolací sud odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 9.12.1998, sp. zn. 2 Cdon
1751/97, publikovaný v časopise Soudní Judikatura, 1999, č. 2, v ktorom súd konštatoval, že skutočnosť,
že svedok je zamestnancom účastníka, sama o sebe nevedie k záveru, že jeho výpoveď nie je pravdivá
(vierohodná)" (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28Cdo 2329/2006 z 19.08.2008).

Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovediam dotknutých svedkov vo väzbe na
ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo, že by okresný súd
nezohľadnil pri hodnotení výpovede svedkov vyššie uvedené kritériá. Okresný súd správne postupoval v
konaní v súlade s § 132 OSP. Práve v súvislosti s týmto konštatovaním krajský súd primerane poukazujei na to, že „Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania" (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája 2009 sp.zn. 3 Co 5/2009, 3 Cdo 80/2009).

Krajský súd považuje za podstatné práve v rovine odvolacích námietok žalovaného poukázať na to,

že „Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a
sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými
vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá,
z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej
súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou
sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním

dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd
za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by
okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika
formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že

v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.
Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z
hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak

v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade
ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým
sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne
vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej
veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho

vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri
výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca
porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú
tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkaznýchprostriedkovjezáveropravdivostitvrdenýchskutočností,ktorýjepodkladomprezáverotom,

čiadoakejmieryúčastníksplnilsvojupovinnosťpreukázaťskutkovétvrdenia.Takéhodnoteniedôkazov,
ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že
rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu

žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými závermi,
napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý,
že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod". (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. februára 2011, sp.zn. 6M Cdo 1/2010).

Žalovanývodvolanínamietalzáveryokresnéhosúdu,ktorýsanestotožnilsjehotvrdením,žepredmetné
zemné práce nevykonal žalobca, ktorý bol nútený tieto práce vykonať cestou tretej osoby, čo podľa
žalovaného bolo výpoveďou svedka p. P. L. preukázané. V napadnutom rozsudku okresný súd

v súvislosti so svedeckou výpoveďou P. L. konštatoval, že uvedená svedecká výpoveď vzhľadom
k všeobecnosti jej obsahu a nedostatočnému zasadeniu jednotlivých skutočností, ku ktorým sa
svedok vyjadroval, do konkrétneho časového rámca, čo bolo v prejednávanej veci podľa okresného
súdu významné, vyhodnotil túto svedeckú výpoveď ako nedostatočne presvedčivú a nepreukazujúcu
tvrdenia žalovaného. Obsah tejto svedeckej výpovede bol z hľadiska vymedzenia časových súvislostí,

skutočností, ku ktorým sa vyjadroval, nekonkrétna a nevyvracala závery okresného súdu o preukázaní
realizácie plnenia žalobcu v rozsahu, ktorý vyplýval zo špecifikácie podľa č.l. 30 spisu. Krajský súd
konštatuje, že svedok P. L., bol vypočutý okresným súdom na ústnom pojednávaní dňa 18.12.2012
(č.l. 135 a nasl. zápisnice). Po oboznámení sa s výpoveďou uvedeného svedka krajský súd konštatujetotožné závery, ku ktorým dospel po vyhodnotení svedeckej výpovede predmetného svedka i okresný
súd. Predmetný svedok potvrdil, že pre žalovaného kládol zámkovú dlažbu na už upravený terén. Vedel
o tom, že žalobca mal vykonať pre žalovaného nejaké zemné práce, čakalo sa na nich „2, 3 či 4 dni,

nakoniec prišiel jeden pracovník, ktorý tam chvíľu posedel na svojom mechanizme a potom odišiel. Ja
som si myslel, že išiel na obed, ale on sa už nevrátil. Ja som nevidel, že by na predmetnej stavbe žalobca
vykonával zemné práce pre žalovaného nejakým zemným strojom. Následne sa do toho zapojil UNIOS
s.r.o., t.j. firma, ktorú sme potom zohnali, ale ktorá vykonávala pre žalovaného zemné práce bagrom,
nákladným autom, iné mechanizmy som tam nezaregistroval". „Ja keď som popísal osobu, ktorá prišla

na stavbu, tak som mal na mysli osobu, ktorá tam možno už aj predtým robila, prisľúbil nám, že niečo
pre nás vykoná, ale keďže sa tak nestalo, našli sme si ďalšieho dodávateľa" (č.l. 136 spisu). Z uvedenej
svedeckej výpovede teda podľa krajského súdu nevyplývali skutočnosti, ktoré žalovaný tvrdil v odvolaní,
teda také, ktoré by mohli vyvrátiť navzájom korešpondujúce dôkazy produkované žalobcom.

Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že žalobca pre žalovaného nepracoval, preto bol nútený práce

vykonať iným subjektom, ktorému tieto práce zaplatil. V súvislosti s uvedenými tvrdeniami žalovaného
je nevyhnutné poukázať na dôkaznú povinnosť účastníkov konania, v zmysle ktorej bol žalovaný
povinný nielen uviesť tvrdenia, ale k týmto tvrdeniam označiť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. K uvedenému však zo strany žalovaného nedošlo, tak isto i v odvolacom konaní ním vznesená
námietka bola vo všeobecnej rovine, preto vzhľadom na sumár vzájomne korešpondujúcich dôkazov

v listinnej podobe i svedeckej výpovede vypočutých svedkov nebolo možné tvrdenia žalovaného
vyhodnotiť ako tvrdenia žalovaného v odvolaní, ktoré by mali vplyv na záver, konštatovaný krajským
súdom o správnosti prijatých záverov okresného súdu. V tejto rovine považuje krajský súd za podstatné
zvýrazniť, že dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesno-

právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore.
Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov vedúcej k neuneseniu
dôkazného bremena. Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta
účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena teda

okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z
účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 1Cdo 78/2010 zo dňa 23. mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa
záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno

v rovine ním uplatnenej obrany.

„I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá
pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, v ktorom majú byť posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť
dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú

otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite, inými slovami
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na
zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS
52/03)" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. novembra 2012, sp.zn. 3Cdo 16/2012).

V rovine odvolacích námietok žalovaného pre úplnosť, podporne a len primerane krajský súd poukazuje
i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle
ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho,
čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné

dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov".

Odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného

súdu v danej veci, spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom
konaní. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci, na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov.Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.

PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.

ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý, ako závislý výrok od
výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia v napadnutom výroku vo veci samej, bol
potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie

o náhrade trov prvostupňového konania nebol žalovaným osobitne napadnutý.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1
OSP, § 151 ods. 1, 8 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na náhradu
trov konania vo vyjadrení zo dňa 17.04.2013 (č.l. 173 a nasl. spisu) a vyčíslil ich. Priznaná náhrada

odvolacích trov pozostávala z odmeny za 1 úkon právnej služby advokáta podľa vyhl. č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov, 1 x 67,13 Eur tarifná odmena
za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného + 1 x 7,81 Eur režijný paušál. Celkové dôvodné trovy
odvolacieho konania boli priznané v sume 74,94 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.