Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/180/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223681
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223681.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava V č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10. februára 2015 a proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava V č. k. 14C/162/2012-168 zo dňa 10. apríla 2015, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 14C 162/2012-168 zo dňa 10. apríla 2015 z m e ň u j e
tak,žeukladánavrhovateľovizaplatiťsúdnypoplatokzaodvolanieprotirozsudkuč.k.14C162/2012-123
vo výške 20,- € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi v

konaniach pôvodne vedených pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012,
(veci vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012,
14C 174/2012 boli súdom prvého stupňa spojené na spoločné konanie uznesením zo dňa 17.05.2013
č. k. 14C/162/2012-40, s tým, že spoločné konanie sa bude ďalej viesť pod sp. zn. 14C/162/2012)
domáhal náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy, z titulu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučných konaniach a rozhodol, že odporcovi náhradu trov
konania nepriznáva.

Z vykonaného dokazovania zistil - z pripojených spisov v exekučných konaniach vedených Okresným
súdom Bratislava V:

- v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: E. E., X.. XX.XX.XXXX, vedenej pred
Okresným súdom Bratislava V (súdom prvého stupňa) pod sp. zn. 37 Er 2471/10, na základe zápisnice
spísanej súdnym exekútorom dňa 08.03.2010, požiadal súdny exekútor listom doručeným súdu dňa

27.4.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: Rozsudku Stáleho
rozhodcovskéhosúduč.k.SR14214/09zodňa14.9.2009. OkresnýsúdBratislavaVožiadostisúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie označenej exekúcie, doručenej súdu dňa 27.4.2010rozhodol zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
16.12.2010. Súdnemu exekútorovi bolo rozhodnutie doručené dňa 14.1.2011;

- v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: E. O., nar. 19.10.1962, vedenej pred
Okresným súdom Bratislava V (súdom prvého stupňa) pod sp. zn. 37 Er 4827/11, na základe zápisnice
spísanej súdnym exekútorom dňa 28.06.2011, požiadal súdny exekútor listom doručeným súdu dňa
18.8.2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: Rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu č. k. SR 03192/11 zo dňa 11.5.2011. Okresný súd Bratislava V o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie označenej exekúcie, doručenej súdu dňa 18.8.2011
rozhodol zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
28.9.2011. Súdnemu exekútorovi bolo rozhodnutie doručené dňa 13.10.2011;

- v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: C. Š., X.. XX.X.XXXX, vedenej pred
OkresnýmsúdomBratislavaV(súdomprvéhostupňa)podsp.zn.37Er1704/2011,nazákladezápisnice

spísanej súdnym exekútorom dňa 15.02.2011, požiadal súdny exekútor listom doručeným súdu dňa
15.2.2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: Rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 10941/10 zo dňa 23.11.2010. Okresný súd Bratislava V o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie označenej exekúcie, doručenej súdu
dňa 15.2.2011 rozhodol zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie dňa 5.4.2011. Súdnemu exekútorovi bolo rozhodnutie doručené dňa 19.4.2011;

- v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: E. Š., X.. XX.X.XXXX, vedenej pred
OkresnýmsúdomBratislavaV(súdomprvéhostupňa)podsp.zn.37Er6007/2010,nazákladezápisnice
spísanej súdnym exekútorom dňa 06.08.2010, požiadal súdny exekútor listom doručeným súdu dňa

19.10.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: Rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 04386/10 zo dňa 03.06.2010. Okresný súd Bratislava V o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie označenej exekúcie, doručenej súdu
dňa 19.10.2010 rozhodol zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v decembri 2010. Súdnemu exekútorovi bolo rozhodnutie doručené v januári 2011;

V danom prípade mal súd prvého stupňa za preukázané, že exekučný súd poverenie nevydal, naopak
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol, následne exekučné konanie zastavil. Mal za
to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom.

Po právnej stránke súd prvého stupňa posúdil vec predovšetkým v zmysle § 103, § 42 ods. 3, § 79

ods. 1, 2, § 101 ods. 2 O.s.p., § 9 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ zákona č. 233/1995 Exekučný poriadok a dospel k záveru, že navrhovateľ
nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojich nárokov na náhradu škody, ktorá mu
podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom; či už existenciu nesprávneho úradného

postupu, tak aj vznik škody a príčinnú súvislosť vzniku škody s nesprávnym úradným postupom, t.j.
neuniesol dôkazné bremeno.

V odôvodnení svojho rozhodnutia (okrem iného) uviedol, z jednotlivých (vyššie uvedených) exekučných
spisov je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia nebolo ani

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
nesprávny úradný postup súdu, ani nezákonné rozhodnutie súdu. Keďže všetky podmienky musia
byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať
splnenie ďalších podmienok. Na základe uvedeného súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú v celom
rozsahu zamietol. Ďalšími predpokladmi zodpovednosti za škodu sa už preto nezaoberal. Pokiaľ ide

o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu súd prvého stupňa uviedol, že premlčanie sa
podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď dospel k záveru, že nárok
navrhovateľa nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už nezaoberal. Súd prvého stupňa
ďalej uviedol, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).Súd prvého stupňa zastal názor, že okresný súd v danej veci nebol viazaný lehotou ustanovenou
Exekučným poriadkom. Argumentoval tým, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom k času začatia exekúcie lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení
je taktiež výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok.
Dôvodom tejto výnimky, pričom rovnako vyložil dikciu ustanovenia § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písmeno

c/ a d/ Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 aj Ústavný súd SR napríklad v jeho
rozhodnutí - uznesení IV. ÚS 606/2012. Preto súd prvého stupňa skonštatoval, že v danej veci neplatí
15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie.
Doba rozhodovania o tejto žiadosti súdneho exekútora v daných prípadoch s omeškaním nad 15
dní bola podľa názoru súdu prvého stupňa primeraná, pretože mu bolo z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v

rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom konaní, vzhľadom na to musel počítať s určitým
technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti
bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, súd prvého stupňa argumentoval tým, že nárok

navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č.
514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. Tento záver možno vyvodiť z
ust. § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zák. č. 514/2003 Z. z. V prípade právnickej osoby totiž nemožno hodnotiť
jej doterajší život a prostredie v ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. V tejto
časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej

osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák.. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že v konaní nebolo
preukázané, že by nesprávnym úradným postupom odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej
povesti navrhovateľa. V tejto súvislosti uviedol, že navrhovateľ v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej
povesti. Naviac, takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného

súdu nemôže mať vplyv na povesť navrhovateľa.

Následne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že mu je z rozhodovacej činnosti známe, že
navrhovateľ podával žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom
čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom k čomu musel počítať s určitým technicko-

administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s časovým odstupom. Preto súd prvého stupňa poukázal na stanovisko Ústavného súdu SR,
ktorý odvolávajúc sa na jeho doterajšiu judikatúru tvrdí, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl.48 ods.2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01).

Záverom odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že účastníci sa nedostavili na nariadené
pojednávanie (v poradí tretie), odporca súhlasil, aby súd konal aj v jeho neprítomnosti. Navrhovateľ svoju
neúčasť ospravedlnil a opätovne žiadal konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci
nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Súd o takomto procesnom návrhu navrhovateľa
rozhodol uznesením tunajšieho súdu č. k. 14 C 162/12-85 dňa 20.6.2014, návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zamietol. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3 Co 491/14-106 dňa 31.10.2014

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Opätovne preto súd nerozhodol o tom istom návrhu
na prerušenie konania z tých istých dôvodov. Týmto svojim konaním sa účastníci ukrátili o možnosť
vypočuť si na pojednávaní stanovisko súdu podľa § 118 ods. 2 OSP, teda stanovisko súdu, čo považuje
vovecizasporné,ktoréotázkyvidíakonepreukázané,ktorédôkazyvkonanívykoná,činevykoná,ajkeď
ichúčastnícinavrhli.Účastnícikonaniabolipoučeníopovinnostioznačiťapredložiťdôkazyaskutočnosti

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a OSP) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a
skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 OSP). Poslednou procesnou
možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľomdôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na
účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Prvé nariadené pojednávanie (6.2.2012)
bolo odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov, druhé nariadené pojednávanie (dňa 5.6.2012) bolo z

procesného návrhu navrhovateľa na prerušenie tohto konania, podaného súdu dňa 28.5.2014 emailom,
z dôvodu, že v prejednávanej veci nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu. Tento procesný
návrh navrhovateľa bol tunajším súdom uznesením č. k. 14 C 162/12-85 zo dňa 20.6.2014 zamietnutý.
O odvolaní navrhovateľa voči tomuto rozhodnutiu odvolací súd uznesením č. k. 3 Co 491/14-106 dňa

31.10.2014, právoplatné dňa 12.11.2014. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, ako je
uvedené už vyššie. Totožný návrh na prerušenie konania, ako bol predchádzajúci návrh na prerušenie
konania, podal navrhovateľ aj pred vykonaním tretieho pojednávania v tejto veci, nariadeného na
10.2.2015. Z tohto dôvodu žiadal opäť aj o zrušenie nariadeného pojednávania. Vzhľadom na to, že
o procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo už súdom právoplatne rozhodnuté, ako
aj na skutočnosť, že Ústavný súd o sťažnostiach navrhovateľa viažucich sa aj k prejednávanej veci

už rozhodol tak, že sťažnosť navrhovateľa pre nedostatok právomoci odmietol, nebol daný dôvod na
opätovné rozhodovanie o totožnom procesnom podaní navrhovateľa.

O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému
odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ, žiadajúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec
prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie
pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojom návrhu upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiť.To,žekrajskýsúdvoznačenýchskutočnostiach
nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa navrhovateľa nič nemení na tom, že v jeho očiach a
objektívne aj v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu,

že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach (príkladmo poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 17.10.2012, č. k. 11NcC/46/2012-24), ako aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
tiež poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný

súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa neho nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvého stupňa
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí
jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvého
stupňa, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva navrhovateľa

na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvého stupňa sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie
(odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že navrhovateľ
trvalnaosobnejúčastiprávnehozástupcunapojednávanívedenomnestrannýmsudcomnanestrannom
súde. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporkyne, z ktorých

pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie,
čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa dopustil viacerých omylov,
keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na

splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej
nečinnosti exekučného súdu je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd
rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej
navrhovateľpoukázalnazásadukontradiktórnostianamietal,ženeboloboznámenýsobsahomdôkazova prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Súd prvého stupňa podľa navrhovateľa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Poznamenal,
že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia

poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by mohli
slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že odporkyňa sa vo veci napriek výzve súdu prvého stupňa nevyjadrila,
navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa §
153b O.s.p. na základe navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvého stupňa však namiesto
toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si

sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Navrhovateľ taktiež namietal, že súd prvého stupňa
úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov
spojenýchsvyhotovenímurgencií,akoajpoštovnýchatelekomunikačnýchvýdajov,apretojenapadnutý
rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k

presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvého stupňa odôvodnil
napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania,
ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí
formulárovýmspôsobom,čonemožnoústavnoprávneakceptovať.Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením
súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný),

pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v
danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a
tedaaniznášaťnákladyspojenésosprávoupohľadávky,ktorévzniklivykonanímnesprávnehoúradného
postupu. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej

agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií
nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške
majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorý si nechal vyhotoviť, chcel predložiť v konaní pred
súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania. Súd prvého stupňa však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.

a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní návrhu na začatie konania v dôsledku
narastania škody. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v
Bratislave, ktorý navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody a z ktorého jednoznačne vyplývajú

konkrétne náklady vynaložené navrhovateľom v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Zároveň
súčasťou posudku sú aj prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú
podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného
systému, na poštovné a na telekomunikačné služby. K nemajetkovej ujme navrhovateľ vytýkal súdu
prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval porušenie jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase,
hoci sám súd prvého stupňa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Namietal, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré
s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Z vykonaného
dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva navrhovateľa boli porušené prekročením zákonom
stanovenej lehoty. Za irelevantné považoval úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil, keďže súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s

rozhodnutiami rozhodcovských súdov, taktiež úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, keď
podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom, ako aj úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, pretože tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Mal
za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo

strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za
porušené práva. V závere svojho odvolania navrhovateľ k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak
bol tento súdu prvého stupňa doručený pred nariadeným pojednávaním, súd prvého stupňa bol povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci

dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa zameral na zisťovanie
základných zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v
zmysle zákonač.514/2003Z.z.,pričomdospelksprávnemuzáveru,ženavrhovateľ,ktoréhozaťažovalo
dôkaznébremeno,vpredmetnejvecinepreukázalnaplnenievyššieuvedenýchzákonnýchpredpokladov

vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 Os.p.), keď v odôvodnení svojho
rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli
pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa pritom v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil.

Primárne, vo vzťahu k rozporuplným a reálnemu stavu nezodpovedajúcim tvrdeniam navrhovateľa
prezentovaným v jeho odvolaní, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa
zaoberal návrhom navrhovateľa na prerušenie konania, a to pred meritórnym rozhodnutím, ku ktorému
došlo na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 10.02.2015. Odvolací súd v tomto

smere poukazuje na skutočnosť, že ako vyplýva z obsahu spisového materiálu (č. l. 85, 116 spisu) a
ako správne uvádza aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa o
procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ním podanej ústavnej sťažnosti rozhodol uznesením č. k. 14C/162/2012-85 dňa 20.06.2014 a to
tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Predmetné uznesenie súdu prvého stupňa

zo dňa 20.06.2014 bolo na odvolanie navrhovateľa Krajským súdom ako odvolacím súdom potvrdené,
a to uznesením č. k. 3Co 491/2014-106 zo dňa 31.10.2014. Názor navrhovateľa prezentovaný v
jeho odvolaní, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania samostatným
uznesením pred rozhodnutím o veci samej, teda nemá oporu v reálnom stave prejednávanej veci. V tejto
súvislosti považuje odvolací súd za nutné uviesť, že už z tohto je zrejmé, že navrhovateľove podania v

prejednávanej veci sú bez ohľadu na charakter a osobitosť veci formulárové, neodrážajúce reálny stav
spisu. Takýto postup navrhovateľa, najmä jeho námietky vytýkajúce také pochybenia, ktoré z obsahu
spisového materiálu nevyplývajú, sú svedectvom toho, že navrhovateľ neprejavuje prejednávanej veci
a priebehu konania dostatočnú pozornosť a tým len zbytočne predlžuje jednotlivé konania.

K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd uvádza, že za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže súd uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec
bez prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky

okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).

Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní konanom na
súde prvého stupňa dňa 10.02.2015, na ktorom došlo k vyhláseniu napadnutého rozsudku, ospravedlnil
podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 09.02.2015. V predmetnom podaní navrhovateľ žiadal

zrušiťnariadenépojednávanieaprerušiťkonaniedoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduvoveci,
a to vzhľadom na navrhovateľom podanú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku
127 ústavy proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave o tom, že sudcovia Okresného súdu Bratislava
V nie sú z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčení a preto, že sa nemohol pripraviť na
predmetné pojednávanie. Súd prvého stupňa vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie

pojednávania ako nedôvodnú. Argumentoval tým, že o procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania bolo už súdom právoplatne rozhodnuté a teda opätovne nerozhodoval o tom istom návrhu na
prerušenie konania z tých istých dôvodov (o tomto procesnom návrhu navrhovateľa rozhodol uznesením
č. k. 14 C 162/12-85 dňa 20.6.2014 tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol a Krajský
súd v Bratislave uznesením č. k. 3 Co 491/14-106 dňa 31.10.2014 napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil.) pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že rovnako nedôvodné sú aj

argumenty navrhovateľa o tom, že zo strany súdu prvého stupňa nebola dodržaná lehota na prípravu
pojednávania, skutočnosť ktorá z obsahu spisu vôbec nevyplýva, práve naopak, je zrejmé, že bola
zákonná 5-dňová lehota súdom prvého stupňa dodržaná.

Podľa názoru odvolacieho súdu nie je preto dôvodná ani tá odvolacia námietka navrhovateľa, že v

predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca. Navrhovateľ pritom v odvolaní neuviedol žiadne iné dôvody
zaujatosti zákonného sudcu než v návrhu resp. jednotlivých návrhoch na začatie konania. V tejto
súvislostiodvolacísúdpripomína,žeotázkanestrannostikonajúcehosudcu,ktorúnavrhovateľopätovne
(a z totožných dôvodov ako v návrhu resp. návrhoch na začatie konania) namietal, už bola vo všetkých
veciach, ktoré sa pred Okresným súdom Bratislava V (súdom prvého stupňa) pôvodne viedli pod sp. zn.

14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012 (veci vedené na Okresnom súde Bratislava
V pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012 boli súdom prvého stupňa
spojené na spoločné konanie uznesením zo dňa 17.05.2013 č. k. 14C/162/2012-40 s tým, že konanie
bude ďalej vedené pod sp. zn. 14C 162/2012), v konaní právoplatne vyriešená, a to Krajským súdom v
Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p. , v každej z následne spojených vecí,

tak, že vec prejednávajúca (zákonná) sudkyňa Okresného súdu Bratislava V Mgr. Viera Milatová nebola
z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčená.

Neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny
proces, nakoľko navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na

pojednávaní sám zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací
súd nespochybňuje zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka
konania byť oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad
tejto zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti

a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Nedôvodné sú preto aj odvolacie námietky navrhovateľa ohľadom toho, že postupom súdu prvého
stupňa mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko na pojednávaní chcel predložiť
dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, okrem iného aj znalecký posudok. V tejto súvislosti

považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že mu je z rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ na
preukázanie svojich tvrdení v priebehu jednotlivých obdobných konaní predkladá ako dôkaz znalecký
posudok č. 1/2014 vypracovaný dňa 17.1.2014 Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave
(z obsahu spisu je zrejmé, že v prejednávanej veci k tomu tak nedošlo). Odvolací súd zastáva názor,
že vypracovaný znalecký posudok predkladaný navrhovateľom v jednotlivých obdobných veciach nie

je vypracovaný na konkrétnu prejednávanú vec a nevypovedá o skutočnej výške škody, ktorá mala
údajne navrhovateľovi v jednotlivých exekučných konaniach vzniknúť. Jedná sa len o všeobecný
znalecký posudok bez bližšej špecifikácie konania. Tento listinný dôkaz preto nepreukazuje vznik a
výšku skutočnej majetkovej škody v konkrétnej veci. Uvedený posudok iba vyčísľuje náklady všeobecne
za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne

spracovanietextovurgenciíadresovanýchokresnýmsúdomSlovenskejrepublikyvexekučnýchveciach,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných okresným súdom Slovenskej
republiky v exekučných veciach, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania na okresných súdoch Slovenskej republiky v exekučných veciach. Takto vyčíslenévýdavky nie sú skutočnou škodou, ktorú bol navrhovateľ povinný v konaní preukázať, keďže ide
iba o všeobecne vyčíslené náklady nepreukazujúce vznik a výšku majetkovej škody konkrétne v
prejednávanej veci.

Odvolací súd zároveň poukazuje na ust. § 120 ods. 1 prvá veta v spojení s ods. 4 O.s.p., podľa
ktorého je povinnosťou účastníka konania predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, o čom bol navrhovateľ v konaní riadne poučený.
Navrhovateľ si však túto svoju povinnosť napriek vedomosti o vytýčenom termíne pojednávania, ktorého

sa z vlastnej vôle nezúčastnil, nesplnil a neoznačil žiadne ďalšie dôkazy, z ktorých mala vyplývať výška
ním uplatnenej škody. V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. bol pritom súd prvého
stupňa povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Podľa názoru odvolacieho
súdu navrhovateľovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná možnosť na vykonanie
procesných úkonov a účasti na pojednávaní, avšak nakoľko sa navrhovateľ na pojednávanie nedostavil
a nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, resp. prípadný dôvod, pre ktorý žiadal

o odročenie pojednávania, neexistoval ani v čase jeho nariadenia a iný dôležitý dôvod navrhovateľ
neuviedol, súd prvého stupňa nepochybil, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal podľa § 101 ods. 2
O.s.p. a s prihliadnutím na obsah spisu aj vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.

Pokiaľ teda navrhovateľ v odvolaní namieta, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, táto námietka nie je dôvodná.
Súd prvého stupňa sa na preukázanie tvrdení navrhovateľa primárne oboznámil s exekučnými spismi
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er 2471/10, 37 Er 4827/11, 37 Er 1704/2011, 37 Er 6007/2010,
ktoré tvoria samotný právny a skutkový základ predmetného sporu. Súd prvého stupňa do rozhodnutia o
veci samej poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť a navrhnúť dôkazy, oboznámiť

sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor
nevyužil. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a
v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom
(aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak
túto možnosť bez uvedenia (ospravedlniteľných) dôvodov účastník nevyužije, takéto chovanie už

zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v jeho prospech. Na tomto mieste odvolací súd
zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených
prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú
a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.
Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým

spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s

rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého

rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane

druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody a
náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku
a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu

zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia.
Nakoľko navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a
ani jej príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého
stupňapretozuvedenéhodôvodunávrhvtejtočastisprávnezamietol.Rovnakovsúvislostisuplatnenounemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania
skutočnostíodôvodňujúcichzávažnosťvzniknutejujmyaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,nezakladábez
ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za

vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie
jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na

poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času
obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť,
a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí
iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre

všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor
všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí
v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci.
Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého

stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré
prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky
doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje
s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a

neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho
vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a
význam.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním navrhovateľa voči uzneseniu súdu prvého stupňa č. k.
14C/162/2012-168 zo dňa 10.04.2015.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od
právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku č. k. 14C/162/2012-123
v spojení s 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012, ktorý predstavuje 80 €. Súdny poplatok bol
súdom prvého stupňa vyrubený podľa Položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v spojení s § 7 ods. 10 zákona č.
71/1992 Zb. Pokiaľ ide o výšku predmetného súdneho poplatku súd prvého stupňa v dôvodoch svojho
rozhodnutia uviedol, že súdny poplatok za odvolanie podľa Položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
predstavuje 20 €, avšak, keďže navrhovateľ podal odvolanie do štyroch konaní, ktoré boli spojené na
spoločné konanie, súdny poplatok predstavuje sumu 80 € (20 € x 4).

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote (v celom rozsahu) odvolanie navrhovateľ.
Súdu prvého stupňa vytkol, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a teda neobsahuje
podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, čím je v zmysle § 169 O.s.p. odôvodnenie. Následne
uviedol, že podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu

na náhrady škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru navrhovateľa spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
nanáhraduškodyanepodliehajúmuďalšieúkonyvovecisamej,akosúodvolanie,dovolanieapodobne.
Nakoľko navrhovateľ nepodal žalobu, ale odvolanie proti rozsudku, súd nie je oprávnený svojvoľnerozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, a preto navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Následne navrhovateľ v dôvodoch odvolania poukázal
na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.03.2007 sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v

zmysle ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992Zb. (Sadzobník
súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a
analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Ďalej uviedol, že v prílohe zákona č.
71/1992Zb.(Sadzobníksúdnychpoplatkov)niejejasneajednoznačnestanovenápoplatkovápovinnosť
za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi bola v rozpore so zákonom č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov uložená poplatková povinnosť
v prípade, kde ju nemal. Použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku je pritom,
vzhľadomnačl.59ods.2Ústavy,vylúčené.Malzato,žeakjeúčastníkovikonaniavrozporesozákonom
č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany
štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ale rovnako tak aj porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy,
podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd. Navyše podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba navrhovateľom

podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. a preto je nutné
v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa
ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. S
uvedeným sa stotožňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 14/2007

z 30.06.2008 vyslovil názor, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania,
pričom pri výklade ustanovení zákona o súdnych poplatkoch treba uprednostniť vždy ten výklad, ktorý
je na prospech poplatníka. Následne navrhovateľ poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6 M Cdo 2/2011 zo dňa 10.08.2011, v zmysle ktorého v čase začatia konania bolo súdne konanie
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov; išlo o

vecnéoslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, ktoré vyplývalo priamo zo zákona, a teda konanie
je od poplatkovej povinnosti oslobodené celé a za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa
neplatí. Podľa navrhovateľa je preto logické, že ak sa oslobodzuje konanie ako celok, oslobodzuje sa aj
odvolacie konanie, čo potvrdzuje ust. § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Z vyššie
uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec podľa ust. §
212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v zmysle ust. § 220 O.s.p. zmeniť a to tak, ako je uvedené

vo výroku tohto rozsudku.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších zmien a noviel súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

(ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) veta prvá citovaného zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. cit. zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a noviel, zo žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa vyberá súdny poplatok 20 eur.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý

nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený §
18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. Do 30.9.2012 konanie
o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a

v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30.9.2012 bolo výslovne uvedené, že
toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 1.10.2012 však bolo uvedené
ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z. Tento typ konania tak od
1.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa v každej z následne spojených vecí návrhom na začatie
konania, doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012, voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Veci resp. konania vedené na Okresnom súde Bratislava V (súde prvého stupňa)
pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012 boli súdom prvého stupňa

spojené na spoločné konanie uznesením zo dňa 17.05.2013 č. k. 14C/162/2012-40, s tým, že spoločné
konanie sa bude ďalej viesť pod sp. zn. 14C/162/2012. Vo veci samej (už ako „spojenej veci“ v každej
z vecí, ktoré boli uznesením súdu prvého stupňa č. k. 14C/162/2012-40 zo dňa 17.05.2013 spojené na
spoločné konanie) rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10.02.2015 a
to tak, že návrh navrhovateľa vo veci samej v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal dňa

26.03.2015 (v zákonom stanovenej lehote) odvolanie navrhovateľ (č. l. 150 spisu). Zhodne so súdom
prvého stupňa odvolací súd zastáva názor, že podaním odvolania tak navrhovateľovi v zmysle § 5 ods. 1
písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. vznikla poplatková povinnosť. Po oboznámení sa s obsahom spisového
materiálu dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil
navrhovateľovipovinnosťzaplatiťsúdnypoplatokzaodvolanievočipredmetnémurozsudkusúduprvého

stupňa č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10.02.2015, jeho postup bol vecne správny, avšak nesprávny a
nezákonnýboljehozáverpokiaľideovýškuvyrubenéhosúdnehopoplatkuvsume80€(4x20€).Jesíce
pravdou, že jednotlivé konania vedené na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012,
14C 173/2012, 14C 174/2012 boli súdom prvého stupňa spojené na spoločné konanie uznesením zo
dňa 17.05.2013 č. k. 14C/162/2012-40, avšak s tým, že spoločné konanie sa bude ďalej viesť pod sp. zn.

14C/162/2012. Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10.02.2015
bol vydaný po spojený týchto vecí na spoločné konanie a rovnako tak odvolanie smerovalo „len“ voči
tomuto rozsudku. Inak povedané v prejednávanej veci neboli podané štyri samostatné odvolania voči
štyrom samostatným rozsudkom. Prvostupňový súd tak svojím postupom poprel účel a význam inštitútu
spojenia vecí na spoločné konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu nevznikol žiaden dôvod vyrubovať v

prejednávanej veci súdny poplatok za podané odvolanie v jeho štvornásobnej výške argumentujúc tým,
že pôvodne išlo o štyri samostatné veci.

Vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 6 ods. 2 prvá
veta zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa

tým konanie na jednom stupni, by navrhovateľovi v súvislosti s § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. nebolo
možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. pred
1.10.2012. Nakoľko však navrhovateľ podal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V (súdu prvéhostupňa) č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10.02.2015 odvolanie dňa 26.03.2015, je s poukazom na
uvedené zrejmé, že v prejednávanej veci sa odvolacie konanie začalo za účinnosti zákona č. 71/1992
Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. Preto navrhovateľovi s poukazom na položku 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov (v znení účinnom v čase podania odvolania) v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992
Zb. poplatková povinnosť za podané odvolanie vznikla, a to vo výške 20 €. Na uvedené nemá vplyv,
že navrhovateľ podal návrh na začatie konania na súd dňa 27.9.2012 (t.j. pred 1.10.2012). Z tohto
dôvodu odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa svojvoľného rozširovania okruhu
úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti súdom prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodné. V tejto

súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z ust. § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. priamo
vyplýva, že v odvolacom konaní vo veci samej sa vyberá poplatok podľa rovnakej sadzby ako poplatok
za návrh vo veci samej. Pokiaľ teda v položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená výška
poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20 €, je v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. potrebné
v predmetnej právnej veci v odvolacom konaní vybrať súdny poplatok vo výške 20 €. Nejde pritom

o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti, keďže v Sadzobníku súdnych
poplatkov je jednoznačne stanovená sadzba súdneho poplatku za konanie na prvom stupni a podľa §
6 ods. 2 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. tak možno určiť aj sadzbu súdneho poplatku za odvolacie
konanie. Neobstojí teda ani poukaz navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 29.3.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, ktorý sa vzťahuje na odlišný skutkový základ a v danej veci

nie je aplikovateľný.

Podľa názoru odvolacieho súdu sú nedôvodné aj tie odvolacie námietky navrhovateľa, v zmysle
ktorých napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa neobsahuje žiadne dôvody, a teda neobsahuje
podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, čím je v zmysle § 169 O.s.p. odôvodnenie. Podľa názoru

odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia požiadavke dostatočného odôvodnenia plne
vyhovuje,pričomzodpovedápožiadavkámkladenýmustanovením§169O.s.p.napísomnévyhotovenie
uznesenia.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava V (súdu
prvého stupňa) č. k. 14C 162/2012-168 zo dňa 10. apríla 2015, v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, že
uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku č. k. 14C 162/2012-123 vo
výške 20,- € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli

(v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.