Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. apríl 2012

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 17C/74/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811206973
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2012:3811206973.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa: R.

Y., narodený XX.X.XXXX, bytom Y. XXX/XX, S. D., zastúpený advokátom JUDr. Denisom Glajchom so
sídlom Bernolákova 2476, 955 01 Topoľčany proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná:
1/ Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a 2/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Odporcaje povinný zaplatiťnavrhovateľovi2.835,26eur,atodotrochdníodprávoplatnostirozsudku.

V prevyšujúcej časti sa návrh z a m i e t a.

O náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa prostredníctvom advokáta návrhom doručeným súdu dňa 5.5.2011 domáhal proti
odporcovi zaplatenia 4.200,- eur a náhrady trov konania. Návrh zdôvodnil tým, že jeho motorové vozidlo,
ktoré mu bolo odcudzené, bolo dňa 31.12.2007 zaistené na účely trestného konania, pričom tým, že
mu vozidlo nebolo vydané dňa 19.2.2008, keď bol vydané uznesenie o vydaní motorového vozidla a
bolo mu vydané až 6.10.2009, mu vznikla škoda spojená so znížením ceny motorového vozidla vo
výške 3.200,- eur a nemajetková ujma vo výške 1.000,- eur. Navrhovateľ sa ešte pred začatím konania

dňa 18.2.2011 prostredníctvom svojho advokáta so svojím nárokom obrátil na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky, pričom táto mu dňa 13.4.2011 uviedla, že nesprávny úradný postup Okresnej
prokuratúry Prievidza bol len článkom reťazca príčin, pre ktoré nebolo navrhovateľovi vydané motorové
vozidlo, a preto nie sú dôvody pre zodpovednosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Odporca Slovenská republika sa prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k návrhu
vyjadrila tak, že návrh žiada zamietnuť, vychádzajúc z toho, že navrhovateľ označil za nesprávny
úradný postup obsah vybavenia svojho podnetu Okresnou prokuratúrou Prievidza, pričom tento štátny

orgán jeho podnet vybavil riadne v zákonom stanovenej lehote a rovnako bol jeho podnet riadne
vybavený aj Krajskou prokuratúrou v Trenčíne, pričom spôsob vybavenia podnetu prokuratúrou nemôže
preskúmavať občianskoprávny súd. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky poukázala na to, že
nemôže zodpovedať za konanie policajta, za konanie ktorého zodpovedá Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Nakoniec Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uviedla, že súd v občianskoprávnom
konaní nie je príslušný a spôsobilý preskúmavať zásahy urobené orgánmi činnými v trestnom konaní,
keďže tieto môže preskúmavať len prokurátor, lebo tým by mohli občianskoprávne súdy preskúmavať

aj to, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin, resp. či malo byť začaté trestné stíhanie a pod.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ protiprávne konanie odporcu vymedzil aj konaním policajta, súd ako
s osobou oprávnenou konať v mene odporcu, konal aj s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,ktoré sa k návrhu vyjadrilo tak, že postup policajta bol správny a tento postup môže preskúmavať len
prokurátor a nie súd.
Súd vykonal dokazovanie všetkými účastníkmi navrhnutými dôkazmi, a to: spisom Okresného

riaditeľstva PZ v Prievidzi ČVS:ORP-1343/OVK-PD-2007, potvrdením (čl. 6), uznesením (čl. 7),
upovedomením (čl. 8), listom Okresnej prokuratúry Prievidza (čl. 9 - 10), listom Krajskej prokuratúry
Trenčín (čl. 11 - 13), potvrdeniami autobazárov (čl. 14 - 15), kúpnou zmluvou (čl. 16), dokladom o
zaplatení poistky (čl. 17), výzvou na predbežné prerokovanie (čl. 18 - 21), oznámením prokuratúry (čl.
22 - 25), potvrdením o zaplatení poistiek (čl. 49), znaleckým posudkom znalca Ing. Petra Mikuška (čl.

80 - 107), výsluchom navrhovateľa a svedkyne N., manželky navrhovateľa. Z vykonaného dokazovania
mal súd preukázaný nasledovný skutkový stav:
Syn navrhovateľa dňa 30.11.2007 podal trestné oznámenie na osobu S. W., pričom tvrdil, že tento mu
dňa 26.11.2007 v Pardubiciach v Českej republike odcudzil motorové vozidlo jeho otca Opel Astra Combi
EČ: C.. O odcudzení motorového vozidla urobil syn navrhovateľa trestné oznámenie aj dňa 26.11.2007
na polícií v Českej republike.

Dňa 30.12.2007 bol políciou v Slovenskej republike kontrolovaný S. W., ktorému v súvislosti s tým, že
viedol motorové vozidlo navrhovateľa, bola podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku obmedzená osobná
sloboda. Dňa 31.12.2007 S. W. podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku toto motorové vozidlo vydal
Okresnému riaditeľstvu PZ v Prievidzi. S. W. bol následne vypočutý ako svedok pričom to, že držal
motorové vozidlo navrhovateľa odôvodnil tým, že synovi navrhovateľa požičal 20.000,- Kč s dohodou,

že on mu vráti 30.000,- Kč, a súčasťou ich dohody bolo aj to, že bude môcť užívať motorové vozidlo
navrhovateľa ako záruku za vrátenie pôžičky. S. W. ako adresu na doručovanie uviedol adresu svojho
prechodného pobytu. Toho istého dňa bolo motorové vozidlo ohliadnuté, boli zistené jeho poškodenia,
pričom v motorovom vozidle boli zaistené stopy. Na list Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi polícia
Českej republiky dňa 16.1.2008 oznámila, že motorové vozidlo na trestné konanie nepotrebuje a súhlasí

s jeho vydaním vlastníkovi.
Uznesením zo dňa 19.2.2008 vyšetrovateľ OR PZ Prievidza podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku
rozhodol tak, že navrhovateľovi vracia jeho motorové vozidlo, čo odôvodnil tým, že toto motorové
vozidlo už nie je potrebné pre ďalšie konanie. Uvedené uznesenie bolo doručené navrhovateľovi dňa
27.2.2008. Dňa 20.2.2008 bolo uznesenie doručované prostredníctvom OO PZ Partizánske na adresu

na doručovania uvedenú S. W., pričom OO PZ Partizánske dňa 27.3.2008 oznámilo, že S. sa na
uvedenej adrese nezdržiava. Dňa 22.2.2008 bolo uznesenie doručované poštou S. W. na adresu jeho
trvalého pobytu, pričom z tejto adresy sa zásielka s poznámkou adresát neznámy vrátila ako nedoručená
a deň vrátenia odosielateľovi nebol vyznačený. Následne bola zásielka s uznesením doručovaná S.
W. poštou dňa 14.4.2008 na adresu, ktorú označil ako adresu na doručovanie, pričom z tejto adresy

sa zásielka s uznesením vyšetrovateľovi vrátila ako nedoručená s poznámkou adresát neznámy. Dňa
20.3.2008bolouzneseniedoručovanéprostredníctvomOOPZKremnica,ktorédňa27.3.2008oznámilo,
že S. W. sa na uvedenej adrese nezdržiava. Neboli úspešné ani ďalšie pokusy o doručenie uznesenia
S. na rôzne domnelé adresy.
Navrhovateľovi Okresná prokuratúra Prievidza dňa 14.11.2008 na jeho žiadosť o vydanie motorového

vozidla uviedla, že si vyžiadala vyšetrovací spis, preskúmala ho a dospela k záveru, že postup
vyšetrovateľa je správny a uznesenie o vydaní veci je potrebné doručiť S. W.. Navrhovateľovi Krajská
prokuratúra Trenčín dňa 4.9.2009 uviedla, že uznesenie nie je potrebné doručiť S. W.i, stačí jeho
doručenie navrhovateľovi, a preto mu možno vydať motorové vozidlo. Dňa 6.10.2009 bolo motorové
vozidlo vrátené Okresným riaditeľstvom PZ v Prievidzi navrhovateľovi, pričom bolo poškodené a

navrhovateľ ho chcel po oprave predať. Najprv ho ponúkal za 3.500,- eur, no následne ho až za približne
pol roka predal za 2.700,- eur. Až po predaji tohto motorového vozidla si navrhovateľ mohol kúpiť iné
ojazdené motorové vozidlo za 6.500,- eur.
Podľa vyjadrenia autobazáru cena typu motorového vozidla navrhovateľa predstavovala v roku 2007
čiastku 6.000,- eur a v roku 2010 čiastku 3.000,- až 2.500,- eur (čl. 14). Podľa vyjadrenie ďalšieho

autobazáru predstavovala hodnota typu motorového vozidla navrhovateľa v roku 2007 čiastku približne
6.200,- eur a v roku 2010 čiastku približne 3.000,- eur až 3.500,- eur. Navrhovateľ motorové vozidlo
predal v apríli 2010 za 2.700,- eur. Zo znaleckého posudku znalca vyplynulo, že hodnota motorového
vozidla odporcu predstavovala k 26.11.2007 6.060,58 eur, k 31.12.2007 čiastku 6.018,99 eur, k
19.2.2008 5.910,74 eur, k 14.11.2008 4.968,33 eur a k 6.10.2009 4.075,48 eur.

Navrhovateľ si motorové vozidlo, ktoré mu bolo odcudzené, kúpil ako ojazdené v priebehu roka 2007,
aby mohol dochádzať za svojou zdravotne postihnutou dcérou z miesta svojho bydliska do Prešova
a aby mohol dochádzať so svojou manželkou na jej rôzne lekárske vyšetrenia. Potom ako bolo jeho
synovi motorové vozidlo odcudzené, navrhovateľ nemal dostatok prostriedkov na zakúpenie novéhomotorového vozidla, keďže už pri kúpe motorového vozidla, ktoré mu bolo odcudzené, sa zadĺžil. Keďže
motorové vozidlo potreboval na dochádzanie za svojou dcérou, ako aj na to, aby mohol doviesť svoju
ťažko, onkologicky, chorú manželku na pravidelné lekárske kontroly, motorové vozidlo si požičiaval od

svojich známych, ktorým za požičanie motorového vozidla neplatil, no snažil sa im odvďačiť tým, že
nechal v nádrži viac benzínu. Takto požičané motorové vozidlá využíval predovšetkým na dochádzanie
za častými lekárskymi kontrolami svojej manželky, ktorá musela v tomto období najmenej 50 krát
cestovať za rôznou zdravotnou starostlivosťou. Navrhovateľ sa doteraz osobám, ktoré mu vypožičiavali
motorové vozidlá, cíti zaviazaný tak, že im nemôže odmietnuť pomoc.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.
Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu

spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že S. v čase, keď bol v trestnej veci v postavení svedka, mal pri
sebe vec dôležitú pre trestné konanie, a to motorové vozidlo navrhovateľa, a túto veci podľa § 89 ods. 1

Trestného poriadku na vyzvanie vydal policajtovi. V priebehu trestného konania bolo zistené, že táto vec
už pre trestné konanie nie je potrebná. Preto bol splnený predpoklad na to, aby policajt alebo prokurátor
postupoval podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku. Vzhľadom na to, že vyšetrovateľ zo zabezpečených
dôkazov dospel k záveru, že právo navrhovateľa na vec je nepochybné, rozhodol podľa § 97 ods. 1
Trestného poriadku tak, že vec sa vydá navrhovateľovi. Tento postup vyšetrovateľa treba považovať za

správny.Rovnakozasprávnytrebapovažovaťpostupvyšetrovateľaspočívajúcivtom,žetotouznesenie
doručoval nielen navrhovateľovi, ale aj S.i, ktorý toto motorové vozidlo policajtovi vydal.
Nesprávny je výklad, podľa ktorého uvedené uznesenie nebolo treba doručovať S. W.. Trestný poriadok
explicitne nerieši otázku, komu treba doručovať uznesenie o vydaní veci podľa § 97 ods. 1 Trestného
poriadku. Zásadne však platí, že rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní treba doručovať

účastníkom konania, teda tým, osobám, o ktorých právach sa koná. Vydaním veci S. W. bolo zasiahnuté
do jeho práva držať motorové vozidlo, pričom S. W. držbu tohto motorového vozidla odôvodňoval aj
svojimi tvrdeniami v priebehu trestného konania. Aj keď bolo v trestnom konaní zistené, že vlastníkom
motorového vozidla je navrhovateľ, nemohlo toto zistenie viesť k tomu záveru, že uznesenie bolo treba
doručovať len navrhovateľovi a nie S. W.. Vydaním veci S. W. vyšetrovateľovi a zistením toho, že

navrhovateľ je vlastníkom veci, ktorý si uplatňuje právo túto veci držať, vznikol medzi Dušanom Lackom,
navrhovateľom a štátom trestnoprocesný vzťah, ktorého predmetom bolo právo držať motorové vozidlo,
ktorého vlastníkom je navrhovateľ a ktorého držby sa vo vzťahu k štátnemu orgánu dobrovoľne vzdal
S. W.. Preto právoplatným rozhodnutím o vydaní veci navrhovateľovi sa zasahovalo do domnelých právS. Lacka. Preto bolo potrebné tejto osobe uznesenie o vydaní veci podľa § 97 ods. 1 a 4 Trestného
poriadku doručiť a bolo správny postup vyšetrovateľa, keď rozhodnutie o vydaní veci doručoval podľa
§ 66 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku do vlastných rúk aj Dušanovi Lackovi ako osobe oprávnenej

podať sťažnosť proti uzneseniu.
Z obsahu vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že S. W. pri svojom výsluchu ako svedok bezprostredne
potom, ako vydal motorové vozidlo uviedol svoju adresu na doručovanie, pričom vyšetrovateľ postupoval
tak, že uznesenie na túto adresu doručoval dňa 20.2.2008 podľa § 65 ods. 2 Trestného poriadku, podľa
ktorého v prípade potreby, najmä pri nariadenom predvedení, pri neúspešnosti pokusu doručiť iným

spôsobom do vlastných rúk adresátovi zásielku, alebo pri nebezpečenstve, že prieťahom v doručovaní
sa pojednávanie zmarí, možno o doručenie požiadať útvar Policajného zboru alebo obec, pričom na
doručenie uznesenia vyzval OO PZ Partizánske, ktoré mu dňa 27.3.2008 oznámilo, že S. W. sa na
adrese,ktorýuviedolakoadresunadoručovanie,nezdržiava.Následnesavyšetrovateľpokúšalzisťovať
pobyt S. W. tak, aby mu bolo uznesenie doručené do vlastných rúk. Tento postup vyšetrovateľa bol
nesprávny, keďže podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku platí že, ak nebol adresát zásielky, ktorú treba

doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu,
ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť
znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží sa písomnosť na
pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku
vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa

posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide
o doručenie trestného rozkazu.
Z uvedeného § 66 ods. 3 Trestného poriadku je zrejmé, že Trestný poriadok v prípade ak osoba,
ktorej sa doručuje, označila adresu na doručovanie, vytvára fikciu doručenia, ktorú treba aplikovať bez
ohľadu zistenie toho, či sa táto osoba na ňou uvedenej adrese na doručovanie zdržuje alebo nie.

Preto malo OO PZ Partizánskej pri doručovaní zásielky postupovať tak, aby boli vytvorené podmienky
na vznik tejto fikcie, teda S. W. na ním uvedenej adrese, na ktorej nebol zastihnutý oznámiť, že mu
zásielku doručia znovu v určitý deň a hodinu a v prípade nového neúspešného pokusu o doručenie
zásielky túto uložiť na orgáne obce. Ak by si Dušan Lacko zásielku nevyzdvihol do troch pracovných
dní od uloženia, bolo treba považovať posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keby sa S.

W. ako adresát o uložení nedozvedel. Ak by bol tento postup OO PZ Partizánske dodržaný, resp.
vyšetrovateľ by sa pokúsil o opätovné doručenie zásielky týmto spôsobom, bolo by možné dosiahnuť
doručenie uznesenia S. W. ešte pred dňom jeho doručenia navrhovateľovi. Preto nebolo správne ani
ďalšie doručovanie uznesenia S. W. na rôzne domnelé adresy. Takýto postup vyšetrovateľa OO PZ
Prievidza treba posúdiť podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ako nesprávny úradný postup, keďže

pri doručovaní zásielky vyšetrovateľ ako štátny orgán neurobil úkony predpokladané zákonom na to,
aby vo vzťahu k doručeniu uznesenia S. W. nastala fikcia doručenia potrebná na to, aby uplynula
lehota na podanie sťažnosti a následná právoplatnosť uznesenia o vydaní veci navrhovateľovi. Tým
bolo zasiahnuté vyšetrovateľom do práva navrhovateľa na vydanie veci podľa vydaného uznesenia.
Okrem toho bolo povinnosťou Okresnej prokuratúry Prievidza najneskôr dňa 14.11.2008 potom, ako si

na podnet navrhovateľa vyžiadala vyšetrovací spis, odstrániť tento nedostatok postupom podľa § 230
Trestného poriadku.
Vychádzajúc z toho, že nemožno predpokladať, že by S. W. podal dôvodnú sťažnosť proti uzneseniu
o vydaní motorového vozidla navrhovateľovi v prípade doručenia uznesenia fikciou podľa § 66 ods. 3
Trestného poriadku, bolo následkom nesprávneho postupu pri doručovaní uznesenia S. W. spôsobené

to, že navrhovateľ nemohol od februára 2008 do 6.10.2009 vykonávať svoje právo držať a užívať
svoje motorové vozidlo. Týmto protiprávnym konaním - nesprávnym úradným postupom bol spôsobený
podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zásah do majetkového práva navrhovateľa spočívajúceho
v odňatí užívania motorového vozidla Opel Astra Combi EČ: PD261CM. Užívanie motorového vozidla
je majetkové právo, ktoré výška je závislá od toho, akým spôsobom sa zníži hodnota motorového

vozidla za obdobie, v ktorom bolo odňaté užívanie motorového vozidla oprávnenej osobe. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že hodnota motorového vozidla navrhovateľa predstavovala vo februári 2008,
keď mohlo byť vozidlo, v prípade využitia zákonných možností štátu vrátené štátom navrhovateľovi,
čiastku 5.910,74 eur a dňa 6.10.2009, keď bolo motorové vozidlo navrhovateľovi skutočne vydané,
čiastku 4.075,48 eur. Za škodu preto treba považovať rozdiel medzi týmito hodnotami, čo je 1.835,26

eur. Preto súd návrhu o zaplatenie náhrady skutočnej škody vo výške 3.200,- eur vyhovel len v časti
o zaplatenie 1.835,26 eur a v prevyšujúcej časti o zaplatenie 1.364,74 eur návrh zamietol. Nebolo
dôvodné, aby súd pri určení výšky skutočnej škody vychádzal z navrhovateľom tvrdených skutočností,
ktorých podstatou bolo to, že motorové vozidlo navrhovateľa sa v roku 2007 predávalo za 6.000,- eura v apríli 2010 za 3.500,- eur až 2.500,- eur. Uvedené skutkové tvrdenia navrhovateľa nebolo možné
zobrať za základ škody navrhovateľa, keďže štát môže zodpovedať len za obdobie, v ktorom bolo
navrhovateľovi odňaté užívanie motorového vozidla v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nie

v dôsledku odcudzenia motorového vozidla, resp. v dôsledku neúspešných pokusov navrhovateľa o
predaj vozidla.
Okrem skutočnej škody sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy
spočívajúcej v tom, že v čase odňatia užívania motorového vozidla, motorové vozidlo nevyhnutne
potreboval na zabezpečenie dochádzania za zdravotnou starostlivosťou svojej manželky, pričom bol

odkázaný na pomoc tretích osôb, ktoré mu bez nároku na odplatu poskytovali svoje motorové vozidlá,
keďže on si z dôvodu svojej majetkovej situácie nemohol dovoliť kúpu iného motorového vozidla.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase od februára 2008 do vydania motorového vozidla
štátom,muselamanželkanavrhovateľanajmenej50krátvsúvislostisonkologickýmochorenímvyhľadať
zdravotnú starostlivosť na rôznych miestach mimo miesta svojho bydliska. Navrhovateľ si motorové
vozidlo vypožičiaval od svojich známych, keďže na kúpu iného motorového vozidla nemal dostatok

finančných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé, že odňatie možnosti užívania motorového vozidla
navrhovateľa sa na jeho strane prejavilo aj iným ako majetkovým zásahom spočívajúcim v znížení
hodnoty motorového vozidla, a to tým, že navrhovateľ musel zabezpečovať základnú potrebu svojej
manželky prostredníctvom tretích osôb v pretrvávajúcej neistote o tom, kedy mu bude vrátené jeho
motorové vozidlo, ktoré nepotreboval odporca, ktorého užívania sa nedomáhala žiadna tretia osoba,

a ktoré nevyhnutne potreboval on sám na zabezpečenie svojich potrieb. Vzhľadom na tieto zásahy
do nemajetkovej sféry navrhovateľa nemožno samé konštatovanie porušenia práva navrhovateľa
považovať za dostatočné zadosťučinenie. Preto súd návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vyhovel v celom rozsahu uplatnených 1.000,- eur, keďže odňatie užívania
motorového vozidla domácnosti, ktoré motorové vozidlo nevyhnutne potrebuje na účely zdravotnej

starostlivosti, a ktorá si kúpu iného motorového vozidla dovoliť nemôže, predstavuje vážny zásah do
nemajetkovej sféry navrhovateľa.
Voči uplatnenému nároku navrhovateľa neboli dôvodné námietky odporcu vyjadrované, či už v mene
odporcu konajúcej Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky alebo v mene odporcu konajúceho
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. GP SR tvrdila, že postup Okresnej prokuratúry Prievidza bol

len jedným z článkov príčin vzniku škody navrhovateľa. Túto námietku nemožno považovať za dôvodnú,
keďže súd v tomto konaní nekonal o zodpovednosti prokuratúry, ale konal o zodpovednosti štátu.
Postavenie GP SR v tomto konaní vyplynulo len z toho, že je oprávnená konať v mene štátu vo veciach
náhrady škody spôsobenej činnosťou prokurátora v trestnom konaní. Preto súd jej postavenie riešil len
s ohľadom na vyriešenie toho, kto má konať v mene štátu, a nie s ohľadom na vyriešenie toho, za

čo a v akom rozsahu štát navrhovateľovi zodpovedá. Nemožno súhlasiť ani s námietkou postavenou
na interpretácii, podľa ktorej si navrhovateľ uplatnil nárok za nesprávny úradný postup len v rozsahu
prokuratúrou vybavovaného podnetu. Toto tvrdenie je v rozpore s obsahom návrhu navrhovateľa, keďže
navrhovateľ si uplatnil svoj nárok v súvislosti s činnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
mali za následok to, že mu nebolo vydané jeho motorové vozidlo, pričom činnosťou prokurátora v

trestnom konaní nie je primárne vybavovanie podnetov účastníkov trestného konania, ale predovšetkým
dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa § 230 Trestného poriadku. Rovnako
nedôvodné boli námietky v mene odporcu konajúceho Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorého
námietky, rovnako ako námietky Generálnej prokuratúry boli postavené nie na odmietaní zodpovednosti
odporcu, ale na poukazovaní na zodpovednosť prokuratúry.

Vzhľadom na to, že bolo rozhodnuté o viacerých nárokoch navrhovateľa, pričom pred vyhlásením
rozsudku nebolo zrejmé, že sa účastníci zúčastnia vyhlásenia rozsudku a v súvislosti s týmto budú
žiadať náhradu trov konania, súd o náhrade trov konania medzi účastníkmi a náhrade trov konania štátu
rozhodne podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže navrhovateľ podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.