Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/342/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109210385
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3109210385.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek JUDr.
Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľov: 1. V.. A. H., narodený XX. V.
XXXX, bytom B. XXXX/X, B., 2. J.. C. H., narodený XX. H. XXXX, bytom S. XXX, obaja zastúpení
advokátom JUDr. Jozefom Polákom, so sídlom Radlinského 1718, Dolný Kubín, proti odporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o
náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 5. decembra 2013,
č. k. 11C/98/2009-108, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu znovu rozhodol o návrhu navrhovateľov a
uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade 198,73 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 198,73 eur od 14.09.2009 do zaplatenia a navrhovateľovi v 2. rade sumu 1.804,51 eur,
spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.804,51 eur od 14.09.2009 do zaplatenia, všetko
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol skutkové tvrdenia
navrhovateľov, že uznesením ČVS: OUV-5/MI-98 zo dňa 30.01.1998 Okresný úrad vyšetrovania PZ v
Novom Meste nad Váhom vzniesol obvinenie navrhovateľov 1/, 2/ za trestný čin výtržníctva a trestný
čin útoku na verejného činiteľa spolupáchateľstvom. Okresný súd Trenčín v trestnej veci sp. zn.
1T/254/1999, rozsudkom zo dňa 09.11.2007 navrhovateľov odsúdil za trestný čin výtržníctva podľa §
202 ods. 1 Trestného zákona a uložil im peňažný trest a navrhovateľa v 2. rade podľa § 226 písm.
d) Trestného poriadku, účinného od 01.01.2006 oslobodil spod skutku, kvalifikovaného ako trestný
čin krádeže podľa § 247 odsek 1, 2 Trestného zákona. Krajský súd v Trenčíne po ich odvolaní
rozhodol vo veci pod sp. zn. 2To/132/2007 na verejnom zasadnutí tak, že rozsudok okresného
súdu zrušil v jeho odsudzujúcej časti vo výroku o vine a trestoch oboch navrhovateľov a podľa
§ 259 ods. 3 Trestného zákona boli obaja navrhovatelia oslobodení spod obžaloby pre trestný čin
výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona. V tejto trestnej veci si navrhovatelia zvolili advokáta,
ktorému za právne služby uhradili dňa 29.04.2008 úhrnne 60.349,50 Sk (navrhovateľ v 2. rade
54.406,31 Sk = 1.804,51 eur, navrhovateľ v 1. rade 6.024,43 Sk = 198,73 eur). Odporca oznámením
zo dňa 16.04.2009 nevyhovel žiadosti navrhovateľov na predbežné prerokovanie nároku, pretože
nepovažoval za preukázané splnenie zákonných podmienok pre priznanie škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci. Odporca odôvodnil svoje negatívne stanovisko argumentom, že nebola preukázaná
podmienka príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, keďže odvolací
súd v súvislosti s časovou pôsobnosťou Trestného zákona, oslobodil navrhovateľov spod obžaloby
na základe platnej novely Trestného zákona, ktorá kvalifikovala protiprávne konanie navrhovateľov
ako priestupok. V čase rozhodovania prvostupňového súdu novela Trestného zákona ešte nebola
účinná. Na základe uvedeného navrhovateľom nemohla byť spôsobená škoda, ktorá by bola v príčinnej

súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Napokon odporca vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku navrhovateľov. Podľa jeho názoru, nárok navrhovateľov sa premlčí uplynutím objektívnej 10
ročnej premlčacej doby podľa zákona č. 58/1969 Zb. V tomto prípade je nezákonné rozhodnutie, od
ktorého sa odvodzuje nárok, uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30.01.1998. Keďže už dňa
09.02.1998 bola proti tomuto uzneseniu podaná sťažnosť, podľa názoru odporcu, najneskôr v tento
deň bolo navrhovateľom - poškodeným, doručené dané rozhodnutie. Právo na náhradu škody sa takto
premlčalo dňa 09.02.2008. Žiadosť na MS SR bola doručená 12.03.2009, teda po uplynutí objektívnej
premlčacej doby. Okresný súd na základe zistení z vykonaných dôkazov zistil, že rozsudkom Okresného
súdu Trenčín zo dňa 09.11.2007, č. k. NM-1T/254/1999-416 boli obžalovaní V.. A. H. a J.. C. H. boli
uznaní vinnými z trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. Zák. na skutkovom základe, že obaja
obžalovaní dňa 02.09.1997 okolo XX:XX hod. v E. bare na ul. F. štvrť v V. č. X/XXX po príchode privolanej
hliadky OO PZ Myjava v zložení P. S. a W. V. ah liadky Mestskej polície Myjava v zložení Q. B. a V. M.,
nerešpektovali ich upozornenia a výzvy, ktoré im adresovali za účelom zabezpečenia poriadku a kládli
im pri predvádzaní fyzický odpor, za tento trestný čin obžalovaných odsúdil podľa § 202 ods. 1 Tr.zák. v
spojení s § 53 ods. 1, 2 písm. b/ Tr.zák. každého na peňažný trest vo výške 5.000,- Sk a podľa § 53 ods. 4
Tr.zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť zmarený, im bol uložený každému náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac. Naproti tomu obžalovaný J.. C. H. bol podľa § 226 písm. b/
Tr.por. oslobodený spod skutku pod bodom 2/ obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom
č. Pv 28/98-127 zo dňa 20.10.1999, doručenej súdu dňa 21.10.1999, právne kvalifikovaného ako trestný
čin krádeže podľa § 247 ods. 1, 2 Tr. Zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že v
presne nezistený čas v období od 10.07.1997 do 31.08.1997 z nebytových priestorov bývalej Myjavskej
banky v Myjave na námestí M.R.Štefánika č. 517 z miestností č. 220-227 odcudzil J.. M. A., ktorý mal tieto
miestnosti od obžalovaného prenajaté na podnikateľskú činnosť elektronickú registračnú pokladňu zn.
Sharp ERC - A 210, svetelný panel s nápisom "play timer", 3ks biliardových stolov, čím J.. M. A. spôsobil
škodu vo výške 126.440,- Sk, pretože tento skutok nie je trestným činom. Z rozsudku Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 2To/132/2007- 440 zo dňa 01.04.2008 bolo zistené, že o odvolaniach obžalovaných Mgr.
A. H. a J.. C. H. proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 09.11.2007, sp.zn. NM-1T/254/1999
rozhodol tak, že (podľa § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. účinného do 31.12.2005) zrušil napadnutý
rozsudok v jeho odsudzujúcej časti vo výroku o vine a trestoch uložených navrhovateľom 1/,2/ a podľa
§ 226 písm. b/ Tr. por. oslobodil ich spod obžaloby Okresného prokurátora v Novom Meste nad Váhom,
sp.zn. Pv 28/1998 zo dňa 21.10.1999, pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961
Zb. v znení Zákona č. 100/1996 Z.z.. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o napadnutý
rozsudok okresný súd skutočnosti významné pre rozhodnutie nesprávne a jednostranne vyhodnotil v
neprospech oboch obžalovaných. Krajský súd konštatoval, že už samotný skutok, ako tento postavila
obžaloba, nenapĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1
Tr.zák. Doplnil, že je pravdou, že samotný skutok v čase, keď mal byť spáchaný, napĺňal znaky trestného
činu útoku na verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 156 ods. 3 Tr.zák. účinného do
01.09.2003, ale skutková podstata tohto trestného činu bola však novelou Trestného zákona č. 171/2003
s účinnosťou od 01.09.2003 z trestného zákona vypustená. V trestnom konaní si navrhovateľ 1/, 2 ako
obhajcu zvolili JUDr. Jozefa Poláka, advokáta udelením plnej moci na obhajobu v trestnom konaní
navrhovateľom 1/ dňa 6.12.2007 a navrhovateľom 2/ dňa 17.10.2005. Z vyčíslenia trov obhajoby zo dňa
14.04.2008 bolo zistené, že právny zástupca navrhovateľov 1/, 2/ vyčíslil trovy obhajoby nasledovne: za
3 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastupovania Ing. C. H., porada s obvineným a účasť na
hlavnom pojednávaní dňa 21.10.2005 po 1.251,- Sk, spolu 3.753,- Sk, za 1 úkon právnej služby - účasť
na hlavnom pojednávaní dňa 07.09.2006 od 10:30 do 13:40 hod. - 2.730,- Sk, 1 úkon právnej služby
- účasť na hlavnom pojednávaní dňa 09.01.2007 od 8:00 do 10:15 hod. - 2.970,- Sk, 2 úkony právnej
služby po 1.485,- Sk (účasť na hlavnom pojednávaní dňa 12.04.2007 a dňa 09.11.2007) - 2.970,- Sk, 1
úkon právnej služby po 2.376,- Sk (prevzatie a príprava zastupovania V.. A. H. - plná moc 06.12.2007,
spísanie odvolania obžalovaných 07.12.2007) - 2.376,- Sk, 1 úkon právnej služby po 2.541,- Sk (účasť
na verejnom zasadnutí KS Trenčín dňa 01.04.2008) - 2.541,- Sk, 3x režijný paušál po 150,- Sk spolu
450,- Sk, 1x režijný paušál po 164,- Sk spolu 164,- Sk, 4x režijný paušál po 178,- Sk, spolu 712,- Sk,
1x režijný paušál po 190,- Sk, spolu 190,- Sk. Súčasťou trov je náhrada za stratu času 10 x 250,- Sk
spolu 2.500,- Sk, náhrada za stratu času 10x 273,- Sk spolu 2.730,- Sk, náhrada za stratu času 3x (10 x
297,- Sk) spolu 8.910,- Sk, náhrada za stratu času 8x 317,- Sk, spolu 2.536,- Sk. Náhrada trov zahrňuje
i cestovné (pri použití motorového vozidla zn. B. P. M., Z.: DK - XXXAN, spotreba 6,5 l/100 km, počet
km Dolný Kubín (DK) - Nové Mesto nad Váhom a späť 298 km, DK - Trenčín a späť 252 km, sadzba
základnej náhrady za 1 km: 6,20 Sk/km, cena pohonných hmôt: 38,80 Sk/l - r. 2005, 40,80 Sk/l - r. 2006,
37,20 Sk/l - r. 2007, 41,40 Sk/l - r. 2008) na trase DK - Nové Mesto nad Váhom a späť 2.599,- Sk (Hlavné

pojednávanie dňa 21.10.2005) spolu 2.599,- Sk, cestovné DK - Nové Mesto nad Váhom a späť 2.638,-
Sk (HP dňa 07.09.2006) spolu 2.638,- Sk, cestovné DK - Nové Mesto nad Váhom a späť 3 x 2.568,- Sk
(HP dňa 09.01.2007, 12.04.2007, 09.11.2007) spolu 7.704,- Sk, cestovné DK - Trenčín a späť 2.241,- Sk
(verejné zasadnutie dňa 01.04.2008) spolu 2.241,- Sk, 19% DPH z vymeriavacieho základu 50.714,- Sk,
spolu 9.635,50 Sk, všetko spolu 60.349,50 Sk = 2.003,24 Eur. Podľa príjmového pokladničného dokladu
zo dňa 29.1.2008 navrhovatelia zaplatili advokátovi JUDr. Jozefovi Polákovi sumu 60.349,50 Sk.

Okresný súd na svoje skutkové zistenia aplikoval ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 5, § 18 ods. 1 a 3 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. a ustanovenia § 121 ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., základ uplatneného nároku navrhovateľov na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm.
a), § 3 ods. 1 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z.z. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je
v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch
a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie
zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. Pri uplatnení systematického výkladu § 3 ods. 1 písm. a) zák. č.
514/2003 je možné dôjsť k záveru, že rovnaký význam (dôsledky) ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, má aj zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod
obžaloby, ak k nemu došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným nebol potvrdený. Ten proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ktorý bol
spod obžaloby oslobodený, má teda podľa ust. § 1, § 3 ods. 1 písm. a) Zák. č.514/2003 Z.z .zásadne
právo na náhradu škody, spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Zmyslom právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odstránená. Osoba, ktorá bola spod
obžaloby oslobodená nesie materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia. Ak v súvislosti s rozhodnutím
orgánu činného v trestnom konaní fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k
odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obžalovaných (navrhovateľov), štát zodpovedá za takto
vzniknutú škodu podľa § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 písmeno a/ Zák. č. 514/2003 Z. z., a to bez ohľadu na
skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám.

Súd sa nestotožnil s námietkou odporcu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a
nezákonným rozhodnutím a námietkou v tom zmysle, že k oslobodeniu navrhovateľov spod obžaloby
došlo, nakoľko čin prestal byť zmenou zákona trestným činom. Nemožno konštatovať, že skutková
podstata trestného činu, za ktorý boli navrhovatelia uznaní vinnými rozsudkom prvostupňového súdu,
bola novelou z trestného zákona vypustená. Navrhovatelia boli oslobodení z dôvodu, že neboli splnené
zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý boli uznaní vinnými. Súd nepovažoval za
relevantné námietky odporcu v tom zmysle, že nebolo ustálené, čo je titulom pre priznanie uplatneného
nároku a že na posudzovaný prípad by sa mala vzťahovať právna úprava zákona č. 58/1969 Zb,
stotožnil sa s tvrdeniami navrhovateľov. Vzhľadom na závery ustálené nadriadeným súdom, ktorými je
súd viazaný súd sa s nimi rozsiahlejšie nezaoberal. Súd nemohol považovať za dôvodnú ani námietku
premlčania vznesenú zo strany odporcu (v závere dokazovania) z toho dôvodu, že ak v zmysle ust.
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu a nezákonného rozhodnutia mohol žalobcom vzniknúť najskôr právoplatnosťou
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To 132/2007 - 440 zo dňa 01.04.2008, ktorým boli
navrhovatelia oslobodení spod obžaloby v celom rozsahu a návrh vo veci bol podaný na súde dňa
20.05.2009, teda pred uplynutím premlčacej doby(§19 citovaného zákona). Nemožno sa stotožniť
ani s tvrdením odporcu, že v tejto veci možno aplikovať záver súdu (odmietnutie sťažnosti v konaní
č.k. ÚS 548/2012-13), ktorý s poukazom na dané okolnosti ustálil, že postúpenie veci (obvodnému
úradu) na prerokovanie priestupku a následné zastavenie veci nevyvoláva nezákonnosť uznesenia o
vznesení obvinenia (ako základného predpokladu na vznik nároku na náhradu škody) a to s poukazom
na obdobnosť tamtej a tejto veci, nakoľko išlo o rozhodnutie v inej konkrétnej právnej veci a len pre
túto je toto rozhodnutie záväzné. Navrhovatelia v konaní uplatnili i príslušenstvom pohľadávky úroky
z omeškania. Súd preto uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom príslušný úrok z omeškania
vo výške 9 % ročne (keď základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu

omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 1%) odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti (12.03.2009) a to od 14.09.2009(v súlade s návrhom) do
zaplatenie dlhu.

Okresný súd si vymienil podľa § 151 ods. 3 O.s.p., že rozhodne o náhrade trov konania samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku odporca podal včas odvolanie. Navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a
návrh navrhovateľov zamietnuť, alternatívne rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Deklaroval uplatnenie odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. a podľa §
205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. V odôvodnení svojho odvolania uviedol,
že určenie konkrétneho titulu, t. j. konkrétneho rozhodnutia (ktoré má byť podľa tvrdenia navrhovateľov
rozhodnutím nezákonným), na základe ktorého si navrhovatelia uplatňujú nárok na náhradu škody, je
v predmetnej veci viac než rozhodujúce, a to z dôvodu aplikácie správneho právneho predpisu, určenia
príslušnosti orgánu konať v mene štátu, ako aj prípadného premlčania nároku navrhovateľov. Z
obsahu žalobného návrhu je zrejmá tá skutočnosť, že voči navrhovateľom bolo vedené trestné stíhanie,
ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 2To/132/2007 zo dňa
01.04.2008. V súvislosti s určením titulu, na základe ktorého môže byť v danom prípade uplatnený
nárok na náhradu škody, poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, konkrétne na rozsudok 3
Cdo 194/2010, v zmysle ktorého ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadné právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Keďže samotné uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané dňa 30.01.1998, je potrebné postupovať v súlade s ust. § 27 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., v zmysle ktorého zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Nakoľko
z priložených príloh vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: OÚV - 5/MY-98 bolo vydané dňa
30.01.1998, t. j. pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., je nutné v súlade s citovaným ustanovením
nárok navrhovateľov podriadiť pod režim doterajšieho predpisu, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb. Ak
by i napriek vyššie uvedenej argumentácii mal odvolací súd za to, že názor navrhovateľov ohľadom
určenia titulu je správny, poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 03.11.2006, sp. zn. III. ÚS
192/06, v zmysle ktorého, ak súd rieši právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,
nekoná súvislo s princípom právnej istoty v zmysle čl. I Ústavy SR a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti
z opatrnosti žiadal, aby sa krajský súd argumentačne vysporiadal s rozhodnutiami NSR SR ohľadom
určenia konkrétneho titulu , od ktorého sa má nárok na náhradu škody odvíjať, keď tento v analogických
prípadoch už ustálil, že týmto je jednoznačne uznesenie o vznesení obvinenia. Ak by mal byť ako titul
pre uplatnenie nároku na náhradu škody ustálený odsudzujúci rozsudok, je potrebné si uvedomiť, že
v príčinnej súvislosti s takýmto nezákonným rozhodnutím môže byť výlučne škoda, ktorá vznikla od
momentu jeho vydania. Vo vzťahu k námietke premlčania okresný súd uviedol, že ju nemôže považovať
za dôvodnú z toho dôvodu, že ak v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia mohol navrhovateľom vzniknúť najskôr
právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 01.04.2008, ktorým boli navrhovatelia
oslobodení spod obžaloby v celom rozsahu a návrh vo veci bol podaný na súde dňa 20.05.2009, teda
pred uplynutím premlčacej doby. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo
zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým
bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Požadovaný nárok neposúdil vo svetle ust.
§ 19 ods. 2 citovaného zákona, v súlade s ktorým sa právo na náhradu škody najneskôr premlčí
za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda. Zistený skutkový stav je nutné posudzovať podľa ustanovení zákona platného a účinného
v čase vydania nezákonného rozhodnutia, ktorým v danom prípade mohlo byť výlučne uznesenie o
vznesení obvinenia. V tejto súvislosti dal tiež do pozornosti ust. § 22 ods. 2 spomenutého zákona,
kde zákonodarca jednoznačne zakotvil , že najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa ,
keď poškodenému bolo doručené nezákonné rozhodnutie. Odo dňa jeho doručenia resp. oznámenia
začala plynúť objektívna premlčacia lehota, v rámci ktorej bolo možné náhradu prípadnej škody uplatniť.

Pre účely ďalšieho posudzovania nároku sa žalovanej vidí rozumné, aby bol tento deň považovaný za
deň jeho doručenia. Z ust. § 122 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. prvej vety vyplýva, že koniec lehoty určenej
podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s
dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. V súlade s vyššie citovaným ustanovením
v spojení s § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, že posledným dňom desaťročnej objektívnej
premlčacej lehoty, v rámci ktorej mohli navrhovatelia úspešne uplatniť nárok na náhradu škody, pripadol
na deň 09.02.2008. V kontexte uvedených skutočností je potrebné na požadovaný nárok nazerať ako
na nárok premlčaný, pričom vzniesol námietku premlčania aj na pojednávaní dňa 14.11.2013, pričom
konkrétnym dôsledkom jej vznesenia je povinnosť súdu na ňu prihliadnuť. Napriek presvedčeniu, že
súd nepoužil správny právny predpis pri posudzovaní uplatneného nároku, z opatrnosti sa vyjadril k
posúdeniu predmetného nároku aj z hľadiska zákona č. 514/2003 Z. z. pre prípad, ak by ňou prednesená
argumentácia týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci nebola pre odvolací súd dostatočne
presvedčivá. V súlade s uvedeným je preto nutné v prvom rade vyriešiť otázku príslušnosti toho
ktorého orgánu na konanie v mene štátu v uvedenej veci. Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda
vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným
postupom súdu, škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, škodu spôsobil súdny exekútor pri
výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. S prihliadnutím
na okolnosti daného prípadu by príslušnosť MS SR prichádzal do úvahy len za predpokladu, že by
škoda bola spôsobená rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom súdu, notára, resp. súdneho
exekútora. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej
moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako
aj Generálna prokuratúra SR. Ak teda okresný súd po zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie
konanie dokazovanie len doplnil, znamená to, že skutkové zistenia okresného súdu pred samotným
zrušením jeho rozsudku boli pre ďalšie konanie okresného súdu záväzné. Ak by skutkové zistenia
neboli správne, nemohli by byť správne ani skutkové zistenia vyslovené v rozsudku okresného súdu
sp. zn. 11C/98/2009-108. Ak súd v odôvodnení svojich rozsudkov uvádza, že vykonal dokazovanie
oboznámením pripojeného spisu, nie je celkom zrejmé, ako mohol dospieť k záveru vyslovenému vo
výroku svojho rozsudku, keď existuje rozpor medzi navrhovateľmi deklarovaným a skutočným stavom
veci, ktorý súd odobril bez toho, že by mal tieto skutočnosti za dostatočne preukázané. Rozhodnutie
však trpí ďalším nedostatkom, že z dôkazov nijako nevyplýva , z akého dôvodu a na základe akej
skutočnosti tento priznal navrhovateľovi 1/ práve sumu 198,73 eur a navrhovateľovi 2/ sumu 1.804,51
eur, keď jediným dôkazom preukazujúcim úhradu požadovanej náhrady škody, je príjmový doklad zo
dňa 29.04.2008, vystavený na sumu 60.349,50 Sk (t. j. 2.003,24 eur). V takom prípade by bol aktívne
vecne legitimovaným subjektom iba ten z nich, na strane ktorého mala prípadná škoda spočívajúca
v zaplatení trov právneho zastúpenia vzniknúť. Súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam tým, že zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
nevyplynuli. Okresný súd nepostupoval správne ani pri určení konkrétneho dňa, od ktorého by mala
žalovanej vzniknúť povinnosť voči žalobcom spočívajúca v platení úrokov z omeškania. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 7M Cdo 16/2011 zo dňa 27.09.2012, v zmysle ktorého splatnosť
pohľadávky z titulu náhrady škody nastane až rozhodnutím súdu vo veci samej. Podľa jeho názoru
je meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa postihnuté vadou, že nie je dostatočne odôvodnené,
absentuje v ňom náležité odôvodnenie zaujatých právnych názorov, právne názory prezentované v tomto
rozhodnutí sú nelogické až arbitrárne. V odôvodnení napadnutého rozsudku nie je odpoveď na otázku,
od akého konkrétneho titulu odvodil súd nárok navrhovateľov na náhradu škody, pričom jeho určenie
je v predmetnej veci viac než rozhodujúce, z dôvodu aplikácie správneho právneho predpisu, určenia
príslušnosti orgánu konať v mene štátu, ako aj prípadného premlčania nároku navrhovateľov. Po
náležitom preštudovaní uznesenia krajského súdu, na ktorého znenie okresný súd odkazuje, podľa jeho
názoru, že ani pri použití extenzívneho výkladu nemožno dospieť k záveru, že by tento určil konkrétne
nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého bol navrhovateľom požadovaný nárok na náhradu škody
priznaný, a teda okresný súd zjavne zanedbal povinnosť svoje rozhodnutie náležite odôvodniť,
skrývajúc sa za neexistentný právny názor odvolacieho súdu a jeho právnou záväznosťou pre okresný
súd. Okresný súd sa nedostatočne vysporiadal i s jeho námietkou, prednesenou na pojednávaní
dňa 14.11.2013 o nesprávnom právnom posúdení veci, keď okresný súd na prejednávaný prípad bez
ďalšieho aplikoval ust. zákona č. 514/2003 Z. z. Nedostatočným sa javí odôvodnenie napadnutého
rozsudku i v tej časti, v ktorej priznanie náhrady škody odôvodnil tým, že navrhovatelia si dôvodne zvolili
obhajcu pre trestné konanie a nezaoberal sa ich argumentom ohľadom možnosti priznania náhrady
trov právneho zastúpenia výlučne za predpokladu, že by išlo o prípad nutnej obhajoby. Okresný súd sa

nevysporiadal ani s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2012, na ktorý poukázali, nakoľko v
každom jednom prípade je nutné prihliadať i na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu. Skutková
podstata tohto trestného činu však novelou Trestného zákona č. 171/2003 s účinnosťou od 01.09.2003
bola z trestného zákona vypustená, a preto podľa ust. § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z. z.,
právo na náhradu škody nevznikne, ak čin prestal byť zmenou zákona trestným činom.

Navrhovatelia v písomnom stanovisku k odvolaniu odporcu žiadali rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť. Uviedli, že prvostupňový súd sa vo svojom rozsudku dostatočne zaoberal všetkými
námietkami odporcu, vrátane tých, ktoré uvádza vo svojom odvolaní. Okresný súd po vykonanom
dokazovaní dospel k správnemu právnemu záveru, že v posudzovanom prípade existuje zodpovednosť
štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odôvodnenie rozsudku je plne v súlade s ust. § 157
ods. 2 O.s.p. Tvrdenia a právne závery odporcu v odvolaní považujú navrhovatelia za účelové, v
snahe oddialiť povinnosť plniť oprávnené nároky navrhovateľov. Považujú tvrdenia odporcu za účelové,
ktoré nemajú oporu v platných právnych predpisoch SR. Argumentácia odporcu o tom, že nárok
navrhovateľov na náhradu škody je premlčaný s poukazom na ust. § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. je v príkrom rozpore s účelom a teleologickým výkladom zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý
vyplýva z judikatúry a aj z dôvodovej správy k citovanému právnemu predpisu, ktorým je, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Podľa ust. § 46
ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Do pozornosti súdu
navrhovatelia dávajú opätovne skutočnosť, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je zodpovednosťou
objektívnou, bez možnosti liberalizácie. Nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného
postupu a nezákonného rozhodnutia mohol žalobcom vzniknúť najskôr právoplatnosťou rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To 132/2007-440 zo dňa 01.04.2008, ktorým boli navrhovatelia
oslobodení spod obžaloby v celom rozsahu. V súdenom prípade je potrebné zobrať do úvahy, že škoda
navrhovateľom vznikla až v štádiu trestného konania pred súdom, t. j. po podaní obžaloby zo strany
okresnej prokuratúry. Škoda predstavuje sumu trov konania, ktoré poškodeným navrhovateľom vznikli
v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. NM 1T 254/1999 a v konaní vedenom
na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 2To 132/2007. Škoda žalobcom vznikla až zaplatením trov
obhajoby, ktoré boli zaplatené v roku 2008 za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. Základnou tézou,
z ktorej treba v posudzovanom prípade vychádzať je tá, že v prípade ak trestné stíhanie skončí
oslobodzujúcim rozsudkom, je možné ustáliť, že ingerencia orgánov činných v trestnom konaní a
štátu, smerujúca k odstíhaniu a odsúdeniu osôb, ktorým bolo vznesené obvinenie, vôbec nemala byť
vykonaná a pokiaľ bola vykonávaná, bola vykonávaná nedôvodne a nezákonne. Nesprávny úradný
postup v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. NM-1T 254/1999 pritom trval od
začiatku vedenia trestného stíhania až po nadobudnutie právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 2To 132/2007-440 zo dňa 01.04.2008.

Uplatnili súčasne aj náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto je potrebné
tento potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O odvolaní odporcu rozhodol bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého odvolanie nebolo potrebné prejednať
na pojednávaní.

Ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p. určuje taxatívne dôvody, ktorými možno odôvodni ť odvolanie proti
prvostupňovému rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej.

V prejednávanej veci odporca uplatnil niekoľko odvolacích dôvodov podľa uvedeného ustanovenia.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odporcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú uplatnené
oprávnene.

Odporca vo svojom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
z niekoľkých aspektov.

1. Nesprávne posúdenie titulu na náhradu škody, ktorým podľa jeho názoru, je v danej veci uznesenie
o vznesení obvinenia zo dňa 30. januára 1998, preto na uplatnený nárok navrhovateľov bolo potrebné
aplikovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a nie zákon č. 514/2003 Z. z., ako to urobil okresný
súd. Poukázal na intertemporálnu úpravu v § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého
„zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona“.
2. Nesprávna aplikácia právneho predpisu súvisí aj s posúdením námietky premlčania nároku
navrhovateľov, ktorú uplatnil odporca. Poukázal na ust. § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., v zmysle
ktorého sa najneskôr právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo
doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu
na zdraví. Podľa názoru odporcu, nárok navrhovateľov sa premlčal uplynutím 10ročnej premlčacej
doby odo dňa vznesenia obvinenia, ktorým je 09.02.2008, keď najneskôr v tento deň mali navrhovatelia
podať svoj návrh na poštovú prepravu.
3. Nesprávne určenie orgánu príslušného konať v mene štátu v prípade aplikácie zákona č. 514/2003
Z. z. tak rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako ani rozhodnutie krajského súdu, nemohli v danom
prípade spôsobiť vznik škody, a teda uvedené rozhodnutia nemožno považovať za nezákonné.
Odporca citoval z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, v zmysle ktorého „na úseku trestného
konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby,
vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady
škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto, ako orgán konajúci
v mene štátu, prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým
súdom, je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď prvostupňový súd aplikuje na svoje skutkové
zistenia nesprávny právny predpis, alebo síce aplikuje správny predpis, ale ho nesprávne interpretuje.

V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenou výkonom verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom platia všeobecné princípy predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorým sú: 1.
porušenie právnej povinnosti - nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2. vznik škody
(skutočnej alebo ušlého zisku), prípadne ujma na zdraví a 3. príčinná súvislosti medzi 1 a 2 (causálny
nexus).

Posudzujúc skutkové okolnosti prejednávanej veci z aspektu vzniku zodpovednosti za škodu, je potom
evidentné, že nezákonné rozhodnutie, od ktorého sa odvíja zodpovednosť štátu a nárok navrhovateľov
na náhradu škody, je rozsudok okresného súdu, ktorým boli navrhovatelia uznaní vinnými a odsúdení
za trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona - rozsudok Okresného súdu Trenčín zo
dňa 09.11.2007, č. k. 1T/254/1999-419.

Odvolací súd po odvolaní navrhovateľov zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o vine a trestne
a oboch navrhovateľov spod obžaloby oslobodil, keď konštatoval, že skutok navrhovateľov nemohol
naplniť zákonné znaky trestného činu.

V tomto prípade je tým nezákonným rozhodnutím, v dôsledku ktorého vznikla navrhovateľom škoda,
spočívajúca v nákladoch na právnu službu advokáta, práve prvostupňové rozhodnutie, keďže je tu aj
priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, ako to predpokladajú aj
všeobecné predpoklady na vznik nároku na náhradu škody. Za týchto okolností je potom potrebné v
prejednávanej veci aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. a z hľadiska orgánu štátu, ktorý má
právomoc konať za štát, je ním podľa § 3 ods. 1 práve Ministerstvo spravodlivosti SR. Názor odporcu
k otázke posudzovania, ktoré rozhodnutie orgánu verejnej moc je v danej veci právne významné, a to
z hľadiska aplikácie právnej normy, ako aj posudzovania otázky orgánu štátu, ktorý vo veci koná za štát,
odvolací súd nemohol akceptovať z dôvodov uvedených vyššie. Prípadné úvahy o tom, že právne
významným rozhodnutím je práve vznesenie obvinenia a uplatnený nárok je potrebné posudzovať podľa
zák. č. 58/1969 Zb. by mohli obstáť iba v prípade, ak oslobodzujúce rozhodnutie by vydal okresný
súd, čo sa v danej veci nestalo, preto za nezákonné rozhodnutie treba považovať rozsudok okresného
súdu, ktorý bol neskôr zrušený odvolacím súdom a navrhovatelia boli oslobodení.

S aplikáciou právneho predpisu v prejednávanej veci súvisí aj posudzovanie námietky premlčania
nároku, ktorú uplatnil odporca.

Námietku premlčania nároku okresný súd posudzoval a rozhodol o nej ako o neopodstatnenej správne
a s jeho dôvodmi sa odvolací súd plne identifikoval (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Pre úplnosť dodáva, že aj v prípade posudzovania námietky premlčania nároku, môže súd uplatniť
výnimočne ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v záujme princípu slušnosti (ekvity), v dôsledku
čoho námietku premlčania nebude považovať za opodstatnenú. Budú tu významné okolnosti
konkrétneho prípadu, teda aj to, z akých dôvodov nebol nárok uplatnený včas, čo by v danom prípade
aj mohlo byť významné.

Odporca uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., spočívajúci v
nesprávnom skutkovom závere okresného súdu, a to v otázke výšky uplatneného nároku navrhovateľov
na náhradu škody, ktoré spočívali v nákladoch za právnu službu advokáta. Odporca v odvolaní namieta
jednotlivé úkony právnej služby a uviedol, že cit.: „nemá (ani nemal) k dispozícii obsah celého trestného
spisu, preto je potrebné si uvedomiť, že skutočnosť, ktorú namieta, nemusí byť v uvedenom kontexte
relevantnou“.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že v sporovom konaní sa uplatňuje koncentračná zásada v spojení
so zásadou prejednacou. Súd je povinný vykonávať iba navrhované dôkazy, ak ich uzná za
právne relevantné. Súd pri svojom rozhodovaní vychádza predovšetkým z výsledkov dokazovania
navrhnutého účastníkmi. Súd zásadne nemá povinnosť pátrať po dôkazoch, ktoré účastníci nenavrhli.

V prejednávanej veci si uplatnili navrhovatelia nárok na náhradu škody, ktorá predstavuje náklady na
právnu službu advokáta.

Jednotlivé úkony právnej služby navrhovatelia špecifikovali v prílohe návrhu na začatie konania a táto
špecifikácia bola súčasťou aj ich návrhu na predbežné prerokovanie ich nároku zo dňa 16. apríla
2009. Ako pripojený spis bol v prejednávanej veci aj spis tamojšieho súdu sp. zn. NM 1T 254/99.
Navrhovatelia opakovane zaslali súdu detailnú špecifikáciu nákladov obhajoby v trestnej veci podaním
zo dňa 24.05.2013, ktoré odporca prevzal 25.10.2013. Na pojednávaní 14.11.2013 bol vykonaný
dôkaz čítaním aj uvedenej špecifikácie. Zástupca odporcu k vykonanému dokazovaniu nemal námietky,
ani ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.).

Vzhľadom na uvedené, potom z výsledkov dokazovania okresný súd správne priznal navrhovateľom
nárok na náhradu škody v uplatnenej výške. Keďže odporca nenamietal špecifikáciu jednotlivých úkonov
právnej služby, nebol dôvod, aby ich „správnosť“ súd kontroloval a konfrontoval s obsahom trestného
spisu. To bolo úlohou odporcu, ktorý mal dostatočný časový priestor a možnosti tak urobiť v priebehu
konania a pokiaľ by zistil rozpory, mal právo toto namietať pred ukončením dokazovania.

Pokiaľ tak neurobil, vzhľadom na systém neúplnej apelácie v odvolacom konaní, nesie zodpovednosť
za výsledok konania.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.

O náhrade trov konania, vrátane odvolacieho, rozhodne okresný súd (§ 224 ods. 4 v spojení s § 151
ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .