Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1MCdo/10/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810210199
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:3810210199.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ U., bývajúceho v T., 2/ T. bývajúcej v
T., oboch zastúpených JUDr. Pavlom Trnkom, advokátom v Bánovciach nad Bebravou, Novomeského
č. 1322/16, proti odporcovi F., bývajúcemu v F. XXX/X, zastúpenému JUDr. Jánom Lackom, advokátom
v Kanianke, Bojnická cesta 28/5, o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy, vedenej na
Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 6 C 117/2010, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo 7. októbra 2011 č. k. 6 C 117/2010-94
a proti rozsudku Krajského súdu Trenčín z 27. novembra 2012 sp. zn. 6 Co 11/2012, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1/ trovy konania o mimoriadnom dovolaní vo výške 53,69 €,
k rukám právneho zástupcu JUDr. Pavla Trnku, advokáta v Bánovciach nad Bebravou, Novomeského

č. 1322/16, do 3 dní.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 2/ trovy konania o mimoriadnom dovolaní vo výške 53,69 €,
k rukám právneho zástupcu JUDr. Pavla Trnku, advokáta v Bánovciach nad Bebravou, Novomeského
č. 1322/16, do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 7. októbra 2011 č. k. 6 C 117/2010-94 uložil povinnosť odporcovi
zaplatiť navrhovateľovi l/ 8.300 €, v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia a navrhovateľke 2/
8.300 €, v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že o trovách konania súd rozhodne
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že
v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 2 T 30/2007 bola preukázaná
vina odporcu na dopravnej nehode z XX. Y. XXXX, v dôsledku ktorej zomrel U., nar. XX. decembra

XXXX - najstarší syn navrhovateľov 1/ a 2/. Ustálil, že v dôsledku tejto dopravnej nehody spôsobenej
odporcom došlo k zásahu do osobnostného práva navrhovateľov 1/ a 2/ tak, že bolo zasiahnuté do ich
súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. V súvislosti so smrťou
syna navrhovateľov došlo aj k zhoršeniu ich zdravotného stavu, čím konaním odporcu boli porušené aj
ich práva na ochranu zdravia. Dospel k záveru, že týmto zásahom do telesnej integrity poškodeného
subjektu syna navrhovateľov, ktorým mu bol odňatý život, došlo k tak závažnému zásahu do práva na

ochranu osobnosti navrhovateľov 1/ a 2/, že im možno nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
priznať každému z nich ako samostatný nárok v zmysle podaného návrhu. K vznesenej námietke
premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznesenej odporcom súd uviedol, že si
navrhovatelia mohli uplatniť nárok na peňažnú satisfakciu až po skončení trestného konania, keďže
otázka zodpovednosti odporcu za dopravnú nehodu bola rozporovaná aj v prebiehajúcom trestnom
konaní. Právo na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje, a to vo všeobecnej premlčacej dobe, ktorá

začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Okrem toho podľa názoru súduje zrejmé, že zásah do osobnostných práv oboch navrhovateľov je prítomný neustále, a to nielen po
uplynutí určitej lehoty od škodovej udalosti, ale nepochybne aj v čase konania súdu.

Krajský súd Trenčín rozsudkom z 27. novembra 2012 sp. zn. 6 Co 11/2012 na odvolanie odporcu
rozsudok okresného súdu potvrdil. Konštatoval, že okresný súd správne pri posudzovaní premlčania
nároku navrhovateľov na náhradu za nemajetkovú ujmu, pri počítaní všeobecnej premlčacej doby
podľa § 101 Občianskeho zákonníka, vychádzal z dátumu právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu
v trestnom konaní proti odporcovi, t. j. 20. apríla 2009, ktorým sa definitívne ustálil skutkový záver o

tom, kto a akým motorovým vozidlom spôsobil smrť dieťaťa navrhovateľov. Až vtedy sa objektívne mohli
navrhovatelia domáhať svojho nároku na ochranu osobnosti proti odporcovi (do právoplatnosti trestného
konania bol totiž spochybňovaný skutkový stav samotným odporcom). Pokiaľ navrhovatelia uplatnili svoj
nárok proti odporcovi 16. júla 2010, uplatnili ho včas.

Na podnet odporcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len generálny prokurátor)

mimoriadnedovolanieprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazo7.októbra2011č.k.6C117/2010-94
a proti rozsudku Krajského súdu Trenčín z 27. novembra 2012 sp. zn. 6 Co 11/2012. Podľa názoru
generálneho prokurátora bol týmito rozsudkami porušený zákon, keďže sú založené a spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243e ods. 1 O.s.p. a § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), prokurátor
žiadal napadnuté rozsudky odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu

Prievidza na ďalšie konanie. Za podstatnú považoval skutočnosť, že súd nesprávne právne posúdil
premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a s tým súvisiacu otázku začiatku plynutia
premlčacej doby. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu
ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína

plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Zásah
do práv navrhovateľov 1/ a 2/ bol jedným konaním odporcu, aj keď nemožno poprieť, že jeho účinky
pretrvávajú po dlhú dobu. Tvrdenie, že zásah do osobnostných práv oboch navrhovateľov je prítomný
neustále, teda že stále trvá, resp. že zásah začal až právoplatným skončením trestného konania, je
neopodstatnené. V predmetnej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním odporcu bolo jedným

činom dňa 19. apríla 2002 zasiahnuté do práva na život syna navrhovateľov, do práva na súkromie a
rodinný život navrhovateľov, ktorý nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznych
foriem ujmy u navrhovateľov stále pretrvávajú. Navrhovatelia preto mohli ich právo na uplatnenie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 20. apríla 2002. Od tohto dňa začala plynúť
všeobecnátrojročnápremlčaciadoba,ktoráskončila20.apríla2005.Navrhovateliavšakichnávrhpodali

na súde až 16. júla 2010, teda po uplynutí premlčacej doby.

Navrhovatelia 1/ a 2/ navrhli mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné v plnom
rozsahu zamietnuť. Zároveň si uplatnili právo na náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniuopätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej

istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému

v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie

mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna
2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.)
pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne

súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli
napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti

mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.
3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta, ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov“.

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené

využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s

vyššie spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Na posun v
judikatúre ústavného súdu a ESĽP zareagoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý na spoločnom
zasadnutí občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia dňa 20. októbra 2015 schválil a prijal
spoločné stanovisko pod č. R 94/2015 na publikovanie, ktorého právna veta znie: „Procesná prípustnosťmimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená
tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a
mimoriadne opravné prostriedky (resp. využiť všetky zákonom prípustné postupy), ktoré boli potenciálne

spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne
dovolanie treba odmietnuť“.

Z vyššie uvedeného spoločného stanoviska dvoch kolégií najvyššieho súdu teda vyplýva, že
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odchyľuje od právnych záverov

vyslovených v stanovisku R 36/2008 a jeho závery sú už prekonané.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované

v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -
teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva

určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné

prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná

a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal odporca možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal
dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Odporca nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne z 27. novembra 2012 sp. zn. 6 Co 11/2012. V zmysle vyššie uvedeného výkladu
najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal

k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na
pasivitu samotného odporcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita
generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného odporcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2

O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto podal podnet na
podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.), v danom prípade je ním odporca. V konaní o
mimoriadnom dovolaní boli procesne úspešní navrhovatelia 1/ a 2/ a vzniklo im právo na náhradu trov
konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a §

142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovatelia 1/ a 2/ boli zastúpení spoločným právnym zástupcom a príslušným
návrhom si uplatnili aj právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151
ods.1O.s.p.).Dovolacísúdkaždémunavrhovateľovisamostatnepriznalnáhraduspočívajúcuvodmene
advokáta zastupujúceho dvoch účastníkov (ktorý ich zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1
úkon právnej služby poskytnutej dvom účastníkom vypracovaním vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu

z 11. júla 2014 [§ 13 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon
právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 písm. a/ v spojení § 10 ods. 8 a zníženú podľa § 13 ods. 2 vyhlášky,
vo výške 45,65 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravnévo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t. j. 8,04 €)], predstavuje spolu 53,69
€, pre každého jednotlivého účastníka na strane navrhovateľov, v postavení samostatného procesného
spoločenstva.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.