Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200279
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:4014200279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek

senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu BILLIK, spol.
s r.o., so sídlom Výčapy Opatovce 144, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Konrádovou, so sídlom
v Nitre, Farská 9, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej
Bystrici, Lazovná č. 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/10413/2014
zo dňa 10. januára 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 9. júla 2014, č.k.
11S/31/2014-135, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 9. júla 2014, č.k. 11S/31/2014-135,

p o t v r d z u j e.

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 9. júla 2014, č.k. 11S/31/2014-135, podľa §
250j ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca
domáhalpreskúmaniazákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.1100304/1/10413/2014zodňa10.01.2014,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Nitra, dodatočný platobný výmer
č. 9401401/5/4440054/2013 zo dňa 27.09.2013, ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na §

165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie apríl 2008 v sume 4 739,59 € z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky podľa § 49 ods.
2 písm. a/ a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“).

Krajský súd sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu žalovaného i správcu dane a postupom

podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal zákonnosť
napadnutéhorozhodnutiaadospelkzáveru,žežalobaniejedôvodná.Posudzujúcsprávnosťrozhodnutí
správnych orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona
o DPH účinného do 31.12.2006, § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona
o DPH, § 165 ods. 1, 2 daňového poriadku, pričom sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca v
daňovom konaní nesplnil hmotnoprávne podmienky nároku na odpočet DPH, t.j. nepreukázal reálne
dodanie materiálu (tovarov a polotovarov) používaných pri výrobe sofistikovaných zváracích zariadení.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že správca dane nemal možnosť zistiť a preveriť pôvod tovaru a
preukázať existenciu tohto tovaru u daňového subjektu od deklarovaného dodávateľa na predloženej
faktúre, vrátane zaplatenia dane za dodaný tovar žalobcovi. Stotožnil sa s právnym názorom daňovýchorgánov o tom, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda, že tovar
bol aj reálne dodaný od dodávateľa uvedeného na faktúre. Zároveň pritom poukázal napr. rozsudok

č. 2 Afs 177/2006-61, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Sžf/52/2011 v spojení s rozhodnutím
Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011. Podľa krajského súdu, podmienky uvedené
v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, ako i v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávne
podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Zdôraznil, že vzhľadom
na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal

existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania uplatnil nárok
na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade (faktúra). V danej veci krajský súd pri
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu oboch daňových orgánov nezistil rozpor so zákonom o
správe daní, ani s hmotnoprávnym predpisom č. 222/2004 Z.z. o DPH platného v čase posudzovaného
zdaňovacieho obdobia u žalobcu.

Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že splnil všetky zákonné predpoklady na odpočet DPH a má doklady
v poriadku, obchod sa realizoval a že nemôže ovplyvniť konanie tohto dodávateľa, krajský súd
poznamenal, že zákon o DPH, ani iný zákon neukladá daňovému subjektu, aby si preveril svojich
obchodných partnerov, avšak musí si byt' vedomý následkov svojich obchodných transakcií, pokiaľ tieto

nevykazujú znaky a nespĺňajú podmienky v zmysle zákona o DPH, ktorý má prísne hmotnoprávne
podmienky na vrátenie z dane vzhľadom na to, že ide o verejné prostriedky daňových poplatníkov.
Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkami žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z
nedostatočného zistenia skutkového stavu, resp. zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom
spisov, keďže zo spisového materiálu žalovaného vyplýva, ako postupoval správca dane a žalobca bol

vždy informovaný o priebehu úkonov v rámci daňovej kontroly (vrátane po zrušení prvého rozhodnutia
správcu dane na základe odvolania žalobcu). Žalobca bol vždy informovaný i o ústnom pojednávaní
predvolaných osôb a svedkov a mal možnosť klásť otázky a reagovať na podané vysvetlenia svedkov,
ktorí sa dostavili na predvolanie správcu dane, čo nevyužil (napr. výsluch p. W., v roku 2008 ako
živnostník vykonával odťahovú službu), ktorý mu mal zabezpečovať dovoz tovaru od deklarovaného

dodávateľa). Krajský súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie
v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom Ústavného
súdu SR napr. I. ÚS 241/07, I. ÚS 342/2010 a pod.). Krajský súd dal do pozornosti žalobcu rozhodnutie
ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21.01.1999 a zdôraznil, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný
súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa
špecifická odpoveď.

Na námietku žalobcu, že rozhodnutie žalovaného i správcu dane považuje za nezákonné i z dôvodu,
že materiál, ktorý nakúpil od dodávateľa podľa predloženej faktúry, bol použitý a spracovaný, k čomu

predložil znalecký posudok č. 20/2013, č. 21/2013, a že doklady boli riadne zaúčtované (ZP č. 21/2013),
krajský súd uviedol, že ide o dôkazy, ktoré nepreukazujú reálne dodanie tovaru od deklarovaného
dodávateľa žalobcu podľa faktúry (spoločnosť BEEUTIFUL s.r.o. so sídlom v Prievidzi, od 29.10.2008
ALEDO s.r.o. so sídlom v Seredi), ale iba to, že žalobca mal materiály (tovary a polotovary), ktoré
použil pri výrobe svojich výrobkov. Podľa názoru krajského súdu by bolo nadbytočné nariaďovať

znalecké dokazovanie za tým účelom ako to navrhol žalobca v súvislosti s predloženým znaleckým
posudkom č. 20/2013 a znalecký posudok č. 23/2013, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období
vyrobil výrobky, ktoré dodal svojím odberateľom. Ďalej uviedol, že správca dane i žalovaný vyhodnotili
dôkazy v súlade so zákonom, nakoľko konateľka dodávateľa v čase vystavenia faktúry nevedela
predložiť žiadne doklady o realizácii tovaru podľa fa. č. 208001, pretože túto obchodnú transakciu

nezabezpečovala,alejuzabezpečovalpoverenýsubjekt,atop.L.,ktorývšaksprávcovidaneneposkytol
žiadne doklady o realizovaní tohto tovaru, ani o splnení si daňovej povinnosti dodávateľa, hoci bol
splnomocnený zástupcom uvedenej spoločnosti v kontrolovanom zdaňovacom období žalobcu. Krajský
súd zastáva názor, že samotné vyhlásenie nepostačuje na preukázanie uskutočnenia zdaniteľného
plnenia dodávateľom deklarovaným na faktúre, ak nie je preukázané reálne plnenie v spojitosti s

daňovými povinnosťami dodávateľa. Podľa krajského súdu neobstojí ani námietka žalobcu, že prepravu
tovaru zabezpečoval p. W., nakoľko bol predvolaný a uviedol, že prepravu predmetného tovaru pre
žalobcunezabezpečoval,alemotorovévozidloIVECOZETAposkytolžalobcoviakoprotislužbuavozidlo
nemal ani v evidencii, keďže nemalo pridelenú ani slovenskú ŠPZ. Nepotvrdil teda tvrdenie žalobcuo dopravcovi uvedeného tovaru, hoci podľa zistení správcu dane p. W. v kontrolovanom zdaňovacom
období bol platcom DPH a odmietol uviesť aj meno vodiča, aby podľa jeho vyjadrenia „nemal problémy“.
Žalobca bol prítomný pri výsluchu tohto svedka a neuviedol žiadne námietky, ani sa k tomu nevyjadril.

Skonštatoval, že jednoznačne tento svedok vypovedal v rozpore s tvrdeniami žalobcu.

Námietku žalobcu, že správca dane nevykonal dokazovanie výsluchom ostatného konateľa spoločnosti,
ktorá mu dodala tovar, krajský súd považoval za bezpredmetnú, keďže dodávateľ žalobcu o zmene jeho
obchodného názvu na spoločnosť ALEDO s.r.o. zmenila i konateľa, ktorým sa stal L. U., ktorý bol riadne

predvolaný na ústne pojednávanie a tiež nepotvrdil, ani nepreukázal splnenie si daňovej povinnosti
spoločnosti ako dodávateľa žalobcu a uviedol iba to, že pri prevode obchodného podielu žiadne účtovné
doklady mu neboli odovzdané. Podľa názoru krajského súdu, žalobca si osvojil nesprávne závery
z ním citovaných rozhodnutí ESD (rozsudky C-354/03, C-80/11, C-142/11) a Najvyššieho súdu SR
(3Sžf/1/2010, 3Sžf/1/2011) a ani neuviedol, v ktorých bodoch by bolo možné tieto závery aplikovať na
jeho obchodnú transakciu podľa predloženej faktúry v kontrolovanom zdaniteľnom období. Krajský súd

poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora, ktorá pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,
aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa
uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. rozsudky
ESD Teleos pic. a spol. č 409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV č. C-499/10). Určenie opatrení, ktoré
možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH

na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu
závisí predovšetkým od okolnosti toho ktorého prípadu vo veci samej (napr. rozsudok ESD v spojených
veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11
a C-142/11). Podľa krajského súdu, neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu o neprimeranej dĺžke
daňového konania, lebo zo spisu vyplýva, že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺžená

nariadeným orgánom o šesť mesiacov z dôvodu potreby požiadania správcu dane o medzinárodnú
výmenu informácií v zmysle Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07.10.2013 č. 1798/2003 o administratívnej
spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty.

O náhrade trov konania rozhodol podľa §250k ods. 1 OSP a žalobcovi ktorý v konaní úspech nemal

náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zastúpení advokátom v zákonnej lehote odvolanie
namietajúc, že prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221

ods. 1 písm. h/ OSP, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym právnym záverom
(§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V prvom rade namietal, že krajský súd nepoužil ustanovenie § 2 ods.
6, 7 a 8 zákona o správe dani. Ďalej namietal záver krajského súdu, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v daňovom konaní, kedy nepreukázal reálne dodanie tovaru od deklarovaného dodávateľa na

predloženej faktúre a tým ani splnenie podmienky pre uplatnenie odpočtu dane (§ 49 zákona o DPH).
Žalobca opätovne poukázal na rozhodnutia SD EÚ uvedené v žalobe a zdôraznil, že predložil všetky
relevantnédokladyonadobudnutítovaru,pričompreukázal,žetentobolriadnezaúčtovanývúčtovníctve
ako aj to, že sa u neho nachádzal a bol použitý na ďalšie zdaniteľné plnenia. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010 v zmysle ktorého „Dôkazné bremeno, že

u iného daňového subjektu, došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp. orgánoch činných
v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie
výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov.“ Podľa názoru žalobcu, žalovaný v zmysle
uvedeného rozhodnutia je povinný preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne nedošlo. Následne vytkol
krajskému súdu, že sa nezaoberal dôkazmi potvrdzujúcimi skutočnosť, že spoločnosť ALEDO s.r.o.

tovar skutočne dodala (vyhlásenie p. Q. L., potvrdenie p. W., že tovar bol prepravený, znalecké posudky
znalcov, dodacie listy, faktúry, úhrady za tovar a pod.). Uviedol, že z vykonaného dokazovania ani z
jedného dôkazu alebo tvrdenia nevyplýva, že by spoločnosť ALEDO s.r.o. tovar nedodala. Žalobca je
toho názoru, že predložil všetky dôkazy, ktoré predložiť mal a mohol za účelom preukázania reálneho
dodania tovaru (okrem listinných účtovných dokladov), označil tiež osoby, ktoré sa mali priamo podieľať

na dodávke tovaru žalobcovi, vyjadril sa k pôvodu tovaru, doprave a pod. Ďalšie doklady preukazujúce
pôvod tovaru však nebolo možné zabezpečiť, keďže uvedené je mimo sféry vplyvu žalobcu.Žalobca si teda riadne plnil svoju dôkaznú povinnosť a za týmto účelom aj spolupracoval so správcom
dane. Podľa žalobcu, dôkazné bremeno na strane žalobcu nemožno vnímať absolútne, keďže v zmysle
takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru umožňoval správcovi dane poprieť dodávku

tovaru, ktorý sa spotreboval vo výrobe alebo ktorý sa následne predal. Krajský súd ani žalovaný pritom
neuviedli, ako mal ďalej žalobca preukázať odôvodnenosť svojho nároku na odpočítanie DPH. V zmysle
uvedeného preto žalobca považuje rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne. Rovnako má žalobca
za to, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 69 ods. 5 zákona o DPH a to v rozpore s
princípom neutrality. V danom prípade došlo podľa žalobcu k porušeniu základného princípu neutrality

DPH deklarovaného Európskym súdnym dvorom (C-408/98 Abbey National, C-25/03 HE), podľa ktorého
musí byť podnikateľ plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených
na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH, a to aj v prípade, ak je zjavné, že iná
transakcia v dodávateľskom reťazci má podvodnú povahu, pričom platiteľ o nej nevedel alebo nemohol
vedieť (C-354/03 Optigen). Žalobca považoval za nesprávne právne posúdenie krajského súdu týkajúce
sa prerušenia daňového konania, keďže podľa jeho názoru, zabezpečenie svedeckej výpovede p. U.

nemôže byť dôvodom na prerušenie daňovej kontroly, nakoľko jej výsledkom nebolo ani konanie o
predbežnej otázke, ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Z uvedených
dôvodov žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne zruší žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Zároveň žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia k
žalobe zo 06.05.2015 vzhľadom na to, že odvolanie podané žalobcom obsahuje skutočnosti, ku ktorým
sa už žalovaný vyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a
§ 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Z obsahu administratívneho a súdneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že u žalobcu

bola za zdaňovacie obdobie apríl 2008 vykonaná daňová kontrola, ktorá bola zahájená dňa 25.08.2011
spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní č. 827/320/71991/11/Varn. Správca dane požiadal dňa
22.11.2011 žiadosťou č. 827/320/71991/11/Var Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Nitra, o predĺženie
lehoty na výkon daňovej kontroly o šesť mesiacov. Žiadosti správcu dane bolo vyhovené a lehota
na výkon daňovej kontroly bola predĺžená. Správca dane vyhotovil protokol o výsledku zistenia z

daňovej kontroly č. 9400401/5/1973170/2012 zo dňa 26.07.2012, ktorý bol so žalobcom prerokovaný
dňa 22.08.2012. Správca dane kontrolou predložených dokladov zistil, že daňový subjekt, platiteľ
dane, si v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítal na základe faktúry č. 208001 zo dňa
29.04.2008 vystavenej dodávateľom spoločnosťou BEEUTIFUL s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 3,
971 01 Prievidza, IČO: 43 951 392, od 29.10.2008 ALEDO s.r.o., so sídlom D. Štúra 760/13, 926 01

Sereď, za dodávku tovaru, a to transformátora, tlmivky a tyristoru, daň v sume 142 785,- Sk (4 739,59
€). Na základe výsledku kontroly vydal správca dane dňa 23.08.2012 dodatočný platobný výmer č.
9400401/5/2310134/2012, ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume
4 739,59 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
odvolací orgán rozhodnutím č. 1100304/1/1246787/2012 zo dňa 05.12.2012, ktorým rozhodnutie
správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že vykonané dokazovanie
správcu dane nepovažoval pre vydanie rozhodnutia vo veci za dostatočné. Správca dane zaslal v rámci
medzinárodnej výmeny informácií žiadosť o zabezpečenie svedeckej výpovede p. L. U., posledného

konateľa spoločnosti ALEDO s.r.o. a zároveň konateľom nástupníckej spoločnosti GAMEA INVEST
s.r.o. so sídlom Zruč nad Sázavou. Zo svedeckej výpovede konanej dňa 29.04.2013, ktorej priebeh
je zaznamenaný v protokole vyplynulo, že v období, kedy bol svedok konateľom spoločnosti ALEDO
s.r.o., spoločnosť nemala výkonných pracovníkov a nevykonávala ekonomickú činnosť. Dožiadanémučeskému správcovi dane nebola informácia týkajúca sa účtovných a iných dokladov spoločnosti ALEDO
s.r.o. v lehote stanovenej v protokole predložená. Správca dane vo vyrubovacom konaní po odvolaní
skonštatoval, že nebolo dostatočne žalobcom preukázané, že došlo k zdaniteľnému obchodu, tak ako

je uvedené na faktúre č. 208001 zo dňa 29.04.2008 a neuznal mu právo na odpočítanie dane vo
výške 4 739,59 € a rozhodnutím č. 9401401/5/4440054/2013 zo dňa 27.09.2013 vyrubil žalobcovi
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 vo výške 4 739,59 €. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
9401401/5/4440054/2013 zo dňa 27.09.2013 tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváženie) preskúmava súd, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
stanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a

postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
(§ 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil

dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu
bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). V rámci správneho prieskumu súd teda
skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky medzi účastníkmi konania v danej veci ostala
spornou otázka, či správne orgány vydali vo veci zákonné rozhodnutia, na základe spoľahlivo zisteného
skutkového stavu, a či správne hodnotili vykonané dôkazy v danej veci, a či nedošlo k porušeniu zásady

zákonného hodnotenia dôkazov v rámci úvahy správneho orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že účelom daňovej kontroly a daňového konania
je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje
povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov, resp. daňový poriadok preto

zakotvujeoprávneniadaňovýchorgánov,abymohlizisťovať,čisidaňovésubjektysplnilisvojepovinnosti
stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe
daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania
základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu.

Pokiaľ ide o dokazovanie v dňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.

Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov.Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania
tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia

sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v
daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto
konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a
vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo
(ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca
dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre
vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil
riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa
berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie

alebovybratiedane(ods.6).Všetkydaňovésubjektymajúvdaňovomkonanírovnaképrávaapovinnosti
(ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane
v daňovom konaní (ods. 8).

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na

správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, v hlásení a vyúčtovaní, alebo,
na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencii alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,

keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ môže
odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané.,
b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na
jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom
je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Nitre a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového
materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov obsiahnutých v odvolaní napadnutého rozsudku. Tieto závery vytvárajú dostatočné právne
východiskáprevyslovenievýrokunapadnutéhorozsudku.Pretosastýmnajvyššísúdstotožňujevcelom
rozsahu, považujúc správne posúdenie veci krajským súdom za správne a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné:Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
Krajského súdu v Nitre. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými

zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto
námietky. Najvyšší súd zhodne ako súd prvého stupňa považoval za súladné so zákonom rozhodnutie
a postup správcu dane, ktorý ako oprávnený prvostupňový správny orgán vydal na základe vykonanej
daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný
výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 vo

výške 142 785,- Sk (4 739,59 €).

Najvyššísúdzdôrazňuje,ževzmysleustanovenia§29ods.8zákonaosprávedaníapoplatkovvspojení
s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z., dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu - žalobcu.
Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka
vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Dá sa preto oprávnene očakávať

od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej
daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, že kto
uvedenú službu skutočne aj reálne poskytol. V daňovom konaní je teda povinnosťou daňového subjektu
preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane,
ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať

jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou
uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení
nároku na odpočet DPH.

Podľa názoru Najvyššieho súdu, v danej veci správca dane vykonal dostatočné dokazovanie tak, aby
správne a úplne zistil skutkový stav veci, pričom vo veci vyhodnotil správne všetky získané dôkazy,
ku ktorým sa mal možnosť vyjadriť aj žalobca, keďže z vykonaného dokazovania bolo nepochybne
preukázané, že protokol o daňovej kontrole bol vyhotovený v súlade s platnou právnou úpravou a preto
správca dane správne vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za predmetné zdaňovacie obdobie.

Najvyšší súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu daňového konania hodnoverne nepreukázal
dodanie materiálu spoločnosťou uvedenou na faktúre (BEETIFUL s.r.o.). V danom prípade dodanie
materiálu spoločnosťou BEETIFUL s.r.o. potvrdil splnomocnený zástupca spoločnosti iba vo svojom
písomnom prehlásení, bez predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie dodania

materiálu. Na základe vyššie uvedeného je námietka žalobcu, že z vykonaného dokazovania nevyplýva,
že by spoločnosť ALEDO s.r.o. (nástupnícka spoločnosť BEETIFUL s.r.o.) tovar nedodala, irelevantná,
keďže daňový subjekt je povinný pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti viesť účtovné evidencie
tak, aby mal v každej situácii dostatočné dôkazy na relevantné preukázanie zdaniteľných plnení.
Najvyšší súd dodáva, že záznamy o spotrebe materiálu a odberateľské faktúry nie sú dôkazom o tom,

že materiál spotrebovaný v procese výroby bol skutočne dodaný spoločnosťou BEETIFUL s.r.o.

Nanámietkužalobcuohľadomnesprávnejaplikácie§69ods.5zákonaoDPHkrajskýmsúdomvrozpore
so zásadou daňovej neutrality, najvyšší súd uvádza, že v danom prípade žalobca nedispoval existenciou
materiálneho plnenia. Len zo skutočnosti, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno,

nemožno vyvodiť nedostatočné zistenie skutkového stavu správcom dane. Podľa názoru najvyššieho
súdu, žalobca v danej veci nepostupoval v súlade so zákonom o DPH a neoprávnene si uplatnil zo
spornej faktúry odpočet DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2008.

Najvyšší súd konštatuje, že daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom

podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúry mohol preukázať aj
inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane
sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a

C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti
daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto
závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorý priamo nerealizujú obchodnú
transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu subjekt, u ktorého savyskytujúpochybnostialebonezrovnalosti,ktorénekorešpondujúsúdajmideklarovanýmipreverovaným
daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia,
nemá takýto subjekt možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných

náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie
a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na
preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.

Najvyšší súd zhodnotil, že spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s relevantnými žalobnými

námietkami žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite
a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec,
zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné námietky žalobcu, podrobne
vyhodnotil,žežalobcanepredložilžiadnedôkazypreukazujúcereálnyobsahfaktúryazároveňrealizoval
jehoústavnéprávonasúdnuainúprávnuochranuzakotvenévčl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,
súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody,

na základe ktorých súd rozhodol vo veci.

Najvyšší súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutí prvostupňového
správneho orgánu ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch
stupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny

orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu,
vznesenými v daňovej kontrole a v konaní o odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu
dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj

prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného
skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za
nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v
spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.