Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/305/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892402
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015892402.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľa: KOVOPROJEKT
Bratislava a.s., so sídlom Ružová dolina 6 v Bratislave, IČO: 31 322 131, zastúpený Advokátskou
kanceláriou UHAĽ s.r.o., v mene ktorej koná JUDr. Maroš Uhaľ, advokát a konateľ, so sídlom Námestie
SNP 6/11, Zvolen, proti odporcovi: BENESTRA, s. r. o., Einsteinova 24 v Bratislave, IČO: 46 303
502, zastúpený spoločnosťou Okenica Šula & Co. s. r. o., so sídlom Zámocká 30/7074 v Bratislave, o
zaplatenie sumy 321.718,93 €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II. zo dňa 21. apríla 2015, č.k. 10C 216/2010-563, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 21. apríla 2015, č.k. 10C
216/2010-563, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 1.286,83 €
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, na účet právneho zástupcu odporcu spoločnosť Okenica
Šula & Co. s.r.o., so sídlom v Bratislave, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 21.04.2015, č.k. 10C 216/2010-563, zamietol návrh na
začatie konania v celom rozsahu a súčasne navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu
trov konania vo výške 16.613,-- € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 20.574,62 € do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom podaným na súd prvého
stupňa dňa 31.12.2009 voči odporcovi (pôvodne spoločnosti Dial Telecom, a.s.) domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 321.718,93 € spolu s 9 % úrokom z omeškania
ročne od 20.11.2009 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že
odporcovi prenajímal od roku 2001 nebytové priestory, za ktoré mu účtoval nájomné a cenu za služby
spojené s týmto nájmom. Nájomný vzťah bol založený viacerými zmluvami vrátane ich dodatkov.
Kontrolou spotreby elektrickej energie v nebytových priestoroch, ktoré odporca počas celej doby trvania
nájomného vzťahu užíval, stále užíva, zistil, že v dôsledku nezohľadnenia koeficientu elektromerov pri
meraní spotreby elektrickej energie boli odporcovi fakturované platby za túto energiu v nesprávnej výške.
Chyba nenastala na jeho strane, pretože elektromery si odporca montoval na svoje technické zariadenia
sám a týmto ho uviedol do omylu; v jeho prepočtoch došlo k chybe, v dôsledku ktorej bolo odporcovi
účtované menej za skutočnú spotrebu elektrickej energie. Rozdiel medzi výškou fakturovaných platieb za
poskytovanie elektrickej energie a cenou za jej skutočnú spotrebu predstavuje za obdobie od 29.01.2001
do 30.09.2009 sumu 339.658,26 €. Keďže ale musel túto cenu zaplatiť dodávateľovi energie, pričom
ju v skutočnosti spotreboval odporca, došlo na strane odporcu k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je
povinný mu vydať. Súdnou cestou si uplatňuje len nepremlčanú časť svojho nároku v sume 321.718,93

€ spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 20.11.2009 do zaplatenia. Vzťah
medzi navrhovateľom a odporcom považuje za vzťah obchodnoprávny.

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu na začatie konania doručenom súdu prvého stupňa dňa
29.01.2010 navrhol návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov
konania. Uviedol, že vo všetkých nájomných zmluvách vrátane ich početných dodatkov, s výnimkou
dodatku k zmluve č. N 45/2008 uzatvoreného dňa 30.09.2009, boli platby za dodávky služieb vrátane
platieb za spotrebovanú elektrickú energiu dojednávané paušálnou sumou za 1 m2 podlahovej plochy
užívaných nebytových priestorov ročne. Uvedené platby za služby vždy určoval navrhovateľ, pričom
mu neoznamoval štruktúru týchto platieb, ani podiel jednotlivých dodávaných služieb na celkovej výške
platieb. Nebol mu známy ani model stanovovania cien služieb v prenajímaných nebytových priestoroch.
S navrhovateľom mal riadne dojednanú nájomnú zmluvu, na základe ktorej sa mu navrhovateľ zaviazal
dodávať elektrickú energiu za nimi dohodnutú cenu. Medzi sporovými stranami teda existoval právny
dôvod na plnenie, t.j. dodávku elektrickej energie, za ktorú odporca v súlade so zmluvou navrhovateľovi
riadne platil. K bezdôvodnému obohateniu na jeho strane teda v žiadnom prípade nemohlo dôjsť.
Namietol aj premlčanie uplatneného nároku a vzniesol kompenzačnú námietku odôvodnenú vznikom
škody v dôsledku porušenia zmluvných povinností navrhovateľa, keď nekalkuloval žalovanú sumu do
cien služieb pre svojich odberateľov.

Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom zo dňa 07.06.2012, č.k. 10 C 216/2010-449,
určil, že nárok navrhovateľa proti odporcovi je dôvodný a o výške nároku a o trovách konania bude
rozhodnuté v konečnom rozsudku. Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
30.09.2014, č.k. 3Co 445/2012-486, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Odvolací súd v rámci svojho rozhodnutia uviedol, že právny vzťah medzi účastníkmi konania
bol založený nájomnými zmluvami vrátane ich dodatkov. Ak sa teda poskytovanie služieb uskutočňovalo
na základe týchto zmlúv, potom sa nejedná o plnenie bez právneho dôvodu a odporca tak nemohol
na úkor navrhovateľa získavať bezdôvodné obohatenie. Nájomné zmluvy a ich dodatky neboli súdom
vyhodnotené ako neplatné, čo ani zmluvné strany nenamietali, preto nejde ani o bezdôvodné obohatenie
z neplatného právneho úkonu. Taktiež sa nejedná o prípad plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
nakoľko nájomná zmluva medzi účastníkmi konania existovala i po tom, ako bol zistený odber
elektriny odporcom a ako bola zistená skutočnosť, že na technických zariadeniach odporcu sú osadené
tzv. prevodové elektromery nainštalované odporcom. Nejedná sa ani o majetkový prospech získaný z
nepoctivých zdrojov, nakoľko k odberu elektrickej energie dochádzalo na základe platnej nájomnej
zmluvy. Z uvedeného zostalo zrejmé, že nie sú naplnené dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 451
Občianskeho zákonníka; z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynula skutočnosť, že cena nájmu
a cena za poskytované služby bola medzi účastníkmi konania dojednaná paušálnou (fixnou) sumou
a práve z nájomných zmlúv jednoznačne vyplýva vôľa účastníkov platiť za tieto služby fixnú cenu a
nie cenu podľa skutočného odberu elektrickej energie. Navrhovateľ svoju vôľu, aby cena za odobratú
elektrickú energiu bola fakturovaná podľa jej skutočnej spotreby, vyjadril až v dodatku č. 2 k zmluve č. N
45/2008 zo dňa 30.9.2009. Odvolací súd uzavrel, že nárok navrhovateľa nie je možné posúdiť ani ako
nárok na náhradu škody, nakoľko v danom prípade pre takéto posúdenie absentuje protiprávny úkon
odporcu, keď odporca osadením elektromerov neporušil zákon, ani zmluvné dojednania.

Navrhovateľ aj napriek uvedenému naďalej zotrval na podanom návrhu a v písomných vyjadreniach
doručených súdu dňa 18.03.2015 a 17.04.2015 dôvodil, že jeho nárok voči odporcovi je nutné právne
posúdiť ako nárok na náhradu škody. Túto škodu odporca mal spôsobiť tým, že bez jeho súhlasu dal
na svoje technické zariadenia namontovať elektromery polopriameho merania, ktoré nezohľadňovali
skutočnú spotrebu elektrickej energie, ale spotrebu nižšiu. Mal za to, že odporca porušil aj všeobecnú
prevenčnú povinnosť predchádzať vzniku škody. Prevodové elektromery boli namontované na jeho
objednávku, bol s ich fungovaním oboznámený a bol aj poučený. Mal preto vedomosť o tom, že údaje na
meračoch elektrickej energie neposkytujú informácie o skutočnom odbere, a že týmto meraním vzniká
navrhovateľovi značná škoda. Je pritom irelevantné, či išlo o úmyselné, alebo nedbanlivostné konanie.
Taktiež uviedol, že konaním odporcu prišlo aj k porušeniu jeho zmluvnej povinnosti (čl. IV ods. 9 a ods.
16 zmlúv o nájme nebytových priestorov č. N 03/2007 a N 45/2008), pretože tak stavebné úpravy na
predmete nájmu, ako aj zásahy do elektrickej inštalácie vykonal odporca bez jeho písomnej žiadosti a
bez jeho súhlasu. Odvolávanie sa na akékoľvek ústne dohody je právne bezvýznamné. Tieto zásahy
boli taktiež potvrdené výsluchom svedka F. V.. Medzi účastníkmi konania ide o obchodnoprávny vzťah,
a preto sa spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, ale aj ustanoveniami zákona č.

116/1990 Z.z., a teda ide o tzv. kombinovaný obchod. Podľa Obchodného zákonníka je preto potrebné
posudzovať aj zodpovednostný vzťah za vzniknutú škodu na strane navrhovateľa. Napokon je konanie
odporcu rozporné aj s dobrými mravmi.

Odporca vo svojom podaní, doručenom súdu dňa 30.03.2015 dôvodil, že žiadnu všeobecnú prevenčnú
povinnosť neporušil. Navrhovateľom tvrdená poučovacia povinnosť o spôsobe merania
elektrickej energie elektromermi nikdy neexistovala, preto ju logicky nemohol porušiť. Ekonomický
dopad zmluvne dohodnutých paušálnych platieb za elektrickú energiu by u navrhovateľa bol identický
aj v prípade, že by netrpel nevedomosťou o spôsobe merania prevodových elektromerov. Inštalácia
a spôsob merania elektromerov sa pre ich vzájomný zmluvný vzťah stali relevantnými až v okamihu
prechodu na systém platieb zohľadňujúcich skutočnú spotrebu elektrickej energie, ku ktorému došlo až
prijatím dodatku k nájomnej zmluve. Vznik akejkoľvek finančnej straty na strane navrhovateľa nebol
dôsledkom jeho konania, ale bol výsledkom slobodného rozhodnutia navrhovateľa akceptovať zmluvné
dojednania o paušálnom systéme úhrad za služby spojené s nájmom, vrátane dodávky elektrickej
energie. Ani tvrdenie navrhovateľa v tom, že bez písomnej žiadosti a bez súhlasu navrhovateľa
vykonal zásah do elektrickej inštalácie navrhovateľa, nie je pravdivé. Elektromery boli nainštalované
so súhlasom navrhovateľa, čo potvrdila aj jeho štatutárna zástupkyňa P. R. na pojednávaní dňa
22.03.2011. Navrhovateľ sám aktívne spolupracoval pri ich inštalácii, udeľoval pokyny a vznášal
požiadavky. Osobitnou nájomnou zmluvou mu prenajal jedno parkovacie miesto za účelom umiestnenia
dieselagregátu a umožnil mu pripojenie tohto záložného zdroja elektrickej energie do
elektrickej sústavy v budove navrhovateľa. Stavy na elektromeroch nesledoval, pretože to nebolo
rozhodujúce z hľadiska jeho zmluvných povinností. Mal za to, že k aplikácii dobrých mravov na
prejednávaný prípad nemôže prísť vtedy, ak by takáto aplikácia viedla k vzniku, zániku, alebo zmene
práv a povinností. Na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať ani § 265 Obchodného zákonníka,
ako sa o to snaží navrhovateľ, nakoľko takúto aplikáciu vylučuje aj komentár k tomuto ustanoveniu,
v ktorom sa hovorí, že prax má často snahu zneužívať toto ustanovenie a jeho uplatnením sa snaží
kompenzovať vlastné riziko pri obchodovaní, prípadne svoju neschopnosť, či nepozornosť pri uzatváraní
zmlúv. V danej veci neboli naplnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu a ak
neexistuje protiprávny úkon (odporcu), potom nie je potrebné skúmať ani naplnenie, či nenaplnenie
ostatných predpokladov. Nesprávny spôsob odpočtu, či výpočtu množstva spotrebovanej elektrickej
energie a následné stanovenie ceny za služby bolo spôsobené výlučne konaním, či opomenutím konania
na strane navrhovateľa. Nie je preto daná žiadna príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním,
či opomenutím konania na jeho strane (odporcu).

V rámci skutkového stavu súd prvého stupňa zistil, že účastníci konania mali medzi sebou uzatvorené
počas sporného obdobia zmluvy o nájme nebytových priestorov v budove navrhovateľa nachádzajúcej
sa v T. F. Č.. X M. A. vrátane dodatkov, ktoré v celom rozsahu upravovali ich vzájomné
práva a povinnosti, vrátane nájomného a ceny za služby. Nájomné a cena za poskytované služby,
vrátane elektrickej energie, boli stanovené fixne, pevnou sumou. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že cena za služby sa upravovala v dodatkoch na základe návrhu navrhovateľa ako prenajímateľa a jeho
akceptáciou odporcom ako nájomcom. Na základe takto uzatvorených zmlúv nemohlo prísť v spornom
období k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu, keď navrhovateľ nezohľadnil
zvýšenú spotrebu elektrickej energie v dohodnutej fixnej cene za služby, ktorú odporca riadne platil.
Žiadnu inú povinnosť platieb v súvislosti so zvýšenou spotrebou elektrickej energie nemal odporca
zmluvne zakotvenú až do 30.09.2009, kedy bol uzatvorený dodatok č. 2 k zmluve o
nájme nebytových priestorov č. N 45/2008, podľa ktorého sa v č. II. bod 4 zakotvila fakturácia elektrickej
energie podľa skutočnej spotreby.

Súd prvého stupňa k následnej zmene právnej kvalifikácie nároku navrhovateľa na nárok
titulom zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá mu vo výške uplatnenej pohľadávky mala vzniknúť
montážou prevodových elektromerov na zariadenia s vysokou spotrebou elektrickej energie, dôvodil,
že v danom prípade sa nejedná o obchodný spor, ani o tzv. kombinovaný obchod. Zákon o nájme a
podnájme nebytových priestorov je právny predpis, ktorý spadá do oblasti občianskoprávnej, ide o lex
specialis, pričom pri jeho aplikácii sa v prípadoch týmto zákonom neupravených použijú subsidiárne
ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to i v prípadoch, ak ide o vzťah medzi dvomi podnikateľmi.
Občiansky zákonník upravuje zodpovednosť za škodu v § 420 a nasl., pričom základnými predpokladmi
vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ porušenie právnej povinnosti, b/ vznik škody, c/ kauzálny nexus
medzi škodou a porušením právnej povinnosti, d/ zavinenie. Všetky tieto predpoklady musia byť splnené

súčasne, inak povedané nestačí, ak sú splnené len niektoré z nich; ak čo i len jeden
z týchto predpokladov nie je naplnený, k vzniku zodpovednosti za škodu nedôjde. V prejednávanej
veci, ako už bolo v medzitýmnom rozsudku súdu prvého stupňa konštatované, a ako konštatoval
aj odvolací súd (rozhodnutím v poradí prvým), k naplneniu vzniku zodpovednosti odporcu za škodu
neprišlo, pretože nebol splnený predpoklad protiprávneho konania na strane odporcu. Porušenie právnej
povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, teda normou,
ktorá vyplýva zo všeobecne záväzného právneho predpisu, interného predpisu,
zmluvy, alebo aj z porušenia prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ
v konaní nepreukázal, že odporca tým, že na svoje zariadenia namontoval elektromery polopriameho
merania, porušil nejaký všeobecne záväzný právny predpis. Odporca neporušil ani zmluvné dojednania,
pretože zásah do elektrickej inštalácie navrhovateľa vykonal s jeho súhlasom. Túto skutočnosť potvrdila
na pojednávaní dňa 22.03.2011 štatutárna zástupkyňa navrhovateľa, keď uviedla, že v roku 2002, keď
si odporca zriadil ústredňu, bolo dohodnuté, že na toto zariadenie si osadí elektromer. Elektromer
odporca osadil aj na zariadenia namontované v roku 2003, 2007. Skutočnosť, že odporca namontoval
na zariadenia tzv. prevodové elektromery vyplývala z toho, že tieto elektromery sa montujú na zariadenia
s veľmi vysokou spotrebou elektrickej energie, pokiaľ ide o tzv. podružné meranie spotreby elektrickej
energie na samostatných technických zariadeniach, teda nezávisle od hlavného elektromeru. Odporca
nemal poučovaciu povinnosť o montáži takéhoto typu elektromeru zmluvne zakotvenú. Ak potom
navrhovateľ vykonal odpočet tohto typu elektromeru mechanicky z jeho číselníka bez toho, aby výsledné
číslo vynásobil príslušnou konštantou, išlo o dôsledok jeho vlastnej nevedomosti a neopatrnosti, z
ktorého mal síce odporca prospech, ten však nezískal v rozpore so zmluvou, či nejakou inou právnou
normou. Nemožno preto hovoriť o nejakom úmyselnom, či nedbanlivostnom konaní, či opomenutí
konania odporcu, keď nešlo v jeho prípade o protiprávny úkon, a teda otázka zavinenia neprichádzala
do úvahy. V danom prípade sa nejedná ani o rozpor konania, či nekonania odporcu s dobrými mravmi,
pretože dovolávať sa dodržiavania dobrých mravov iného nemôže ten, komu vznikla majetková ujma v
dôsledku jeho vlastného pochybenia a zlyhania. Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľ mohol
predmetnej situácii predísť vlastnou montážou elektromerov na technické zariadenia odporcu, nakoľko
pre odporcu nebola montáž elektromerov potrebná. Mohol tiež zabezpečiť na kontrolu namontovaných
elektromerov kvalifikovaného pracovníka, ktorý má potrebné odborné znalosti z oblasti elektrotechniky.
Súd prvého stupňa uviedol, že právo patrí bdelým (vigilantibus iura scripta sunt), a preto žalovanú
pohľadávku nemohol z vyššie uvedených dôvodov, riadiac sa aj právne záväzným názorom odvolacieho
súdu, navrhovateľovi priznať. Rozsudok ďalej odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, 3, 4, § 7 zákona č.
16/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov; § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, dôvodiac
ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O.s.p. a taktiež ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.;
odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a
súčasne odporcu zaviazať zaplatiť mu náhradu trov konania. Navrhovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým,
že súd prvého stupňa vôbec neprihliadol na daný právny vzťah z hľadiska spravodlivého usporiadania
právneho vzťahu. Formalistickým výkladom práva, bez ohľadu na prizmu dobrých mravov, súd prvého
stupňa nesplnil základné požiadavky spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I ÚS 255/2010, podľa ktorého: „Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom
nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení príliš formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej
nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a
musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť
alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno
opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho - ktorého
zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch právneho štátu. Svoj nárok považuje za spravodlivý,
nakoľko odporca namontoval prevodové elektromery bez jeho vedomia, pretože inak by zjavne nedošlo
k sporu v tomto konaní. Vzhľadom na predmet svojej činnosti odporca vedel, že spotrebuje nadmerné
množstvo elektriny, ktorú len čiastočne pokryje paušálna platba za poskytnuté služby. Nešlo pritom o
mizivý rozdiel medzi účtovanou sumou za elektrickú energiu a cenou skutočne odobratej elektrickej
energie. Odporca si bol vedomý toho, že vychádza (navrhovateľ) pri úprave ceny za poskytnuté služby zo
skutočného odberu odpísaného z číselníkov elektromerov, pretože inak by zjavne nebol dôvod, pre ktorý
by dal namontovať na svoje zariadenia prevodové elektromery. Rovnako však vedel, že pri prevodových
elektromeroch je potrebné údaje z číselníkov vynásobiť príslušným koeficientom a až potom je možné
dospieť k pravdivým zisteniam o skutočnom odbere. Napriek tomu, že o tom odporca vedel, keďže

si predmetné elektromery objednal a osadil, nepoučil ho o spôsobe ich merania ani žiadnou formou
mu neoznámil, že spotreba elektrickej energie odporcu je meraná prevodovými elektromermi. Mal za
to, že odporca túto skutočnosť vedome zamlčal. Práve toto konanie spôsobilo značný nedoplatok na
spotrebe elektrickej energie, pôvod ktorého zistil až po značnom v čase. V tomto smere ponecháva
na uváženie súdu, či považuje za správne, morálne a spravodlivé, aby odporca nezodpovedal za
skutočný odber elektrickej energie v rámci užívania predmetu nájmu, keďže ho uviedol pri zisťovaní
skutočného odberu do omylu, znemožnil mu reagovať na skutočný odber elektrickej energie spísaním
dodatku a následne sa v konaní pred súdom účelovo bránil len tým, že v zmysle zmluvy mal platiť
paušál za poskytovanie služieb. Odporca spotreboval elektrickú energiu na svoje podnikateľské účely
bez toho, aby za túto spotrebu zaplatil. Svoju povinnosť však preniesol na navrhovateľa, hoci on túto
elektrickú energiu nespotreboval. Má za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým,
že nedoplatok na spotrebe elektrickej energie si podľa jeho záveru zavinil vlastnou nevedomosťou a
neopatrnosťou. Aj napriek vyjadreniam sa nedostatočne vysporiadal s otázkou vzniku sekundárneho
právneho vzťahu - zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z porušenia právnej povinnosti odporcu. Súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože
v rozpore s vykonanými dôkazmi prišiel k záveru, že dal odporcovi súhlas s namontovaním sporných
elektromerov takzvaného polopriameho merania (ďalej len „prevodové elektromery“). Konanie súdu
prvého stupňa zároveň trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal
na to, že súd prvého stupňa vo svojom medzitýmnom v rozsudku zo dňa 07.06.2012 zaujal názor,
že namontovanie elektromerov odporcom nepredstavuje zásah do elektrickej inštalácie prenajatých
priestorov, následne v rozsudku zo dňa 21.04.2015 už súd prvého stupňa uviedol, že k zásahu do
elektrickej inštalácie namontovaním elektromerov došlo. Súčasne súd prvého stupňa bližšie neskúmal
dôvod montáže predmetných elektromerov, čo však považuje za podstatnú otázku pre rozhodnutie vo
veci. Súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom z dôvodu, že vydal
takzvané prekvapivé rozhodnutie; rozhodnutie vychádza z nesprávnej aplikácie a
nesprávneho výkladu správne zistenej právnej normy. Síce posudzoval jeho nárok
z pohľadu zodpovednosti za škodu, avšak príslušné ustanovenia zodpovednosti za škodu nesprávne
aplikoval na zistený skutkový stav; v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 04.09.2013, sp.zn. II. ÚS 591/2012. Súd prvého stupňa vychádzajúc
z právneho názoru odvolacieho súdu ustálil, že nájomné a cena za poskytované služby bola medzi
účastníkmi konania dojednaná fixne, pevnou sumou, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia súčasne
zaujal právny názor, že nebol splnený predpoklad protiprávneho konania na strane odporcu, že nedošlo
k porušeniu zmluvnej povinnosti, pretože odporca namontoval prevodové elektromery so súhlasom
navrhovateľa. Uvedený názor súdu prvého stupňa však nie správny, nakoľko v čl. IV. ods. 9 zmluvy o
nájme nebytových priestorov č. N 35/2003 a článku IV. ods. 1 zmlúv o nájme nebytových priestorov č. N
03/2007 a č. N 45/2008 sa s odporcom dohodli, že: „zmluvné strany sa dohodli, že prípadné stavebné
úpravy prenajatých nebytových priestorov môže nájomca vykonať len na základe písomného súhlasu
prenajímateľa a na vlastné náklady bez nároku na ich úhradu od prenajímateľa. Ak nájomca realizáciou
stavebných úprav spôsobí prenajímateľovi škodu, je povinný ju v plnej výške uhradiť. Náklady na práce
naviac vyvolané stavebnými úpravami je nájomca povinný v plnej výške uhradiť.“

S porušením uvedených článkov zmlúv o nájme nebytových priestorov úzko súvisí aj porušenie čl.
IV. ods. 16 zmlúv o nájme nebytových priestorov č. N 03/2007 a č. N 45/2008, podľa ktorých: „každý
zásah do elektrickej inštalácie prenajímateľa (napríklad rozšírenie svetelných a zásuvkových rozvodov,
napojenie nových elektrických spotrebičov, aj tých, ktoré sa pripájajú do zásuvky vidlicou, ale majú
príkon 2000 W a viac) musí byť vykonaný na základe písomnej žiadosti, iba so súhlasom prenajímateľa.
Prehliadku a revíziu uvedeného zásahu vykoná prenajímateľ.“ Montáž prevodových elektromerov
predstavuje zásah do elektrickej inštalácie, na ktorý bol potrebný, podľa citovaných ustanovení zmlúv,
písomný súhlas prenajímateľa. Prevodové elektromery boli namontované súčasne s vybudovaním
elektroinštalácie, a toto vyplýva aj z výsluchu svedka F. V., že na predmete nájmu „sa neustále robili
zmeny... rozšírili sa priestory firmy o priestory v suteréne, v súvislosti s tým sa vymieňal záložný
zdroj za väčší... boli to rôzne práce, napríklad vybudovanie elektroinštalácie.“ Z obsahu spisu nevyplýva,
že by dal odporcovi na montáž prevodových elektromerov, ako aj na zásah do elektrickej inštalácie,
písomný súhlas v zmysle čl. IV. ods. 16 zmlúv o nájme nebytových priestorov č. N 03/2007 a
č. N 45/2008. Súd prvého stupňa síce uviedol, že súhlas bol daný, avšak z obsahu spisu nevyplýva,
že bol daný písomne. Odporca v konaní s písomným súhlasom ani nedisponoval a do dnešného dňa
ho ako dôkaz nepredložil. Má za to, že zásah do elektroinštalácie, ako aj namontovanie elektromerov
odporcom, bolo vykonané v rozpore s čl. IV. ods. 16 zmlúv o nájme nebytových priestorov č.

N 03/2007 a č. N 45/2008. Pokiaľ odporca, ako aj súd prvého stupňa, v tomto prípade poukazuje na
ústne dohody, tieto nie sú v konaní relevantné, pretože účastníci zmluvy sú zmluvnými dojednaniami
viazaní a takýmto zmluvným dojednaním je viazaný aj súd pri posudzovaní veci (pokiaľ nejde o neplatné
ustanovenia a podobne). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 28.02.2002 sp.zn. 33 Odo 311/2001. Je nesprávny úsudok súdu prvého stupňa o
tom, že odporca namontovaním predmetných elektromerov neporušil zmluvné dojednania, a preto pri
právnom posúdení veci nesprávne aplikoval § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka; konaním odporcu
došlo k porušeniu právnej povinnosti zakotvenej v čl. IV. bod 16 zmlúv o nájme nebytových
priestorov č. N 03/2007 a č. N 45/2008, tým, že odporca osadil prevodové elektromery bez písomného
súhlasu prenajímateľa, čím zasiahol do elektroinštalácie. Súd prvého stupňa ďalej nesprávne právne
posúdil poučovaciu povinnosť odporcu o montáži prevodových elektromerov, keď uviedol, že tá nebola
zmluvne zakotvená. V prípade subsumpcie poučovacej povinnosti o spôsobe merania prevodových
elektromerov pod § 415 Občianskeho zákonníka nemožno na zmluvné dojednania akokoľvek prihliadať.
Súd prvého stupňa preto nesprávne hľadal poučovaciu povinnosť odporcu v zmluve, nakoľko táto priamo
vyplývala z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Kto nerešpektuje všeobecnú
právnu povinnosť, chová sa protiprávne a zodpovedá tak za škodu, ktorá vznikne. Zdôraznil, že aplikácia
ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, pokiaľ neexistuje konkrétna
právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Porušenie prevenčnej
povinnosti zároveň znamená porušenie právnej povinnosti v zmysle § 420 Občianskeho
zákonníka a je teda jedným zo základných predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu založenej
na princípe prezumovaného zavinenia. Z týchto dôvodov má za to, že porušenie prevenčnej povinnosti
predstavuje protiprávne konanie, ktoré je príčinou vzniku škody, a zakladá vznik zodpovednosti za škodu
podľa § 420 Občianskeho zákonníka. V tomto smere navrhovateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 16.05.2002, sp.zn. 25 Cdo 1427/2001. Podľa nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 591/2012 „inou vadou konania uvedenou v § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.
sa rozumie error in procedendo - porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku
až do skončenia. Ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie,
porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto
odmietnutia alebo zastavenia konania...“ Navrhovateľ v rámci odvolania taktiež poukázal na to, že v
priebehu konania zostala nezodpovedaná otázka, prečo odporca osadil práve prevodové elektromery a
čo ho k tomu viedlo, keď suma za spotrebu elektrickej energie bola podľa jeho tvrdenia dohodnutá fixne.
Súd prvého stupňa sa k tejto zásadnej otázke vyjadril len okrajovo, keď uviedol: „Navrhovateľ mohol
predmetnej situácii predísť vlastnou montážou elektromerov na technické zariadenia odporcu, nakoľko
pre odporcu nebola montáž elektromeru potrebná.“; súd prvého stupňa vyššie uvedenú skutočnosť
podľa navrhovateľa nesprávne posúdil. Ak totiž ustálil, že montáž elektromerov nebola pre odporcu
potrebná, bolo úlohou súdu prvého stupňa skúmať, prečo odporca dal elektromery namontovať, čo ho
k tomu viedlo a za akým účelom. Ak by súd prvého stupňa dôvod montáže prevodových elektromerov
bližšie skúmal, došiel by pravdepodobne k záveru, že účelom ich osadenia bolo uvedenie navrhovateľa
do omylu, aby nemohol za pomerne značne dlhé obdobie zistiť skutočnú spotrebu elektrickej energie
a reagovať na túto situáciu dodatkom k zmluve podľa čl. II. ods. 6 každej z nájomných zmlúv.
Náležité zisťovanie účelu montáže prevodových elektromerov by založilo, respektíve potvrdilo, dôvod
zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 415 a § 424 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie súdu
prvého stupňa považuje za nepresvedčivé a nepreskúmateľné, nakoľko sa vo svojom rozhodnutí odchýlil
od dielčích skutkových záverov, ku ktorým dospel vo svojom predchádzajúcom medzitýmnom rozsudku
bez toho, aby zopakoval dokazovanie. Konanie súdu prvého stupňa opätovne v tejto časti trpí inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inak povedané k zmene skutkových
záverov, ako aj k právnemu posúdeniu, došlo samotným súdom prvého stupňa
v opätovnom konaní svojvoľne a bez toho, aby zopakoval dokazovanie; aj z týchto dôvodov považuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné a vnútorne nekoherentné. Z hľadiska zachovania
práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd neobstojí len odkaz súdu prvého stupňa na ustanovenie § 226 O.s.p. a
zrušujúci rozsudok. Pred rozhodnutím ho súd prvého stupňa nepoučil, že dospel k iným skutkovým
zisteniam a k novému právnemu posúdeniu veci. Nedal mu možnosť k tejto otázke sa vyjadriť ešte pred
vydaním rozhodnutia a z tohto dôvodu považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepredvídateľné,
za prekvapivé. Uvedený postup súdu prvého stupňa v konaní neumožňuje zistiť líniu
myšlienkového pochodu súdu pri hodnotení tvrdených skutočností (zhodných a sporných) a dôkazov v
situácii, v ktorej sa odchýlil od vlastného právneho názoru, a teda výsledkom je prekvapivé rozhodnutie,
čo malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom; zdôraznil rozhodnutie Krajského súdu Banská

Bystrica zo dňa 22.10.2014, sp.zn. 17Co 1124/2013. V závere poukázal aj na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/2007, I. ÚS 155/2007, I. ÚS 402/2008. Hoci odvolanie
navrhovateľa smerovalo proti rozsudku súdu prvého stupňa ako celku, t.j. aj vo výroku o náhrade trov
konania, navrhovateľ nesprávnosť tohto výroku ničím neodôvodnil, vôbec nenamietal
vecnú a právnu nesprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania.

Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že v prípade
predmetu sporu medzi navrhovateľom a odporcom ide o zásady poctivého obchodného styku a nie
o dobré mravy (§ 265 Obchodného zákonníka). Pridržiaval sa svojho vyjadrenia zo dňa 17.03.2015,
v ktorom podrobne uviedol a vyjadril právny názor vo vzťahu k ustanoveniu § 265 Obchodného
zákonníka a opätovne zdôraznil, že podnikateľské subjekty majú často tendenciu a snahu zneužívať
predmetné zákonné ustanovenie na kompenzáciu svojho vlastného podnikateľského rizika, prípadne
svoju neschopnosť alebo nepozornosť pri uzatváraní zmlúv a pod. Argumentácia navrhovateľa v
odvolaní je presne tým prípadom, ako použiť, respektíve zneužiť, predmetné ustanovenia Obchodného
zákonníka a jeho tendenčný výklad vo svoj prospech. Navrhovateľ tvrdí, že inštalácia elektromerov
bola tým konaním odporcu, ktoré bolo jeho protiprávnym úkonom, že ku škode navrhovateľa došlo
práve neoznámením spôsobu merania nainštalovaných elektromerov (použite takzvaných prevodových
elektromerov odporcom). Aj pri čisto teoretickom a akademickom pripustení pravdivosti týchto tvrdení
navrhovateľa absentuje splnenie druhej podmienky - a tou je priama príčinná súvislosť medzi týmto
„protiprávnym úkonom“ a vznikom škody. Priama príčinná súvislosť medzi vznikom škody a inštaláciou
elektromerov by vznikla napríklad vtedy, ak by priamo touto inštaláciou vznikla navrhovateľovi škoda
(napríklad poškodenie stavby a podobne). Neoznámenie spôsobu merania takzvaných prevodových
elektromerov by mohlo byť v príčinnej súvislosti s porušením inej povinnosti - povinnosti oznámiť spôsob
merania týchto elektromerov, avšak takáto povinnosť nevyplývala zo žiadnej zákonnej povinnosti, ani zo
zmluvnej povinnosti zo zmluvných vzťahov medzi navrhovateľom a odporcom. Odporca
ďalej uviedol, že v prípade aj len teoretického pripustenia existencie „príčiny“ spočívajúcej v inštalácii
elektromerov bez súhlasu prenajímateľa ako porušenia povinnosti odporcu absentuje preukázanie
následku, ktorým má byť vznik škody na strane navrhovateľa v priamej príčinnej súvislosti s touto
príčinou. V prípade i len teoretického pripustenia existencie „príčinnej súvislosti“ medzi neoznámením
navrhovateľovi spôsob merania elektromerov a vznikom žalovanej škody (ujmy) zasa absentuje splnenie
prvej podmienky - protiprávnosti konania odporcu, pretože takáto povinnosť odporcu ako nájomcu
(oznámiť spôsob merania elektromerov, respektíve povinnosť poskytnúť akékoľvek informácie ohľadom
inštalovaných elektromerov) nevyplýva zo žiadneho zákonného ani zmluvného ustanovenia. Odhliadnuc
od nepravdivosti týchto východísk a tvrdení navrhovateľa je teda zrejmé najmä to, že navrhovateľ pri
preukazovaní existencie príčinnej súvislosti spája konanie a následok dvoch rôznych právnych úkonov
(resp. právnych skutočností), pričom tieto nie je možné spojiť priamou príčinnou súvislosťou. Súhlas
navrhovateľa s montážou elektromeru bol daný, čo vyplýva aj z výpovede pani P. R., predsedníčky
predstavenstva navrhovateľa, na pojednávaní konanom dňa 22.03.2011 a na ktorú poukázal aj sám
vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Navrhovateľ sa v zmysle vyššie uvedeného aj naďalej
správal tak, že svojím konaním schválil jeho konanie - montáž elektromerov, a to najmä tým, že
elektromery následne používal na svoje sledovanie spotreby elektrickej energie. V zmysle § 35
Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím, a ide teda o prípad
konkludentného právneho úkonu. Navrhovateľ sa síce odvoláva na protiprávnosť jeho konania čo sa
týka inštalácie elektromerov, avšak sám sa „jedným dychom“ zároveň dovoláva meraní vykonaných
týmito elektromermi, ako dôkazmi skutočne ním spotrebovanej elektrickej energie. Medzi vznikom škody
a údajným porušením prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka neexistuje priama
príčinná súvislosť, pričom je potrebné sa zamerať na to, či skutočne porušil všeobecnú prevenčnú
povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Povinnosť platiť úhradu za spotrebovanú elektrickú
energiu mu bola stanovená zmluvou; z ustanovení zmluvy ani obchodných zvyklostí zavedených medzi
účastníkmi nijako nevyplývalo, žeby sa tieto platby mali odvíjať od skutočnej spotreby elektrickej energie,
ale suma platieb bola navrhovateľom stanovená ako paušálna suma. Navrhovateľ mu neoznámil,
akým spôsobom a podľa akého kľúča vypočítal, respektíve určoval, sumu paušálnych platieb za
služby spojené s nájmom, v ktorých bolo dokonca zahrnutých viacero rozličných služieb spojených
s nájmom, poskytovaných mu navrhovateľom. Za stavu, kedy spotreba elektrickej energie nájomcov
bola nižšia, ako predpoklad prenajímateľa (ktorý interne zahrnul do svojho výpočtu paušálnych platieb),
mohol navrhovateľ ako prenajímateľ slušne a úspešne zarábať (vytvárať zisk) aj na týchto paušálnych
platbách od nájomcov (a teda aj od neho). To je podnikateľské riziko, ktoré si navrhovateľ sám
zo svojej vôle a rozhodnutia rozhodol znášať. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemohol

vedieť, ani predpokladať, že ním nainštalované elektromery budú pre navrhovateľa jedným z podkladov
pre stanovenie paušálnych platieb za služby spojené s nájmom. Navrhovateľ verejne neprejavil vôľu
riadiť sa meraniami elektromerov pre odpočet spotreby energií odporcom. Zdôraznil, že do nájomnej
zmluvy medzi zmluvnými stranami nebola v tom čase zakotvená podmienka, že platby za odber
elektrickej energie sa riadia práve odpočtom z elektromerov ním inštalovaných. Navrhovateľ už pred
inštaláciou elektromerov používal ako základ platieb za dodávku elektrickej energie paušálnu sumu,
pričom táto paušálna suma bola v zmluve, respektíve dodatkom k nej, navrhovaná a používaná aj
po predmetnej inštalácii elektromerov. Zmena spôsobu určovania platieb za spotrebovanú elektrickú
energiu nastala až po uzatvorení dodatku č. 2 k zmluve zo dňa 30.09.2009, teda po začatí v tom
čase ešte len mimosúdnych sporov medzi účastníkmi, kedy bol navrhovateľom navrhnutý a ním prijatý
systém platieb zohľadňujúcich skutočnú spotrebu elektrickej energie. Porušenie všeobecnej povinnosti
predchádzať škodám by teda mohlo prichádzať do úvahy len v prípade, ak by mal alebo mohol mať
vedomosť o tom, že merania elektromerov používa navrhovateľ na výpočet výšky sumy za odber
spotrebovanej energie. Takúto vedomosť ale nemal a nemohol mať a navrhovateľ ho v danom čase
neoslovil s možnosťou úpravy spotreby energie na základe skutočne vykonaných meraní. Neporušil
preto povinnosť predchádzať škodám, pretože nemal a nemohol mať vedomosť o tom, že jeho konaním,
respektíve nekonaním, by mohla navrhovateľovi vzniknúť škoda. Súčasne odporca v rámci vyjadrenia k
odvolaniu uviedol, že navrhovateľ vo svojom odvolaní uvádza: „ak by súd prvého stupňa dôvod montáže
prevodových elektromerov bližšie skúmal, došiel by pravdepodobne k záveru, že účelom ich osadenia
bolo uvedenie našej spoločnosti (navrhovateľa) do omylu, aby sme nemohli za pomerne značné obdobie
zistiť skutočnú spotrebu elektrickej energie a reagovať na to dodatkom k zmluve podľa článku II.
ods. 6 každej z nájomných zmlúv.“ Uvedené tvrdenie navrhovateľa považuje za čisto špekulatívne,
nakoľko je neodôvodnenou predstavou toho, čo si podľa názoru navrhovateľa myslí (alebo asi skôr
mal myslieť) a aké pohnútky ho mali viesť k takémuto konaniu. V odôvodnení rozsudku súd prvého
stupňa jasne a zrozumiteľne uviedol, že ak neexistuje protiprávny úkon na jeho strane, potom nie
je potrebné skúmať ani naplnenie, či nenaplnenie ostatných predpokladov. Pripomenul tvrdenie súdu
prvého stupňa v tom, že nesprávny spôsob odpočtu, či výpočtu množstva spotrebovanej elektrickej
energie a následné stanovenie ceny za služby boli spôsobené výlučne konaním, či opomenutím konania
na strane navrhovateľa. Nie je preto daná žiadna príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním,
či opomenutím konania na jeho strane. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne
vyhodnotil jeho konanie a v tej súvislosti sa nezaoberal ďalšími podružnými skutočnosťami, napríklad
účelom konania odporcu. Podstatnou skutočnosťou je posúdenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
odporcom, pričom súd prvého stupňa vyslovil záver, že neboli naplnené zákonné predpoklady pre
vznik zodpovednosti za škodu. Súd prvého stupňa jasne a zrozumiteľne v odôvodnení rozsudku
uviedol skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru, že neporušil zmluvné dojednania, pretože zásah do
elektrickej inštalácie vykonal so súhlasom navrhovateľa. Súd prvého stupňa sa odvolal najmä na
výpoveď štatutárnej zástupkyne navrhovateľa, ktorá jasne uviedla, že v roku 2002, keď si (odporca)
zriadil ústredňu, bolo dohodnuté, že na toto zariadenie si osadí elektromer. Tvrdenie navrhovateľa, že
súd prvého stupňa mal zotrvať na svojom právnom názore zachytenom v medzitýmnom rozsudku, je
iba subjektívnym názorom navrhovateľa, okrem toho vytrhnutým z kontextu, pretože súd prvého stupňa
v zhode s medzitýmnym rozsudkom a rovnako aj v napadnutom rozsudku vo veci samej uviedol, že mal
za preukázanú skutočnosť, ktorou bola dohoda zmluvných strán o osadení elektromerov.
Navrhovateľ iba vytrhol z kontextu časť informácie uvedenú v medzitýmnom rozsudku a túto použil ako
svoj argument. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a
uložiť navrhovateľovi povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania v sume 1.286,83 € do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku, ktoré súčasne odôvodnil.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.
l O. s. p. v znení účinnom od 01.01.2016, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods.
l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 17. februára 2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právni zástupcovia účastníkov, upovedomení zákonným
spôsobom.

Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v zamietajúcej časti vo veci samej potvrdil, pretože je
vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, okrem toho, čo je uvedené v napadnutom
rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie je
zainteresované ako subsidiárny právny inštitút, ktorého aplikácia je vylúčená, ak je daný právny vzťah
regulovaný osobitnými zákonnými normami. Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania uzavreli
dňa 25.01.2001 zmluvu o nájme nebytových priestorov č. N 01/2001, dňa 20.11.2003 zmluvu o nájme
nebytových priestorov č. N 35/2003, dňa 23.02.2004 dodatok č. 1 k zmluve o nájme nebytových
priestorov č. N 35/2003, dňa 28.04.2004 dodatok č. 2 k zmluve o nájme nebytových priestorov č.
N 35/2003, dňa 13.10.2004 dodatok č. 3 k zmluve o nájme nebytových priestorov č. 35/2003, dňa
21.12.2004 dodatok č. 4 k zmluve o nájme nebytových priestorov č. N 35/2003, dňa 19.01.2005 dodatok
č. 5 k zmluve o nájme nebytových priestorov č. N 35/2003, dňa 29.07.2005 dodatok č. 6 k
zmluve o nájme nebytových priestorov č. N 35/2003, dňa 19.09.2006 dodatok č. 7 k zmluve o nájme
nebytových priestorov č. N 35/2003, zmluvu o nájme nebytových priestorov č. N 03/2007
dňa 13.11.2006, zmluvu o nájme nebytových priestorov č. N 45/2008 dňa 01.10.2008,
dňa 09.03.2009 dodatok č. 1 k zmluve o nájme č. N 45/2008, a dňa 30.09.2009 dodatok č. 2 k zmluve
o nájme č. N 45/2008. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že účastníci konania vzájomne upravovali
výšku dohodnutého nájmu, pričom z ustanovení jednotlivých zmlúv vyplýva, že cena nájmu, ako aj
cena za poskytovanie služieb súvisiacich s nájmom nebytových priestorov medzi inými aj za dodávku
elektrickej energie, tepla, pitnej a teplej vody, vodného a stočného, sa účtuje ako suma v konkrétnej
výške za 1 m2 za rok + príslušná sadzba DPH (čl. II. ods. 3 zmluvy o nájme). Tento stav platil medzi
účastníkmi zmlúv (navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu) až do uzatvorenia dodatku č. 2
k zmluve o nájme č. N 45/2008 zo dňa 30.09.2009, pričom týmto dodatkom došlo k zmene dohody
ohľadom úhrady za spotrebu elektrickej energie, a to podľa skutočnej spotreby elektrickej energie. Inak
povedané je nepochybné, tak ako to v rámci skutkového stavu zistil súd prvého stupňa, že účastníci
konania dovtedy mali vzájomne dohodnutú paušálnu sumu za nájom vrátanie za dodávku elektrickej
energie, okrem iného aj tepla, pitnej vody, vodného a stočného. Zo zápisnice v konaní pred
súdom prvého stupňa vyplýva (č.l. 108 spisu), že predsedníčka predstavenstva navrhovateľa v konaní
pred súdom prvého stupňa uviedla, že odporcovi účtovali cenu za služby podľa skutočne spotrebovanej
elektrickej energie, a toto sa riešilo dodatkami k zmluvám, kde vždy podľa ich vnútorného kalkulačného
vzorca vyrátali cenu služieb jednak za m2 podlahovej plochy, ale aj podľa spotrebovanej elektrickej
energie. Uviedla, že odpisy elektrickej energie sa robili mesačne a pravidelne, ale žiadny výrazný rozdiel
do roku 2007 si nevšimli, nakoľko ide o veľkú budovu, ktorá bola plne obsadená, či už ich vlastnými
zamestnancami alebo inými nájomcami. Problém nastal v roku 2007, kedy si všimli nadmerný odber
elektrickej energie na hlavnom elektromere, za ktorý museli dodávateľovi elektrickej energie zaplatiť. Z
výsluchu taktiež vyplynulo, že elektromery odporca nechal montovať postupne od roku 2002 až do roku
2007. Z uvedenej skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že v danom prípade bolo vecou
odbornej spôsobilosti navrhovateľa zistiť nadmernú spotrebu elektrickej energie a v priebehu nájomného
vzťahu tento problém vyriešiť dodatkom k zmluve. Navrhovateľ už v priebehu rokov 2001-2008 mohol
mať vedomosť o tom, že spotreba elektrickej energie je nadmerná, nakoľko tieto skutočnosti museli
vyplývať z ročného vyúčtovania o spotrebe elektrickej energie.

Navrhovateľ v rámci odvolania dôvodil, že vzhľadom na predmet svojej činnosti odporca vedel, že
spotrebuje nadmerné množstvo elektriny, ktorú len čiastočne pokryje paušálna platba za poskytnuté
služby. Nešlo pritom o mizivý rozdiel medzi nimi účtovanou sumou za elektrickú energiu a cenou
skutočne odobratej elektrickej energie. Odporca si bol podľa navrhovateľa vedomý toho, že ich
spoločnosť vychádza pri úprave ceny za poskytnuté služby zo skutočného odberu odpísaného z
číselníkov elektromerov, pretože inak by zjavne nebol dôvod, pre ktorý by dal namontovať na svoje
zariadenia prevodové elektromery. Rovnako však vedel, že pri prevodových elektromeroch je potrebné
údaje z číselníkov vynásobiť príslušným koeficientom a až potom je možné dospieť k pravdivým
zisteniam o skutočnom odbere. Napriek tomu, že o tom odporca podľa názoru navrhovateľa
vedel, keďže si predmetné elektromery objednal a osadil, nepoučil navrhovateľa o spôsobe ich
merania, ani žiadnou formou neoznámil, že spotreba elektrickej energie odporcu je meraná prevodovými
elektromermi. Navrhovateľ mal za to, že odporca túto skutočnosť vedome zamlčal; že práve toto konanie
odporcu spôsobilo značný nedoplatok na spotrebe elektrickej energie, pôvod ktorého zistil navrhovateľ
až po značnom v čase.

V tomto smere musí odvolací súd uviesť že vo vzťahu, ktorý medzi účastníkmi vznikol, sa prioritne
vychádza zo zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov, z ktorej vyplýva, že účastníci zmluvy si dohodli paušálnu sumu
za 1 m2 vzťahujúcu sa k nájmu, ako aj k odberu elektrickej energie, tiež k vodnému, stočnému.
Podľa názoru odvolacieho súdu nie je potom možné požadovať rozdiel, ktorý vznikne (nedoplatok,
respektíve preplatok) formou vydania bezdôvodného obohatenia. Rovnako by to bolo aj v prípade, ak
by navrhovateľ reálne uhradil menej za elektrickú energiu, za situácie, že odporca by pri dohodnutom
paušále uhradil viac ako reálne spotreboval; ani v tomto prípade by na strane navrhovateľa nevzniklo
bezdôvodné obohatenie (išlo by o zisk).

Navrhovateľ v tejto súvislosti dôvodil, že predmetný nárok mal súd prvého stupňa posúdiť ako nárok na
náhradu škody, kedy odporca porušil ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka tým, že mu neoznámil
skutočnosť, že ide o takzvané prevodové elektromery, pričom údaje z číselníkov je potrebné vynásobiť
príslušným koeficientom, a tak zistiť skutočný odber elektriny, t.j. porušil priamo zákonnú (prevenčnú)
povinnosť. Argumentácia navrhovateľa v tom smere, že odporca neoznámením týchto skutočností
porušil zákonnú povinnosť s poukazom na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, podľa názoru
odvolacieho súdu neobstojí, nakoľko je pravdou, že odporca informácie ohľadom prevodových
elektromeroch mohol navrhovateľovi uviesť v rámci korektných obchodných vzťahov, avšak na druhej
strane aj samotný navrhovateľ pri zachovaní odbornej starostlivosti, ktorú ako prenajímateľ má, mohol
túto skutočnosť zistiť sám. V tejto súvislosti nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu použiť
ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko, tak ako to vyplýva z vyjadrenia odporcu, odporca
nemohol vedieť ani predpokladať, že ním nainštalované elektromery budú pre navrhovateľa jedným
z podkladov pre stanovenie paušálnych platieb za služby spojené s nájmom. Navrhovateľ (verejne)
neprejavil vôľu riadiť sa meraniami elektromerov pre odpočet spotreby energií odporcom. Medzi
účastníkmi je nesporné, že navrhovateľ už pred inštaláciou elektromerov používal ako základ platieb
za dodávku elektrickej energie paušálnu sumu, pričom táto paušálna suma bola v zmluve, respektíve
dodatkom k nej navrhovateľom navrhovaná a používaná aj po predmetnej inštalácii elektromerov
odporcom (s vedomím navrhovateľa). Zmena spôsobu určovania platieb za spotrebovanú elektrickú
energiu nastala až po uzatvorení dodatku č. 2 k zmluve zo dňa 30.09.2009, kedy bol navrhovateľom
navrhnutý a odporcom prijatý systém platieb zohľadňujúci skutočnú spotrebu elektrickej energie. Pokiaľ
ide o montáž elektromerov vykonanú odporcom, odvolací súd musí uviesť, že zo žiadnej zmluvy,
ani z jednotlivých ustanovení zmlúv, nevyplýva, že navrhovateľ bude odpisovať stav elektromerov a
podľa toho vypočítavať odporcovi sumu za realizovaný odber. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo,
respektíve malo byť, v odbornej spôsobilosti prenajímateľa (navrhovateľa), ak chcel postupovať tak,
že bude zisťovať z prevodových elektromerov ich stav, zabezpečiť si kvalifikovaného pracovníka, ktorý
potom potrebné údaje vynásobí príslušným koeficientom a takto sám navrhovateľ mohol zistiť údaje o
skutočnom odbere elektrickej energie odporcom. Argumentácia navrhovateľa v tom smere, že odporca
mu poskytol zavádzajúce informácie resp. že mu neoznámil skutočnosť, že ide o takzvané prevodové
elektromery, že údaje z číselníkov je potrebné vynásobiť príslušným koeficientom, a
tak zistiť skutočný odber elektriny, neobstoja, nakoľko navrhovateľ mal byť podľa názoru odvolacieho
súdu obozretný a sám dostatočne odborne zdatný na to, aby tieto skutočnosti zistil odbornou ohliadkou
vykonanou odborným pracovníkom.

Nezodpovedanou otázkou potom zostáva, prečo si dal odporca namontovať tieto elektromery, keď
nemali slúžiť na zistenie reálnej spotreby elektrickej energie. V tomto smere však odvolací súd musí
uviesť, že samotná montáž elektromerov nie je porušením žiadnej zmluvnej, ani zákonnej povinnosti
odporcu a taktiež navrhovateľ žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázal,
že práve montážou elektromerov reálne došlo k nadmernej spotrebe elektrickej energie. V
tomto smere neobstojí ani námietka navrhovateľa spočívajúca v tom, že montážou elektromerov došlo
k zásahu do elektrickej inštalácie navrhovateľa, na čo bol potrebný písomný súhlas navrhovateľa (v
zmysle čl. IV. ods. 9 a čl. IV. ods. 16 zmlúv o nájme nebytových priestorov č. N 03/2007 a č. N 45/2008).
Pri pripustení výkladu, že odporca skutočne potreboval písomný súhlas s montážou týchto elektromerov
zo strany navrhovateľa, a teda samotnou montážou došlo k porušeniu vyššie citovaných ustanovení
zmlúv o nájme nebytových priestorov vrátane ich dodatkov, je potrebné uviesť, že tu absentuje priama
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (montážou elektromerov) a vznikom škody (zvýšeným
odberom elektrickej energie). Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
V danej veci má odvolací súd za to, že absentuje protiprávny úkon odporcu, hoci v prípade pripustenia
výkladu porušenia zmlúv o nájme nebytových priestorov zo strany odporcu, a to montážou elektromerov,
zase absentuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Z týchto dôvodov
nebolo možné posúdiť predmetný nárok ani ako nárok na náhradu škody.

Navrhovateľ v rámci odvolania ďalej uviedol, že odporca vzhľadom na predmet svojej činnosti vedel,
že spotrebuje nadmerné množstvo elektriny, ktorú len čiastočne pokryje paušálna platba za poskytnuté
služby. V danom prípade má odvolací súd za to, že navrhovateľovi nič nebránilo pri uzatváraní prvej
zmluvy (vzhľadom na predmet činnosti odporcu) dohodnúť si úhradu za spotrebu elektrickej energie
podľa skutočného odberu. Argumentácia navrhovateľa v tomto smere potom nemá opodstatnenie,
nakoľko obe strany tak navrhovateľ, ako aj odporca, boli rovnocennými účastníkmi zmluvy o nájme
nebytových priestorov a vzájomne si dohadovali podmienky, ktoré boli výhodné tak pre jednu, ako
aj pre druhú zmluvnú stranu. Pokiaľ ide o argument navrhovateľa ohľadom skutočnosti, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je prekvapivým rozhodnutím, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na to, že súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom (zo dňa 07.06.2012, č.k. 10 C
216/2010-449) rozhodol tak, že určil, že návrh navrhovateľa proti odporcovi je dôvodný a o výške
nároku a trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Na odvolanie odporcu Krajský súd
v Bratislave rozhodnutím zo dňa 30.09.2014, č.k. 3Co 445/2012-486, rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v rámci svojho rozhodnutia uviedol, že právny
vzťah medzi účastníkmi konania bol založený nájomnými zmluvami vrátane ich dodatkov. Ak sa teda
poskytovanie služieb uskutočňovalo na základe týchto zmlúv, potom sa nejedná o plnenie bez právneho
dôvodu a odporca tak nemohol na úkor navrhovateľa získať bezdôvodné obohatenie. Nájomné zmluvy
a ich dodatky neboli súdom vyhodnotené ako neplatné, čo ani zmluvné strany nenamietali, preto nejde
ani o bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu. Odvolací súd taktiež uviedol, že nárok
navrhovateľa nie je možné posúdiť ani ako nárok na náhradu škody, nakoľko v danom prípade pre takéto
posúdenie absentuje protiprávny úkon odporcu, keď odporca osadením elektromerov neporušil zákon,
ani zmluvné dojednania; právnym názorom odvolacieho súdu bol súd prvého stupňa v ďalšom konaní
viazaný (§ 226 O.s.p.). O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí
svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, za súčasného naplnenia
tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu nemá účastník konania
možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska
doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné. Už len s poukazom na
názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí bolo zrejmé, že v tomto prípade nemôže
ísť o prekvapivé rozhodnutie, nakoľko účastníci konania mali v konaní pred súdom prvého stupňa, v
odvolacom konaní, reálnu možnosť sa vyjadriť k nároku navrhovateľa ako náhrada škody alebo ako
bezdôvodné obohatenie. Nie je preto odvolaciemu súdu zrejmé, v čom mala prekvapivosť rozhodnutia
súdu prvého stupňa spočívať. V tomto smere preto odvolací súd na námietku navrhovateľa neprihliadol,
pretože ju nepovažoval za dostatočne odôvodnenú.

Navrhovateľ podal odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, avšak
jeho vecnú a právnu nesprávnosť vôbec nenamietal. Ak odporca odvolanie nepodal, potom odvolací súd
nepodriadil vecnému a právnemu prieskumu rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a ako taký, už
bez ďalšieho, potvrdil (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.).
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003 rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 175/2013).

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne
také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie.
Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám
odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel
odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď prečo
návrh navrhovateľa zamietol. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý
argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr.
m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej
republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I.
ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo
8/2008).

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci ani nevzniesli žiadny
presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných
stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku;
porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo
218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

Odvolací súd pred svojím rozhodnutím vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa doručoval
právnemu zástupcovi navrhovateľa na adresu sídla zo spisu známej: Zvolen, Námestie SNP 6/11.
Pošta zásielku vrátila adresátom neprevzatú s poznámkou, že adresát je neznámy. Právny zástupca
navrhovateľa súdu neoznámil zmenu svojho sídla.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, §
142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 5 veta druhá, ods. 8 O.s.p. Odporca bol v odvolacom konaní
úspešný, a preto mu podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania v zmysle vyúčtovania v sume 1.286,83 €. Uvedené trovy konania predstavujú trovy jeho
právneho zastúpenia a pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, a to za podanie
písomného vyjadrenia zo dňa 31.08.2015 k odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa
v sume 1.063,97 € (vyrátanej zo sumy 321.718,93 €), 1 x paušálna suma náhrad v sume 8,39 € + 20
% DPH v sume 214,47 € (§ 1 ods. 1, 3, § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3, § 18 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení účinnom od 1.7.2013).

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľ povinný zaplatiť uvedené trovy odvolacieho konania právnemu
zástupcovi odporcu.

Odvolací súd prijal rozhodnutia jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.