Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/23/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107200617
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4107200617.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnej: O. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/X, R., zast. opatrovníkom Mesto
Nitra, Štefánikova 60, Nitra, IČO: 00 308 307, o vymoženie sumy 1095,40 eura s príslušenstvom, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č.k. 9Er/8/2007-23 zo dňa 13. apríla 2012,

jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č.k. 9Er/8/2007-23 zo dňa 13. apríla 2012 r u š í a vec
v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnenému uložil
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Anette Demešovej ako nástupcovi súdneho exekútora
JUDr. Milana Striešku, so sídlom exekútorského úradu 1. Mája 1053, Vráble, trovy exekúcie vo výške
97,67 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a) a
b), § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských
úveroch“), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4, 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a smernicou Rady č.
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. O náhrade trov

exekúcie rozhodol s poukazom na § 196, § 199, § 200 ods. 1, § 203 Exekučného poriadku a § 27, §
2, § 3, § 14 ods. 1, 2 a 3, § 15 a § 22 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov (ďalej len „vyhláška“).

Konštatoval, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 10.03.2006 zmluvu o úvere, ktorá má povahu
spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 Občianskeho zákonníka ako aj znenie § 2 zákona

o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa uviedol, že exekúcia je vykonávaná na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Mal za to, že rozhodcovská doložka je súčasťou
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvého
stupňa je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd prvého stupňa

oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu napodmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Súčasťou úverovej zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, kde obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, dlžník mohol zmluvu prijať ako celok alebo

odmietnuť. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto
je v rozpore s príslušnými ustanoveniami. V predmetnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal

neprijateľné podmienky, ale priznal oprávnenému plnenie v rozpore s dobrými mravmi a to úrok z
omeškania v sadzbe 0,25% denne, čo predstavuje 91,25% ročne. V predmetnej exekučnej veci sa
vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
absentuje. Súd prvého stupňa zhodnotil predmetné exekučné konanie v časti neprimeraných úrokov z
omeškania, neprimeranej odplaty za poskytnutý úver, neprijateľnej rozhodcovskej doložky a absencie
ročnej percentuálnej miery nákladov ako konanie v rozpore so zákonom. Na podklade uvedeného

rozhodoltakakojeuvedenévovýrokovejčastinapadnutéhouznesenia,pričomspoukazom nauvedené
rozhodol aj o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. O náhrade trov exekúcie rozhodol
tak, že na ich náhradu vo výške 97,67 eura zaviazal oprávneného z dôvodu, že zastavenie exekúcie
zavinil oprávnený, nakoľko predložil návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý
bol vydaný v rozpore so zákonom.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote v celom rozsahu odvolanie.

Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,

nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.
Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní,
avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto
ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním

úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu,
že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského

súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia
bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za
súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom,
nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom

a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust.
čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i
v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval

postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek
možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V
súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol
v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie

priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému
súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil,
že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná.
Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v

zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že
sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávneposúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6
VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v

zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške
0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho
uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší
zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov
z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť,
že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto
prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania
poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004

zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa
zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si

byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže,
vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený
v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si
moholdojednaťodplatu-vtomtoprípadepríslušnýpoplatok,ktorýpozostávalv1/3zdohodnutéhoúroku

a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s
tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu
4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia
zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou.
Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie

exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených
ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na

vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.

Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 10.08.2012 oprávnený podal podanie označené
ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v predmetnom
podaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe

zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciupodmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Tretiaprejudiciálnaotázkaznie,čijevsúladesčl.17ačl.47ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 21.12.2006,

kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 11.01.2007 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 16.03.2007 udelil súdnemu exekútorovi JUDr.
Milanovi Strieškovi, so sídlom exekútorského úradu Levická 1288/16, Vráble, poverenie na vykonanie
exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č.k. SR 4565/06 zo dňa

28.09.2006. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do
právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu
predchádzal, pričom zistil, že nie je vo výroku vecne správne. Definícia spotrebiteľskej zmluvy je v

našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv
ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej
charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne

ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli

individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť ich obsah.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v
spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle týchto
ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať
aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú
naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak

by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57
ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu

konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu
celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa
je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57
ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez
návrhu. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III.

ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
ÚstavnýsúdSRvcitovanomrozhodnutípoukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom

konaní správne mienil preskúmať aj zmluvu o úvere, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, avšak v súdnom spise sa nachádza zmluva o č. 4031923 zo
dňa 20.03.2006 uzavretá medzi oprávneným a A. T., bytom K. XXX/XX, R. - P. ako dlžníkom. Povinnou
osobou v predmetnej exekúcii je však O. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/X, R.. Súd prvého stupňa
svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že predmetné exekučné konanie je v časti neprimeraných

úrokov z omeškania, neprimeranej odplaty za poskytnutý úver, neprijateľnej rozhodcovskej doložky
a absencie ročnej percentuálnej miery nákladov ako konanie v rozpore so zákonom, pričom svoje
rozhodnutie oprel o skutkový stav zistený zo zmluvy o úvere zo dňa 10.03.2006. V tomto smere preto súd
prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec zároveň aj nesprávne právne posúdil, keďže
ako základ svojho odôvodnenia založil na zmluve o úvere zo dňa 10.03.2006 čo nie ani zmluva založená

v súdnom spise (v súdnom spise sa nachádza zmluva o č. 4031923 zo dňa 20.03.2006 uzavretá medzi
oprávneným a A. T., bytom K. XXX/XX, R. - P. ako dlžníkom). Súd prvého stupňa preto v ďalšom
konaní opätovne preskúma skutkový stav veci a to zadovážením si predmetnej zmluvy o úvere, ktorá
bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku a na ktorú odkazuje rozhodcovský rozsudok vo
svojom odôvodnení s tým, že povinnou osobou v tomto konaní je O. N..

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.Na dôvažok odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,
nemožnoodpustiťzmeškanielehôtaposkončeníexekučnéhokonanianemožnopodaťnávrhnaobnovu

exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za
určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný
predpis, t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný
predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania
zamietol.

Ďalej je potrebné uviesť, že súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje
oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke),
kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva potrebného pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné

však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať
absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu
vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie

komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neprijateľnej rozhodcovskej doložke, keďže mal za to,
že je v neprospech povinného ako spotrebiteľa, ktorý si ju osobitne nevyjednal, nakoľko je splynutá

s ostatnými štandardnými podmienkami. K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené až novelou
účinnou od 01.01.2008, avšak na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať
na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Práve v znení
tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný

do právneho poriadku SR novelou č. 150/2004 a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na
posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať
za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak

v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Súdnej kontrole
zmluvných podmienok (rozhodcovskej doložky) v zmysle vyššie citovaných ustanovení nebráni ani
možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a všeobecným súdom, nakoľko táto možnosť výberu
bez ďalšieho neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Možnosť voľby pre spotrebiteľa je iluzórna, keďže vo väčšine prípadov žaloby na rozhodcovský súd

podávajú veritelia. Spotrebiteľ iba výnimočne uplatňuje svoje práva využíva všeobecný súd, ktorý je pre
neho transparentnejší (obdobný právny názor aj v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici a Prešova
sp. zn. 16CoE/228/2012 a 6CoE/167/2012).

Vo vzťahu k návrhu na prejudiciálne konanie odvolací teda poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho

dvora EÚ (C-168/05, C-240/98 až C- 244/98, C-76/10, C-243/08, C-237/02, C-40/08), Ústavného súdu
SR (IV. ÚS 55/2011, III. ÚS 372/2011-18) a Najvyššieho súdu SR (6 Cdo 143/11, 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo
228/2011) jednak vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a jednak aj vo vzťahu k možnosti aj vo fáze
výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a to s
poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované
otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej
judikatúry vie súd vyriešiť sám aplikujúc ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka.
Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola

spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok a taktiež nie je možné očakávať, že prejudiciálne konanie nahradí
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. S poukazom na to, odvolací nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.