Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. marec 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112222718
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112222718.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek senátu:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobkyne: K. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XXX/X, P., zastúpená: JUDr. Juraj Jurovský, advokát, Vajanského 58, Piešťany, proti žalovanej:
VIALLE PLUS, s.r.o., so sídlom SNP 56, Levice, IČO: 36 532 975 zastúpená: ADVISORY LAW OFFICE
- Dr. Gajdoš, s.r.o, so sídlom SNP 56/2130, Levice, IČO: 36 863 645, o zaplatenie 776,96 eura s
príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 17Cpr/2/2013-225
zo dňa 9. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 70,13 eura do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobkyne.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
776,96 eura s úrokom z omeškania 9,5% ročne od 01.11.2011 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Súd žalovanú zároveň zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia 978,60
eura a náhradu iných trov konania 93 eur.

Rozsudok po právnej stránke odôvodnil § 1 ods. 1 a 4, § 59 ods. 1 písm. a), § 60 ods. 1 až 3, §
62 ods. 3 písm. a), § 63 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 1, 7, § 118 ods. 2, § 129 ods. 1 až 3, § 134
ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce (ďalej len ZP) v znení účinnom v čase uzavretia dohody o skončení
pracovného pomeru, § 488, § 489, § 494, § 559 ods. 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ), § 3 nariadenia vlády v SR č. 87/1995 Z.z. Vecne rozsudok odôvodnil tým, že dohoda
o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného prejavu vôle
zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Dohoda o

skončení pracovného pomeru musí byť uzatvorená písomne, avšak písomná forma nie je podmienkou
jej platnosti. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec
požaduje, alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. Pokiaľ ide
o nadbytočnosť zamestnanca, tento sa stane pre zamestnávateľa nadbytočným, ak zamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že
zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať (R 51/1997). Dôvody nadbytočnosti pritom môžu spočívať v tom, že zamestnávateľ

nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu.

V zrušujúcom uznesení odvolací súd vyslovil právny názor, ktorým je prvostupňový súd v zmysle § 226
O.s.p. viazaný, že dôvod skončenia pracovného pomeru z organizačných zmien u žalovanej nemuselbyť explicitne uvedený v dohode. Rozhodnutie o organizačnej zmene v zmysle judikatúry nemá povahu
právneho úkonu, a pokiaľ ide o formu rozhodnutia o organizačnej zmene, Zákonník práce vyžaduje
písomnú formu rozhodnutia, jej nedodržanie však nepostihuje neplatnosťou.

Ak medzi účastníkmi dochádza k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 60
ZP z dôvodov organizačných zmien na strane zamestnávateľa, skutočnosť, že dôvod na skončenie
pracovného pomeru nie je uvedený priamo v dohode, nerobí túto dohodu neplatnou, a nie je
teda vylúčený ani vznik nároku zamestnanca na odstupné v zmysle § 76 ZP. Je totiž povinnosťou

zamestnávateľa uviesť organizačnú zmenu ako dôvod skončenia pracovného pomeru dohodou, a
to aj vtedy, ak to zamestnanec výslovne nepožaduje. V takom prípade však zamestnanec nesie
dôkazné bremeno a musí preukázať, že organizačná zmena u zamestnávateľa skutočne bola dôvodom
na skončenie pracovného pomeru dohodou, a teda že medzi organizačnou zmenou a skončením
pracovného pomeru dohodou existuje príčinná súvislosť.

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná.
Žalobkyňa ako zamestnanec uniesla dôkazné bremeno tak, ako je hore uvedené uniesla. Žalobkyňa
bola na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2007 a následne pracovnej zmluvy zo dňa 28.07.2008
zamestnancom žalovanej od 01.05.2007, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Tento
pracovný pomer bol skončený na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 08.09.2011

uzatvorenej medzi žalovanou ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom, pričom v dohode
o skončení pracovného pomeru nie je uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru. V konaní bolo
svedeckými výpoveďami bývalých zamestnankýň žalovaného, listom spoločnosti JAVYS, a.s. zo dňa
05.04.2012, doplneným výpoveďou svedka Ing. X.O. dostatočne preukázané, že dôvodom uzavretia
dohody o skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou bola nadbytočnosť žalobkyne

ako zamestnanca z dôvodu rozhodnutia žalovanej ako zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov.
Uvedené rozhodnutie zamestnávateľa bolo dôsledkom zníženia výmery upratovacích plôch, a tým
rozsahu upratovacích služieb ich objednávateľom - spoločnosťou JAVYS, a.s.. K zníženiu výmery
upratovacích plôch pritom došlo od 01.10.2011 a ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne (ako
aj ďalších 6 zamestnankýň) došlo k 30.09.2011, z čoho je zrejmá aj časová súvislosť. Rozhodnutie

zamestnávateľa o organizačnej zmene bolo preukázané svedeckými výpoveďami svedkýň J. H., S. D.
a C. S., ktoré uviedli, že pred uzatváraním dohôd sa konala schôdza, na ktorej ich vedúca oboznámila o
znížení výmery upratovanej plochy a s tým spojenou potrebou prepúšťať zamestnancov, pričom došlo
ku skončeniu pracovného pomeru minimálne so siedmymi zamestnancami, z čoho je zrejmé, že išlo o
rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že dôvodom

skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou bola nadbytočnosť žalobkyne z dôvodu organizačných
zmien žalovanej v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP.

Obranu žalovanej, že iniciatíva na ukončenie pracovného pomeru vyšla zo strany žalobkyne, považoval
súd len za účelovú , a vyvrátenú vyššie uvedenými svedeckými výpoveďami, ako aj potvrdením ÚPSVaR

Piešťany zo dňa 24.09.2013 (č. l. 79), z ktorého vyplýva, že žalobkyňa bola po skončení pracovného
pomeru evidovaná ako nezamestnaná. Dohoda o skončení pracovného pomeru bola pritom vopred
pripravená žalovanou a predložená na podpis žalobkyni bez toho, aby táto mohla ovplyvniť jej obsah.
Bez významu podľa názoru súdu je, či sa na porade, ktorá predchádzala skončeniu pracovného pomeru,
zúčastnilo 60 alebo 100 zamestnancov, nakoľko svedeckými výpoveďami, o ktorých hodnovernosti

nemal súd pochybnosti, bolo preukázané, že sa takáto porada so zamestnancami pred uzatváraním
dohôd konala a na tejto porade boli zamestnanci oboznámení so znižovaním ich stavu, pričom uvádzaný
počet zamestnancov prítomných na porade bol len odhadom žalobkyne a svedkýň. Ak aj zmluva o dielo
uzavretá medzi spoločnosťou JAVYS, a.s. a spoločnosťou žalovanej neurčovala povinnosť konkrétneho
počtu zamestnancov u žalovanej na určitý rozsah upratovacej plochy, na čo poukazovala žalovaná,

zo všetkých preukázaných súvislostí je zrejmé, že žalovaná sama uznala za potrebné znížiť počet
zamestnancov po znížení výmery upratovaných plôch a rozhodla o uvedenej organizačnej zmene.

Keďže súd dospel k záveru, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej bol ukončený ku dňu 30.09.2011
z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) ZP, vznikol žalobkyni voči žalovanej zákonný nárok na

vyplatenie odstupného v súlade s § 76 ods. 1 ZP (v znení účinnom v čase uzavretia dohody o
skončení pracovného pomeru). Vzhľadom k dĺžke trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej
(najmenej jeden rok a menej ako päť rokov) má žalobkyňa nárok na odstupné vo výške dvojnásobku
jej priemerného mesačného zárobku v súlade s § 62 ods. 3 písm. a) ZP v spojení s § 76 ods. 1 vetaposledná ZP. Pri výpočte náhrady mzdy súd určil rozhodujúce obdobie na mesiace apríl až jún 2011,
pričomvychádzalzhrubejmzdyzúčtovanejnavýplatuzamestnancovivrozhodujúcomobdobí(vmesiaci
apríl 2011 vo výške 378,41 eura, v mesiaci máj 2011 vo výške 390,88 eura a v mesiaci jún 2011 vo

výške 199,68 eura (po odrátaní náhrady za dovolenku, nakoľko táto sa mzdu nepovažuje); spolu 968,97
eura) a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období (v apríli 2011 - 135 hodín, v
máji 2011 - 157,50 hodín, v júni 2011 - 82,50 hodín; spolu 375 hodín). V danom prípade mala žalobkyňa
v pracovnej zmluve dohodnutý 37,5 hodinový týždenný pracovný čas. Priemerný počet pracovných
hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac sa zisťuje z priemerného počtu dní v roku - 365,25 dňa, z

priemerného počtu týždňov v roku (365,25 dňa : 7 dní) - 52,179 týždňa, z priemerného počtu týždňov
pripadajúcich v roku na jeden mesiac (52,179 : 12) - 4,348 týždňa v mesiaci a z týždenného pracovného
času zamestnanca, čo je v danom prípade 37,5 hodín. Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich
v roku na jeden mesiac sa vypočíta ako súčin priemerného počtu týždňov pripadajúcich v roku na jeden
mesiac (4,348 hod.) a týždenného fondu pracovného času zamestnanca (37,5 hodín) - 4,348 x 37,5
hod. = 163,05 hod., čo znamená, že pri 37,5 hodinovom týždennom pracovnom čase je priemerný počet

odpracovanýchhodín,ktorýpripadávrokunajedenmesiac,163,05hodiny.Priemernýhodinovýzárobok
žalobkyne v rozhodujúcom období predstavuje 2,5839 eura (968,97 : 375). Vynásobením priemerného
hodinového zárobku 2,5839 eura priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
kalendárny mesiac 163,05 hodiny, vychádza priemerný hrubý mesačný zárobok žalobkyne 421,30 eura.
Odstupné za dva mesiace teda predstavuje sumu 842,60 eura. Podľa výpočtu súdu mala žalobkyňa

nárok na odstupné vo vyššej sume ako požadovala (776,96 eura), ale súd nemôže prekročiť návrh
žalobkyne a priznať jej viac ako žiadala, súd preto priznal žalobkyni odstupné v ňou požadovanej výške.
Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že výšku odstupného žalovaná v konaní nenamietala.

Žalovaná nesplnila svoju povinnosť vyplatiť žalobkyni odstupné v sume 776,96 eura riadne a včas,

nevyplatila ho po skončení pracovného pomeru 30.09.2011 v najbližšom výplatnom termíne určenom
na výplatu mzdy, teda do konca nasledujúceho mesiaca, t.j. 31.10.2011, preto sa dostala s peňažným
plnením do omeškania. Žalobkyňa má preto popri istine právo aj na úrok z omeškania. Tento si uplatnila
vsúladesvykonávacímpredpisom.VýškazákladnejúrokovejsadzbyEurópskejcentrálnejbanky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. ku dňu 01.11.2011 predstavovala 1,5 %, preto

súd žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 776,96 eura od 01.11.2011 do
zaplatenia v zmysle žaloby. Priznanie úrokov z omeškania odôvodňuje súd aj poukazom na uznesenie
NS SR sp.zn. 2 Cdo 76/2011 zo dňa 31.05.2012, podľa ktorého „inštitút úrokov z omeškania vo
všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací, sankčný a kompenzačný“.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej žalobkyni právo na
náhradu trov konania od žalobcu, a to v sume 978,60 eura titulom náhrady trov právneho zastúpenia a v
sume 93,00 eur titulom náhrady iných trov konania za zaplatený súdny poplatok z návrhu a za zaplatený
súdny poplatok za odvolanie (2x 46,50 eura), pričom náhradu trov konania súd v rozsudku podrobne
špecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu a domáhala sa,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej
náhradu trov konania, alebo ho v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Žalovaná v odvolaní namietala, že dohoda o skončení

pracovného pomeru bola uzavretá bez uvedenia dôvodu, nakoľko žalobkyňa nežiadala uvedenie
dôvodu, návrh na uzavretie tejto dohody vyšiel zo strany žalobkyne z dôvodu výhodnejšej ponuky práce.
K skončeniu pracovného pomeru došlo na základe vzájomnej dohody účastníkov pracovnoprávneho
vzťahu, ktorú žalobkyňa uzatvorila slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a nie z organizačných
dôvodov na strane žalovanej. V prípade, ak by žalobkyňa vedela, že zamestnávateľ vydal rozhodnutie

o prepúšťaní zamestnancov z organizačných dôvodov, tak bolo jej právom požiadať o doplnenie
dôvodu skončenia pracovného pomeru do dohody. Žalovaná má zákonnú povinnosť uviesť do dohody
o skončení pracovného pomeru, ak sa končí z dôvodu organizačných zmien, tento dôvod. V danom
prípade jej však táto povinnosť nevznikla, pracovný pomer neskončil z organizačných dôvodov, žalovaná
nevydala žiadne rozhodnutie o organizačných zmenách. Žalovaná poukázala na to, že svedecké

výpovede S.J., S. D., C. S., K. A., K. D., A. D. a V. Q. sú v prevažnej miere v úplnej zhode, čo svedčí
o dohode na obsahu ich výpovedí. Žalobkyňa nepredložila žiaden listinný ani iný dôkaz svedčiaci o
skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien. Žalovaná nevydala žiadne rozhodnutie
o nadbytočnosti zamestnancov, nevydala žiaden ústny ani písomný príkaz na vykonanie organizačnýchzmien a prepúšťanie zamestnancov. Svedok Ing. C. povedal, že zníženie výmery upratovacej plochy
nemalo za následok povinnosť prepustiť zamestnancov z dôvodu nadbytočnosti. Súd musí rozhodovať
na základe skutočných dôkazov a nemôže rozhodovať na základe teoretických hypotéz. Žalovaná

vykonávala svoje zazmluvnené práce so spoločnosťou JAVYS, ktorá však nikdy nezasahovala a ani
nemala právo hovoriť do vnútorných záležitostí žalovanej a preto nemala právo ani len hypoteticky
vedieť, ako a z akého dôvodu bol ukončený pracovný pomer so žalobkyňou. Na záver žalovaná
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 217/2008.

K doručenému odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu podaním
doručeným 3.9.2015. Vo vyjadrení uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje v
rozsahu priznania právneho základu jej nároku na odstupné za vecne správny. Žalovaná v odvolaní
uvádza skutočnosti uvádzané už pred súdom prvého stupňa a tvrdí skutočnosti bez toho, aby ich
dokázala, napr. o tom, že žalobkyňa iniciovala skončenie pracovného pomeru dohodou z dôvodu ponuky
lepšej práce. Svedeckými výpoveďami O. F. a Ing. X.O. boli preukázané skutočné a právne dôvody

skončenia pracovného pomeru dohodou, bola preukázaná vecná a časová súvislosť medzi znížením
upratovaných plôch a medzi skončením pracovného pomeru so žalobkyňou a ďalšími zamestnancami
žalovanej k 30.09.2011. Súd prvého stupňa výsledky vykonaného dokazovania v zmysle § 132 O.s.p.
správne vyhodnotil. Žalobkyňa zopakovala povinnosť zamestnávateľa uviesť v dohode o skončení
pracovného pomeru dôvod skončenia, ak ide o dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a) až c), neuvedenie

dôvodu však nerobí takúto dohodu neplatnou. Žalovaná konala vo vzájomných vecných a časových
súvislostiach tak, že v dôsledku zníženia plôch, ktoré upratovala u zmluvného partnera, znížila stav
zamestnancov na základe dohôd o skončení pracovného pomeru s najmenej ôsmimi zamestnancami.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp, zn. 5 Cdo 217/2008 sa týka odlišnej právnej a skutkovej situácie.
Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 70,13 eura.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie žalobkyne i žalovanej
bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že
odvolanie žalobkyne i žalovanej má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.

543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého
stupňa je vecne správny.

Odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne
rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil a podľa odvolacieho súdu dospel k správnym
skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil. Odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku a nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže vyhovieť žalovanej. Žalovaná vo

svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti či dôkazy než tie, ktoré uviedla už v konaní pred
prvostupňovým súdom, ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal.

V danej veci, predmetom ktorej je nárok žalobkyne na odstupné potom, keď s ňou žalovaný ako
zamestnávateľ skončil pracovný pomer dohodu z dôvodu organizačnej zmeny a uvedený dôvod

do dohody o skončení pracovného pomeru neuviedol, už súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom
zo dňa 5.12.2013 č.k. 17CPr/2/2013-97 a žalobu zamietol, pričom sa priklonil k právnemu názoru
prezentovanom žalovanou. Odvolací súd uznesením zo dňa 18.8.2014 č.k. 23CoPr/4/2014 rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení vyjadril právny záver, že
ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutie o zmene úloh, jej technického vybavenia, o

znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o inej organizačnej zmene musí
mať písomnú formu pod sankciou neplatnosti, tento záver je nesprávny a mylný. Z hľadiska právnej
povahy rozhodnutia o organizačnej zmene toto rozhodnutie v zmysle judikatúry nemá povahu právneho
úkonu, z čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že účastník pracovného pomeru nemôžena súde žiadať rozhodnúť napr. o jeho neplatnosti. Pokiaľ ide o formu rozhodnutia o organizačnej
zmene, Zákonník práce vyžaduje písomnú formu rozhodnutia, jej nedodržanie však nepostihuje
neplatnosťou. Po vrátení veci súdu prvého stupňa, súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

doplnil dokazovanie v smere naznačenom odvolacím súdom a vykonané a doplnené dokazovanie
správne a v súlade s § 120 ods. 1 a § 132 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil.

Odvolací súd považoval za nedôvodné odvolacie argumenty žalovanej, ktorá namietala vyhodnotenie
dôkazov a tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Predmetom prieskumu

odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvého stupňa postupoval správne, keď žalobkyni priznal právo
na zaplatenie odstupného s príslušenstvom. Žalovaná v odvolaní namietala základ priznaného nároku
na odstupné, jeho výšku (rovnako ako aj výšku priznaných trov konania) nenamietala.

Súd prvého stupňa správne vychádzal z právneho názoru, že ak medzi účastníkmi dochádza k dohode o
rozviazanípracovnéhopomerupodľa§60ZP(účinnéhovčaseuzavretiadohodyoskončenípracovného

pomeru) z dôvodu organizačnej zmeny na strane zamestnávateľa, skutočnosť, že dôvod na rozviazanie
pracovného pomeru nie je uvedený priamo v dohode, nerobí túto dohodu neplatnou a nie je vylúčený
ani vznik nároku zamestnanca na odstupné podľa § 76 ZP. V takom prípade však zamestnanec musí
preukázať, že práve organizačná zmena u zamestnávateľa bola dôvodom na rozviazanie pracovného
pomeru dohodou a teda že medzi organizačnou zmenou a rozviazaním pracovného pomeru dohodou

existuje príčinná súvislosť. Skutočnosť, že dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru dohodou bola
organizačná zmena, možno spravidla vyvodiť zo skutkového stavu, pretože zamestnávateľ, pokiaľ by
nepristúpil k rozviazaniu pracovného pomeru so zamestnancom dohodou, by zamestnancovi musel dať
výpoveď z pracovného pomeru podľa niektorého z písmen a) a b) § 63 ods. 1 ZP. Inak by sa ocitol v
situácii, keď by nemohol splniť svoje povinnosti podľa § 47 ods. 1 písm. a) ZP prideľovať zamestnancovi

prácu podľa pracovnej zmluvy (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave, sp. zn. 16 Co 44/1995,
Právní rozhledy č. 9/1995, s. 373).

Súd prvého stupňa následne na základe podrobne vykonaného dokazovania, z jednotlivých výpovedí
svedkov, ako aj na základe listinných dôkazov dospel k správnemu záveru, že návrh žalobkyne

bol podaný dôvodne. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2007 a zo dňa 28.7.2008, žalobkyňa pracovala u žalovanej od
1.5.2007 a pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Pracovný pomer žalobkyne bol ukončený na
základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 08.09.2011 uzatvorenej medzi žalovanou ako
zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom, pričom v dohode nie je uvedený dôvod skončenia

pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania, výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkyne O. F.
bolo preukázané, že žalobkyňa neiniciovala skončenie pracovného pomeru so žalovanou, ako to tvrdila
žalovaná a že dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá bola vopred pripravená žalovanou bez
toho,abyjejobsahmohlažalobkyňaovplyvniť,bolapredloženážalovanoužalobkynivdeňjejpodpísania
žalobkyňou a zároveň v rovnaký deň rovnakým spôsobom (dohodou k rovnakému dňu a bez uvedenia

dôvodu) bol ukončený pracovný pomer s ďalšími zamestnankyňami. Z výpovede žalovanej, ale i
svedkýňO.F.,C.S.,S.D.,S.V.vyplýva,žekzníženiupočtuzamestnancovdošlovsúvislostisoznížením
upratovacej plochy. Zníženie upratovacej plochy potvrdil svedok Ing. X. C. a vyplýva to z predloženého
listu spoločnosti JAVYS s.r.o. zo dňa 05.04.2012 (č.l.22,) t.j. žalovaná bola dňa 31.08.2011 vyrozumená
o znížení rozsahu upratovacej plochy ku dňu 01.10.2011. Následne dňa 08.09.2011 bolo predvolaných

sedem pracovníčok vrátane žalobkyne a uzatvorili totožné dohody o skončení pracovného pomeru
bez uvedenia dôvodu ku dňu 30.09.2011, pričom od nasledujúceho dňa 01.10.2011 sa znížil rozsah
upratovacích prác.

Na základe všetkých týchto dôkazov odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa,

že k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru došlo v skutočnosti z dôvodu organizačných
zmien a teda žalobkyni vznikol zákonný nárok na vyplatenie odstupného v súlade s § 76 ods. 1 ZP
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru a ku dňu skončenia
pracovného pomeru, konkrétne v prípade žalobkyne vo výške dvojnásobku jej priemerného mesačného
zárobku v súlade s § 62 ods. 3 písm. b) ZP v spojení s § 76 ods. 1 poslednej vety ZP. Na uvedenom

nič nemení skutočnosť, že žalovaná nevydala žiadne rozhodnutie o organizačnej zmene, či o znížení
počtu zamestnancov, ako ani to, že napriek zákonnej povinnosti dôvod skončenia pracovného pomeru
neuviedla v dohode o skončení pracovného pomeru (zrejme v snahe vyhnúť sa plateniu odstupného).
Pre vecne správny záver súdu prvého stupňa o danosti nároku na odstupné, s ktorým sa aj odvolacísúd stotožňuje, bolo podstatné preukázanie priamej a bezprostrednej vecnej i časovej súvislosti medzi
znížením rozsahu upratovacích prác vykonávaných žalobkyňou a ďalšími zamestnankyňami, s ktorými
žalovaná uzavrela totožné dohody o skončení pracovného pomeru, a potrebou žalovanej prepustiť z

tohto dôvodu nadbytočné zamestnankyne, medzi ktorými bola aj žalobkyňa.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 217/2008, na ktoré poukazovala žalovaná a
vyvodzovala z neho závery, vychádza z odlišných skutkových okolností (žalovanou vyvodzované závery
z neho ani nevyplývajú), lebo predmetom dovolacieho prieskumu NS SR bolo posúdenie otázky vzniku

nároku na odstupné v prípade, ak zamestnávateľ rozhodne o organizačných zmenách a z tohto dôvodu
dá zamestnancovi výpoveď v zmysle § 59 ods. 1 písm. b) ZP, pričom zamestnancovi musí byť ponúknutá
možnosť ukončiť pracovný pomer dohodou z dôvodu nadbytočnosti, resp. z dôvodu organizačných
zmien.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého

stupňa, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania,
v celom rozsahu potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.
Úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si žalobkyňa uplatnila

a vyčíslila v sume 70,13 eura. Odvolací súd priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v
uplatnenej výške, za 1 úkon právnej služby á 51,45 eura, vyjadrenie k odvolaniu 03.09.2015, 1x náhrada
hotových výdavkov 8,39 eura a 20% DPH 10,29 eura.

Tento rozsudok bol v odvolacom senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.