Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/189/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203629
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5615203629.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom
advokátskej kancelárie O., Q. XX, proti povinnému: G. P., nar. X.X.XXXX, bytom J. Q., V. XXX, o
vymoženie 339,82 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnou exekútorkou
Mgr. Janou Virličovou, so sídlom Exekútorského úradu O., B. XXX/A, pod sp.zn. EX 3997/15, v konaní

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 6Er/410/2015-12 z
15.7.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/410/2015-12 z 15.7.2015
potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením, č.k. 6Er/410/2015-12 z 15.7.2015, zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
nadväznosti na § 39, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 a tým, že
právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom
právnom úkone. Právny vzťah medzi pôvodne oprávneným (Poštová banka, a.s.) a povinným, založený
Zmluvou o úvere z 6.9.2006, vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský. Po preskúmaní rozhodcovskej doložky

mal exekučný súd za to, že túto si povinný samostatne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
sa podrobiť všetkým jej podmienkam, teda aj výhradnému rozhodcovskému konaniu. Predmetná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným
súdom. Takto formulovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k

vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne
poučený podľa § 120 ods. 4 OSP a že účastník konania ich bez svojej viny nemohol označiť alebo
predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ďalej oprávnený namietal, že v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo alebo sa v tej istej veci už prv začalo konanie, že oprávnenému sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom a že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Oprávnený

uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia,
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku, je súd oprávnený skúmať a
vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný konať vo veci či už ako súd vyššej inštancie,
kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Súd
prvého stupňa skúmaním rozhodcovskej doložky prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného
titulu podľa § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci. Oprávnený
mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v

zákonom určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto
prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Oprávnený má za to, že exekučný
súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské
konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu, čo vyplýva z ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. Oprávnený poukázal na

nález Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a PL.ÚS 21/08 z 23.09.2009. Ďalej poukázal na to, že v zmysle
ustanoveniaII.častibodu10Všeobecnýchobchodnýchpodmienok,pôvodnýveriteľpostupovalvsúlade
s § 93b zákona o bankách, ktorý mu ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky
s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú podmienku.
Oprávnený odkázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, napr. uznesenie sp.zn. I. ÚS 17/01 z

19.04.2001, nález sp.zn. II. ÚS 244/09 z 29.09.2009, nález sp.zn. I.ÚS 390/08 z 23.04.2009, uznesenie
sp.zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, nález sp.zn. I.ÚS 335/06 z 30.10.2007, uznesenie sp.zn. III. ÚS
264/05 z 29.09.2005. Oprávnený namietal nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a
porušenie § 153 ods. 1 O.s.p., ako aj absenciu akýchkoľvek dôkazov pre právne závery uvedené v
rozhodnutí a pre rozhodnutie vo veci. Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa konštruovaním nového

skutkového stavu bez účasti oprávneného, odňal oprávnenému možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a skutkovému stavu. Oprávnený namietal, že nie je možno záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou
únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatávny význam pre výklad
národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Poukázal na porušenie

právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach
poverenie vydajú aj zamietajú. Oprávnený je toho právneho názoru, že postupom exekučného súdu bol
porušenýprincíprovnostiúčastníkovkonania,keďžebeztohoabypovinnýurobilakýkoľvekprávnyúkon,
ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Exekučný súd svojím postupom znemožnil
uplatniť oprávnenému svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s

účinkami právoplatného rozsudku. Na základe vyššie uvedeného oprávnený navrhol, aby príslušný súd
napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora vyhovuje, alternatívne, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu

rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že zmluva uzatvorená medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným je zmluvou spotrebiteľskou a zároveň i zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Tento záver vo svojom odvolaní nenamietal ani odvolateľ.

V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byťvýsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky
vykonateľnosti tohto titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu
na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s

právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak
určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na
vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku
všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok
vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok
vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Krajský súd považoval za súladné s exekučno-právnou úpravou preskúmať, či dojednaná rozhodcovská
doložka spĺňa kritéria neprijateľnosti, ktorá skutočnosť bola dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s
právomocouvydaťtakýtorozsudok.Priskúmaní,čirozhodnutierozhodcovskéhosúduuvedenévnávrhu

na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani
nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydaniektoréhoneboladanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,akceptovalbyvykonateľnosťrozhodnutia

vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či
bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,

ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol
prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul
z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky ( IV. ÚS 78/2011,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, t.j. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy
neprijateľných podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej
zmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak,
neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa

všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného
ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou.

Právomoc rozhodcovského súdu bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou obsiahnutou
v čl. 9 bod 9.2 Všeobecných obchodných podmienok pre úver ( verzia 1/2006) platných v čase uzavretia

predmetnej zmluvy.

Tak formulovanú rozhodcovskú doložku zakomponovanú len do všeobecných obchodných podmienok
nepovažuje ani odvolací súd za rozhodcovskú doložku, na základe ktorej by bol rozhodcovský súd
mohol v danej veci rozhodnúť. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami,

nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu zmluvných podmienok
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah všeobecných obchodných podmienok
ovplyvniť, resp. niektoré z podmienok vylúčiť. Naviac ide o doložku výhradnú - určovala ako jediný
súd na riešenie sporov medzi účastníkmi rozhodcovský súd. Na základe tejto rozhodcovskej doložkyspotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa
na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej

vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. vyššie uvedených obchodných podmienkach pre úver.
Odvolací súd nespochybňuje, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so
spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka priamo zakazujúce dojednanie výhradnej rozhodcovskej doložky bolo do tohto právneho
predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto okolností

odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
pretože spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že
spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný
zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku,
čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov
fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu,
v danom prípade nebol naplnený.

Naviac pri uzavretí rozhodcovskej zmluvy nebola dodržaná jej písomná forma (úplne znenie
rozhodcovskej doložky je obsiahnuté len vo Všeobecných obchodných podmienkach), ktorá skutočnosť
je v rámci judikatúry Najvyššieho súdu SR posudzovaná ako vada v zmysle § 4 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní.

Oprávnený ďalej poukazoval na povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom mal za to, že povinnej v súlade s citovaným
ustanovením ponúkol neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Jeho tvrdenie vyhodnotil
odvolací súd zjavne odporujúce obsahu a významu daného ustanovenia. Zákonodarca v § 93b zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere určil bankám povinnosť

ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený
návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať

alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom zmluvou
o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu návrhu na uzavretie
rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by
nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou

zmluvy o úvere, resp. všeobecných obchodných podmienok. Klient svojim podpisom na zmluve o úvere
vyjadruje súhlas tak so zmluvou o úvere, ako aj s rozhodcovskou doložkou v nej obsiahnutou. Preto
reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril
uzavretie zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov takéto dojednanie nemožno považovať za návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Naopak možno konštatovať, že oprávnený si
povinnosťvyplývajúcuzcitovanéhoustanovenianesplnil.Osprávnostiuvedenéhozáverunavyšesvedčí
aj skutočnosť, že text rozhodcovskej doložky sa nijakým spôsobom neodlišuje od ostatného textu zmluvy
o úvere, čím je sťažené spotrebiteľovi oboznámenie sa s jej obsahom. Pri ochrane spotrebiteľa preto v
súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný

súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Na základe uvedeného odvolací súd nemal dôvod akceptovať odvolacie námietky oprávneného.
Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného

prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje, nemal odvolací súd dôvod
akceptovať námietku oprávneného týkajúcu sa existencie právoplatného rozhodcovského rozsudku
a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci. Rovnako nenáležitou je i námietka
oprávneného o prekročení zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu v zmysle § 45ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko na aplikácii uvedeného ustanovenia exekučný
súd svoje rozhodnutie nezaložil. Napadnuté rozhodnutie bolo primárne založené na vnútroštátnej
úprave, ktorá jednoznačne umožňuje vykonať v spotrebiteľskej veci prieskum ohľadom zákonnosti

priebehu rozhodcovského konania a zákonnosti rozhodcovského rozsudku. K namietaným procesným
pochybeniam odvolací súd dodáva, že v posudzovanej veci mal odvolateľ neobmedzenú možnosť
vznášať námietky voči úsudku súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p. a contrario), pričom týmito sa
krajský súd pri preskúmavaní rozhodnutia zaoberal a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Je teda zrejmé, že
oprávnený nebol nijako procesne ukrátený v možnostiach predkladať relevantné tvrdenia a dôkazy na

ochranu jeho záujmov.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p potvrdil, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave
vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj
najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR.

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.