Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. október 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1MCdo/3/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108213073
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Cisárová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:2108213073.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne ELASTIK, spol. s r.o., so sídlom v Šelpiciach
252, IČO: 17 642 108, zastúpenej Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trnave,
Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo financií
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, IČO: 00 151 742, o náhradu škody,
vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36C 95/2008, o dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 27. mája 2009 č. k. 36C 95/2008-348 a
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 26. januára 2010 sp. zn. 10Co 331/2009, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v lehote 3 dní náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní
vo výške 712 € na účet Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trnave, Hlavná

31, IČO: 36 865 281.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava rozsudkom z 27. mája 2009 č. k. 36C 95/2008-348 uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 152 782,64 € spolu so 14,5 % ročným úrokom z omeškania od 22. septembra
2006 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania vo výške 6 885,38 €, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V časti sumy 5 939,86 € súd konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia

poukázal na to, že žalobkyňa je obchodnou spoločnosťou venujúcou sa dovozu a spracovaniu tovaru
(nedenaturovaného etylalkoholu s objemovým alkoholometrickým titrom 80 % vol) z krajín mimo
Európskej únie za účelom jeho spracovania a zušľachtenia na prípravok do ostrekovačov. Uviedol, že
žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody vyvodzovala zo skutočnosti, že v období od 22. septembra 2006
do 14. decembra 2006 túto svoju obchodnú činnosť nemohla vykonávať vlastnou činnosťou v dôsledku
nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu, pretože Colný úrad Trnava najskôr rozhodnutím z 10.

augusta 2006 sp. zn. 30220/2006-5864 udelil povolenie na použitie režimu s hospodárskym dopadom
- prepracovanie etanolu pod colným dohľadom (ďalej len „povolenie“), ktoré ale neskôr z vlastného
podnetu zrušil rozhodnutím z 22. septembra 2006 č. 38313/2006-5864 a toto zrušujúce rozhodnutie
bolo na odvolanie žalobkyne zrušené až rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zo
14. decembra 2006 č. 43658/2006-1410. Žalobkyňa si uplatňovala náhradu škody: a/ za prepadnutie
časti finančnej zábezpeky vo výške 7 748,51 €, poskytnutej Pôdohospodárskej platobnej agentúre,

ktorá o prepadnutí zábezpeky rozhodla v dôsledku toho, že žalobkyňa z celkového množstva dovoznej
licencie AGRIM (10 000 hl) nedoviezla 6 738,652 hl etylalkoholu, b/ za zmluvné pokuty uhradené
spoločnosti Chemtrade KFT vo výške 25 098,53 € a spoločnosti Marpin s.r.o. vo výške 62 741,81 €, v
oboch prípadoch za nedodržanie zmluvného záväzku dodať spracovaný tovar a c/ za zvýšené náklady
na dopravu a poplatky za spracovanie tovaru v Rakúsku vo výške 57 193,78 €, pretože žalobkyňa
počas obdobia zrušenia povolenia nechala ňou dovezený tovar spracovať rakúskou firmou Australco.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že nároky uplatňované žalobou
sú opodstatnené a žalovaná zodpovedá za uplatňované škody, ktoré žalobkyni vznikli v dôsledkunezákonného rozhodnutia štátneho orgánu, pretože pred zrušením povolenia bola žalobkyňa držiteľkou
dovoznej licencie a bola aj oprávnená vlastnou činnosťou realizovať spracovateľské operácie tovaru
priamo vo svojom podniku v Šelpiciach. V dôsledku zrušenia povolenia na prepracovanie, nemohla

túto činnosť vykonávať sama, nevyčerpala dovoznú licenciu, za čo jej prepadla zábezpeka, zaplatila aj
zmluvné pokuty za nedodanie spracovaného tovaru zmluvným partnerom a preukázateľne sa zvýšili aj
jej náklady na dopravu a o poplatky za spracovanie tovaru inou spoločnosťou. Keďže sa žalovaná s
plnením náhrady škody dostala do omeškania, súd priznal žalobkyni aj úroky z omeškania počnúc 22.
septembrom 2009, teda dňom vydania nezákonného rozhodnutia o zrušení povolenia. Výrok rozsudku

o zastavení konania súd odôvodnil čiastočným späťvzatím žaloby žalobkyňou (§ 96 O.s.p.). O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 26. januára 2010 sp. zn. 10Co 331/2009
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť 145 034,13 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21. apríla 2007 až do

zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanej taktiež uložil povinnosť v lehote troch dní zaplatiť
žalobkyni náhradu trov konania vo výške 5 701,09 €. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že
súd prvého stupňa vecne správne rozhodol o danosti nároku žalobkyne na náhradu škody za zaplatené
zmluvné pokuty a za zvýšené náklady na prepravu a poplatky za spracovanie tovaru spoločnosťou
Australco.Nestotožnil savšaksnázoromsúduprvéhostupňaoopodstatnenostinárokužalobkynena

náhraduškodyzaprepadnutúzábezpekudovoznejlicencie,pretoženezákonnérozhodnutienebolotoho
jedinou príčinou. Taktiež dospel k záveru, že k omeškaniu žalovanej došlo v zmysle § 563 Občianskeho
zákonníka až 21. apríla 2004, teda dňom nasledujúcim po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, kedy sa žalovaná dozvedela o vzniku škody. O trovách odvolacieho konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p.

Na podnet žalovanej ako účastníčky konania podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) proti rozsudkom oboch nižších súdov mimoriadne dovolanie. Žiadal napadnuté
rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že konanie, v ktorom
boli tieto rozhodnutia vydané, je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.), pretože súdy nesprávne a neúplne zistili skutkový stav potrebný
pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti uviedol, že sa nedostatočne zaoberali tým, že žalobkyňa
mohla zabezpečiť a z akých dôvodov nezabezpečila spracovanie tovaru aj prostredníctvom inej tretej
osoby, keď aj týmto iným spôsobom mohla naplniť svoje zmluvné záväzky. Zároveň poukázal na to,
že žalobkyňa vrátila dovoznú licenciu AGRIM na dovoz tovaru už 2. novembra 2006, pričom v žalobe

tvrdí, že jej bola znemožnené nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu spracovávať tovar v období od
22. septembra 2006 až do 14. decembra 2006. Naplnenie tej istej vady konania (§ 243f ods.1 písm. b/
O.s.p.) generálny prokurátor videl taktiež v nedostatočných odôvodneniach súdnych rozhodnutí, ktoré
preto označil za nepreskúmateľné.

K mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá k jeho použitiu vytýkala, že je v rozpore
s princípom právnej istoty a poukázala na to, že žalovaná sama nepodala dovolanie. K argumentu
generálneho prokurátora o možnosti zabezpečia spracovania tovaru iným subjektom uviedla, že si
nemohla vynucovať spracovanie akéhokoľvek množstva a na požiadanie od iných subjektov, v tejto
súvislosti taktiež dodala, že nemá záujem na „deštrukcii svojho „podnikania“. K skoršiemu vráteniu

dovoznej licencie uviedla, že po strate povolenia už nemohla sama spracovávať dovážaný tovar,
pričom zdôraznila, že v dôsledku vrátenia dovoznej licencie nie je prerušená príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a uplatňovanou škodou. Rozhodnutia oboch nižších súdov považovala za
riadne a presvedčivo odôvodnené.

Žalobca sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril. Vyjadril sa až k vyjadreniu
žalobkyne k mimoriadnemu dovolaniu, keď uviedol, že žalobkyňa je spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo
venovala spracovaniu liehu v zahraničí a ktorá aj po strate povolenia mala naďalej možnosť doviezť tovar
a na požiadanie ho spracovať v zahraničí. Mala za to, že k nedodržaniu zmluvných záväzkov žalobkyne
dodať tovar nedošlo jej zavinením, ale porušením povinnosti žalobkyne predchádzať vzniku škody, resp.

jej nečinnosťou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojenís § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných

prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne

rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva

odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na

úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.

ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna

2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.)
pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne
súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli
napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn.
PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej

istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol

účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právnepodobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené

využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Podľa právneho

názoru vec prejednávajúceho senátu je tým daný vážny dôvod opätovne sa - a to aj s odstupom
času a pri (zatiaľ) nezmenenej právnej úprave - vrátiť k otázke, či snaha presadiť vecnú správnosť
a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez
ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, ktorá mala určujúci význam pri prijímaní
stanoviska R 36/2008, má aj naďalej v plnom rozsahu opodstatnenie vtedy, keď sa mimoriadne

dovolanie podáva v prospech účastníka, ktorý sám nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky. V
preskúmavanej veci sa senát 1 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, odchyľuje
od stanoviska R 36/2008 s vedomím, že k samotnému „prekonaniu“ tohto stanoviska môže dôjsť iba
osobitným procesom predpokladaným v § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej
je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník

má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor
účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -

teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle

potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §

243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala žalovaná možnosť
realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležite chránila svoje práva
a konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaná nepodala dovolanie proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 26. januára 2010 sp. zn. 10Co 331/2009. V zmysle vyššie uvedeného výkladu
najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala
k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom
na pasivitu samotnej žalovanej pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita
generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovanou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal

podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V predmetnej veci dala
podnet na mimoriadne dovolanie žalovaná. Žalobkyňa požiadala o priznanie náhrady trov tohto konania
a požadovanú náhradu aj vyčíslila. Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobkyni priznal náhradu trov
konania o mimoriadnom dovolaní za jeden úkon právnej služby advokáta, ktorý jej bol poskytnutý
vypracovaním vyjadrenia k mimoriadneho dovolaniu z 8. apríla 2011 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č.

655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom
do 30. júna 2013, ďalej len „vyhláška“). V danom prípade odmena advokáta predstavovala sumu 712,05
€(§10ods.1vyhlášky),dovolacísúdvšakžalobkynipriznalnáhradutrovkonanialenvňoupožadovanej
výške 712 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.