Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/706/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233417
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233417.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

ačlenovsenátuJUDr.RóbertaUrbanaaJUDr.ErikaVarguvprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpená spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
6C/234/2012-62 zo dňa 10. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiťodporcovipovinnosťzaplatiťnavrhovateľovimajetkovúškoduakoajnemajetkovúujmuspôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu
mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 709/2011 exekučný súd nerozhodol o žiadosti
oprávneného o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 6 mesiacov.

Za preukázanú považoval okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.
V súvislosti s meritórnym posúdením veci prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, že v exekučnej veci
vedenej pod sp. zn. 24Er 514/2011 na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu sp. zn. SR 09412/10 zo dňa 18.10.2010 - bola dňa 11.2.2011 exekučnému súdu doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 12.7.2011
zamietol predmetnú žiadosť v časti o vymoženie sumy 382 eur (poplatky), zmenkového úroky a trov

rozhodcovského konania s poukazom na rozpor exekučného titulu s normami spotrebiteľského práva.
Následne, dňa 13.7.2011 vydal súdnemu exekútorovi poverenie ohľadne sumy 15 eur (nezaplatená
časť poskytnutého úveru) a trov exekúcie. Po vymedzení/definovaní termínu nesprávny úradný postup
okresný súd konštatoval (s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. II.ÚS 520/2012-39 zo
dňa 10.7.2013), že zákonná lehota 15 dní platí len pre pozitívne rozhodnutia, t.j. udelenia poverenia.
Okrem toho je dotknutá lehota aplikovateľná len v prípadoch, ak pri exekučnom titule nejde o výnimku
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku (ďalej len EP), t.j. rozhodcovský rozsudok (ako

je tomu v predmetnom prípade). Za významnú považoval i povinnosť exekučného súdu z úradnej moci
preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky, ktorá povinnosť kladie vyššie nároky na posúdenie
veci i po časovej stránke. Z tohto pohľadu nemožno, podľa súdu I. stupňa, dĺžku konania od žiadosti o
udelenie poverenia do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, považovať za neprimeranú a postupexekučného súdu za neefektívny, resp. nesústredený. Pokiaľ exekučný súd zhromažďoval podklady pre
svoje rozhodnutie, tieto hodnotil a právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutia a takúto činnosť nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, nakoľko svoje

vyjadrenie našiel (opísaný postup) v súdnom rozhodnutí. Následne nie je možné konštatovať nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov v konaní.

Z opísaných dôvodov dospel prvostupňový súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný

postup exekučného súdu. S ohľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia ďalších podmienok
považoval za nehospodárne dokazovanie splnenia ďalších podmienok zákonnej zodpovednosti.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že
procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si náhradu trov konania
nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci na
nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom, ako i k tvrdeniam odporcu a nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k
degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne

aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti
navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýka, že
nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ totiž podľa odvolateľa vnútroštátny súd dospel
(na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že

existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom
informovaťúčastníkovkonaniavsporeaumožniťim,abysaktomukontradiktórnevyjadrili.Upozornil,že
okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť

o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému podáva (tiež) odvolanie.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za
významné považoval nie len skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale
i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.

Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky
tvrdenia o jej vznik z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a poštovných a
telekomunikačnýchvýdajov.Vtejtočastipovažujerozhodnutiesúduzanepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov. Nie je totiž podľa odvolateľa z odôvodnenia rozsudku zrejmé, akou úvahou súd dospel

k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nakoľko je skutkový základ
danej veci jedinečný, považuje navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd svoje rozhodnutie
odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický
navrhovateľ a odporca.Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník
- povinný. Dlžník totiž nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného
právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom

v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Zopakoval, že nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady z dôvodov nutnosti ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. V konaní pred súdom však navrhovateľ
hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške
majetkovej škody, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navyše

množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Rozhodnutie prvostupňového súdu preto považuje navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd
na jednej strane zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod,

na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil. Namiesto toho
súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydal za odôvodnenie svojho
rozhodnutia.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Je náležitou východisková úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie

procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní (ktorú situáciu
procesný predpis predvída v nižšie citovaných ustanoveniach spôsobom zodpovedajúcim práve zásade
kontradiktórnosti sporového konania) - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na
pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie,

resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení
- § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa
odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Z obsahu spisu vyplýva, že zároveň s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi

navrhovateľa doručené (dňa 27.11.2013 - č.l. 43 spisu) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je
vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu.
Navrhovateľ až 5.12.2014 (pojednávanie určené na 10.12.2014) prvostupňovému súdu doručil návrh „na
zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.

Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.),
ako to tiež zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť
dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania.
Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiadúcim

prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s

uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené
však v okolnostiach súdenej veci (argumentácia odporcu sa opakuje v tisíckach obdobných sporov
a je preto navrhovateľovi „chronicky“ známa) nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala zanásledok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia práv účastníka konania.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať
jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver

o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I.
ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo možné
vyčkať.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka súdu vykonanie
pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo. Zároveň je nesprávnou požiadavka
odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a

nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne
rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc od okolnosti, že v
súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť pre
zmeškanie.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok Z

tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní
navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna úvaha/protiargumentácia vo vzťahu
ku konkrétnym vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Inými slovami, odvolateľ
rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. konkrétne okolnosti daného
prípadu - zásada oficiality v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom

titule z pohľadu potreby aplikácie spotrebiteľskej ochrany, dôvody, pre ktoré v dotknutej exekučnej veci
„neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia), na ktorých okresný súd založil
svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu odvolateľa idú výlučne na ťarchu
odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho rozhodnutia.
Nadväzne je v zjavnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

odvolacia námietka, v zmysle ktorej súd síce zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej
lehote, napriek tomu však pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci
dôvod.

Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v

konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil
„keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. v tvrdení, že
„žalobca však nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa uvedenými

námietkami, nakoľko nemajú podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenia okresný súd nevyvodil
a ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súduo dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto
konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú
skutkovému stavu a vyplývajú z obsahu pripojeného exekučného spisu. Vo vzťahu k námietke, že

dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu,
kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto úvaha neobsahuje žiadne
konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní poverenia. Predovšetkým
však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde navrhovateľ skutkový základ
uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie

poverenia do 15 dní.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že
z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v
exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
výlučne oboznámením obsahu exekučného spisu 24Er/514/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu

- označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je
možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 68 spisu). Z uvedeného vyplýva, že
zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel k svojmu záveru je exekučný spis, ktorého pripojenie a
oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ a súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného
vykonaním dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.

Nenáležitýmjenapokontvrdenienavrhovateľaoneakceptovateľnostitakéhopostupusúdu,ktorývytvára
odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou ako aj odôvodneniu
rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nesprávneho/nežiaduceho šablónovitého/typového
podávania odvolaní.

V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky
parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval aplikované právne normy a svoje závery primerane vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Napadnutý rozsudok teda postačujúcim

spôsobom zodpovedal relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom navrhovateľa.

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie námietky
odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu o ne/unesení dôkazného bremena vo vzťahu k

vzniku škody (resp. nemajetkovej ujmy) bezpredmetné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok

ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálnehoodvolaciehokonanianeuplatnil(§151ods.1O.s.p.)afaktickymuanižiadnetrovyvsúvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .