Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/283/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107200617
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4107200617.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36
864 421, proti povinnej: O. N., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom S. XXX/X, R., t. č. na neznámom
mieste, zast. ustanoveným opatrovníkom Mestom Nitra, Štefánikova 60, Nitra, IČO: 00308307, o
vymoženie sumy 1095,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Nitra č. k. 9Er/8/2007-99 zo dňa 15. apríla 2015, v časti II. a III. výroku, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 9Er/8/2007-99 zo dňa 15. apríla 2015 v
časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 97,67 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého
uznesenia.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), §

41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa uviedol, že preskúmaním zmluvných dojednaní zmluvy o úvere oprávneného zistil,

že vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, v bode č.
17. je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle ustanovenia § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka. V zmysle predmetného ustanovenia zmluvných dojednaní v zmysle ktorej
"všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené a) Stálym rozhodcovským súdom, zriadenom spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so
sídlom v Bratislave alebo b ) pred príslušným súdom Slovenskej republiky..." .

Konštatoval, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa
takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
podmienkami v štandardnej zmluve. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť
legitimitupreexekučnýtitulvpredmetnomkonaní,dávasícezmluvnýmstranámnavýberriešeniesporov

cestou príslušného súdu alebo pred rozhodcom, avšak samotný výber v konečnom dôsledku závisí od
výberu toho účastníka, ktorý začne konanie skôr a v praxi je reálny predpoklad, že na súd sa neobrátispotrebiteľ, ale dodávateľ, ktorému konanie pred rozhodcovským súdom vyhovuje. Veriteľ môže na
základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ

ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom
súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach

ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže
do zmluvy uvádzať. Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v štandardne
formulovanej zmluve alebo v úverových podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť

rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, je potrebné na ňu aplikovať

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy je neplatná, preto na základe takejto rozhodcovskej doložky
rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať predmetný
exekučný titul, t.j. rozhodcovský rozsudok. Uvedený rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom
na vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o

rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa musel postupovať v zmysle § 58 ods.
1 Exekučného poriadku a rozhodnúť s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku o

neprípustnosti exekúcie a následne o jej zastavení. Exekučný súd v nadväznosti na zastavenie exekúcie
o zmene súdneho exekútora rozhodol tak, ako je vyššie uvedené.

Súd prvého stupňa po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že poverenému súdnemu
exekútorovi pri vykonávaní exekúcie vznikli nevyhnutné trovy exekúcie, k zaplateniu ktorých zaviazal

oprávneného z dôvodu, že zastavenie exekúcie zavinil oprávnený, nakoľko predložil návrh na vykonanie
exekúcie na poklade exekučného titulu, ktorý na základe vyššie uvedených skutočností bol vydaný v
rozpore so zákonom.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Mal za to, že súd pri vydaní rozhodnutia použil ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
predmetný predpis v čase vydania rozhodnutia neobsahoval. Svoje rozhodnutie založil na neplatnom
ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie bolo s účinnosťou od 01. 01.
2015 zrušené. Namietol, že súd prvého stupňa neumožnil účastníkom exekučného konania viesť

kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. S poukazom na rozsiahlu slovenskú, českú a európsku judikatúru uviedol, že
nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky,
sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Ďalej
uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania,

hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.
Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní,avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto
ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním
úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu,

že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia

bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za
súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom,
nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust.
čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i
v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval
postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek
možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho

procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V
súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol
v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému

súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil,
že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná.
Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka

a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že
sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6
VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v

zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho
uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší
zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov
z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť,
že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto
prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania

poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo
34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal
otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné
sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam

uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže,
vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený
v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si

moholdojednaťodplatu-vtomtoprípadepríslušnýpoplatok,ktorýpozostávalv1/3zdohodnutéhoúroku
a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s
tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu
4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušeniazmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou.
Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie
exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených
ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na
vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.

Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta

prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal
za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,
k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 21. 12. 2006,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 11. 01. 2007 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 16. 03. 2007 udelil súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - Stáleho rozhodcovského
súdu, č. k. SR 4565/06 zo dňa 28. 09. 2006. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 9Er/8/2007-23 zo
dňa 13. 04. 2012 rozhodol tak, že návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 97,67 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Odvolací súd na odvolanie oprávneného toto uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31. 12. 2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto

zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie
na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania
zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1

alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva
je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie

zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom
jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi sa jedná o

spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety
jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom, teda oprávnený pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa.

Súd prvého stupňa správne zistil aj postavenie povinnej ako dlžníka, nakoľko z úverovej zmluvy je
taktiež preukázané, že povinná uzatvárala zmluvu ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana

najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez

ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s ustanoveniami§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 12. 2014. V
zmysle týchto ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd
musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom

konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o
rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora
zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil
neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací

súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov
na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na
vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z
dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak
môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti

správne exekúciu zastavil a nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13. 09. 2011
súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval,
že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí
poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára
1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej“.

Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.

Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde

najavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútenývýkonrozhodnutianeprípustný“.Z
rovnakého dôvodu je exekučný súd oprávnený ako aj povinný exekúciu zastaviť podľa § 57 Exekučného
poriadku.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej

zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 a § 58
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v
danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti

treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 v spojení s ustanoveniami § 243d ods. 1 a 2 Exekučného

poriadku správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 4420741 zo dňa 10. 03. 2006 a to v
súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať
viaceré neprijateľné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak, ako správne ustálil aj súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení, je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na
jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne
dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v

prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou
vopredpredtlačenýchustanovenízmluvyoúverevdobe17.Povinnátakrozhodcovskúdoložkunemohla
nijakým spôsobom ovplyvniť, mohla zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

Vo vzťahu k námietke oprávneného týkajúcej sa nenariadenia pojednávania, odvolací súd dáva
oprávnenému do pozornosti, že súd prvého stupňa nebol povinný v tejto veci nariadiť ústne
pojednávanie, nakoľko z ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase
rozhodovania súdu vyplýva, že iba ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie
a ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné

pre objasnenie veci. Nariadenie pojednávania je preto na úvahe, ktorý môže, ale nemusí predmetné
pojednávanie nariadiť. Nariadi ho iba, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Ako už bolo uvedené
vyššie Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom osobitným, kde
platí zásada „lex specialis derogat legi generali“.

Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 E
Cdo 253/2013 7CoE/85/2013 zo dňa 09. 04. 2014, kde okrem iného stotožniac sa v plnom rozsahu s
jeho odôvodnením, je potrebné zdôrazniť, že nemožno vyvodzovať porušenie práva oprávneného na
kontradiktórne konanie z toho, že súd v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálnu
správnosť exekučného titulu neoboznámil oprávneného, že daná podmienka v ním koncipovanej

formulárovej zmluve je nekalá, keďže oprávnenému je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnych
sporov, v ktorých oprávnený vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje v uplatňovaní týchto
podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn.
C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci, v ktorej oprávnený taktiež vystupoval) možnosť preskúmať
a vysloviť nekalosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany

spotrebiteľa ako slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci
Csipai (sp. zn. C-472/11) bola vec v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo
výslovne ustanovovalo povinnosť súdu, ktorý ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať
účastníkov konania a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti

dotknutého právneho vzťahu, bez čoho nemôže o neplatnosti rozhodnúť. V predmetnom exekučnom
konaní takáto povinnosť pre súd prvého stupňa nevyplývala.

K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré
bolo do Občianskeho zákonníka včlenené až novelou účinnou od 01. 01. 2008, avšak

na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku
ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok
3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelou č. 150/2004
a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom

individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Vo svojom odvolaní oprávnený ďalej poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
499/2012. Odvolací súd preto dáva zároveň do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III.
ÚS 433/2013-23 zo dňa 10. 09. 2013, v ktorom ústavný súd konštatoval, „že ústavný súd nálezom sp.
zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti naďalšie konanie, ale táto skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho
odôvodnenia nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v
konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012 boli sťažnosti sťažovateľky

ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje“.
Odvolací súd sa plne stotožňuje s uvedenými závermi, preto nevidí dôvod na odchýlenie sa od doterajšej
svojej rozhodovacej činnosti.

Taktiež sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou oprávneného týkajúcou sa toho, že súd prvého

stupňa rozhodol na základe ustanovenia predpisu, ktoré bolo zrušené, nakoľko v zmysle § 243d ods.
1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,
vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na
základenávrhunavykonanieexekúciepodanéhopotejtolehotenemožnoudeliťpoverenienavykonanie
exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa

§243dods.2Exekučnéhoporiadku,naexekučnékonaniazačatévsúladesodsekom1alebovedenéna
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor
spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú
predpisy účinné do 31. decembra 2014. Súd prvého stupňa preto správne rozhodol podľa predpisov
účinných do 31. 12. 2014.

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany

spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní v spojení s § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, nakoľko súdny exekútor vykonával exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú
doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor
účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu

zastavil. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení a preto napadnuté
rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako v tomto výroku vecne správne.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa§251ods.4OSP,navýkonrozhodnutiaaexekučnékonaniepodľaosobitnéhopredpisusapoužijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však

vždy uznesením.

Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného

konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis,
t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis
možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V
zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že ak iba ak
Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo

svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza
v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP ani
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa

§ 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade
ani nerozhodoval.

V časti trov exekúcie a v časti výroku o zmene súdneho exekútora odvolací súd bez toho, aby v tejto
časti rozhodol, vracia vec súdu prvého stupňa na postup podľa § 374 ods. 4 posledná veta OSP. Včas

podané odvolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu aj v časti výroku o náhrade trov exekúcie a o
zmene súdneho exekútora (nakoľko súd v tomto prípade nie je viazaný rozsahom podaného odvolania,
napadnuté sú výroky aj odvolaním nenapadnuté, ak sú závislé od hlavného výroku), ktoré sa podľa §
374 ods. 4 OSP v tejto časti zrušilo zo zákona podaním odvolania. O náhrade trov exekúcie v rozhodnutí
podľa § 57 Exekučného poriadku a o zmene súdneho exekútora totiž v danom prípade napadnutým
uznesením rozhodol vyšší súdny úradník, pričom ide o rozhodnutie, proti ktorému odvolanie v zmysle §

202 ods. 2 OSP v spojení s § 58 ods. 6 a § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v tejto časti nie je prípustné. O
tomto výroku tak musí meritórne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa s konečnou platnosťou
s tým, že proti jeho rozhodnutiu nebude prípustné odvolanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.