Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/276/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8809205594
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8809205594.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej, v právnej veci žalobcov: 1/ J. N., nar. XX.X.XXXX,
bytom X., X. XX a 2/ G. Y., rod. E., nar. X.XX.XXXX, bytom T. nad W., sídlisko K. X/X, obe právne
zastúpené JUDr. Dušanom Kmecom, advokátom, Advokátska kancelária Vranov nad Topľou, M. R.
Štefánika 2465 proti žalovaným: 1/ H. E., nar. X.X.XXXX, bytom H. T. XX a 2/ J. E., nar. X.XX.XXXX,
bytom M. XX, obaja zastúpení JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, Advokátska kancelária Vranov
nad Topľou, M. R. Štefánika 171, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C 197/2009-259 zo dňa 3.9.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX kat. úz. M.
ako parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 616 m2, parc. č. XXX/X záhrady vo výmere
1137 m2, parc. č. XXX/X záhrady vo výmere 647 m2 a stavba - dom súp. č. XX na pozemku parc. č.
XXX/X patria v jednej polovici do dedičstva po neb. H. E., nar. XX.X.XXXX a zomrelom XX.XX.XXXX,
naposledy bývajúcom v M. č. XX a v jednej polovici do vlastníctva dedičstva po neb. G. E., rod. U., nar.
XX.X.XXXX a zomrelej X.X.XXXX, naposledy bývajúcej v M. č. XX.

Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1,
§ 134 ods. 1 a § 460 Občianskeho zákonníka.

Po doplnení dokazovania a po zohľadnení celého dokazovania v tejto veci súd prvého stupňa dospel k
záveru a mal za to, že skutočne nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX k.ú. M. tak, ako sú uvedené vo

výroku tohto rozsudku, vlastnícky patria neb. H. E. a neb. G. E., rod. U.. Z dokazovania vyplýva, a že
neb. H. E. až do svojej smrti v dome č. XX v K. M. býval, aj spolu so svojou manželkou G. E., rod. U. s
tým, že takýto stav trval od roku 1956. Všetci vypočutí svedkovia a aj samotný žalovaný 1/ H. E. potvrdili
tú skutočnosť, že prakticky do smrti H. E. XX.XX.XXXX chodili na jeho požiadanie mu k rodinnému domu
č. XX a k priľahlým nehnuteľnostiam, vypomáhať s prácami, ktoré bolo potrebné urobiť okolo domu.

Na veci nič nemení ani tá skutočnosť, že neb. H. E. a neb. G. E.. rod. U. mali podpísať čestné vyhlásenia

zo dňa 5.5.2003 v ktorých uviedli, že na základe ústnej dohody v roku 1990 previedli nehnuteľnosti na
syna J. E. s manželkou. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj práve na základe tohto čestného
vyhlásenia bolo notárom H.. G. D. vyhotovené dňa 23.5.2003 osvedčenie o vydržaní vlastníctva k
nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania. Súd mal za to, že v prípade, ak by bola skutočnepravda, že neb. H. E. a neb. G. E., rod. U. chcú darovať, resp. previesť nehnuteľnosti na syna J.
E. / žalovaný 2/, nič nebránilo urobiť jednoduchú darovaciu alebo kúpnu zmluvu. Takto s poukazom
na závery Krajského súdu v Prešove uvedené v zrušujúcom rozsudku zo dňa 21.5.2013, skutočne,

ak sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom v dobe, kedy zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto
ústnu zmluvu opiera, ako uvádzajú žalovaní 1,2/, nemôže viesť k vydržaniu. Naviac pôvodná žalobkyňa
G. E., rod. U., manželka neb. H. E., sama uviedla, že nikdy takáto zmluva nebola uzavretá a existenciu

takejto ústnej zmluvy, poprela.

Z dokazovania vyplýva a nepopreli to ani žalovaní 1,2/, že neb. H. E. spolu s manželkou G. E., rod.
U. riadne užívali ako vlastníci predmetné nehnuteľnosti, platili poplatky za ich užívanie a z vykonaného
dokazovania nevyplynul žiaden dôkaz, aby žalovaní 1,2/ po tzv. ústnej zmluve o prevode nehnuteľnosti
od roku 1990, tieto nehnuteľnosti užívali ako vlastníci, bývali v rodinnom dome č. 14 v Obci M.. Takže

zo strany žalovaných 1,2/ chýba nielen nadobudnutia držby, ale aj spôsob nakladania s držanou vecou
s tým, že s vecou sa nakladá, ako so svojim vlastníctvom, v dobrej viere, že mu vec patrí.

K celej veci súd prvého stupňa ešte považoval za potrebné uviesť, že osvedčenie o vydržaní
predmetných nehnuteľností bolo urobené v prospech žalovaného 2/ J. E. - otca žalovaného 1/, ktorý

následne tieto nehnuteľnosti previedol na svojho syna žalovaného 1/ H. E.. So zreteľom na túto
skutočnosť t.j. následný prevod a s poukazom na vyššie uvedené tak, žalovaný 1/, ako aj žalovaný 2/
nemohli byť dobromyseľní, pretože vzhľadom na všetky informácie o predmetných nehnuteľnostiach,
museli žalovaní 1,2/ pri zachovaní náležitej opatrnosti vedieť, že vlastnícky patria inej osobe a to neb.
H. E. a neb. G. E., rod. U. a nemohli byť presvedčení o poctivosti a správnosti svojho konania.

Súd mal za to, že žalovaným 1,2/ chýba oprávnenosť držby predmetných nehnuteľností, ktorá sa
posudzuje podľa ust. § 130 ods. 1 OZ z hľadiska existencie právneho, hoci aj domnelého titulu, o ktorý
sa opiera dobrá viera držiteľa, nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, dobrá
viera držiteľa vzhľadom, že mu vec podľa práva patrí. V danom prípade u žalovaných nie je preukázaný

ani jeden z týchto potrebných dôvodov na oprávnenosť držby.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v
zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov
uplatňovaných v konaní, môže súd rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane
s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku včas podali odvolanie žalovaní v 1/ a 2/ rade. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok
podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil alebo podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ zrušil a podľa ust. § 221 ods.

2 O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z notárskej zápisnice spísanej na Notárskom
úrade v Sečovciach notárom JUDr. G. D. dňa 23.5.2003 bolo zistené, že v tejto zápisnici je spísané
osvedčenie o prehlásení účastníkov o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam

na základe vydržania. Notárska zápisnica bola vyhotovená a predmetné nehnuteľnosti boli osvedčené v
prospech J. E. a G. E., rod. J. na základe listín a to potvrdenia Obecného úradu M., čestného vyhlásenia,
listov vlastníctva a výpisov z pozemno-knižných vložiek. Z kópie čestného prehlásenia bolo súdom
zistené, že toto je opatrené pri mene G. E., rod. U. a pri mene manžela H. E. podpismi uvedených
osôb s tým, že ako podpísaní spoluvlastníci čestne prehlasujú, že J. E. a G. E., rod. J. nadobudli

ústnym zmluvným prevodom v roku 1990 od H. E. a G. E., rod. U. predmetné nehnuteľnosti. Ďalej
prehlásili, že nehnuteľnosti užíval J. E. a jeho manželka G. E. od roku 1990 ako svoje vlastné pokojne a
nerušene a že ako spoluvlastníci predmetných nehnuteľností nemajú námietky, aby si uvedené podiely
menovaní osvedčili. Účastníci prejavili vôľu, ktorá bola slobodná, vážna a zrozumiteľná svojim čestným
prehlásením a svojimi podpismi. Preto žalovaní nesúhlasia s následným vyjadrením dnes už nebohej

žalobkyne v 1/ rade, že sa jednalo o podvrh a že žili až do smrti v roku 2008 v domnienke, že vlastníkmi
predmetných nehnuteľností sú oni dvaja. Žalovaní majú za to, že notár JUDr. G. Demeter postupoval pri
spisovaní notárskej zápisnice v súlade so zákonom a vychádzal jednak z predložených listín, ako aj z
prejavu vôle účastníkov, čo v konaní potvrdil aj H.. J. H., ktorý na základe plnomocenstva udeleného J. E.a jeho manželkou G. E., týchto zastupoval pred Notárskym úradom v Sečovciach. Preto žalovaní navrhli
s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/, aby odvolací súd rozhodol v zmysle podaného odvolania.

K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobcovia. Uviedli, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považujú
za vecne správne a odvolanie žalovaných za nedôvodné. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil
dokazovaním zistený skutkový stav a tento správne právne zhodnotil, pričom v plnom rozsahu si osvojil
závery odvolacieho súdu uvedené v rozsudku sp. zn. 5Co/67/2012 zo dňa 21.5.20013. V priebehu
doterajšieho konania bolo nepochybne a nevyvrátiteľne preukázané, že právny predchodca žalovaného

v 1/ rade, t. j. žalovaný v 2/ rade a jeho manželka pri vydaní osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva
formou notárskej zápisnice nesplnili zákonné podmienky držby a vydržania vlastníckeho práva, na ktoré
poukázal krajský súd vo svojom rozsudku. Na základe uvedeného žalobkyne navrhli rozsudok ako vecne
správny potvrdiť a uplatnili si trovy odvolacieho konania.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,

ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 18.02.2016 a zistil, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľa sa stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa ust. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, a je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou,

alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

Podľa ust. § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Vo veci pôvodných žalobkýň G. E., ktorá zomrela v priebehu konania a J. N., ktorá je teraz žalobkyňou
v 1/ rade a žalovaného H. E., ktorý je teraz žalovaným v 1/ rade už rozhodoval odvolací súd rozsudkom
č.k. 5Co/67/2012-200 zo dňa 21.5.2013. Rozsudok potvrdil vo výroku o zamietnutí žaloby v časti,
že nehnuteľnosti patria v 1 do dedičstva po nebohom H. E., nar. XX.XX.XXXX a zomrelom dňa
XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX a vo zvyšku zrušil rozsudok a vrátil na ďalšie konanie.

Z LV č. XXX k.ú. M. vyplýva, že ako výlučný vlastník nehnuteľností parc. č. XXX/X, zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 616 m2, parc. č. XXX/X záhrady vo výmere 1137 m2, parc. č. XXX/X záhrady
vo výmere 647 m2 a stavba - dom súp. č. 14 na pozemku parc. č. XXX/X je zapísaný žalovaný titulom
kúpnej zmluvy zo dňa 28.10.2008, č. sp. V 1973/2008. Ako predchádzajúci vlastníci boli zapísaní J. E.,

nar. X.XX.XXXX a G., rod. J., nar. XX.XX.XXXX a to na základe osvedčenia o prehlásení účastníkov o
nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania č. Nz 39795/2003, č. sp. Z 902/2003,
GP č. 34331450015/03 v podiele 1/1.

Z notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade v Y. notárom JUDr, G. D. dňa 23.5.2003 vyplýva

spísanie osvedčenia o prehlásení účastníkov o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe
vydržania okrem iných aj k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam s tým, že k týmto nehnuteľnostiam boli
vedení pôvodní pozemkovknižní vlastníci, prípade ich právni nástupcovia, pričom na pozemku 151/1 sa
nachádza rodinný dom č. XX, ktorý vybudovali právni predchodcovia H. E. a G. E., rod. J., t.j. starí rodičia
účastníka konania a vo vzťahu k pozemkom s pôvodnými vlastníkmi sa majetkovoprávne vyporiadali ich

právni predchodcovia H. Gajdoš a G. E., rod. U. v priebehu XX-tych rokov a to vo vzťahu k uvedeným
spoluvlastníkom. Ďalej v prehlásení uviedli, že ich právni predchodcovia H. E. a G. E., rod. U. na základe
ústneho zmluvného prevodu v roku 1990 uvedené pozemky a dom na nich previedli. Z pozemnoknižnej
vložky XX vyplýva, že v roku 1924 bolo vlastnícke právo v 1/2 prevedené na G. E. a jeho manželkuG., rod. U.. K. M. listinou o určení súpisného čísla určila pre stavbu, ktorá sa nachádza na parcele č.
XXX/X a ide o rodinný dom súpisné číslo XX a uviedla, že ako vlastník stavby je H. E., M. XX. Kúpnou
zmluvou zo dňa 28.10.2008 uzavretou medzi predávajúcimi - J. E., nar. X.XX.XXXX a manželkou G., nar.

XX.XX.XXXX a kupujúcim - žalovaným predávajúci previedli predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 1/.
Správa katastra Vranov nad Topľou vklad vlastníckeho práva povolila dňa 18.11.2008 pod V 1973/2008.

Pôvodná žalobkyňa v 1/ rade G. E., rod. U., nar. XX.XX.XXXX v priebehu celého konania tvrdila, že
nehnuteľnosti patria do jej vlastníctva a vlastníctva jej neb. manžela. Dom mali postaviť rodičia neb.

manžela. Žalovaný v 2.rade J. E. je synom pôvodnej žalobkyne v 1. rade. Pôvodná žalobkyňa ďalej
tvrdila, že s manželom nehnuteľnosti nadobudli v rámci deľby majetku rodičmi H. E. ešte v roku 1956
a tieto mali pokojne a nerušene užívať s tým, že pred smrťou H. E. sa nasťahovali ku svojej dcére -
predtým žalobkyni v 2. rade, teraz žalobkyni v 1/ rade, ktorá zabezpečovala a zabezpečuje jej dennú
starostlivosť a opateru predtým pre oboch manželov, potom pre pôvodnú žalobkyňu 1/. J. E. je jej synom
a dom v M. neužíval ako vlastník. Nikdy na nikoho rodinný dom ako aj nehnuteľnosti nepreviedla a ani

jej manžel.

Pôvodná žalobkyňa v 2. rade, teraz žalobkyňa v 1/ je dcérou pôvodnej žalobkyne v 1. rade. Táto u nej
bývala od 15.9.2008, keď jej otec H. E. zomrel. Rodičia mali bývať v M. č. XX do júna 2008, kedy bol otec
H. v nemocnici. V letným mesiacoch roku 2008 sa dozvedela, že dom v M. je vlastníctvom J. E.. Otec

H. E. nemal súhlasiť s vydržaním vlastníckeho práva pre J. E.. J. žije v obci M. č. XX, pričom pôvodná
žalobkyňa v 2. rade, teraz žalobkyňa v 1/ rade mala odísť z domu v roku 1973, keď sa vydala a v tom
čase žalovaný v 2/ rade v dome č. XX už nemal bývať.

Ust. § 205 ods. 2 O.s.p. taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku

prvostupňového súdu vo veci samej. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., teda
nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri
hodnotení dôkazov nepostupoval podľa kritérií uvedených v ust. § 132 až 135 O.s.p., teda jednotlivé
dôkazy a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti nehodnotil z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a
významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

Nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je spôsobilým odvolacím
dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného právneho predpisu, kde sa správne

mal použiť alebo aplikácia správneho predpisu, ale jej nesprávny výklad.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa účastníkmi produkované dôkazy na preukázanie ich
skutkových tvrdení hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 132 a nasl. O.s.p. tak, pričom zobral
do úvahy právny názor tak, ako sa javil odvolaciemu súdu v rozsudku č.k. 5Co/67/2012-200 zo dňa

21.05.2013.

Odvolacísúdznovakonštatuje,žezjudikatúryjednoznačnevyplýva,žeoprávnenosťdržbysaposudzuje
so zreteľom na ust. § 130 ods. 1 OZ z hľadiska a) existencie právneho, hoci aj domnelého titulu, o ktorý
sa opiera dobrá viera držiteľa, b) nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, c) dobrá

viera držiteľa vzhľadom, že mu vec podľa práva patrí.

Oprávnená držba sa nemusí opierať o platný nadobúdací titul, ale sa môže opierať o domnelý právny
dôvod. O taký prípad ide, keď je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je tu taký titul,
hoci v skutočnosti tomu tak nie je.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Základom hodnotiaceho
postupu sudcu musia byť však okrem ľudských a odborných skúseností aj pravidlá logického myslenia,

ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje,
aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu výlučného sporu, ktorá
vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a
jeho protiklad, zásada vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jednopravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne
odôvodnené. Nesprávne hodnotenie dôkazov môže odvolací súd zistiť len zo spôsobu akým súd prvého
stupňa hodnotenie vykonal. Podľa názoru odvolacieho súdu výsledok hodnotenia dôkazov, tak ako to

urobil súd prvého stupňa je dostatočné. Zodpovedá zásadám formálnej logiky. Súd prvého stupňa sa
nezaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré vyšli v priebehu dokazovania najavo, zároveň sa nezaoberal
súvislosťami, na ktoré poukazovali žalobcovia i žalovaní.

Odvolací súd poukazuje i na judikatúru, s ktorou sa stotožnil už v predchádzajúcom potvrdzujúcom

rozsudku (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 22Cdo 1312/2009 zo dňa 02.11.2006 a 22Cdo/490/2009 zo
dňa 10.10.2002), Súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalovaným v 1/ a 2/ rade chýba
oprávnenosťdržbypredmetnýchnehnuteľností,ktorásaposudzujepodľaust.§130ods.1OZzhľadiska
existencie právneho, hoci aj domnelého titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa, nakladanie s vecou
počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, dobrá viera držiteľa vzhľadom, že mu vec podľa práva patrí. V
danom prípade u žalovaných nie je preukázaný ani jeden z týchto potrebných dôvodov na oprávnenosť

držby.

Osvedčenie o vydržaní predmetných nehnuteľností bolo urobené v prospech žalovaného 2/ J. E. - otca
žalovaného 1/, ktorý následne na to, tieto nehnuteľnosti previedol na svojho syna žalovaného 1/ H. E..
So zreteľom na túto skutočnosť t.j. následný prevod a s poukazom na vyššie uvedené tak, žalovaný 1/,

ako aj žalovaný 2/ nemohli byť dobromyseľní, pretože vzhľadom na všetky informácie o predmetných
nehnuteľnostiach, museli žalovaní 1,2/ pri zachovaní náležitej opatrnosti vedieť, že vlastnícky patria inej
osobe a to neb. H. E. a neb. G. E., rod. U. a nemohli byť presvedčení o poctivosti a správnosti svojho
konania.

Správny je záver súdu prvého stupňa, že z dokazovania vyplýva a nepopreli to žalovaní v 1/ a 2/ rade, že
neb. H. E. spolu s manželkou G. E., rod. U. riadne užívali ako vlastníci predmetné nehnuteľnosti, platili
poplatky za ich užívanie a z vykonaného dokazovania nevyplynul žiaden dôkaz, aby žalovaní 1,2/ po
tzv. ústnej zmluve o prevode nehnuteľnosti od roku 1990, tieto nehnuteľnosti užívali ako vlastníci, bývali
v rodinnom dome č. XX v K. M.. Takže zo strany žalovaných 1,2/

chýba nielen nadobudnutia držby, ale aj spôsob nakladania s držanou vecou s tým, že s vecou sa
nakladá, ako so svojim vlastníctvom, v dobrej viere, že mu vec patrí.

Na veci nič nemení ani tá skutočnosť, že neb. H. E. a neb. G. E.. rod. U. mali podpísať čestné
vyhlásenia zo dňa 5.5.2003 v ktorých uviedli, že na základe ústnej dohody v roku 1990 previedli

nehnuteľnosti na syna J. E. s manželkou. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj práve na základe
tohto čestného vyhlásenia bolo notárom H.. Alexandrom D. vyhotovené dňa 23.5.2003 osvedčenie o
vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania.

I odvolací súd má za to, že v prípade, ak by bola skutočne pravda, že nebohý H. E. a nebohá G. E., rod.

U. chcú darovať, resp. previesť nehnuteľnosti na syna J. E., teda žalovaného v 2/ rade, nič im nebránilo
urobiť jednoduchú darovaciu alebo kúpnu zmluvu. Odvolací súd trvá na svojom právnom názore, že
ak sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom v dobe, kedy zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Keďže držba nehnuteľnosti, ktorá sa o

takúto ústnu zmluvu opiera ako uvádzajú žalovaní v 1/ a 2/ rade, nemôže viesť k vydržaniu, súd prvého
stupňa správne rozhodol, keď určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX kat. úz. M. ako parc. č. XXX/
X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 616 m2, parc. č. XXX/X záhrady vo výmere 1137 m2, parc. č.
XXX/X záhrady vo výmere 647 m2 a stavba - dom súp. č. XX na pozemku parc. č. XXX/X patria v jednej
polovici do dedičstva po neb. H. E., nar. XX.X.XXXX a zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bývajúcom v

M. č. XX a v jednej polovici do vlastníctva dedičstva po neb. G. E., rod. U., nar. XX.X.XXXX a zomrelej
X.X.XXXX, naposledy bývajúcej v M. č. XX.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa postupom podľa ust. § 224 ods. 4 O.s.p.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.