Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/290/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611210721
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6611210721.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu P. V., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom V. nad D. 2, XXX XX V. nad D., právne zastúpeného JUDr. Ladislavom
Kováčom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mateja Bela 2, 984 03 Lučenec, proti žalovanej
Obec V. nad D., XXX XX . V. nad D.. 86, IČO 00 316 539, právne zastúpenej Mgr. Jozefom Mochnackým,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom T. G. Masaryka 14/A, 984 03 Lučenec, o zaplatenie
náhrady za neoprávnene vyťažený štrk v sume 69.689,80 Eur, na základe odvolania žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 8C/78/2011-110 zo dňa 25. 06. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy právneho
zastúpenia vo výške 566,96 Eur na účet jej právneho zástupcu Mgr. Jozefa Mochnackého, advokáta,
vedený vo V. a. s., pobočka E., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXX, v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 25. 06.
2012 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov

konania v sume 2.837,64 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok).
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že žalobca doručil súdu dňa 04. 08. 2011 žalobu,
ktorou od žalovanej žiadal vydať náhradný pozemok vo výmere 3571 m2 primeranej kvality a na
primeranom mieste ako pozemok parc. č. XXX/X k.ú. V. nad D., zaplatiť náhradu za neoprávnene
vyťažený štrk v sume 69.689,80 Eur a nahradiť trovy konania. V priebehu konania zobral žalobu v časti
v ktorej sa domáhal vydania náhradného pozemku späť. (Okresný súd konanie v tejto časti zastavil
uznesením č.k. 8C/78/2011-88 zo dňa 14. 03. 2012 v spojení s opravným uznesením č.k. 8C/78/2011-90

zo dňa 02. 05. 2012 - poznámka odvolacieho súdu). Oprávnenosť nároku odôvodňoval ustanoveniami
§ 126 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) § 853 ods. 1 OZ, § 420 OZ.
Ďalej okresný súd konštatoval, že žalovaná žiadala žalobu žalobcu zamietnuť z dôvodu nedostatku
svojej pasívnej vecnej legitimácie, pretože ťažbu nevykonávala. Tvrdila, že oprávnenosť nároku žalobcu
nemožno odvodzovať z ním uvádzaných citovaných zákonných ustanovení, lebo sumu 69.689,80 Eur
treba považovať za náhradu škody podľa § 420 a nasl. OZ. Zároveň vzniesla námietku premlčania.
V súvislosti s námietkou žalovanej ohľadom nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie okresný súd

uviedol,že„zvykonanéhodokazovaniamalpreukázané,žeťažbuštrkopieskovmalapovolenúžalovaná,
ale aj príspevková organizácia Obecný podnik - štrkovisko - V. nad D., ktorá bola zrušená bez právneho
nástupcu a tak jej práva a povinnosti prešli dňom jej zrušenia na zriaďovateľa, ktorým bola žalovaná
preto jej námietka o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní nebola dôvodná.“V súvislosti s právnym dôvodom uplatňovaného nároku okresný súd uviedol, že „žalobcom podanú
žalobu o ktorej tvrdil, že nárok uplatňuje podľa § 123, § 126 a § 853 OZ súd považoval za nesprávne
kvalifikovanú, nešlo o ochranu vlastníckeho práva, pričom z § 853 OZ mal preukázané, že nárok

uplatnený žalobcom treba posudzovať podľa § 420 OZ a nasl.“
V odôvodnení rozsudku v súvislosti s vysporiadaním sa s námietkou premlčania vznesenou žalovanou
okresný súd poukázal na znenia ustanovení týkajúcich sa premlčania (§ 100 ods. 1, 2, § 101 a § 106
ods. 1 OZ) a následne uviedol: „Z dokazovania v súdnom konaní vyplynulo, že žalovaná vykonávala
ťažbu štrkopieskov do 31. 12. 2001 (Veľký otvor II) a Obecný podnik - štrkovisko - V. nad D. do 04. 11.

2004 (rozhodnutie č. 187/51 vú-Go/1999 zo dňa 15. 04. 1999. Vyššie uvedenými listinnými dôkazmi bolo
vyvrátené tvrdenie žalobcu v konaní, že o „stav svojho pozemku sa začal zaujímať po 22. 03. 2011“. V
konaní totiž bolo preukázané, že v dobe keď bolo vydané rozhodnutie č. 717/511/Bo-Sch/2001 (Veľký
otvor III) sa vychádzalo z Plánu využívania ložiska pre roky 2001 až 2003 a nesmeli byť dotknuté pare. č.
KN XXX/XX a XXX/XX. Preto dňa 18. 12. 2003 vyzval bývalý Okresný úrad v Lučenci, odbor pozemkový,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva žalobcu ako vlastníka parc. č. „E“ XXX/X, ktorá bola ťažbou

dotknutá (prvýkrát ho vyzvali 19.11.2003), aby sa vyjadril k záberu pôdy a už vtedy žalobca vedel o
tom, že jeho pozemok bol ťažbou dotknutý, čím bolo v konaní vyvrátené tvrdenie žalobcu, že: „nevie
preukázať a nedá sa zistiť kto a kedy ťažbu uskutočnil“. Z uvedeného vyplýva, že už 20. 11. 2003 (čo
je nasledujúci deň po výzve Okresného úradu v Lučenci, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a
lesného hospodárstva k záberu pôdy) začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna doba na podanie

žaloby (bol action nata). Žalobca mal už vtedy vedomosť o škode (teda nie o protiprávnom úkone či
o škodnej udalosti) ale o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú
možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby ako poškodený mohol svoj nárok na náhradu
škody uplatniť aj na súde. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu
zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto prvkoch (nestačí

teda len možnosť dozvedieť sa o nich) a len vtedy začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia
doba. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže
presiahnuť. Keďže žalobca sa dozvedel o škode (že jeho pozemok bol ťažbou dotknutý) v novembri
2003, vtedy mu začala plynúť dvojročná subjektívna doba na uplatnenie nároku na náhradu škody a
uplynula mu 20. 11. 2005. Tiež mu máme uplynula trojročná objektívna doba. Žalobca podal žalobu až

dňa 04. 08. 2011, čiže po uplynutí subjektívnej premlčacej doby.“ Keďže žalovaná vzniesla námietku
premlčania, žalobu žalobcu z uvedeného dôvodu zamietol. Záverom poznamenal, že vzhľadom na to,
že základ nároku (žalobcom žalovaná suma) je premlčaný, nezaoberal sa výškou škody a v tomto smere
nevykonal žiadne dokazovanie.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku a keďže žalovaná mala v konaní plný úspech, priznal jej vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi
právo na náhradu (presne špecifikovaných) účelne vynaložených trov konania v celkovej sume 2.837,64
Eur.

Proti uvedenému rozsudku podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote

odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení odvolania namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany prvostupňového súdu,
keď ním uplatňovaný nárok posudzoval ako nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ, hoci on sa
„podanou žalobou domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva.“ Zopakoval svoje tvrdenie prezentované

v priebehu prvostupňového konania, že „je vlastníkom pozemku parc. č. XXX/X v k.ú. obce V. nad
D.. Žalovaná vykonala na jeho pozemku, bez jeho vedomia a bez jeho súhlasu ťažbu nevyhradeného
nerastu - štrku. Ťažbu vykonala niekedy v rokoch 1999 až 2010. (...) Ložiská nevyhradených nerastov sú
súčasťou pozemkov, teda vlastník pozemku je zároveň vlastníkom nevyhradeného nerastu.“ Poukázal
na to, že už „vo svojom návrhu uviedol, že vydanie veci t.j. vyťaženého štrku, ktorého je vlastníkom

už nie je možné a preto žiadal náhradu v peniazoch, ktorú vyčíslil na sumu 69 689,80 €.“ On „nikdy
nežaloval žalovaného za náhradu spôsobenej škody. Vždy sa domáhal ochrany svojho vlastníctva.
Ochranavlastníckehoprávajevždyprvotná.Priporušení vlastníckehoprávamôžedôjsťajkspôsobeniu
škody ale aj nemusí. Zo samotného priebehu konania žalovaného (...) došlo aj k spôsobeniu škody
napr. znehodnotením pozemku - trvalého trávnatého porastu vykonaním ťažobnej činnosti. Náhrady

tejto škody sa však nikdy nedomáhal.“ Okrem toho žalobca nesúhlasil ani s názorom prvostupňového
súdu, že „podal žalobu po uplynutí subjektívnej premlčacej doby a teda jeho nárok je premlčaný.“
Pokiaľ súd určil počiatok plynutia premlčacej doby od výzvy bývalého Okresného úradu v Lučenci,
odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 19. 11. 2003, tak v tejto súvislostiuviedol, že v žiadostiach Okresného úradu v Lučenci z 19. 11. 2003 a z 18. 12. 2003 „nikde nie je
uvádzané,žepozemokžalobcu,parc.č.EXXX/Xbolťažboudotknutý,takakotovodôvodnenínepresne
interpretuje prvostupňový súd.“ Uviedol, že „z uvedených dokladov t.j. Žiadostí z OÚ v Lučenci z 18. 12.

2003 a 19. 11. 2003 sa mohol oprávnene domnievať, že k žiadnej ťažbe štrku nedošlo a ani nemohlo
dôjsť, keďže súhlas žalovaný resp. ním poverená organizácia na ťažbu nedostala ... (...) V prípade,
že by nastala skutočnosť, tak ako to uvádza súd v odôvodnení, t.j. pozemok bol ťažbou už dotknutý,
tak by správny orgán nepostupoval podľa § 8,( tak ako je to uvedené na Žiadosti OÚ v Lučenci) ale
podľa § 13 Zákona č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu. (...) Dôvody prečo a

akým spôsobom sa dozvedel o ťažbe vykonanej na jeho pozemku boli dostatočne preukázané listinnými
dôkazní,vkonanípredprvostupňovýmsúdomatietoneboližiadnyminýmdôkazom,čiužlistinnýmalebo
výpoveďou svedkov vyvrátené ani spochybnené. Najpodstatnejšia je však skutočnosť, že užívateľom
pozemku v čase správneho konania t.j. od 10. 11. 2000 do 13. 09. 2005 bola podľa nájomnej zmluvy
spoločnosť Agrotrend s.r.o. Lučenec, ktorá tak isto o ťažbe štrku na pozemku buď nevedela alebo o tom
nepodala žiadnu informáciu.“

Žalovaná (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcu zaviazal
k povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania (ktorých výšku presne špecifikoval). V súvislosti
s argumentom žalobcu uvedeným v odvolaní, týkajúcom sa nesprávneho právneho posúdenia veci

uviedol, že sa z jeho výhradou nestotožňuje a má za to, že prvostupňový súd uplatnený nárok posúdil
správne, keď ho posúdil ako nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 420 a nasl. OZ. Má za to,
že „žalobca nie je vlastníkom vyťaženého štrku a preto nie je oprávnený domáhať sa jeho vydania
vlastníckou žalobou v zmysle ustanovenia § 126 OZ, respektíve ako vlastník požadovať náhradu za
tento štrk. Aj keby (neakceptujúc vyššie uvedené) žalobca bol vlastníkom vyťaženého štrku a domáhal

sa jeho náhrady v peniazoch, posudzoval by sa tento jeho nárok tiež ako nárok na náhradu škody, ktorý
podlieha premlčaniu.“ V súvislosti s premlčaním nároku na náhradu škody za porušenie vlastníckeho
práva poukázal na konkrétne rozhodnutia (rozhodnutie ÚS ČR z 1.6.2000 sp. zn. I. ÚS 131/2000 a
Rozsudok NS ČR z 20.3.2001, sp.zn. 25Cdo 2490/2000). Ďalej uviedol, že „prvostupňový súd uplatnený
nárok posúdil správne ako nárok na náhradu škody a zaoberal sa vznesenou námietkou premlčania“

pričom „správne ustálil moment, kedy sa žalobca dozvedel o škode, ktorá vznikla ťažbou vykonanou
na jeho pozemku. Žalobca sa dozvedel o tom, že jeho pozemok je dotknutý ťažbou na základe listu
Okresného úradu v Lučenci, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 20.
11. 2003 [myslené pravdepodobne 19.11.2003 - poznámka odvolacieho súdu], kde bol vyzvaný aby sa
vyjadril k záberu pôdy. Opätovne bol žabca v tejto veci vyzvaný dňa 18. 12. 2003. V uvedenom čase bola

parcela EKN č. XXX/X dotknutá ťažbou. Súhlas žalobcu bol potrebný za účelom zosúladenia právneho
stavu so stavom skutočným. Žalobca mal už vtedy vedomosť o škode. Subjektívna dvojročná premlčacia
lehota mu uplynula v novembri 2005. Rovnako mu uplynula trojročná objektívna premlčacia lehota.“
Okrem toho poukázal na to, že žalobca „najneskôr v roku 2008, keď jednal s obcou V. nad D. ohľadne
udelenia súhlasu na zmenu druhu pozemku parc. č. X. z trvalého trávneho porastu na vodné a ostatné

plochy mal vedomosť o tom, že na jeho pozemku bola vykonaná ťažba. (...) Pokiaľ by, tak ako to uvádza
žalobcaeštevroku2005(resp.podľadoplneniažalobyzodňa5.1.2012anik14.11.2008-podpiszmluvy
o budúcej zmluve) nebol jeho pozemok využívaný na ťažbu a vyťažený, po týchto dátumoch nemohol
byť vyťažený ani obcou V. nad D. ani Obecným podnikom, nakoľko tieto subjekty ako to bolo uvedené
vyššie od 5.11.2004 ťažbu štrkopieskov nevykonávali.“

Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“), vec
prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok

okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi odvolací súd konštatuje,
že rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol je vecne správny. Odvolací súd (v súlade
s vyššie citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením

jeho rozhodnutia, ktoré je jednak podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa
zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.)
preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu uvedené

v odvolaní.

V prvom rade je potrebné sa vysporiadať s odvolacou námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní, že
zo strany prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď ním uplatňovaný
nárok posudzoval ako nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ, hoci on sa podanou žalobou domáhal
ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 126 OZ.

Z ustanovenia § 126 ods. 1 OZ vyplýva, že vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

Právna teória i súdna prax zastáva konštantný názor, že súdna ochrana vlastníckeho práva je
realizovaná predovšetkým dvoma druhmi žalôb (ktoré majú charakter žalôb na plnenie), to: 1/ žalobou
na vydanie veci (actio reivindicatio) a 2/ zapieracou žalobou (actio negatoria). Základnými predpokladmi
úspešnosti žaloby na vydanie veci (actio reivindicatio) - § 126 ods. 1 OZ - sú: 1. vec je v držbe inej
osoby, odlišnej od vlastníka a tento ju nie je ochotný vydať; 2. držba veci inou osobou je neoprávnená; a

3. žalobu podal vlastník (spoluvlastník, prípadne iný oprávnený držiteľ). Zapieracia žaloba predstavuje
ochranu vlastníka pred každým iným konaním, odlišným od zadržiavania veci, teda voči konaniu, ktoré
vlastnícke právo obmedzuje alebo porušuje. Takouto žalobou sa vlastník môže domáhať uloženia
povinnosti tomu, kto jeho vlastnícke práva obmedzuje alebo porušuje, aby mu bolo uložené napr. upustiť
od konania znamenajúceho existenciu závadného stavu a obnoviť pôvodný stav. Ochranu vlastníctva je

však možné dosiahnuť aj iným spôsobom. Jedným z významných procesných prostriedkov ochrany je i
ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p., ktoré umožňuje návrhom na začatie konania uplatniť, aby sa rozhodlo
o určení, či tu právny vzťah alebo právo (a to aj vlastnícke) je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem. Okrem uvedených právnych prostriedkov možno ochranu vlastníctva dosiahnuť aj žalobou o
náhradu škody, v prípade, keď z ohľadom na okolnosti žaloba na vydanie veci (actio reivindicatio)

neprichádza do úvahy napríklad z dôvodu, že žalovaný už nemá vec v držbe.

Vychádzajúc z uvedeného a z okolností prejednávanej veci je zrejmé, že žalobcom uplatnená žaloba
(po čiastočnom späťvzatí návrhu) nemala a ani nemohla mať charakter žaloby na vydanie veci
(actio reivindicatio), ani zapieracej žaloby (actio negatoria) a ani charakter určovacej žaloby v zmysle

ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., ale išlo o osobitnú ochranu vlastníckeho práva žalobou na náhradu
škody.Pretoprávneposúdenievecizostranyprvostupňovéhosúdujesprávne.Vtejtosúvislostiodvolací
súd uvádza, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že nikdy nežaloval žalovanú o
náhradu spôsobenej škody, pretože v písomnom podaní zo dňa 05. 01. 2012 formálne označenom
ako „Doplnenie dokazovania a zmena návrhu“ (č.l. 43 - 47 spisu) uviedol, že má za to, že „ ... obec

je zodpovedná za spôsobenú ujmu podľa § 420 ods. 1 a 2 OZ i keď sa nejedná o škodu ako takú,
ale o majetkovú ujmu spôsobenú privlastnením si časť i nehnuteľnosti.“ Možno teda konštatovať, že
uplatňovaný nárok právne explicitne vymedzil ustanovením § 420 OZ, teda zhodne ako ho (správne)
posudzoval prvostupňový súd.

V súvislosti s argumentmi žalobcu uvedenými v odvolaní, týkajúcimi sa pre rozhodnutie vo veci
zásadného záveru, že uplatňovaný nárok je premlčaný, odvolací súd poukazuje na Rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 2490/2000 z 20. 03. 2001 (na ktorý poukázala i
žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu), z ktorého vyplýva: „Žalobou, ktorou sa pri neúspešnosti vindikačnej
žaloby vlastník veci domáha aspoň peňažnej náhrady už nemá charakter vlastníckej žaloby, keďže nie

je spôsobilým prostriedkom na opätovné uchopenie držby a obnovenie výkonu vlastníckych oprávnení
k predmetnej veci; jej zmysel spočíva v zabezpečení náhrad (kompenzácie) za porušenie vlastníckeho
práva, a preto ide o žalobu na náhradu škody, ktorá má reparačnú funkciu. Nárok na náhradu škody,
pri ktorej treba vždy zisťovať, či sú splnené podmienky zodpovednosti za škodu (§ 420 OZ) sa musípremlčiavať v lehotách upravených ustanovení § 106 OZ.“ Preto vzhľadom na charakter uplatňovaného
nároku a vzhľadom na námietku premlčania bol prvostupňový súd povinný primárne skúmať otázku
eventuálneho premlčania nároku. Argument žalobcu uvedený v odvolaní, že tento aspekt „je vo vzťahu

k rozhodnutiu v tejto veci irelevantný“, je neopodstatnený.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal záver prvostupňového súdu, že podal žalobu po uplynutí subjektívnej
premlčacej doby a teda jeho nárok je premlčaný, tak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 90/2013 z 02. 04. 2014 z ktorého vyplýva:

„Poškodený sa dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody
a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak, aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch), a
nie je potrebné, aby poznal rozsah (výšku) škody presne. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa
viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba
je za škodu zodpovedná (viď i rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 477/2001
z 30. 04. 2002, sp. zn. 25 Cdo 61/2003 z 28. 01. 2004 a sp. zn. 25 Cdo 1440/2010 z 27. 06. 2012).

Vedomosť poškodeného o osobe zodpovednej za škodu, s ktorou zákon v ustanovení § 106 ods. 1 OZ
spája počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby však nepredpokladá nespochybniteľnú istotou v
určení osoby zodpovednej za vznik škody. Zodpovednosť konkrétnej osoby možno s určitosťou zistiť až
na základe dokazovania v súdnom konaní, ktoré je zahájené podaním žaloby, teda uplatnením nároku
na súde. Zákon preto vychádza z predpokladu, že od osoby, ktorá vie o vzniku škody možno požadovať,

aby nárok na súde uplatnila ihneď ako má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, vo
svetle ktorých sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobnou.“ Z obsahu
spisu vyplýva že v danej veci mal žalobca takéto informácie momentom ako mu bola zo strany bývalého
Okresného úradu v Lučenci, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva doručená
výzva zo dňa 19. 11. 2003 (č.l. 72 spisu), kde bolo jasne a jednoznačne (explicitne) uvedené, že jeho

nehnuteľnosť - parc. č. E X. „je ťažbou dotknutá“. Preto neobstojí jeho tvrdenie uvedené v odvolaní,
že „nikde nie je uvádzané, že pozemok žalobcu, parc. č. E XXX/X bol ťažbou dotknutý, tak ako to v
odôvodnení nepresne interpretuje prvostupňový súd.“ Od doručenia uvedenej výzvy mal teda objektívne
k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých ako vlastník nehnuteľnosti (pri náležitej starostlivosti, ktorú
možno od vlastníka očakávať) mohol odvodiť vznik škody a na základe ktorých si mohol urobiť úsudok,

ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná. Preto ak prvostupňový súd ustálil počiatok plynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby od doručenia vyššie uvedenej výzvy, postupoval správne.

Zároveň je možno jednoznačne súhlasiť i so strohým záverom prvostupňového súdu, že žalobcovi
márne uplynula i objektívna (trojročná) premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba začína plynúť

odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej vznikla škoda. Z vykonaného dokazovania (napr. z Uznesenia z
mimoriadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva vo XX.nad D. konaného dňa 04. 11. 2004 - č.l. 87
spisu, ale i z listiny Obvodného pozemkového úradu v Lučenci zo dňa 05. 12. 2012, formálne označenej
ako „Oznámenie o postupe a o výsledku prešetrenia podnetu P. Q.“, doručenej žalobcom po podaní
odvolania) vyplýva, že žalovaná, eventuálne príspevková organizácia Obecný podnik - štrkovisko -

V. nad D. vykonávali ťažbu štrkopiesku z predmetnej nehnuteľnosti žalobcu do roku 2004. Žalobca
túto skutočnosť žiadnym relevantným dôkazom nespochybnil. Predloženie Výpisu z banského registra
(ktorý bol i tak predložený po uplynutí odvolacej lehoty), nepreukazuje, že ak v tomto registri nedošlo
k administratívnemu záznamu - výmazu odporkyne z tohto registra, odporkyňa pokračovala v ťažbe i
po roku 2004.

Keďže v konaní bolo preukázané, že žalobcovi márne uplynula subjektívna i objektívne premlčacia doba,
a žalovaná vzniesla námietku premlčania, okresný súd rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobcu
zamietol. Odvolaciemu súdu preto jeho rozhodnutie podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil.

Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej podľa § 224 ods. 1, s použitím § 142 ods. 1 O.s.p.
vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si uplatnila riadne a včas v písomnom
vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd zaviazal žalobcu, ktorý bol
v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v celkovej

sume 566,96 Eur. Uvedené trovy konania predstavujú trovy jej právneho zastúpenia a pozostávajú z
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby a to za podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobcu
v sume 559,33 Eur (základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty sporu 69.689,80 Eur podľa §
10 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. b/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení zmien a
doplnkov, ďalej len „vyhláška“) a z režijnej paušálnej náhrady výdavkov za uvedený úkon právnej služby
v sume 7,63 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky).

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je žalobca povinný zaplatiť trovy odvolacieho konania na účet právneho
zástupcu žalovanej.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.