Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1MCdo/5/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110212773
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5110212773.2

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa T., bývajúceho v W., K., zastúpeného
JUDr. Máriou Padalovou, advokátkou v Žiline, Nám. M. R. Štefánika 1, proti odporcovi K., bývajúceho v I.,
zastúpeného JUDr. Dušanom Divkom, advokátom v Považskej Bystrici, Šoltésovej č. 346/1, o zaplatenie
8.630,42 €, vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 8 C 95/2010, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu v Žiline z 30. novembra
2011 č. k. 8 C 95/2010-159 a proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. júla 2012 sp. zn. 5 Co 163/2012,
takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania v sume 262,33 €, ktoré je odporca
povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne navrhovateľa JUDr. Márie Padalovej na účet č. XXXXXX-
XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v X. do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Žiline rozsudkom z 30. novembra 2011 č. k. 8 C 95/2010-159 uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi titulom zmluvnej pokuty podľa čl. IV bodu 1 Zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej
zmluvy zo dňa 24.3.2007 sumu 8.630,42 € do 3 dní od právoplatnosti a zároveň mu uložil aj povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi k rukám jeho právnej zástupkyne JUDr. Márie Padalovej náhradu trov konania
1.823,85 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že návrh navrhovateľa je dôvodný, a preto zaviazal odporcu na zaplatenie 8.630,42 €
(260.000,- Sk) titulom zmluvnej pokuty podľa čl. IV. bodu 1 zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy
zo dňa 24.3.2007, ako toho času zapísaného vlastníka predmetných nehnuteľností v podiele 1/1
uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve, včítane takéhoto dojednania o zmluvnej pokute. Toto dojednanie
bolo uzatvorené slobodne, vážne a určite, primerane tomu, že budúcou zmluvou mala byť kúpna
zmluva o prevode nehnuteľností, a táto bola uzatvorená aj písomnou formou. Pokiaľ všeobecne k
náležitostiam, najmä k určitosti dojednania zmluvnej pokuty boli prednášané námietky vo vzťahu k
tomu, o aké porušenie povinnosti by sa malo jednať, súd skutkovo vyhodnotil, že toto ustanovenie
je prehľadne interpretovateľné vo vzťahu k základným dojednaniam zmluvy o budúcej zmluve, podľa
ktorých bolo konkrétne povinnosťou odporcu ako budúceho predávajúceho predmetné nehnuteľnosti
predať. Ďalšie ustanovenie zakazujúce budúcemu predávajúcemu predmetné nehnuteľnosti ďalej
ponúkať na predaj, súd hodnotil ako spresnenie základnej povinnosti budúceho predávajúceho k
povinnosti predať predmet zmluvy budúcemu kupujúcemu, teda nebolo by spravodlivo samostatným
základom pre uplatnenie zmluvnej pokuty, keby budúci predávajúci predmet tejto zmluvy budúcemu
kupujúcemu predal. Ďalšie námietky odporcu vo vzťahu k zrozumiteľnosti tohto dojednania neboli
relevantné. Prekážkou zrozumiteľnosti tiež nebolo nedojednanie termínu splatnosti zmluvnej pokuty,
keďže v takomto prípade splatnosť nastáva primerane podľa § 563 OZ po výzve zo strany veriteľa
dlžníkovi, a keďže na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty bol odporca vyzývaný listom zo dňa 23.3.2010,

bolo možné ho napokon zaviazať v súdnom konaní v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O
trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. júla 2012 sp. zn. 5 Co 163/2012 ako súd odvolací na odvolanie
odporcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. a dospel k
skutkovým aj právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Preto odvolací súd
nemohol prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie nepovažoval za dôvodné. Keďže odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na citované ustanovenie
§ 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a ďalšie
písomné vyhotovenie odôvodnenia nevykonal. Úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko mu v súvislosti s odvolacím konaním žiadne nevznikli (ustanovenie § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p.).

Na podnet odporcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len generálny prokurátor)
mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu v Žiline z 30. novembra 2011 č. k. 8 C
95/2010-159 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. júla 2012 č. k. 5 Co 163/2012-200.

Podľa názoru generálneho prokurátora bol týmito rozsudkami porušený zákon, keďže konanie bolo
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a sú založené a spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243e ods. 1 O.s.p. a § 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), žiadal
napadnuté rozsudky odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu v Žiline
na ďalšie konanie.

Vychádzal z toho, že uzavretie zmluvy o budúcej zmluve (pactum de contrahendo) malo za následok
vznik kontraktačnej povinnosti zmluvných strán. Zmluvné strany sa teda zaviazali, že do určitej doby
uzavrú inú zmluvu, ktorej podstatné náležitosti dohodli v zmluve o budúcej zmluve. Platnosť zmluvy o
budúcej zmluve bude teda závislá nielen od toho, či zmluva o budúcej zmluve má podstatné náležitosti
zmluvy o budúcej zmluve, ale aj od toho, či jej obsahom je aj dohoda o podstatných náležitostiach
budúcej zmluvy do takej miery, že zmluvné strany dohodli aspoň spôsob určenia podstatných náležitostí
budúcej zmluvy. Keďže k uzatvoreniu dohodnutej budúcej (hlavnej) zmluvy dochádza na základe návrhu
a jeho akceptácie, je nepochybné, že budúca zmluva, ktorá sa má uzavrieť, musí byť v zmluve o budúcej
zmluve vypracovaná tak, aby ju bolo treba len podpísať.

V preskúmavanej veci účastníci konania uzatvorili 24. marca 2007 zmluvu o uzavretí budúcej
kúpnej zmluvy, v ktorej sa budúci predávajúci (odporca) zaviazal ako výlučný vlastník nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území I., a to pozemku KN parcely č. 1090/2 - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 760 m2 a na ňom stojaceho rodinného domu so súpisným číslom XX, vedených v
prospech neho Správou katastra v Žiline na LV č. XXX, predať do výlučného vlastníctva ich budúcemu
kupujúcemu (navrhovateľovi) na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej najneskôr 10. mája 2007 za kúpnu
cenu 2.600.000,- Sk.

Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré malo byť predmetom prevodu na základe budúcej kúpnej
zmluvy odporca nadobudol z titulu darovania (RI 1286/87-8/88). Po ich nadobudnutí odporca spolu s
manželkou na základe stavebného povolenia vydaného 26. februára 1988 pod č. 346/88 Okresným
národným výborom v Žiline, odborom územného plánovania, vykonali rozsiahlu rekonštrukciu rodinného
domu, napriek tomu, že stavebným povolením mali povolenú iba prístavbu jednej bytovej jednotky k
rodinnému domu a stavbu žumpy, garáže a oplotenia.

Z okolností prípadu vyplýva, že odporca v čase uzatvárania zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, aj keď bol
v katastri nehnuteľností vedený ako výlučný vlastník nehnuteľnosti, ktorá mala byť predmetom prevodu
v kúpnej zmluve, po právnej stránke už nebol jej výlučným vlastníkom a nehnuteľnosť predstavovala
po jej komplexnej rekonštrukcii predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len BSM). O
uvedenej právnej skutočnosti boli dostatočným spôsobom informovaní tak navrhovateľ, ktorý v konaní
nepoprel, že si so sebou zobral projektovú dokumentáciu stavby ako aj majitelia realitnej kancelárie
sprostredkujúcej predaj nehnuteľnosti.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mal za to, že predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy
malo byť vlastnícke právo k veci v bezpodielovom vlastníctve manželov. V čase uzatvorenia zmluvy
o budúcej zmluve odporca už nedisponoval výlučným vlastníctvom k rodinnému domu, nakoľko ten
v dôsledku kompletnej rekonštrukcie zanikol a vznikol nový, ktorý sa stal predmetom BSM. Odporca
spolu s manželkou nadobudli k nemu bezpodielové spoluvlastníctvo originálnym spôsobom, čo malo
za následok nemožnosť takého plnenia, aký predpokladal dvojstranný právny úkon - zmluva o uzavretí
budúcej kúpnej zmluvy z 24. marca 2007. Odporca, vzhľadom na existenciu BSM vo vzťahu k rodinnému
domu, sa nemohol účinne zaviazať, previesť na budúceho kupujúceho navrhovateľa výlučné vlastníctvo
k nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu, bola zmluva o budúcej zmluve i absolútne neplatná s poukazom
na ustanovenie § 37 ods. 2 OZ.

Navrhovateľ sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyjadril tak, že ho navrhol ako
nedôvodné zamietnuť.

Odporca sa s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v celom rozsahu
stotožnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna

2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.)
pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne
súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli
napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.
3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta, ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov“.

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené
využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s
vyššie spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Na posun v
judikatúre ústavného súdu a ESĽP zareagoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý na spoločnom
zasadnutí občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia dňa 20. októbra 2015 schválil a prijal
spoločné stanovisko pod č. R 94/2015 na publikovanie, ktorého právna veta znie: „Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená
tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a
mimoriadne opravné prostriedky (resp. využiť všetky zákonom prípustné postupy), ktoré boli potenciálne
spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne
dovolanie treba odmietnuť“.

Z vyššie uvedeného spoločného stanoviska dvoch kolégií najvyššieho súdu teda vyplýva, že
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odchyľuje od právnych záverov
vyslovených v stanovisku R 36/2008 a jeho závery sú už prekonané.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -
teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal odporca možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal
dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Odporca nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 30. júla 2012 sp. zn. 5 Co 163/2012. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu
to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý
bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na pasivitu samotného
odporcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho
prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného odporcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto podal podnet na
podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.), v danom prípade je ním odporca. V konaní o
mimoriadnom dovolaní bol procesne úspešný navrhovateľ a vzniklo mu právo na náhradu trov konania
proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods.
1 O.s.p.). Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene
advokátky vo výške 262,33 €, čo predstavuje odmenu za 1 úkon právnej pomoci - spísanie vyjadrenia
k dovolaniu 253,94 € a 1 x režijné náklady 8,39 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.