Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 10. apríl 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/258/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113230243
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5113230243.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľky:
G. H., Q.. XX.XX.XXXX, U. XXX XX D. R. XXX, Š. K. Y., právne zastúpená JUDr. Jaroslavom Čiernym,
advokátom so sídlom Holubyho 51, 036 01 Martin, IČO: 42 213 185, proti odporcovi: Slovenská
republika, v jej mene koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o
zaplatenie sumy 1.071,27 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 1.071,27 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25
% ročne zo sumy 1.071,27 eur od 17.01.2014 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Návrh v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.071,27 eur od 16.08.2013
do 16.01.2014 a vo výške 0,25 % ročne zo sumy 1.071,27 eur od 17.01.2014 do zaplatenia zamieta.

O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania zo dňa 13.09.2013 podaným na Okresnom súde Žilina dňa 18.09.2013 sa
navrhovateľka domáhala vydania rozsudku, ktorým by bol odporca [ako orgán konajúci v mene štátu
bola navrhovateľkou označená Generálna prokuratúra SR (ďalej len „GP SR“)] zaviazaný zaplatiť jej
sumu 1.071,27 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 % zo sumy od 16.08.2013 do zaplatenia
a zároveň by bol zaviazaný nahradiť jej trovy konania.
Návrh na začatie konania skutkovo navrhovateľka odôvodnila tým, že uznesením Okresného riaditeľstva
PZ v Žiline, Obvodným oddelením PZ Žilina - okolie (t. j. orgánu, ktorý svojím nezákonným rozhodnutím
škodu spôsobil) zo dňa 19.05.2008, ČVS:ORP- 170/Z0-ZA-2008, jej bolo vznesené obvinenie pre trestný
čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu
podala dňa 23.05.2008 sťažnosť, ktorú však prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením spis. zn.
2Pv 482/07 zo dňa 04.08.2008 ako nie dôvodnú zamietol. Rozsudkom Okresného súdu Žilina spis. zn.
35T/101/2010 zo dňa 21.06.2013, právoplatným a vykonateľným dňa 24.06.2013, bola spod obžaloby
prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 2Pv 482/07-33 podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku
oslobodená. Uznesenie o vznesení obvinenia považuje za nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, nakoľko toto rozhodnutie bolo následne zrušené pre
nezákonnosť oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Žilina. Škoda spočívajúca v trovách obhajoby
dosiahla spolu sumu 1.071,27 eur v zmysle priložených vyúčtovaní trov obhajoby, ktoré zaplatila jej
zvoleným advokátom, pričom ide o účelne vynaložené trovy obhajoby v zmysle tarifnej odmeny advokáta
podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. Nárok na náhradu škody predbežne prerokovala s príslušným
orgánom konajúcim v mene štátu, GP SR, v zmysle ust. 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. v účinnom
znení, s argumentačnou podporou uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.08.2010 spis. zn. 4 M

Cdo 15/2009 (obdobne nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011). Žalovaný
orgán konajúci v mene štátu písomnosťou zo dňa 16.07.2013, XV/5 Spr 105/13-2, postúpil jej predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu spravodlivosti SR (ďalej len „MS SR“) s právnym
názorom nemajúcim oporu v platnom práve (najmä v súvislosti s novelizáciou zákona č. 514/2003 Z. z.
zákonom č. 412/2012 Z. z.), že orgánom konajúcim v mene štátu má byť MS SR. MS SR písomnosťou zo
dňa 26.07.2013, č. XXXXX/XXXX-XX vrátilo postúpenú žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody
príslušnému žalovanému orgánu konajúcemu v mene štátu. S argumentáciou MS SR sa navrhovateľka
musí v celom rozsahu stotožniť. Už pred novelizáciou zákona č. 514/2003 Z. z. zákonom č. 412/2012
Z. z. sa súdy vysporiadali s otázkou orgánu konajúceho v mene štátu v prípade škody spôsobenej v
trestnom konaní (podľa judikátu NS SR spis. zn. 3Cdo 194/2010 aj pred novelizáciu zákona č. 514/2003
Z. z. ako orgán konajúci v mene štátu pri škode spôsobenej v trestnom konaní prichádzali do úvahy aj
Ministerstvo vnútra SR aj GP SR pričom pre určenie, ktorý z týchto orgánov to bude, bolo rozhodujúce,
na ktorom z nich bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaná). V súlade
s ustálenou súdnou praxou zákon č. 412/2012 Z. z. precizoval znenie ust § 4 zákona č. 514/2003 Z.
z. v tom smere, že explicitne vymedzil príslušnosť Ministerstva vnútra SR, ktoré koná v mene štátu len
v prípadoch, keď prokurátor nezamietne sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia a
následne nepodá obžalobu, resp. vyšetrovateľ PZ nekoná na základe záväzného pokynu prokurátora. V
danom prípade je však zrejmé, že prokurátor zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia
a následne podal obžalobu, z čoho jednoznačne vyplýva, že orgánom konajúcim v mene štátu je GP
SR v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f) v nadväznosti na ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003
Z. z. v účinnom znení. Ako správne uvádza MS SR vo svojej písomnosti zo dňa 26.07.2013, kľúč k
pochopeniu hraníc medzi zodpovednosťou vyšetrovateľa a prokurátora je daný práve novým znením
ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré súčasne zvýrazňuje význam dozoru prokurátora
v trestnom konaní, a vyslovuje záver, že pokiaľ prokurátor sťažnosť obvineného proti uzneseniu o
vznesení obvinenia zamietne, odobruje tým postup vyšetrovateľa, ak navyše podá obžalobu, preberá
zodpovednosť za takéto rozhodnutie a napĺňa predpoklady pre určenie príslušnosti orgánu oprávneného
konať v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. t) zákona č. 514/2003 Z. z. zákona v nadväznosti na § 4
ods. 1 písm. b) zákona. GP SR ako žalovaný orgán konajúci v mene štátu jej písomnosťou zo dňa
08.08.2013, C. Y. XXX/XX-X oznámil, že zotrváva na svojom pôvodnom názore, že nie je oprávneným
orgánom konať v mene štátu, a teda že jej nárok na náhradu škody neuspokojí, čím sú tak podľa nej
splnené hmotnoprávne podmienky uplatnenia jej nároku na náhradu škody na súde v zmysle ust. § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v účinnom znení. Oznámenie GP SR bolo jej právnemu zástupcovi
doručené dňa 16.08.2013, a v zmysle ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v účinnom znení lehota
omeškania pre priznanie úrokov z omeškania začína plynúť najskôr dňom tohto oznámenia. V spojitosti
s ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v účinnom znení si uplatnila navrhovateľka aj
úroky z omeškania vo výške 5,5 % zo žalovanej sumy odo dňa 16.08.2013. Na záver navrhovateľka
konštatovala, že za škodu spôsobenú v trestnom konaní zodpovedá štát. Spory prípadných orgánov
konajúcich v mene štátu, najmä vzhľadom na úplne jasné znenie zákona po jeho poslednej novelizácii
(zákonom č. 412/2012 Z. z.), podľa ktorého do úvahy prichádza jedine GP SR, pripadajú občanovi
domáhajúcemu sa svojho nároku nanajvýš trápne.
Na výzvu súdu sa GP SR ako štátny orgán, ktorý je v danom prípade oprávnený konať v mene
odporcu, vyjadril k doručenému návrhu na začatie konania podaním zo dňa 24.10.2013 doručeným
súdu dňa 07.11.2013, v ktorom uviedol, že podaniu návrhu predchádzala žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody doručená GP SR dňa 04.07.2013. V ďalšom GP SR poukázala
na postupovanie žiadosti navrhovateľky medzi GP SR a MS SR, pričom pokiaľ ide o jej list zo dňa
08.08.2013, z tohto nemožno vyvodiť, že by ktorýkoľvek orgán predbežne prerokoval predmetný nárok
na náhradu škody uplatnený navrhovateľkou a rovnako, že jej oznámil, že jej nárok neuspokojí. S
odkazom na znenie ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a na to, že v danej veci žiadny orgán
neoznámil navrhovateľke ako poškodenej, že jej nárok neuspokojí, jej právo domáhať sa uspokojenia
nároku na súde vznikne až uplynutím doby šiestich mesiacov od prijatia žiadosti, t. j. dňa 05.01.2014.
Podanie návrhu na začatie konania pred uplynutím doby 6 mesiacov od priatia žiadosti znamená, že
nebola splnená zákonom stanovená podmienka prípustnosti návrhu na náhradu škody v zmysle ust. § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Z uvedeného dôvodu tak GP SR žiadala, aby súd návrh navrhovateľky
pre predčasnosť v plnom rozsahu zamietol.
GP SR ako štátny orgán, ktorý je v danom prípade oprávnený konať v mene odporcu, sa vyjadril vo
veci ďalším podaním zo dňa 27.02.2015, v ktorom s odkazom na znenie ust. § 21 O.s.p. a § 4 ods.
1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. namietal, že orgánom oprávneným konať v mene odporcu je MS SR.
Svoju námietku odôvodnil tak, že napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne

zmenené ani zrušené (t. j. nedalo sa považovať za nezákonné) judikatúra dospela systematickým
a logickým výkladom ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že v prípade ak dôjde k
zastaveniu trestného stíhania prípadne k oslobodeniu spod obžaloby je potrebné takéto rozhodnutie
považovať za nezákonné (okrem ďalej uvedených výnimiek). Titulom nároku na náhradu škody je
potom nezákonné rozhodnutie, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia. Je nesporné, že uznesenie o
vznesení obvinenia aj v dotknutom prípade vydal práve poverený príslušník PZ. Ďalej GP SR uviedla, že
v dôsledku ostatnej novely zákona č. 514/2003 Z. z. (platnej a účinnej od 01.01.2013) vznikla situácia,
kedy je sporné, ktorý orgán je oprávnený konať v mene SR v prípade, ak titulom na náhradu škody je
uznesenie o vznesení obvinenia. Z ustanovení Trestného poriadku je nesporné, že vo väčšine prípadov
vydáva uznesenie o vznesení obvinenia práve vyšetrovateľ, príp. poverený príslušník PZ (ust. § 206
zákona č. Trestného poriadku). Proti uzneseniu o vznesení obvinenia je prípustný opravný prostriedok,
ktorým je v zmysle ust. § 185 a nasl. Trestného poriadku sťažnosť. O sťažnosti rozhoduje prokurátor
(ust. § 190 ods. 2 Trestného poriadku). Prokurátor je oprávnený sťažnosti vyhovieť a uznesenie o
vznesení obvinenia zrušiť (ust. § 194 Trestného poriadku), prípadne sťažnosť zamietnuť a tým potvrdiť
uznesenie o vznesení obvinenia. Ministerstvo vnútra SR vo svojich jednotlivých vyjadreniach v rámci
súdnych konaniach o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci v minulosti dôvodilo tým, že v
prípade ak prokurátor nezamietne sťažnosť obvineného, t. j. potvrdí uznesenie o vznesení obvinenia v
podstate takýmto postupom odobrí postup vyšetrovateľa, prípadne povereného príslušníka PZ, a teda
sa dá predpokladať, že vyšetrovateľ konal zákonne. Ministerstvo vnútra SR dôvodilo, že v prípade,
ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného nie je možné dospieť k inému záveru ako k záveru, že
Ministerstvo vnútra SR nie je v danom prípade orgánom oprávneným konať v mene štátu. Túto premisu
pretavilo Ministerstvo vnútra SR aj do novely zákona č. 514/2003 Z. z. a teda Ministerstvo vnútra SR
bude konať v mene štátu len vtedy, ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ
alebo povereného príslušníka PZ, keď ďalšou podmienkou pre vznik ich zodpovednosti je skutočnosť, že
prokurátor nepodal v danej trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Vyššie uvedeným je vyporiadaná
otázka, kedy koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ktoré si svoju pôsobnosť značne oklieštilo a svoj
zámer odôvodnilo ustanoveniami Trestného poriadku, ako aj zmyslom a účelom Trestného poriadku.
Otázkou však zostáva, kto má konať v prípade, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného voči
uzneseniu o vznesení obvinenia a prípadne aj podá obžalobu. Na výklad dotknutých ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. je možné nazerať ako na gramatický výklad alebo možno aplikovať systematický a
logický výklad. Pokiaľ ide o gramatický výklad, z ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona, č. 514/2003 Z. z.
vyplýva, že škodu musí spôsobiť prokurátor v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v
správnom konaní. Ak zotrvá na judikatúrou ustanovenom titule t. j. za titul nároku na náhradu škody
bude považovať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné, t. j. odo dňa jeho
vydania vyšetrovateľom prípadne povereným príslušníkom PZ má právne účinky, a to bez ohľadu na
jeho oznámenie obvinenému, potom (aj s prihliadnutím na zákaz neobmedzenej kauzality) nie je možné
dospieť k záveru, že škodu spôsobil orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, a teda nie je
možné aplikovať ust. podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. Uznesenie o vznesení obvinenia
je predbežne vykonateľné, a teda právne účinky voči obvinenému nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu
na jeho oznámenie či právoplatnosť. Škoda je teda spôsobená už jeho vydaním a poškodenému vzniká
škoda jeho vydaním, pričom ho vydal vyšetrovateľ prípadne poverený príslušník PZ a nie orgán podľa
osobitného predpisu, t. j. prokurátor. Bez ohľadu na následné konanie prokurátora v rozsahu rozhodnutia
o sťažnosti (jej zamietnutia/prípadne nezamietnutia) nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že
konať v mene štátu má GP SR, a to z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu, t. j. prokurátor
nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v danom prípade nie je oprávnené konať ani
Ministerstvo vnútra SR ani GP SR potom sa javí, že je možné aplikovať len ust. § 4 ods. 2 zákona
514/2003 Z. z. a teda, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa odseku 1 tak v mene štátu koná MS
SR. Z uvedenej právnej úpravy sa potom javí, že s prihliadnutím na gramatický výklad zákona je treba
dospieť k záveru, že v súlade s ust. § 4 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. nie je možné určiť, ktorý orgán má
vo veci konať v mene štátu, a teda sa musí postupovať v súlade s ust. § 4 ods. 2 zákona 514/2003 Z. z. a
teda konať v mene štátu bude MS SR. Pokiaľ ide o systematický a logický výklad dotknutých ustanovení
zákona 514/2003 Z. z., ak by na rozdiel od vyššie uvedeného pristúpil k logickému a systematickému
výkladu zákona tak, ako to urobilo Ministerstvo vnútra SR, pri návrhu svojej pôsobnosti konať v mene
štátu (v ostatnej novele zákona č. 514/2003 Z. z.), potom bude nevyhnutné aj v tomto prípade prihliadnuť
na ustanovenia Trestného poriadku, ktoré upravujú postup orgánov činných v trestnom konaní a ich
oprávnenia, z ktorých následne možno dospieť k záveru, v ktorom štádiu je ktorý orgán zodpovedný za
prebiehajúce trestné konanie, a teda aj oprávnený konať v mene štátu v zmysle zákona č 514/2003 Z.
z. Titulom náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré judikatúra označila za nezákonné

rozhodnutie. Ako už bolo uvedené toto rozhodnutie vydal vyšetrovateľ prípadne poverený príslušník
PZ. Zákon č. 514/2003 Z. z., v znení po novele platenej a účinnej od 01.01.2013 ustanovil [§ 4 ods.
1 písm. b)] dve podmienky, ktoré vylučujú zodpovednosť Ministerstva vnútra SR na konanie. Prvou
je, že prokurátor nezamietne sťažnosť a druhou podmienkou je, že prokurátor nepodá v danej veci
obžalobu. Ministerstvo vnútra SR, teda zodpovedá len za neprávoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo
prokurátorom zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. V tomto štádiu je potrebné uviesť, že
prípravné konanie (v rámci trestného konania) sa môže skončiť buď v dôsledku uznesenia prokurátora
(ak sú splnené zákonom ustanovené podmienky podľa § 214 a § 215 a nasl. Trestného poriadku) alebo
podaním obžaloby. V súlade s ust. § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu predseda senátu
najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preverí či
prípravné konanie, ktoré jej predchádzalo bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či
ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. V súlade s ust. § 241 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu
podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcej osem rokov
preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu môže postúpiť vec inému súdu/inému orgánu;
zastaviť trestné stíhanie; prerušiť trestné stíhanie; odmietnuť obžalobu; podmienečne zastaviť trestné
stíhanie; vydať trestný rozkaz prípadne môže nariadiť hlavné pojednávanie. V súlade s ust. § 243 ods. 1
Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre zločin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou
osem rokov preskúma predseda senátu a podľa jej obsahu a obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne
prejednať na zasadnutí senátu alebo či o nej môže nariadiť hlavné pojednávanie. Pri predbežnom
prejednaní senát môže postúpiť vec inému súdu/inému orgánu; zastaviť trestné stíhanie; prerušiť trestné
stíhanie; vrátiť Vec prokurátorovi; odmietnuť obžalobu; postúpi vec samosudcovi prípadne môže nariadiť
hlavné pojednávanie. Z citovanej právnej úpravy je nesporné, že môže nastať viacero alternatív, ako
môže postupovať súd po doručení obžaloby. Dá sa však dospieť k záveru, že ak samosudca preskúma
obžalobu prípadne senát predbežne prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo
veci má sa za to, že prípravné konanie vrátane podania obžaloby bolo zákonné. Ak sa teda uplatní
logický a systematický výklad zákona, musí sa dospieť k záveru, že konať v mene štátu v prípade,
ak sa za titul považuje nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia by malo
Ministerstvo vnútra SR vtedy, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci
obžalobu. GP Slovenskej republiky vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v
dôsledku rozhodnutia prokurátora prípadne v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby
prípadne senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného
pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu; MS SR vtedy, ak súd prijme obžalobu na konanie,
vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá trestný rozkaz a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal/
prejednal podanú obžalobu a s ňou súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v danej
trestnej veci a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania a podanie obžaloby. V súlade s ust.
§ 103 O.s.p. je súd, ktorý rozhoduje vo veci povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Účastníkom konania pri náhradách
škody v súlade s ust. zákona č. 514/2003 Z. z. je vždy štát a nesprávne označenie subjektu oprávneného
konať za štát predstavuje nedostatok podmienky konania, spočívajúcej v zastúpení účastníka. Ide o
nedostatok, ktorý možno odstrániť, ale bez odstránenia ktorého nie sú splnené procesné podmienky
pre meritórne prejednanie a rozhodnutie vo veci. Je povinnosťou súdu prvého stupňa v rámci skúmania
podmienok konania vyporiadať sa s týmto odstrániteľným nedostatkom konania, a to postupom podľa
ust. § 104 ods. 2 O.s.p., a to vykonaním vhodného opatrenia na jej odstránenie. Vzhľadom na zásadu
sporového konania, podľa ktorej s predmetom konania nakladá navrhovateľ, sa ako vhodný postup súdu
javí jeho výzva navrhovateľovi, aby tento procesný nedostatok odstránil a v rámci toho je zároveň povinný
aj poučiť ho o tom, ktorého štátneho orgánu sa vec týka, a teda kto je v mene štátu oprávnený konať.
Iba po odstránení tejto procesnej podmienky budú splnené podmienky pre meritórne prejednanie veci.
S prihliadnutím na vyššie uvedené GP SR navrhla súdu, aby urobil vhodné opatrenia na odstránenie
nedostatku podmienky konania spočívajúcej v zastúpení účastníka konania a ďalej v konaní konal s MS
SR, ako orgánom oprávneným konať v mene štátu. GP SR sa ďalej v podaní nad rámce uvedeného
vyjadrila v súvislosti s meritom veci. Poukázala na posun v ustálenej judikatúre (týkajúcej sa titulu pre
nárok na náhradu škody - ak by titulom malo byť nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení
obvinenia), ktorý GP SR vidí v náleze Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013,
v ktorom Ústavný súd SR dospel k právnemu záveru, že skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa
trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna
osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestne konane štádia zisťovania skutočnosti rozhodujúcich
pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto

šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase
jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o
sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce
zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku
konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. V dotknutom prípade tak GP SR v kontexte
citovaného právneho názoru Ústavného súdu SR poukázala na skutočnosť, že navrhovateľka bola spod
obžaloby oslobodená v súlade s ust. § 285 písm. b) Trestného poriadku a teda súd v danom konaní mal
za preukázané, že skutok sa stal, obvinená sa dopustila predmetného skutku, avšak neboli naplnené
všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, t. j. v tomto konkrétnom prípade zavinenie,
čo bolo dôvodom na oslobodenie navrhovateľky spod obžaloby. Je tak nesporné, že boli splnené všetky
zákonné predpoklady na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a dokonca a| na podanie obžaloby v
danej trestnej veci a teda v súlade s citovaným nálezom Ústavného súdu SR nie je možné predmetné
uznesenie bez ďalšieho považovať za nezákonné. Citovaným nálezom z roku 2013 sa Ústavný súd SR
odklonil od ustálenej judikatúry. Napokon sa GP SR vyjadrila k výške uplatnenej škody, a to tak, že v
súlade s ust. § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania. V súlade s cit. ustanovením zákona je nesporné, že nahradiť možno len a výlučne účelne
vynaložené trovy a teda nie akékoľvek trovy konania, ktoré si vyúčtoval v trestnom konaní advokát.
Konkrétne v danej veci s prihliadnutím na to a s prihliadnutím na vyúčtovanie, ktoré navrhovateľka
predložila do spisu poukazuje na to, že pokiaľ ide o úkon označený ako ďalšia porada s klientom zo
dňa 04.02.2013 v súlade s ust. § 13a vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. síce patrí advokátovi odmena
za tzv. ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom, avšak skutočnosť, že došlo k porade či rokovaniu s
klientom právny zástupca navrhovateľky nepreukázal. Z uvedeného dôvodu je sporné, či došlo k účelne
vynaloženým trovám konania v tomto rozsahu a teda či možno uvedený výdavok priznať ako náhradu
škody v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Právny zástupca navrhovateľa si ďalej v rámci
svojich trov, ktoré mu vznikli v tomto konaní vyúčtoval aj trovy za predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. V tejto súvislosti odporca poukazuje na ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.,
keď súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom. GP SR zo všetkých uvedených dôvodov tak zotrval na závere, že nie je orgánom,
ktorý by mal konať v mene odporcu, ako aj na závere, že nárok navrhovateľky je nedôvodný, a to s
prihliadnutím na posun v ustálenej judikatúre, kedy predmetné uznesenie o vznesení obvinenia nie je
možné považovať za nezákonné. Preto navrhol, aby súd v ďalšom konal s MS SR a následne návrh na
začatie konania ako nedôvodný zamietol.
K doručenému podaniu GP SR zo dňa 27.02.2015 sa navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu
vyjadrila podaním zo dňa 04.03.2015, v ktorom uviedla, že nie je pravdou, že poslednou novelou
zákona č. 514/2003 Z. z. (účinnou od 01.01.2013) vznikla situácia, kedy je sporné, ktorý orgán je
oprávnený konať v mene štátu, ak titulom na náhradu škody je uznesenie o vznesení obvinenia. Práve
naopak, táto novela precizovala dovtedajšiu právnu úpravu, čo zákonodarca konštatuje aj v dôvodovej
správe (ide o reálne existujúci autentický výklad zákona, nie o domnelý výklad podaný GP SR), s
cieľom reagovať na doterajšiu prax súdov, pričom v rámci legislatívneho zámeru práve GP SR v rámci
pripomienkového konania nevzniesla žiadnu zásadnú pripomienku. Analýza dôvodov prijatia zákona
č. 412/2012 Z. z. (ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z. z. ), jeho filozofie či výkladu, je
podrobne obsiahnutá v písomnosti MS SR č. 39533/2013-34 zo dňa 26.07.2013, ktorú priložila k návrhu.
K uvedenému je potrebné citovať ďalšiu judikatúru - rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo
194/2010, ktorého závery sú premietnuté aj do ostatnej novely zákona č. 514/2003 Z. z.: „Zákon č
514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže
zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil
právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom
verejnej moci je výsledok tohto konania. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu
škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o
špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri
ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký vyznám ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa zapína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže
na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotný výsledok trestného stíhania. Na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o
začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ

Policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania
orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo
vnútra SR, ako aj GP SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom
konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z
nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý [§ 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z.].“. Otázkou preto
nezostáva, ako tvrdí GP SR, kto má konať v mene štátu, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného
proti uzneseniu o vznesení obvinenia a následne podá obžalobu. Naopak, táto otázka je v judikatúre
a reakcii zákonodarcu na ňu bezo zvyšku ustálená. Či spôsobil, alebo nespôsobil škodu samotný
prokurátor je bezpredmetné, ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, ktorá je zodpovednosťou
za výsledok trestného stíhania. V ďalšom navrhovateľka reagovala na argumentáciu GP SR ako orgánu
konajúceho v predmetnej veci v mene odporcu, že dá dospieť k záveru, že ak samosudca preskúma
obžalobu, prípadne senát predbežne prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci,
má sa za to, že prípravné konanie vrátane podania obžaloby bolo zákonné. Tento argument je podľa
nej právnym marazmom, úplne protirečiacim filozofii trestného konania, udivujúcim už len tým, že je
podaný zo strany GP SR. V prvom rade a v zásade súd nezodpovedá za podanie obžaloby prokurátorom.
V druhom rade, podanú obžalobu súd predbežne preskúma, či ju predbežne prejedná, jeho možnosti
sú však v tomto štádiu súdneho konania limitované úzko špecifikovaným dôvodmi (napr. odmietnuť
obžalobu môže len pre podstatné procesné chyby, najmä porušenie práva na obhajobu). O podanej
obžalobe v zásade súd vždy rozhodne meritórne (pokiaľ nie je možné aplikovať úzko špecifické dôvody
na rozhodnutie podľa ust. § 241 ods. 1, resp. § 244 ods. 1 Trestného poriadku, ktorými len napráva chybu
prokurátora, ktorý mal uvedeným spôsobom rozhodnúť už v prípravnom konaní). Práve toto je podstata
a filozofia kontradiktórnosti trestného procesu, kde súd je len arbiter a ex officio nemá možnosť (okrem
uvedených prípadov nahradzujúcich nečinnosť prokurátora na záver prípravného konania) o podanej
obžalobe nerozhodnúť meritórne, t. j. rozsudkom (trestným rozkazom). Prípravné konanie samo osebe
môže byť zákonné (nevykonáva ho predsa na to nepríslušný organ, dôkazy môžu byť získané zákonným
spôsobom, etc.), no pri objektívnej zodpovednosti štátu za škodu je tento zodpovedný za výsledok,
a pokiaľ je ním oslobodenie spod obžaloby, uznesenie o vznesení obvinenia je vždy nezákonným
rozhodnutím pre účely zákona č. 514/2003 Z. z. (fikcia jeho nezákonnosti pre nárok na náhradu škody),
hoci pre účely iniciovania stíhania konkrétnej osoby zákonné mohlo byt. Nie je možné porovnávať
zákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia pre účely trestného procesu s fikciou jeho nezákonnosti
(ustálenou súdnou praxou v prípade napr. oslobodenia spod obžaloby) pre účely náhrady škody od
štátu. Prenášať zodpovednosť za prokurátorom práve podanú obžalobu na súd, ktorou z vlastnej
vôle a po zrelom uvážení inicioval súdne konanie, vo fáze predbežného prejednania či preskúmania
obžaloby, v snahe vyviniť štát zo zodpovednosti za následne spôsobenú škodu (hoci samozrejme ide o
objektívnu zodpovednosť), je hrubý alibizmus. Pokiaľ ide o citáciu časti nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS
163/2013 zo dňa 13.11.2013, ktoré podľa vyjadrenia odporcu má byť odklonom od ustálenej judikatúry,
sa navrhovateľka vyjadrila, že toto rozhodnutie Ústavného súdu SR sa týka úplne niečoho iného a
odporca poukazovaním naň zavádza. Toto rozhodnutie sa zaoberá vzájomnou súvislosťou nárokov na
náhradu škody z dvoch právnych dôvodov, nezákonnou väzbou a nezákonným uznesením o vznesení
obvinenia, a premlčaním týchto nárokov, a to podľa zákona č. 58/1969 Zb. (nie zákona č. 514/2003
Z. z.). Po prečítaní tohto rozhodnutia nerozumie tomu, o aký odklon od ustálenej judikatúry (a v čom)
má podľa názoru odporcu ísť. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že nie je preukázané absolvovanie ďalšej
porady s klientom dňa 04.02.2013 ako súčasti zaplatených trov obhajoby uplatňovaných ako náhrada
škody v tomto konaní, k tomu uvádza, že žiadanou náhradou škody sú uhradené trovy obhajoby v
konkrétnej výške, pričom táto škoda v tejto výške už vznikla a je potrebné ju vo vzniknutej výške nahradiť.
Z hľadiska kompenzačnej funkcie tohto zodpovednostného záväzku zo spôsobenia škody (obligatio
ex delicto) je podstatná len jeho reálna výška a z tohto hľadiska nemusí nič viac ako jeho vznik v
konkrétnej výške preukazovať. Napriek uvedenému pokladá ako prílohu potvrdenie o absolvovaní dvoch
porád, ktoré absolvovala v predmetnej trestnej veci so svojím druhým zvoleným obhajcom. Pokiaľ ide
o tvrdenie odporcu, že podľa ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania nie sú
náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, k tomu uvádza, že toto ustanovenie
je ustanovením hmotnoprávneho predpisu vzťahujúceho sa k definícii škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom). Je nepochybné, že trovy predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody nemôžu byt trovami v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože konanie
súvisiace s týmto rozhodnutím bolo už v čase predbežného prerokovania ukončené (podľa ust. §18
ods. l náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie) Žiada si tak trovy v zmysle procesnoprávneho

predpisu, t. j. O.s.p. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo podmienkou návrhu na
začatia konania, pričom išlo o úkon, ktorý mohol znamenať uspokojenie jej nároku bez súdneho konania.
Tu ide o podanie vo veci samej na orgán konajúci v mene štátu v zmysle ust. § 13a ods. 1 písm. c)
vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., nie o súčasť škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o ktorej
pojednáva ust. § 18 uvedeného zákona. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody teda nie je
súčasťou škody podľa ust. § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. (ani nemôže byť, nakoľko trestné konanie bolo
už skončené), ale uplatneným nárokom na náhradu trov konania v zmysle ust. § 142 a nasl. O.s.p. a
vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v tomto súdnom konaní.
Súd vec prejednal a vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 10.04.2015 za účasti právneho zástupcu
navrhovateľky a GP SR, ako orgánu konajúceho v mene štátu, povereného prokurátora. Súčasne
súd pojednával v neprítomnosti navrhovateľky, keďže táto sa na pojednávanie neustanovila, svoju
neprítomnosť ospravedlnila prostredníctvom svojho právneho zástupcu zo zdravotných dôvodov a s
prihliadnutím na svoj vek, pričom o odročenie pojednávania nežiadala a súhlasila s prejednaním veci
aj za svojej neprítomnosti.
Strany sporu na pojednávaní zotrvali v zásade na svojej skutkovej, ako aj právnej argumentácii uvedenej
v ich písomných podaniach. Odporca sa navyše vyjadril len toľko, že koriguje svoje doterajšie vyjadrenia
v tom, že navrhovateľka predložila dôkazy týkajúce sa ďalšej porady s klientom a vzhľadom k tomu
odporca nerozporuje skutočnosť, že k takejto porade skutočne došlo.
Súd z vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:
Poverený príslušník PZ Okresného riaditeľstva PZ, Obvodného oddelenia PZ Žilina - okolie uznesením
ČVS:ORP-170/ZO-ZA-2008 zo dňa 19.05.2008 (na č. l. 3 pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ
Žilina ČVS: ORP-170/ZO-ZA-2008) podľa ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie
navrhovateľke za trestný čin krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a) Trestného zákona,
lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodený záver, že v jesenných mesiacoch
roku 2005 vykonala neoprávnenú ťažbu dreva, a to na parcele č. XXXX, katastra obce D. R., okres Ž.,
parcely č. XXX a XX, kde celkovo vyťažila XX m3 smrekového dreva, X m3 jedľového dreva a X m3
bukového dreva, kde pri cene 1.500,- Sk / m2 smrekového a jedľového dreva a pri cene 800,- Sk / m2
bukového dreva spôsobila tak majiteľke lesného porastu J. W., nar. 02.12.1960, bytom D. R. Č.. XXX,
celkovú škodu vo výške 127.100,- Sk. Poverený príslušník PZ vydané uznesenie odôvodnil tým, že na
základe vykonaného šetrenia, a to najmä z výsluchu poškodenej J. W.Z., svedka J. W., G. H. a Z.. H.
J. a listinných dôkazov bolo zistené, že navrhovateľka sa svojim konaním dopustila uvedeného prečinu
krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, a to i napriek tomu, že sa
snažila časť škody uhradiť, a to vo výške 68.600,- Sk, ktoré však poškodená odmietla prevziať, kde toto
jej konanie nemení skutočnosť, že k naplneniu skutkovej podstaty uvedeného prečinu skutočne došlo,
a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia.
Dňa 23.05.2008 navrhovateľka písomne splnomocnila JUDr. Vladimíra Kašubu, advokáta so sídlom
Holubyho 51, 036 01 Martin (plnomocenstvo na č. l. 5 pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ Žilina
ČVS: ORP-170/ZO-ZA-2008) na obhajobu v trestnej veci vedenej na OO PZ v Žiline pod ČVS: ORP-170/
ZO-ZA-2008 a na ďalšie úkony s touto vecou súvisiace.
Navrhovateľka ako obvinená prostredníctvom obhajcu JUDr. Vladimíra Kašubu, advokáta podala proti
uzneseniu o vznesení obvinenia ČVS:ORP-170/ZO-ZA-2008 zo dňa 19.05.2008 sťažnosť zo dňa
23.05.2008 (na č. l. 4 pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ Žilina ČVS: ORP-170/ZO-ZA-2008).
Podanú sťažnosť odôvodnila tým, že nie je pravdou, že by v roku 2005 vykonávala neoprávnenú ťažbu
dreva, nie je pravda, že by spôsobila škodu inej či už fyzickej alebo právnickej osobe, a to tak, že by to
napĺňalo skutkovú podstatu prečinu krádeže, ako je opísaná v uznesení o vznesení obvinenia a ako ju
reglementuje Trestný zákon vo svojom ust. § 212 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a). V jej konaní nebol
ani nepriamy úmysel spáchať tento trestný čin, pretože v jej konaní nebola naplnená ani vedomostná
ani vôľová zložka nepriameho úmyslu (tobôž nie priameho). Predpokladom nepriameho úmyslu je to,
že konajúca osoba vedome ráta s následkom. Pokiaľ skutočne došlo k neoprávnenému výrubu na
pozemku poškodenej (k čomu je nevyhnutne potrebné vykonať ohliadku na mieste samom spolu s
geodetom, ktorý presne určí hranicu medzi dotknutými pozemkami, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že
na mieste výrubu, o ktorom poškodená tvrdí, že ho vykonala ona, je už viac ako 12-ročný nový porast),
jej konanie bolo konaním v negatívnom skutkovom omyle, pri ktorom je vylúčená vedomostná zložka
konania konajúcej osoby, čím je vylúčená subjektívna stránka skutkovej podstaty a tým aj zodpovednosť
za spáchanie úmyselného trestného činu, ktorým krádež bezpochyby je. Policajný orgán napriek tomu
dospel k presvedčeniu, že k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu skutočne došlo, a to bez toho,
aby preskúmal samotný skutkový stav, kde by mal možnosť zistiť, že jednotlivé zložky skutkovej podstaty
neboli splnené. Podľa jej názoru vôbec nie je dôvod na začatie trestného stíhania a prokurátor alebo

policajt mal rozhodnúť v zmysle ust. § 197 Trestného poriadku v aktuálnom znení. Vzhľadom na uvedené
navrhovateľka žiadala, aby orgán rozhodujúci o tejto sťažnosti uznesenie o vznesení obvinenia zrušil
v celom rozsahu.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením č. k. 2Pv 482/07-13 zo dňa 04.08.2008 (na č. l. 10
pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ Žilina ČVS: ORP-170/ZO-ZA-2008) podľa ust. § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvinenej - navrhovateľky podanú prostredníctvom zvoleného
obhajcu dňa 23.05.2008 Okresnej prokuratúre Žilina doručenú dňa 04.06.2008 proti uzneseniu policajta
OO PZ Žilina - okolie spis. zn. ČVS:ORP-170/ZO-ZA-2008 zo dňa 19.05.2008, ktorým podľa ust. § 206
ods. 1 Trestného poriadku vzniesol navrhovateľke obvinenie pre trestný čin krádeže podľa ust. § 212
ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a) Trestného zákona ako nie dôvodnú zamietol. Prokurátor uznesenie
odôvodnil tak, že sťažnosť považoval za podanú oprávnenou osobou riadne a včas. Ďalej uviedol, že
preskúmaním spisového materiálu zistil, že policajt obvinenej v súlade so zákonom vzniesol obvinenie za
vyššie uvedený trestný čin, ktorý kvalifikoval v zmysle príslušných ustanovení Trestného zákona, ktorý
je pre obvinenú priaznivejší. Po preskúmaní spisu konštatoval, že policajt v čase vydávania uznesenia
vychádzal zo zabezpečených dôkazov, ktoré obvinenú usvedčujú zo spáchania skutku uvedeného v
uznesení o vznesení obvinenia. Považuje však za potrebné zdôrazniť, že v priebehu ďalšieho konania
bude potrebné vysporiadať sa s obranou obvinenej a do spisu bude potrebné zabezpečiť všetky
relevantné dôkazy, ktoré budú objektivizovať miesto spáchania skutku tak, aby bolo jednoznačne
preukázané, že pozemok, kde došlo ku krádeži, je vo vlastníctve Marty Tabačikovej, resp. inej osoby,
ako je obvinená. Bude potrebné okrem iného vykonať dodatočnú ohliadku miesta činu a zabezpečiť tiež
všetky dostupné listinné dôkazy. Až po zabezpečení všetkých dôkazov budú tieto náležite vyhodnotené
a bude rozhodnuté o vine a trestnoprávnej kvalifikácii. Policajt bude povinný zabezpečovať dôkazy, ktoré
svedčia proti obvinenej, ale aj dôkazy svedčiace v jej prospech. Nakoľko v tomto štádiu trestného konania
nezistil v postupe policajta žiadne pochybenia, ktoré by mali relevantný vplyv na zákonnosť napadnutého
uznesenia, o sťažnosti obvinenej bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
uznesenia. Z uvedených dôvodov sťažnosť obvinenej v tomto štádiu trestného konania podľa ust. § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nie dôvodnú zamietol.
Dňa 14.10.2008 v Žiline uskutočnil poverený príslušník PZ výsluch navrhovateľky ako obvinenej v
trestnej veci vedenej pod ČVS:ORP-170/ZO-ZA-2008, ktorý úkon trval od 11.30 hod. do 12.50 hod.
(zápisnica o výsluchu obvineného na č. l. 13 pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ Žilina ČVS:
ORP-170/ZO-ZA-2008). Zo zápisnice z tohto úkonu súčasne vyplýva, že tohto vyšetrovacieho úkonu sa
zúčastnil Mgr. Jaroslav Čierny ako poverený koncipient obhajcu JUDr. Vladimíra Kašubu, advokáta.
Dňa 10.02.2009 v Žiline uskutočnil poverený príslušník PZ ďalší výsluch navrhovateľky ako obvinenej
v trestnej veci vedenej pod ČVS:ORP-170/ZO-ZA-2008, ktorý úkon trval od 08.00 hod. do 08.40 hod.
(zápisnica o výsluchu obvineného na č. l. 18 pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ Žilina ČVS:
ORP-170/ZO-ZA-2008). Zo zápisnice z tohto úkonu súčasne vyplýva, že tohto vyšetrovacieho úkonu sa
zúčastnil Mgr. Jaroslav Čierny ako poverený koncipient obhajcu JUDr. Vladimíra Kašubu, advokáta.
Dňa 26.01.2010 sa Mgr. Jaroslav Čierny ako poverený koncipient obhajcu JUDr. Vladimíra Kašubu,
advokáta zúčastnil v Žiline úkonu - oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania (preštudovania
vyšetrovacieho spisu), a to v čase od 07.45 hod. do 09.00 hod. (záznam o preštudovaní vyšetrovacieho
spisu na č. l. 105 pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ Žilina ČVS: ORP-170/ZO-ZA-2008).
Dňa 03.06.2010 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina na Okresnom súde Žilina obžalobu zo dňa
02.06.2010 na obvinenú navrhovateľku, že v presne nezistenom čase v jesenných mesiacoch roku 2005
prostredníctvom najatých robotníkov vykonala neoprávnenú ťažbu dreva v k. ú. D. R. v lesnom poraste
č. XXXaXX na parc. č. XXXX, ktorá patrí do lesného pôdneho fondu, neoprávnene vyťažila celkovo 38
ks stromov smreka rôznych priemerov v celkovom objeme XX m3 drevnej hmoty, čím spôsobila škodu
J. W. vo výške 2.421,- eur, teda prisvojila si cudziu vec tým, že sa jej zmocnila a takouto vecou je drevo
z pozemku, ktorý patrí do lesného pôdneho fondu, čím spáchala prečin krádeže podľa ust. § 212 ods.
2 písm. d) Trestného zákona. (obžaloba na č. l. 109 pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn.
35T/101/2010)
Okresný súd Žilina trestným rozkazom č. k. 35T/101/2010-114 zo dňa 07.06.2010 (na č. l. 114
pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 35T/101/2010) uznal navrhovateľku ako obvinenú
za vinnú, že v presne nezistenom čase v jesenných mesiacoch roku 2005 prostredníctvom najatých
robotníkov vykonala neoprávnenú ťažbu dreva v k. ú. D. R. v lesnom poraste č. XXXaXX na parc. č.
XXXX, ktorá patrí do lesného pôdneho fondu, neoprávnene vyťažila celkovo 38 ks stromov smreka
rôznych priemerov v celkovom objeme XX m3 drevnej hmoty, čím spôsobila škodu J. W. vo výške 2.421,-
eur, teda prisvojila si cudziu vec tým, že sa jej zmocnila a takouto vecou je drevo z pozemku, ktorý patrí
do lesného pôdneho fondu, čím spáchala prečin krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. d) Trestného

zákona a za to ju odsúdil podľa ust. § 212 ods. 2 Trestného zákona a ust. § 38 ods. 3 a § 36 písm.
j) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere tri mesiace s podmienečným odkladom podľa
ust. § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona s určením skúšobnej doby jeden rok podľa ust. § 50 ods. 1
Trestného zákona. Napokon uložil podľa ust. § 287 ods. 1 Trestného poriadku obvinenej navrhovateľke
povinnosť nahradiť poškodenej J. W. škodu vo výške 4.218,94 eur.
Dňa 10.06.2010 podala navrhovateľka proti trestnému rozkazu Okresného súdu Žilina č. k.
35T/101/2010-114 zo dňa 07.06.2010 prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Vladimíra Kašubu,
advokáta odpor zo dňa 09.06.2010 (na č. l. 120 pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn.
35T/101/2010). Odpor odôvodnila tým, že z dokazovania vykonaného v prípravnom konaní vyplýva,
že konanie, ako je opísané v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia (detto v skutkovej vete
obžaloby), nie je trestným činom, t. j. žalovaného trestného činu sa nedopustila. Rovnako výrok o
povinnosti uhradiť poškodenej škodu v sume 4.218,94 eur nemá oporu v dôkazných prostriedkoch, ktoré
boli podkladom pre vydanie trestného rozkazu.
Dňa 12.10.2012 odvolala navrhovateľka plnomocenstvo udelené dňa 23.05.2008 obhajcovi JUDr.
Vladimírovi Kašubovi na obhajobu v trestnej veci vedenej na OO PZ v Žiline pod ČVS: ORP-170/
ZO-ZA-2008, ako aj v ďalších úkonoch s touto vecou súvisiacich (na č. l. 134rub pripojeného spisu
Okresného súdu Žilina spis. zn. 35T/101/2010).
Dňa 12.10.2012 navrhovateľka písomne splnomocnila JUDr. Jaroslava Čierneho, advokáta so sídlom
Holubyho 51, 036 01 Martin (plnomocenstvo na č. l. 134 pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis.
zn. 35T/101/2010) na obhajobu v trestnom konaní Okresného súdu Žilina spis. zn. 35T/101/2010, ako
aj v ďalších veciach s tým súvisiacich. Súčasne toho istého dňa 04.02.2013 vykonal JUDr. Jaroslav
Čierny, advokát ako obhajca navrhovateľky v predmetnej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina
pod spis. zn. 35T/101/2010 s navrhovateľkou ako obžalovanou v predmetnej trestnej veci na jej vlastnú
žiadosť poradu v čase od 09.00 hod. do 10.00 hod (potvrdenie o absolvovaní porady s obhajcom na
č. l. 66 spisu).
Dňa 31.10.2012 sa JUDr. Jaroslav Čierny, advokát ako obhajca navrhovateľky zúčastnil na Okresnom
súde Žilina hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej pod spis. zn. 35T/101/2010, ktoré bolo podľa
ust. § 277 ods. 1 Trestného poriadku odročené bez prejednania veci na neurčito, a to v čase od 09.00
hod. do 09.21 hod. (zápisnica o hlavnom pojednávaní na č. l. 141 pripojeného Okresného súdu Žilina
spis. zn. 35T/101/2010).
Dňa 04.02.2013 vykonal JUDr. Jaroslav Čierny, advokát ako obhajca navrhovateľky v predmetnej
trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 35T/101/2010 s navrhovateľkou ako
obžalovanou v predmetnej trestnej veci na jej vlastnú žiadosť poradu v čase od 09.30 hod. do 12.00 hod
(potvrdenie o absolvovaní porady s obhajcom na č. l. 66 spisu).
Dňa 06.02.2013 sa JUDr. Jaroslav Čierny, advokát ako obhajca navrhovateľky zúčastnil na Okresnom
súde Žilina hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej pod spis. zn. 35T/101/2010, ktoré bolo po
prejednaní veci podľa ust. § 277 ods. 1 Trestného poriadku odročené na termín 26.04.2013, a to v čase
od 13.30 hod. do 15.30 hod. (zápisnica o hlavnom pojednávaní na č. l. 152 pripojeného Okresného súdu
Žilina spis. zn. 35T/101/2010).
Dňa 26.04.2013 sa JUDr. Jaroslav Čierny, advokát ako obhajca navrhovateľky zúčastnil na Okresnom
súde Žilina hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej pod spis. zn. 35T/101/2010, ktoré bolo po
prejednaní veci podľa ust. § 277 ods. 1 Trestného poriadku odročené na termín 21.06.2013, a to v čase
od 09.00 hod. do 10.25 hod. (zápisnica o hlavnom pojednávaní na č. l. 167 pripojeného Okresného súdu
Žilina spis. zn. 35T/101/2010).
Dňa 21.06.2013 sa JUDr. Jaroslav Čierny, advokát ako obhajca navrhovateľky zúčastnil na Okresnom
súde Žilina hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej pod spis. zn. 35T/101/2010, na ktorom došlo
po prejednaní veci k vyhláseniu rozsudku v predmetnej trestnej veci, a to v čase od 14.00 hod. do
15.00 hod. (zápisnica o hlavnom pojednávaní na č. l. 186 pripojeného Okresného súdu Žilina spis.
zn. 35T/101/2010). Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina na pojednávaní v záverečnej reči medzi
iným uviedol: „V priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní bolo toto dokazovanie vo veľkej miere
zamerané na preukázanie úmyslu obžalovanej vyťažiť drevo, ktoré nie je jej vlastníctvom, a to úmyselne,
minimálne v úmysle nepriamom. Na základe výpovede samotnej obžalovanej, ale najmä s poukazom
na výpoveď svedka Z.. H. J., nie je možné podľa môjho názoru jednoznačne ustáliť, že v takomto
úmysle obžalovaná konala, pričom detailne odkazujem na výpoveď svedka Z.. H. J., ktorý vo svojej
výpovedi podrobne popísal, akým spôsobom vyznačoval stromy, ktoré mali byť ťažbou G. H. vyťažené.
Uvedený svedok sa vyjadril, že v čase, keď vyznačoval výrub mal vedomosť o hranici porastu, avšak
majetkovú hranicu nevedel s určitosťou určiť. Ťažbu vyznačoval na okraji porastu XXXa. Vyjadril sa
i k trojuholníkovému výbežku, ktorý vyplýva aj z predloženej listinnej dokumentácie, konkrétne na č.

l. 91 vyšetrovacieho spisu, o ktorom svedok uviedol, že v čase, keď vyznačoval ťažbu nevedel, že
táto časť patrí obžalovanej. V čase vyznačovania ťažby taktiež svedok nemal k dispozícii geometrický
plán a domnieval sa, že ťažbu dreva vyznačoval len na pozemku obžalovanej. Na základe uvedenej
výpovede teda vznikli dôvodné pochybnosti o naplnení subjektívnej stránky trestného činu, ktorý sa
kladie obžalovanej za vinu, preto ponechávam na zvážení súdu vyhodnotenie vykonaných dôkazov.
Mám však za to, tak ako som už vyššie uviedol, že obžalovaná vykonala neoprávnenú ťažbu a objektívne
tým spôsobila škodu poškodenej a preto by túto škodu mala poškodenej nahradiť . Otázne však je
posúdenie jej konania.“. Zo zápisnice z hlavného pojednávania tiež vyplýva, že po vyhlásení rozsudku,
jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku sa prokurátor, ako aj obžalovaná navrhovateľka
prostredníctvom obhajcu JUDr. Jaroslava Čierneho vzdali práva na podanie odvolania proti rozsudku.
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 35T/101/2010-197 zo dňa 21.06.2013, ktorý nadobudol podľa
doložky na ňom vyznačenej právoplatnosť dňa 24.06.2013 a čo do výroku o náhrade škody dňa
24.07.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline spis. zn. 2To/64/2013, vo veci obžalovanej -
navrhovateľky stíhanej pre prečin krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 21.06.2013 rozhodol tak, že podľa ust. § 285 písm. b) Trestného poriadku
obžalovanú - navrhovateľku oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina podanej
na Okresný súd Žilina dňa 03.06.2010 pod spis. zn. 2Pv 482/07-33 pre skutok právne kvalifikovaný ako
prečin krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe, že v presne
nezistenom čase v jesenných mesiacoch roku 2005 prostredníctvom najatých robotníkov vykonala
neoprávnenú ťažbu dreva v kat. území D. R., v lesnom poraste č. XXXaXX na parcele č. XXXX, ktorá
patrí do lesného pôdneho fondu, neoprávnene vyťažila celkovo 38 stromov smreka rôznych priemerov
v celkovom objeme XX m3 drevnej hmoty, čím spôsobila škodu J. W. vo výške 2.421,- eur, pretože
skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku. súd zároveň poškodenú J. W. s
jej nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.
Listom zo dňa 10.01.2013 (na č. l. 9 spisu) JUDr. Vladimír Kašuba, advokát vyúčtoval trovy obhajoby
navrhovateľke, a to za obhajobu v konaní vedenom na OO PZ Žilina okolie pod spis. zn. ČVS:ORP-170/
ZO-ZA-2008, na základe udelenej plnej moci zo dňa 23.05.2008, odvolanej dňa 12.10.2012, s odkazom
na vyhlášku MS SR č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „Vyhláška“) nasledovne:
1. za úkon právnej služby zo dňa 23.05.2008 - prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady podľa
ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 1.588,- Sk
a paušálne trovy vo výške 190,- Sk;
2. za úkon právnej služby zo dňa 23.05.2008 - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia podľa ust.
§ 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 1.588,- Sk a
paušálne trovy vo výške 190,- Sk;
3. za úkon právnej služby zo dňa 14.10.2008 - výsluch obvinenej - účasť na vyšetrovacích úkonoch
podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. d), § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 Vyhlášky, a to odmenu vo
výške 1.588,- Sk, paušálne trovy vo výške 190,- Sk, cestovné výdavky dňa 14.10.2008 za cestu Martin -
Žilina a späť vozidlom R. XXX P.: J. XXX G. v zmysle opatrenia MPSVaR SR č. 260/2004 Z. z.: 30 km x 2
x 8,60 Sk, t. j. vo výške 516,- Sk a náhradu za stratu času: 317,- Sk x 2 polhodiny, t. j. vo výške 634,- Sk;
4. za úkon právnej služby zo dňa 10.02.2009 - výsluch obvinenej - účasť na vyšetrovacích úkonoch podľa
ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. d), § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 Vyhlášky, a to odmenu vo výške
57,95 eur, paušálne trovy vo výške 6,95 eur, cestovné výdavky dňa 10.02.2009 za cestu Martin - Žilina
a späť vozidlom Š. A. P.: J. XXX U. v zmysle opatrenia MPSVaR SR č. 632/2008 Z. z.: 30 km x 2 x 0,245
eur, t. j. vo výške 14,70 eur a náhradu za stratu času: 11,59 eur x 2 polhodiny, t. j. vo výške 23,18 eur;
5. za úkon právnej služby zo dňa 25.01.2010 - oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania podľa ust. §
12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. d), § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 60,11
eur, paušálne trovy vo výške 7,21 eur, cestovné výdavky dňa 25.01.2010 za cestu Martin - Žilina a späť
vozidlom Š. A. P.: J. XXX U. v zmysle opatrenia MPSVaR SR č. 632/2008 Z. z.: 30 km x 2 x 0,255 eur,
t. j. vo výške 15,30 eur a náhradu za stratu času: 12,02 eur x 2 polhodiny, t. j. vo výške 24,04 eur;
6. za úkon právnej služby zo dňa 09.06.2010 - odpor proti trestnému rozkazu podľa ust. § 12 ods. 3
písm. a), § 14 ods. 1 písm. d) a § 16 ods. 3 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 60,11 eur a paušálne trovy
vo výške 7,21 eur.
Celkovo tak vyúčtoval JUDr. Vladimír Kašuba, advokát navrhovateľke trovy obhajoby spolu v sume
491,99 eur.
Podľa príjmového pokladničného dokladu vystaveného JUDr. Vladimírom Kašubom, advokátom dňa
10.01.2013 tento prijal od navrhovateľky sumu 491,99 eur, a to s uvedeným účelom - obhajoba -
ČVS:ORP-170/ZO-ZA-2008. (príjmový pokladničný doklad na č. l. 9rub spisu)

Listom zo dňa 28.06.2013 (na č. l. 10 spisu) JUDr. Jaroslav Čierny, advokát vyúčtoval navrhovateľke
trovy obhajoby, a to za obhajobu v konaní Okresného súdu Žilina spis. zn. 35T/101/2010, na základe
udelenej plnej moci zo dňa 12.10.2012, s odkazom na vyhlášku MS SR č. 655/2004 Z. z. (ďalej len
„Vyhláška“) nasledovne:
1. za úkon právnej služby zo dňa 12.10.2012 - prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady podľa
ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a) a § 16 ods. 3 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 63,58 eur
a paušálne trovy vo výške 7,63 eur;
2. za úkon právnej služby zo dňa 31.10.2012 - účasť na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Žilina -
odročené bez prejednania veci podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 5 písm. b), § 16 ods. 3 a § 17
ods. 1 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 15,90 eur, paušálne trovy vo výške 7,63 eur, cestovné výdavky
dňa 31.10.2012 cesta Martin - Žilina a späť vozidlom T. R. P.: J. XXX O. v zmysle opatrenia MPSVaR
SR č. 632/2008 Z. z.: 30 km x 2 x 0,286 eur, t. j. 17,16 eur a náhradu za stratu času: 12,71 eur x 2
polhodiny, t. j. vo výške 25,42 eur;
3. za úkon právnej služby zo dňa 04.02.2013 - ďalšia porada s klientom od 9.30 hod. do 12.00 hod.
podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 2 písm. b) a § 16 ods. 3 Vyhlášky, a to odmenu 2 x 43,39 eur,
t. j. vo výške 86,78 eur, paušálne trovy vo výške 7,81 eur;
4. za úkon právnej služby zo dňa 06.02.2013 - účasť na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Žilina
od 13.30 hod. do 15.30 hod. podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 17
ods. 1 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 65,08 eur, paušálne trovy vo výške 7,81 eur, cestovné výdavky
dňa 06.02.2013 Martin - Žilina a späť vozidlom T. R. P.: J. XXX O. v zmysle opatrenia MPSVaR SR č.
632/2008 Z. z.: 30 km x 2 x 0,282 eur, t. j. vo výške 16,92 eur a náhradu za stratu času: 13,01 eur x
2 polhodiny, t. j. vo výške 26,02 eur;
5. za úkon právnej služby zo dňa 26.04.2013 - účasť na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Žilina
od 9.00 hod. do 10.25 hod. podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 17
ods. 1 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 65,08 eur, paušálne trovy vo výške 7,81 eur, cestovné výdavky
dňa 26.04.2013 Martin - Žilina a späť vozidlom T. R. P.: J. XXX O. v zmysle opatrenia MPSVaR SR č.
632/2008 Z. z.: 30 km x 2 x 0,281 eur, t. j. vo výške 16,86 eur a náhradu za stratu času: 13,01 eur x
2 polhodiny, t. j. vo výške 26,02 eur;
6. za úkon právnej služby zo dňa 21.06.2013 - účasť na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Žilina
od 14.00 hod. do 15.00 hod. podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 17
ods. 1 Vyhlášky, a to odmenu vo výške 65,08 eur, paušálne trovy vo výške 7,81 eur, cestovné výdavky
dňa 21.06.2013 Martin - Žilina a späť vozidlom T. R. P.: J. XXX O. v zmysle opatrenia MPSVaR SR č.
632/2008 Z. z.: 30 km x 2 x 0,281 eur, t. j. vo výške 16,86 eur a náhradu za stratu času: 13,01 eur x
2 polhodiny, t. j. vo výške 26,02 eur.
Spolu tak vyúčtoval JUDr. Jaroslav Čierny, advokát navrhovateľke trovy obhajoby vo výške 579,28 eur.
Podľa príjmového pokladničného dokladu vystaveného JUDr. Jaroslavom Čiernym, advokátom zo dňa
28.06.2013 tento prijal od navrhovateľky sumu 579,28 eur, a to s uvedeným účelom - obhajoba Okresný
súd Žilina 35T/101/2010. (príjmový pokladničný doklad na č. l. 10rub spisu)
Listom zo dňa 01.07.2013 adresovaným GP SR (na č. l. 11 spisu) požiadala navrhovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Čierneho, advokáta o predbežné
prejednanie nároku na náhradu škody, ak osi ho následne uplatnila v prejednávanej veci návrhom na
začatie konania zo dňa 13.09.2013.
GP SR listom zo dňa 16.07.2013 zn. C. Y. XXX/XX-X adresovaným MS SR (na č. l. 12 spisu) s odkazom
na to, že dňa 04.07.2013 bola GP SR doručená žiadosť navrhovateľky o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., postúpila túto žiadosť navrhovateľky
MS SR ako príslušnému orgánu s tým, že o tomto upovedomí navrhovateľku (k čomu aj zrejme došlo,
keďže navrhovateľka tento list predložila spolu s návrhom na začatie konania ako listinný dôkaz). Svoj
postup GP SR odôvodnila s poukazom na znenie ust. § 4 ods. 1 písm. f) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. zásadne tak, ako tieto dôvody udávala v rámci prejednávanej veci pri vznesenej námietke, že nie je
príslušným orgánom, ktorý by mal v zmysle ust. § 21 ods. 4 O.s.p. konať v mene štátu v prejednávanej
veci.
MS SR listom zo dňa 26.07.2013 zn. XXXXX/XXXX-XX adresovaným GP SR (na č. l. 13 spisu) s
odkazom, že mu bolo doručené podanie GP SR zo dňa 16.07.2013, ktorým mu bola odstúpená žiadosť
navrhovateľky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 01.07.2013, oznámilo GP
SR, že dotknutú žiadosť navrhovateľky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nepovažuje
za žiadosť, ktorá môže byť prerokovaná MS SR a z tohto dôvodu ju GP SR ako orgánu príslušnému v
zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f) v spojení s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. postupuje na vybavenie.

(list mal byť zaslaný právnemu zástupcovi navrhovateľky na vedomie, k čomu aj zrejme došlo, keďže
navrhovateľka tento list predložila spolu s návrhom na začatie konania ako listinný dôkaz)
GP SR listom zo dňa 08.08.2013 zn. C. Y. XXX/XX-X adresovaným právnemu zástupcovi navrhovateľky
(na č. l. 15 spisu) oznamovala tomuto, že prípisom zo dňa 16.07.2013 bol oboznámený ako právny
zástupca navrhovateľky, že GP SR postupuje žiadosť na MS SR ako orgán príslušný vo veci konať. S
prihliadnutím na skutočnosť, že MS SR prípisom zo dňa 29.07.2013, doručeným GP SR dňa 31.07.2013,
vrátilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody späť na GP SR, mu oznamuje, že
zotrváva na pôvodnom závere, že GP SR nie je orgánom, ktorý by mal v danej veci konať. V prílohe
mu prikladá kópiu prípisu, ktorým bola žiadosť navrhovateľky postúpená na MS SR a v ktorom je právny
záver GP SR, ktorý v zmysle platnej právnej úpravy, t. j. zákona č. 514/2003 Z. z., zakladá príslušnosť
na konanie v danom prípade práve MS SR. Uvedený list zo dňa 08.08.2013 mal byť zároveň zaslaný
na vedomie MS SR.
Súd má zo svojej činnosti vedomosť (§ 121 O.s.p.), že priemerná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky bola:
a) za prvý polrok kalendárneho roka 2007 vo výške 19.056,- Sk,
b) za prvý polrok kalendárneho roka 2008 vo výške 20.950,- Sk (695,41 eur),
c) za prvý polrok kalendárneho roka 2009 vo výške 721,40 eur,
d) za prvý polrok kalendárneho roka 2011 vo výške 763,- eur a
e) za prvý polrok kalendárneho roka 2012 vo výške 781,- eur.
Podľa ust. § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Podľa ust. § 2 zákona č. 514/2003 Z. z., na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie
a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej
samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom
od 01.01.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.
1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku
rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, [1) § 3 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, § 38 a §
175a až 175zd Občianskeho súdneho poriadku] 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej
činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, [2) zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov]
Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán
Policajného zboru, [3) § 12 ods. 1 a 2 Trestného poriadku]
Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od
01.01.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, [3) § 10 ods. 8 Trestného poriadku
v znení neskorších predpisov] a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru
nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.
Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 508/2010 Z. z. účinnom
od 01.01.2011, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa
osobitného predpisu [4) § 38 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre] v občianskom súdnom konaní, v
trestnom konaní alebo správnom konaní.

Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2012,
ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho
nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku,
ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o
náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu
plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 215/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007,
uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. [1a) § 35b ods. 10 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení zákona č. 215/2007 Z. z.]
Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013,
náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v
konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola
vec postúpená inému orgánu.
Podľa ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013,
súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. [9) § 9 až 14 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.] Súčasťou trov konania nie sú náklady
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013,
ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona
sa spravujú Občianskym zákonníkom.
Podľa ust. § 21 ods. 4 O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na
konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú
ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a 3.
Podľa ust. § 212 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej
zmocní a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Podľa ust. § 212 ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, rovnako ako v odseku 1 sa
potrestá, kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a takou vecou je vec z úrody z pozemku, ktorý
patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo drevo z pozemku, ktorý patrí do lesného pôdneho
fondu, alebo ryba z rybníka s intenzívnym chovom.

Podľa ust. § 212 ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, odňatím slobody na šesť
mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a spôsobí ním
väčšiu škodu.
Podľa ust. § 230 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, dozor nad dodržiavaním zákonnosti
pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.
Podľa ust. § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30.06.2013, výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len "výpočtový základ").
Podľa ust. § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR č. 649/2005 Z. z.
účinnom od 01.01.2006, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo
druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto
vyhláška neustanovuje inak.
Podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pri obhajobe v trestnom konaní okrem
vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný
čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna
dvanástina výpočtového základu.
Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR
č. 649/2005 Z. z. účinnom od 01.01.2006 do 31.05.2009, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej
odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane
prvej porady s klientom, c) písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci
samej a d) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania
alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, [4) § 36 Trestného poriadku] pri konaní o dohode o
vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou
nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín.
Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. c) a d) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR č. 209/2009
Z. z. účinnom od 01.06.2009 do 31.05.2010, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí
za tieto úkony právnej služby: c) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej a d) účasť pri
vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie
pred súdom alebo iným orgánom, [4) § 36 Trestného poriadku] pri konaní o dohode o vine a treste, pri
konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich
úkonov vykonaných počas dvoch hodín.
Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a), b) a c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR
č. 232/2010 Z. z. účinnom od 01.06.2010 do 30.06.2013, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej
odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane
prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri
vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie
pred súdom alebo iným orgánom, [4) § 36 Trestného poriadku] pri konaní o dohode o vine a treste, pri
konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich
úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri
hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny.
Podľa ust. § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR č. 232/2010
Z. z. účinnom od 01.06.2010 do 30.06.2013, odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej
odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom
za každú skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo
vo výkone trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo
ústavu na výkon trestu odňatia slobody.
Podľa ust. § 15 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., advokát má popri nároku na odmenu aj nárok a) na
náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych
služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za
znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času (§ 17).
Podľa ust. § 16 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., advokát sa môže dohodnúť s klientom na druhu
a výške niektorých hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb.
Podľa ust. § 16 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ak sa advokát dohodne s klientom na
zmluvnej odmene, môže sa s ním dohodnúť aj na paušálnej sume ako náhrade všetkých alebo niektorých
hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním právnych služieb.
Klient potom nemôže požadovať pri vyúčtovaní špecifikáciu týchto hotových výdavkov.

Podľa ust. § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., od klienta možno požadovať na náhradu
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny
výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak
sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
Podľa ust. § 16 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., na výšku náhrady preukázaných cestovných
výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, [5) zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách] ak táto
vyhláška neustanovuje inak.
Podľa ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pri úkonoch právnej služby vykonávaných v
mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi
náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č.
81/2005 Z. z. účinnom od 01.04.2005 do 31.12.2008, ak sa zamestnanec písomne dohodne so
zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového
vozidla zamestnávateľa, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len "základná náhrada")
a náhrada za spotrebované pohonné látky.
Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. v znení zákona č. 475/2008 Z. z. účinnom od
01.01.2009, ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije
cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí
mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len "základná náhrada") a náhrada za spotrebované
pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10
sa nepoužije.
Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z., sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá
a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá
ministerstvo; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. [6) § 4 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov.] Pri použití prívesu k osobnému cestnému motorovému vozidlu sa základná náhrada zvýši
o 15%.
Podľa ust. § 122 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, lehota určená podľa dní začína sa
dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie
pätnásť dní.
Podľa ust. § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo
rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť,
od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho
posledný deň.
Podľa ust. § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. účinnom od 01.04.1983,
ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň.
Podľa ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992,
dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej
lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže
sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992,
ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ust. § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení nariadenia Vlády SR č. 20/2013 Z. z. účinnom od 01.02.2013, výška
úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky [2) (§ 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.
Z hľadiska právnej kvalifikácie navrhovateľkou návrhom na začatie konania uplatneného nároku
možno konštatovať, že navrhovateľka si uplatnila nárok na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť
vynaložením trov obhajoby v dotknutom trestnom konaní v dôsledku nezákonného rozhodnutia -
uznesenia povereného príslušníka Okresného riaditeľstva PZ, Obvodného oddelenia PZ Žilina - okolie
ČVS: ORP-170-ZO-ZA-2008 zo dňa 19.05.2008, ktorým jej bolo vznesené obvinenie pre trestný čin
krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. d) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Navrhovateľka si tak v

konaní uplatnila nárok na náhradu škody podľa ust. § 5 ods. 1 v spojení s ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z.
Vzhľadom k námietke GP SR, že nie je príslušným štátnym orgánom podľa ust. § 21 ods. 4 O.s.p. v
spojení s ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., súd považoval za potrebné sa na úvod právneho posúdenia
prejednávanej veci vyporiadať aj s touto námietkou. Súd dospel k záveru, že táto námietka nie je dôvodná
a GP SR je štátnym orgánom, ktorý by mal podľa ust. § 21 ods. 4 O.s.p. v spojení s ust. § 4 ods. 1 písm.
f) zákona č. 514/2003 Z. z. konať v danom prípade v mene odporcu.
Ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003
Z. z., a to aj ust. § 4, t. j. pred 01.01.2013 sa Najvyšší súd SR vyporiadal s príslušnosťou orgánu
konajúceho v mene štátu v zásadne totožnej veci v rozsudku spis. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011
nasledovne: „Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR,
ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak. V zmysle § 4 ods. 1 písm. b) tohto zákona koná vo veci náhrady škody Ministerstvo vnútra SR, ak
v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. V zmysle § 4
ods. 1 písm. f) tohto zákona koná vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil
štátny orgán podľa osobitného predpisu (v odkaze pod čiarou je uvedený § 38 zákona č. 153/2001 Z.
z. o prokuratúre) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. V zmysle
§ 4 ods. 1 písm. l) tohto zákona koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písmen a) až j),
u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti
verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na
viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V danom prípade došlo
ku škode žalobkyne v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§
10 ods. 1 TP). Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ policajného zboru (pozri
bližšie § 10 ods. 7 TP). Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi
najneskôr do 48 hodín (§ 199 ods. 1 druhá a šiesta veta TP). Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o
vznesení obvinenia, ktoré doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (pozri bližšie § 206 ods. 1 prvá
veta TP). Po skončení vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby
alebo na iné rozhodnutie (pozri bližšie § 209 ods. 1 prvá veta TP). Prokurátor alebo policajt postúpi vec
inému orgánu, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný
čin (pozri bližšie § 214 ods. 1 TP). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania
a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 TP). Pri výkone tohto dozoru je prokurátor
oprávnený a) dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich vybavenie, b) vyžadovať
od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté
trestné stíhanie, na zistenie či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c) zúčastniť
sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať
rozhodnutie v ktorejkoľvek veci, d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania s pokynmi, e) zrušiť
nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami,
f) odňať vec policajtovi (pozri bližšie § 230 ods. 2 TP). Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní
podať obžalobu [§ 231 písm. a) TP]. Uvedený výňatok z niektorých ustanovení Trestného poriadku
ozrejmuje, že na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania
a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj
prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci
preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna
prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v danom prípade orgánom konajúcim v
mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý
vo veci začal konať ako prvý [§ 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z.].“.
Zákon č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013 novelizoval ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
pokiaľ ide o príslušnosť MS SR, Ministerstva vnútra SR a GP SR [t. j. písm. a), b) a f)], len v časti právnej
úpravy týkajúcej sa príslušnosti MS SR a Ministerstva vnútra SR. Úmysel zákonodarcu pri prijímaní
dotknutej zmeny právnej úpravy vymedzenej ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. je obsiahnutý v dôvodovej
správe k návrhu zákona, v ktorej vo všeobecnej časti sa udáva: „Účelom návrhu zákona je vytvoriť
legislatívne podmienky na ďalšie zlepšenie fungovania inštitútu zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a reagovať na poznatky aplikačnej praxe. Súčasne sa spresňuje platná
právna úprava, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré komplikujú proces uplatňovania
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh zákona na dosiahnutie uvedených

cieľov precizuje úpravu pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu,“. V osobitnej časti sa k bodom
1 a 2 [t. j. k novelizovaným zneniam ust. § 4 ods. 1 písm. a ) a b)] udáva: „Ustanovenie § 4 zákona
č. 514/2003 rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škôd orgánom verejnej moci a v nadväznosti na túto
diferenciáciu určuje viacero orgánov konajúcich v mene štátu. Vychádzajúc z poznatkov aplikačnej
praxe sa navrhuje precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou za
nezákonné rozhodnutie. Explicitne sa vymedzuje príslušnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky v prípade nezákonného rozhodnutia vydaného súdom alebo v prípade nesprávneho úradného
postupu súdu.“ a „Obdobne ako v bode 1, sa explicitne vymedzuje príslušnosť Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky v prípade konania vyšetrovateľa alebo povereného pracovníka Policajného zboru
resp. Ministerstva financií Slovenskej republiky v prípade konania vyšetrovateľa finančnej správy a
povereného pracovníka finančnej správy. Vo vzťahu ku Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
naďalej platia ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f).“.
Prihliadajúc na závery súdnej praxe spred novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z., ako aj na
dôvody predkladateľa tejto novely, ktoré sú obsiahnuté v dôvodovej správe k návrhu uvedeného zákona,
možno autentickým výkladom dospieť k rovnakým záverom, ako ich uviedlo MS SR vo svojom liste č.
XXXXXXXXX-XX zo dňa 26.07.2013. Je zrejmé, že cieľom zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 412/2012
Z. z. nebolo negovať dovtedajšiu súdnu prax (viď vyššie cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn.
3 Cdo 194/2010), ale len túto potvrdiť a precizovať dovtedy platnú právnu úpravu. Tomu v prípade
nezákonného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní (mimo rozhodnutia súdu) zodpovedá to, že
naďalej je potrebné príslušnosť štátnych orgánov podľa ust. § 4 deliť medzi Ministerstvo vnútra SR a GP
SR. Ako sama GP SR uviedla vo svojom podaní zo dňa 27.02.2015 príslušnosť Ministerstva vnútra SR
sa po novele vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. obmedzila len na prípady, keď prokurátor nezamietol
sťažnosť proti (nezákonnému) uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného
zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.
V ostatných prípadoch nezákonného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní (mimo rozhodnutia
súdu) je príslušná GP SR. Tomu zodpovedá aj skutočnosť, že zákon č. 412/2012 Z. z. nenovelizoval
ust. § ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.
Súd sa tak s argumentáciou GP SR ohľadom jej nepríslušnosti konať v mene odporcu v danej
veci nestotožnil, pričom naopak za správnu považoval argumentáciu navrhovateľky odkazujúcu aj na
vyjadrenie MS SR zo dňa 26.07.2013 (list. č. XXXXXXXXX-XX). Súdu sa napokon javila argumentácia
GP SR ako značne alibistická opomínajúca jednu zo základných zásad trestného konania, že strážcom
zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (t. j. garantom dodržania základnej
zásady trestného konania, a to zásady trestného stíhania len zo zákonných dôvodov) je prokurátor (ust.
§ 230 ods. 1 Trestného zákona).
Z hľadiska naplnenia procesnej podmienky pre konanie súdu v prejednávanej veci, a to či došlo k
predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľky podľa ust. § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. príslušným
orgánom podľa ust § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že ku dňu rozhodnutia súdu v
prejednávanej veci, t. j. ku dňu 10.04.2015, zo strany GP SR nedošlo na základe písomnej žiadosti
navrhovateľky o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňovala v súdnom
konaní, doručenej GP SR dňa 04.07.2013, k uspokojeniu jej nároku a ani k oznámeniu GP SR,
že jej nárok na náhradu škody neuspokojí. Tento list GP SR totiž z obsahového hľadiska nemožno
vyložiť tak, že GP SR oznámila navrhovateľke, že nárok na náhradu škody uvedený v žiadosti o
predbežné prerokovanie neuspokojí, a to aj z logického dôvodu, že zo strany GP SR evidentne k procesu
predbežného prerokovania nedošlo po celý čas plynutia lehoty podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. Rovnako v konaní nevyšlo najavo, že by nárok navrhovateľky bol predbežne prerokovaný iným
orgánom, aj keď nepríslušným, ako GP SR. Vykonané dokazovanie nasvedčuje práve opaku. Možno tak
konštatovať, že ku dňu rozhodnutia súdu vo veci, t. j. ku dňu 10.04.2015, už márne uplynula 6-mesačná
lehota podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pre ktorej začiatok v zmysle ust. § 122 ods. 1
Občianskeho zákonníka (zohľadniac odkaz ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) bol určujúci deň
04.07.2013, kedy navrhovateľka doručila žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
GP SR (keďže navrhovateľka nepreukázala skorší deň podania svojej žiadosti na GP SR, ako sa udáva
v písomnostiach GP SR zo dňa 16.07.2013 a dňa 08.08.2013) a ktorej koniec v zmysle ust. § 122 ods.
2 a 3 Občianskeho zákonníka spadá na deň 06.01.2014 (o 24.00 hod., keďže deň podľa ust. § 122
ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. deň 04.01.2014 bola sobota, teda najbližší pracovný deň bol deň
06.01.2014). Teda aj napriek tomu, že v čase podania návrhu navrhovateľky na začatie konania na súde
dňa 18.09.2013 k uplynutiu lehoty podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nedošlo, bola ku

dňu rozhodnutia súdu, t. j. ku dňu 10.04.2015, predmetná podmienka predbežného prerokovania nároku
na náhradu škody naplnená.
Súdu však nedá na záver vyporiadania sa s uvedenou otázkou nevyjadriť sa k tomu, že právnej istote
subjektov práva a ich dôvere v náležité a spravodlivé posúdenie ich oprávnených nárokov, ako aj
vôbec vážnosti konania na úrovni ústredných štátnych orgánov nesvedčí, ak si žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. tieto ústredné
orgány štátu opakovane vzájomne postupujú bez toho, aby sa ktorýkoľvek z nich vôbec kedy zaoberal
dôvodnosťou uplatneného nároku a tento predbežne prerokoval, a to len preto, že sa ani jeden z
nich necíti byť príslušným podľa ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Je totiž potrebné si uvedomiť,
že zodpovednostným subjektom v danom prípade je štát - Slovenská republika, teda nie konkrétny
štátny orgán a poškodenému s určitosťou nezáleží na tom, ktorý štátny orgán jeho žiadosť predbežne
prerokuje, prípadne uspokojí jeho nárok a pri neuspokojení jeho nároku v následnom súdnom konaní
koná v mene štátu ako žalovaného subjektu.
Hmotno-právnymi podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa ust. 3 ods. 1 písm. a) v
spojení s ust. § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na rozdiel od všeobecných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (protiprávne konanie
škodcu, škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a napokon
zavinenie), sú: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. škoda a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody.
„Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v
zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre
správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z
doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z
hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach
s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza
do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom
bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska
výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade
uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno
lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie
tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa
ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného
zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú
vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na
jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup
ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány
činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.
februára 1990 sp. zn. 1 CZ 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93
publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene
právnej úpravy stále použiteľné.“. (z uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo
dňa 18.08.2010; obdobné závery vyplývajú tiež z už cit. rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo
194/2010 zo dňa 30.03.2011 )
V kontexte s námietkou odporcu poukazujúcou na vyslovenú právnu úvahu Ústavného súdu SR v náleze
č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, podľa ktorej: „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa
trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna
osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností
rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne
predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie
ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené
ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom
obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť
zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu.“ si súd s
náležitým rešpektom k právnym názorom vysloveným Ústavným súdom SR dovolí poznamenať, že túto
právnu úvahu nemožno vykladať spôsobom, ako to robil odporca, a teda prezentovať ju ako zásadnú
judikatúrnu zmenu. Uvedené rozhodnutie II. senátu Ústavného súdu SR sa síce do istej miery môže javiť
ako zásadne revidujúce vyššie citovanú dlhodobo konzistentnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, avšak
podľa názoru súdu tomu tak nie je. Ak by tomu tak malo byť, rozhodnutie by sa nepochybne muselo
s ohľadom na princípy právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR)
bližšie vyrovnať s doposiaľ vyššie cit. konzistentnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, nevynímajúc aj
iné rozhodnutie toho istého senátu (v rovnakom zložení) v inom jeho skoršom rozhodnutí - náleze č. k.
II. ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011, ktoré v plnej miere reflektuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu SR reprezentovanú práve cit. uznesením spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010. II. senát
Ústavného súdu SR v náleze č. k. II. ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011 uviedol, že: „Vo vzťahu k
náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu
škody stanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na
náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené
práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia
potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným orgánom
povolaným zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní pre jeho nezákonnosť, resp.
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, môže byť iba súd alebo orgán činný v trestnom konaní. Ústavný
súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto,
že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. tak, ako bolo judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci
do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky
prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý
sa neskôr ukázal ako nezákonný. V prípade sťažovateľov bolo trestné konanie skončené uznesením,
z ktorého je zrejmé, že predpoklad o tom, že sa dopustili trestného činu, sa nenaplnil. S ohľadom
na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd na vec sťažovateľov skutočne aplikoval
právnu normu spôsobom, ktorý poprel jej účel a zmysel. Keďže právne závery krajského súdu boli
zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel
k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, a tým aj základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.
1 ústavy, pretože sťažovateľom svedčila od začiatku legitímna nádej na zhmotnenie ich pohľadávky na
náhradu nákladov nimi vynaložených na obhajobu v trestnom konaní, keďže od momentu právoplatného
skončenia trestného konania, resp. najneskôr od momentu právoplatného skončenia priestupkového
konania bez uznania ich viny spĺňali všetky podmienky na priznanie nimi uplatňovanej náhrady škody.“.
V citovanom náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 napokon Ústavný súd SR napokon
udáva, že dotknutá judikatúra Najvyššieho súdu SR neprešla testom ústavnosti, avšak takýto test
Ústavný súd SR zjavne ani v tomto rozhodnutí nevykonal. Z uvedených dôvodov tak vyslovenú právnu
úvahu Ústavným súdom SR v náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 nemožno chápať
absolutizujúco a je ju nutné vykladať hlavne v kontexte s individuálnymi okolnosťami konkrétnej veci,
o ktorej sa v danom prípade konalo pred ústavným súdom. Dotknutá právna úvaha bola vyslovená v
súvislosti s riešením otázky rozhodujúcej právnej skutočnosti pre začiatok plynutia objektívnej zložky
premlčacej doby podľa ust. § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., a to práve vo väzbe na vyššie spomínanú
judikatúru Najvyššieho súdu SR. Napokon treba tiež poznamenať, že Najvyšší súd SR konajúc v rozsahu
svojej pôsobnosti podľa ust. čl. 142 ods. 1 Ústavy SR zjednocovať výklad zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov) zverejnil v roku 2004 uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo
dňa 18.08.2010 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným
č. 37, pričom tak toto rozhodnutie z hľadiska jeho právneho významu je nutné považovať za rozhodnutie
zásadného významu [k tomu uznesenie NS SR spis. zn. 3 Cdo 158/2012 zo dňa 14.11.2012: „Osobitný
proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998,
priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce
právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho
súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom
nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu
navzájom). Podmienkou efektívneho plnenia úlohy najvyššieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 8
ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle vyššie
uvedeného je aj to, že ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého
rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny
posun vo svojej rozhodovacej praxi reflektovali.“].
Súd teda v prejednávanej veci si osvojil právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v cit. uznesení
NS SR spis. zn. 3 Cdo 158/2012 zo dňa 14.11.2012, ktorý odzrkadľuje doterajšiu judikatúrnu prax
najvyššieho súdu, zdôrazňujúc objektívny charakter zodpovednosti štátu podľa ust. § 3 zákona č.
514/2003 Z. z., t. j. vychádzajúc z toho, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok trestného
konania. Pre účely posudzovania vzniku zodpovednosti štátu podľa ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
tak nie je zásadne rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní v akomkoľvek jeho štádiu vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo v konečnom rozhodnutí.
Ak tomu tak nie je a obvinený (resp. obžalovaný po podaní obžaloby prokurátorom) bol súdom spod
obžaloby oslobodený, niet logického dôvodu, aby aj napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia
nebolo nikdy v rámci trestného konania formálne zrušené pre jeho nezákonnosť, toto uznesenie nebolo
považované pre účely ust. § 3 ods. 1 písm. a) a ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nezákonné
rozhodnutie.
Na uvedenom závere v kontexte prejednávanej veci nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že
navrhovateľka ako obžalovaná bola spod obžaloby súdom oslobodená podľa ust. § 285 písm. b)
Trestného poriadku, teda z dôvodu, že hoci skutok, pre ktorý bola obvinená, sa stal, avšak tento
nebol trestným činom (v danom prípade z dôvodu nedostatku subjektívnej stránky trestného činu).
Na margo obrany odporcu v spojení s poukazom na už citovaný právny názor uvedený v náleze
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, že skutok sa stal, avšak len neboli
naplnené všetky znaky skutkovej podstaty obžalovaného trestného činu, v danom prípade zavinenie a
teda nie je možné bez ďalšieho považovať dotknuté uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné,

súd poukazuje na to, že pre právnu kvalifikáciu akéhokoľvek skutku ako trestného činu, musí dôjsť
k naplneniu tak objektívnej, ako aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu. V prípade,
že tomu tak nie je, nie je z hľadiska výsledku trestného konania, ako určujúceho faktoru pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 5114/2003 Z. z. podstatné, či
daný skutok (nie však taký skutok, ktorý naplňuje skutkovú podstatu trestného činu) obvinená osoba
spáchala, alebo nie. V danom prípade navyše navrhovateľka po vznesení obvinenia tento nedostatok
namietala (použijúc terminológiu Ústavného súdu SR v cit. náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa
13.11.2013 sa týmto snažila rozptýliť zákonnosť dôvodov obvinenia) už pri prvom úkone - sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom túto jej námietku prokurátor okresnej prokuratúry v
rozhodnutí (uznesení č. k. 2Pv 482/07-13 zo dňa 04.08.2008) o jej sťažnosti vyhodnotil v danom štádiu
trestného konania ako nie dôvodnú a reflektoval ju len tým, že uložil policajtovi v priebehu konania
zabezpečiť ďalšie dôkazy, aby sa tak bolo možné vyporiadať s obranou obvinenej. Po ďalšom doplnení
dokazovania v prípravnom konaní aj napriek tejto stále trvajúcej námietke navrhovateľky ako obvinenej
podal prokurátor okresnej prokuratúry na Okresnom súde Žilina dňa 03.06.2010 obžalobu. Napokon
v konaní pred súdom prokurátor okresnej prokuratúry v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní dňa
21.06.2013 uviedol, že: „...vznikli dôvodné pochybnosti o naplnení subjektívnej stránky trestného činu,
ktorý sa kladie obžalovanej za vinu, preto ponechávam na zvážení súdu vyhodnotenie vykonaných
dôkazov. Mám však za to, tak ako som už vyššie uviedol, že obžalovaná vykonala neoprávnenú ťažbu
a objektívne tým spôsobila škodu poškodenej a preto by túto škodu mala poškodenej nahradiť. Otázne
však je posúdenie jej konania.“ a následne Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 35T/101/2010-197
zo dňa 21.06.2013 navrhovateľku spod obžaloby oslobodil práve z dôvodu nedostatku subjektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu, ktorý navrhovateľka po celú dobu od vznesenia obvinenia
namietala. Teda aj samotný prokurátor v samom závere trestného konania uznal dôvodnosť obhajoby
navrhovateľky v časti jej argumentácie ohľadom nedostatku v subjektívnej stránke skutkovej podstaty
trestného činu v danom prípade. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti navrhovateľky proti uzneseniu o
vznesení obvinenia a súčasne s uznesenia prokurátora, ktorým túto sťažnosť navrhovateľky zamietol, v
čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia existovali značné pochybnosti, kde vôbec ku spáchaniu
skutku, ktorý sa kládol navrhovateľke za vinu, došlo, teda na pozemku v koho vlastníctve, pričom už len
toto nasvedčovalo relevantnej pochybnosti o tom, že navrhovateľka v danom prípade nekonala v úmysle
prisvojiť si cudziu vec, čo sa napokon ukázalo aj určujúce pri rozhodnutí súdu o vine navrhovateľky v
predmetnej trestnej veci, ktorý svoje oslobodzujúci rozsudok odôvodnil práve s dôrazom na nedostatok
vo vedomostnej zložke konania navrhovateľky.
Súd konštatuje v danej veci, že bola naplnená podmienka podľa ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003
Z. z. pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, t. j. existenciu nezákonného rozhodnutia, voči ktorému
navrhovateľka podala včas riadny opravný prostriedok.
Pod pojmom škody je z teoreticko-právneho hľadiska nutné rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Zákon
rozoznáva skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku
poškodeného, prípadne aj náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav. Pod ušlým
ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, keby nedošlo k vzniku škody.
Je nepochybné v danom prípade, že u navrhovateľky vynaložením trov obhajoby (ich zaplatením
zvolenému obhajcovi) došlo k ujme v jej majetkovej sfére, a to k zmenšeniu majetku zodpovedajúcemu
zaplatenej peňažnej sume trov obhajoby, teda ku skutočnej škode podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z.. Tým bol naplnený ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa ust. § 3
ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, je nutné v každom
konkrétnom prípade bezpochybne preukázať, teda nemožno ju len predpokladať. Ide o vzťah príčiny -
porušenia právnej povinnosti a následku - vzniku škody.
Je nepochybné, že nebyť trestného stíhania vedeného po vznesení obvinenia dotknutým uznesením
povereného príslušníka PZ voči navrhovateľke, neboli by navrhovateľke vznikli akékoľvek trovy
obhajoby, v prejednávanej veci spočívajúce v odmene a náhradách vyúčtovaných navrhovateľke jej
obhajcami za poskytovanie právnych služieb. V tomto prípade je tak nad všetku pochybnosť daná
príčinná súvislosť medzi vznikom škody u navrhovateľky (t. j. ujmy, ktorá nastala v jej majetkovej sfére)
v podobe trov obhajoby a trestným stíhaním vedeným proti navrhovateľke na základe uvedeného
rozhodnutia povereného príslušníka PZ. V dotknutom prípade súčasne nebolo podstatné, že u
navrhovateľky nešlo o povinnú obhajobu podľa ust. § 37 Trestného poriadku, ale že navrhovateľka len
realizovala svoje ústavou garantované právo podľa ust. čl. 50 ods. 3 Ústavy SR [resp. ust. čl. 6 ods. 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd]. Realizácia tohto práva navrhovateľky

v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní jej tak nemôže byť na škodu. Týmto došlo k
naplneniu aj posledného hmotno-právneho predpokladu vzniku nároku navrhovateľky podľa ust. § 5
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to, že škoda navrhovateľke vznikla v dôsledku (v príčinnej súvislosti)
dotknutého nezákonného rozhodnutia.
Na základe uvedeného súd dospel k nepochybnému záveru o oprávnenosti uplatneného nároku čo do
jeho základu, teda dôvodnosti návrhu čo do jeho základu.
Zaoberajúc sa výškou uplatneného nároku v kontexte rozsahu uplatnenej náhrady škody podľa ust.
§ 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že odporca napokon nenamietal vykonanie
a ani účelnosť ani jedného z úkonov právnej služby poskytnutých navrhovateľke v rámci jej obhajoby
obhajcami ňou zvolenými a ani súlad účtovania odmeny za tieto úkony, náhrady výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (tzv. režijný paušál), cestovných výdavkov a náhrady za
stratu času v súlade s vyššie cit. ust. § 1 ods. 3, § 9, § 12, § 14, § 15, § 16 ods. 3 a 17 ods. 1 vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej služby a súd považoval
tak po preukázaní dôvodnosti základu žalovaného nároku jeho rozsah a výšku medzi účastníkmi za
nespornú, o ktorých pravdivosti nemal dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Súd teda
dospel k záveru, že aj z hľadiska rozsahu a výšky uplatnenej škody bol návrh navrhovateľky podaný
dôvodne, keďže navrhovateľka, ako aj vyplynulo z vykonaného dokazovania, vyúčtované trovy obhajoby
advokátovi skutočne zaplatila.
Napokon účelné vynaloženie trov obhajoby vo výške zodpovedajúcej výške uplatneného nároku
na náhradu škody 1.071,27 eur vyplýva aj z listinných dôkazov, ktoré sú vyššie spomenuté (pri
skutkových zisteniach súdu; listiny týkajúce sa poskytnutia jednotlivých úkonov právnej služby obhajcami
navrhovateľky a ich účasti na jednotlivých úkonoch v rámci dotknutého trestného konania) a ktoré súd
vo veci vykonal. Súčasne mal súd za to, že vyúčtovaný rozsah a výška trov obhajoby spočívajúcich v
odmene obhajcov a ich náhrad za poskytnuté právne služby či už v prípravnom konaní, resp. v konaní
pred súdom, boli vyúčtované v súlade s právnou úpravou tarifnej odmeny advokáta vrátane jeho náhrad,
ako táto úprava vyplýva z vyššie cit. ust. § 1 ods. 3, § 9, § 12, § 14, § 15, § 16 ods. 3 a 17 ods. 1 vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom v čase vykonania jednotlivých úkonov právnej služby. Súd
sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti výpočtov vykonaných JUDr. Vladimírom Kašubom v jeho
liste zo dňa 10.01.2013 a JUDr. Jaroslavom Čiernym v jeho liste zo dňa 28.06.2013 a ich súladnosti s
vyššie cit. ust. § 1 ods. 3, § 9, § 12, § 14, § 15, § 16 ods. 3 a 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.
z. v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej služby a v plnej miere na ne odkazuje.
Z uvedených dôvodov súd považoval návrh v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.071,27 eur za dôvodný
a vo výroku tohto rozsudku zaviazal odporcu na zaplatenie tejto sumy.
Pokiaľ odporca namietal, že si navrhovateľka v rámci uplatneného nároku na náhradu trov konania,
t. j. konania v prejednávanej veci uplatňovala aj náhradu trov právneho zastúpenia vynaložených v
súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, súd poukazuje na to, že si tento nárok
navrhovateľka neuplatnila návrhom vo veci samej, ale si ho uplatnila v rámci návrhu na rozhodnutie súdu
o trovách konania v prejednávanej veci podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o ktorých ako je nižšie uvedené,
súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
Čo sa týka časti návrhu, ktorou si navrhovateľka uplatnila nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo
výške 5,5 % ročne zo žalovanej sumy 1.071,27 eur od 16.08.2013 do zaplatenia s odkazom na cit. ust. §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., navrhovateľka si tento nárok uplatňovala z hľadiska počiatku obdobia
omeškania odporcu s plnením s poukazom na to, že dňom 16.08.2013 bolo jej právnemu zástupcovi
doručené oznámenie GP SR zo dňa 08.08.2013, ktoré navrhovateľka považovala zároveň za oznámenie
o tom, že GP SR ako príslušný orgán jej nárok na náhradu škody neuspokojí. Súd tento navrhovateľkou
uplatnený nárok právne posúdil ako nárok vyplývajúci z práva navrhovateľky na zaplatenie úrokov z
omeškania podľa ust. 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s odkazom v ust. § 25 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ ide o čas, kedy sa odporca dostal do omeškania s úhradou navrhovateľkou
uplatneného nároku súd vec právne posúdil podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Ako už
bolo vyššie uvedené, súd sa v konaní nestotožnil s navrhovateľkou, že list GP SR zo dňa 08.08.2013
zn. C. Y. XXX/XX-X by bolo možné považovať súčasne za oznámenie príslušného orgánu podľa ust.
§ 4 zákona č. 514/2003 Z. z., že neuspokojí nárok navrhovateľky a k omeškaniu odporcu s peňažným
plnením zodpovedajúcim peňažnej náhrade škody v žalovanej výške tak došlo až dňa 07.01.2014 (t. j.
deň po poslednom dni lehoty podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. po dni 06.01.2014).
Súd mal tak za to, že navrhovateľke v zmysle cit. ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo právo
požadovať od odporcu úroky z omeškania vo výške podľa cit. ust. § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995
Z. z., teda vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej, ako bolo výška základnej úrokovej sadzby ECB
platná k prvému dňu omeškania odporcu s plnením, t. j. vo výške 5,25 % ročne (ku dňu 07.01.2013 bola

výška základnej úrokovej sadzby ECB 0,25 %, o čom má súd vedomosť zo svojej činnosti; § 121 O.s.p.;)
zo sumy 1.071,27 eur od 07.01.2014 do zaplatenia. V tomto rozsahu tak súd priznal navrhovateľke
uplatnené právo na zaplatenie úrokov z omeškania a vo zvyšnom rozsahu návrh v časti o zaplatenie
úrokov z omeškania zamietol.
Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov
konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie§ 166 sa
nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, ako je to uvedené vo výroku
tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).