Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. marec 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5MCdo/13/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612207841
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8612207841.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom v
Prahe, Novodvorská č. 994, Česká republika, IČO: 25 117 483, zastúpeného advokátskou kanceláriou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému
V. F., bývajúcemu v K., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenia na ochranu
spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov č. 5, IČO: 42176778, zastúpenému JUDr.

Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku, Sov. hrdinov 163/66, o zaplatenie 228 809,86
CZK s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp.zn. 5C 117/2012, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Svidník z 1.
marca 2013 č.k. 5C 117/2012-71 a rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11.septembra 2013 sp.zn.
3Co 94/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník rozsudkom z 1.marca 2013 č.k. 5C 117/2012-71 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal, aby žalovaný bol súdom zaviazaný zaplatiť mu sumu 228 809,86 CZK s príslušenstvom,
ktorá predstavuje pohľadávku voči žalovanému vzniknutú na základe zmluvy o úvere uzatvorenej

20. marca 2008 medzi právnou predchodkyňou žalobcu Českou spořitelnou, a.s. a žalovaným v
dôsledku nedodržania v zmluve dohodnutých podmienok žalovaným. V odôvodnení konštatoval, že
žalobou je uplatnený nárok z právneho vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa, na ktorý treba aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa ustanovení tohto zákonníka
treba posudzovať aj účinky námietky premlčania. Splatnosť žalovanej pohľadávky nastala 17. októbra
2008, žalobca podal žalobu 16.októbra 2012, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby

v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 11. septembra 2013 sp.zn. 3Co 94/2013
napadnutý rozsudok potvrdil. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s jeho názorom, že ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú sa vzťahujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorých treba posudzovať aj vznesenú námietku premlčania

v prospech spotrebiteľa. Vznesenie námietky premlčania vedľajším účastníkom považoval za legitímne,
nakoľko nejde o dispozitívny úkon účastníka konania a navyše námietku vzniesol aj samotný žalovaný
na pojednávaní dňa 1. marca 2013. Odvolanie žalobcu proti výroku o trovách konania vyhodnotil ako
nedôvodné, pretože účel poskytnutia ochrany spotrebiteľovi bol v prejednávanej veci úkonmi vedľajšieho
účastníka naplnený. V prejednávanom prípade neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia §
150 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1

O.s.p.Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozsudkom, pretože nimi bol porušený zákon. Mimoriadne
dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdmi (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Súdom

vytkol, že uvedenú vec mali posudzovať podľa právneho poriadku Českej republiky a nesprávne posúdili
charakter právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, keď naň mali aplikovať ustanovenia § 262
ods. 4 a nasl. Obchodního zákonníka, z ktorého dôvodu aj nesprávne posúdili otázku premlčania. Bol
toho názoru, že právna úprava premlčania nesmeruje k ochrane spotrebiteľa, premlčanie pôsobí voči
obom stranám rovnako. Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek

zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstúpil, ale zabezpečenie rovnováhy v právach a
povinnostiach zmluvných strán. Na základe uvedeného navrhol, aby rozhodnutia prvostupňového a
odvolacieho súdu boli zrušené a vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný ani vedľajší účastník sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s
§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu

alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v

rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade

prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP
z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a
COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty,
s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatnýchsúdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním
mimoriadneho dovolania.

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), zohľadňujúc uvedené závery
ESĽP a reagujúc na niektoré prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, 18. marca 2015 pod sp.zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého
znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc

princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých
zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania
k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej
je možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník

konania má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný
názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je
významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio
súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Vzhľadom na nejednotnosť súdneho rozhodovania, ktorá sa prejavila v zaujímaní odlišných právnych
názorov obsiahnutých v rozhodnutiach senátov občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho
kolégia pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, prijali
občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu spoločné
zjednocujúce stanovisko k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako spoločné stanovisko pod č. 94/2015. Právna veta tohto
stanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v
občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť
podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne

spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne
dovolanie treba odmietnuť.“

Predmetnéstanoviskovychádzaznázoru,žepostupúčastníkaobčianskehosúdnehokonania,ktorýmal
v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť

ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa
prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje
procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými
úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich
subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia)

aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže
mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j O.s.p.

Dovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, že v danom prípade prebehlo dvojstupňové
konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že

by sám náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca
nepodal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Nevyužil preto dostupný mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie
v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesneneprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho
dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne
neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm.
c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť

trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet
na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaný ani vedľajší účastník nepodali návrh na priznanie náhrady
trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania
o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.