Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/392/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226355
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112226355.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Ivetou Sopkovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je
registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/
B. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt
(veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX) navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym
postupom podľa ust. §38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXX uzavretej s dlžníkom: H., nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX XXXXX/
XXXX. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a
to v zákonom ustanovenej dobe. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice
a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku). V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku

rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno
stotožňovaťsrozhodnutímrozhodcovskýchkomisií.Rozhodnutiamirozhodcovskýchkomisiísarozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporovrozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991
zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského
súdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku ale

podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého
súdny výkon pripúšťa zákon. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu
(poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom); rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.4.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o poverenie tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 295 dní!). Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie
súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené
medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811

09 a povinným: H. T., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXX (registrácia súdneho exekútora
EX XXXXX/XXXX). Navrhovateľ vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného
exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval
vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu

na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Nesprávny úradný postup súdu
charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil
vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom
podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych predpokladov

založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný judiciálny proces, sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40

a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe a lebo vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca
kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príaslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu
formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu dôjde včas, t.j. v lehote

stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd- dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo takýto prostriedok už nemožno

uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Exekučný súd svojim
nelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenieprávanavrhovateľanazaplateniedlhu,čímformálne
vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej
strane totiž existuje relevantný exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok, ale tento je materiálne nevykonateľný

a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a žiadať
ochranu práva pred súdom. Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu koania, na ktorú je súd
povinný prihliadať ex offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok rovnocenný
exekučný titul ako rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný
postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §44

ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade podľa názoru navrhovateľa neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Vzhľadom na uvedené si navrhovateľ z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody akoaj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu. Vo svojej
žalobe uviedol že mu ako poškodenému vznikla majetková škoda 88,45 EUR predstavujúca náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

v konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Zároveň si
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l

Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného
súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní poškodeného, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu

exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov, smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by vedel,
že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ
považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných

zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu
svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov

spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c. Nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcuaspôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 17,69 EUR, t.j.
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Navrhovateľ v žalobe uviedol, že postupoval podľa ust. §15

ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol
pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na
náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní. Navrhovateľ preto požadoval, aby súd:
1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci

tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25,
Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXX dlžníkom (povinným): H. T., nar.

XX.XX.XXXX, postupom, v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku,
2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 88,45 EUR a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 17,69 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je

zároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovitrovy súdneho konania a poukázať ich k rukám
jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.Súd vo veci rozhodol dňa 27.08.2013 rozsudkom č.k. 27C/392/2012-38 tak, že návrh zamietol a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd v zmysle ust. § 156 ods. 3 z.č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) verejne vyhlásil uvedený rozsudok bez nariadenia pojednávania v

spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p..

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. uznesením č.k.
8Co/123/2014-85 zo dňa 06.08.2014 predmetný rozsudok súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení uviedol, že z úradnej moci podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa

§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. g/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Podanou
žalobou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 88,45 € titulom majetkovej škody a zaplatenia
17,69 € titulom nemajetkovej ujmy. Žalobca na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov v konaní
navrhol ako dôkaz pripojenie súdneho exekučného spisu Okresného súdu v Trenčíne, vedeného
v prospech oprávneného - žalobcu proti povinnému H. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá

vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, ktorý však
riadne neoznačil sp. značkou. Súd prvého stupňa vlastným šetrením zistil, že ide o spis Okresného
súdu v Trenčíne sp. zn. 62Er/2335/2011, z ktorého si pripojil listiny. Je nepochybné, vzhľadom na
predmet konania a sporu nepresahujúci sumu 1 000 eur, že danú vec možno považovať za drobný
spor, nakoľko spĺňa podmienky ustanovenia § 200ea ods. 1, 2 O.s.p., ktorý v zmysle § 115a ods. 2

O.s.p. umožňuje súdu rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie veci, ktorá spĺňa
podmienky drobného sporu, bez nariadenia pojednávania neprichádza do úvahy v každom prípade.
Z procesného hľadiska musí súd postupovať pred verejným vyhlásením rozhodnutia vo veci samej
najmä podľa ustanovenia § 114 ods. 2, § 115a, § 120 ods. 4 a § 156 ods. 3 O.s.p. Základom pre
rozhodnutie súdu po splnení týchto procesných podmienok sú zhodné (nespochybniteľné) listinné

dôkazy predložené účastníkmi konania. V prípade akýchkoľvek pochybností nie je možné vydať súdne
rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov
predložených účastníkmi bez toho, aby sa nimi vykonávalo dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O.s.p.
Súd sa len oboznámi s listinami a ak z nich vyplynie tvrdený skutkový stav a právne posúdenie, môže
ich vziať za základ svojho rozhodnutia vo veci samej. Skutkový stav môže súd ustáliť len z predložených

listinných dôkazov a je vylúčené, aby rozhodnutie bolo založené na listine, ktorú účastníci nepredložili
- napr. exekučný spis, z ktorého po oboznámení a zistení z neho vyplývajúcich skutočností, dospel
k záverom potrebným pre prijatie konečného rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ však súd prvého
stupňa nenariadil pojednávanie, nemohol vykonávať dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O.s.p. listinami
obsiahnutými v exekučnom spise, pretože tieto listiny nepredložil žiaden z účastníkov konania. V tejto

súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že žalobca v žalobe označil ako dôkaz
exekučný (súdny) spis Okresného súdu Trenčín bez označenia konkrétnej listiny na preukázanie svojich
tvrdení. Súd prvého stupňa vykonal tento dôkaz tak, že si listiny z tohto spisu pripojil ako dôkaz do tohto
konania.Žalobcaanižalovanýnebolioboznámenístým,žesúdprvéhostupňaakceptovalnávrhžalobcu
na vykonanie tohto dôkazu, teda že žalobcom navrhnutý dôkaz vykoná. Účastníci konania neboli

oboznámení, ktoré listiny a skutočnosti z nich vyplývajú sú pre súd významné pre právne posúdenie
žalobcom uplatnených nárokov. Za tejto procesnej situácie musel odvolací súd konštatovať, že skutkové
zistenia, z ktorých súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodnutí vo veci samej, boli získané spôsobom
nesúladným s Občianskym súdnym poriadkom a súd prvého stupňa konanie zaťažil vadou, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Týmto postupom bola žalobcovi a žalovanému

odňatá možnosť konať pred súdom.
Ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. je vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania,
prejavujúcej sa v možnosti účastníkov konania predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia
momentu na ich predkladanie. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou
(zásada formálnej pravdy), ktorá úzko súvisí na strane účastníka konania s povinnosťou tvrdenia podľa

§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p. a dôkaznou povinnosťou podľa § 120 ods. 1 O.s.p.. Účastníci konania
majú možnosť na dosiahnutie účelu konania pri plnení dôkaznej povinnosti predkladať skutočnosti a
dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie vo veciach, v ktorých bolo
nariadené pojednávanie, alebo najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej vo veciach, v
ktorých sa pojednávanie nenariaďuje (§ 115a O.s.p.). Zákon uvedené procesné následky viaže na

vedomosť účastníka o tejto procesnej povinnosti a preto ukladá súdu obligatórnu poučovaciu povinnosť,
ktorú je povinný poskytnúť každému účastníkovi, vrátane účastníka zastúpeného v konaní právnym
zástupcom. Preto je nevyhnutné, aby si súd prvého stupňa splnil poučovaciu povinnosť a to aj
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. kvalifikovane, na začiatku súdneho konania (viď ÚS 67/2002). V prípadekonaní, v ktorých sa pojednávanie nenariaďuje, realizuje súd túto poučovaciu povinnosť v rámci prípravy
pojednávania v zmysle § 114 ods. 2 O.s.p.. Prípravou pojednávania podľa citovaného zákonného
ustanovenia treba rozumieť všetku činnosť súdu od začatia súdneho konania (§ 82 ods. 1 O.s.p.) až

do začatia pojednávania, resp. do verejného vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V rámci prípravy
pojednávania súd doručí žalobu žalovanému spolu s prílohami a poučí účastníkov podľa § 120 ods.
4 O.s.p.. Súd prvého stupňa realizoval poučenie účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na
úradnej tabuli súdu, spolu s oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací
súd považuje za potrebné poukázať na to, že doručovanie vyvesením na úradnej tabuli súdu ako

osobitného spôsobu doručovania písomnosti súdu je upravené v § 47a O.s.p. Táto procesná norma
ustanovuje doručovanie písomností súdu iba v prípadoch, ak účastníci nie sú súdu známi alebo ak
ide o účastníkov, ktorých pobyt nie je známy. V danej veci o taký prípad nejde. Možno uzavrieť, že
účinky splnenia poučovacej povinnosti súdom prvého stupňa vo vzťahu k účastníkom konania týmto
spôsobom doručovania písomnosti nenastali. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa
pri príprave pojednávania nedodržal procesný postup podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Predovšetkým súd

prvého stupňa si nesplnil obligatórnu poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a vo veci rozhodol
bez toho, aby žalobcovi a žalovanému umožnil zúčastniť sa vykonania všetkých dôkazov a vyjadriť sa
k týmto dôkazom podľa § 123 O.s.p. Predmetom dokazovania v drobných sporoch sú iba skutočnosti,
ktoré sú medzi účastníkmi sporné. Súd nedokazuje skutočnosti, ktoré vyplývajú z listín predložených
účastníkmi konania, o pravdivosti ktorých niet pochýb. Napriek tomu, že súd prvého stupňa nemal

splnené podmienky prípravy pojednávania rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania podľa
§ 115a ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Nesplnenie povinnosti podľa § 120 ods. 4
O.s.p. a neumožnenie účastníkom konania realizovať procesné práva podľa § 123 O.s.p. považoval
odvolací súd za vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru
odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa pre rozhodnutie veci samej postupom podľa §

115a ods. 2 O.s.p. v spojení s možnosťou realizácie procesných práv účastníkov konania podľa § 123
O.s.p. dať žalobcovi a žalovanému priestor, aby sa zoznámili s dôkazmi spolu so skutkovými zisteniami,
ktoré vykonal súd prvého stupňa a ktoré z nich súd prvého stupňa vyvodzuje, aby sa k dôkazom a
skutkovým zisteniam vyjadrili, prípadne, aby navrhli iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení.
Porušením procesných práv a povinností postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti

účastníka konať pred súdom, najmä za situácie, kedy súd prvého stupňa mienil vo veci verejne
vyhlásiť rozsudok bez nariadenia pojednávania. Odňatie tejto možnosti sa prejavilo tým, že súd prvého
stupňa znemožnil účastníkom procesné práva označiť a predkladať skutočnosti a dôkazy v rozsahu
ustanovenom zákonom. Súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom a porušil ich právo

na spravodlivý súdny proces v intenciách článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd
sa taktiež zaoberal tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vylúčeným sudcom. V
ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je vylúčený
z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje len na
rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods.
1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či
prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd
(§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 19.
októbra 2012 č.k. 4NcC/298/2012-11 rozhodol, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. O. O.,

ktorému vec bola pridelená, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde
pod sp. zn. 27C/392/2012. V súlade so zmenami rozvrhu práce (pokyn č. 44/13 Spr 645/2013) došlo k
prideleniu predmetnej veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu v Trenčíne JUDr. L.
Z.. Z jej vyjadrenia vyplýva, že nemá žiadny pomer k veci, k účastníkom ani ich zástupcom a vo veci
sa necíti byť zaujatá. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany

žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v
zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci
a účastníkom konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti
predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu.
Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu, nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené

na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)
zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá
ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciunámietku žalobcu ako nedôvodnú. Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie, podľa § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa v ďalšom konaní uložil postupovať podľa § 114 O.s.p.,

splniť si voči účastníkom poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a ďalej dodržať taký procesný
postup, aby svojím procesným postupom poskytol účastníkom konania možnosť realizovať procesné
práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym súdnym poriadkom (§ 123), pričom sa
bude zaoberať aj prípadnými námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov konania a vo
veci opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 O.s.p..

Súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. na prejednanie veci nariadil
pojednávanie, pričom spolu s predvolaním doručil účastníkom konania aj písomné vyhotovenie poučení
podľa Občianskeho súdneho poriadku, vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Navrhovateľ prevzal
túto zásielku súdu dňa 18.11.2014, jeho zástupca dňa 04.11.2014 a odporca konajúci prostredníctvom
MS SR dňa 04.11.2014.

Odporca konajúci prostredníctvom MS SR sa k veci vyjadril písomne, podaním zo dňa 07.11.2014,
doručeným súdu dňa 14.11.2014 tak, že žiadal, aby ho súd zamietol ako nedôvodný a navrhovateľovi
nepriznalnáhradutrovkonania.Uviedol,žeužv žalobnomnávrhusavyskytujúviacerénedostatky,napr.
neuvedenie spisovú značky príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, absencia

relevantných údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci
a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ tak preniesol celú dôkaznú povinnosť
na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zdôraznil, že tvrdenie, že nemá vedomosť o
spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde, minimálne preto, že
kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody,

má mať možnosť záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu
mala byť spôsobená škoda. Čo sa týka prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že
navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného
súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje

právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v
konaní). Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už v septembri 2012 bola

okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné
prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o
tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o predčasne

uplatnený nárok na súde. Zároveň informoval súd, že navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí, čím zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovaní sám požiadal. Odporca ako orgán príslušný podľa § 4
ods. 1 písm. a/ z.č. 514/2003 Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. K
tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení

zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ

(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a
tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spÍňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia
Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule.

Vo všeobecnosti poukázal i na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje,
že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené
v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktorésťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno

vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (I. ÚS 63/00)." Ďalej poukázal na to, že lehota 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného od 01.06.2011 sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie

poverenia. V zmysle v uznesenia Ústavného súdu SR z 03.03.2011, sp.zn. IV. ÚS 60/2011, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011, sp.zn. 3Cdo/146/2011, zo dňa 26.09.2011,
sp.zn. 3MCdo/11/2010 a zo dňa 29.03.2011 sp.zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy,
a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takom prípade patrí vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol, prípadne nekalou doložkou
viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku

splnená, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia

sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k
uvedenému ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom,
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009. V takom prípade premlčacia
lehota na uplatnenie tohto nároku navrhovateľovi uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-

dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vzhľadom k tomu vzniesol námietku premlčania pri nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie predo dňom
23.04.2009(t.j.3rokypredodňom,kedyboliodporcovidoručenéprvéžiadostiopredbežnéprerokovanie
nároku). Ďalej, pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií.
Mal za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej

ujmy, v prvom rade poskytovanie finančného zadosťučinenia nie automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu zo strany súdu. Je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe .frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v

rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy 20%
z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnym skutočnosťami či rozumnou úvahou.
Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej

ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné
opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to
pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v
spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej mocizamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných

konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v
tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej. únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť

od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný

ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom zdôraznil, že podľa jeho názoru

navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že
rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ

ocitol,sizavinilsám,atospôsobomvykonávaniapodnikateľskejčinnosti,pasivitoupriobhajovanísvojich
práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Vyjadrenie odporcu bolo navrhovateľovi doručené prostredníctvom jeho zástupcu dňa 25.11.2014.

Dňa 04.11.2014 navrhovateľ súdu zaslal e- mailom návrh na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania
na deň 09.12.2014 z dôvodu návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods.
2 písm. c/ O.s.p. s tým, že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na
takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Súd uznesením zo dňa 09.12.2014

sp.zn. 27C/392/2012 návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Ako je uvedené vyššie, súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na 09.12.2014. Odporca
konajúci prostredníctvom MS SR svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil hospodárnosťou konania
a nepožiadal o odročenie pojednávania s tým, že sa k veci písomne vyjadril. Navrhovateľ a jeho

zástupca svoju neúčasť neospravedlnili, nepožiadali o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov a
jediným dôvodom ich neúčasti tak zostal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu podaného návrhu
na prerušenie konania, ktorý neobsahuje náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p... Súd konštatuje, že návrh
na prerušenie konania, ktorému naviac nebolo nevyhovené, sám osebe nie je dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania. Súd bol za danej procesnej situácie povinný v prejednávanej veci ďalej

konať, na základe jeho povinnosti zabezpečiť spravodlivosť v zmysle § 1 ods. 1 O.s.p. a zabezpečiť
ústavné právo účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky. Termín pojednávania bol totiž navrhovateľovi známy od 18.11.2014, jeho
zástupcovi od 04.11.2014, tento nebol zrušený a navrhovateľ a jeho zástupca tak mali reálnu možnosť
zúčastniť sa na tomto pojednávaní. Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods.
4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí.

Súd (vychádzajúc z judikátov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 21/2000 zo dňa
20.09.2000 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 150/2010 zo dňa 21.10.2010, sp.zn.

3Cdo 57/2011 zo dňa 05.05.2011) mal za to, že svojim postupom neodníme účastníkom konania
možnosť konať pred súdom a za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vykonal vo veci
dokazovanie na pojednávaní dňa 09.12.2014 v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov
oboznámením sa s návrhom, písomným vyjadrením odporcu, žiadosťou navrhovateľa o založenieznaleckého posudku do spisu súdnej správy, vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. Spr 703/2014,
podstatným obsahom znaleckého posudku č. 1/2014, vypracovaného Ekonomickou univerzitou v
Bratislave, ktorý je založený v spise súdnej správy sp. zn. Spr 703/2014, oboznámením sa s obsahom

kópiespisu OkresnéhosúduTrenčínsp.zn.62Er/2335/2011,odvolanímnavrhovateľaazistilnasledujúci
skutkový stav.

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/2335/2011 súd zistil, že dňa 19.08.2011 súdny exekútor
JUDr. F. G. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia vo veci, vedenej na jeho

exekútorskomúradepodsp.zn.EXXXXXX/XXXXvprospechoprávneného POHOTOVOSŤ,s.r.o.,IČO:
35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25 proti povinnému H., nar. XX.XX.XXXX na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 zo
dňa 29.04.2011, sp.zn. SR 02762/11. Okresný súd Trenčín dňa 21.03.2012 vydal uznesenie č.k.
62Er/2335/2011-10, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1,2 z.č. 244/2002 Z.z. rozhodcovskom konaní z
dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ Ex. por, pretože rozsudok priznáva oprávnenému plnenie zákonom nedovolené, odporujúce dobrým
mravom, preto je nevykonateľný. Rozhodcovský súd sa v rozsudku nevysporiadal s vylúčením inštitútov
zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa.

Uvedené uznesenie bolo navrhovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu riadne doručené
a keďže proti nemu nepodal odvolanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 11.04.2012. V exekučnom
spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná
predsedovi okresného súdu.

Podľa záverov znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave,
predstavuje na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné
služby, tlač a úpravu informačného systému majetková ujma navrhovateľa, diferencovaná podľa
jednotlivých typov žalôb nasledovne: 1/ pri žalobách v súvislosti s nesprávnym úradným postupom

exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o
žiadosti o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NZP) a pri žalobách v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli,
resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NVP) sumu 30,76 € a 2/ pri žalobách v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože

tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora (ZE) sumou 31,68 €.

Navrhovateľ si u odporcu žiadosťou uplatnil nárok na náhradu škodu spôsobenú ním tvrdeným
nesprávnym úradným postupom v zmysle návrhu. Odporca v písomnom vyjadrení potvrdil, že takáto
žiadosť navrhovateľa mu bola doručená, pričom jej nebolo vyhovené z dôvodov, ktoré popísal.

Súd potom nevykonal ďalšie dôkazy navrhované navrhovateľom - spisom odporcu o predbežnom
prerokovaní nároku na náhradu škody a potvrdením o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody z dôvodu, že ich vykonanie nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd vec posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnejmoci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje

náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorámumalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupom
Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Z hľadiska obsahu jeho návrhu ďalej vyplýva,
že navrhovateľ sa zároveň domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er 2335/2011-10
zo dňa 21.03.2012, ktorým mal exekučný súd prekročiť rozsah svojej právomoci, konať nad rámec

zákona a predmetným uznesením založiť vo veci prekážku res iudicata (hoci v návrhu navrhovateľ
nesprávne označuje predmetné uznesenie súdu ako nesprávny úradný postup). Zákon č. 514/2003
Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem „nesprávny úradný postup“, ale z § 9 ods. 1 zákona vyplýva,
že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri
tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre

konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto
činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia
v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003). Napriek absencii taxatívnej legálnej definície
pojmu nesprávny úradný postup je nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú

vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Je nepochybné, že posúdenie veci
a vyjadrenie právneho názoru súdu vyjadrené v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za prípadné nezákonné rozhodnutie.

Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie
Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok,
ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré
musia byť splnené súčasne: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup pri rozhodovaní

o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie..

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o
vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnejveci navrhovateľa proti povinnému: H., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXX, pričom exekútor
uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXXXX/XXXX. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na

začatie konania uvádzal, že nemôže označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu
ju súd neoznámil, nie je to pravdivé tvrdenie, pretože spisová značka predmetného exekučného konania
bola uvedená na uznesení exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a ktoré bolo navrhovateľovi riadne doručené. Súd vlastným šetrením zistil, že ide o
exekučný spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/2335/2011. Z uvedeného exekučného spisu bolo

preukázané, že dňa 19.08.2011 bola na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o
vydanie poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 21.03.2012 uznesením č.k. 62Er 2335/2011-10
tak, že ju zamietol. Rozhodnutie bolo teda vydané viac ako 7 mesiacov po doručení žiadosti. Bolo tým
vyvrátené tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol až dňa 18.04.2012.

V prvom rade súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa

tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti nevzťahuje na situáciu, keď súd rozhoduje o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu podľa §
41 ods. 2 písm. c) alebo § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Takýmito exekučnými titulmi sú v
zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov
a rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválených.

Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie zákonnej lehoty na rozhodnutie ( a teda
žiaden nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z.), keďže súd uznesením zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, práve na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok rozhodcovského súdu, ako je uvedené vyššie. Súd poukazuje na to, že dlhšie rozhodovanie

súdu o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal vykonať
exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný súd musí vzhľadom na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom
zákonníku a z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu
nemožno z týchto dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich
odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovní
európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením

navrhovateľa, že po právnej stránke nešlo o zložitú vec.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er 2335/2011-10 zo
dňa 21.03.2012, súd po preskúmaní veci konštatoval, že ani v tomto smere žalobný návrh nie je

dôvodný. Navrhovateľ argumentoval, že exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom
odporujúcim zákonu, bez legálnych predpokladov založil svoju právomoc, realizoval úplný judiciálny
proces, postavil sa do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru
možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, čím porušil zásadu

právneho štátu - zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR).Taktiež namietal, že v dôsledku uvedeného
uzneseniabolvovecizaloženýstavresiudicata,kedynavrhovateľužnemámožnosťiniciovaťobčianske
súdne konanie a žiadať ochranu práva pred všeobecným súdom.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak

nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým

orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Z exekučného spisu sp.zn. 62Er/2335/2011 súd zistil, že exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti
o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor
týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní
o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu

so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na
jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila
vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov
vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno
znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa

považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť prelomenia

materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie
exekúcie v exekučnej veci, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 62Er/2335/2011, neprekročil
svoju právomoc, ako to v žalobnom návrhu uvádza navrhovateľ a na vec nemožno aplikovať ust. § 6 ods.
4 z.č. 514/2003 Z.z.. Uznesenie exekučného súdu č.k. 62Er 2335/2011-10 zo dňa 21.03.2012 nebolo do
dňa vyhlásenia tohto rozsudku zrušené odvolacím ani dovolacím súdom, a nadobudlo právoplatnosť

dňa 11.04.2012. Na konštatovanie nezákonnosti tohto uznesenia podľa § 5 a § 6 z.č. 514/2003 Z.z. tak
neboli splnené zákonné podmienky, pretože nebol preukázaný prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - t.j. existencia nezákonného rozhodnutia súdu.
Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia si navrhovateľ v konečnom
dôsledku zavinil sám, a to tým, že do predmetnej úverovej zmluvy vložil rozhodcovskú doložku, hoci

ako dodávateľ poskytujúci úvery vo veľkom rozsahu už niekoľko rokov, musí poznať spotrebiteľské
právne normy s tým, že nešlo o neočakávané rozhodnutie, keďže exekučné súdy nepovažovali
rozhodcovské rozsudky za spôsobilé exekučné tituly, zamietali žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Rozhodcovské konania i podľa zistenia Európskej komisie nie sú v súlade sviacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách
platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Navrhovateľ potom
musí znášať následky takéhoto vlastného výberu, pričom mu nič nebránilo obrátiť sa so svojím nárokom

nie na rozhodcovský súd, ale na všeobecný súd, ktorý by o pohľadávke navrhovateľa rozhodol podľa
právnych noriem na ochranu spotrebiteľa a získal by tým vykonateľný exekučný titul, na základe ktorého
by exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho

návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd k tejto požiadavke
navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd
SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

Z uvedeného vyplýva, že v danej veci neboli preukázané základné predpoklady pre vznik zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. - t.j. existencia
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nedodržaní lehoty na vydanie súdneho
rozhodnutia o žiadosti o udelenia poverenia a ani existencia právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým
mala byť škoda spôsobená, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom, a preto súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom

rozsahu ako nedôvodný zamietol. Súd v konaní potom už neskúmal existenciu ďalších zákonných
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo je
odôvodnené zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.

Záverom súd udáva, že je pravdou, že navrhovateľ súdu predložil aj znalecký posudok č. 1/2014

vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, znaleckým ústavom, ktorým preukazoval svoje
tvrdenie o vzniknutej škode. Súd konštatoval, že znaleckým posudkom vyčíslená škoda 30,76 € (a nie
žalovaných 88,45 €) predstavuje len paušálne vyčíslenú sumu, pričom znalecký ústav pri vypracovaní
posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec a vypočítal výšku majetkovej škody, ktorá
bola spôsobená „ nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov

Slovenskej republiky v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a
nečinnosťou,čizbytočnýmiprieťahmivexekučnomkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora“ bez
toho, aby nesprávny úradný postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných
lehôt, nečinnosť, prieťahy v konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle z.č. 513/2004 Z.z.,

resp. Ústavy SR. Z tohto hľadiska, s poukazom na vyššie uvedené, súd závery znaleckého posudku
vyhodnotil ako právne irelevantné v danej veci.

Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov celého konania. Odporcovi trovy konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon

exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).