Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. marec 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/365/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711206237
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1711206237.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členiek
senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a Mgr. Patrície Železníkovej, v právnej veci t.č. plnoletej R. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom u matky, a starostlivosti súdu o maloleté deti G.: U., nar. XX.XX.XXXX, O., nar.
XX.XX.XXXX, V., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny Pezinok, Moyzesova 2, deti rodičov: otec - M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, N., zast.
Advokátskou kanceláriou FP LEGAL s.r.o., so sídlom Bratislava, Ružomberská 6, a matka - M. G.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX, N., zast. Advokátskou kanceláriou Neuschlová, s.r.o., Bratislava,
Dostojevského rad 5, o návrhu otca na zníženie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 27.05.2013, č.k. 11P/111/2011-443, jednohlasne, (pomerom hlasov 3 : 0), takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 27.05.2013, č.k. 11P/111/2011-443 zamietol návrh otca na
zníženie výživného, keď po vykonanom dokazovaní zameranom na zistenie odôvodnených potrieb
maloletých detí, plnoletej R., ako aj zárobkových možností, schopností a majetkových pomerov rodičov,
s následnou väzbou na vyhodnotenie zmeny pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom dospel
k záveru, že návrh otca na zníženie výživného nie je dôvodný. Na základe vykonaného dokazovania
súd sa nestotožnil s argumentáciou otca, že jeho finančná situácia je zlá, a preto nie je schopný
súdom určené výživné uhrádzať v plnej výške, čoho dôkazom podľa názoru súdu je i tá skutočnosť, že
žiadnym spôsobom nevyvrátil tvrdenia o výstavbe rodinného domu. K príjmom otca zaujal stanovisko,
že otec sa tieto počas celého konania snažil účelovo meniť a zahmlievať. Na skutočnosť, že otec
má finančné problémy nie je podľa názoru súdu možné prihliadať najmä z dôvodu, že maloleté deti
nemôžu byť ukrátené na svojich právach. Zdôraznil, že vyživovacia povinnosť rodičov je ich zákonnou
povinnosťou a právom dieťaťa. Povinnosťou otca je, aby si finančnú situáciu vyriešil tak, aby bol schopný
na výživu maloletých detí prispievať sumami, ktoré mu súd v roku 2010 stanovil. Pokiaľ je príjem otca
nedostatočný, otec si musí svoje finančné záležitosti zariadiť tak, aby svojím konaním neohrozoval
práva a právom chránené záujmy jeho maloletých detí. V tejto súvislosti zdôraznil, že naposledy bola
upravovaná výška výživného pred 3,5 rokom, pričom napriek tvrdeniam otca o jeho zlej finančnej situácii,
si tento od podania návrhu v roku 2011 nenašiel žiadne iné zamestnanie, ktoré by mu umožňovalo
zlepšenie jeho finančnej situácie, napriek jeho dobrému zdravotnému stavu. Pri rozhodovaní zohľadnil,
že otec žiadnym spôsobom neparticipuje na starostlivosti, opatere ani výchove svojich detí na rozdiel
od matky, ktorá zabezpečuje celú starostlivosť o 3 maloleté a t.č. o plnoletú R., z ktorých maloletý U. má
zdravotné problémy neurologického charakteru, čo si zo strany matky vyžaduje zvýšenú starostlivosť a
opateru. Rovnako zdôraznil, že i u ďalších dvoch maloletých detí O. a V., vzhľadom k zvyšovaniu ich

veku, sa nároky na ich opateru a starostlivosť budú neustále zvyšovať. Vec právne posúdil podľa § 26,
§ 61 ods. 1-5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods.
1 písm. a/ O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie otec maloletých detí U., O.,
V. a plnoletej R., ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, majúc za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. V písomnom odôvodnení rozsudku podľa jeho názoru súd uvádza celý rad nepresností, ktoré
nevyplývajú z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania, napríklad užívania motorového vozidla zn. P.
R., či účelovosti tvrdení o výške jeho príjmu. Súd hľadal protirečenia v jeho výpovediach, nebral však
pritom do úvahy jeho osobu a charakter. Keby bol dobrý v matematike, nerobí murára. Očakávať preto
od neho presné čísla je iluzórne, hlavne, keď tieto odporujú jeho vlastnému daňovému priznaniu. Súd
pri jeho výsluchu nepoložil otázky tak, aby zistil objektívnu pravdu, ale uspokojil sa iba s príjmom ním
odhadnutým. Je zrejmé, že ako jeho rodina tak i rodina matky žijú v stave chudoby a hmotnej núdze,
súd však uznal ako odôvodnené aj výdavky matky na maloletých, ktoré nesúvisia s uspokojovaním ich
základných potrieb. Taktiež záver súdu o prerušení štúdia plnoletej R. odporuje obsahu spisu. Pokiaľ ide
o jeho zárobkové možnosti, súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nepodnikol žiadne kroky
na zabezpečenie príjmov, nevykonal však v tomto smere žiadne dokazovanie na zistenie, či sú nejaké
možnosti zárobku pre vyučeného murára v regióne A., ktoré by bezdôvodne odmietol.

K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka maloletých detí a kolízny opatrovník maloletých detí.

Matka maloletých detí navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. V plnom
rozsahu sa stotožnila s odôvodnením rozsudku, mala za to, že súd správne poukázal na ňou opakované
nezrovnalosti v informáciách o príjme otca, zosumarizoval odôvodnené potreby maloletých detí, ako
aj plnoletej R., možnosti, schopnosti a majetkové pomery otca, ako aj jej a aj v súlade s odporúčaním
kolízneho opatrovníka návrh otca na zníženie výživného na zákonné minimum zamietol. Mala za
to, že v konaní bolo preukázané, že od poslednej úpravy výživného uplynuli 3 roky, pričom sa tiež
zásadne zmenili pomery na strane maloletých detí, ktoré by dokonca odôvodňovali podanie návrh na
zvýšenie výživného. Otec si zjavne, a to i napriek dĺžke súdneho konania do dnešného dňa neuvedomil
základnú a zásadnú zásadu a to, že výživné je prednostnou pohľadávkou, ktorá má prednosť pred
inými výdavkami rodičov. Zdôraznila, že otec mal minimálne od iniciovania súdneho konania v roku
2011 dostatočne dlhý čas na to, aby si svoju údajne zlú finančnú situáciu, ktorá má dokonca trvať od
roku 2009 a v rámci ktorej dosahuje ním tvrdený príjem na úrovni cca 200,- eur mesačne skonsolidoval
tak, aby si predovšetkým dokázal plniť svoju zákonnú povinnosť voči maloletým deťom napr. tým, že
si nájde stabilné zamestnanie s pravidelným mesačným príjmom, najmä s poukazom na možnosti
zamestnania sa v bratislavskom kraji, prípadne svoju finančnú situáciu si ako človek v produktívnom
veku, bez vážnejších zdravotných problémov vylepší napr. priebežnými brigádami a pod. Mala za to,
že otec v priebehu konania nepreukázal, že by aktívne vyvinul snahu na zlepšenie svojej finančnej
situácie a žiadnym spôsobom ani nepreukázal, že by si aktívne hľadal aj iné zamestnanie. V tejto
súvislosti zdôraznila, že je povinnosťou účastníka konania preukázať a na podporu svojich tvrdení
predložiť príslušné dôkazy, nie je povinnosťou súdu zisťovať, či pre otca ako vyučeného murára sú
možnosti zárobku v regióne A.. Bez stáleho zamestnania totiž môže zostať len ten, kto nemá vyživovaciu
povinnosť k maloletým nezaopatreným deťom. Čo sa týka návrhu otca na zníženie výživného, tento
zmenu pomerov na jeho strane odôvodňuje tým, že prevzal väčšinu spoločných záväzkov z manželstva,
pričom z dôvodu hospodárskej krízy, platobnej insolventnosti a nedostatku pracovných príležitostí sa mal
dostať do druhotnej platobnej neschopnosti. Čo sa týka prevzatých spoločných záväzkov otcom uviedla,
že veľká časť týchto záväzkov vznikla podľa jej názoru z dôvodu nezodpovedného a nehospodárneho
prístupu otca, keď si tento ešte počas trvania manželstva vzal úver na podnikanie, ktorý následne splácal
tým spôsobom, že si vzal ďalšie úvery v nebankových inštitúciách typu Triangel, Cetelem a pod., čím
objektívne došlo k výraznému úverovému zaťaženiu rodiny. Okrem toho takmer polovicu zo sumy, ktorú
otec spláca titulom prevzatých úverov, tvorí splátka lízingu na osobné motorové vozidlo zn. P. R., ktoré
otec užíva pre svoje potreby, kým ona s maloletými deťmi využíva prostriedky hromandnej dopravy,
pričom nie je možné vylúčiť, že otec auto užíva aj na podnikateľské účely. V tomto smere poukázala
na výpoveď otca na pojednávaní dňa 14.11.2011, kde sám otec uviedol, že auto kúpil za 500.000,-
Sk a bolo určené na podnikateľskú činnosť. Z uvedeného dôvodu námietka otca uvedená v odvolaní,
týkajúca sa predmetného vozidla, nie je dôvodná. K spoločným záväzkom uviedla, že v konaní bolo
preukázané, že nielen otec, ale aj ona spláca časť spoločných záväzkov, pričom naviac zabezpečuje

osobnú starostlivosť o deti. Je viac ako zrejmé, že suma, ktorou otec prispieva na úhradu potrieb
maloletých detí nepokryje ani základné potreby ako sú bývanie, strava, ošatenie, cestovné, náklady
na školu a pod., nehovoriac o výdavkoch na krúžky či voľnočasové aktivity, ktoré v plnom rozsahu
zabezpečuje ona.

Kolízny opatrovník maloletých detí vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že otec si návrh na zníženie výživného podal rok
a štyri mesiace po právoplatnom rozhodnutí súdu o rozvode manželstva, kde otec súhlasil s výškou
výživného. Otec ani určené výživné neplatil, čo matka bola nútená pre ďalší zdravý fyzický, psychický
a sociálny vývin maloletých detí riešiť prostredníctvom exekútora a následne uplatnením náhradného
výživného.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/
O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným
vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 06.05.2014 č.k.
11CoP/518/2013-462 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Mal za to, že
súd prvého stupňa v danej veci, predmetom ktorej je návrh otca na zníženie výživného riadne zistil
skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 120 ods. 1, 2 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti v konaní otcom podaného návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 157 ods.
2 O.s.p.). Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvého
stupňa odvolací súd uviedol, že vnútorné presvedčenie súdu ako výsledok hodnotenia dôkazov by
sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenie jednotlivých dôkazov jednotlivo
aj ich vzájomných súvislostiach tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132
O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomných
súvislostiach, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi ako má z
hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 O.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.
V danej veci súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie dokazovaním vykonaným i nad
rámec dôkazných návrhom účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny
predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne
a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové
zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Na základe uvedeného okolnosti namietané
otcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov súvisiacich so zisťovaním
rozhodujúcich skutočností právne významných pre posúdenie návrhu otca, nemajú za následok úvahu
odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu
prvého stupňa. Pokiaľ ide o odvolanie otca, s tvrdeniami v ňom uvedenými sa odvolací súd nestotožnil.
Pokiaľ ide o motorové vozidlo P. R., súd prvého stupňa svoje skutkové zistenie vyvodil z výpovede otca
na pojednávaní dňa 14.11.2011. Čo sa týka zárobkových pomerov otca, tieto vyhodnotil v kontexte s
prednesmi a výpoveďami otca v priebehu celého konania vo vzťahu k predloženým daňovým priznaniam.
Iluzórne pocity otca o tom koľko v skutočnosti zarobí, či jeho pozabudnutie platiť odvody, u podnikateľa
vykonávajúceho podnikateľskú činnosť bez ohľadu na osobu a charakter nemožno v konaní o výživnom
na maloleté deti zohľadniť v jeho prospech. Je pravdou, že tak ako otec tak aj matka s maloletými deťmi
a plnoletou R. žijú v stave chudoby a hmotnej núdzi pri rozhodovaní však nebolo možné nezohľadniť,
že už doposiaľ určené výživné vzhľadom na vek a potreby detí, ako aj nárast ich potrieb od posledného
rozhodnutia o výživnom je minimálne a že ďalším znížením výživného by došlo k priamemu ohrozeniu
života a zdravia detí, keď by nemali zabezpečené nevyhnutné, nieto odôvodnené potreby pre svoj
život. Ako súd prvého stupňa tak i odvolací súd dal otcovi do pozornosti, že vyživovacia povinnosť k
maloletým deťom je základná povinnosť rodičov, ktorú si musia plniť aj na vlastný úkor, pričom otec,
ktorý má 40 rokov, t.j. je v produktívnom veku, vyučený murár, žijúci v blízkosti Bratislavy, kde sú
dostatočné pracovné ponuky, v konaní nepreukázal svoju neschopnosť dosiahnuť príjem, z ktorého
by bol schopný doposiaľ určené výživné platiť. Otec v konaní rovnako nepreukázal snahu o aktívne
riešenie ním tvrdenej zlej finančnej situácie, preto len poukazovanie na ňu nemôže byť dôvodom, ktorý
by zakladal zmenu pomerov na jeho strane, odôvodňujúcu vysloviť právny záver, že na strane otca od

posledného rozhodnutia o výživnom došlo k takej podstatnej zmene pomerov, ktorú by bolo potrebné
premietnuť do výšky výživného. S poukazom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukázal na správne
právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. O trovách konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 06.5.2014, č.k. 11CoP/518/2013-462 podal dovolanie otec detí,
ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť ho s vysloveným právnym názorom súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnil ust. § 237 písm. f/ O.s.p. majúc za to, že súdy
svojím postupom mu ako účastníkovi konania odňali možnosť konať pred súdom. Za odňatie možnosti
konať pred súdom považoval jednostranné ustálenie skutkového stavu bez objektívneho zhodnotenia
jeho reálnych majetkových a zárobkových pomerov. Súdy podľa jeho názoru sa vyhli skúmaniu, či má
možnosť plniť uloženú vyživovaciu povinnosť, akoby opomenuli, že ich povinnosťou nie je len skúmať
potreby oprávnených, ale aj majetkové a zárobkové možnosti povinného. V tejto súvislosti poukázal na
to, že súdom boli predložené daňové priznania, ktoré súdy v rámci hodnotenia dôkazov ignorovali, hoci
nebola v celom rozsahu spochybnená ich hodnovernosť ani obsah. Rovnako pokiaľ ide o výsluch, súd
otázky nepoložil tak, aby zistil objektívnu pravdu. Súd prvého stupňa sa v konaní výlučne zameral na
skúmanie nevyhnutných potrieb maloletých detí, pričom vôbec nebral do úvahy životnú úroveň rodičov,
na ktorej majú maloleté deti právo sa podieľať. Z uvedeného je zrejmé, že ani záujmom dieťaťa nie je
možné odôvodniť požadovanie výživného vo vyššej výške ako výšku výživného umožňuje dosahovaná
životná úroveň rodičov. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 66 ods. 2 veta druhá Zákona o rodine, ktoré
ustanovenie priamo zakotvuje, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Vo vzťahu k
uvedenému zákonnému ustanoveniu mal za to, že súdy prvého i druhého stupňa nijako neodôvodnili
svoj postup v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením iba konštatovali, že je to v záujme maloletých
detí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozhodujúc o dovolaní otca, uznesením zo dňa 26.03.2015, č.k.
8Cdo/137/2015, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.05.2014, sp.zn. 11CoP/578/2013,
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie dospejúc k záveru, že odvolací súd svojím postupom, t.j.
nedoručením vyjadrenia matky a kolízneho opatrovníka k odvolaniu otca otcovi maloletých detí porušil
právo otca na spravodlivý proces v súlade s čl. VI ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čím došlo k odňatiu možnosti otca konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Odvolací súd v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR následne doručil vyjadrenie
matky k odvolaniu otca, ako aj vyjadrenie kolízneho opatrovníka maloletých detí právnemu zástupcovi
otca. Rovnako doručil vyjadrenie kolízneho opatrovníka k odvolaniu otca právnemu zástupcovi matky.
Otec ani matka cestou právnych zástupcov na vyjadrenia nereagovali, nepodali k nim žiadne písomné
stanoviská.

Za daného stavu odvolací súd vychádzajúc z ust. § 213 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 153, § 154
O.s.p. opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 O.s.p., vec
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s ust. § 156
ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, z ktorého dôvodu
ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd opätovne poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa uvedené v písomnom
vyhotovení napadnutého rozsudku, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje. Pokiaľ ide o
dôvody odvolania otca s týmito sa vysporiadal odvolací súd vo svojom rozsudku zo dňa 06.05.2014, č.k.
11CoP/518/2013-462, a keďže od predmetného rozhodnutia nenastali žiadne nové skutočnosti, ktoré
by mali za následok zmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom, odvolací súd aj v tomto smere
poukazuje na dôvody svojho rozhodnutia uvedené v jeho písomnom vyhotovení zo dňa 06.05.2014, č.k.
11CoP/518/2013-462, na ktorých v plnom rozsahu zotrváva.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, v spojení s ust. § 146 ods.
1 písm. a/ O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie j e prípustné.