Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3MCdo/5/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610206177
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Sučanská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1610206177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej

a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci žalobkyne
Slovenskej republiky, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, Búdkova
č. 36, proti žalovaným 1/ U.A., bývajúcej v L., 2/ V. F., bývajúcej v L., obom zastúpeným JUDr. Martou
Vícenovou, advokátkou so sídlom v Malackách, Záhoracká č. 5478/15B, za účasti vedľajších účastníkov
na strane žalobkyne I. O. H. a II. B. H., oboch bývajúcich v L. a zastúpených advokátskou kanceláriou
Legal & Consulting Services, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Galvaniho č. 13, III. U. P., bývajúcej v L.,
zastúpenej JUDr. Petrom Slezákom, advokátom so sídlom v Bratislave, Riazanská č. 48, o určenie

vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 27 C 35/2010, o mimoriadnom dovolaní
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo 7. septembra
2011 č.k. 27 C 35/2010-222 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2012 sp. zn. 6 Co
237/2011, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Malacky rozsudkom zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222 zamietol žalobu, ktorou

sa žalobkyňa domáhala určenia, že pozemky v katastrálnom území L. parcela č. XXX/XX - trvalé
trávne porasty vo výmere XXX m2, parcela č. XXX/XX - orná pôda vo výmere X XXX m2, parcela
č. XXX/X. - orná pôda vo výmere XXX m2, parcela č. XXX/X - orná pôda vo výmere XXX m2,
parcela č. XXX/XX - orná pôda vo výmere X XXX m2, parcela č. XXX/XX - orná pôda vo výmere
XX m2, parcela č. XXX/X - orná pôda vo výmere XX m2 sú v jej vlastníctve, v správe Slovenského
pozemkového fondu. Súd prvého stupňa zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žalovaným 1/,
2/ priznal ich náhradu, a to žalovanej 1/ vo výške 115,92 € a žalovanej 2/ vo výške 193,21 €. V

odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo preukázané, že Výmerom o vlastníctve pôdy z 2.
apríla 1948 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave podľa § 1
ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. SNR, právnym predchodcom žalovanej 1/ E. H. a manželke C. H.
(ďalej len „právni predchodcovia žalovanej 1/“) boli pridelené do vlastníctva pozemky v katastrálnom
území L. zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX ako parcely č. XXX, XXX, XXX/X, XXX/X, XXX/X,
XXX/X, XXX/X v celkovej výmere 0,5 ha, a to v ideálnej polovici. Výmerom o vlastníctve pôdy vydaným
tým istým dňom boli právnym predchodcom žalovanej 2/ K. H. a manželke H. H. (ďalej len „právni

predchodcovia žalovanej 2/“) pridelené do vlastníctva pozemky v katastrálnom území L. zapísané v
pozemnoknižnej vložke č. XXX ako parcely č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X v celkovej výmere 0,4243
ha, a to v ideálnej polovici. Keďže výmery spĺňali všetky podstatné náležitosti, považoval ich za riadne
vkladu schopné listiny. Už samotným vydaním tejto listiny príslušným orgánom, právni predchodcoviažalovaných nadobudli vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam. Pridelené nehnuteľnosti právnym
predchodcom žalovaných odňaté neboli (nebolo preukázané žiadne rozhodnutie vydané príslušným
orgánom o odňatí tohto prideleného majetku) a ani žalobkyňa ničím nepreukázala svoje tvrdenie,

že právni predchodcovia žalovaných sa vzdali tohto prídelu, resp. že tento opustili. Zápisy o vyúčtovaní
z 26. januára 1955 spísané Okresným národným výborom Bratislava - okolie, odbor pôdohospodárstva,
preukazujú iba to, že v roku 1951 JRD prevzalo pridelené nehnuteľnosti do užívania, čo nemožno
stotožniť s pojmom vzdania sa vlastníctva, resp. s pojmom opustenia veci. Tieto zápisy nevyjadrujú
slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať sa vlastníctva, resp. opustiť pridelené nehnuteľnosti; naviac

na nich absentujú podpisy H. H. a C. H.. Osvedčenie Obvodného úradu Stupava z 25. októbra 1994
č. 73/94/Bí, v ktorom sa uvádza, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu ako vec,
ktorá nepatrí nikomu podľa § 119 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník vo väzbe na § 854
Občianskeho zákonníka nepreukazuje stratu vlastníctva právnych predchodcov žalovaných. Keďže
právni predchodcovia žalovaných nikdy vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nestratili a vlastníctvo
k nehnuteľnostiam patrilo od apríla roku 1948 nepretržite právnym predchodcom žalovaných, resp.

žalovaným,žalobuvcelomrozsahuzamietol.Výrokonáhradetrovkonaniaodôvodnil§142ods.1O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne a vedľajších účastníkov O. H. a B. H. rozsudkom z 30.
januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a
žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovaným 1/, 2/ trovy odvolacieho konania v sume 77,29 €. V celom rozsahu

sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu v konaní bolo nesporne preukázané, že Výmery o vlastníctve pôdy z 2. apríla
1948, na základe ktorých sa právni predchodcovia žalovaných stali vlastníkmi sporných nehnuteľností,
neboli nikdy zrušené, prídel nebol prídelcom príslušným orgánom odňatý a pridelený iným osobám, a
preto tieto výmery sú verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcov - právnych predchodcov

žalovaných a sú vkladuschopnou listinou o vlastníctve. V konaní nebolo preukázané, že by sa právni
predchodcovia žalovaných hoci aj konkludentne prídelu dobrovoľne vzdali, resp. ho opustili a túto
žalobkyňou tvrdenú skutočnosť nemožno vyvodiť ani zo zápisov o vyúčtovaní z 26. januára 1955; z
vyúčtovania len vyplýva, že pridelené nehnuteľnosti odovzdali do užívania JRD, pretože sami na nich
nemohli hospodáriť. Zhodne s prvostupňovým súdom mal za to, že ani osvedčenie vydané Obvodným

úradomvStupavez25.októbra1994aanizápisžalobkyneakovlastníkaspornýchnehnuteľnostínaliste
vlastníctva nezakladá nevyvratiteľnú právnu domnienku vlastníctva štátu k sporným nehnuteľnostiam.
Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Žalobkyňa podala proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením zo 16. apríla 2012 sp. zn. 3 Cdo 67/2012 dovolanie odmietol.

Proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222 a rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011 na základe podnetu
žalobkyne podal mimoriadne dovolanie Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) a navrhol oba rozsudky zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci a existenciu vád konania, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 243f ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p.). Bol toho názoru, že súdy dospeli k nesprávnemu
právnemu záveru, že právni predchodcovia žalovaných pridelené nehnuteľnosti neopustili, keďže z
dôkazov predložených žalobkyňou - zápisov o vyúčtovaní nesporne vyplynulo, že prídelcovia prídel

opustili, čím prídel nemali v držbe a tým vlastnícke právo v zmysle § 119 zákona č. 141/1950 Zb.
Občiansky zákonník stratili. Obom súdom vyčítal, že nechali bez povšimnutia poznámku uvedenú
v zápisoch o vyúčtovaní, podľa ktorej prídelca odovzdal pridelený majetok v pôvodnom stave a že
nezisťovali, či prídelcovia pridelenú pôdu obhospodarovali aj v čase do 1. januára 1951, kedy ju
dobrovoľne odovzdali do JRD a teda, či sa prídelcovia vzdali dobrovoľne prídelu a dali najavo svoju vôľu

na pridelenej pôde nehospodáriť. Ďalej poukázal na to, že osvedčenie Obvodného úradu v Stupave z
25. októbra 1994 vychádzalo zo Zoznamu odišlých prídelcov a užívateľov prídelov zo skonfiškovaných
pôdohospodárskych majetkov s vyúčtovaním, jednoznačne deklaruje, že v ňom uvedené nehnuteľnosti
sú vo vlastníctve štátu a že naň prešli ako vec, ktorá nepatrí nikomu podľa § 119 zákona č. 141/1950
Zb. Občiansky zákonník vo väzbe na § 854 Občianskeho zákonníka. Bol toho názoru, že z uvedených

dokladov bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že prídelcovia neboli ku dňu svojej smrti vlastníkmi
sporných nehnuteľností a teda, že žalované dedili po nevlastníkoch. Uviedol, že v danom prípade
prídel nebol zapísaný ani v pozemkovej knihe, hoci v čase pridelenia predmetných nehnuteľností platil
intabulačný princíp s tým, že zápis do pozemkovej knihy mal konštitutívny charakter.Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že plne súhlasí s dôvodmi uvedenými
generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní a naďalej trvala na tom, že je vlastníčkou sporných

pozemkov.

K mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadrili aj žalované 1/, 2/. Mali za to, že rozhodnutia súdov
nižších stupňov sú vecne správne, súdy náležite zistili skutkový stav, dostatočne sa vysporiadali s
otázkou opustenia nehnuteľností prídelcami a dospeli k správnemu právnemu záveru, že ich právni

predchodcovia vôľu vzdať sa vlastníckeho práva nikdy neprejavili. Preto navrhli mimoriadne dovolanie
ako nedôvodné zamietnuť.

Vedľajší účastníci I. a II. (O. H. a B. H.) sa v celom rozsahu stotožnili s mimoriadnym dovolaním.

Vedľajšia účastníčka III. (U. P.) poukázala na to, že žalovaná 2/ ani jej právni predchodcovia nemohli

nadobudnúť nehnuteľnosti parcelného čísla XXX/XX a XXX/XX tak, ako sú zapísané na liste vlastníctva
č. XXXX, pretože boli bez právneho dôvodu vyčlenené z parcely č. XXX, ktorej vlastníkom žalovaná 2/
a ani jej právni predchodcovia nikdy neboli.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p.

(poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1.
januárom 2015)] ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že tento
opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods.
1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.

a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo podané nedôvodne.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmaťvždy,činapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdunebolovydanévkonanípostihnutomniektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa najvyšší súd len na posúdenie dovolacieho

dôvodu uvedeného výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Žiadna z
týchto vád nebola v mimoriadnom dovolaní namietaná a v konaní o tomto opravnom prostriedku nevyšla
najavo.

Generálnyprokurátorvmimoriadnomdovolanínamieta,žesúdyzaťažili konanietzv.inouvadoukonania
vzmysle§243fods.lpísm.b/O.s.p.,ktorúvidelvnedostatočnomzistenískutkovéhostavuvecizdôvodu
nevykonania všetkých dôkazov a v nesprávnom vyhodnotení dôkazov. Vzhľadom na túto námietku
najvyšší súd skúmal, či v konaní k takejto vade došlo; existenciu tzv. inej vady konania však nezistil.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná,
je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Za konanie postihnuté tzv. inou
vadou v zmysle § 243f ods. 2 písm. b/ O.s.p. možno považovať aj to, že rozhodnutie odvolacieho súdu

vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodu, že súd pri vykonávaní
dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami, ako i že odvolací súd vychádzal z
iného skutkového základu veci. Ak však súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vykonali dokazovanie
v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie danej veci, zhodne (súladne) vyhodnotili vykonané dôkazy a
dospeli k rovnakému skutkovému záveru, nemožno ich konanie považovať za konanie postihnuté vadou

v zmysle ustanovenia § 243f ods. 2 písm. b/ O.s.p.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa pri vykonávaní dokazovania postupoval
v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, vykonal dokazovanie, okrem
iného, listinnými dôkazmi, a to prídelovými listinami z 2. apríla 1948 o nadobudnutí nehnuteľností (v

nich presne označenými) v prospech K. H. a H. H., rod. R. v celkovej výmere 0,4273 ha v podiele 1,
v prospech E. H. a C. H., rod. X. v celkovej výmere 0,5 ha v podiele 1 , zápismi o vyúčtovaní z 26.
januára 1955 spísanými za prítomnosti zástupcu ONV Bratislava - okolie, zástupcu MNV, zástupcu JRD
L., a pôvodných prídelcov K. H. a E. H.. Okrem iných dôkazov, tieto vykonané dôkazy obidva súdy(prvostupňový aj odvolací) vyhodnotili tak, že nikdy nebolo preukázané, že by prídely z 2. apríla 1948 boli
niekedyzrušené,žebyprávnipredchodcoviažalovaných(prídelci)pozemky,ktoréimbolipridelené,hoci
aj konkludentne dobrovoľne opustili, resp. sa vzdali vlastníckeho práva, že v zápisniciach o vyúčtovaní

z 26. januára 1955 nie je žiadna zmienka o vzdaní sa vlastníckeho práva.

Pokiaľ generálny prokurátor namieta potrebu vykonania ďalšieho dokazovania zisťovaním, či prídelcovia
pridelené pozemky do ich odovzdania do užívania JRD užívali, dovolací súd považuje za potrebné
uviesť, že skutočnosť, či prídelci pozemky užívali alebo nie, je pre následné vlastnícke vzťahy, ku ktorým

malo dôjsť právnym úkonom prídelcov, právne bezvýznamná. Neužívanie pozemkov prídelcami mohlo
mať totiž podľa vtedy platného práva iba dôsledky vyplývajúce z ustanovení § 23 ods. 2 nariadenia SNR
č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,
ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb.“), podľa ktorého
ak prídelca nehospodári so starostlivosťou riadneho hospodára, môže mu Povereníctvo Slovenskej
národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po

vypočutí miestnej organizácie Jednotného sväzu slovenských roľníkov a okresného národného výboru
pridelený majetok odňať a prideliť ho inej podľa tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno
odôvodnene predpokladať, že bude na ňom riadne hospodáriť; o takýto prípad sa však v danej veci
nejedná, k odňatiu majetku prídelcom nedošlo.

Aj zo stavu, že právni predchodcovia žalovanej 2/ neboli vlastníkmi parcely č. XXX, z ktorej boli
vyčlenené parcely č. XXX/XX a č. XXX/XX (tak ako to tvrdí vedľajšia účastníčka III. v podaní z 23.
marca 2015), treba zdôrazniť, že predmetom sporu (viď žalobu, resp. mimoriadne dovolanie) je určenie
vlastníctvažalobkyne(štátu)anieurčenievlastníctvažalovaných.Štátpritomtvrdil,ženehnuteľnostimal
nadobudnúť spôsobom uvedeným v žalobe, resp. mimoriadnom dovolaní. Rozhodujúce je teda to, či je

štát vlastníkom v žalobe uvedených nehnuteľností a nie to, či sú vlastníkmi žalované, resp. kto je (okrem
štátu) vlastníkom. Preto ani nie je rozhodujúce, či bola parcela č. XXX geometrickým plánom nedôvodne
vovýmereXXXX m2(pozostávajúcazparcelyč.XXX/XX aparcelyč.XXX/XX)včlenená(správnealebo
nesprávne vo vzťahu k rešpektovaniu pôvodných a nových vlastníkov) do parciel zapísaných na LV č.
XXXX (ktoré okrem toho sú v podstatne vyššej výmere ako parcela č. XXX). Rozhodujúce v danej veci

je, či štát je vlastníkom ním uvádzaných parciel a nie to, kto iný je ich vlastníkom. Ak sa to nepreukáže,
platí verejná listina, ktorou je list vlastníctva.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že odôvodnenie mimoriadnym dovolaním napadnutých rozsudkov
nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p., z ktorého dôvodu sú nepreskúmateľné, nakoľko sa riadne

nevysporiadali s dôkazmi predloženými žalobkyňou, najvyšší súd uvádza, v preskúmavanej veci
odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny nielen podľa § 219 ods. 1 O.s.p.,
ale aj podľa § 219 ods. 2 O.s.p. [odkaz na toto ustanovenie je uvedený na strane 3 (4. odsek)
rozsudku odvolacieho súdu], v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. To znamená, že odvolací súd nielenže považoval odvolaním napadnuté
rozhodnutie za vecne správne, ale že sa aj stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku. Odôvodnenia
napadnutých rozhodnutí obsahujú nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospeli,
ale tiež právne posúdenie týchto záverov (súdy v odôvodneniach uviedli rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, obsah ich procesných úkonov a citovali právne predpisy, ktoré
aplikovali na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodili ich právne závery a prijaté právne závery
primerane vysvetlili). Odôvodnenia rozsudkov súdov nižších stupňov ako celok spĺňajú parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). So zreteľom na to dospel najvyšší súd k záveru, že v

konaní nedošlo k procesnej vade namietanej dovolateľom.

Mimoriadne dovolanie ako ďalší dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.Nariadenie č. 104/1946 Sb. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č.
104/1945 Sb. upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej

podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve
pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje
ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti,
na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez
podmienkydodatočnéhoospravedlnenia(§1ods.2nariadeniač.104/1945Sb.).Zuvedenéhojezrejmé,

že ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má
povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami.

V danej veci Výmery o vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948 spĺňali tak po formálnej, ako aj po obsahovej
stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Boli vydané Povereníctvom pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. k tomu

kompetentným. Je v nich uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa
vydáva, akej veci sa týka, je datované, opatrené odtlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka,
obsahuje mená a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné
označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k
tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide preto nepochybne o prídelovú listinu, ktorú treba považovať za

„perfektnú“ a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam
tam označeným preukázať (porovnaj R 44/2005, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2004,
5 Cdo 157/2007).

Keďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu

nemávplyvnavlastníctvokprídelu.Zhľadiskavlastníctvanebolapretoanivdanomprípaderozhodujúca
skutočnosť, že v pozemkovej knihe nie je urobený zápis o prídelovom konaní.

Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov je nesporné, že právni predchodcovia žalovaných
sa stali vlastníkmi nehnuteľností na základe prídelu uskutočneného podľa nariadenia č. 104/1945

Sb. K zmene vlastníctva k predmetu prídelu mohlo v dobe do 26. januára 1955, kedy boli spísané
zápisy o vyúčtovaní, dôjsť iba spôsobom predpokladaným vtedy platnou právnou úpravou, ktorou
boli predovšetkým zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len “Občiansky zákonník“), iné
všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce (spravidla obmedzujúce) prevod vlastníctva, medzi
ktoré patrili napr. zákon č. 139/1947 Sb., nariadenie č. 106/1947 Sb., nariadenie č. 218/1949 Sb. a

iné. Právna úprava v osobitných predpisoch bola vo vzťahu k vtedy platnému Občianskemu zákonníku
úpravou špeciálnou, čoho dôsledkom bolo, že ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo možné
aplikovať iba vtedy, ak iná všeobecná právna úprava neustanovovala inak. Pre daný prípad to znamená,
že pokiaľ ide o právny režim pozemkov, ktoré boli predmetom prídelu, na prevod týchto pozemkov platila
osobitná právna úprava a len vtedy, ak táto osobitná právna úprava neustanovovala inak, len vtedy bolo

možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nakoľko osobitná právna úprava neobsahovala
ustanovenia o prevode vlastníctva (s výnimkou ustanovenia § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb. - viď citáciu
uvedenú vyššie), hoci obsahovala ustanovenia o právomoci bývalých národných výborov vyúčtovať
majetok prídelcov (§ 3 ods. 3 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 507/1950 Ú.v.), pri absencii
všeobecne záväznej úpravy treba na daný prípad aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Je

nesporné, že podľa vtedy platného práva pôda do výmery 50 ha mohla byť iba v súkromnom vlastníctve.
Súkromné vlastníctvo však podľa § 9 vtedy platnej Ústavy Československej republiky mohlo byť
obmedzené iba zákonom. Nakoľko však, okrem uvedeného, žiadna zákonná právna úprava týkajúca sa
súkromného vlastníctva poľnohospodárskej pôdy nebola vydaná, na zmenu vlastníctva pôdy bolo treba
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vyplýva to z ustanovenia § 110 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého vlastnícke pomery k pôde, založené na zásade "pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú"
spravujú sa občianskym zákonníkom, pokiaľ osobitné predpisy neustanovujú inak.

Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka mohlo dôjsť zmene vlastníctva niektorým zo spôsobov
uvedených v ustanoveniach § 111 až § 118. Žiadny z týchto dôvodov zmeny vlastníctva však v danej

veci nebol preukázaný ani účastníkmi tvrdený. Prichádza preto do úvahy iba spôsob predpokladaný
ustanoveniami § 119 alebo § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka.Podľa § 119 písm. a/ Občianskeho zákonníka veci, ktoré nepatria inému, sú vo vlastníctve štátu, ak
nemajúcenulennepatrnú.Kveciamnepatrnejceny,ktorénepatrianikomu,môženadobudnúťvlastnícke
právo každý tým, že si ich privlastní.

Podľa § 132 vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto iný alebo že sa ho vlastník vzdá
(ods. 1), vzdať sa nemožno vlastníctva k veciam, ktoré podľa predpisov o tom vydaných nemožno voľne
scudziť (ods. 2).

Dovolací súd je toho názoru, že aplikácia ustanovenia § 119 písm. a/ Občianskeho zákonníka v danom
prípade neprichádza do úvahy, nakoľko toto ustanovenie iba určuje, kto je vlastníkom veci, ak táto vec
nepatrí nikomu. V danej veci je však nesporné, že pôda vlastnícky patrila prídelcom, preto nadobudnutie
vlastníctva takýmto spôsobom neprichádza do úvahy.

Ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka umožňuje nadobudnutie vlastníctva vzdaním sa veci.

Právo opustiť vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho podstatou je prejav vôle vlastníka
nebyť naďalej vlastníkom veci. Právny úkon opustenia veci musí byť urobený slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne. Opustenie veci jej vlastníkom teda nepochybne zahrňuje vôľovú stránku tohto
jednostranného právneho úkonu a musí napĺňať tiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie
(obdobne rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 48/2008). Prejav vôle o vzdaní sa vlastníckeho

práva musí byť teda nepochybný a procesne dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto tvrdí, že sa stal
vlastníkom. V prípade pochybností o tom, či došlo k opusteniu veci a k zániku vlastníckeho práva, treba
vychádzať z predpokladu zachovania vlastníckeho práva (čl. 11 Listiny základných práv a základných
slobôd). Samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva spôsobom podľa §
132 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Pre platnosť právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam Občiansky zákonník vyžaduje písomnú
formu, okrem, ak ide o nájom rodinnéhodomčekaaleboinejpodobnejstavbyalebolenčastibudovy(§
40 ods. 1 v spojení s § 38 Občianskeho zákonníka) a z právneho úkonu musí vyplývať bez akýchkoľvek
pochybností vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva k určitej veci (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

4 Cdo 48/2008).

Dovolací súd pri posudzovaní otázky, či právnym predchodcom žalovaných zaniklo vlastnícke právo k
predmetu prídelu vzdaním sa vlastníckeho práva, je zhodného názoru ako súdy nižších stupňov, že
v konaní nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že k takémuto právnemu úkonu zo strany

prídelcov došlo. Zo zápisov o vyúčtovaní z 26. januára 1955, s ktorými dovolateľ (rovnako žalobkyňa)
spája vzdanie sa prídelu zo strany právnych predchodcov žalovaných, takýto prejav vôle nemožno
vyvodiť. Z týchto zápisov je zrejmé, že k odovzdaniu prídelu došlo skôr ako boli spísané zápisy o
vyúčtovaní (prídel mal byť odovzdaný do roku 1951, zápisy spísané v roku 1955). Zápisy len osvedčujú
to, že dňom ich spísania došlo k vyúčtovaniu a že k odovzdaniu veci jedným z uvedených prídelcov,

keďže sú podpísané len E. H. a K. H. (podpisy ich manželiek, ktoré boli spoluvlastníčkami prídelu,
na vyúčtovaní chýbajú), došlo v roku 1951 v prospech JRD. Len z predtlačeného textu zápisov, v
ktorom je uvedené, že prídelca „opúšťa prídel“ nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že právni predchodcovia
žalovaných sa prídelu aj skutočne vzdali, keď naviac tieto vyúčtovania nie sú ani podpísané všetkými
spoluvlastníkmi, ktorých sa prídel týkal. Skutočnosť, že pozemky, ktoré boli predmetom prídelu, prevzalo

v roku 1951 do užívania JRD, taktiež nemožno stotožňovať so vzdaním sa vlastníctva zo strany
prídelcov, resp. s opustením veci. Odovzdanie pozemkov do užívania JRD sa uskutočnilo za podmienok
kolektivizácie uskutočnenej zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych družstvách. Táto úprava
ani vykonávací predpis k tomuto zákonu (nariadenie č. 75/1949 Zb.) však neupravovali vlastnícke vzťahy
k pôde, ktorú má družstvo užívať. V tomto smere dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu, so závermi ktorého sa stotožňuje.

Generálny prokurátor teda nedôvodne namieta, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia
súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243e
O.s.p.). Preto najvyšší súd neopodstatnene podané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

zamietol (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.).

Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto podal podnet na podanie
mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.), v danom prípade je ním žalobkyňa. Keďže žalovanénepodali návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd im túto náhradu
nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.